Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 19, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/638/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225396
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225396.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: F., s.r.o., so sídlom W., F. XX,
IČO:XXXXXXXX,zastúpenéhoY.kanceláriouC.F.,s.r.o.sosídlomW.,L.4,protiodporcovi:Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné
námestie 13, o zaplatenie 1.823,31 Eur a iné s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. marca 2014 č.k. 11C/234/2012 - 86 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 1.500,85 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
300,17 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Svoje rozhodnutie po

právnej stránke odôvodnil § 41 ods.2 písm. c), d), § 44 ods. 2) Exekučného poriadku, § 3
ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1), 2), 4, § 9 ods. 1 ), 2), § 15 ods. 1), § 16 ods. 1) , § 17 ods. 1),
2), 3) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov. Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody na základe
nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v nerozhodnutí súdu o žiadosti na vydanie poverenia
súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej 15 - dňovej lehote. Odporca žiadal návrh

zamietnuť ako nedôvodný. Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti
odporcu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho
orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platnými právnymi
normami. Súdny exekútor podal dňa 14.04.2011 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 16.05.2011 č.k. 49Er/1013/2011 -

11 predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu, že exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok ako aj
samotná zmluva o úvere obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky a následne exekúciu zastavil.
Od podania predmetnej žiadosti do vydania predmetného uznesenia uplynula doba 32 dní. Dôkazné
bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva v preskúmavanej veci na navrhovateľovi.
Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora zákon v ustanovení § 44 ods. 2 EP,
žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že postupom

dotknutého súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal
zákonné lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
čím neboli dané zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu pre prípadne vzniknutú škodu. Podľa §142ods.1O.s.p.súdúspešnémuodporcovináhradutrovkonanianepriznal,lebosiichvlehoteuvedenej
v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), okresný súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods.

2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu
a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas

požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu

prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako

nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne
konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah

si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie

je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka.

Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní

je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj

prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť anesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že

sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné

prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením súdu prvého

stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote
na vydanie poverenia. Súd prvého stupňa žiadosť zamietol uznesením zo dňa 16.05.2011 a exekútor
požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 14.04.2011. K rozhodnutiu súdu
tak došlo v lehote nepatrne presahujúcej 1 mesiac po doručení žiadosti o udelenie poverenia, pričom

dôvodom jej zamietnutia bol nesúlad exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok a pripojenej
úverovej zmluvy so zákonom, čo v konečnom dôsledku následne viedlo aj k zastaveniu exekúcie.

Krajský súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora

stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z

najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie
exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba

na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní
vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcie,výslovnebytoupravilspôsobomakopriinýchustanoveniach Exekučnéhoporiadku
(napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých
druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa,

podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti. Naviac, ako už bolo uvedené aj vyššie,
v dotknutej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok s poukazom na ktorú
skutočnosť, vychádzajúc zo znenia ust. § 44 ods. 2 Ex.poriadku účinného v rozhodnom období (t.j. od
1.6.2010 do 31.5.2011), lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia neplatila ani v

prípade následného vydania poverenia.

Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať aj na to, že aj nie každý prípadne zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu

ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria,
ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a
spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.2
Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov Ústavného
súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia v lehote o
dva dni presahujúcej jeden mesiac po doručení žiadosti, vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci ( nutnosť
vykonania šetrenia za účelom spárovania podaného návrhu s konkrétnym exekučným konaním, ktoré
v návrhu navrhovateľ neuviedol, nutnosť materiálne preskúmať ex. titul, ktorým bol rozhodcovský

rozsudok, množstvo obdobných návrhov podaných na daný súd navrhovateľom v rovnaký deň ), nebolo
možné považovať za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného

rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov,
hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie
(rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ

mohol domáhať len podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie
exekučného súdu ako nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa však nestalo.

