Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/17/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117011491
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117011491.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr.
Jozefa Piknu a JUDr. Kataríny Stanislavskej, v trestnej veci proti obžalovanému B. V. pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava proti
rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17.07.2018, č. k. 9T/59/2017 - 167, na verejnom zasadnutí

konanom dňa 21.03.2019 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaného B. V., nar. XX.XX.XXXX, a prokurátora
Okresnej prokuratúry Trnava zamietajú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Trnava zo dňa 17.7.2018, č. k. 9T/59/2017 - 167 uznal
obžalovaného B. V. za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm.

b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
od septembra 2009 až do 17.07.2018, s výnimkou obdobia od 28.09.2013 do 28.01.2014, kedy sa
obvinený nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, v obci F. a ani inde na území Slovenskej republiky,
si ako otec Q. P. V., nar. XX.XX.XXXX a P. P. V., nar. XX.XX.XXXX, riadne neplnil vyživovaciu povinnosť
rodiča k dieťaťu ustanovenú zákonom o rodine, ktorej rozsah mu bol určený rozsudkom Okresného sudu
v Trnave č.k. 14C/89/03-40 zo dňa 26.01.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.02.2005 tak, že

má platiť výživné na Q. P. V. v sume 82,98 Eur a na P. P. V. v sume 66,39 Eur mesačne, vždy do 15. dňa v
mesiacivopredkrukámmatkyP.V.,trvalebytomF.č.XXX,pričomneskôrmubolavyživovaciapovinnosť
zvýšená rozsudkom Okresného súdu v Trnave č.k. 13P/6/2011-95 zo dňa 17.08.2011, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 15.09.2011 tak, že má platiť na Q. P. V. výživné v sume 200,- Eur a na syna P. P. V. v
sume 180,- Eur mesačne, vždy do 15. dňa k rukám matky P. V., obvinený vedel o existencii vyživovacej
povinnosti, túto si obvinený vôbec neplnil na syna Q. P. V. od septembra 2009 do augusta 2015 vrátane

a na syna P. P. V. od septembra 2009 až do 17.07.2018, hoci pracoval a mal príjem umožňujúci mu plniť
si vyživovaciu povinnosť, o deti neprejavoval záujem a na ich výživu neprispieval ani iným spôsobom,
čím mu vznikol dlh na vo výške najmenej 26.604,88 eur.
Za to okresný súd obžalovanému uložil § 207 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného
zákona trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona
obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom

stráženia.
K výroku o vine obžalovaného okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že na základe dôkazov
vykonaných na hlavnom pojednávaní mal jednoznačne za preukázané, že skutok, pre ktorý bola podaná
obžaloba sa stal a že tento skutok spáchal obžalovaný B. V.. V konaní bolo preukázané, že vyživovacia
povinnosť obžalovaného voči synovi Q. P., naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa
17.08.2011, sp. zn. 13P/6/2011 vo výške 200,- eur mesačne zanikla ku dňu 31.08.2015 a vyživovacia

povinnosť obžalovaného voči synovi P. P. naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa
17.08.2011, sp. zn. 13P/6/2011 vo výške 180,- eur mesačne trvá. Obdobie neplnenia si vyživovacejpovinnosti obžalovaným prvostupňový súd v súčinnosti s obžalovaným a svedkami - poškodenými ustálil
u Q. P. od 01.09.2009 do 28.09.2013 a od 28.01.2014 do 31.08.2015, za ktoré obžalovanému vznikla
vyživovacia povinnosť za 68 mesiacov, teda celkovo vyživovacia povinnosť vo výške 10.791,52 Eur (od

01.09.2009 do 31.08.2011 po 82,98 Eur x 24 mesiacov = 1.991,52 Eur, od 01.09.2011 do 30.09.2013 po
200 Eur x 25 mesiacov = 5.000 Eur a od 01.02.2014 do 31.08.2015 po 200 Eur x 19 mesiacov = 3.800
Eur) a u P. P. od 01.09.2009 do 28.09.2013 a od 28.01.2014 do 17.07.2018, za ktoré obžalovanému
vznikla vyživovacia povinnosť za 103 mesiacov, teda celkovo vyživovacia povinnosť vo výške 15.813,36
Eur (od 01.09.2009 do 31.08.2011 po 66,39 Eur x 24 mesiacov = 1.593,36 Eur, od 01.09.2011 do

