Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, January 24, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 2T/35/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211010225
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Juhás

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2019:1211010225.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II, samosudcom JUDr. Pavlom Juhásom, v trestnej veci proti obžalovanému R.

K., pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218
odsek 1 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24.01.2019 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

R. K., narodený XX. H. XXXX v Bratislave, trvale bytom M. XX Bratislava, slovenský štátny občan,
dôchodca,

sa podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e ,
spod obžaloby Okresného prokurátora pre Bratislavu II zo dňa 30.03.2011 sp. zn. 4 Pv 744/10-25,
pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k
nebytovémupriestorupodľa§218odsek1Trestnéhozákona,ktoréhosamaldopustiťnatomskutkovom
základe, že

od 07. júla 2010 až do podania obžaloby bez súhlasu poškodeného U. E. a bez akéhokoľvek právneho

titulu užíva 4 izbový byt číslo 6 na 2. poschodí bytového domu na M. G. Č.. XX v Bratislave, ktorý je vo
výlučnom vlastníctve poškodeného U. E.,
pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Súd na hlavnom pojednávaní po oznámení prejednávanej veci, po vyhlásení obžalovaného R. K. v
zmysle ustanovenia § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku o tom, že je nevinný, vykonal
dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom poškodeného E. a čítaním listinných dôkazov
postupom podľa § 269 Trestného poriadku a to konkrétne kúpna zmluva na byt č. 6 na 2. poschodí
na adrese M. XX, výzva na vypratanie bytu, uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 15C

94/2005 , uznesenie OR PZ BA II sp. zn. ORP-836/1-OVK-B2-2005 o vznesení obvinenia C. E. E.
E. K. E., uznesenie OP BA II, Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 5T/45/2009, uznesenie
Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/105/2010 o zamietnutí odvolania, uznesenie Krajského súdu
Bratislava sp. zn. 2Co/125/2009, kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim C. E. a kupujúcim U.
E., uznesenie Okresného súdu Bratislava II 16C/97/2009, rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn.
4Co/193/2017, lustrácie v systéme REGOB, výpis z registra priestupkov obžalovaného, odpis registra
trestov obžalovaného. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil a ustálil skutkový a právny

stav, tak ako je uvedený v skutkovej a právnej vete výrokovej časti tohto rozsudku.

Ku skutku
Obžalovaný R. K. vyhlásil, že je nevinný a ku skutku nevypovedal, nakoľko využil právo nevypovedať.Zástupca Okresnej prokuratúry Bratislava II navrhol prečítať výpoveď obžalovaného z prípravného
konania. Súd postupoval podľa § 258 odsek 4 Trestného poriadku a prečítal výpoveď obžalovaného z
prípravného konania z č. l. 34 . Obžalovaný v prípravnom konaní vypovedal, že je nevinný. Byt, o ktorom

v trestnom konaní ide, získal legálne na základe rozhodnutia MNV a podvodom o tento byt prišiel vďaka
K. E., ktorý byt previedol na svojho brata C. E.. Celá vec je predmetom občiansko - právneho sporu na
Okresnom súde Bratislava II, kde obžalovaného zastupuje advokát T. V., ktorý pozná všetky podrobnosti
prípadu, pretože obžalovaný nie je odborníkom na právo.
Poškodený U. E., po zákonnom poučení, vypovedal, že byt na M. XX kúpil od osoby C. E.. Byt

kúpil niekedy v roku 2010. Pred kúpou tohto bytu, byt nenavštívil ani si ho neobzrel. Keď sa stal na
základe rozhodnutia katastra vlastníkom bytu, tak prišiel pred dom, kde stretol obžalovaného ako aj
jeho právnika. Poškodený ich išiel vyzvať, aby opustili predmetný byt, stým, že advokát obžalovaného
mu oznámil, že „zle kúpil“. Poškodený ich ešte vyzýval na opustenie bytu, vie že ešte v roku 2018
sa to stále ťahalo po súdoch. V byte nikdy nebol, nevedel v akom je stave pred kúpou, do bytu už
mal prístup, z ktorého sa obžalovaný spolu s rodinou vysťahoval hneď potom, ako poškodený vyhral

