Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 4, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/17/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116010961
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116010961.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tobiaša a sudcov JUDr.

Mariána Sninského a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 4.9.2019, v trestnej veci
proti obžalovaným 1/ I. I. a 2/ S. I., pre zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie
podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/
Tr. zák. a iné, o odvolaní okresného prokurátora a obžalovaného I. I. proti rozsudku Okresného súdu
Prešov sp. zn.
33T 51/2016 zo dňa 26.4.2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste

vo vzťahu k obžalovanému I. I..

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
obžalovanému I. I., nar. XX.XX.XXXX v X., V. ľudová republika,
trvale bytom I. XX, G.,

u k l a d á

podľa § 259 ods. 3 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, pri zistení poľahčujúcej okolnosti
podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a neexistencii priťažujúcich okolností, trest odňatia slobody vo výmere
3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona mu výkon uloženého trestu

odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a zároveň mu u k l a d á probačný dohľad nad jeho
správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 5 (päť)
rokov a zároveň mu podľa § 51 ods. 4 písm. g/ Tr. zákona účinného v čase spáchania skutku u
k l a d á povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným
odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu, ktorá povinnosť je

súčasťou probačného dohľadu.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona u k l a d á trest zákazu činnosti a to funkcie konateľa obchodnej
spoločnosti a štatutárneho orgánu právnických osôb na dobu 5 (piatich) rokov.

Podľa § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona u k l a d á peňažný trest vo výške 10.000,- Eur.

Podľa § 57 ods. 3 pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného I..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov uznal obžalovaného I. I., nar. XX.X.XXXX v X., V., trvale
bytom I. XX, G. vinným zo zločinu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa §
259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák. na
tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase najneskôr do 6.6.2013 ako konateľ spoločnosti R. s.r.o. so sídlom I.

XX, G., IČO: 36669750 používal v prevádzke tejto spoločnosti na Masarykovej ulici číslo 22 v
Prešove nadstavbový softvér označený „PAS - predaj a sklady“, kde zabezpečil vykonanie zásahov do
technického a programového vybavenia dvoch osobných počítačov spravujúcich registračné pokladnice
značky VAROS FM 4000 s daňovými číslami DKP: 7242022245005005 a 7002022245005001, kde
po inštalácii do programového vybavenia týchto počítačov uvádzal hrubo skresľujúce údaje vo

vstupných údajoch vkladaných do počítača, čím v období do 12.7.2013 dosiahol tvorenie podvodných
pokladničných dokladov tým spôsobom, že nadstavbový softvér počítačovej aplikácii PAS - predaj
a sklady pri predaji tovaru zabezpečil tlač napodobnením pravých pokladničných dokladov, pričom
takýto predaj nebol zaznamenaný vo fiškálnej tlačiarni, namiesto toho z nej bol zapísaný nedaňový
doklad napodobňujúci pokladničný doklad, pričom tržby z týchto predajov neboli napočítané v obratoch

denných uzávierok týchto fiškálnych pokladní a tento nadstavbový softvér zabezpečoval tiež v zvolených
intervaloch vymazanie všetkých údajov o predajoch tovaru v úložisku počítačovej aplikácie PAS - predaj
a sklady“. Tým zo strany spoločnosti R., s.r.o. dochádzalo ku kráteniu daňovej povinnosti na dani z
pridanej hodnoty a na dani z príjmu právnických osôb, teda vydávaním takýchto fiktívnych pokladničných
dokladov z predaja tovaru koncovým odberateľom, ktoré sa neukladali do fiškálnej pamäte elektronickej

registračnej pokladne, ale túto obchádzali. Takýto príjem nezaevidovaný do účtovníctva spoločnosti,
obchádzajúci fiškálnu pamäť ERP, z takto predaného tovaru by v prípade jeho riadneho zaevidovania
do fiškálnej pamäte spoločnosti R., s.r.o., ako daňovému subjektu zvyšoval základ dane a tak zvyšoval
daňovú povinnosť na dani z príjmov právnických osôb, ktorú bol obv. I. I. ako štatutárny zástupca
spoločnosti R., s.r.o., povinný priznať a odviesť a zároveň by zvyšoval DPH na výstupe z dodania tovaru

koncovým zákazníkom z obchodov realizovaných v tuzemsku, ktorú by bol povinný ako platca DPH z
takto realizovaných zdaniteľných plnení. Spoločnosť R. s.r.o., tak v rozpore s daňovými predpismi SR
takýto príjem v zmysle zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov neevidovala,
čím si skrátila daň z príjmu právnických osôb a daň z pridanej hodnoty /ďalej len „DPH“/, ktoré bola
z dosiahnutých príjmov povinná odviesť z zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov a zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov, a to v nezistenej
výške, pretože v dôsledku vymazania údajov o predajoch tovaru nie je možné určiť objem predaného
tovaru.

Za to mu podľa § 259 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona, pri existencii poľahčujúcej

okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a neexistencii priťažujúcich okolností, § 39 ods. 1 Tr. zákona
uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov, ktorého výkon mu podľa § 49 ods. 1, písm. a/
Tr. zákona podmienečné odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného
odsúdenia v trvaní 4 (štyroch) rokov.

Zároveň mu podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil trest zákazu činnosti a to funkcie konateľa obchodnej
spoločnosti a štatutárneho orgánu právnických osôb na dobu 5 (piatich ) rokov.

Podľa § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona mu uložil peňažný trest vo výške 10.000,- Eur a pre prípad, že by výkon
peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať)

mesiacov.

Oproti tomu obžalovaného S. I., nar. X.X.XXXX v T., trvale bytom J. XXX/XX, V., okres T., podľa § 285
písm. c/ Tr. por. oslobodil spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok kvalifikovaný ako zločin
skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. a/,ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák. formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm.
d/ Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase, najneskôr do dňa 6. júna 2013, S. I. ako konateľ spoločnosti J., s.r.o., so
sídlom A. 3, T., IČO: 31735983, po vzájomnej dohode s konateľom spoločnosti R., s.r.o., so sídlom
I. XX, G., IČO: 36669750, I. I., vyrobil a dodal do prevádzky tejto spoločnosti na C. ulici č. XX v G.
nadstavbový software označený „PAS - predaj a sklady“. Obv. I. Jin po dodaní softwaru zabezpečil
vykonanie zásahu do technického a programového vybavenia spolu 6 osobných počítačov spravujúcich

