Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, September 12, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/64/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201205
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019201205.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobkyne:
L. A. L. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka K. republiky, bez dokladu totožnosti, naposledy
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpená Centrom právnej pomoci, kancelária
Bratislava, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a

cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72
Bratislava, o správnej žalobe žalobkyne vo veci zaistenia zo dňa 23.08.2019, podanej proti rozhodnutiu
žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-181-008/2019-AV zo dňa 25.07.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.07.2019 č. PPZ-HCP-BA6-181-008/2019-AV, o zaistení žalobkyne,
L. A. L. B., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti, podľa ust. § 206 ods. 5 z r u š u j e .

Žalobkyni nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou žalobou zo dňa 23.08.2019, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p.,
doručenou dňa 03.09.2019 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne
príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „S.s.p.“), ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (ďalej len „správny poriadok“), § 88a ods. 1 písm. b/ , § 88 ods. 4, § 89 ods. 3, zák. č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) a čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného číslo
PPZ-HCP-BA6-181-008/2019-AV zo dňa 25.07.2019 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo
zaistenia.

2. Žalobkyňa správnemu orgánu vytkla nedostatočné zistenie skutkového stavu a jeho nie riadne
odôvodnenému rozhodnutiu nepreskúmateľnosť. V skutkovom odôvodnení žaloby uviedla, že je
považovaná za žiadateľku o azyl a stále má status mandatárneho utečenca. Poukázala na rozhodnutie

valného zhromaždenia OSN zo dňa 01.01.1951 o ustanovení Úradu Vysokého komisára OSN
pre utečencov (ÚNHCR) a štatút Úradu, ktorý je pripojený k Rezolúcií 428 (V), ktorú prijalo Valné
zhromaždenie dňa 14.12.1950. Štatút obsahuje definície takých osôb, na ktoré sa vzťahujú kompetencie
Vysokého komisára, v zmysle ktorých je kompetentný v otázkach utečencov bez ohľadu na časové alebo
zemepisné obmedzenia. Osoba spĺňajúca kritéria Štatútu ÚNHCR je spôsobilá na udelenie ochrany
OSN, poskytovanej Vysokým komisárom bez ohľadu na to, či je alebo nie je v členskej krajine Konvencie

1951 alebo Protokolu 1967 a ani či bola uznaná hostiteľskou krajinou za utečenca. Z uvedeného je
zrejmé, že osoba môže byť súčasne mandatárnym utečencom a aj utečencom podľa Konvencie 1951,
alebo Protokolu 1967. Môže sa však nachádzať v krajine, ktorá žiadnym z týchto dokumentov nie jeviazaná alebo je vyradená z uznania za „utečenca podľa Konvencie“ po aplikácií príslušných časových a
geografických obmedzení. Aj v týchto prípadoch je pod ochranou Vysokého komisára podľa podmienok
Štatútu. Žalobkyňa bola zaistená ako žiadateľka o azyl (§ 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC) a to za účelom

zistenia skutočností, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu, ktoré nie je bez zaistenia možné
získať, najmä ak existuje riziko jej úteku.

3. K odôvodneniu nevyhnutnosti jej zaistenia podľa napadnutého rozhodnutia žalobkyňa uviedla, že v
čase jeho vydania bolo žalovanému zrejmé, že na území SR jej bol po dobu troch rokov opakovane

udeľovaný tolerovaný pobyt, aj so svojou rodinou bola v tom čase umiestnená v evakuačnom tranzitnom
centre v Humennom, bez potreby jej zaistenia. Po neúspešnom procese presídľovania bola za účelom
jej administratívneho vyhostenia, rozhodnutím MV SR číslo PPZ-HCP-SO21-39/2018-ZVC zo dňa
31.12.2018, zaistená. Uvedené rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom KS v Košiciach sp.zn. 3Sa/1/19
zo dňa 28.01.2019 a vec bola pre nepreukázanie jej reálnej vyhostiteľnosti a účelu jej zaistenia
vrátená prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z uvedeného malo byť žalovanému

zrejmé, že jej v krajine pôvodu hrozí pre prebiehajúci ozbrojený konflikt ohrozenie života a zdravia a
ide o skutočnosť, ktorá ju neumožňovala v čase vydania napadnutého rozhodnutia vyhostiť. Žalobkyňa
vyslovila aj názor, že z dôvodu priznaného statusu mandatárneho utečenca je ju možné vstupom na
územie SR považovať za žiadateľku o azyl a ako taká mohla byť umiestnená v azylovom zariadení. V
tejto súvislosti poukázala na rozsudok KS v Bratislave č.k. 4Sa/15/2019-37 zo dňa 06.03.2019.

4. Žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný s ňou ako so žiadateľkou o azyl aj koná, a v jej prípade tak
nebolo možné využiť žiadnu z alternatív zaistenia. Poprela aj u nej hroziace riziko úteku, s poukazom
na tolerovaný pobyt udelený po dobu troch rokov, kedy sa nachádzala v evakuačnom tranzitnom
centre v Humennom, bez potreby zaistenia. Uviedla, že riziko úteku nie je u nej dôvodne preukázané.

Napadnutému rozhodnutiu ďalej vytkla, že nie je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti žiadosti o azyl je
potrebné zistiť, resp. že ich je vôbec potrebné zistiť.

5. Žalobkyňa namietla aj dĺžku doby zaistenia, ktorú žalovaný určil na čas nevyhnutne potrebný,

najdlhšie do 25.01.2020 a s poukazom na ust. § 88a ods. 2 Zák. o pobyte cudzincov poukázala na to, že
nesmie presiahnuť 6 mesiacov. Do pozornosti dala rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok
Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 a v nadväznosti na ne uviedla, že
pokiaľ teda žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu ovplyvňujúcu zákonnosť
celého rozhodnutia. Žalovaný bol podľa nej povinný stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodniť najmä

poukazom na jednotlivé administratívne úkony, ktoré bude potrebné vykonať stanovenú dĺžku doby
zaisteniapovažovala zaneprimeranedlhú,beználežitéhoodôvodneniakonkrétnymidôvodmiaúkonmi,
čo zasiahlo do jej základných ľudských práv, najmä slobody pohybu.

6. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe uviedol, že žalobkyňa bola dňa

25.07.2019 o 10-00 hod. prevzatá od štátnych orgánov Rakúskej republiky, pričom nedisponovala
žiadnym dokladom totožnosti ani oprávnením zdržiavať sa na území SR, resp. Schengenského
priestoru. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Migračného úradu ČAS: MU-PO-149-11/2019-Ž o
zastavení konania vo veci žiadosti o udelenie azylu, v ktorom je uvedené, že po príchode na územie
SR boli umiestnení v priestoroch záchytného tábora v Humennom a bol im opakovane udeľovaný

tolerovaný pobyt, a to až do 20.12.2018. Následne sa menovaná aj so svojou rodinou zdržiavala na
území SR neoprávnene. V dôsledku čoho bola zaistená a umiestnená v ÚPZC Sečovce, odkiaľ bola
dňa 14.02.2019 prepustená. Neskôr svojvoľne opustila územie SR a vycestovala aj so svojou rodinou
do Rakúska, kde 20.02.2019 požiadala o udelenie azylu. Z Rakúska bola dňa 25.07.2019 z dôvodu
príslušnosti SR na konanie, na základe Dublinského dohovoru, odovzdaná späť na územie SR, kde

prehlásila, že o azyl na Slovensku nemá záujem, nikdy tu o azyl nežiadala a ani nemá záujem žiť na
území SR. Dňa 13.08.2019 písomne prehlásila, že svoju žiadosť o udelenie azylu, alebo o poskytnutie
doplnkovej ochrany berie späť.

7. Žalovaný uviedol, že dĺžku doby zaistenia určil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2020

a teda z uvedenej formulácie vyplýva, že len čo pominie účel zaistenia, bude žalovaná prepustená zo
zaistenia. O správnosti tejto formulácie svedčí aj skutočnosť, že dňa 23.08.2019 v čase o 12.00 hod.
bola na základe rozhodnutia Migračného úradu o zastavení konania vo veci žiadosti o udelenie azylu,zo zaistenia prepustená. Žalovaný dal tiež do pozornosti, že správna žaloba bola podaná toho istého
dňa, 23.08.2019 v čase o 15.07, teda v čase, keď už zaistenie žalobkyne netrvalo.

8. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.)
preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich pracovných dní nariadil vo
veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 12.09.2019 bolo z dôvodu dodržania
lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené

dňa 05.09.2019, elektronickou poštou. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť
vopred písomne ospravedlnil, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v jeho
neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu
náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru že správna žaloba je dôvodná,
rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu v zmysle ust. § 230 ods. 1 pís. c/ S.s.p. vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

9. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase

vydania jeho rozhodnutia.
Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo
opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili
okolnosti veci.
Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej

žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.
Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení,
o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia
takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.

Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení

lehoty zaistenia.

Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

10. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 25.07.2019 č. PPZ-HCP-BA6-181-008/2019-AV, právne
odôvodneným ust. § 2 ods. 4, § 88a ods. 1 pís. b/, ods. 2, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, ods. 2, § 90 ods.
1 pís. d/ zákona o pobyte cudzincov, § 5 a § 46 zákona č. 71/1997 Zb. o správnom konaní (ďalej len
Správny poriadok) a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, žalovaný podľa
ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, rozhodol o zaistení a umiestnení žalobkyne do

zariadenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovením dĺžky zaistenia na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2020. Tento postup odôvodnil tým, že žalobkyňa je žiadateľka
o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pre ktoré účely je potrebné zistenie tých skutočností,
na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu a ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať,
najmä ak existuje riziko jej úteku. Odôvodnenie rozhodnutia založil na slede skutkových okolností so

začiatkom dňa 25.07.2019, keď bola žalobkyňa v rámci dublinského transferu prevzatá na spoločnom
kontaktnom pracovisku Jarovce - Kitsee od štátnych orgánov Rakúskej republiky, pričom nedisponovala
žiadnym dokladom totožnosti, ani žiadnym oprávnením zdržiavať sa na území SR, či schengenského
priestoru. Po vykonaní lustrácií bolo zistené, že žalobkyňa sa vstupom na územie Slovenskej republiky
automaticky považuje za žiadateľku o udelenie azylu podľa § 4 ods. 5 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle,

nakoľko jej bol UNHCR priznaný štatút tzv. mandatárneho utečenca pod mandátom OSN. V roku 2016 jej
bol z dôvodu plnenia medzinárodných záväzkov udelený tolerovaný pobyt na území SR, ktorý skončil
dňa 30.12.2018. Týmto dňom sa stala osobou s neoprávneným pobytom na území SR a nakoľko
v uvedenom období nedošlo k jej úspešnému presídleniu mimo územia SR v rámci humanitárnehotransferu, UNHCR ukončil proces jej presídlenia. Status mandatárneho utečenca žalobkyni však naďalej
trvá. Do zápisnice zo dňa 25.07.2019 vedenej pod číslom PPZ-HCP-BA6-181-005/2019-AV uviedla, že
na území SR nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a jej cieľovou krajinou sú Spojené štáty americké.

Pretože žalobkyňa sa považuje za žiadateľku o azyl na území SR, je jej zaistenie potrebné pre riziko
úteku.

11. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníkatretejkrajinynaúčelvýkonuadministratívnehovyhosteniaalebovýkonutrestuvyhostenia,na

účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné
riziko jeho úteku.

12. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny
sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá

udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

13. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej
krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka
tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je

zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
14. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon

administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi

alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
15. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky
na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

16. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie
azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas
zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa

§ 88 ods. 4, 5, 7 a 8.

17. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

18. Podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa
odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho
pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide
o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo písm.

b/. Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny
preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu
vo výške podľa § 6;to neplatí ak ide o žiadateľ o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže
policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o
uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.

19. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.20. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez
zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny,
1. ak zanikol účel zaistenia,

2. na základe rozhodnutia súdu,
3. ak uplynula lehota zaistenia,
4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9,
5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet policajného zboru alebo
ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/,

6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie.

21. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
22. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010
konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu,

u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu
je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým
spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská
právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však
neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť

vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že
pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním
konanianemožnorozumieťlenformálnezačatiečipriebehtakéhotokonania,aleajreálnosťvyhostenia“.
V Náleze Ústavný súd poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na

rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval
vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.

23. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá

je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Zo záverov
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR,
C-534/11) vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie
medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom
pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne

nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o
azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je
možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im
priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (čl. 26, 31 a 32
Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Súdny dvor v

predmetnej veci súčasne zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený
cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený
zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku).