posledný súd, čo bolo pred cca 3 - 4 mesiacmi. Poškodený uviedol, že po celý čas sporu o byt, za služby
spojené s užívaním tohto bytu platil obžalovaný. Na byte boli síce priebežne podlžnosti u správcu -
spoločnosti „Spokojné bývanie“, tieto však boli vždy obžalovaným zaplatené. Poškodený mal viac sporov
so správcom, ktorý ho žaloval a žiadal o zaplatenie za poskytnuté služby s tým výsledkom, že poškodený
odmietol nedoplatky uhradiť, na základe priebehu pojednávania pred súdom - sudca mal správcovi

uviesť, že nedoplatky si majú vymáhať od toho, kto byt skutočne užíval. Poškodený s obžalovaným nikdy
osobne nekomunikoval, čo sa týka výziev na uvoľnenie bytu, to riešil jeho právny zástupca. Vyvrcholilo
to podaním trestného oznámenia v roku 2010. Byt kúpil ešte v roku 2009, dostal ho za dobrú cenu od E.,
poškodený mal vedomosť o tom, že sa o byt viedol už v tom čase súdny spor. E. mu vtom čase ukázala
doklady, z ktorých nadobudol dojem, že spor E. vyhral, poškodený netušil, že sa niekto ešte odvolal, a

že sa spor bude takto dlho naťahovať.
Z listinných dôkazov založených súd poukazuje najmä na :
- uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 15C 94/2005 zo dňa 27.06.2007 o zastavení súdneho
konania v právnej veci navrhovateľa R. K. E. J. K. proti odporcovi C. E. o určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy, konanie bolo zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľmi,

-, uznesenie OR PZ BA II sp. zn. ORP-836/1-OVK-B2-2005 zo dňa 25.01.2007 o vznesení obvinenia C.
E. E. E. K. E. pre trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 odsek 2 k § 235 odsek 1,
odsek 2 písmeno d/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb., korigované uznesením prokurátorky okresnej
prokuratúry Bratislava II, ktorá obvinenie voči C. E. zrušila,
- rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18.03.2010 sp. zn. 5T/45/2009, ktorým bol obžalovaný

K. E. oslobodený spod obžaloby Okresného prokurátora pre Bratislavu II sp. zn. 1Pv 1217/07 pre skutok
právne kvalifikovaný ako trestný čin vydierania spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 odsek
2 k § 235 odsek 1, odsek 2 písmeno d/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a to z dôvodu, že nebolo
preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný,
- uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/105/2010 o zamietnutí odvolania poškodeného R. K.

z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou,
- uznesenie Okresného súdu Bratislava II 16C/97/2009 zo dňa 06.05.2009, ktorým bol zamietnutý
návrh navrhovateľa R. K. na nariadenie predbežného opatrenia spočívajúce v zákaze nakladať s
bytom odporcom C. E., rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu Bratislava sp. zn.
2Co/125/2009, kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim C. E. a kupujúcim U. E.,

- rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/193/2017 zo dňa 28.03.2018 v právnej veci žalobcu
R. K. proti obžalovaným 1/ C. E., 2/ U.Z. E. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorý potvrdil
napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 11C98/2010 zo dňa 20.10.2016, ktorým
bola žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu ako aj z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena žalobcu, ktorý nepreukázal tvrdenia o priamom nátlaku pri uzatvorení spornej

kúpnej zmluvy medzi predávajúcim R. E. J. K. a kupujúcim C. E.,
- kópia kúpna zmluva na byt č. 6 na 2. poschodí na adrese Toplianska 20 zo dňa 28.10.2004 medzi R.
E. J. K.Š. ako predávajúcimi a C. E. ako kupujúcim za sumu 1 350 000,- Sk,
- kópia kúpna zmluva na byt č. 6 na 2. poschodí na adrese M. XX zo dňa 28.10.2004 medzi C. E. ako
predávajúcim a U. E. ako kupujúcim, zavkladovaná dňa 07.07.2010.

K hodnoteniu dôkazov a právnym zisteniam
Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení dôkazov jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu v zmysleustanovenia § 2 odsek 12 Trestného poriadku súd dospel k záveru, že skutok, ktorý je kladený
obžalovaným za vinu, nie je trestným činom a preto súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby podľa
§ 285 písmeno b/ Trestného poriadku.

V tomto smere súd zdôrazňuje, že rozhodnutie o vine obžalovanej osoby musí vychádzať z vykonaných
dôkazov, ktorých vyhodnotením nie je možné dospieť k inému záveru pokiaľ ide o otázku viny.
Vina obžalovaného musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná.
Obžalovaný nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, nakoľko pri posúdení viny trestný proces
vychádza zo zásady, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina.