registračné pokladnice značky Varos FM4000 s daňovými číslami: DKP 7242022245005005, DKP
7002022245005001, DKP 7242022245005004, DKP 7002022245005003, DKP 7002022245005002,
DKP 7242022245005006, kde po jeho inštalácii do programového vybavenia týchto počítačov uvádzal
hrubo skresľujúce údaje vo vstupných údajoch vkladaných do počítača, čím v období najmenej od
6.7.2013 do 19.12.2013 dosiahol tvorenie podvodných pokladničných dokladov tým spôsobom, že
nadstavbový software v počítačovej aplikácii „PAS - predaj a sklady“ pri predaji tovaru zabezpečil

tlač napodobením pravých pokladničných dokladov, pričom takýto predaj nebol zaznamenaný vo
fiškálnej tlačiarni, namiesto toho v nej bol zapísaný nedaňový doklad napodobňujúci pokladničný doklad,
pričom tržby z takýchto predajov neboli napočítané v obratoch denných uzávierok týchto fiškálnych
pokladní a tento nadstavbový software zabezpečoval tiež v zvolených intervaloch vymazanie všetkých
údajov o predajoch tovaru v úložisku počítačovej aplikácie „PAS - predaj a sklady“. Tým zo strany

spoločnosti R. s.r.o. dochádzalo ku kráteniu daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty a na dani z
príjmu právnických osôb, teda vydávaním takýchto fiktívnych pokladničných dokladov z predaja tovaru
koncovým odberateľom, ktoré sa neukladali do fiškálnej pamäte elektronickej registračnej pokladne, ale
túto obchádzali. Takýto príjem nezaevidovaný do účtovníctva spoločnosti, obchádzajúci fiškálnu pamäť
ERP, z takto predaného tovaru by v prípade jeho riadneho zaevidovania do fiškálnej pamäte spoločnosti

R., s.r.o., ako daňovému subjektu zvyšoval základ dane a tak zvyšoval daňovú povinnosť na dani z
príjmov právnických osôb, ktorú bol obv. I. I. ako štatutárny zástupca spoločnosti R., s.r.o., povinný
priznať a odviesť a zároveň by zvyšoval DPH na výstupe z dodania tovaru koncovým zákazníkom
z obchodov realizovaných v tuzemsku, ktorú by bol povinný ako platca DPH z takto realizovaných
zdaniteľných plnení. Spoločnosť R., s.r.o., tak v rozpore s daňovými predpismi SR takýto príjem v zmysle

zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov neevidovala, čím si skrátila daň z
príjmu právnických osôb a daň z pridanej hodnoty /ďalej len „DPH“/, ktoré bola z dosiahnutých príjmov
povinná odviesť z zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a
zákonač.222/2004Z.z.oDPHvzneníneskoršíchpredpisov,atovnezistenejvýške,pretoževdôsledku
vymazania údajov o predajoch tovaru nie je možné určiť objem predaného tovaru,

pretože, nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Proti tomuto rozsudku zahlásili, ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní, odvolanie
prokurátor a obžalovaný I. I., ktoré neskôr písomne odôvodnili.

Okresný prokurátor v dôvodoch odvolania podaného proti výroku o treste u obžalovaného I. I. a
proti výroku o oslobodení obžalovaného S. I. spod obžaloby uviedol, že obž. I. I. bol uznaný vinným
za úmyselný trestný čin, ktorým porušil svoje základné zákonné povinnosti osoby vykonávajúcej
podnikateľskú činnosť riadne evidovať tržby získané pri takejto činnosti. Vychádzajúc z posudku č.

1/2013 znalca J. X. bolo percento priznaných tržieb na jednej z elektronických registračných pokladní
(ERP) 46,99 a na druhej ERP dokonca len 35,52 %. Znalec súčasne vyčíslil preukázateľné zníženie
DPH na prvej z pokladní (resp. tlačiarni) za obdobie niekoľkých dní (od 6. do 11. júla 2013) vo výške
1.090,94 EUR a na druhej vo výške 151,17 EUR dokonca len za dva dni. Predpokladaná strata na
prvej tlačiarni je od uvedenia knihy ERP do prevádzky 14. decembra 2011 vo výške 778.653,70 EUR,

na druhej tlačiarni, uvedenej do prevádzky 15. mája 2013, teda dva mesiace pred odhalením skutku,
vo výške 20.761,81 EUR. Uložené tresty sú podľa jeho názoru až neprimerane mierne. Týka sa to
najmä peňažného trestu - pri takýchto únikoch by mal obžalovaný tento trest splatený za niekoľko dní,
takúto činnosť však prevádzkoval minimálne vyše pol druha roka na jednej z tlačiarní a na druhej dva
mesiace. Preto peňažný trest 10.000,- Eur je podľa jeho názoru až smiešne nízky a pri predpokladaných

stratách, ktoré určite nebudú ďaleko od skutočných a ktoré obžalovaný mal jednoducho k dispozícii ako
nezdanené peniaze (mal k dispozícii „čierne peniaze“ vo výške vyše 700 tisíc EUR a dostal peňažný
trest 10 tisíc EUR), je trest absolútne nedostatočný, najmä ak máme aj formou trestnej represie bojovať
proti daňovým únikom. Práve naopak, takýto príliš benevolentný postoj k daňovým podvodníkom nabádainé podnikateľské subjekty k páchaniu takejto trestnej činnosti, čoho dôkazom je aj množstvo ďalších
subjektov, ktoré mali nainštalovaný rovnaký softvér. Z rovnakých dôvodov považoval za neprimerane
mierny aj súdom uložený trest zákazu činnosti. Čo sa týka trestu odňatia slobody, k tomu nad rámec

vyššie uvedeného uviedol len námietku k tomu, že nevie, čo súd pokladá za mimoriadne okolnosti
v tomto prípade. Dôležité je, že obž. I. sa k spáchaniu trestnej činnosti kladenej mu za vinu ani
nepriznal, preto aj napriek jeho doterajšej bezúhonnosti (čo určite nie je mimoriadna okolnosť najmä u
podnikateľov, keďže v prípade záznamu v registri trestov by im dokonca hrozilo, že vôbec nebudú môcť
vykonávať podnikateľskú činnosť) je presvedčený, že v jeho prípade nie je žiadna taká okolnosť, ktorá

by odôvodňovala postup podľa § 39 ods. 1 Tr. poriadku a zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom
stanovenejtrestnejsadzby.Naopak,akbybolovzatédoúvahyajsprávanieobž.Jinapoodhalenískutku,
najmä prevod spoločnosti ne bezdomovca, na naplnenie účelu trestu v tomto prípade nie je postačujúce
ani podmienečné odloženie trestu odňatia slobody a je potrebné v jeho prípade ukladať nepodmienečný
trest odňatia slobody. Navrhol výrok o treste zrušiť a rozhodnúť sám alebo vrátiť vec súdu prvého stupňa.
K oslobodeniu obžalovaného I. uviedol, že z výpovedí svedkov je dostatočne preukázané, že servis

pokladní a tlačiarní bol v tejto veci zabezpečený z T., kde bol zároveň príslušný program tak upravený,
aby umožňoval vyhotovovať nedaňové doklady. Dal do pozornosti výpoveď svedka A., ako servisného
technika spoločnosti J., v ktorej bol I. konateľom. Tento svedok uviedol, že takýto program vytvoril práve
obžalovaný I., navyše ich spoločnosť je uvedená ako servisné stredisko pre spoločnosť R.. Nakoniec, aj
samotný I. priznal, že predmetný program vytvoril on a tento bol dodaný do uvedenej spoločnosti obž.

