Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 25, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/25/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111010179
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8111010179.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.01.2018, v trestnej
veci obžalovaného P. C. pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. b/
Tr. zák., o odvolaní krajského prokurátora a poškodených N.. H. U., N.. T. U. a T. U. proti rozsudku
Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T 13/11 zo dňa 05.06.2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie krajského prokurátora.

Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. z a m i e t a odvolanie poškodených N.. H. U., N.. T. U. a T. U..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodil obžalovaného P. C.
spod obžaloby prokurátora krajskej prokuratúry pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný

zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

- v mesiaci október v roku XXXX v L. na ul. W., ako veriteľ uzatvoril s N.. T. U. ako dlžníkom zmluvu
o pôžičke na sumu 2.500.000,- Sk (82.984,79 eur) s tým, že sa zmluvne nedohodli na určitej dobe
splatnosti a úrokoch, avšak ústne určil dlžníkovi 3 %-ný mesačný úrok v sume 75.000,- Sk (2.489,54
eur) a od 01.03.2002 2,5% úrok mesačne, t.j. 62.500,- Sk (2.074,62 eur), kde splátky určil ku 10.dňu,

toho ktorého mesiaca, na čo peniaze dlžníkovi požičal, ktoré N.. T. U. splatil v celkovej sume 3.175.000,-
Sk (105.390,69 eur) ku dňu 24.10.2002, čím bola P. C. vyplatená suma 675.000,- Sk (22.405,89 eur)
naviac, kedy P. C. verbálnou hrozbou násilia spočívajúcou v tom, že má svojich známych v W., v L., v L.,
ako aj D., ktorých popísal ako „tvrdých“ chlapov, ktorí polámu ruky a nohy T. U., pokiaľ s ním N.. T. U.,
N.. H. U., resp. T. U. neuzavrú ďalšie zmluvy o pôžičke a nebudú mu platiť z týchto pôžičiek úroky, na
základe čoho N.. T. U., N.. H. U. v obave o zdravie a život svojho syna T. U. a tento v obave o svoj život

a zdravie so P. C. následne uzatvorili fiktívne zmluvy o pôžičke a fiktívnu zmenku, z ktorých mu naďalej
vyplácali mesačne úroky, a to v týchto konkrétnych prípadoch

- dňa XX.XX.XXXX v L. na ulici W. uzatvorili P. C., ako veriteľ a spol. U., s.r.o. L., zast. T. U. ako dlžníkom
zmluvu o pôžičke na sumu 2.500.000,- Sk (82.984,79 eur) s tým, že sa zmluvne nedohodli na určitej
dobe splatnosti a úrokoch, avšak veriteľ žiadal 2,5 %-ný úrok mesačne, t.j. 62.500,- Sk (2.074,62 eur),

kde splátky týchto úrokov boli dohodnuté ku 10.dňu, toho ktorého mesiaca, kde však P. C. peniaze
dlžníkovi nepožičal, pričom však pôžičku dlžník splatil ku dňu 17.5.2006 v celkovej sume 3.000.000,-
Sk (99.581,75 eur),

- dňa 09.12.2005 v L., na ulici U. vystavil P. C., ako veriteľ zmenku na sumu 1.000.000,- Sk (33.193,92
eur) s dobou splatnosti do 13.12.2006, ktorú podpísal ako dlžník T. U. za spol. U., s.r.o. L. s tým, že

aj v tomto prípade veriteľ žiadal 2,5 %-ný úrok mesačne, t.j. 62.500,- Sk (2,074,62 eur) splatný ku 10.Dňu, toho ktorého mesiaca, kde opäť P. C. peniaze dlžníkovi nevyplatil s tým, že dlžník naďalej splácal
mesačne z uvedenej sumy 2,5 %-ný úrok,

- dňa XX.XX.XXXX v L., na ulici X., uzatvorili P. C. ako veriteľ a spol. P. L. s.r.o. L. zast. T. U. ako dlžníkom
zmluvu o pôžičke na sumu 1.000.000,- Sk (33.193,92 eur) s tým, že sa zmluvne nedohodli na úrokoch,
kde dobu splatnosti si dohodli do 31.12.2007, avšak veriteľ žiadal 2,5 %-ný úrok mesačne, t.j 62.500,- Sk
(2.074,62 eur), kde splátky týchto úrokov boli dohodnuté ku 10. dňu, toho ktorého mesiaca, kde však P.
C. peniaze dlžníkovi nepožičal s tým, že dlžník naďalej splácal mesačne z uvedenej sumy 2,5 %-ný úrok,

- dňa XX.XX.XXXX v L., na ulici X., uzatvorili P. C. ako veriteľ a spol. P. L. s.r.o. L. zast. T. U. ako dlžníkom
zmluvu o pôžičke na sumu 1.000.000,- Sk (33.193,92 eur) s tým, že sa zmluvne nedohodli na úrokoch,
kde dobu splatnosti si dohodli do 01.11.2007, avšak veriteľ žiadal 2,5 %-ný úrok mesačne, t.j 62.500,- Sk
(2.074,62 eur), kde splátky týchto úrokov boli dohodnuté ku 10. Dňu, toho ktorého mesiaca, kde však P.
C. peniaze dlžníkovi nepožičal s tým, že dlžník naďalej splácal mesačne z uvedenej sumy 2,5 %-ný úrok,

- dňa XX.XX.XXXX v L. na ulici U. uzatvorili P. C. ako veriteľ a N.. T. U. ako dlžník zmluvu o pôžičke na
sumu 2.500.000,- (82.984,79 eur) s tým, že sa zmluvne nedohodli na úrokoch, kde dobu splatnosti si
dohodli do 25.10.2006, avšak veriteľ žiadal 2,5 %-ný úrok mesačne, t.j. 62.500,- Sk (2.074,62 eur), kde
splátky týchto úrokov boli dohodnuté ku 10. dňu, toho ktorého mesiaca, kde však P. C. peniaze dlžníkovi

nepožičal, pričom zároveň N.. H. U. dňa 12.12.2006 zaplatila P. C. 800.000,- Sk, čím mu na podklade
nasledujúcich zmlúv o pôžičke zo dňa 02.01.2007, 02.10.2007, 04.08.2008 a na základe zmenky zo dňa
09.12.2005 vyplatili ku dňu 04.08.2008 celkovo sumu 2.050.000,- Sk (68.047,53 eur),

