Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 29, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116223637
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116223637.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela

Ilavského a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom
Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, proti žalovaným: 1/ G. K., nar. XX. K. XXXX, bytom O., t. č. bytom
T. X a 2/ C. K., nar. XX. I. XXXX, bytom O. XXX, o 11.259,57 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 10. januára 2019 č. k. 11Csp/141/2016-89, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 11Csp/141/2016-89 súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 7.699,69 eur spolu s úrokom z omeškania
do 3.10.2016 vo výške 214,78 eur a úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 7.699,69 eur
od 4.10.2016 do zaplatenia, to všetko do 75 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu
zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu
36 % (výrok III.). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 232 ods. 1 a 2, § 251, § 252
ods. 1 a 2, § 257, § 290, § 297 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom
od 1. júla 2016, ďalej len „C. s. p.“), § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 9, § 488, § 489, § 497, § 517, § 565 O. z.

(zákon č. 46/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), § 502 Obch.z.
(zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), § 1 ods. 2 a 3
písm. d), § 2 písm. d), g), h) a i), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, § 19 ods. 1 až 4 ZoSÚ2010 (zákon č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).

2. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci uzavreli
dňa 25.11.2011 zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným úver vo výške 14.000

eur, s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 10,90 %, RPMN vo výške 13,95 % a priemernou hodnotou
RPMN vo výške 11,66 %, pričom celková suma, ktorú musia dlžníci zaplatiť bola uvedená vo výške
21.332,06 eur. Žalovaní sa zaviazali splácať úver v 84 mesačných splátkach vo výške 250,62 eur, pričom
prvá splátka bola splatná dňa 25.12.2011 a posledná splátka dňa 25.11.2018. Z dôvodu porušovania
povinnosti žalovaných splácať úver riadne, žalobca úver predčasne zosplatnil ku dňu 14.4.2014, ktoré
skutkové tvrdenie žalobcu v konaní nebolo sporným. Žalovaní na predmetný úver zaplatili celkom sumu
6.300,31 eur, ktoré skutkové tvrdenie žalobcu žalovaní nepopreli, keď zároveň nepreukázali, že by na

zmluvu uhradili viac. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými založený predmetnou zmluvou je
právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov,
ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. O. z. zákona č. 129/2010 Z.z., zákona č. 250/2007 Z. z.), keďže žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ s poukazom
na predmet podnikania a žalovaní vystupovali ako spotrebitelia, pretože im bol poskytnutý úver za
iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. V zmysle zásady lex

specialis derogat legi generali má potom špeciálna právna úprava, ktorou je zákon č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasl. O. z. prednosť pred všeobecnou právnou
úpravou, ktorou je Obchodný zákonník a je preto nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
zmluvy posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch a zákona o ochrane spotrebiteľa.

3. Nakoľko zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a §
2 písm. d) ZoSÚ, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods.
2 ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových
náležitostí zmluvy, súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods.
2 písm. k) ZoSÚ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza

len výška mesačnej splátky 250,62 eur bez bližšej špecifikácie, t. j. nie je splnená požiadavka, aby
zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. V zmluve
tiež chýba náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ, a to adresa predávajúceho,
na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Ak by sa i požadovaný údaj uvádzal
vo všeobecných obchodných podmienkach, uvedené by nepostačovalo, pretože z dôvodu, že ide o

náležitosť zmluvy vyžadovanú zákonom, uvedený údaj musí byť uvedený zreteľne a výslovne v rámci
ustanovení zmluvy, kde uvedený nie je. Ďalej je v zmluve nesprávne uvedená náležitosť podľa § 9 ods.
2 písm. j) ZoSÚ a to údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, keď tento údaj je uvedený
vo výške 21.332,06 eur. Tento údaj však ani nezodpovedá násobku výšky splátky a počtu splátok
(250,62 eura x 84) vrátane poplatku za spracovanie úveru (280 eur) a zároveň nezohľadňuje poplatky

za zabezpečenie poistenia (9,44 eur mesačne), hoci bez poistenia nebolo možné zmluvu uzavrieť (viď
označenie zmluvy, ako aj čl. VI. zmluvy), a preto mali byť poplatky zahrnuté do celkovej čiastky (§ 2 ods.
1 písm. h/ a g/ ZoSÚ), z ktorých dôvodov nie je možné považovať údaj o celkovej čiastke za v zmluve
uvedený. Ďalej súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ riadne
uvedenú ročnú percentuálnu mieru nákladov, keď tento údaj je uvedený vo výške 13,95 %, avšak táto