I. a bol tam aj uvedený do prevádzky. Mal za to, že je dostatočne preukázané spáchanie skutku aj obž.
I., ktorému bolo obžalobou kladené za vinu, že vyrobil predmetný softvér a tento (ako konateľ reálne
zabezpečujúci chod spoločnosti J., s.r.o.) dodal obž. I., resp. jeho spoločnosti, ktorému tak zadovážil
prostriedok na spáchanie trestného činu, pričom vzhľadom na charakter tohto softvéru nepochybne
musel vedieť, že tento bude použitý na spáchanie trestnej činnosti majúcej povahu daňového úniku.

Je pritom nepodstatné, či sa obaja obžalovaní v skutočnosti poznali a či vzájomne pri týchto daňových
únikoch spolupracovali (v takom prípade by obžaloba znela na spolupáchateľstvo), dôležité je, že obž.
I. vytvoril program umožňujúci daňové úniky a tento program potom jeho spoločnosť dodala spoločnosti
obž. I., ktorá tie daňové úniky týmto programom - softvérom následne aj spôsobila. Navrhol napadnutý
rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu.

Obžalovaný I. I. v dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu spochybnil odbornosť znalca
I. X., ktorý ani nie je zapísaný v zozname znalcov. O tom, či tlačí napodobeninu alebo pravý doklad,
rozhoduje obsluha tlačiarne, stlačením ESC a následne ENTER, čo uviedol aj svedok X.. Zároveň
svedkyne C. a Y. ako pokladníčky uviedli, že nikdy neboli osobitne inštruované, ako postupovať. Práve

svedkyňa C. pracovala pri jednej z dvoch závadných pokladní a ak by táto pri tomto postupe, ako
popísala svedkyňa, že stláčala ESC a ENTER, tlačila napodobeniny, tak by ich tlačila vždy a pri dennej
uzávierke by musela evidovať číslo 0 na fiškálnej pokladni, čo však nenastalo nikdy. Preto sa javí
znalecký posudok ako neúplný a sú o jeho správnosti pochybnosti. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa.

K odvolaniu okresného prokurátora sa prostredníctvom svojho obhajcu písomne vyjadril aj obžalovaný
S. I., v ktorom vyjadrení poukázal na to, že ani jeden dôkaz svedčiaci o vzájomnej dohode uvedenej
v skutkovej vete nebol v konaní produkovaný, takisto nebolo ničím preukázané, že konal vo forme
pomoci tým, že „úmyselne poskytol pomoc“. Tvrdenie prokurátora, že servis bol vykonávaný z Košíc,

kde bol zároveň príslušný program upravený, aby zhotovoval nedaňové doklady, nemá žiadnu oporu vo
vykonávanom dokazovaní, lebo svedok A. sa takto nevyjadril. Takéto tvrdenie tiež nie je v súlade ani
so s skutkovou vetou obžaloby, kde je uvedené, že až po dodaní softvéru obž. I. vykonal zásahy do
programového vybavenia. Poukázal aj na nezrovnalosti vo výpovedi znalca W.. X., ktorý sám uviedol,
že pri označení obž. I. ako dodávateľa programu vychádzal zo znenia jemu kladených otázok a tiež že

sa iba domnieval, že program bol dodaný spoločnosťou J.. Stotožnil sa s argumentáciou súdu prvého
stupňa a považoval odvolanie prokurátora vo vzťahu k svojej osobe za nedôvodné.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmalzákonnosťaodôvodnenosťnapadnutýchvýrokovrozsudku,protiktorýmokresnýprokurátora

obžalovaný I. I. podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo,
prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora je dôvodné sčasti a
odvolanie obžalovaného I. Jina nie je dôvodné.Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom
pojednávaní dostatočné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu

spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ust.
§ 2 ods. 12 Tr. por.

Proti rozsahu vykonaného dokazovania v zásade nič nenamieta ani prokurátor vo svojom odvolaní,

nesúhlasí však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil. Rovnako aj obžalovaný I. I. v
zásade nenamietal rozsah vykonaného dokazovania, spochybňuje však odbornosť znalca I. X. a tiež
znalecký posudok ním podaný z obsahového hľadiska.

Okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní pomerne podrobné a rozsiahle dokazovanie, ktoré podľa
názoru krajského súdu postačuje na rozhodnutie vo veci samej a bolo vykonané v súlade s príslušnými

ustanoveniami Trestného poriadku o vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní, predovšetkým
výsluchom obžalovaného S. I., prečítaním výpovede obžalovaného I. I. z prípravného konania postupom
podľa § 258 ods. 4 Tr. por., keďže odmietol vypovedať na hlavnom pojednávaní, ďalej výsluchom
svedkov C. T., Eduarda A., W.. W. T., C. Y., T. C., prečítaním svedeckých výpovedí z prípravného konania
svedkov Lu B., C. T., S. J., G. V., C. B., R. W., D. T., W. C. a C. Y.. Bol tiež na hlavnom pojednávaní

vypočutý znalec I. X. k obsahu svojich znaleckých posudkov a bol tiež oboznámený znalecký posudok
znalca W.. E.. Ďalej súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a to
najmä trestného oznámenia s prílohami, zápisnicou o miestnom zisťovaní a o vykonaní prehliadky
iných priestorov, zápisnice o vydaní veci s fotodokumentáciou, príručkami a manuálmi k programu PAS,
záznamu o prerátaní hotovosti Q. Z. G. zo dňa 19.12.2013 spolu s pokladničnými dokladmi, správami

Sociálnej poisťovne o zamestnancoch spoločnosti, Daňového úradu Prešov, výpismi z obchodného
registra a dokumentov ohľadom prevodu obchodných podielov a taktiež správ z finančných inštitúcií, kde
mala spoločnosť R. zriadené účty, zoznamu odberateľov spoločnosti J. s.r.o. a vyjadrenia k predmetu
činnosti spoločnosti J., s.r.o.

