Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201867
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Urbancová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1014201867.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej

a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: eustream,
a.s., IČO: 35 910 712, Votrubova 11/A, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Oliverom Korcom, so
sídlom v Bratislave, Záhradnícka 9, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Daňový úrad pre vybrané daňové
subjekty, Radlinského 37, Bratislava, 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného 1/
č. 9900399/5/4785973/2014/Ral z 30. októbra 2014 a žalovaného 2/
č. 1100301/1/536424/2014/4985 z 5. decembra 2014, o odvolaní žalovaného 1/ a 2/

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 235/14-431, 2S 43/15-431 zo 14. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 235/14-431, 2S
43/15-431 zo 14. októbra 2015 p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ s ú p o v i n n í nahradiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 499,42
€, na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Olivera Korca do 30 dní.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S 235/14-431, 2S 43/15-431 zo 14. októbra 2015 podľa
§ 250j ods. 2 písm. a/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil napadnuté
rozhodnutie žalovaného 2/ spolu s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného 1/, pretože dospel k
záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného 2/ vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
je čiastočne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže žalovaný 2/ sa viacerými námietkami
žalobcu riadne nezaoberal a svoje rozhodnutie v súlade so zákonom náležite neodôvodnil.

2. Podľa odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom,
že určenie základu odvodu, jeho výšky a výšky zúčtovania odvodov bolo vykonané v rozpore so
smernicou o daňovej neutralite, ďalej aplikujúc výkladové metódy bol krajský súd toho názoru, že pri
výkone zúčtovania odvodov mal byť ako základ odvodu použitý výsledok hospodárenia žalobcu podľa
Medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo platných v Európskej únii (IFRS). Krajský súd
ďalejdôvodiltým,žezákonč.235/2012Z.z,oosobitnomodvodezpodnikaniavregulovanýchodvetviach
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o osobitnom odvode“) naviac porušuje

Tretiu plynárenskú smernicu, čoho dôkazom je situácia žalobcu a rozhodnutie sa javí v rozpore so
všeobecnými ústavnými princípmi ukladania daní. Prvostupňové rozhodnutie žalovaného 1/ krajský súd
zrušil z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.3. Rozhodnutím žalovaného 1/ č. 9900399/5/4785973/2014/Ral z 30. októbra 2014 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie alebo rozhodnutie žalovaného 1/“) v zmysle § 9 ods. 5 zákona o osobitnom
odvode správca odvodu určil žalobcovi ako regulovanej osobe nedoplatok zo zúčtovania odvodov

vo výške 74 785 087,66 € za odvodové obdobie patriace do účtovného obdobia od 01.01.2013 do
31.12.2013. Rozhodnutím žalovaného 2/ č. 1100301/1/536424/2014/4985 z 5. decembra 2014 (ďalej
len „druhostupňové, napadnuté rozhodnutie alebo rozhodnutie žalovaného 2/“) bola v zmysle § 8
ods. 7 zákona o osobitnom odvode zamietnutá námietka žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu
žalovaného 1/.

4. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že základné zásady správy daní platia pre celú správu
daní, teda aj pre úkony, ktoré nie sú daňovým konaním, pritom vychádzal z ustanovenia § 12 ods.
1 zákona o osobitnom odvode, v zmysle ktorého daňový poriadok je právnym predpisom, ktorým sa
konanie vo veciach podľa zákona o osobitnom odvode spravuje v prípadoch, ak tento zákon neobsahuje
osobitnú úpravu. Na konanie sa tak v celosti aplikujú aj základné zásady správy daní (§ 3 daňového

poriadku), pravidlá nazerania do spisov (§ 23 daňového poriadku), princípy upravujúce dokazovanie
vo veciach správy daní (§ 24 daňového poriadku) a taktiež náležitosti rozhodnutia (§ 63 daňového
poriadku).

5. Žalovanému 1/ krajský súd vo vzťahu k zrušeniu rozhodnutia žalovaného 1/ z dôvodu

nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov vytýkal, že pri svojom postupe správcu odvodu
nerešpektoval vyššie uvedené princípy a pravidlá dané pre daňové konanie, jeho konanie a rozhodnutie
je zaťažené vadami spôsobujúcimi ich nezákonnosť.

