Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, November 4, 2016

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 2T/63/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216010331
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Imrich Hlavička

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2016:4216010331.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno v trestnej veci proti obvinenému S. D., nar. XX.XX.XXXX v M. K., pre prečin

zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona na hlavnom
pojednávaní dňa 04. novembra 2016 samosudcom JUDr. Imrichom Hlavičkom, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:
S. D., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. číslo XXX, prechodne bytom N. Z., E. číslo XXX,

s a u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

hoci mu zo zákona o rodine vyplýva povinnosť vyživovať svojho nezaopatreného syna S. D., narodeného
XX.XX.XXXX, pričom rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 12C/65/2004 z 3.12.2004, s
právoplatnosťou od 5.1.2005, ktorým súd schválil dohodu oboch rodičov dieťaťa, sa zaviazal prispievať
na jej výživu mesačne sumou 2 000,- Slovenských korún (66,38 eur), ktoré mal obvinený uhrádzať

vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca do rúk matky dieťaťa T. D., bytom K. číslo XX, túto svoju
zákonnú povinnosť si od 5. januára 2005 bezdôvodne zavinene neplnil, hoci počas tejto doby mal rôzne
zamestnania a z nich plynúce dostatočné príjmy, z ktorých bez ohrozenia vlastnej existencie mohol a
mal plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť a to minimálne v rozsahu výšky mesačného výživného
v zmysle súdneho rozhodnutia z roku 2004, v ostatnom období keď prácu ani legálny príjem nemal,
nevyvinul ani minimálne úsilie k tomu, aby si prácu, ktorá by mu zabezpečila aspoň minimálny príjem
na to, aby výživné mohol platiť aspoň v minimálnom rozsahu, našiel, okrem obdobia jeho opakovanej
práceneschopnosti, a to od 14.3.2011 do 31.3.2011, ďalej od 5.9.2011 do 27.9.2011, od 13.11.2012 do

28.2.2013 a napokon od 14.5.2013 do 31.8.2013, počas ktorých objektívne nemal dostatočný príjem z
nemocenských dávok na to, aby mohol prispievať na výživné aspoň v minimálnej sume bez ohrozenia
vlastnej existencie a okrem sporadických čiastok výživného, ktoré uhradil už dospelému synovi v roku
2015 v celkovej sume 490,- eur a v roku 2016 v sume 70,- eur, obvinený v období od 5. januára 2005 do
novembra 2012, kedy oprávnený syn dosiahol plnoletosť, pričom sa naďalej pripravuje štúdiom na svoje
budúce povolanie, zaostal na výživnom v sume najmenej vo výške 5 852,54 eur, ktoré dlhuje matke
oprávneného dieťaťa T. D. a v období od 14. novembra 2012 až doposiaľ, teda do 11. februára 2016,

dlhuje na výživnom svojmu už dospelému synovi sumu najmenej vo výške 1.624,62 eur,

t e d a

najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil úmyselne zákonnú povinnosť vyživovať iného,
spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania, a to po dlhší čas,

č í m s p á c h a lprečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Tr. zák. s poukazom na

§ 138 písm. b/ Tr. zák.

Za to sa
o d s u d z u j e

podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona s použitím § 36 písmeno j/, § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov.

Podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona súd výkon uloženého trestu podmienečne odkladá.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 51 odsek 4 písmeno d/ Trestného zákona súd ukladá
obvinenému povinnosť spočívajúcu v príkaze v skúšobnej dobe podľa svojich schopností a možností
zaplatiť zameškané výživné.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Komárno podala na súd obžalobu na obvineného S. D. pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona na tom
skutkovom základe ako je uvedené v obžalobe.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedkov, poškodených

ako aj prečítaním ostatných listinných dôkazov.