Uznanie viny nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti,
nakoľko pre vyslovenie takéhoto výroku sa vyžaduje istota, o ktorej pri zhodnotení vykonaných dôkazov
nie je dôvod pochybovať. V prípade, že po vykonaní a vyhodnotení všetkých dostupných dôkazov
zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej pri posúdení otázky viny, nemožno
rozhodnúť v neprospech obžalovaného a je povinnosťou súdu postupovať v zmysle princípu „in dubio
pro reo“ /v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného/. Predmetný princíp sa odvíja a nadväzuje na

jednu z najzákladnejších zásad trestného konania - prezumpciou neviny. Prezumpcia neviny vyžaduje,
aby štát v trestnom konaní niesol a uniesol dôkazné bremeno v otázke viny.
V prejednávanej veci súd na podklade vykonaného dokazovania ustálil, že použitie trestnej represie nie
je na mieste a v danej veci uplatnil princíp „ultima ratio“.
Súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba nie je trestným činom a to z viacerých

dôvodov.
Je zrejmé, že medzi obžalovaným ako predávajúcim na jednej strane a kupujúcim C. E. na strane druhej
ako kupujúcim došlo dňa 28.10.2004 k uzavretiu kúpnej zmluvy na byt č. 6 na M. ulici v Bratislave.
Je rovnako nesporné, že obžalovaný, krátko po uzavretí kúpnej zmluvy, napadol právnu perfektnosť
prevodu bytu tak prostriedkami civilno právnej ochrany - dňa 19.04.2005 podal žalobu o určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy - vec vedená na Okresnom súde Bratislava II po sp. zn. 15C 94/15, rovnako
sa bránil obžalovaný aj podaním trestného oznámenia, ktoré bolo vedené na OR PZ Bratislava II pod sp.
zn. ORP-836/1-OVK-B2-2005 pre skutok právne kvalifikovaný trestný čin vydierania spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 9 odsek 2 k § 235 odsek 1, odsek 2 písmeno d/ Trestného zákona č. 140/1961
Zb. voči obvinenému K. E., voči ktorému bola podaná obžaloba Okresného prokurátora pre Bratislavu II,

pričom obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 5T/45/2009 zo dňa 18.03.2010
oslobodený v zmysle ustanovenia § 285 písmeno a/ Trestného poriadku.
Zo produkovaných dôkazov je zrejmé, že obžalovaný viedol viaceré súdne konania, ktorými chcel
dosiahnuť jednak zákaz nakladania s bytom pre kupujúceho C. E., respektíve po prevode bytu aj pre
poškodeného U.Z. E. - konkrétne boli na Okresnom súde Bratislava II vedené konania:

11C/98/2010 navrhovateľ R. K. proti odporcovi C. E., neskôr aj proti U. E. - žaloba na určenie vlastníctva
k nehnuteľnosti, doručená súdu 28.05.2010,
45C/98/2010 navrhovateľ R. K. proti odporcovi C. E., neskôr aj proti U. E. - návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, doručené súdu 25.10.2010,
18C/188/2010 navrhovateľ U.Z. E. proti odporcovi R. K. - žaloba o vypratanie bytu zo dňa 08.10.2010,

konanie dosiaľ neskončené.
Zo zadovážených rozhodnutí súdov vyplýva, že pre posúdenie veci je najdôležitejšie rozhodovanie súdu
vo veci vedenej pod spisovou značkou 11C/98/2010, ktorého predmetom bolo určenie vlastníctva k bytu
č. 6 na M. G. XX, Bratislava a to na návrh obžalovaného, ktorý namietal platnosť uzavretej kúpnej zmluvy
medzi R. E. J. K. ako predávajúcimi a C. E. ako kupujúcim pre jej absolútnu neplatnosť podľa § 37 odsek