30.09.2013 po 180 Eur x 25 mesiacov = 4.500 Eur a od 01.02.2014 do 17.07.2018 po 180 Eur x 54
mesiacov = 9.720 Eur). Z predmetnej sumy obžalovaný neuhradil žiadnu sumu a teda jeho dlh na
výživnom ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavoval sumu 26.604,88 Eur.
Obžalovaný v konaní pred súdom uviedol, že si je vedomý svojej povinnosti platiť výživné na synov,
avšak uvádzal, že svoju vyživovaciu povinnosť mal záujem splatiť prepisom polovice rodinného domu,
ktorý nadobudli ako manželia, na svedkyňu - poškodenú, na čom sa mali obaja dohodnúť. Uvedený

prepis rodinného domu sa však ku dňu rozhodnutia súdu neuskutočnil.
Obrana obvineného bola vyvrátená výsluchom svedkyne - poškodenej, ktorá uviedla, že jej obžalovaný
túto alternatívu plnenia vyživovacej povinnosti síce navrhol, avšak keď sa mal prepis domu realizovať,
obžalovaný to odmietol. Obžalovaný nevyvinul žiadnu snahu na plnenie svojej vyživovacej povinnosti
a túto si od septembra 2009 vôbec neplnil.

Prvostupňový súd skúmal, či súdom určená vyživovacia povinnosť obžalovaného k synom zodpovedá
jeho osobným a majetkovým pomerom ako aj odôvodneným potrebám jeho synov, alebo je potrebné
ju pre účely trestného konania upraviť (znížiť). V tomto ohľade prvostupňový súd dospel k záveru, že
výšku výživného obžalovaného na synov pre účely trestného konania nie je možné znížiť oproti civilný
konaniam, v ktorých bola určená, nakoľko obžalovaný bol schopný výživné v tejto výške plniť a jeho

synovia mali právo podieľať sa na jeho životnej úrovni.
Pokiaľ ide o formu zavinenia obžalovaného, podľa prvostupňového súdu obžalovaný konal v priamom
úmysle v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona.
Vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku obžalovaného prvostupňový súd vyhodnotil závažnosť tohto činu ako vyššiu než

nepatrnú.
Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti uznal prvostupňový súd obžalovaného vinným z prečinu
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na §
138 písm. b) Trestného zákona.
K výroku o treste okresný súd uviedol, že z odpisu registra trestov zistil, že skúmajúc pomer

poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, dospel súd k záveru, že nie
je potrebné upraviť zákonom stanovenú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody, nakoľko nezistil žiadnu
poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť. Prvostupňový súd neprihliadol na predchádzajúce odsúdenie
obžalovaného Okresným súdom Martin, sp. zn. 1T/55/2009 pre trestný čin sprenevery podľa § 213 ods.
1 Trestného zákona ani na odsúdenie obžalovaného Okresním soudem Přerov, sp. zn. 5T/111/2015 pre

trestný čin krádeže ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný
naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy ešte pred spáchaním týchto
skutkov, preto sa nejedná o recidívu v pravom zmysle slova, a preto súd využil zákonnú možnosť na
tieto odsúdenia neprihliadnuť. V trestnej sadzbe trestu odňatia slobody v rozmedzí 1 rok až 5 rokov,
súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody

v trvaní 1 rok, ktorý považoval vzhľadom na naplnenie účelu trestu za primeraný.
Vzhľadom na osobu obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
obžalovaný žije a okolnosti prípadu dospel prvostupňový súd k záveru, že na zabezpečenie ochrany
spoločnosti a nápravu obžalovaného je výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný. Keďže obžalovaný
už bol v posledných 10 rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, zaradil