Obžalovaný S. D. uviedol, že on platil stále výživné, následne svojej bývalej manželke predal polku
domu s tým, že túto cenu znížili, lebo v tom bolo započítané nezaplatené výživné. Pokiaľ žili v spoločnej
domácnosti sa dohodli, že jej bude dávať 240,- eur s tým, že v tomto bolo výživné, a takisto aj časť

réžie domu. Niekedy sa stalo také, že zaplatil menej s tým, že to následne dorovnal. Po rozvode ešte
žili v spoločnej domácnosti 10 rokov a počas tohto obdobia si manželka zameškané výživné nikdy od
neho neuplatňovala, z čoho sa podľa jeho názoru dá usudzovať, že výživné má uhradené. Dovtedy
kým v spoločnej domácnosti s bývalou manželkou, tak platil výživné k jej rukám a až po tom keď sa
odsťahoval začal platiť výživné do rúk svojho syna. Do spisu založil aj kúpno predajnú zmluvu, v ktorej

bolo uvedené, že za jeho podiel v spoločnej nehnuteľnosti mu manželka vyplatila v hotovosti 9 000,- eur.

Svedkyňa T. D. uviedla, že od roku 1997 žili v spoločnej domácnosti s tým, že si zaobstarali rodinný dom,
na ktorý prispeli jej rodičia sumou 450 000,- Sk s tým, že bolo potrebné dom ešte zrekonštruovať, na čo
bolo potrebné vybrať úver. V tom čase jej manžel mal zamestnanie, a aby im poskytli úver bol zapísaný

ako spoluvlastník tejto nehnuteľnosti. V roku 2005 súd rozhodol o vyživovacej povinnosti obžalovaného,
ktorý si dodnes túto vyživovaciu povinnosť neplní, akurát synovi zaplatil dve splátky v roku 2015, a to v
apríli a v máji. Počas toho obdobia ako bývali v spoločnej domácnosti na syna výživné vôbec neplatil, do
režijných nákladov prispieval v priemere 4 krát ročne, pričom presnú sumu uviesť nevedela, ale jednalo
sa približne po 10,- eur, niekedy 100,- eur, niekedy 200,- eur, to znamená, že do roka spolu zaplatil

cca. 400,- eur. Aj tieto peniaze si musela od neho viackrát pýtať. Po rozvode žili v spoločnom dome v
oddelených izbách, pričom obžalovaný používal všetky veci čo boli v dome a aj sa tam stravoval, trvalo
to približne 10 rokov. S obžalovaným takto žili približne do 26.3.2015 keď od neho odkúpila jeho podiel
za 9 000,- eur. Už vtedy pri vyplatení sumy 9 000,- eur poškodená žiadala, aby jej z tých 9 000,- eur čo
mu dala na ruku pri podpise zmluvy zaplatil zameškané výživné, ale to odmietol. Obžalovaný veľmi často

chodieval po krčmách, hrával na hracích automatoch, a to bol dôvod prečo nikdy nemal peniaze. Stále
keď vedela, že obžalovaný dostane výplatu, prosila ho, aby dal peniaze na dieťa a veci s tým súvisiace,
ale on sa len usmial a nič jej nedal. Poškodená ho viackrát vyzvala, aby jej začal platiť výživné, inak o
udá, ale on sa jej vyhrážal, že ju zbije, podpáli dom, tým pádom sa ho bála, a radšej túto situáciu týmto
spôsobom trpela. Potvrdila, že poštovou poukážkou na jej meno uhradil v apríli sumu 70,- eur, a takisto

aj v máji roku 2015. Nasledujúce platby potom dával v hotovosti k rukám syna.Svedok S. D. na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať, a preto bola čítaná jeho výpoveď zo skoršej
zápisnice, v ktorej sa k predmetnej veci vyjadril na č.l. 87 až 92 kde uviedol, že otec na neho výživné

neplatí, nevedel či vôbec niekedy platil, a keď jeho matke dal nejaké peniaze, to bolo veľmi zriedkavé.
Vedel uviesť iba toľko, že sa jeho rodičia rozviedli približne pred 10 rokmi a následne obžalovaný tam
s nimi býval približne do marca 2015. Uviedol, že otec na neho mal platiť približne 70,- eur. Aj keď
sa stalo také, že obžalovaný nejaké finančné prostriedky zaplatil k rukám matky, tak toto malo byť
na zabezpečovanie chodu domácnosti a nie na výživné. Obžalovaný do domácnosti niečo nakupoval