6. Krajskému súdu z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca 29. septembra 2014 podal

daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2013 a súčasne v registri účtovných závierok
uložil riadnu individuálnu účtovnú závierku za rok 2013. V ten istý deň zároveň oznámil žalovanému
1/ skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne vykonanie zúčtovania odvodov v zmysle § 9 zákona o
osobitnom odvode. V tomto oznámení požiadal o oznámenie čísla konania, pod ktorým žalovaný vedie
zúčtovanie odvodov, požiadal o umožnenie nazrieť do spisu a o umožnenie vyjadriť sa k výsledkom

dokazovania a zisteným záverom pred vydaním rozhodnutia vo veci. Žalovaný 1/ 30. októbra 2014
telefonicky kontaktoval žalobcu ohľadom dohody o termíne nazretia do spisu pred vydaním rozhodnutia,
v nadväznosti na čo sa dohodol termín nazretia do spisu na deň 31. októbra 2014. Pri nazretí do spisu
žalobca zistil, že spis obsahuje daňové priznanie, oznámenie žalobcu, prvostupňové rozhodnutie a list
- oznámenie žalovaného 1/ vyhotovené dňa 30. októbra 2014, pričom tento list ako aj prvostupňové

rozhodnutie boli už podpísané, opečiatkované a pripravené na expedovanie.

7. Na základe uvedeného krajský súd odvolávajúc sa na ustanovenie § 3 ods. 1 a 2 a § 23 ods. 1
daňového poriadku ustálil, že nesprávny procesný postup žalovaného 1/ objektívne znemožnil žalobcovi
uplatniťsivkonaníprocesnépráva,ktorémuzákonpriznáva.Krajskýsúdďalejkonštatoval,žepokiaľide

o možnosť nazretia do spisu a možnosť vyjadriť sa k výsledkom dokazovania a zisteným záverom ešte
pred vydaním rozhodnutia, žalovaný 1/ porušil zásadu zákonnosti správy daní, zásadu úzkej súčinnosti
s daňovým subjektom, porušil právo žalobcu na súdnu ochranu v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a právo na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len „Dohovor“). Žalovaný 1/ síce umožnil žalobcovi nazrieť

dospisu,avšakažvposlednýdeňsvojejlehotynavydanierozhodnutia(31.10.2014)anaviackeďužspis
obsahoval vyhotovené a podpísané prvostupňové rozhodnutie, ako aj list žalovaného 1/ z 30.10.2014,
ktorým žalovaný 1/ reagoval na oznámenie žalobcu z 29.09.2014.

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie žalovaného 2/, krajský súd ho zrušil v zmysle § 250j ods. 2 písm.

a/, d/ OSP a to jednak pre nesprávne právne posúdenie námietok, ktorými sa správny orgán zaoberal a
jednakzdôvodunepreskúmateľnostiprenedostatokdôvodov,keďževiacerýmiotázkamisaanižalovaný
2/ vôbec nezaoberal.

9. Krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že v roku 2013 akcionár žalobcu

- spoločnosť SPP, a.s., za účelom splnenia požiadaviek vyplývajúcich z Tretej plynárenskej smernice
a nadväzujúcej zákonnej povinnosti v zmysle § 96 ods. 16 zákona o energetike, vložil do spoločnosti
žalobcu svoj majetok a záväzky súvisiace s prepravou zemného plynu, ktoré tvorili samostatnú časť
podniku tohto akcionára (vklad). Povinnosť žalobcu nadobudnúť vlastníctvo k aktívam slúžiacim naprepravu plynu podľa zákona o energetike, bola uložená v nadväznosti na implementáciu tzv. Tretieho
energetického balíka Európskej únie. Z daňového hľadiska bol vklad realizovaný ako nepeňažný vklad
v pôvodných cenách. Z účtovného hľadiska hodnota časti podniku, ktorá bola predmetom vkladu,

prestavuje sumu 2 429 205 011,94 €. Vklad bol na základe požiadavky Slovenskej republiky ako
majoritného akcionára v SPP, ktorej súhlas bol na realizáciu vkladu nevyhnutný, uskutočnený tak, že
na vklad bolo započítaných 240 000 000,- € (200 000 000,- € do základného imania a 40 000 000,-
€ do rezervného fondu). Podľa IFRS bol rozdiel po zaúčtovaní odloženého daňového záväzku (470
543 860,91 €) vykázaný ako nerozdelený zisk (1 718 661 151,05 €). Pre účely určenia základu dane z