- dňa XX.XX.XXXX na notárskom úrade v L. Y.. N. H. uzatvorili P. C. ako veriteľ a N.. H. U. ako dlžník

zmluvu o pôžičke na sumu 2.000.000,- Sk (66.387,83 eur) s tým, že sa zmluvne nedohodli na úrokoch,
kde dobu splatnosti si dohodli do 31.12.2008, avšak veriteľ žiadal 2,5%-ný úrok mesačne, t.j. 62.500,-
Sk (2.074,62 eur), kde splátky týchto úrokov boli dohodnuté ku 10. dňu, toho ktorého mesiaca, kde však
P. C. peniaze dlžníkovi nepožičal, následne pod totožnou hrozbou násilia N.. H. U. ako záložca dňa
04.08.2008 podpísala zmluvu o zriadení záložného práva k bytu v L. na ulici J. číslo 7, kde vystupuje

ako záložný veriteľ P. C., na čo P. C. podal návrh na zápis vkladu záložného práva k popísanému
bytu na Správu katastra v L. pod číslom V-XXXX/XX, kde následným jeho konaním došlo k postúpeniu
pohľadávky z prvého záložného veriteľa, t.j. Unicreditbank a.s. uvedeného bytu na jeho osobu, čím sa
stal jediným záložným veriteľom tohto bytu,

teda vyššie popísaným konaním P. C., N.. T. U., N.. H. U. a T. U. vyplatili pod hrozbou vyššie
špecifikovaného násilia od mesiaca október roku XXXX do XX.XX.XXXX celkovo sumu 5.725.000,- Sk
(190.035,18 eur),

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý jej obžalovaný stíhaný.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodených N.. H. U., N.. T. U. a T. U. odkázal s ich nárokmi na náhradu
škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali krajský prokurátor a poškodení N.. H. U.,

N.. T. U. a T. U. odvolania.

Krajský prokurátor v písomných dôvodoch svojho odvolania poukázal na obsah výpovedí poškodených
T. U., H. U. a T. U.. V. obžalovaného ako nedôveryhodnú osobu, majúc za to, že v priebehu konania
sa ako nepravdivé preukázalo jeho tvrdenie, že každú ďalšiu pôžičku poskytol poškodeným až potom,

čo predchádzajúca pôžička bola splatená, taktiež nepravdivým sa, podľa názoru odvolateľa, ukázalo
aj tvrdenie obžalovaného, že finančné prostriedky, ktoré poskytoval poškodeným, nadobudol zo svojho
príjmu, keďže mesačne jeho príjem (podľa vyjadrenia obžalovaného) mal dosahovať úroveň 100.000
až 150.000,- Sk mesačne, pričom takýto príjem vychádzajúc z písomných dokladov predložených
zamestnávateľmi obžalovaného nebol preukázaný. Naznačeným prepočtom dospel odvolateľ k záveru,

že obžalovanému k 04.08.2008 chýbalo 2,5 milióna Sk, aby ich mohol požičať poškodeným, pokiaľ
by bolo pravdivé jeho tvrdenie, že každú ďalšiu sumu poskytol až po tom, čo predchádzajúca pôžička
bola splatená. V tejto súvislosti potom vyčítal súdu prvého stupňa, že touto skutočnosťou sa nijakým
spôsobom nezaoberal, nevyhodnotil ju a nepojal ju do svojich úvah. Pripustil ale v prejednávanejveci pochybnosti o tom, či poškodení boli naozaj vydieraní, teda, či hrozby zo strany obžalovaného
naozaj reálne vzbudzovali u nich strach, keď trestné oznámenie podali až s tak dlhým časovým
odstupom a navyše svedkovia - zamestnanci firmy poškodených k veci vypovedali, že obžalovaného

v priestoroch firmy síce často vídavali, nevšimli si však nič nezvyčajné. Vyjadril ale presvedčenie, že
pokiaľ poškodeným mala byť poskytnutá suma 10 miliónov Sk, táto suma, podľa jeho názoru, bola aj pre
najlepšieho predajcu v kraji likvidačná a žiaden logický uvažujúci človek by bez nátlaku podobné zmluvy,
ako boli prezentované v konaní pred súdom, neuzavrel. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Pokiaľ ide o odvolanie podané poškodenými N.. H. U., N.. T. U. a T. U. k tomu je potrebné uviesť, že
podľa § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por. rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť
výroku o náhrade škody.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že poškodený má právo podať odvolanie voči rozsudku súdu len v

obmedzenom rozsahu, nemôže preto svojim odvolaním napadnúť akýkoľvek výrok rozsudku, ale len
výrok o náhrade škody z dôvodu jeho nesprávnosti, prípadne, že takýto výrok chýba alebo z dôvodu
porušenia ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že
napádaný výrok o náhrade škody je nesprávny alebo, že chýba (§ 307 ods. 2 Tr. por.).

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho
nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby súd nemá
žiadnuinúmožnosťakorozhodnúťouplatnenomnárokupoškodenéhonanáhraduškodyalelentak,ako

to ust. § 288 ods. 3 Tr. por. výslovne uvádza, teda musí poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody
vždyodkázaťnacivilnýproces(prípadnenakonaniepredinýmpríslušnýmorgánom).Takýtovýrok,ktorý
súd neurobí na základe svojej vlastnej úvahy, na základe zhodnotenia vykonaného dokazovania, ale len
preto, lebo takto postupovať mu ukladá zákon, nemôže byť za žiadnych okolností výrokom nesprávnym.
To potom znamená, že poškodený nemôže byť osobou oprávnenou na podanie odvolania proti výroku,

ktorým bol so svojím nárokom na náhradu škody súdom, po oslobodení obžalovaného spod obžaloby,
odkázaný na civilný proces, pretože takýto výrok, vzhľadom na výslovný zákonný príkaz pojať ho v
takomto znení do oslobodzujúceho rozsudku, nemôže byť nesprávnym.

Navyše v rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania je jednou

zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie o oprávnenosti jeho
trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje trestné obvinenie, je prokurátor
zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke
viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá
však postavenie strany oprávnenej uplatňovať trestné obvinenie.

Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody a tento nárok aj uplatnil,
je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom kontinuálne so súdnym konaním o vine),
v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.

Tomu zodpovedá aj vyššie spomenutá právna úprava.