zriedkavo, občas iba nejaké potraviny. Uviedol, že jeho cestovné a strava do školy je min. 50,- eur, ešte
chodí hrať futbal a boxovať a tiež má aj mobilný telefón, takže spolu to môže byť približne 100,- eur,
pričom toto mu hradila matka. V tom období študoval na vysokej škole v E. otec mu nedával dovtedy
kým spolu bývali, ani vreckové. Možno, že 4, 5 krát 10,- eur ročne mu dal. Ani oblečenie mu nekupoval.

Svedkyňa R. D., matka obžalovaného uviedla, že od uzavretia manželstva jej syna bola ich v spoločnej

domácnostipárkrát, pričomaždovysporiadaniamajetkovýchpomerovohľadnedomubývalivspoločnej
domácnosti. Uviedla, že vnuk sa jej vôbec nesťažoval na to, že by jej syn neplatí výživné, jej bývalá
nevesta jej raz zavolala a plakala, pričom tvrdila, že jej obžalovaný výživné neplatí. Potom sa jej ešte
raz opýtala a ona jej uviedla, že teda platí, ale aj to bolo tak, že tvrdila, že neplatí na domácnosť. Podľa
jej vedomostí syn dostal do bývalej nevesty 9 000,- eur, teda 10 000,- eur s tým, že 1 000,- eur jej nechal

a nezobral si žiadne hnuteľné veci zo spoločnej domácnosti. Podľa jej názoru jej vnuk na otca trestné
oznámenie nechcel podať, a ani o tom nevedel, lebo matka mu to poriadne nevysvetlila.

Podľa § 76 odsek 2 Zákona o rodine proti pohľadávkam na výživné je započítanie vzájomných
pohľadávok prípustné len dohodou. Ak ide o výživné pre maloleté deti, započítanie nie je možné.

Vo všeobecnosti započítanie spočíva v tom, že ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých
plnenie je rovnakého druhu (spravidla peniaze), tieto pohľadávky zaniknú započítaním, pokiaľ sa
vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Vylúčené
je však jednostranné započítanie pohľadávok proti pohľadávkam na výživné. Predstavuje určitú formu

ochrany vzhľadom na existenčnú povahu výživného, aby proti vôli oprávnenej osoby nebolo predmetom
určitých komerčných vzťahov, ale mohlo v skutočnosti slúžiť účelu, ktorý podľa zákona má, t.j.
uspokojenie základných potrieb oprávnenej osoby. Zákonodarca však nešiel až tak ďaleko, že by osobe
disponujúcejpohľadávkounavýživnéneumožnilsňouvôbecnakladať,aleumožňujezapočítanietakejto
pohľadávky dohodou. Pokiaľ ide o výživné maloletých detí, žiadna forma započítania nie je možná.

Znenie druhej vety odseku 2 (na rozdiel od prvej vety, že len "proti" pohľadávke na výživné nie je
započítanie možné", ale všeobecne, "započítanie nie je možné") naznačuje, že ani zo strany dieťaťa
disponujúceho takouto pohľadávkou nie je možné jej započítanie voči inej pohľadávke, odhliadnuc od
posudzovania spôsobilosti dieťaťa na takýto právny úkon. Rodič v rámci práva zastupovať dieťa nemôže
započítať pohľadávku dieťaťa na výživné proti druhému rodičovi s akoukoľvek pohľadávkou druhého

rodiča.

