Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 20, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/30/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315224708
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315224708.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobkyne: Intrum Slovakia
s.r.o., Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom: JUDr.
Ján Šoltés, Bratislava, Mýtna 48, proti žalovanému: U. X., nar. X. U. XXXX, bytom Q. - Q., A. XXXX/XX,
o 1.410,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 23.

novembra 2017 č. k. 17C/693/2015-103 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti
náhrady trov konania r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne zastavil konanie o 192,80 eur a v zostávajúcej
časti žalobu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Súčasne rozhodol o vrátení súdneho

poplatku žalobkyni vo výške 4,80 eur prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s.. Rozhodnutie odôvodnil
ustanovením § 3, § 35 ods. 2, § 37, § 43, § 52 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2,
§ 451 ods. 1, 2, § 457, § 458 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov),
§ 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f/, k/ ZoSÚ (zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o
pôžičke dňa 19. novembra 2010 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (Consumer Finance Holding,
a.s., Kežmarok, Hlavné námestie 12) a žalovaným, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo výške
1.350 eur, ktorú sa zaviazal žalovaný vrátiť mesačnými splátkami vo výške 40 eur v počte splátok
60. Z dôvodu omeškania žalovaného s plnením dlhu žalobkyňa pristúpila k zosplatneniu celej pôžičky
písomnosťou zo 7. decembra 2012. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v predmetnej zmluve

absentuje údaj o dobe trvania zmluvy (možno ho len odvodiť z jednotlivých údajov). Pod konečnou
splatnosťou však nie je možné považovať údaj 60 mesiacov alebo 11/2015. Termín splatnosti je potrebné
uviesť ako konkrétny dátum, aby si spotrebiteľ už na začiatku mohol urobiť obraz o dĺžke trvania úveru
a tým si zvoliť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými produktami. Je neprípustné, aby sa k takémuto
údaju dopracovával spotrebiteľ výkladom či výpočtom. V zmluve chýbalo tiež rozlíšenie splátky na istinu,
úroky a iné poplatky. Uvedením výšky splátky nie je možné určiť, aká časť splátky sa započítava na

istinu, aká na úroky a iné poplatky. Takto uvedená splátka je nepreskúmateľná. Dodávateľ musel mať
vedomosť o obsahových náležitostiach úverovej zmluvy v zmysle ZoSÚ. Súd prvej inštancie poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“ sp. zn. 3MCdo 14/2014),
ktorý ustálil, že § 5b ZoOS a § 52 ods. 2 veta tretia O. z., predstavujú ustanovenia bez prechodných
ustanovení, v dôsledku čoho od ich účinnosti sa ustanovenia vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom. Súd prvej inštancie konštatoval, že mu nie je zrejmé, z čoho žalobkyňa vychádzala pri

výpočte celkovej sumy, ktorú má žalovaný uhradiť (pôvodne vo výške 2.320 eur). Aj len pri jednoduchom
počítaní 60 mesiacov x 40, výsledná suma činí 2.400 eur. Tvrdenia žalobkyne v žalobe sú pritom vrozpore s predloženými listinnými dôkazmi, neúplné a nepreskúmateľné. Žalobkyňa uviedla, že prvé
dve splátky boli žalovanému odpustené, o čom však nepredložila žiaden dôkaz a takáto skutočnosť
nevyplývala zo zmluvy ani zo Všeobecných obchodných podmienok. Súd prvej inštancie tak dospel k

záveru, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. Platný právny úkon podľa §
37 predpokladá, že k prejavu vôle došlo slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, s možným predmetom
plnenia. Inak je právny úkon absolútne neplatný. Absolútna neplatnosť pôsobí ex tunc, t. j. od začiatku,
nastáva priamo zo zákona. Právny úkon nemožno žiadnym spôsobom napraviť. Absolútne neplatný
právny úkon zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie z tvrdení žalobkyne, ako