V zmysle uvedeného ustanovenia Trestného poriadku disponuje poškodený opravným prostriedkom
len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konaní o uplatnenom nároku na náhradu škody,
v žiadnom prípade však nemôže napadnúť opravným prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa
rozhodovania o vine a treste obžalovaného. Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný

prostriedok neposkytuje.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne rozhodnutie o
otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právo poškodeného, ale je oprávnením
a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických

osôb, záujmov spoločnosti a ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného
práva (primerane napríklad III. ÚS 17/2015, I. ÚS 409/2014, III. ÚS 100/2010).Aj keď poškodení v zásade deklarujú, že podávajú odvolanie len proti výroku o náhrade škody, trvajú
na tom, že peniaze obžalovanému vyplatili pod vyhrážkami, a preto chcú, aby im náhrada škody bola
vyplatená, čo ale nie sú dôvody, ktoré by smerovali proti výroku o náhrade škody, ale proti výroku o vine,

pretože súd prvého stupňa dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by sa obžalovaný poškodeným
vyhrážal, a preto ho ani nemohol na náhradu škody zaviazať. Poškodení pritom, ako to už bolo vyššie
uvedené, oprávnenie podať odvolanie, čo do výroku o vine nemajú.

Zhrnúc vyššie uvedené poškodení teda v prejednávanej veci neboli osobami oprávnenými na podanie

odvolania voči rozsudku súdu prvého stupňa.

Preto krajský súd ich odvolanie postupom podľa § 316 ods. 1 Tr. por., ako odvolanie podané
neoprávnenými osobami, zamietol.

Krajský súd potom na podklade odvolania podaného krajským prokurátorom postupoval v intenciách

ust. § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods.
1, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a po takomto preskúmaní dospel k

nasledovným záverom.

Aj podľa názoru krajského súdu dokazovanie vykonané stranami v konaní pred súdom prvého stupňa
spoľahlivo, bez rozumných a dôvodných pochybností nepreukázalo, že skutok tak, ako je obsiahnutý
v obžalobe, sa stal.

V prejednávanej veci boli produkované dve skupiny protichodných dôkazov, teda dôkazov s opačnou
pravdivostnouhodnotoustým,žejednaskupinadôkazovvyznievalavprospechobhajobyobžalovaného
a druhá skupina v prospech tvrdení poškodených, pričom v priebehu celého trestného konania sa
nepodarilo zabezpečiť taký rozhodujúci dôkaz, ktorý by významným spôsobom podporil či už verziu
obžalovaného, alebo verziu poškodených. Napokon takúto rovnosť dvoch skupín dôkazov konštatuje

už prokurátor Generálnej prokuratúry SR vo svojom preskúmaní vyšetrovacieho spisu dňa 24.09.2010
a takúto dôkaznú situáciu konštatuje aj krajský prokurátor podávajúci obžalobu dňa 03.02.2011, pričom
zmenu dôkaznej situácie v prospech verzie poškodených neprinieslo ani súdne konanie.

Vykonaným dokazovaním, pretože sa na tom zhodli tak obžalovaný, ako aj poškodení, bolo nepochybne

preukázané, že obžalovaný požičal určitú sumu peňažných prostriedkov poškodeným, a že poškodení
určitú peňažnú sumu obžalovanému aj vrátili.

Za preukázanú považoval krajský súd taktiež aj tú skutočnosť, že finančné prostriedky obžalovaný
požičiaval poškodeným za 2,5 %-ný alebo 3 %-ný úrok, keďže v tomto smere vypovedali poškodení v

priebehu celého trestného konania, a to aj na súdnom pojednávaní zhodne, z vykonaného dokazovania
taktiež vyplynulo, že za 2 %-ný úrok si poškodení finančné prostriedky požičali aj od svedka N.. T. W. (na
tomto mieste neuveril krajský súd tvrdeniam svedka N.. T. W., že by snáď malo ísť o bezúročnú pôžičku,
pretože podľa jeho vlastného vyjadrenia, aby mohol poškodeným peňažné prostriedky požičať, musel
založiť vlastný byt, preto je, podľa názoru krajského súdu, nepravdepodobné, aby tak urobil za účelom

poskytnutia bezúročnej pôžičky) a obžalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, že bezúročne poskytoval
finančné prostriedky poškodeným z dôvodu, že mu boli potom v práci poskytované zvláštne benefity,
keďže túto skutočnosť jeho zamestnávateľ nepotvrdil, a preto je nepravdepodobné, aby sa vystavoval
riziku nevrátenia finančných prostriedkov zo strany poškodených bez výhody, ktorú poskytuje úrok z
požičaných peňazí.

Vykonaným dokazovaním však už nebolo preukázané akú sumu obžalovaný v skutočnosti poškodeným
poskytol a akú sumu poškodení obžalovanému vrátili, keďže poškodení účtovníctvo svojich firiem
vyšetrovateľovi, ale ani súdu nepredložili v kompletnej podobe, evidenciu požičaných a vrátených
finančných prostriedkov zrejme ani neviedli (tu sa výpovede poškodených rôznia, pretože zatiaľ čo N..

T. U. tvrdil, že tieto finančné prostriedky v účtovníctve evidované neboli, z výpovede T. U. plynie, že
platby pre obžalovaného, teda úroky sa písali do nákladov) a už vôbec vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by požiadavka vrátenia peňazí zo strany obžalovaného bola doprevádzaná vyhrážkami,
či inými hrozbami z jeho strany.Podľa čl. 50 ods. 2 ústavného zák. č. 460/1992 Zb. (Ústavy SR) v znení neskorších predpisov každý,
proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým
súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva prezumpcia neviny osoby obvinenej zo spáchania trestného
činu. Pokiaľ sa teda nevina osoby obvinenej zo spáchania trestného činu prezumuje, je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vinu obvinenému dokázať, naopak obvinený svoju nevinu dokazovať
nemusí (predpokladá sa), a preto aj nedokázaná vina dôkazmi zhromaždenými orgánmi činnými v
trestnom konaní sa rovná dokázanej nevine.

Je potrebné prisvedčiť obžalobe, že vykonané dokazovanie potvrdzuje, že obžalovaný nie je
dôveryhodnou osobou, ktorej tvrdeniam by bolo možné nekriticky veriť. Spomínaným dokazovaním bolo
totiž preukázané, napriek jeho tvrdeniam, že finančné prostriedky neposkytoval poškodeným bezúročne
a taktiež nedokázal ani preukázať zdroj peňažných prostriedkov, ktoré poskytoval poškodeným ako
pôžičku. Obžalovanému však nebolo obžalobou kladené za vinu, že finančné prostriedky poskytoval

poškodeným z nepoctivých zdrojov, ale že ich vrátenie mal požadovať pod vyhrážkami a inými hrozbami.