Krajský súd v tejto súvislosti poznamenáva, že aj keď znalec I. X. nie je osobou zapísanou v zozname
znalcov a v jeho pôvodne podaných znaleckých posudkoch sa objavili určité nepresnosti a neúplné
zistenia, do konania bola vyšetrovateľom pribratá organizácia špecializovaná na činnosť z odboru
Elektrotechniky, odvetvie registračné pokladnice, výpočtová technika, fiškálne tlačiarne a príslušný
software k týmto zariadeniam, J., s.r.o. ako právnická osoba, ktorej je I. Zváč zamestnancom a ktorého

táto pribratá organizácia poverila vyhotoviť znalecký posudok, pričom v súlade s ust. § 143 ods. 2 Tr. por.
znalec I. X., hoci nie je osobou zapísanou v zozname znalcov, zložil ako osoba poverená vyhotovením
znaleckého posudku predpísaný sľub podľa zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a
prekladateľoch, teda boli splnené procesné podmienky pre vypracovanie znaleckého posudku touto
osobou. Zároveň je potrebné uviesť, že orgány činné v trestnom konaní tým, že vyžiadali od znalca

dodatky znaleckých posudkov na doplnenie jeho záverov a súd prvého stupňa pri výsluchu znalca
na hlavnom pojednávaní podľa názoru odvolacieho súdu znalecké dokazovanie doplnil spôsobom
dostatočným pre rozhodnutie vo veci samej a tiež v dostatočnej miere, vzhľadom na reálne možnosti,
odstránilinejasnostiarozporyznaleckéhodokazovaniatak,žeprirozhodovanívovecisamejbolomožné
z týchto zistení a záverov vychádzať.

Prvostupňový súd tiež v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr. por.
podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal
za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal
so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri

hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne odporovali.

Z odôvodnenia rozsudku, najmä z jeho písomných dôvodov podrobne rozpísaných je zrejmé, ako sa
okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného i tvrdeniami jednotlivých svedkov o tom, ako malo
dôjsť k skutku, za ktorý bol obžalovaný trestne stíhaný. Aj podľa názoru krajského súdu vykonaným

dokazovaním bola vyvrátená obrana obžalovaného, ktorý od počiatku popieral spáchanie skutku a
na svoju obranu uvádzal, že nemá vedomosť, kde boli pokladne zakúpené, vedel iba, že servis bol
vykonávaný firmou z T., žiadny zásah do počítačových zostáv nerobil, vo firme bolo viac spolumajiteľov,
akurát bol neskôr splnomocnený na predaj spoločnosti. Táto obrana obžalovaného je vyvrátená sledomnepriamych dôkazov, ktoré vykonal prvostupňový súd a ktoré vo svojom súhrne dávajú dostatočný
podklad pre vyslovenie viny obžalovaného I. zo spáchania predmetného skutku. Preto krajský súd sa v
prevažnej miere stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa a odkazuje na dôvody uvedené v jeho

rozsudku, pričom na ich podporu uvádza nasledovné.

Obžalovaného I. I. zo spáchania skutku usvedčujú predovšetkým výsledky miestneho zisťovania v
prevádzke spoločnosti R. na C. ulici č. XX, vykonaného zo strany Q. Z., ktorým bolo na mieste
zistené, že vydaný pokladničný doklad počas kontroly vykazoval známky falšovania, keďže ochranný

znak na pokladničnom doklade nespĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti. Krížovou kontrolou
pokladničného dokladu bolo následne zistené, že tento nemohol prejsť fiškálnou pokladňou, čím vzniklo
podozrenie, že údaje v registračnej pokladnici boli zmenené alebo bol nainštalovaný nelegálny softvér
tak, aby sa mohol predávať tovar aj na základe nepravých „nedaňových“ dokladov. Uvedené závery
miestneho zisťovania, na základe ktorého došlo k prvotnému odhaleniu možnej trestnej činnosti, potvrdil
vo svojej výpovedi aj svedok W.. W. T. ako pracovník Q. Z., ktorý sa vyjadril k zisteniam kontroly

ohľadom nezrovnalostí v bločkoch, keď výstup z kontrolného záznamu nekorešpondoval s realitou, na
detailné podrobnosti si už s odstupom času nepamätal. Týmto šetrením bolo teda zistené, že časť
tovaru sa predávala bez toho, aby príjmy boli zaevidované vo fiškálnej tlačiarni a teda zaevidované v
účtovníctve. V súvislosti so zisteniami kontroly mohli orgány činné v trestnom konaní vykonať ďalšie
vyšetrovacie úkony k odhaleniu trestnej činnosti. Obžalovaného I. zo spáchania skutku ďalej usvedčujú

výsledky znaleckého dokazovania I. X. a jeho súvisiaca výpoveď na hlavnom pojednávaní k podaným
znaleckým posudkom, ktorý uviedol, že pri testovaní v rámci znaleckého skúmania bolo zistené tvorenie
podvodných pokladničných dokladov, ktoré však neboli uložené vo fiškálnej pokladni a tržby neboli
započítané v pokladnici, teda sa tlačili napodobeniny nedaňových dokladov miesto daňových a tieto
neboli zahrnuté v dennej uzávierke tlačiarne. Údaje boli podľa zistení znalca vymazávané automaticky

po určitej dobe pri prihlásení do systému.

Z uvedeného sa dá vyvodiť záver, že do tlačiarní a ich programového vybavenia systému PAS bol
urobený zásah, ktorý dosiahol tvorbu okrem daňových aj nedaňových dokladov, ktoré neboli zahrnuté
do účtovnej evidencie a týmto sa znižovali oficiálne tržby a teda aj základ daňovej povinnosti. X. I.