24. Žalobkyňa vo svojej žalobnej argumentácii namietala nedostatočnosť preskúmania skutočného
stavu veci, riadne neodôvodnenie rozhodnutia s následkom jeho nepreskúmateľnosti, ktorej podriadila
právnu kvalifikáciu výrokovej časti rozhodnutia žalovaného o jej zaistení podľa ust. § 88a ods.1 pís b/
zákona o pobyte cudzincov, ako žiadateľky o udelenie azylu na účel zistenia skutočností, na ktorých
je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré nie je možné bez zaistenia získať, najmä pre existujúce

riziko úteku.

25. Vzhľadom k zmene skutkovej situácie, keď žalobkyňa bola už v čase podania žaloby zo zaistenia
prepustená, zmenila v zastúpení právnym zástupcom na pojednávaní súdu svoje žalobné námietky,
na preskúmania nezákonnosti jej zaistenia v časti neodôvodnenia dĺžky zaistenia. V tomto rozsahu súd

potom napadnuté rozhodnutie žalovaného preskúmaval.26. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

27. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

28. Žalovaný v zmysle citovaných zákonných ustanovení musí mať ustálený predmet konania,
s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona. Naviac ak potrebu zaistenia žalobkyne
odôvodnil potrebou zisťovania skutočností, na ktorých je jej žiadosť o udelenie azylu založená, bolo
jeho povinnosťou, vzhľadom k poznatkom, ktoré už výsluchom žalobkyne do zápisnice o vyjadrení
účastníka konania v zmysle ust. § 22 ods. 1 správneho poriadku, vedenej pod číslom PPZ-HCP-

BA6-181-005/2019-AV dňa 25.07.2019 získal, aspoň stručným spôsobom pomenovať napr. úkony ktoré
treba vykonať, či naznačiť doplnenie ktorých najnevyhnutnejších informácií treba zaobstarať a prečo,
a pod.

29. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase

vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia
vrátane jeho dĺžky. Žalovaný v rozhodnutí okrem vyššie uvedeného pochybenia neprezentoval dôvody
z ktorých vychádzal pri závere o nevyhnutnosti zaistenia žalobkyne korektne s existujúcim skutkovým
stavom, zohľadniac opakovane judikovaný záver, že žiaden správny orgán a teda ani žalovaný
nedokáže presne určiť čas potrebný na vykonanie úkonov, pretože nikto v čase rozhodovania o zaistení

cudzinca nevie presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov a každý prípad a teda aj vykonanie toho
istého úkonu, je individuálny, neposkytol základné zdôvodnenie ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia
ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. §
47 ods. 3 Správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom
na uvedené, keď žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88a

ods. 1 pís. b/ ZoPC, t.j. vôbec neposkytol dôvody, pre ktoré určil časový horizont zaistenia žalobkyne
práve v uvedenej dĺžke, vytvoril právny základ na naplnenie dispozície písm. c/ a d/ ods. 1 ust. §
191 S.s.p..

30. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu,
že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa
uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v

ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane povinnosti
rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny
orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní.
31. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých

svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Správny súd sa v preskúmavanej veci plne stotožnil s námietkami žalobkyne o riadnom neodôvodnení
napadnutého rozhodnutia v časti neodôvodnenia dĺžky doby zaistenia, vyvolávajúcom vadu jeho
nepreskúmateľnosti, nakoľko len citáciu ustanovení zákona nemožno považovať za dostačujúcu a

nahrádzajúcu odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 správneho
poriadku. Vydaním takéhoto rozhodnutia sa žalobkyni odňala možnosť riadnej ochrany jej práv, na
základe čoho súd postupoval v zmysle ust. § 206 ods. 5 a nakoľko žalobkyňa bola už v čase podania
žalobného návrhu zo zaistenia prepustená, napadnuté rozhodnutie zrušil, bez nariadenia povinnosti
jej prepustenia zo zaistenia.

32. O trovách konania žalobkyne rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 3 pís. b/ S.s.p. a žalobkyni ich
náhradu, nepriznal.33. Žalobkyňu, pre jej zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3
zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto
rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ S.s.p.).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 S.s.p.).
Podľa § 440 S.s.p.:

(1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti
alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť
a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi

doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/;
c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).