1 Občianskeho zákonníka. Po vykonanom dokazovaní súd rozsudkom zo dňa 20.10.2016 rozhodol , že
žalobu obžalovaného zamieta z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno, teda nepreukázal skutočnosti,
ktoré by dokazovali absolútnu neplatnosť spornej kúpnej zmluvy.
Obžalovaný odvolaním napadol prvostupňové rozhodnutie, pričom vo veci s konečnou platnosťou
rozhodol Krajský súd Bratislava uznesením zo dňa 28.03.2018 sp. zn. 4Co/193/2017, ktorý potvrdil

správnosť rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 11C/98/2010. Tým že obžalovaný nebol v
predmetnom spore úspešný, nepreukázal potrebné skutočnosti, súd ho neurčil za vlastníka bytu č. 6 na
M. G. XX, Bratislava, teda aktuálnym oprávneným vlastníkom zostal C. E., respektíve U. E..
Obžalovaný sa počas tohto obdobia - počas vedenia súdnych sporov o vlastníctvo k bytu správal ako
vlastník,plnilsisvojepovinnostipriposkytovaníslužiebspojenýchsužívanímbytu,čovosvojejvýpovedi

potvrdil aj poškodený E., ktorý uviedol, že počas obdobia súdnych sporov, platil poplatky spojené s
užívaním bytu obžalovaný, poškodený vzniknuté nedoplatky odmietol správcovi zaplatiť, pričom potvrdil,
že po odchode obžalovaného z bytu v máji 2018, kedy bolo sporovým stranám doručené rozhodnutie
Krajského súdu Bratislava II sp. zn. 4Co/193/2017, nebol byt zaťažený nedoplatkami.Skutočnosti, že sa obžalovaný cítil ako oprávnený vlastník napovedá aj fakt, že aktívne využíval všetky
právne prostriedky na ochranu svojho „domnelého“ vlastníctva a to podávaním viacerých žalôb a
návrhov a to tak v civilnej oblasti ako aj trestnoprávnej oblasti.

Zároveň je potrebné uviesť, že obžalovaný umožnil užívať poškodenému byt č. 6 hneď potom, ako mu
bolo doručené rozhodnutie Krajského súdu Bratislava zo dňa 28.03.2018 sp. zn. 4Co/193/2017, ktorým
boli definitívne upravené vlastnícke práva k predmetnému bytu, to jest bolo určené, že obžalovaný nie
je jeho vlastníkom.
V kontraste s týmto aktívnym prístupom pri ochrane svojich práv obžalovaným vyznieva postoj

poškodeného E., ktorý pri ochrane svojho vlastníckeho práva nevystupoval proaktívne a ani v čase
uzavretia kúpnej zmluvy s C. E., ani v čase keď sa stal vlastníkom bytu na základe vkladu do katastra
nehnuteľností.
V tomto smer súd poukazuje na neštandardný postup poškodeného pri kúpe bytu č. 6 na M. G. XX,
ktorý si:
byt pred kúpou ani neobhliadol, v byte pred kúpou ani nebol,

byt kúpil od E., lebo bol ponúknutý za veľmi dobrú cenu.
byt kúpil napriek tomu, že vedel o existujúcom súdnom spore medzi bývalým vlastníkom C. E. a
obžalovaným, čo sám potvrdil na hlavnom pojednávaní.
Súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade medzi obžalovaným a poškodeným sa jedná o civilno
- právny spor v otázkach, ktoré vyplynuli zo vzájomného súkromnoprávneho vzťahu /určenie vlastníctva

k nehnuteľnosti vo vzťahu k prvému nadobúdateľovi C. E. a následne po ďalšom prevode bytu aj vo
vzťahu k druhému nadobúdateľovi - poškodenému /, a súdy mali na základe návrhu rozhodnúť, či kúpna
zmluva uzavretá medzi obžalovaným a C.K. E. je v súlade s ustanoveniami § 37 odsek 1, § 40 odsek
1, odsek 2 a 3, § 49 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k tomu, že
právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný,

právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne.
písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby,
nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže
nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé,

ak účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, tak má právo od zmluvy
odstúpiť.