X. v tejto súvislosti zistil, že pri skúmaní dvoch registračných pokladníc DKP 7242022245005005 a
7002022245005001 sa dal dosiahnuť takýto stav, že bolo možné vytlačiť napodobeninu fiškálneho
dokladu, ktorý nie je evidovaný v kontrolnom zázname fiškálnej tlačiarne a jeho obrat nie je započítaný
k dennej uzávierke tlačiarne, v tomto prípade boli použité údaje z aplikácie nadstavbového softvéru
PAS a o tom, aký doklad sa vytlačí, rozhodovala obsluha po nahodení tovarových položiek. U ďalších 4

pokladníc,ktorébolizaistené,saužnepodarilonasimulovaťtakýtostavavytlačenénepravépokladničné
doklady. Znalec ďalej dodal, že každý pokladničný doklad je uložený v rámci databázovej štruktúry v
dvoch tabuľkách aplikácie nadstavbového softvéru PAS. Okrem základných údajov o pokladničnom
doklade sa v tabuľke nachádza aj informácia, či bol pre predaj vygenerovaný fiškálny pokladničný
doklad alebo podvodný pokladničný doklad. Testami dospeli, že údaje sú vymazávané po určitej dobe

automaticky pri prihlásení do systému. K vytlačeniu dokladu stačí, aby obsluha bola riadne zaškolená.
Podľa jeho názoru nie je nelegálne s fiškálnou tlačiarňou používať softvér PAS, pokiaľ tá aplikácia sama
nerozhoduje o tvorbe fiškálnych, resp. nepravých dokladov a domnieva sa, že tvorcom softvéru PAS je
spoločnosť Bass, s.r.o. Softvér bol v tom čase voľne stiahnuteľný z webu, avšak bez potrebných knižníc
vizuál Foxpro a na nainštalovanie knižnice, bez ktorej by to nefungovalo, netreba veľké odborné znalosti,

ale je potrebné vedieť, že musí nainštalovať takúto knižnicu. K generovaniu falošných dokladov bolo
potrebné stlačiť ESC a ukončiť to tlačidlom ENTER a tento úkon mohla urobiť aj obsluha a nevedel sa
vyjadriť, či to bolo potrebné stláčať stále alebo to bolo takto vopred naprogramované.

To, že obžalovaný I. bol prakticky jediným výkonným „šéfom“ spoločnosti R., ktorý rozhodoval o všetkých

otázkach vo vzťahu k firme, otváral a uzavieral pokladne a vyberal tržbu, ako aj tlačil denné uzávierky,
dosvedčili vo svojich výpovediach aj svedkyne Y., C., J., V., T., W. a Y., ktoré pracovali v spoločnosti R.
ako obsluha pokladní. Oni osobne si však žiadne nezrovnalosti nevšimli, ani zásahy a vykonávali iba to,
ako boli zaučené majiteľom. Obžalovaný nebol jediným konateľom, avšak on jediný mal reálne v praxi
na starosť celú prevádzku, pričom ostatní konatelia sa o chod prevádzky na C. ulici nezaujímali. Len

na okraj sa javí ako nevyhnutné dodať, že o určitých nekalých praktikách vo firme nepriamo svedčí aj
jej následný prevod na osobu C. T. za pochybných okolností, ktorý nemal absolútne žiadne skúsenosti
s podnikaním a prakticky ani nevedel, čo kupuje, iba podpísal papiere, ktoré mu boli na jednorazovom
stretnutí predložené, čo vyplýva z jeho výpovede. Prevod spoločnosti na tohto svedka rovnako vyplýva ajz oboznámených výpisov z obchodného registra. Z uvedeného je badateľný motív pôvodných majiteľov
spoločnosti, sa jej urýchlene zbaviť, keď sa firma dostala do problémov. Je potrebné poukázať aj na
výpoveď obžalovaného S. I., ktorý uviedol, že nemal vedomosť, aký softvér sa presne nachádzal v

uvedených počítačoch a servis bol vykonávaný v zmysle zákona, pričom on osobne žiadny zásah
nerobil. Vo firme R. bol asi len raz a podľa jeho názoru je možné program jednoducho upravovať s
tým, že fiškálne tlačiarne majú ten nedostatok, že nevedia zakázať tlačenie nedaňového dokladu. Jeho
výpoveď v uvedenom zmysle je podporená aj výpoveďou svedka A., ktorý potvrdil, že tlačiareň sa dá
nastaviť tak, aby vytvárala nedaňové doklady a môže to urobiť spravidla každý, kto je technicky zdatný.

Za takéhoto stavu, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a dôvody, je aj krajský súd toho
názoru, že skutok, ktorý sa obžalovanému I. I. kladie za vinu, sa stal, je trestným činom a že ho
spáchal práve obžalovaný I.. E. dokazovaním bolo preukázané, že do systému PAS bol urobený zásah,
ktorý umožňoval časť tržieb neevidovať na daňových dokladoch a zároveň umožňoval tlačenie tzv.
nedaňových dokladov, ktoré neboli zahrnuté do evidencie tržieb pre výpočet daňovej povinnosti vo

fiškálnej tlačiarni a tým sa skresľovala skutočná hodnota daňového základu s tým, že takýto zásah
bol s najväčšou pravdepodobnosťou vykonaný až po dodaní softvéru zo strany spoločnosti J. a to na
prevádzke spoločnosti, pričom reálne ho buď vykonal obžalovaný I. alebo nejakým iným spôsobom
zabezpečil vykonanie zásahu (v súlade so skutkovou vetou). Sled nepriamych dôkazov vzájomne
súvisiacich a tvoriacich jeden súhrn, smerujúcich k vine obžalovaného, teda spočíva predovšetkým

v samotnom zistení týchto nezrovnalostí na prevádzke spoločnosti pri miestnom zisťovaní, ktorého
výsledky boli potvrdené aj následným znaleckým dokazovaním, keď bolo nepochybne preukázané, že
k tlačeniu falošných nedaňových dokladov a následnému nezaevidovaniu časti tržieb na prevádzke
spoločnosti reálne dochádzalo, v spojení s ďalšou preukázanou skutočnosťou, že prevádzku riadil a
o celom jej chode rozhodoval práve obžalovaný I. I., ktorý vykonával prakticky všetky úkony súvisiace

s prevádzkou a pokladňami s tým, že obsluha pokladne konala tak, ako im to bolo z jeho strany
vysvetlené (výpoveď svedkyne C.). Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že spoločnosť mala v tom
čase viacerých konateľov.