Navyše obžalovaný sa v trestnom konaní môže brániť akýmkoľvek spôsobom, akým uzná za vhodné,
a nie je ani povinný pravdu hovoriť, preto len na samotnej skutočnosti, že niektoré jeho vyjadrenia nie
sú pravdivé, nie je možné založiť odsudzujúci rozsudok a vyvodiť záver, že poškodení hovoria pravdu,

keď o ich tvrdeniach existujú závažné, podstatné pochybnosti, ktoré neumožňujú ich tvrdeniam taktiež
bezmedzne, nekriticky veriť.

Pri existencii závažných a dôvodných pochybností ohľadom tvrdení poškodených nie je možné
potom dospieť k spoľahlivému záveru, že vina obžalovaného bola bez rozumných a dôvodných

pochybností preukázaná a takáto dôkazná situácia potom pre existenciu už spomínaných závažných
a podstatných pochybností nie je dostatočným podkladom pre vyslovenie odsudzujúceho rozsudku
v zmysle jednej zo základných zásad, ktorou je trestné konanie ovládané, a to „v pochybnostiach v
prospech obžalovaného“.

Prvú závažnú pochybnosť, ktorá bráni uveriť tvrdeniam poškodených, vyvoláva už tá samotná
skutočnosť, že poškodení, konkrétne poškodená N.. H. U., podali trestné oznámenie až po 7 rokoch
odkedy malo začať vydieranie zo strany obžalovaného. V trestnom oznámení, ktoré bolo doručené
Okresnej prokuratúre Prešov dňa 28.05.2009 nie je ani zmienka o vyhrážkach fyzickým ublížením
poškodenému T. U., hoci obžaloba krajského prokurátora je založená práve na takomto konaní

obžalovaného. V podanom trestnom oznámení sa len uvádza, že poškodení sa konaním obžalovaného
mali dostať do neúnosnej finančnej situácie a trestné oznámenie podávajú zo strachu zo straty bytu.
Až po tom, čo bolo trestné oznámenie odložené, teda, keď poškodeným bolo oznámené, že takéto
konanienenapĺňaznakyžiadnehotrestnéhočinu,začalipoškodeníprvýkrátuvádzaťtvrdeniaofyzických
vyhrážkach poškodenému T. U. zo strany obžalovaného.

Ako to už bolo vyššie naznačené, pochybnosti o tvrdení poškodených vyvoláva aj skutočnosť, že
v priebehu celého trestného konania nedoložili ani orgánom činným v trestnom konaní a ani súdu
kompletnú účtovnú dokumentáciu, z ktorej by bolo možné spoľahlivo zistiť, s akým objemom finančných
prostriedkov poškodení hospodárili, na aký účel finančné prostriedky vynakladali, či vôbec poskytnutie

pôžičky potrebovali, či mali voľné zdroje na to, aby pôžičku, prípadne úroky splácať mohli a pod.
Úprimnej snahe poškodených umožniť objektívne, spoľahlivé zistenie skutkového stavu v trestnom
konaní nenasvedčuje ani skutočnosť, že spoločnosť U. s.r.o. L. podľa vyjadrenia N.. T. U. v r. XXXX
predali, tým pádom účtovníctvo odovzdali kupujúcej osobe a až následne v r. XXXX podali trestné
oznámenie.

Na dôveryhodnosti tvrdení poškodených nepridávajú ani rozpory v ich vyjadreniach, čo sa vlastne stalo
s účtovníctvom spoločnosti P. L. s.r.o., keďže poškodený N.. T. U. v prípravnom konaní uvádzal, že
účtovníctvospoločnostiP.L.s.r.o.L.boloskartované,pritomnahlavnompojednávanídňa14.06.2012užuvádzal, že doklady tejto spoločnosti sa nachádzajú uňho doma, nie je problém toto účtovníctvo doložiť.
Poškodený T. U. v tejto súvislosti na hlavnom pojednávaní dňa 05.10.2012 uvádzal, že účtovníctvo
spoločnosti P. L. s.r.o. má otec doma, no na hlavnom pojednávaní dňa 03.11.2016 tvrdil, že účtovníctvo

bolo zničené s tým, že zničené doklady im ukazoval svedok N.. T. W.. O tom, že účtovníctvo bolo zničené
vypovedala aj poškodená N.. H. U. na hlavnom pojednávaní dňa 15.01.2016, kedy ešte doložila, že
všetky šanóny boli vyhodené a postaral sa o to svedok N.. T. W.. V tejto súvislosti je nutné ale uviesť, že
z pripojeného spisu Okresného súdu L. sp. zn. 5T 78/2012 z vyjadrenia konateľa spoločnosti P. L. s.r.o.
L. T. U. na čl. 55 vyplýva, že žiada daňový úrad, ktorý ho požiadal o predloženie účtovných dokladov

spoločnosti P. L. s.r.o. Prešov do 15-tich dní od prevzatia žiadosti, o súhlas, aby tieto doklady mohol
predložiť do 15.02.2009. Z uvedenej písomnosti nijakým spôsobom nevyplýva, že by snáď účtovné
doklady spoločnosti P. L. s.r.o. L. mali byť zničené, konateľ spoločnosti (poškodený T. U.) neuvádza, že
doklady nemá pre ich nedosiahnuteľnosť, a to zničenie, k dispozícii, žiada iba o predĺženie lehoty na ich
predloženie,pretožerealizujúinventúru,prechádzajúcnaeuro,rušiajednuzprevádzokamajúproblémy
s vysťahovaním, teda účtovníctvo dotknutej spoločnosti vo februári XXXX k dispozícii má. Na tomto

mieste je potom dôležité spomenúť informáciu, že svedok N.. T. W., ktorý mal byť prítomný pri zničení
spomínaných účtovných dokladov prípadne dokonca ich zničenie spôsobiť, pracoval v spoločnosti
poškodených v roku 2007. Informácia o tom, že účtovníctvo firmy P. L., s.r.o. bola v roku 2007 svedkom
N.. T. W., či za jeho asistencie, zničená, vyznieva potom vo svetle skutočnosti, že vo februári XXXX bola
poškodenému T. U. k dispozícii, ako nepravdivá.