hodnota nebola určená správne. Súd prvej inštancie pre výpočet použil vzorec podľa prílohy č. 2 ZoSÚ
uvedenývodseku18.odôvodneniarozsudku,pričomsprávnyúdajovýškeRPMNjepodľatohtovýpočtu
14,60 %. Súd mal za to, že pri výpočte bolo potrebné vychádzať z výšky splátky vrátane poplatku za
poistenie (viď. § 2 ods. 1 písm. i/ a g/ ZoSÚ), nakoľko poistenie nebolo individuálne dojednané, pričom
žalovaní nemali možnosť uzavrieť zmluvu bez poistenia (viď označenie zmluvy, ako aj čl. VI. zmluvy).

Keďže v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov
v neprospech spotrebiteľa (správny údaj je vyšší), nastáva dôsledok v zmysle § 11 ods. 1 písm. b)
ZoSÚ, t. j. spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovaným považuje v zmysle ustanovenia § 11
ods. 1 písm. a) a b) ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nemá nárok
na zaplatenie úroku z úveru (a to ako vyčísleného, tak ani uplatneného po zosplatnení), poplatkov za

poistenie, ani žiadnych iných poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy úveru po odrátaní plnenia
zo strany žalovaných. Keďže žalovaní z poskytnutého úveru vo výške 14.000 eur zaplatili celkom sumu
6.300,31 eur, ktorú bolo potrebné započítať iba na istinu, súd im vo výroku I. rozsudku uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne zostávajúcu sumu vo výške 7.699,69 eur a vo zvyšku žalobu
vo výroku II. rozsudku ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na

plnenie spoločne a nerozdielne, pretože išlo o ich spoločný záväzok zo zmluvy o úvere, a teda vystupujú
voči žalobcovi ako solidárni dlžníci. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania z jednotlivých splátok vyčíslený
v žalobe a to od 25.10.2013 do 3.10.2016 spolu v celkovej sume 214,78 eur. Uvedenú sumu úrokov z
omeškaniasúdžalobcovipriznal,keďžalovaníomeškaniesjednotlivýmisplátkamianisumuvyčísleného
úroku z omeškania ku dňu 3.10.2016 nespochybnili a zároveň žalobca pri výpočte vychádzal z nižšieho

úroku z omeškania ako mal nárok (namiesto 8,50 % ročne - 1 % ročne), keď s poukazom na prechodné
ustanovenie § 10c v spojení s § 3 ods. 1 (v znení účinnom do 31.1.2013) nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z. by mal žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov viac,
ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. Okrem vyčísleného úroku z omeškania vo výške 214,78 eur súd žalobcovi priznal

následne aj úrok z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy dlžnej istiny 7.699,69 eur od 4.10.2016
(deň po vyčíslení úroku z omeškania) do zaplatenia. Žalobca si i tu uplatnil úrok z omeškania v nižšej
výške ako mal nárok, nakoľko však súd nemôže prekročiť žalobu a priznať viac, súd žalobcovi priznal
iba uplatnený úrok z omeškania.4. Pokiaľ ide o zmluvný úrok po zosplatnení súd prvej inštancie uzavrel, že veriteľ má právo na zaplatenie
zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý

úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo
spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Za čas po splatnosti úveru má teda
veriteľ právo na úroky z omeškania vo výške stanovenej všeobecným záväzným právnym predpisom.
Akékoľvek navyšovanie úrokov z omeškania sa dostáva do rozporu so zákonom.

5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C.
s. p. v spojení s § 255 ods. 2 C. s. p., keď žalobcovi bola z uplatnenej istiny priznaná suma 7.699,69
eur s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 68 % a hrubý úspech žalovaných 32 %, a
teda konečný čistý úspech žalobcu je 36 % (68-32).

6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na zmenu tak, že žalovaným 1/ a 2/
uloží povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu 11.259,57 eur, úroky za obdobie do 3.10.2016 vo
výške 3.668,07 eur, úroky z omeškania za obdobie do 3.10.2016 vo výške 214,78 eur, úroky vo výške
10,90 % ročne zo sumy 11.259,57 eur od 4.10.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 1 % ročne zo sumy
11.259,57 eur od 4.10.2016 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca

má za to, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k vadám konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
b) a písm. h) C. s. p.

7. Žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, na základe ktorých posúdil
spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom ako veriteľom žalovaným ako spotrebiteľmi za bezúročný a

bez poplatkov. Splácanie predmetného úveru bolo dojednané formou anuitných splátok, ktorých výška
sa počas celého konania nemení a ktoré v sebe zahŕňajú splátky časti úroku aj časť istiny. Celková
výška úroku, ktorý sa žalovaní zaviazali počas trvania zmluvy splatiť je preto v zmluve zrozumiteľne
vyjadrená. V tejto súvislosti poukazuje na čl. 10 ods. 2 písm. h), písm. i) Smernice EP a Rady 2008/48/
ES. Nesprávny je preto záver súdu prvej inštancie o absencií náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ.

Pokiaľ ide o ďalšiu vytýkanú vadu súdom prvej inštancie, a to absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2
písm. c) ZoSÚ, t. j. adresu na ktorej spotrebiteľ môže uplatniť reklamáciu, tu žalobca poukazuje na to,
že zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 25.11.2011, kedy platná právna úprava vyžadovala v zmluve
uviesť len adresu predávajúceho, teda nie veriteľa. Zároveň uvádza, že adresa na podanie reklamácie a
sťažnosti je v prípade žalobcu rovnaká ako adresa jej sídla uvedená v záhlaví. Pokiaľ ide o súdom prvej

inštancie vytknutú vadu nesprávne uvedenej výšky RPMN, žalobca má za to, že súd prvej inštancie
RPMN v napadnutom rozsudku nesprávne vypočítal, nakoľko žalobca pri výpočte RPMN vychádzal
rovnako ako súd prvej inštancie z výšky splátky bez poplatku za poistenie. Žalobca sa nestotožňuje ani
s názorom súdu prvej inštancie o tom, že poistná zmluva uzatvorená v súvislosti so zmluvou o úvere
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Vzhľadom na samotný názov Zmluvy o úvere a názov čl. IV.

muselo byť aj priemernému spotrebiteľovi zrejmé, že spolu so Zmluvou podpisuje i poistnú zmluvu.
To, že uvedená zmluvná podmienka bola vopred pripravená nemá na jej platnosť žiaden vplyv. Pre
záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky nepostačuje len poukázať na možnosť, resp. nemožnosť
individuálneho dojednania.

8. Záverom žalobca poukazuje na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, súd prvej inštancie pri posudzovaní zisteného skutkového stavu opomenul svoju povinnosť
aplikovať relevantné ustanovenia hmotného práva týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Súd prvej
inštancie tiež nedostatočne odôvodnil záver o nemožnosti priznať zmluvný úrok po zosplatnení.

9. Žalovaní 1/ a 2/ odvolací návrh nepodali a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrili.

10.KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací(§34C.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčas(§362
ods. 1 C. s. p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.
s.p.),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanievčasejehopodaniapripúšťal

(§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (akt. § 127 a §
365 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktorénezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

11. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod spisovou značkou 11C/141/2016 je
žaloba o zaplatenie 11.259 eur a príslušenstva titulom nároku žalobcu na vrátenie nesplateného úveru
s príslušenstvom poskytnutého žalobcom žalovaným 1/ a 2/ na základe Zmluvy o poistenom OTP ideal
úvere č. 0002 2002 11 SUR zo dňa 25.11.2011. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil
žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 7.699,69 eur spolu s úrokom
z omeškania do 3.10.2016 vo výške 214,78 eur a úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy

7.699,69 eur od 4.10.2016 do zaplatenia, a to všetko do 75 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku
žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 36 %.

12. S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom
na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vec správne právne

posúdil, že predmetný úver je v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ bezúročný a bez poplatkov z dôvodu
absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k), písm. c), nesprávneho určenia RPMN v rozpore s ust. §
9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, ako aj to, že žalobca nemá nárok na poplatok za poistenie z dôvodu absencie
individuálneho dojednania ako aj nárok na úroky po zosplatnení úveru.

13. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

14. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 C. s. p.). Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalobcu s takýmito dôvodmi a

tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia, odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

15. Ako vyplýva z obsahu spisu, na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 25.11.2011, ktorá je
typickou formulárovou zmluvou vopred pripravenou dodávateľom bol žalovaným poskytnutý úver 14.000

eur a žalovaní sa zaviazali poskytnutý úver vrátiť žalobcovi v 84 pravidelných splátkach po 250,62 eur
(viď čl. IV. bod 1 zmluvy) vrátane jednorazového poplatku za spracovanie úveru vo výške 280 eur (vypl.
z čl. V. bod I. zmluvy).

16. Predmetný úver má nepochybne spotrebiteľský charakter, pričom žalovaní sú v postavení

spotrebiteľov. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, pokiaľ pri právnom posúdení veci aplikoval
súvisiace ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy a skúmal,
či je dotknutá zmluva svojim obsahom v súlade s ustanoveniami citovanej právnej normy, najmä či
obsahuje obligatórne náležitosti vyžadované v § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. Súhlasiť potom bolo treba
so záverom prvoinštančného súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru pre absenciu

základných náležitostí stanovených v § 9 ods. 2 zákona. Tu však treba dať za pravdu odvolateľovi -
žalobcovi, že záver prvoinštančného súdu o absencii náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. c) a k) zákona č.
129/2010Z.z.nebolsprávny.Totokonštatovanieodvolaciehosúduvšaknemávplyvnavecnúsprávnosť
napadnutého rozsudku, nakoľko nesprávne posúdenie absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. c)
a k) ZoSÚ2010 neboli jediným dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je vo výroku

I. napadnutého rozsudku.

17. Zákonom č. 129/2010 Z. z. bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná
smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskomúvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa
musia vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami.
Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia

a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje. Z citovaných zásad
tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. c) a k) zákona č.
129/2010 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na
ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto
smernici úplnú účinnosť.

18. V súvislosti s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. odvolací súd poukazuje
na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý sa otázkou výkladu tohto ustanovenia
opakovane zaoberal (rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018, sp. zn.
3Cdo/56/2018 zo dňa 17.4.2018, sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017
zo dňa 23.4.2018 a pod.) a odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v týchto

rozhodnutiach zdieľajúc názor, že eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č.
129/2010 Z. z. je potrebné dospieť k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010
Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu,
teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ predmetné
ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne,
ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

19. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tým názorom prvoinštančného súdu, podľa ktorého zmluva

neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z., teda adresu veriteľa, na
ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Aj nedostatok tejto náležitosti má podľa §
11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. spôsobovať, že úver je bezúročný a bez poplatkov, čo je
sankcia pre veriteľa za nedodržanie jeho zákonných povinností. Sankcie sú však tiež predmetom úpravy
citovanej smernice 2008/48/ES, ktorá v čl. 23 ods. 1 ustanovuje, že členské štáty ustanovia pravidlá o

sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice, ktoré musia byť
účinné, primerané a odrádzajúce. Aj toto ustanovenie smernice bolo predmetom výkladu Súdneho dvora
EÚ, ktorý v rozsudku vo veci C-42/15 uviedol, že „sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby
členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje
všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu

o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“. Uvedenie či neuvedenie adresy veriteľa, na ktorej možno
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť však celkom zjavne nemá vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah
svojho záväzku, takže podľa uvedeného výkladu Súdneho dvora EÚ tak následok v podobe úveru bez
úrokov a poplatkov ustanovený pre tento prípad v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.

nemožno považovať za primeraný, v dôsledku čoho toto ustanovenie odporuje čl. 23 ods. 1 v spojení s čl.
22 ods. 1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. treba teda vykladať tak, že v zmluve
o spotrebiteľskom úvere postačí uviesť adresu veriteľa v takej podobe, aby na nej bolo možné podať
reklamáciu alebo sťažnosť, čiže musí ísť o adresu, na ktorej môže pošta veriteľovi doručiť zásielku, alebo
na ktorej možno veriteľa osobne navštíviť s cieľom podať tam reklamáciu alebo sťažnosť. Predmetná

úverová zmluva takúto adresu veriteľa obsahuje, čím je naplnená požiadavka § 9 ods. 2 písm. c) zákona
č. 129/2010 Z. z.