K námietke v podanom odvolaní obž. I., že ak by bol dodržaný stály postup ESC a ENTER, tak by

fiškálna tlačiareň vykazovala vo výsledku stále nulu, je potrebné uviesť, že je to logická úvaha, avšak
ani sám znalec nevedel uviesť úplne presný mechanizmus fungovania systému po zásahu a nezistil pri
znaleckomskúmaní,akopresnesystémovobolodosiahnutéto,žečasťtržiebbolariadnezaevidovaných
a vo vzťahu k časti tržieb sa tlačili nedaňové doklady, teda tieto neboli zaevidované do fiškálnej tlačiarne,
čo aj sám znalec priznal, keď uviedol, že skúšali pri znaleckom dokazovaní odhaliť systém, kto presne

vedel rozhodnúť, či bol vytlačený fiškálny doklad alebo napodobenina, avšak na princíp neprišli. Keďže
obžalovaný pokladne otváral a uzatváral, je možné, aj keď je to iba jedna z možností, že niektorý deň
tento mechanizmus neaktivoval a tržby boli v poriadku a niektorý deň aktivoval a tržby sa neodzrkadlili
vo fiškálnej tlačiarni. Keďže však presné fungovanie mechanizmu nebolo bez pochybností jednoznačne
popísané, nie je možné ani túto námietku obhajoby akceptovať, že takto by sa to muselo nevyhnutne

odraziť v údajoch fiškálnej tlačiarne. Navyše, ak by tomu bolo tak, ako tvrdí obhajoba, znamenalo by
to, že obsluha pokladne sama od seba, nezávisle na obžalovanom, časť tržieb z vlastnej iniciatívy
nezaevidovalariadnecezfiškálnutlačiareň,kčomupodľanázorukrajskéhosúdunemalizamestnankyne
spoločnosti dôvod ani technické znalosti.

Z hľadiska právnej kvalifikácie skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu skresľovania
údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/
Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák., keďže obžalovaný v podkladoch slúžiacich na kontrolu
účtovníctva v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnené výhody urobil zásah do programového
vybavenia počítača, ktorým zabezpečil tvorenie a tlač falošných pokladničných dokladov, pričom ich

evidoval ako nedaňové a teda predaj nebol zaznamenaný vo fiškálnej pokladni a tržby sa nezapočítavali
dodennéhoobratuaktorýmsadosiahlokráteniedaňovejpovinnostinadanizpridanejhodnoty,keďžeak
by boli tieto príjmy riadne zaevidované do fiškálnej pamäte a účtovníctva spoločnosti, zvýšil by sa základ
danezpridanejhodnoty.Taktodošlokzníženiudaňovejpovinnostispoločnostiopresnenezistenúsumu,
ktorú by inak musel priznať a odviesť štátu. Takýto čin teda spáchal z osobitného motívu, konkrétne v

úmysle zakryť trestný čin s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zákona, teda trestný čin skrátenia dane a
poistného podľa § 277 Tr. zák.Obžalovaný I. I. je plne trestne zodpovedný subjekt z hľadiska veku a príčetnosti a žalovaného trestného
činu sa dopustil zavinene, minimálne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b/ Tr. zák, keď,
ako správne uviedol súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku, ako konateľ spoločnosti

najneskôr v čase, keď robil uzávierky a z fiškálnej tlačiarne vytlačil dennú uzávierku a nie všetky platby
boli riadne zaúčtované, tieto nesedeli s hotovosťou nachádzajúcou sa v pokladniach, bol minimálne
uzrozumený s tým, že toto jeho konanie môže dosiahnuť porušenie právnych predpisov. Objektom
uvedeného trestného činu je ochrana majetkových hodnôt iných osôb s dôrazom na dodržiavanie
hospodárskej disciplíny a vyváženej hospodárskej súťaže podnikateľských subjektov a subsidiárne,

vzhľadom na to, že týmto trestným činom chcel obžalovaný prekryť trestný čin skrátenia dane a
poistného, aj záujem štátu na riadnom výbere daní. Medzi konaním obžalovaného a spôsobeným
následkom existuje príčinná súvislosť.

Krajský súd sa tiež stotožnil aj so závermi okresného súdu v tom zmysle, že druhého z obžalovaných,
S. I., spod obžaloby oslobodil a to z dôvodu podľa § 285 písm. c/ Tr. poriadku, teda že nebolo dokázané,

že skutok spáchal obžalovaný. Je potrebné v tejto súvislosti v prvom rade zdôrazniť, že v konaní nebol
produkovaný ani jeden priamy dôkaz, ktorý by spájal osobu S. I. so skutkom uvedeným v obžalobe,
ktorý sa mu kládol za vinu. Dá sa konštatovať, že v konaní bolo nepochybne preukázané iba to, že
obžalovaný I. pracoval vo firme J., ktorá bola dodávateľskou a servisnou spoločnosťou pre R. Ďalej boli
prítomné určité rozpory vyplývajúce jednak zo znaleckého dokazovania, z ktorého vyplýva, že nelegálny

softvér (tento pojem je sporný, keďže v konaní boli uvádzané aj také skutočnosti, že softvér je zo svojej
podstaty taký, že umožňuje vykonanie takýchto zásahov) môže upraviť jedine osoba na to vyškolená,
predovšetkým dodávateľ, prípadne tvorca systému, čo však nie je súčasťou popisu skutku v skutkovej
vete, keď v zmysle skutkovej vety obžaloby ako aj vykonaných dôkazoch, samotný zásah zabezpečil
až na prevádzke obžalovaný I., buď sám alebo s určitou súčinnosťou takejto znalej osoby, keď je nutné

poznať zdrojový kód. Na strane druhej, v inej časti znaleckého posudku a to tvrdí aj obžalovaný I. a
svedok A., bolo konštatované, že zásah na tlačenie nedaňových dokladov nie je technicky zložitý a dá
sa vykonať do systému človekom, ktorý je zdatný v oblasti programovania.

V prospech obžalovaného I. svedčia aj viaceré ďalšie skutočnosti uvádzané znalcom na hlavnom

pojednávaní a to najmä, že nevedel ani s určitosťou povedať, či softvér bol nainštalovaný dodávateľskou
firmou BASS, keď vychádzal iba z manuálu k programu. Taktiež znalec uviedol, že ak použil pojem
„nelegálny“ softvér, tak sa vyjadril nepresne, pričom pripustil, že softvér sa dá stiahnuť, nainštalovať a
upraviť aj bez nutnej súčinnosti dodávateľskej spoločnosti, hoci samotná úprava systému treťou osobou
je dosť obtiažna a mala by disponovať zdrojovými kódmi a že stlačením klávesu ESC vlastne obsluha

zadáva, aký doklad sa bude tlačiť, keď musí dodržať určitý postup a musí byť riadne zaškolená, hoci na
samotný princíp fungovania neprišiel. Softvér PAS podľa jeho názoru dodala firma J. s tým, že bol v tom
časeajvoľnestiahnuteľnýzwebu,musísaaleprejehoriadnefungovanienainštalovaťpotrebnáknižnica
a osoba, ktorá inštaluje, musí o tom vedieť a musí byť primerane odborne zdatná. Tieto závery znalca,
za situácie, keď viaceré svoje tvrdenia musel na hlavnom pojednávaní korigovať a upravovať, podľa

názoru krajského súdu len potvrdzujú záver prvostupňového súdu, že tu chýba nepochybne preukázaná
priama spojitosť medzi tým, čo sa dialo v spoločnosti R. móda a osobou obžalovaného S. I.. Môžeme
teda v súhrne dospieť k záveru, že samotné tlačiarne značky VAROS, aké boli použité v spoločnosti
R. a rovnako aj program PAS umožňujú za istých okolností tvorbu ako daňových, tak aj nedaňových
dokladov, avšak už konečný používateľ rozhodne, aké doklady sa budú v konkrétnom prípade tlačiť.

