Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 24, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/86/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5817203520
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5817203520.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: C. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX M. I. XXX, v konaní o zaplatenie 1.310,71 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7Csp/79/2017-105 zo dňa 24. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7Csp/79/2017-105 zo dňa 24. septembra 2018 vo výroku,
ktorým okresný súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.) a vo výroku o trovách konania (výrok
III.) p o t vr d z u j e .

Vo zvyšnej časti (výrok I.) zostáva rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7Csp/79/2017-105 zo dňa
24. septembra 2018 n e d o t k n u t ý .

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom podľa § 497, § 369 ods. 1, 2, 3 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník, § 52 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 3, Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.310,71 Eur s úrokom

81,07 Eur, úrokom z omeškania vo výške 0,72 Eur a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
1.310,71 Eur od 25.05.2017 do zaplatenia a zo sumy 81,07 Eur od 25.05.2017 do zaplatenia, všetko do 3
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanému uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 62 %, ktoré budú vyčíslené v uznesení vydanom
po právoplatnosti rozsudku (výrok III.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 19.06.2017 sa žalobca
domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 1.310,71 Eur, úroku vo výške 81,07 Eur (zmluvný

úrok z nezaplatenej istiny vyčíslený pevnou sumou - naakumulovaný zmluvný úrok z neuhradenej
istiny do dátumu predčasnej splatnosti úveru), úrokov z omeškania z neuhradených splátok do dňa
zosplatnenia vyčíslených pevnou sumou 0,72 Eur, úroku 19,90 % ročne z nezaplatenej istiny 1310,71
Eur od 25.05.2017 do zaplatenia a úroku z omeškania 5 % ročne z nezaplatených úrokov 81,07 Eur
od 25.05.2017 do zaplatenia.
3. Prvoinštančný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca sa voči žalovanému
domáha splatenia úveru, ktorý bol žalovanému poskytnutý na základe Úverovej zmluvy č.

0000000000124546 uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 13.05.2014. Na podklade uzatvorenej
spotrebiteľskej zmluvy poskytol žalobca ako veriteľ žalovanému úver vo výške 1.500,00 Eur. Žalovaný
sa zaviazal tento úver splácať v mesačných splátkach po 28,79 Eur, splatných v 17. deň kalendárneho
mesiaca. Úrokovú sadzbu si strany dohodli vo výške 19,9 % ročne. Žalovaný na splatenie úveru dočasu rozhodnutia súdu prvej inštancie uhradil žalobcovi celkovo 980,93 Eur. Medzi stranami nebolo
sporné, že žalovaný porušil svoju povinnosť pravidelne splácať úver, v dôsledku čoho žalobca vyhlásil
predčasnúsplatnosťúverukudňu24.05.2017.Žalovanýnijakonespochybnilžalobcomuplatnenýnárok,

v konaní ostal nečinný. Súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu žalovaného zaviazal, aby
žalobcovi zaplatil nesplatenú časť úveru, spolu s dohodnutými úrokmi z úveru a zákonným úrokom z
omeškania. V časti, v ktorej si žalobca uplatnil úroky za úver odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru súd žalobu zamietol z dôvodu, že zosplatnením úveru nastáva predčasne splatnosť úveru a
dochádza k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Po zosplatnení úveru sa

dlžník dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania (na podporu právneho
záveru poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 476/2012 a prevažujúcu mieru
rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR). Priznanie zmluvných úrokov aj úrokov z omeškania
súčasne by znamenalo dvojnásobné úrokové zaťaženie spotrebiteľa, čo je neprípustné osobitne so
zreteľom na to, že táto Zmluva má charakter zmluvy spotrebiteľskej, na ktorý vzťah sa prioritne aplikujú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mohli použiť predpisy obchodného práva.