20. Napriek vyššie uvedenému bolo nutné považovať za správny záver súdu prvej inštancie o tom, že
predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že neobsahuje náležitosti, s absenciou ktorých

ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. spája práve takúto sankciu. Medzi podstatné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí podľa § 9 ods. 2 písm. j) cit. zákona totiž aj uvedenie ročnej
percentuálnej miery nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady
použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V danom prípade však úverová zmluva

neuvádza údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov v správnej výške. Podľa § 2 písm. j) zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy ročnú percentuálnu
mieru nákladov (RPMN) predstavujú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
Zmluva o úvere neobsahuje správu výšku RPMN, táto je v nej uvedená vo výške 13,95 %, avšak popodrobnom výpočte tak ako to uviedol i súd prvej inštancie v bode 18 odôvodnenie rozsudku (odvolací
súd v plnom rozsahu odkazuje na tento správny výpočet bez potreby opätovného opakovania) je
skutočná výška RPMN 14,60 % a to z dôvodu, že pri správnom výpočte bolo potrebné vychádzať zo

splátkyvrátanepoistenia.VýškaRPMNjecelkomzrejmeuvedenánesprávnevneprospechspotrebiteľa,
nakoľko je uvedená v podstatne nižšej hodnote, čo v konečnom dôsledku mohlo ovplyvniť rozhodnutie
spotrebiteľa uzavrieť zmluvu. Súd nespochybňuje oprávnenie veriteľa účtovať si poplatky, avšak tieto je
potrebné zahrnúť do RPMN, čo sa ale v tomto prípade nestalo. Vzhľadom na túto zjavnú nesprávnosť
sa považuje úver za bezúročný a bezpoplatkový v zmysle § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.

21. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných
podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru dospel aj odvolací súd k záveru, že zmluva je
koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a zároveň je celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne v prospech
veriteľa. Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená, práve

naopak, zmluva v spojitosti so všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru obsahuje
prakticky len samé povinnosti dlžníka, sankcie za porušenie povinností v neprimeraných výškach a
naproti tomu práva a výhody veriteľa. Tak ako správne konštatoval prvoinštančný súd postup žalobcu
pri formulovaní zmluvy treba kvalifikovať ako nekalú obchodnú praktiku s poukazom na ustanovenia
Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993, ako aj na ust. § 52 a nasl. O. z., pričom takéto praktiky nemôžu

požívať právnu ochranu.

22. Tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov nemá žalobca nárok na úroky ani na žiadne
poplatky,alelennároknavrátenieistiny.Pretovzásadeniejepotrebnézaoberaťsaargumentmižalobcu
proti niektorým poplatkom, najmä poplatku za poistenie. Len pre poriadok však odvolací súd uvádza,

že jeho argumentácia je chybná. Žalobca totiž nedostatočne rozlišuje právne vzťahy, ktoré pri poistení
schopnosti splácať úver vznikajú. Podľa § 788 O. z. sa poistnou zmluvou poistiteľ zaväzuje poskytnúť v
dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená, a ten, kto zmluvu
s poistiteľom uzavrel, že povinný platiť poistné. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že poistnou zmluvou
je zmluva medzi poistiteľom a druhou stranou (poistníkom). V prerokúvanej veci však žalobca o sebe

netvrdí, že je poistiteľom, v dôsledku čoho ani zmluva medzi ním a žalovanými nemôže byť poistnou
zmluvou. Z čl. VI obchodných podmienok pre úver vyplýva, že poistná zmluva je v skutočnosti uzavretá
medzi žalobcom ako poistníkom a Groupama životná poisťovňa, a.s. ako poistiteľom a jej predmetom
je poistenie schopnosti splácať úver. Postavenie žalovaných ako poistníka v tejto zmluve pritom nie je
vôbec nevyhnutnou podmienkou jeho účasti na poistení. Z § 794 O. z. totiž vyplýva, že poistnú zmluvu

možno uzavrieť aj v prospech tretej osoby, na ktoré sa primerane použije § 50 O. z. Podľa § 50 ods.
2 O. z. je osoba zo zmluvy oprávnená, keď s ňou prejaví súhlas. Zákon pritom nepredpisuje spôsob
tohto súhlasu, možno ho teda dať akýmkoľvek prejavom, z ktorého vyplýva vôľa tejto tretej osoby byť
nositeľom práva z tejto zmluvy. V prípade poistenia schopnosti splácať úver môže ísť teda práve o túto
formu poistenia, kde poistná zmluva uzavretá medzi žalobcom a poisťovňou je v skutočnosti uzavretá v