ani z listinných dôkazov nevedel dospieť k záveru o výške žalovanej sumy, z čoho pozostáva, vzhľadom
na absenciu skutkových tvrdení žalobkyne, v dôsledku čoho je žalovaná suma nepreskúmateľná. K
plneniu zo strany právnej predchodkyne žalobkyne v prospech žalovaného vo výške 1.350 eur došlo z
titulu bezdôvodného obohatenia. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým
a preto sa premlčuje v subjektívnej, ako aj objektívnej dobe. Subjektívna dvojročná premlčacia doba
začala plynúť 19. novembra 2010 a uplynula dňa 19. novembra 2012, pričom najneskôr sa premlčalo

právo v objektívnej premlčacej dobe 19. novembra 2013. Žaloba však bola podaná na súd prvej inštancie
až 13. novembra 2015, teda po uplynutí premlčacej doby. S poukazom na § 5b ZoOS žalobkyni právo
na plnenie z bezdôvodného obohatenia nebolo možné priznať a žaloba bola zamietnutá. Rozhodnutie
o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP
(Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho právneho predpisu). Žalovanému,

ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný (späťvzatie žaloby bez zavinenia žalovaného sa posudzuje
ako úspech žalovaného), vznikol nárok na náhradu trov konania, ktorému však náhrada trov konania
nebola priznaná, keďže mu trovy konania nevznikli. Rozhodnutie o vrátení súdneho poplatku žalobkyni
súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3, 4, 6 písm. b/ zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších právnych predpisov.

Po podaní žaloby žalobkyňa zaplatila súdny poplatok vo výške 84,50 eur, čiastočne vzala žalobu späť
o sumu 192,80 eur, za ktorú istinu je potrebné zaplatiť súdny poplatok 73 eur. Žalobkyni by sa tak mala
vrátiť časť súdneho poplatku vo výške rozdielu 11,50 eur, krátená o sumu 6,70 eur, t. j. vo výške 4,80
eur, prostredníctvom prevádzkovateľa centrálneho systému evidencie poplatkov.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa v zamietajúcej časti vo veci samej,
navrhujúc jeho zmenu uložením povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 1.217,33 eur s
úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 27. decembra 2012 do zaplatenia. Záver súdu prvej
inštancie z dôvodu uplynutia premlčacej doby pri režime bezdôvodného obohatenia z dôvodu absolútnej
neplatnosti úverovej zmluvy pre jej neurčitosť nie je správny. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá

oporu v zákone, ani v skutkovom stave. Úverová zmluva bola uzavretá riadne a platne v písomnej
forme, na základe ktorej žalovaný čerpal úver vo výške 1.350 eur, tak ako je táto výška uvedená v
základných náležitostiach úverovej zmluvy (pod označením schválená výška pôžičky). Pôžička je v čl.
1.1 Všeobecných obchodných podmienok úverovej zmluvy definovaná ako bezúčelový spotrebiteľský
úver. Žalovaný sa zaviazal splatiť úver mesačnými splátkami vo výške 40 eur, v počte splátok 58, teda

zaviazal sa na úhradu úveru vo výške 2.320 eur. Žalovaný poskytol čiastočné plnenie vo výške 740
eur. Z dôvodu porušenia platobných povinností žalovaným, právna predchodkyňa žalobkyne vyzvala
žalovaného na jednorazové zaplatenie dlhu. Uplatnený nárok bol riadne špecifikovaný čo do právneho
dôvodu a výšky v podaní zo 7. apríla 2017, ktorý nárok žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval,
prostriedky procesnej obrany nevyužil, počas sporu ostal pasívny. Žalobkyňou prednesené skutkové

tvrdenia je potrebné tak považovať za nesporné v zmysle § 151 ods. 1 CSP. Úverová zmluva v
základných náležitostiach spĺňa požiadavku zrozumiteľnosti. Keďže úverová zmluva ako konsenzuálny
kontrakt bola uzavretá v písomnej forme, žalovaný úver čerpal, čo nerozporoval a zmluvné strany sa
riadili jej zmluvnými dojednaniami, v záujme zachovania i naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov
úverového vzťahu zmluvu nie je možné označiť za absolútne neplatný právny úkon. Je nevyhnutné