príjmov bol výsledok hospodárenia podľa IFRS upravený prostredníctvom mostíka (Opatrenie MF SR
z 15.02.2006 č. MF/011053/2006-72). V časti týkajúcej sa vkladu by sa rozdiel medzi hodnotou vkladu
podľa slovenských účtovných štandardov a hodnotou započítanou na vklad, po zaúčtovaní odloženého
daňového záväzku zaúčtoval podľa slovenských účtovných štandardov ako záporný goodwill, ktorý
by sa následne ihneď odpísal a zaúčtoval ako odpis záporného goodwillu do výsledku hospodárenia
podľa slovenských účtovných štandardov. Odpis záporného goodwilu vzniknutého pri zaúčtovaní tejto

transakcie podľa slovenských účtovných štandardov, ako položka vstupuje do výsledku hospodárenia
podľaslovenskýchúčtovnýchštandardov.PrizaúčtovanívkladupodľaIFRS,čoještatutárneúčtovníctvo
žalobcu, takýto záporný goodwill nevzniká. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku úpravy IFRS výsledku
hospodárenia podľa mostíka sa výsledok hospodárenia žalobcu „umelo“ zvýšil o 1 720 998 422,05
€. Avšak pre účely zistenia základu dane z príjmov sa takto upravený výsledok hospodárenia ďalej

objektivizuje a upravuje postupom upraveným v zákone o dani z príjmov.

10. Krajský súd sa plne stotožnil s argumentáciou žalobcu, že určenie základu odvodu, výšky odvodu
a výšky zúčtovania odvodov je v rozpore so smernicou o daňovej neutralite (smernica Rady 2009/133/
ES z 19. októbra 2009 o spoločnom systéme zdaňovania, uplatniteľnom pri zlučovaní, rozdeľovaní,

čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmene akcií spoločnosti rôznych členských štátov a pri
premiestnení sídla SE alebo SCE medzi členskými štátmi). V zmysle uvedenej smernice je Slovenská
republiky povinná zabezpečiť, aby transakcie spĺňajúce podmienky stanovené touto smernicou boli z
pohľadu daňového zaťaženia neutrálne. Požiadavka neutrality v zmysle smernice o daňovej neutralite
znamená, že dotknuté transakcie nesmú podliehať najmä dani z príjmu, ani inému plneniu, ktoré

má rovnaké účinky ako daň z prímu, ani žiadnym iným spôsobom viesť k akémukoľvek zdaneniu
kapitálových výnosov. Vklad, ktorý bol realizovaný v roku 2013, spĺňa podľa názoru krajského súdu
podmienky a definičné znaky „prevodu aktív“ tak, ako ich stanovuje smernica o daňovej neutralite.
Táto smernica sa síce primárne vzťahuje na cezhraničné transakcie, ale v zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie môže členský štát rozšíriť jej pôsobnosť aj na čisto vnútroštátne situácie,

čo Slovenská republiky urobila a čo je aj zrejmé zo spôsobu, akým smernicu o daňovej neutralite
implementovala.

11. Krajský súd vyslovil záver, že s ohľadom na charakter odvodu je nutné tento odvod považovať za
daň v zmysle smernice o daňovej neutralite a s ohľadom na princíp prednosti práva Európskej únie sa

táto smernica musí v súlade s princípom prednosti úniového práva použiť na vklad a teda aj na určenie
základu odvodu a ak tento obsahuje ustanovenia, ktoré jej odporujú, žalovaní 1/, 2/ boli povinní zákon
o osobitnom odvode v príslušnom rozsahu neaplikovať.

12. Odvolávajúc sa na čl. 4 ods. 1 v spojení s čl. 9 smernice o daňovej neutralite, krajský súd ďalej

uviedol, že prevod aktív nemá za následok zdanenie kapitálových ziskov vypočítaných ako rozdiel medzi
reálnou hodnotou prevedených aktív (a pasív) a ich hodnotou na daňové účely. Smernica o daňovej
neutralite stanovuje osobitné pravidlá pre realizáciu korporátnych transakcií realizovaných v reálnych
hodnotách a transakcií realizovaných v tzv. pôvodných cenách s tým, že požiadavka daňovej neutrality
sa vzťahuje na transakcie realizované v pôvodných cenách. Slovenská republika tieto požiadavky