prospech tretej osoby - jednotlivých klientov žalobcu. Tí voľbou príslušného súboru poistenia v úverovej
zmluve a podpisom úverovej zmluvy prejavia súhlas s poistnou zmluvou, čím sa stanú oprávnenými z
poistenia. V prerokúvanej veci z čl. I. a II. zmluvy síce vyplýva, že žalovaní v nej prejavili vôľu pristúpiť
k poistnej zmluve, pričom z už cit. oddielu 8 Obchodných podmienok je zrejmé, o akú poistnú zmluvu
a s kým ide. Tento prejav však nemusí obsahovať podstatné náležitosti poistnej zmluvy podľa § 788

O. z., pretože tento prejav sám nie je poistnou zmluvou; je len prejavom súhlasu s poistnou zmluvou
uzavretou už medzi žalobcom a poisťovňou. O tom, že prejav v zmluve o úvere o pristúpení k poistnej
zmluve bol daný písomne, niet žiadnych pochýb.

23. Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenie vo vzťahu k nepriznaniu zmluvného úroku aj po

zosplatnení úveru, odvolací súd dodáva:

24. Úrok z úveru po jeho zosplatnení žalobcovi tak aj podľa názoru odvolacieho súdu nepatrí. Právnym
následkom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru zo strany veriteľa v zmysle § 565 O. z. zmluva o úvere
zaniká, zaniká tak aj povinnosť spotrebiteľa splácať veriteľovi poskytnutý úver v dohodnutých splátkach

a platiť mu z poskytnutej istiny ďalšie úroky dohodnuté v zmluve (ktoré majú akcesorický vzťah k hlavnej
zmluve a nemožno ich požadovať za obdobie, v ktorom už zmluva o úvere neexistovala).25. Tak ako uviedol okresný súd, vychádzajúc z ustanovenia § 503 ods. 1 Obch. z. je záväzok vrátiť
úrok splatný „spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky“. Citované ustanovenie podľa
názoru súdu vychádza zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie

peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi
len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy
užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote
splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie
upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky a tieto možno zmluvne upraviť

(modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol
k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe
zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. z.) alebo zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. O. z.) oproti všetkým iným
veriteľom peňažných prostriedkov. Maximálna sadzba úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách
je pritom kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa
veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto

kogentnosť v podstate obchádzala.

26. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor vyslovený Krajským súdom v Prešove
v rozsudku z 30.6.2015 sp. zn. 6Co/190/2014, v ktorom sa tento odvolací súd nastolenou otázkou
priznania úrokov z úveru po zosplatnení istiny podrobne zaoberal a ktorého právnym názorom sa aj

tunajší odvolací súd stotožňuje. Uviedol, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva
stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento
stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu
peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii,
nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný

spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý
a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých
dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie

požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť
v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku

veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ vyvinúť záujem a úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul
mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré

by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by
sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k

zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu
plynulizozmluvypredveriteľomvyvolanouzmenouzáväzku.Súdtakýtostavvžiadnomprípadenemôže
pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi a to navyše za
stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z
majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy

o spotrebiteľskom úvere.

27. S poukazom na uvedené odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a keďže nezistil ani
žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal prihliadnuť z úradnej povinnosti (§

380 ods. 1 C. s. p.), napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako i v závislom výroku o
nároku na náhradu trov konania z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.28. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje,
aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov.
rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a

rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č.
20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok
súduprvejinštanciezodpovedákritériámdanýchvustanovení§220ods.2C.s.p. Zrovnakýchdôvodov
nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť

zmenu právneho posúdenia veci. Zároveň do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí aj
právo strany konania, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi.

29. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 396 ods. 1 C.
s. p.), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. musí aj bez návrhu

rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov
konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu
spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní 1/ a 2/ v odvolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden
procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani žiadne

trovy v odvolacom konaní nevznikli.

30.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky

použiteľné ustanovenia C. s. p. alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

31. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 C. s. p. aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z

pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C. s. p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 C. s. p. v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď

oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so
zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

32. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná

veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§

426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).