brať do úvahy ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu. Na podporu
svojej argumentácie žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 640/2014. V dôsledku uvedeného bola nesprávna i kvalifikácia uplatneného nároku ako nárok
na bezdôvodné obohatenie, a tým aj nesprávna aplikácia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.
Keďže úverová zmluva bola uzavretá platne, vzťahuje sa na plynutie premlčacej doby režim trojročnej

premlčacej doby. Nárok z úverovej zmluvy tak premlčaný nebol.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné.

5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie založil svoju právnu argumentáciu na konštatovaní absencie

obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/, k/ ZoSÚ (termín
konečnej splatnosti úveru a výška, počet a termíny splátok istiny, ako i úrokov a tiež iných poplatkov).
Právnym dôsledkom absencie uvedených obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je,
že takýto úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (uvedený sankčný následok nastáva zo
zákona, hoci súd prvej inštancie ho výslovne neuviedol). Súčasne však vyhodnotil uvedenú zmluvu ako
absolútne neplatnú z dôvodu jej neurčitosti, vzhľadom na výslednú sumu, ktorú sa žalovaný zaviazal

žalobkyni zaplatiť vo výške 2.320 eur, nezodpovedajúcu počtu a výške splátok (60 x 40). Súd prvej
inštancie konštatoval nepredloženie dôkazu o tvrdení žalobkyne, že prvé dve splátky boli žalovanému
odpustené (v dôsledku čoho by suma 2.320 eur zodpovedala zostávajúcemu počtu a výške splátok).
Žalobkyňa preto neuniesla bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno (§ 150 CSP).

6. Z vyššie uvedených záverov súdu prvej inštancie je predovšetkým zjavná ich protichodnosť, pretože
ak je úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, úverová zmluva je platná a je možné domáhať sa plnenia z nej,
s výnimkou úrokov a poplatkov (v dôsledku uvedenej zákonnej sankcie). Je popritom zmätočné
súčasné konštatovanie absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy ako celku, následkom ktorej je vznik

bezdôvodného obohatenia, ktoré sú si strany povinné vrátiť (§ 457 O. z.).

7. Súd prvej inštancie doručil žalobu spolu s prílohami a poučením žalovanému, ktorý sa k žalobe
nevyjadril, napriek výzve súdu prvej inštancie, že ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva, aby vo
vyjadrení uviedol rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, označil

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 167 ods. 2 CSP).

8. Žalovaný bol poučený (súdom prvej inštancie) tiež o povinnosti pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia, týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 CSP).

9. Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods.
1 CSP).

10. Pojmami procesný útok a procesná obrana (§ 149 CSP) zákonodarca zdôraznil kontradiktórnosť
procesného postavenia strán v sporovom konaní. Ustanoveniami § 149 až § 154 CSP malo dôjsť

k prehĺbeniu sporovosti konania, s cieľom prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu
sporového konania. Porušenie povinnosti tvrdenia, zakotvenej v ustanovení § 150 CSP pre obidve
strany sporu sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu
vo forme nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti
nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Uvedeným spôsobom je

potrebné postupovať aj v spotrebiteľských sporoch, pri ktorých sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej
a zákonnej koncentrácii v zmysle § 296 CSP, t. j. § 153 a § 154 CSP (porov. rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2Co 405/2017).

11. Z obsahu spisu je zrejmé, že tvrdenie žalobkyne, čo do základu nároku a výšky žalovaný žiadnym

spôsobom nepoprel (ostal pasívny). Preto konštatovanie súdu prvej inštancie o nepreukázaní dohody
strán konania o dohodnutej výške peňažnej sumy, ktorú sa žalovaný zaviazal žalobkyni vrátiť na základe
úverovej zmluvy, nemalo oporu v zistenom skutkovom stave, založenom na základe prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany (§ 149 CSP). Odvolacia námietka o žalovaným nenamietanej
výške poskytnutého úveru a výške záväzku žalovaného zo zmluvy bola tak dôvodná.