ho prvostupňový súd od ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Nevyhnutnosť uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody je daná tým, že obžalovaný dlhodobo
ignorujeplneniesvojejvyživovacejpovinnostiksvojimsynom,hocibybolschopnýtútopovinnosťplniť.S
poukazom na uvedené je vylúčené, že by uloženie alternatívneho trestu bolo schopné naplniť sledovaný
účel trestu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava čo do
výroku o treste v neprospech obžalovaného (č. l. 172), ktoré odôvodnil na č. l. 177 - 178 ako i obžalovaný
(č. l.173 - 174), ktoré následne doplnil podaním dňa 23.10.2018 (č. l. 180 - 181) a elektronickým podaním
dňa 20.3.2019 .V písomne odôvodnenom odvolaní prokurátor uviedol, že uložený trest považuje za neprimerane mierny
a nezákonný.
Z oboznámených listinných dôkazov bolo preukázané, že obžalovaný B. V. bol celkovo osemkrát

súdne trestaný, naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 5T/43/11 zo dňa
13.7.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.09.2013, pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1
Trestného zákona, pričom súd upustil od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na odsúdenie Okresného
súdu Bratislava III, sp. zn. 1T/47/2008 rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. 1T/55/2009 zo dňa
29.10.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.10.2013, pre trestný čin sprenevery podľa § 213 ods.

1Trestnéhozákonaktrestuodňatiaslobodyvtrvaníštyrimesiacevústavenavýkontrestusminimálnym
stupňom stráženia rozhodnutím Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5T/11/2015 zo dňa 24.9.2015, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 22.10.2015, pre trestný čin krádeže na trest odňatia slobody v trvaní
9 mesiacov so skúšobnou dobou do 22.10.2017. V predchádzajúcich piatich odsúdeniach sa na
obžalovaného hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Obdobie neplnenia vyživovacej povinnosti Okresný súd Trnava ustálil od septembra 2009 do 17.7.2018.

Prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona má charakter pokračovacieho
trestného činu s prvkami trváceho trestného činu. Tak, ako to správne ustálil aj prvostupňový súd,
ukončením tohto trestného činu bol dátum 17.7.2018, nakoľko v júli 2018 došlo k poslednému
čiastkovému útoku obžalovaného a zároveň došlo k vyhláseniu rozsudku. Pri rozhodovaní o treste
mal teda súd vychádzať práve z dátumu ukončenia pokračovacieho trestného činu, čo bolo 17.7.2018.

Ukončeniu trestného činu teda predchádzali všetky tri vyššie uvedené odsúdenia a súd mal túto
skutočnosťzohľadniťakopriťažujúcuokolnosťpodľa§37písm.m)Trestnéhozákonaatomuprispôsobiť
aj trestnú sadzbu. S argumentáciou súdu, že obžalovaný naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty
trestného činu zanedbania povinnej výživy ešte pred spáchaním vyššie uvedených skutkov, za ktoré
už bol odsúdený, a preto sa nejedná o recidívu, sa nemožno stotožniť, pretože trestný čin zanedbania

povinnej výživy bol ukončený až 17.7.2018.
Zároveň trest uložený na celkom spodnej hranici trestnej sadzby považuje za neprimerane mierny,
ktorým nemôže byť dosiahnutý účel trestu a to s prihliadnutím na skutočnosť, že doba neplnenia
vyživovacej povinnosti trvala od roku 2009 do roku 2017, ako aj výšku dlhu na výživnom, vzhľadom ku
skutočnosti, že ide o osobu, ktorá je opakovane trestaná, ako aj skutočnosť, že niektoré čiastkové útoky

trestného činu boli spáchané v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
Navrhol preto, aby Krajský súd Trnava podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil
napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava vo výroku o treste a sám vo veci rozhodol.
V písomne odôvodnenom odvolaní a jeho doplneniach obžalovaný uviedol, že bol celé roky v tom, že
platí dohoda, že namiesto výživného ponechá P. V., rod. G., P. V. a P. P. V. jeho časť nehnuteľnosti

- polovicu rodinného domu v F. č. XXX. Z toho dôvodu ani polovicu danej nehnuteľnosti neprepisoval
na seba. Až v decembri 2016 požiadal Okresný súd v Trnave, aby bola jeho polovica rodinného domu
prepísaná na neho - uvedenú žiadosť urgoval po roku, v decembri 2017, ale do dnešného dňa nedostal
na jeho dve žiadostí žiadnu odpoveď. Hodnota jeho polovice nehnuteľnosti je preukázateľne vyššia ako
dlh na výživnom.