Súd uznal obžalovaného vinným skutkovo ako aj právne tak, ako bolo uvedené v obžalobe okresnej
prokuratúry E. s tým, že čo sa týka zaostalého výživného, ktoré mal plniť matke mal. dieťaťa
do nadobudnutia plnoletosti v sume 5852,54 eur, nebolo uhradené, pretože obžalovaný nijakým

spôsobom nevedel preukázať opak, či už poštovými poukážkami výpismi z bankového účtu, alebo inými
relevantnými dôkazmi, ktoré by konkretizovali zaplatenie tohto výživného. To, že obžalovaný tvrdí, že on
výživné platil k rukám matky a že matka za to obdobie nezahájila žiadne konanie, ktorým by sa snažila
vymôcť zaostalé výživné súd hodnotí ako jeho ničím podloženú obranu. Je objektívny fakt, že po rozvode
manželstva až do úplného odsťahovania obžalovaného v marci 2015 žili v spoločnej domácnosti , avšak

výpoveď matky maloletej hovorí o tom, že obžalovaný pravidelne konzumoval alkoholické nápoje, hral
na hracích automatoch, bol voči nej aj agresívny. Súd považoval za logický a dostatočný dôvod na to,
že matka maloletého dieťaťa sa nesnažila počas toho ako on s nimi obýval spoločnú domácnosť zahájiť
takéto konanie, pretože by to mohol vyústiť do hádok a vzájomných inzultácii medzi nimi. Prioritou
bývalej manželky bolo dosiahnutie toho aby obžalovaný čím skôr opustil spoločnú domácnosť. Súd

takistoneakceptovalobranuobžalovanéhovtomzmysle,žesadohodolsmatkoudieťaťanavyporiadaní
spoluvlastníckeho podielu k ich spoločnej nehnuteľnosti a to tým spôsobom, že ju odpredal za zníženú
cenu a zvyšok by mal byť zaostalé výživné. K tomuto súd poznamenáva, že čo sa týka pohľadávok
na výživné je započítanie vzájomných pohľadávok prípustné iba dohodou, resp. ak ide o výživné premaloleté dieťa započítanie nie je možné. V danom prípade ide o výživné na mal. dieťa v tejto časti a
takisto nepredložil obžalovaný dôkaz ani o tom, že by mal s matkou mal. dieťaťa dohodu, čo by v danom
prípade bolo aj irelevantné.

Čo sa týka zaostalého výživného pre dospelého syna S. D., súd uznal otca vinným, že v období od
14.11.2012 až do 11.2.2016 dlhuje na zameškanom výživnom sumou 1624,62 eur. Súd dospel k tomuto
výpočtu tým spôsobom, že bral do úvahy nesplatené zameškané výživné do dňa posledného výsluchu
S.a D. keď vyjadril svoj postoj k tomu, že žiada, aby mu bolo výživné uhradené. Na hlavnom pojednávaní

konanom dňa 25.8.2016 S. D. odmietol vypovedať, a preto sa súdu nepodarilo zistiť tú skutočnosť, kedy
došlo k zmene jeho postoja ohľadne toho, či si uplatňuje, alebo neuplatňuje zameškané výživné. Súd má
jednoznačne za preukázané, že na poslednom výsluchu dňa 11.2.2016 si syn výživné ešte uplatňoval.

Súd na základe v hore uvedených skutočností dospel k záveru, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho
konania a to, že najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil úmyselne zákonnú povinnosť

vyživovať iného, spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania, a to po dlhší čas.

Súd uznal obžalovaného vinného za skutok tak ako je uvedený v odsudzujúcom rozsudku a s poukazom
na ust. § 207 odsek 3 T.r zák. (základná trestná sadzba je v rozmedzí 1 - 5 rokov) v spojení s ust. § 36
písm. j/ Tr. zák., ktoré sa týka poľahčujúcej okolnosti (obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny

život) a žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Tr. zák. súd uložil trest odňatia slobody vo výmere
16 (šestnásť) mesiacov skoro na dolnej hranici trestnej sadzby s podmienečným odkladom a určením
skúšobnej doby v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov považoval na ochranu spoločností a nápravu
obvineného za dostatočný.

Súd zároveň uložil obvinenému povinnosť spočívajúcu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
podľa svojich schopností a možností zaplatiť zameškané výživné.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 (pätnástich) dní odo dňa jeho oznámenia.
Odvolanie sa podáva na Okresnom súde Komárno a rozhoduje o ňom Krajský súd v Nitre.