Pochybnosti o tvrdeniach poškodených, respektíve neschopnosť preukázať svoje tvrdenia, vyplýva aj
zo skutočnosti, že poškodení si neviedli ani len vlastnú evidenciu toho, aké finančné prostriedky, v akom
objeme im boli od obžalovaného poskytnuté a v akom rozsahu ich splácali. V tejto súvislosti potom
výrazne nedôveryhodne pôsobí svedok - poškodený T. U., ktorý v tomto smere vypovedal zásadným

spôsobom rozporne. V prípravnom konaní dňa 02.11.2010 vyšetrovateľ PZ položil poškodenému,
svedkovi T. U., otázku: „Vyjadrite sa, či ste vy osobne viedol denník vyplácania peňažných prostriedkov
P. C. za obdobie od mesiaca október XXXX do XX.XX.XXXX, prípadne, či ho viedol váš otec N..
T. U. alebo vaša matka, ak áno, predložte ho“. Poškodený na túto otázku odpovedal: „Nikto, tak ja
osobne, ani otec sme žiadne denníky o vyplácaní peňazí C. neviedli“. Z uvedeného je teda zrejmé, že

poškodenýnavýslovnúotázkuvyšetrovateľauviedol,žežiadnuvlastnúevidenciuanion,anijehorodičia,
ohľadom vyplácania peňazí obžalovanému si neviedli, a preto v tejto súvislosti ani žiadnu písomnú
vlastnú evidenciu ohľadom týchto skutočností vyšetrovateľovi, teda orgánu činnému v trestnom konaní,
nepredložil. Nedôveryhodne a nepresvedčivo potom vyznieva tvrdenie poškodeného Mareka U. na
hlavnom pojednávaní dňa 03.11.2016, kedy s odstupom času cca 6 rokov už tvrdil, že on sám si písal do

svojich osobných nákladov finančné prostriedky, ktoré boli platené obžalovanému a dokonca na tomto
hlavnom pojednávaní aj doložil rukou písané písomnosti, ktoré mali túto skutočnosť osvedčovať.

Za situácie potom, že poškodený T. U. v roku XXXX výslovne uviedol, že si žiadnu evidenciu vyplácania
finančných prostriedkov obžalovanému neviedol, nemá o tom žiaden doklad, a preto ho vyšetrovateľovi

nepredkladá avšak s odstupom času 6 rokov takúto evidenciu doloží a tvrdí, že si ju viedol, len ťažko je
možné tohto svedka označiť za dôveryhodného, ktorému by bolo možné veriť. Uvedené skôr naznačuje,
že poškodený T. U. je ochotný a schopný v záujme dosiahnutia rozhodnutia vo svoj prospech pravdu
nehovoriť.

Podstatné pochybnosti zásadného charakteru o tom, že skutok týkajúci sa pôžičky poskytnutej N.. H. U.
dňa XX.XX.XXXX sa odohral tak, ako je to uvedené v obžalobe, vyplývajú okrem iného opäť z výpovede
poškodeného T. U.. Ten na hlavnom pojednávaní dňa 03.11.2016 uviedol, že ohľadom zmluvy z roku
2008 si nespomína na žiadne vyhrážky zo strany obžalovaného, boli len v ťažkej finančnej situácii, a
teda chytali sa všetkého, čo bolo možné, avšak vo svojej výpovedi v prípravnom konaní dňa 02.11.2010

uvádzal, že k podpísaniu aj tejto zmluvy boli obžalovaným donútení vyhrážkami v tom zmysle, že to,
čo predtým len sľuboval, môže aj skutočne urobiť, pričom predtým mu sľuboval, že mu doláme ruky a
nohy a podobne s tým, že poškodený na hlavnom pojednávaní rozpory vo svojich výpovediach nijakým
spôsobom odstrániť nedokázal. Z uvedeného ale potom vyplýva, že je reálna a pravdepodobná aj tá
verzia priebehu skutkového deja, že obžalovaný sa poškodeným v súvislosti s pôžičkou z augusta 2008

vôbecnevyhrážal,atonapriektomu,žeobžaloboumujetátoskutočnosťkladenázavinuanapriektomu,
že poškodení v jednotlivých svojich výpovediach tieto skutočnosti prvotne tvrdili. To ale potom znamená,
že pokiaľ prichádza do úvahy aj tá alternatíva dôkaznej situácie, že poškodený T. U. si vyhrážky vsúvislosti so zmluvou z augusta XXXX vymyslel, vznikajú tu pochybnosti, či si nevymyslel aj vyhrážky
ohľadom ostatných pôžičiek.

Pochybnosti o tvrdeniach poškodených pritom vyvolávajú, okrem už naznačených, aj ďalšie rozpory, či
už v ich výpovediach v časovej postupnosti, alebo vo výpovediach medzi nimi navzájom, či v súvislosti
s výpoveďami iných svedkov.

V tejto súvislosti je nutné vytknúť nesprávny postup prokurátora ako strany v konaní pri vedení výsluchu

jednotlivých poškodených, ako aj následne pri odstraňovaní rozporov v ich výpovediach. V zásade
tento nesprávny postup by primárne viedol k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa a vráteniu
veci na nové prejednanie a rozhodnutie. Vzhľadom ale na to, že krajský súd dospel k záveru, že ani
od ďalšieho dokazovania už nie je možné ani pri správnom postupe očakávať preklenutie dôkaznej
situácie v prospech poškodených, pretože len takáto dôkazná situácia by mohla byť základom pre
odsudzujúci rozsudok a vzhľadom na dĺžku trestného konania, ktorá od podania trestného oznámenia

predstavuje takmer 9 rokov, nepovažoval krajský súd za efektívne opätovne rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušovať a pochybenia v postupe prokurátora vyhodnotil v prospech obžalovaného.

V prvom rade prokurátor, na čo už krajský súd upozornil vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 4To
39/14 zo dňa 13.01.2015, predčasným kladením otázok neumožnil poškodeným súvisle, spontánne

popísať čo o veci sami vedia (§ 132 ods. 1, veta druhá, Tr. por.), vzhľadom ale na to, že tento postup
už zrealizovaný bol a svedkovia už k veci vypovedali, tento nedostatok vzťahujúci na začiatok výpovede
svedka sa v ďalšom konaní ani odstrániť nedá. Navyše ale po tom, čo bola vec zrušená a vrátená
súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, krajský prokurátor nepostupoval správne ani
pri odstraňovaní rozporov vo výpovediach poškodených. Vychádzajúc z ust. § 264 Tr. por. po prečítaní

výpovede z prípravného konania, či inej predchádzajúcej výpovede svedka, od ktorej sa svedok na
hlavnom pojednávaní odchýlil, bolo potrebné svedka upozorniť na rozpory v jeho výpovediach a žiadať
vysvetlenie dôvodu ich vzniku, teda opýtať sa ho, prečo rozporne vypovedá. Okrem toho, že prokurátor
tak neurobil (neopýtal sa svedkov prečo rozporne vypovedajú, teda sa nedožadoval vysvetlenia dôvodu
vzniku rozporov v ich výpovediach), po poukázaní na rozpory v niektorých prípadoch podsúval svedkom

vysvetlenia ich rozporného tvrdenia, či kládol im sugestívne a kapciózne otázky. Napriek tomu ale na
rozpory vo výpovediach poškodených poukázané bolo, poškodení, keďže boli vypočúvaní pred súdom
prvého stupňa, mali možnosť sa k vzniku týchto rozporov vyjadriť, napriek tomu ani jeden z nich
uspokojivým spôsobom rozpory vo svojich výpovediach nedokázal vysvetliť.