Nikdy neprevzal žiadne predvolanie na Okresný súd ohľadom zvýšenia výživného, ktoré bolo zvýšené
bezjehoprítomnostíaoktoromsadozvedelažvroku2017,pripredvolanínapolíciuvTrnave.Domnieva
sa, že okresný súd v tejto veci dosť pochybil, pretože ani do dnešného dňa mu nebolo vysvetlené, ani
preukázané, že by také predvolanie dostal a že by sa mal na ňom zúčastniť.
Za všetky roky po ich rozvode exmanželku viackrát žiadal, aby vyriešili ich dohodu o prepísaní polovice

rodinného domu, aby mal vyriešené výživné. Napísal jej veľakrát sms-ky aj jej telefonoval, nech si to
vyrieši a že je jej ochotný dať splnomocnenie, aby to mohla všetko sama vyriešiť, ale že nie je ochotný
prispieť na poplatky čo sa týka prepisu, prevodu a podobných vecí, lebo na to financie ani nemal a
nechával jej aj jeho synom majetok, ktorého hodnota sa zvyšovala z roka na rok - F. sú stredisková obec
a pozemky a rodinné domy stúpajú na cene veľmi rýchlym tempom.

Myslí, že jeho trest je neprimeraný aj z toho hľadiska, že samotní poškodení s ním nesúhlasili a má
za to, že nakoľko oni chceli možnosť splátok, je ochotný, ak sa po všetkom prepočítaní dokáže vyčísliť
hodnota nehnuteľnosti.
Keďhopožiadalabývalámanželka,žesachcevrátiťdomov(bývalaajsdeťminiekoľkorokovporozvode
u svojich rodičov na H., v I., tak sa z domu odsťahoval. Celé roky si platí bývanie v podnájme alebo v

ubytovniach, vrátane energií - čo niekedy vôbec nie je lacné. Oni majú bývanie zadarmo, užívajú aj jeho
polovicu domu a teraz - žiada výživné a asi aj jeho polovicu domu
Podľa jeho názoru je jeho najväčším problémom to, že Okresný súd Trnava neakceptuje jeho žiadosť,
aby bola jeho polovica rodinného domu, na základe súdneho rozhodnutia zaevidovaná na Katastri v K.na jeho meno a potom by mohol riešiť výživné tak, že by na bývalú manželku previedol svoju polovicu
domu a dohodou doriešil výživné, prípadným doplatkom výživného, podľa ceny nehnuteľnosti v čase,
keď sa z domu odsťahoval.

Jeho bývalá manželka na pojednávaní na Okresnom súde Trnava uviedla aj s jeho synom Q., že by
chceli, aby im výživné splácal - vie, že si brali na nadstavbu domu vysokú pôžičku - tak by im to pomohlo,
keď by im mesačným splácaním výživného pomáhal pri splácaní dlhu v banke.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 (podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala

alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo
podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné) alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 (súd
rozhodol v nezákonnom zložení, obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby,
alebo hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené
zákonné podmienky), preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby,

ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1.
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolania
proti rozsudku okresného súdu podali procesné strany na to oprávnené, a to proti výrokom, proti ktorým
odvolanie podať mohli, pričom tak urobili v lehote ustanovenej v zákone.

Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom
pojednávaní vo vzťahu k vine i trestu dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom a rozhodnutie, správne
vyhodnotil všetky skutkové okolnosti prípadu, osobu obžalovaného, ako aj všetky ďalšie skutočnosti a
rozhodol správne a zákonne.
Vo vzťahu k vine obžalovaného sa odvolací súd plne stotožnil s argumentáciou prvostupňového

súdu. Tento podrobne popísal, ako dospel k výslednej dlžnej sume na výživnom, prečo považuje
výšku výživného stanovenú v civilných konaniach za zodpovedajúcu osobným a majetkovým pomerom
obžalovaného, prečo má za to, že obžalovaný konal v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Trestného
zákona, prečo považuje obranu obvineného za vyvrátenú výsluchom svedkyne - poškodenej ako i to, z
akého dôvodu považoval závažnosť tohto činu za vyššiu než nepatrnú.

Čo sa týka obrany obžalovaného, prezentovanej aj v jeho odvolaní voči rozsudku, že výživné neplatil z
dôvodu, že prenechal manželke svoju polovicu domu a teda dlh na výživnom si započítal vo vzťahu k
hodnote predmetnej polovice domu, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 76 ods. 2 zákona 36/2005
Z. z. - o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z ktorého jasne vyplýva, že proti pohľadávkam
na výživné je započítanie vzájomných pohľadávok prípustné len dohodou a ak ide o výživné pre maloleté

deti, započítanie nie je možné. Obžalovaný v celom konaní nijakým spôsobom nepreukázal existenciu
akejkoľvek dohody medzi ním a osobou, k rukám ktorej mal platiť výživné.
Vina obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku tak je aj podľa odvolacieho súdu preukázaná bez
akýchkoľvek pochybností.
Vo vzťahu k uloženému trestu sa odvolací súd rovnako stotožnil s argumentáciou prvostupňového súdu

v celom rozsahu.
Čo sa týka prokuratúrou namietanej skutočnosti v odvolaní, že prvostupňový súd mal pri ukladaní
trestu zohľadniť existenciu jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona (bol
už za trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť
neprihliadať), odvolací súd uvádza, že je pravda, že páchanie žalovaného prečinu bolo ukončené až

dátumom 17.7.2018, pričom predmetný prečin má charakter pokračovacieho trestného činu s prvkami
trváceho trestného činu.
Prvostupňový súd však v odôvodnení rozsudku správne poukázal na tú skutočnosť, že uplynutím
prvých troch mesiacov neplatenia výživného obžalovaným, teda ešte predtým ako prišlo k ďalším
odsúdeniam obžalovaného, na ktoré poukazovala prokuratúra, boli naplnené všetky zákonné znaky

skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy.
Z uvedeného teda vyplýva, že priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona by bolo
možné aplikovať na čiastkové útoky spáchané po prvom odsúdení (počas neplatenia výživného), avšak
nie na čiastkové útoky spáchané pred týmto odsúdením. Keďže však v zmysle § 122 ods. 10 Trestného
zákona sa trestnosť všetkých čiastkových útokov posudzuje ako jeden trestný čin, správne postupoval

prvostupňový súd, keď na predmetný trestný čin (ako na jeden celok) neaplikoval v neprospech
páchateľa predmetnú priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona.
Taktiež má odvolací súd za to, že u obžalovaného by uloženie trestu nespojeného s odňatím slobody
nebolo schopné naplniť sledovaný účel trestu a to i s ohľadom na jeho doterajší život ako i postoj kprejednávanému skutku. Stotožnil sa však s prvostupňovým súdom v tom, že uloženie trest odňatia
slobody na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok, je vzhľadom na naplnenie
účelu trestu primerané.

Prvostupňový súd tiež správne zaradil obžalovaného od ústavu na výkon trestu odňatia slobody so
stredným stupňom stráženia, keďže tento už bol v posledných 10 rokoch vo výkone trestu odňatia
slobody za úmyselný trestný čin.
Nezistiac preto žiadne podmienky pre zrušenie resp. zmenu napadnutého prvostupňového rozsudku
senát Krajského súdu v Trnave odvolania obžalovaného a prokurátora ako nedôvodné podľa § 319

Trestného poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.