Obrana obžalovaného I. na hlavnom pojednávaní sa javí vo svetle vykonaných dôkazov ako uveriteľná
a jeho popis fungovania systému nie je v rozpore ani so znaleckým dokazovaním, ani s ďalšími v
konaní vykonanými dôkazmi, najmä svedok A. sa vyjadril k týmto podstatným skutočnostiam obdobne,
ako obžalovaný I.. Najpravdepodobnejším sa javí záver, že pokladnice umožňujú samy o sebe tlačiť
aj nedaňové doklady a že využívajú program PAS, ktorý nemôže zo svojej podstaty zabrániť možnosti

tlačenia nedaňových dokladov, záleží len na tom, či sa takto zneužije a či sa vykoná taký zásah, aby sa
časť bločkov evidovala ako daňových a časť ako nedaňových. Inak povedané, ten, kto dodáva tlačiarne
alebo program PAS, nemôže konečnému užívateľovi zabrániť, aby k takémuto zneužívaniu nedošlo.

Je tiež potrebné ešte osobitne poukázať na to, že vina vo vzťahu k obžalovanému I. bola v skutkovej vete

vyjadrenátak,že„povzájomnejdohodesobžalovanýmI.I.vyrobiladodaldospoločnostiR.nadstavbový
softvér PAS (predaj a sklady) a obžalovaný I. I. po dodaní softvéru zabezpečil vykonanie zásahu......“,
teda toto konanie obžalovaného I. malo byť v zmysle obžaloby formou pomoci k spáchaniu trestného
činu. Krajský súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na nasledujúce okolnosti. V prvom rade nebolonepochybne preukázané, že samotný softvér vo svojej bežnej podobe neumožňuje zásah na tlačenie
nedaňových dokladov, inak povedané, samotné dodanie softvéru nemôže byť považované za pomoc k
spáchaniu predmetného zločinu, lebo sám dodávateľ už len dodaním tohto softvéru automaticky vytvára

určité podmienky na to, aby konečný užívateľ softvéru za istých okolností mohol vykonať predmetný
zásah.Tobyalemohlozaistýchokolnostíznamenať,žepraktickykaždédodanietakéhotosoftvérumôže
byť považované za vytváranie podmienok pre prípadnú trestnú činnosť. Ďalej nebolo ani nepochybne
preukázané, že softvér osobne vytvoril a dodal konkrétne obžalovaný S. I. a už vôbec nie „po vzájomnej
dohode“. Navyše, pokiaľ by aj softvér nainštaloval a dodal obžalovaný I., chýba tu preukázaný úmysel I.

pomôcť obžalovanému I. k spáchaniu predmetného trestného činu (zákonná dikcia „úmyselne poskytol
inému pomoc“), chýba spojitosť medzi obžalovanými I. a I. a tiež motív takého konania. Pokiaľ obžaloba
mala na mysli, že I. softvér dodával podnikateľom po určitej tichej dohode s tým, že podnikatelia takýto
softvér na to uspôsobený používali, resp. mali od výrobcu úmyselne vytvorené podmienky na jeho
používanie za účelom skresľovania hospodárskej evidencie (možno za nejakú následnú odmenu), malo
byť dokazovanie vedené týmto smerom, čo však nie je predmetom tohto konania a nebolo obsiahnuté

ani v skutkovej vete. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, ako vyplynulo z výpovedí obžalovaných,
v zmysle prečítanej výpovede obžalovaného I. z prípravného konania, ten uviedol, že obžalovaného I.
nepozná a z výpovede obžalovaného I. vyplynulo, že on osobne ani tlačiarne do firmy R. nedodával ani
nefiškalizoval, pričom obžalovaného I. videl možno raz v živote, keď robili s kolegom servis, ale sa s ním
ani nerozprával a aj o samotnej spoločnosti R. sa dozvedel prvýkrát až v roku 2013. Aj tieto skutočnosti

uvádzané obžalovanými, ktoré neboli vykonaným dokazovaním spochybnené, svedčia skôr v prospech
záveru,žemedziobžalovanýminebolavopredvzájomnádohodanadodanísoftvéruscieľomvykonaťdo
prístrojovéhovybavenianezákonnýzásah.Zatakýchtookolnostíjepretonevyhnutnésúhlasiťstvrdením
súdu prvého stupňa, že tu chýba priamy dôkaz alebo sled nepriamych dôkazov, ktoré by usvedčovali
obžalovaného I. zo spáchania žalovaného skutku, preto aj dôvod oslobodenia podľa § 285 písm. c/ Tr.

por. je v danom prípade za tejto dôkaznej situácie namieste a takéto rozhodnutie je potrebné považovať
za zákonné a vecne správne.

Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, bol správnym aj
postup súdu prvého stupňa spočívajúci v úprave skutkovej vety oproti obžalobe, keď nebolo preukázané

účastníctvo obžalovaného S. I. vo forme pomoci a tiež že zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že
napodobeniny daňových dokladov bolo možné vykonať iba na dvoch registračných pokladniciach, nie na
všetkých. Takouto úpravou skutkovej vety nedošlo k porušeniu zásady zachovania totožnosti a jednoty
skutku.

Čo sa týka výroku o treste u obžalovaného I., krajský súd zistil dôvodnosť odvolania okresného
prokurátora v tejto časti a to konkrétne vo vzťahu k uloženému trestu odňatia slobody pri použití ust. §
39 ods. 1 Tr. zák. Súd prvého stupňa uložil obžalovanému I. trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov,
ktorý mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu 4 roky, pri prevahe poľahčujúcich okolností, keď priznal
obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, teda že viedol pred spáchaním

skutku riadny život, nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť a pri prevahe poľahčujúcich okolností za použitia
§ 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, aplikujúc zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zákona o mimoriadnom
znížení trestu. Prvostupňový súd teda mimoriadne znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ktorá
je pri tomto zločine v § 259 ods. 3 stanovená v rozmedzí 3 až 8 rokov. Mimoriadne zníženie trestu pod
dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby okresný súd zdôvodnil iba tým, že v tomto prípade sú

dané také mimoriadne okolnosti prípadu, že nie je potrebné ukladať trest na dolnej hranici, ale postačuje
aj trest kratšieho trvania.