Napriekvyššieuvedenémuodvolacísúdvovzťahuknavrhovateľomtvrdenémunesprávnemuúradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným

titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“).
Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani

odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3
Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola
daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.
zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani

odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal

možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávania na deň 27.03.2014.
Predvolanie na pojednávanie prevzal jeho právny zástupca dňa 25.02.2014. Nielenže bola zachovanázákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový
priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu. Je

pravdou, že vyjadrenie odporcu k návrhu doručil okresný súd navrhovateľovi až spolu s rozsudkom vo
veci samej. Z úradnej činnosti je však známe, že odporca podáva v podobných konaniach, ktoré
prebiehajú na rôznych súdoch na území Slovenskej republiky, zhodné vyjadrenia, v ktorých odporca
zaujal spoločné stanovisko ku všetkým otázkam a všetky skutočnosti sú navrhovateľovi dávno známe.
Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter, jeho rozsah sa môže líšiť najmä v súvislosti

na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie
ustúpil, ak je zrejmé, že neoboznámenie účastníka konania napr. so stanoviskami iných účastníkov,
nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania. V prejednávanej veci ide o takýto prípad, naviac
so všetkými skutočnosťami uvedenými v písomnom vyjadrení odporcu, sa mal možnosť navrhovateľ v
celom rozsahu vysporiadať v rámci podaného odvolania.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,
okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no

nedostavil sa. Okresný súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak
zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov

konania (§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred
dňom, keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo

osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva.Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomna

všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o

odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania zo dňa 20.03.2014 sa za dôvod pre zrušenie
pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom
vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s

uznesením krajského súdu o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci. Žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej
republiky. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 08. apríla 2015, č.k. 11C/234/2012-113 návrh na
prerušenie konania zamietol. Odvolací súdu uznesením pod č.k. 6Co 639/2015 toto potvrdil z dôvodu, že
zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v prejednávanom prípade, nie sú dané zákonné

podmienky na obligatórne prerušenie konania podľa 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., keďže
otázka, či je pôvodne konajúci sudca vylúčený z dôvodov, uvádzaných navrhovateľom aj v ústavnej
sťažnosti, bola právoplatne vyriešená postupom podľa § 14 a nasledujúcich O.s.p.. Preto ani prípadné
prebiehajúce konanie o ústavnej sťažnosti, týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č. k.
6NcC/66/2012-9, nemôže byť podľa názoru odvolacieho súdu bez existencie odkladu vykonateľnosti

uvedeného rozhodnutia, zákonným dôvodom na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p.. Naviac, odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti
navrhovateľa rozhodol uznesením I.ÚS 280/2014-9 zo dňa 04.06.2014 tak, že sťažnosť odmietol pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods.1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a
o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde), čím pominuli
skutkové okolností od ktorých odvodzuje navrhovateľ dôvodnosť svojho návrhu na prerušenie konania,

opodstatnenosť ktorého odvodzuje od ním podanej ústavnej sťažnosti. Z uvedených dôvodov, keďže
súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania rozhodol až potom, ako vydal meritórne rozhodnutie,
ide síce o vadu konania, nie však o takú, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a
mala viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd dodáva, že procesné práva účastníka nie
sú samoúčelné. Procesné práva súvisia s všeobecným chápaním základného práva na súdnu ochranu,

ktorá sa prejavuje vo vyjadrení účelu O.s.p., ktorým podľa § 1 je zabezpečenie spravodlivej ochrany
práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na dodržiavanie zákonov, na čestné plnenie
povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený návrh
navrhovateľa v danej veci, ako aj v mnohých analogických prípadoch v rámci celej republiky, možno
považovať za zneužívanie práva, jeho šikanózny výkon, ktorý sa prejavuje aj v procesných obštrukciách
v uvádzaných konaniach, odďaľujúcich rozhodnutia vo veci samej. Odvolaciu námietku navrhovateľa

o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa tak vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodnú.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ

(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní

bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený
sudca, túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov
Okresného súdu Trenčín, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená

nesprávnym úradným postupom toho istého súdu. Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 19.
októbra 2012 pod sp.zn. 6NcC/66/2012 - 9 bolo rozhodnuté o tom, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín
U.. Q. O. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Samotná skutočnosť, že je okresným
súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy §

14 ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. Z uvedeného dôvodu krajský súd už uznesením právoplatne rozhodol, že
vyššie uvedená sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Navrhovateľ v odvolaní
neuviedol žiadne také právne významné skutočnosti, ktoré predpokladá ust. § 14 O.s.p., pre ktoré by
bolo možné mať za to, že rozhodol vo veci nezákonný sudca. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorému sa vytýka nesprávny úradný postup. Vzhľadom

na uvedené, navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na prvé

pojednávanie, ktoré riadne prevzal dňa 12.07.2013 a bolo tiež dané sudcom na pojednávaní, na ktorom
bolo vo veci rozhodnuté, ktorého sa navrhovateľ bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné

a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje
na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania.
Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol
poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že súd konštatoval porušenie práva a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.