smernice implementovala do slovenského právneho poriadku tak, že zákon o dani z príjmov obsahuje
špecifickú úpravu oceňovania pri realizácii korporátnych transakcií v reálnych hodnotách [§ 17a až 17c
zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, (ďalej len „zákon o dani z
príjmov“)] a v pôvodných cenách (§ 17d a 17e zákona o dani z príjmov) a špecifikovala daňové dopady
oboch postupov. Z tohto pohľadu bol vklad realizovaný ako nepeňažný vklad v pôvodných cenách v

zmysle § 17d zákona o dani z príjmov a hoci vplyv vkladu na IFRS výsledok hospodárenia žalobcu bol
nulový, výsledok hospodárenia žalobcu upravený podľa mostíka sa umelo zvýšil o 1 720 998 422,05 €,
čo je hodnota záporného goodwillu vzniknutého v dôsledku vkladu, ktorý by sa však následne odpísal
a zaúčtoval ako odpis záporného goodwillu podľa slovenských účtovných štandardov. V súlade s §17d ods. 2 písm. b/ zákona o dani z príjmov, sa v prípade nepeňažného vkladu v pôvodných cenách
prípadnýzápornýgoodwillnezahŕňadozákladudane,čovprípadežalobcuznamená,žeumelézvýšenie
výsledku hospodárenia upraveného podľa mostíka bolo v nadväznosti na smernicu o daňovej neutralite

eliminované v celom rozsahu a dopad realizácie vkladu z pohľadu dane z príjmov bol nulový, čiže vklad
bol daňovo neutrálny.

13. Napriek tomu, že z obsahu zákona o osobitnom odvode vyplýva, že tento priamo nezohľadňuje
existenciu smernice o daňovej neutralite, ani princíp daňovej neutrality, ktoré smernica garantuje, sa

podľa názoru krajského súdu má smernica o daňovej neutralite aplikovať aj na odvod a navýšenie
odvodu z tohto pohľadu odporuje smernici o daňovej neutralite. Krajský súd považoval v rozpore so
smernicou o daňovej neutralite postup žalovaných, ktorí pri určení základu pre zúčtovanie odvodov
vychádzali z hospodárskeho výsledku upraveného podľa mostíka, t.j. umelo navýšeného v dôsledku
vkladu o 1 720 998 422,05 €. Požiadavka neutrality v zmysle smernice o daňovej neutralite podľa
krajského súdu znamená, že dotknuté transakcie nesmú podliehať najmä daniam uvedeným v časti B

prílohy I smernice o daňovej neutralite (časť B prílohy I smernice o daňovej neutralite stanovuje, že v
Slovenskej republike ide o daň z príjmu právnických osôb), ani inému plneniu, ktoré má rovnaké účinky
ako dane vymenované v časti B prílohy I smernice a ani žiadnym iným spôsobom viesť k akémukoľvek
zdaneniu kapitálových výnosov. Smernica o daňovej neutralite používa pojem „akékoľvek zdanenie“, čo
znamená, že kapitálové výnosy nemôžu byť zaťažené žiadnou daňou bez ohľadu na jej názov.

14. Podľa krajského súdu odvod má rovnaký charakter a účinky ako daň z príjmov právnických osôb
podľa zákona o dani z príjmov a podľa názoru súdu je nepochybné, že zaťaženie vkladu odvodom
vedie prakticky k zdaneniu kapitálových výnosov dotknutej transakcie, čo je v rozpore so smernicou o
daňovej neutralite, keďže zaťaženie vkladu odvodom je nutné považovať za zdanenie vkladu a teda za

neprípustné.

15. S ohľadom na princíp prednosti smernice o daňovej neutralite, krajský súd konštatoval, že zákon o
osobitnomodvodejevrozsahu,vktoromtentopostihujevkladtým,žefiktívnuhodnotuodpisuzáporného
goodwillu zahŕňa do základu odvodu, v rozpore s nadradenou smernicou o daňovej neutralite a žalovaní

boli povinní relevantné ustanovenia zákona o osobitnom odvode v uvedenom rozsahu v danom prípade
neaplikovať.

16. Otázka aplikácie smernice o daňovej neutralite bola podľa krajského súdu zo strany žalovaného 2/
nesprávne právne posúdená, pričom tento sa navyše tejto otázke dostatočne nevenoval a svoj názor aj

nedostatočne v napadnutom rozhodnutí odôvodnil.