Súd ustálil, že vzťah medzi obžalovaným a poškodeným sa týkal vyššie uvedených okolností, ktoré
rozhodovali o určení oprávneného vlastníka k bytu č. 6 na M. ulici 20, ktorého oprávnené alebo

neoprávnené užívanie obžalovaným je predmetom prejednávanej veci. Súd je toho názoru, že sporná
otázka ohľadne vlastníctva bytu má byť pre riešená súdmi v civilnom konaní, k čomu aj reálne došlo, a že
ingerencia orgánov činných v trestnom konaní do vyriešenia otázky ohľadne vlastníctva k nehnuteľnosti
je nadbytočná a neprípustná.
Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní a ani súd v trestnom konaní nie

sú oprávnené nahrádzať činnosť civilných súdov. Práve súdy v civilnom konaní zákonodarca povoláva
k tomu, aby rozhodovali všetky sporné otázky, ktoré vyplynú zo súkromnoprávnych vzťahov, a ktoré sa
nevymykajú bežne sa vyskytujúcim obdobným prípadom.
Súdkonštatuje,žeporušenievlastníckehopráva,t.j.vposudzovanomprípadenarúšanieprávavlastníka
vec pokojne užívať, nie je, samo o sebe, trestným činom. Skutkové okolnosti a zásahy do vlastníckeho

práva vyplynuli zo sporu o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, pričom možno skonštatovať, že tento
vzťah mal súkromnoprávny základ. Ochranu vlastníckemu právu pritom primárne poskytuje civilné
právo, prioritne Občiansky zákonník, ktorý upravuje možnosť vlastníka obrátiť sa na civilný súd s rôznymi
žalobami, napríklad so žalobou o vydanie veci, o vypratanie nehnuteľnosti, o zdržanie sa zásahov do
vlastníckeho práva a podobne.

Súd tieto skutočnosti uvádza preto, nakoľko trestné právo je prostriedkom ultima ratio /ide o poslednú a
najkrajnejšiu možnosť/, čo znamená, že v trestnoprávnej náuke ako aj praxi sa už tradične vychádza zo
zásady pomocnej úlohy trestnej represie /zásada subsidiarity/. Podľa tejto zásady má byť trestné právo
použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských
vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych

odvetví, nie sú dostatočné a boli už vyčerpané.
V prejednávanom prípade sa jednalo o súkromnoprávny spor ohľadne vlastníctva k bytu, ktorý sa
prejavil v tom, že tak obžalovaný ako aj poškodený sa cítili vlastníkmi tej istej nehnuteľnosti, pričom tak
obžalovaný a následne aj poškodený sa domáhali ochrany svojich oprávnených práv a záujmov práveprostredníctvom podaných žalôb v občianskom súdnom konaní / obžalovaný podal žalobu na určenie
vlastníckeho práva, poškodený podal žalobu na vypratanie nehnuteľnosti/.
Sporné otázky ohľadne vlastníctva k bytu boli riešené súdmi v civilnom konaní, pričom súd ustálil, že

orgány činné v trestnom konaní a ani súd v trestnom konaní nemôžu a ani nie sú oprávnené nahrádzať
ich činnosť, pretože práve súdy v civilnom konaní zákonodarca určil, aby primárne rozhodovali všetky
sporné otázky, ktoré vyplynú zo súkromnoprávnych vzťahov. V praxi sa pomerne bežne vyskytujú
prípady, že k jednej nehnuteľnosti si uplatňujú vlastnícke právo viacero osôb a osoba, ktorá užíva
nehnuteľnosť sa odmietne vysťahovať, pričom takéto prípady civilné právo predvída a súdy v civilnom

konaní ich riešia na podklade žalôb o vypratanie nehnuteľností, respektíve na podklade žaloby o určenie
vlastníckeho práva.
Podľa § 218 odsek 1 Trestného zákona sa trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu,
bytu alebo k nebytovému priestoru dopustí ten, kto protiprávne obsadí alebo užíva dom alebo byt iného
alebo kto oprávnenej osobe v užívaní domu alebo bytu neoprávnene bráni.
Súd je toho názoru, že prostriedky trestnej represie je možné v prípade skutkovej podstaty prečinu

podľa § 218 Trestného zákona použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné excesy zo
súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne presahujú ich rámec. Ako príklad možno uviesť protiprávne
konanie páchateľa, ktorý ignoruje právoplatné súdneho rozhodnutia vydané v civilnom konaní, a
tým znemožňuje jeho realizáciu /rozumej užívanie nehnuteľnosti oprávneným vlastníkom/, respektíve
sťažuje výkon práva - rozhodnutia súdu, ktoré sa týka povinnosti vypratať nehnuteľnosť.