Na výslovnú otázku vyšetrovateľa, položenú v prípravnom konaní všetkým trom poškodeným, či sa
osobne nezdôverili, respektíve nepovedali o vydieračskom správaní a konaní obžalovaného nejakej
inej im známej, či blízkej osobe, vzhľadom na to, že trestná činnosť mala byť páchaná skoro 10
rokov, čo je značná doba, všetci zhodne uviedli, že s týmto problémom sa nikomu nezdôverili, nikomu
o tom nepovedali, pretože sa hanbili; na hlavnom pojednávaní ale už všetci traja uvádzali, že s

konaním obžalovaného sa inej osobe nezdôverili nielen preto, že sa hanbili, ale preto, že sa aj báli.
Okrem toho, že už samotná existencia rozporného vyjadrenia sa ohľadom tejto skutočnosti vyvoláva
pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodených, v prípravnom konaní, kedy vypovedali bližšie k sporným
udalostiam, teda keď si nepochybne viac pamätali na konanie obžalovaného a nepochybne v tom
čase boli pod väčším dojmom z jeho správanie, uvádzali, že ohľadom jeho konania pociťovali hanbu,

nie však strach. Je ťažko potom uveriť, že obžalovaný sa naozaj vyhrážal poškodeným fyzickým
ublížením poškodenému T. U., keď ohľadom jeho konania pociťovali hanbu, nie však strach. Vyznieva
nedôveryhodne a nepresvedčivo, keď na strach z konania obžalovaného si spomenuli až s odstupom
niekoľkých rokov. P. k vzniku tohto rozporu N.. H. U., ani T. U. neposkytli, jediný dôvod rozdielneho
tvrdeniauviedolpoškodenýN..T.U.,ktorýpovedal,žetútoskutočnosťvprípravnomkonanínespomenul,

pretože je trémista. Len ťažko je možno uveriť, že by tréma z výsluchu pred vyšetrovateľom mu zabránila
uviesť, že z konania obžalovaného mal strach, a že sa obával o život a zdravie svojho jediného syna. V
tejto súvislosti potom nedôveryhodne a nepresvedčivo vyznieva aj výpoveď svedka N.. T. P. (ktorý tvrdil,
že jemu sa N.. T. U. s vydieraním zo strany obžalovaného zdôveril), keďže je v rozpore s vyjadrením
všetkých troch poškodených a navyše ani sám svedok nedokázal hodnoverným spôsobom uviesť,

kedy vlastne sa mu poškodený mal s vydieraním zo strany obžalovaného zdôveriť. Spomínaný svedok
uvádzal značne rozdielne dátumy, a to od roku 2002 až po rok 2007 (keďže oznámenie tejto skutočnosti
spájal aj so svedkom N.. T. W., ktorý u poškodených pracoval práve v roku 2007), teda rozdielne do takej
miery, že ním poskytnutú informáciu len ťažko možno považovať za presvedčivú a hodnovernú.Obdobne tak rozpory zásadného významu sa vyskytovali aj vo výpovediach svedkyne N.. H. U., ktorá
vo vzťahu k zmluve z augusta XXXX v trestnom konaní uvádzala, že konala pod tlakom vyhrážok zo

strany obžalovaného, v civilnom konaní, ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní sp. zn. 29C 84/09
zo dňa 09.10.2009, však uvádzala, že peňažné prostriedky od obžalovaného si požičiavala, pretože ich
potrebovala pre účely výkonu svojho podnikania.

Nehodnoverne vyznievajú aj rozporuplné tvrdenia poškodenej N.. H. U. spočívajúce v tom, kedy vlastne

mala začať pociťovať strach z konania obžalovaného, ktoré potom ale vyvolávajú pochybnosti, či vôbec
poškodená z konania obžalovaného strach mala, a pokiaľ z konania obžalovaného strach nemala,
či vydieraná bola. Poškodená na hlavnom pojednávaní dňa 15.01.2016 totiž nedokázala vysvetliť,
kedy vlastne mala začať pociťovať strach z konania obžalovaného. Najprv uvádzala, že pred trestným
oznámením sa len hanbila a potom (po podaní trestného oznámenia) sa už začala báť (ak sa pred
podaním trestného oznámenia nebála a začala sa báť až po podaní trestného oznámenia, ťažko je

uveriť, že obžalovaný sa jej vyhrážal, keď z jeho konania strach nemala, pritom obžalovanému sa kladie
za vinu, že sa jej vyhrážal v súvislosti s konaním pred podaním trestného oznámenia). Následne po
podsunutí informácie prokurátorom, že jej vydieranie zo strany obžalovaného oznámila T. C. už vo
februári v r. XXXX, uviedla, že mala strach už vo februári 2007, potom ešte tvrdila, že u nej bol strach
z obžalovaného až po roku 2008 a nakoniec uviedla, že z obžalovaného mala strach stále. Ako to

už bolo vyššie naznačené, takéto rozporné tvrdenia ohľadom podstatných skutočností, ktoré sa kladú
obžalovanémuzavinu,vzbudzujúzávažnéadôvodnépochybnostiotvrdeniachpoškodenejaspôsobujú
nemožnosť založenia odsudzujúceho rozsudku na takomto dôkaze.

V prospech poškodených vypovedali ešte ich príbuzní, a to svedkyňa N.. T. C. a jej syn H. C..

Svedkyňa N.. T. C. tvrdila, že vo februári XXXX jej svedok N.. T. W. uviedol, že obžalovanému vyplatil
210.000,- Sk, čo malo byť dôkazom toho, že boli vydieraní, pretože to mala byť suma za tri splátky
úrokov, pričom obžalovaný mal odoprieť svedkovi N.. T. W. podpísať doklad o prevzatí finančných
prostriedkov. Okrem toho, že tieto tvrdenia, čo vzbudzuje pochybnosti o ich pravdivosti, svedok N.. T.