17. K námietke žalobcu, že pri výkone zúčtovania odvodov pre žalobcu nemá byť výsledok hospodárenia
upravený podľa mostíka, ako to presadzujú správne orgány, ale IFRS výsledok hospodárenia, žalovaný
2/ v napadnutom rozhodnutí uviedol, že pri aplikácii zákona o osobitnom odvode od jeho účinnosti neboli

vznesenézásadnénámietkyalebonejasnostizostranyregulovanýchosôbvovecinesprávnehopostupu
pri výpočte základu odvodu alebo pri zúčtovaní odvodov. Z uvedeného podľa krajského súdu vyplýva,
že žalovaný 2/ sa touto námietkou v zásade ani nezaoberal.

18. S poukazom na potrebu systematického výkladu ustanovení zákona o osobitnom odvode, ako aj v

súvislosti s už spomínanými smernicami a z toho vyplývajúcou povinnosťou eurokonformného výkladu
vnútroštátneho práva, podľa názoru krajského súdu z ustanovení zákona o osobitnom odvode vyplýva,
že na zistenie základu odvodu sa prioritne použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný
podľa postupov účtovania upravených v zákone o účtovníctve. Žalovaní podľa názoru krajského súdu
nespochybnili, že žalobca vykazuje výsledok hospodárenia pred zdanením podľa zákona o účtovníctve,

keďže je účtovnou jednotkou podľa tohto zákona. Žalobca pri príprave individuálnej účtovnej závierky
postupuje v súlade s § 17a ods. 2 zákona o účtovníctve, v zmysle ktorého je povinný pripravovať
individuálnu účtovnú závierku podľa postupov účtovania upravených v IFRS. Takýmto výsledkom
hospodárenia pre žalobcu je IFRS výsledok hospodárenia a teda správca odvodu mal v jeho prípade
postupovať v zmysle § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode a vypočítať odvod z IFRS výsledku

hospodárenia, čím by nedošlo k preukázanej anomálii v dôsledku úpravy IFRS výsledku hospodárenia
podľa mostíka, čo výsledok hospodárenia žalobcu umelo zvýšilo bez možnosti následnej korekcie - tento
sa totiž ďalej neobjektivizoval. Podľa názoru krajského súdu nebola naplnená hypotéza právnej normy,
podľa ktorej možno v zmysle § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode postupovať len vtedy, ak regulovanáosoba nevykazuje výsledok hospodárenia podľa zákona o účtovníctve, keďže ide o subjekty so sídlom
v zahraničí, ktoré v Slovenskej republike podnikajú na základe povolení vydaných v zahraničí bez toho,
aby podliehali povinnosti viesť na Slovensku účtovníctvo podľa zákona o účtovníctve.

19. Pokiaľ žalobca namietal, že určenie základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov je
v rozpore so všeobecnými ústavným princípmi ukladania daní, krajský súd v tejto súvislosti konštatoval,
že všeobecný súd nemôže vysloviť nesúlad zákona o osobitnom odvode ako celku, resp. niektorých
jeho ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky, resp. Listinou základných práv a slobôd ako ústavného

zákona Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, keďže toto právo
prislúchavýlučneÚstavnémusúduSlovenskejrepubliky,ktorémuvšakkonajúcisúdnepredložilvzmysle
článku 125 ods. 1 písm. a/ v spojení s článkom 130 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade dotknutých ustanovení zákona o osobitnom odvode s Ústavou Slovenskej republiky
a Listinou, keďže bol názoru, že prioritne sa s touto námietkou musí vysporiadať v súlade so zákonom
žalovaný 2/, resp. žalovaný 1/. Súd totiž nemôže nahrádzať činnosť správneho orgánu a to ani pokiaľ

ide o riadne odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu, čo je povinnosťou vyplývajúcou zo zákona
pre správny orgán.

20. Podľa názoru krajského súdu zavedenie odvodu nerešpektuje daňovú neutralitu, keďže je v rozpore
so smernicou o daňovej neutralite a tiež je v rozpore s Treťou plynárenskou smernicou. Krajský súd

ďalej podotkol, že ide o zrejmý rozpor s právom Európskej únie, ktoré má v zmysle článku 7 ods. 2
ústavy prednosť pred slovenskými právnymi predpismi a preto nemôže byť považovaný za legitímny
prostriedok dosiahnutia zvoleného cieľa.
21. Krajský súd konštatoval, že zákon o osobitnom odvode sa javí byť v rozpore s princípom rovnosti a
zákazomdiskriminácie,ktorúvidelajvsúvislostisrealizáciounepeňažnýchvkladovaktívdospoločnosti,

nakoľko takéto úkony zaťažuje odvodom len pri regulovaných osobách, hoci tieto súvisia s výkonom
regulovanej činnosti.