4.Otrováchkonaniarozhodolsúdprvejinštanciespoukazomnaúspechsporovýchstránvkonanípodľa
§ 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Pomer úspechu a neúspechu žalobcu predstavoval
čistý úspech v rozsahu 62 %, v ktorom súd žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania priznal.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal

jeho zmeny vo výrokoch II. a III. tak, že odvolací súd žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi
prizná náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Odvolateľ tvrdil, že strany si dohodli dobu
trvania nároku na zmluvné úroky až do splatenia úveru a žalobca v postavení veriteľa má nárok na
zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj pri predčasnom
zosplatnení.KuvedenémuprávnemunázorupoukázalnakomentovanézneniaustanoveníObchodného

zákonníka, ako aj na viacero rozhodnutí súdov (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn.
11Co/12/2017, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/23/2017, Krajského súdu v Nitre sp. zn.
8Co/193/2017 a ďalšie, či na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012). Nesúhlasil ani
s rozhodnutím súdu o trovách konania, keď uviedol, že okresný súd svoje rozhodnutie dostatočným
spôsobom neodôvodnil a pri výpočte rozsahu nepostupoval správne, keď pri určení hodnoty sporu

neprihliadal len na žalovanú istinu. Pri rozhodovaní o práve strany na náhradu trov konania je potrebné
vychádzať výlučne z úspechu strany sporu vo vzťahu k uplatňovanej istine, nehľadiac na prípadný
neúspech v časti príslušenstva.

6. Žalovaný na odvolanie žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 05.02.2019, nijakým spôsobom

nereagoval. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania súdu predložené neboli.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej

časti zamietol (výrok II.) a v závislom výroku o trovách konania (výrok III.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP
potvrdil ako vecne správne. V nenapadnutej časti (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
prevažnej časti sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

9. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu
formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s

nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančnéhorozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu

prvej inštancie.

10. K odvolacej námietke žalobcu, že mu mali byť v konaní priznané aj úroky po splatnosti úveru,
krajský súd uvádza, že súd splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu
požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku

a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle
cenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestoutonakladať
a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi
vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo
jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba
(pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by

mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol spotrebiteľ vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by
sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby ku

zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu
plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd uvedené v žiadnom prípade nemôže
pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za
situácie,ževeriteľsimôženárokovaťamôžesadomôcťjednorazovéhovráteniapeňažnýchprostriedkov
z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej

zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

11. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky, a teda popri
úrokoch z omeškania či iných sankciách už zaoberala. Najvyšší súd SR konštatoval, že dohodnuté
úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v

omeškaní a musí platiť úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98). V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie o povinnosti platiť úroky
popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6Co 182/2011).

12. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd argumentáciu odvolateľa týkajúcu sa rozhodovania o trovách
konania. Súd prvej inštancie v danom prípade rozhodol o trovách konania v zmysle § 262 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 2 CSP, pričom je zrejmé, že pri určovaní úspechu sporových strán v konaní
prihliadal aj na žalobou uplatnené príslušenstvo. Odvolaciemu súdu je z rozhodovacej praxe známe, že

pri zisťovaní rozsahu úspechu sporových strán v konaní nemožno (ne)úspech sporovej strany v časti
žalobou uplatneného príslušenstva považovať pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania za
bezvýznamnú, prípadne pomerne nepatrnú časť konania, ale príslušenstvo žalobou uplatnenej istiny je
potrebné pri určovaní rozsahu úspechu sporových strán zohľadniť (bližšie napr. uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 63/2010 zo dňa 09.02.2010, rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 1/2004 zo dňa 27.04.2004).

13. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu, prezentovanými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

14. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bol účastník pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov dospel ku svojim záverom v kontexte vykonaných dôkazova vo veci správne rozhodol, pričom svoje rozhodnutie zákonu zodpovedajúcim spôsobom presvedčivo
odôvodnil.

15. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, nakoľko odvolanie žalobcu v danom prípade
nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací
súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch II. a III. ako vecne
správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

16. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že

žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod,
pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť
nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení
sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie
o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o

nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj
§ 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak
taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto
nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z
uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn.
7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).