W. nepotvrdil, pochybnosti o jej tvrdeniach vzbudzujú aj ďalšie, poškodenými uvádzané, skutočnosti. Z
výpovedí poškodených totiž vyplýva, že v tom čase mal od nich obžalovaný požadovať 2,5 %-ný úrok,
čo by mesačne predstavovalo sumu 62.500,- Sk. Tri splátky by tak nepredstavovali sumu 210.000,- Sk,
ale 187.500,- Sk, navyše z písomných dokladov, ktoré mali byť vedené pokladníčkou svedkyňou N. U.
(S.) a kontrolované svedkom N.. T. W. vyplýva, že vo februári 2007 bolo obžalovanému vyplatených

273.700,- Sk, nie však naraz, ako to tvrdila svedkyňa N.. T. C., ale v deviatich splátkach.

A napokon pochybnosti o pravdivosti jej tvrdení vyvolávajú aj podstatné rozpory v jej výpovediach. U.
N.. T. C. v prípravnom konaní, kedy z hľadiska času vypovedala najbližšie ku skutku, keď si na sporné
udalosti najlepšie pamätala, dňa 16.03.2010 uviedla, že o vydieraní konateľov spoločnosti U. s.r.o. L.

a P. L. s.r.o. L. nemá konkrétnu vedomosť, akurát, keď sedeli na káve, videla ako poškodený T. U.
odišiel s obžalovaným, po chvíli sa vrátil, povedal jej, že všetko je vybavené, konkrétne podrobnosti
ale nepovedal; na hlavnom pojednávaní dňa 16.08.2012 však už uvádzala, že poškodený T. U. jej
povedal, že obžalovanému odovzdával peniaze, raz jej dokonca ukázal len tak stočené peniaze. Keďže
s odstupom ďalšieho času a ďalších rokov si nemohla na tieto udalosti lepšie pamätať, ako tomu bolo

v prípravnom konaní, vynára sa podozrenie, že na hlavnom pojednávaní svedkyňa nehovorila pravdu,
pretože uvádzala ďalšie podrobnosti, o ktorých v prípravnom konaní nemala vedomosť, a to podrobnosti
svedčiace v prospech tvrdení poškodených, čo navodzuje dojem, že svedkyňa je ochotná v záujme
podporenia tvrdení poškodených uvádzať nepravdivé údaje.

Táto skutočnosť je potom zvýraznená ešte jej snahou vysvetliť rozpor v jej výpovediach vo vzťahu k
informácii, či účastný jej rozhovoru so svedkom N.. T. W. bol aj jej syn H. C..

Z vykonaného dokazovania, podľa názoru krajského súdu, vyplýva, že svedok H. C. sa s najväčšou
pravdepodobnosťou rozhovoru medzi svedkyňou N.. T. C. a svedkom N.. T. W. nezúčastnil, teda

nebol jeho svedkom. Svedkyňa N.. T. C. tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní
dňa XX.XX.XXXX účasť svedka H. C. na rozhovore so svedkom N.. T. W. nespomenula. Jeho účasť
nespomenul ani svedok N.. T. W.. Napriek tomu H. C. na hlavnom pojednávaní dňa 14.12.2012 uviedol,
že bol pri tomto rozhovore prítomný a vo svojom liste zo dňa 13.01.2016 doručenom súdu prvého stupňadokonca výslovne uviedol, že pri tomto rozhovore bol prítomný osobne. Obdobne tak tvrdila aj svedkyňa
N.. T. C. vo svojom liste tiež doručenom súdu prvého stupňa dňa 14.01.2016, že svedok N.. T. W.
sa chválil pred jej synom H. C. a pred ňou v kancelárii, že on je ten, ktorý na problém v podnikaní

poškodených prišiel. Avšak na hlavnom pojednávaní dňa 21.04.2016 už tak svedkyňa N.. T. C., ako aj
svedok H. C. uvádzali, že spomínaný svedok priamo pri dotknutom rozhovore prítomný nebol, svedkovia
sa nerozprávali priamo v kancelárii, ale kdesi pri dverách, pričom svedok H. C. sedel v kancelárii a len
cez otvorené okno tento rozhovor počul. Svedok H. C. ale predtým netvrdil, že rozhovor len počul, ale
výslovneuvádzal,žebolosobneprítomnýprirozhovorevyššiespomínanýchdvochsvedkov.Vysvetlenie

potom tak svedkyne N.. T. C., ako aj svedka H. C., keďže je v rozpore s predtým ich výslovnými
vyjadreniami, vyznieva nepresvedčivo, nehodnoverne a preukazuje, ako to už bolo vyššie spomenuté,
že svedok H. C. s najväčšou pravdepodobnosťou prítomný pri spornom rozhovore nebol, čo ale potom
vyvoláva pochybnosti o pravdivosti nie len jeho tvrdení, ale aj tvrdení svedkyne N.. T. C..

V konečnom dôsledku tvrdenia poškodených neboli preukázané ani výpoveďami žiadneho z ich

zamestnancov vypočutých v prejednávanej veci. Hoci poškodení tvrdili, že ich zamestnanci mali byť
prítomníminimálnepritom,akoobžalovanýdemonštrovalsvojusilutak,žechodievalnaveľkomčiernom
autestroma,čištyrmiďalšímisilnýmichlapmi,atočiužkpredajnipoškodených,alebodoichskladových
priestorov,žiadenzichzamestnancov,atoanidlhoročnýchtútoskutočnosťnepotvrdil,čiužtobolsvedok
I. U., alebo svedkyňa R. T., predavačka v predajni na Q. ulici, kde malo k takémuto konaniu zo strany

obžalovaného dochádzať, alebo svedkovia T. U., P. W., P. X., H. T..

Pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodených vyvoláva aj samotné správanie poškodeného N.. T. U..
Z vykonaného dokazovania, konkrétne jeho výpovede, vyplýva, že už pred uzatvorením prvej zmluvy
z roku 1999 vedel, že obžalovaný požaduje za požičanie finančných prostriedkov úrok vo výške 3%,

napriek tomu, že v písomnom vyhotovení zmluvy bolo uvádzané, že pôžička je bezúročná, takúto zmluvu
nezodpovedajúcu vôli oboch strán podpísal.