12. Konanie pred súdom má zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov
(tzv. fair process). Preto im musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť
uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných práv. Všeobecný súd je tak povinný na všetky procesnéúkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania
uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (porov.

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 85/2015-17 z 12. februára 2015).

13. S poukazom na vyššie uvedené je dôvodné konštatovať, že súd prvej inštancie nepostupoval vyššie
uvedeným spôsobom a neriadil sa ustanovením § 150 a § 151 CSP, v dôsledku čoho nepredvídateľný
postup súdu prvej inštancie bol v rozpore s právom sporovej strany na spravodlivý proces.

14. Vzhľadom na protirečivé závery súdu prvej inštancie, napadnuté rozhodnutie postrádalo
argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať.

15. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním
obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z

hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho
súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

16. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky

povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013).

17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.

18. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými
skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné a určité vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd

rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).

19. V prejednávanej veci súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu premlčania nároku žalobkyne,
v dôsledku aplikácie ustanovenia § 5b ZoOS, na základe ktorého ustanovenia prihliadal na premlčanie

nároku z úradnej povinnosti (ex offo).

20. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

21. Podľa § 193 veta prvá CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny

predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

22. Hoci Ústava Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov, nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade
vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto
veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky
prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to
musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný

výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním
princípu právnej istoty (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006 sp. zn.
PLz. ÚS 1/06 - zjednotenie odchylných právnych názorov; Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky zväzok 1, ročník 2006, str. 740).23. V čase rozhodovania odvolacieho súdu ustanovenie § 5b ZoOS stratilo účinnosť a hoci súd prvej
inštancie v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku postupoval podľa účinného ustanovenia § 5b ZoOS,

v čase rozhodovania odvolacieho súdu jeho právne posúdenie veci už nemohlo obstáť.

24. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu, postupovať v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd
limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu.

26. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej
strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149 CSP). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť

skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z
ustanovenia § 151 CSP vyplýva procesná sankcia za nesplnenie procesnej povinnosti (§ 151 CSP).
Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán konania, podľa § 150
a § 151 CSP, posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej
povinnosti.

27.Aksúdprvejinštanciedospejekzáveruopotrebekorekcienásledkunesplneniaprocesnejpovinnosti
(CSP upravuje civilný proces v materiálnom poňatí, teda v zmysle zásady spravodlivej a účinnej ochrany
práv podľa čl. 2 CSP), svoj postup odôvodní v uvedenom smere. Pri hodnotení použitých prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany, bude dôsledne vychádzať z preukázaných zmluvných dojednaní

strán konania. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady
kontradiktórnosti konania, aplikovať zásadu predvídateľnosti postupu súdu, ako aj prihliadať na špecifiká
tzv. spotrebiteľských sporov ako sporov s ochranou slabšej strany (§ 290 CSP a nasl.).

28. Po vyhodnotení skutkových tvrdení strán (§ 150 a § 151 CSP) sa následne bude zaoberať platnosťou

právneho úkonu a v prípade pozitívneho záveru bude daný dôvod skúmať i obligatórne obsahové
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pri absencii niektorej z nich, bude potrebné vyvodiť z nej
i právne následky.

29. V prípade preukázanej absolútnej neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy, súd uvedie svoje

právne úvahy, vychádzajúce z preukázaného skutkového stavu a kvalifikovanej aplikácie príslušného
ustanovenia právnej normy.

30. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane

uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.

31. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konaniadáodpoveďnapodstatnéarelevantnéargumenty,abyriešeniekonkrétnehoprávnehoproblému
bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

32. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

33. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.