V tomto smere súd poukazuje na súdnu prax a vydané rozhodnutia v obdobných prípadoch, ktoré možno
analogicky použiť na prejednávanú trestnú vec - viď bližšie rozhodnutie:
- TR NS 12/2005 podľa ktorého, užívateľ bytu môže byť subjektívne presvedčený, že nehnuteľnosť užíva
oprávnene, a to aj v priebehu občianskoprávneho konania. Ak však už otázka oprávnenosti užívania
nehnuteľnosti bola súdom právoplatne vyriešená, je na užívateľovi, aby právoplatné rozhodnutie

rešpektoval. Až následné svojvoľné rozhodnutie užívateľa nevypratať a neuvoľniť nehnuteľnosť
oprávnenému vlastníkovi možno vyhodnotiť ako neoprávnené bránenie v užívaní nehnuteľnosti v zmysle
ustanovenia § 218 Trestného zákona.
- rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. ÚS 40/2005 zo znenia ktorého vyplýva, že otázka kedy a za akých okolností
je bývalý nájomca povinný uvoľniť byt, je výlučne vecou občianskoprávnou a nie je nutné, ani vhodné,

aby do uplynutia lehoty stanovenej rozhodnutím civilného súdu na vypratanie bytu zasahovali vo veci
orgány činné v trestnom konaní. Pokiaľ je vedené civilné konanie o žalobe prenajímateľa k vyprataniu
bývalého nájomcu, tak do uplynutia lehoty stanovej súdom k vyprataniu bytu, nie je možné pripustiť, že
by sa bývalý nájomca zotrvávaním v predmetnom byte dopúšťal trestného činu podľa § 218 Trestného
zákona.

Predmetné rozhodnutie sú podľa názoru súdu použiteľné aj v prejednávanom prípade, kde bol vedený
civilný spor o určenie vlastníckeho práva k bytu medzi bývalým vlastníkom /obžalovaným/ a novými
vlastníkmi/C.E.apoškodenýmE./,pričompoprávoplatnomrozhodnutíKrajskéhosúdu,ktorýnevyhovel
žalobe obžalovaného, čím v podstate určil za oprávneného vlastníka nehnuteľnosti poškodeného,
obžalovaný rešpektoval predmetné rozhodnutia a byt vypratal a sprístupnil poškodenému.

Súd považuje za potrebné poznamenať, že nie každé porušenie práva musí nutne znamenať, že došlo
aj k spáchaniu trestného činu. V opačnom prípade by to znamenalo, že každé porušenie práva musí
byť riešené v trestnom konaní, čo by viedlo k absurdnej situácii a potlačení iných právnych odvetví. Ak
by zákonodarca chcel, aby každé porušenie práva /v danom prípade vlastníckeho práva/ bolo riešené
prostriedkami trestného práva /prostredníctvom prečinu podľa § 218 Tr. zák./, celkom určite by neupravil

systém ochrany vlastníckeho práva v Občianskom zákonníku a nezriaďoval by civilné súdnictvo.
Možno teda uzavrieť, že trestné právo má byť uplatňované len ako najkrajnejší prostriedok k postihu
typovo najzávažnejších prípadov porušenia práva a tam, kde prostriedky iných právnych odvetví už nie
sú účinné /princíp subsidiarity trestnej represie, to jest princíp ultima ratio). Prostriedky trestného práva
nie je možné využiť len preto, že subjekt, ktorý sa cíti v práve, buď celkom rezignoval na ochranu, ktorú

mu majú poskytnúť súdy v civilnom konaní, alebo že nie je spokojný s postupom /rozumej najmä s dĺžkou
trvania súdneho procesu/ civilných súdov pri rozhodovaní o spornej otázke.
Uplatňujúc vyššie uvedené úvahy na prejednávaný prípad, súd dospel k záveru, že užívanie bytu
obžalovaným počas civilného konania, predmetom ktorého bolo určenie oprávneného vlastníka k
nehnuteľnosti, svojím obsahom neprekračovala rámec súkromnoprávneho sporu o nehnuteľnosť,

rovnako konanie obžalovaného nemožno kvalifikovať ani ako závažný exces zo súkromnoprávnych
vzťahov a to s poukazom na vyššie uvedené súdna rozhodnutia vydané v typovo obdobných prípadoch.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, riadiac sa prezentovanými úvahami pri hodnotení
dôkazov, súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Krajský súd
v Bratislave prostredníctvom Okresného súdu Bratislava II.

Rozsudok môže odvolaním napadnúť
a) prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,
b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom
súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v
obžalobe,
c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,

d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
uvedeným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.