Pokiaľ prokurátor odvodzoval preukázanie vyhrážok zo strany obžalovaného z v podstate nezmyselných
dátumov, ktoré sú uvádzané v zmluvách napríklad zo 17.05.2006 a 02.01.2007, pretože tieto zmluvy sú

ohľadom poskytnutia pôžičky rozporné, keďže na jednom mieste týchto zmlúv sa uvádza, že peňažné
prostriedky sú vyplatené pri uzavretí zmluvy a na inom sa uvádza ako dátum ich poskytnutia práve dátum
ich vrátenia, k tomu je potrebné uviesť, že obžalovaný v tejto súvislosti uviedol, že došlo len k chybe
v písaní. S ohľadom na to, že je nepravdepodobné, aby požičiavateľ a poskytovateľ pôžičky uzatvárali
zmluvuoposkytnutífinančnýchprostriedkovniekoľkomesiacovdopredustým,žebudúvrátenévdeňich

poskytnutia, jeho odôvodnenie vyznieva presvedčivo a nijakým vykonaným dôkazom vyvrátené nebolo.
Ničím nevyvrátená chyba v písaní nemôže potom podporovať presvedčenie obžaloby, že v súvislosti s
poskytovaním pôžičiek boli poškodení vydieraní.

Pokiaľ bolo ešte v odvolaní krajského prokurátora namietané, že spoločnosť P. L. s.r.o. nemohla v roku

XXXX vrátiť obžalovanému 2.000.000,- Sk v dvoch splátkach, hoci o tom obžalovaný doložil doklady,
pretože z civilného rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C 84/09 vyplýva, že takýmito finančnými
prostriedkami spoločnosť P. L. s.r.o. L. nedisponovala, k tomu krajský súd uvádza, že písomné doklady
zhromaždené či už vo vyšetrovacom alebo súdnom spise v prejednávanej veci svedčia o opaku. Z
daňového priznania spoločnosti P. L. s.r.o. L. za rok 2008 síce vyplýva, že táto spoločnosť v uvedenom

roku hospodárila so stratou, každopádne ale dosiahla výnosy v sume viac ako 9.000.000,- Sk, teda mala
obrat viac ako 9.000.000,- Sk a s týmto objemom finančných prostriedkov aj disponovala. Vzhľadom
na to, že poškodení nepredložili účtovnú dokumentáciu tejto spoločnosti, nebolo možné zistiť, čo z
týchto finančných prostriedkov zaplatili a teda nebolo možné preukázať, že 2.000.000,- Sk na zaplatenie
pôžičky nemali, keď disponovali objemom finančných prostriedkov v sume viac ako 9.000.000,- Sk, preto

tvrdenie krajského prokurátora, že 2.000.000,- Sk na vrátenie pôžičky obžalovanému nemali, neobstojí.
Taktiež z časti pokladničnej knihy predloženej poškodenými za časť roka 2007 vyplýva, že do pokladne
spomínanej spoločnosti bola dňa 07.05.2008 prijatá pôžička v sume 4.200.000,- Sk, ktorá bola aj dňa
31.07.2008 splatená. Taktiež spoločnosť P. L. s.r.o. mala napríklad 18.07.2008 príjem do pokladne v
sume 2.380.000,- Sk, 25.07.2008 to bola suma 3.028.550,- Sk. Spoločnosť v tom čase uhrádzala faktúry

napríklad 12.05.2008 v sume 3.000.000,- Sk, 20.05.2008 - 2.355.000,- Sk a tak podobne. Z uvedeného
je potom taktiež zrejmé, že jednoduchý záver o tom, že spoločnosť P. L. s.r.o. nemohla obžalovanému v
roku 2008 vyplatiť 2.000.000,- Sk, pretože ich k dispozícii nemala, nie je správny, pretože nezodpovedá
zhromaždeným písomným dokladom.Ničím nebola preukázaná ani domnienka prokurátora, že ani najlepší predajca v kraji by sa nezaviazal
počas šiestich rokov vrátiť obžalovanému 10.000.000,- Sk, pretože by to bolo preňho likvidačné. V

tejto súvislosti krajský súd poukazuje napríklad na výkaz o majetku a záväzkoch podnikateľa N.. T.
U. k 31.12.1999, z ktorého vyplýva, že za rok 1999 jeho firma dosiahla príjem viac ako 105.000.000,-
Sk, a preto ani záver o tom, že návratnosť pôžičky v sume 10.000.000,- Sk by mala byť pre túto
spoločnosť likvidačná, nie je ničím podložený, ide len o ničím nepodporenú domnienku, ktorá nemôže
tak predstavovať podklad pre odsudzujúce rozhodnutie.

Vina obžalovaného však môže byť založená len na takých dôkazoch, ktoré vo svojom úhrne tvoria
logickú, ničím neprerušovanú a uzavretú sústavu dôkazov navzájom sa doplňujúcich a na seba
nadväzujúcich, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich možno vyvodiť
jediný záver, nepripúšťajúci inú alternatívu. Pokiaľ teda súd hodnotiac vykonané dôkazy nedospeje k
záveru, že takúto sústavu dôkazov vo vzťahu k vine obžalovaného vytvárajú, nezostáva mu nič iné,

len obžalovaného spod obžaloby oslobodiť v zmysle jednej zo základných zásad trestného konania „v
pochybnostiach v prospech obžalovaného“.

Aj podľa názoru krajského súdu výpovede poškodených podporované výpoveďami svedkov N.. T.
C., H. C. a N.. T. P. takúto ucelenú sústavu dôkazov svedčiacich o vine obžalovaného nevytvárajú,

a to pre ich nedôveryhodnosť, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ obžalovaného
spod obžaloby prokurátora krajskej prokuratúry oslobodil, pretože nebolo bez rozumných a dôvodných
pochybností preukázané, že žalovaný skutok sa stal, a že sa obžalovaný dopustil konania, ktoré sa
mu obžalobou kládlo za vinu, pričom podstatu tohto konania predstavovala skutočnosť, že sa mal
poškodeným vyhrážať a pod dojmom týchto vyhrážok požadovať plnenie neexistujúcich pôžičiek.

Je potrebné poškodeným prisvedčiť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa naozaj, najmä jeho
odôvodnenie, nezodpovedá ust. § 168 ods. 1 Tr. por., pretože neobsahuje vlastné úvahy súdu ako
hodnotí v prejednávanej veci vykonávané dôkazy a tieto len v stručnosti popisuje a následne uvádza
obsah záverečných rečí obhajcu a krajského prokurátora. K tomu je ale potrebné uviesť, že rozhodnutia

prvostupňového a odvolacieho súdu predstavujú jeden celok, a preto krajský súd dospel k záveru, že
tento nedostatok odstráni vlastnými dôvodmi tak, ako sú vyššie uvedené.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia, teda odvolanie krajského prokurátora postupom podľa § 319 Tr. por. ako

nedôvodné zamietol a odvolania poškodených z už vyššie uvedených dôvodov zamietol podľa § 316
ods. 1 Tr. por. ako odvolania podané neoprávnenými osobami.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.