Krajský súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pre použitie postupu vedúceho k mimoriadnemu zníženiu
trestu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona je potrebné, aby boli zistené také okolnosti prípadu alebo

pomery na strane páchateľa, ktoré sú mimoriadne, niečím výnimočné a nevyskytujú sa často v iných
obdobných prípadoch a zároveň, vzhľadom na ktoré by použitie trestnej sadzby odňatia slobody
ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne, pričom na zabezpečenie
ochrany spoločnosti by postačoval aj trest kratšieho trvania. Pod pojmom okolnosti prípadu sa rozumejú
predovšetkým také skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť najmä povahu, charakter a iné objektívne okolnosti

spáchaného trestného činu, pričom tieto musia byť také intenzívne a také závažné, aby ich bolo možné
posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu. Medzi mimoriadne pomery páchateľa je zase potrebné
zaradiť tie okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchanému trestnému činu a môže ísť napr. o
rodinné pomery, alebo zdravotný stav obžalovaného. Aj tieto však musia vykazovať známky určitejmimoriadnosti, výnimočnosti a neobvyklosti v iných podobných prípadoch. Takýmito okolnosťami a
pomermi páchateľa však môžu byť aj inak poľahčujúce okolnosti, za predpokladu že ich rozsah alebo
význam prekračujú hranice bežné pre priznanie statusu poľahčujúcich okolností. Nie je však možné

vylúčiť, že viacero okolností, ktoré inak samy o sebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami,
vo svojom súhrne nadobudnú v konkrétnom prípade taký význam, že ich bude možné posúdiť ako
mimoriadne okolnosti v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona.

Takéto mimoriadne okolnosti prípadu však krajský súd v prejednávanej veci u obžalovaného I. nezistil a

pretozrušilnapadnutývýrokotrestevovzťahukobžalovanémuI.I..Vzhľadomnaprevahupoľahčujúcich
okolností, po úprave trestnej sadzby bolo možné ukladať trest odňatia slobody v rozmedzí 3 roky
až 6 rokov a 4 mesiace. Krajský súd pri ukladaní trestu postupoval v súlade s ust. § 34 a nasl. Tr.
zákona, pričom rovnako ako súd prvého stupňa priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa §
36 písm. j/ Tr. zákona, konštatoval neexistenciu priťažujúcich okolností a uložil obžalovanému trest
odňatia slobody na spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, teda vo výmere 3 rokov, ktorý

považoval za zákonný a postačujúci na dosiahnutie účelu trestu. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom
na okolnosti skutku a osobu páchateľa nie je potrebné na obžalovaného pôsobiť trestom spojeným
s jeho bezprostredným výkonom, najmä s prihliadnutím na tú skutočnosť, že pred spáchaním skutku
viedol riadny život a tiež na jeho správanie sa v čase po spáchaní žalovaného skutku, keď sa už
preukázateľne nedopustil iného trestného činu, ani nebolo proti nemu vedené ďalšie trestné stíhanie,

ako aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania, keď od spáchania skutku uplynula doba približne
šiestich rokov (skutok bol spáchaný ešte v roku 2013), preto trest ukladal ako podmienečný a súčasne
určil na skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v maximálnej možnej dĺžke 5 rokov, kde zohľadnil
pravdepodobný rozsah trestnej činnosti. Zároveň s poukazom na § 51 ods. 1 Tr. zákona obligatórne
uložil probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, keďže výška trestu prevyšuje 2

roky, pričom v rámci probačného dohľadu mu uložil primeranú povinnosť v súlade s ust. § 51 ods. 4 písm.
g/ Tr. zákona účinného v čase spáchania skutku, teda povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a
mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému
programu, ktorá povinnosť je súčasťou probačného dohľadu a bude mať za cieľ posilniť účel uloženého
trestu a pôsobiť výchovne na obžalovaného s cieľom predísť v budúcnosti páchaniu trestnej činnosti.

Zároveň krajský súd po zrušení celého výroku o treste uložil obžalovanému I., rovnako ako súd
prvého stupňa, trest zákazu činnosti a to funkcie konateľa obchodnej spoločnosti a štatutárneho orgánu
právnických osôb na dobu 5 rokov. Boli splnené podmienky na uloženie tohto trestu, keďže žalovanej
trestnej činnosti sa obžalovaný I. dopustil v súvislosti s výkonom funkcie konateľa v spoločnosti R.. Aj

výmera trestu zákazu činnosti na 5 rokov je postačujúca, keďže trest zákazu činnosti možno uložiť v
zmysle zákona na 1 rok až 10 rokov. Obžalovaný Jin je trestaný prvýkrát, naproti tomu však žalovaný
skutok je zločinom a miera jeho protiprávnosti je závažná, preto uloženie tohto trestu približne v strede
trestnej sadzby je plne dôvodné. Rovnako tak krajský súd postupoval aj v prípade peňažného trestu,
keď uložil obžalovanému peňažný trest vo výške 10.000,- Eur a zároveň určil aj náhradný trest odňatia

slobody na 10 mesiacov pre prípad, že by mohol byť peňažný trest úmyselne zmarený. Takáto výška
peňažného trestu je vzhľadom na okolnosti prípadu postačujúca a pre prípadné uloženie vyššieho
peňažného trestu, ako to navrhoval okresný prokurátor v odvolacích námietkach, by bolo nevyhnutné
podrobne skúmať majetkové pomery obžalovaného z hľadiska schopnosti takto uložený trest aj reálne
uhradiť. Vo vzťahu k trestu zákazu činnosti a peňažnému trestu, ktorých výmeru namietal okresný

prokurátor vo svojom odvolaní, keď ich považoval za mierne a nedostačujúce, sa teda krajský súd
stotožnil s ich uložením tak, ako boli uložené v napadnutom rozsudku.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd na podklade odvolania okresného prokurátora postupom podľa
§ 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. por. napadnutý rozsudok vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému

I. I. zrušil a v súlade s ust. § 322 ods. 3 mu uložil trest v zmysle výroku tohto rozsudku a súčasne
postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie obžalovaného I. I. ako nedôvodné s tým, že výroky o
vine obžalovaného Jianjun Jina, ako aj o oslobodení obžalovaného Attilu Jančíka spod obžaloby ostali
nezmenené.
jednohlasne

Poučenie:Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.