22. Krajský súd ustálil, že námietka žalobcu, že žalovaný 2/ nemal ustanovenia zákona o osobitnom
odvode na žalobcu aplikovať v rozsahu, v akom tieto odporujú Tretej plynárenskej smernici, je dôvodná.

Podľa krajského súdu odvod nespĺňa požiadavky proporcionality a ostatné požiadavky na opatrenia
prijímané podľa článku 3 Tretej plynárenskej smernice v časti vzťahujúcej sa na vklad, keďže je zrejmé,
že podľa článku 3 ods. 2 smernice a v zmysle judikatúry SDEÚ musia byť opatrenia prijaté na základe
tohto článku, proporcionálne a jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a musia
zaručiť rovnosť prístupu plynárenských spoločností EÚ k spotrebiteľom.

23. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi
priznal právo na náhradu trov konania. Keďže žalobca ani jeho právny zástupca si trovy právneho
zastúpenia nevyčíslili, uložil žalovaným 1/ a 2/ uhradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo
zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 2x 70,- €, t.j. spolu 140,- €.

II.

24. Proti rozsudku krajského súdu podali žalovaní 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie napádajúc ho
v celom rozsahu z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP a domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a náhradu trov konania žalobcovi neprizná.

25. Žalovaní 1/ a 2/ sa s právnym posúdením veci krajským súdom nestotožnili, pričom sa odvolával
na nasledovné dôvody:

26. Poukazovali na právnu úpravu § 5 ods. 1 zákona o osobitnom odvode, podľa ktorého základom
osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach je výsledok hospodárenia vykázaný za
účtovné obdobie, za ktoré sa odvod platí. Na účely výpočtu odvodu sa použije suma výsledku
hospodárenia vykázaného podľa postupov účtovania pred zdanením. Podľa § 17 ods. 1 písm. b/ zákona

o dani z príjmov sa táto suma uvádza na riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej
osoby, ktorá sa následne upravuje o pripočítateľné alebo odpočítateľné položky na účely správneho
vykázania základu dane. Ak daňový subjekt, ktorý je regulovanou osobou a má povinnosť platiť odvod,
nevykazuje výsledok hospodárenia podľa postupov účtovania, potom sa na účely základu odvodupoužije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem
upravený v súlade s § 17 ods. 1 písm. c/ zákona o dani z príjmov. Takto upravený výsledok hospodárenia
sa uvedie tiež v riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby.

27. Žalovaní ďalej dôvodili, že žalobca uviedol v riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie od 01.02.2013 do 31.12.2013 sumu 2 037 408 085,64 €, preto
žalovaný 1/ vystavil rozhodnutie č. 9900399/5/4785973/2014/Ral z 30. októbra 2014, ktorým bol podľa §
9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode určený nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške 74 785 087,66

€ za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2013 do 31.12.2013.

28. Žalovaný 2/ ďalej uviedol, že nenamieta a ani nespochybňuje transakciu nepeňažného vkladu (aj
časti podniku) v takom rozsahu, ako bola vykonaná a ktorej realizácia vyplynula z Tretej plynárenskej
smernice, celá transakcia prepravnej siete z materskej spoločnosti (SPP, a.s.) bola realizovaná v
súlade s príslušný ustanoveniami zákona o energetike, do ktorej bola Tretia plynárenská smernica

transponovaná a je v súlade s právom Európskej únie. Žalovaný 2/ poukázal na skutočnosť, že pri
presune prepravných sietí formou nepeňažného vkladu, Tretia plynárenská smernica ani zákon o
energetike neukladá vkladateľovi tohto nepeňažného vkladu vykonať pri vklade aj jeho precenenie.

29. Vychádzajúc z podkladov predložených žalobcom, žalovaný 2/ uviedol, že precenenie nepeňažného

vkladu bolo vykonané na základe rozhodnutia vkladateľa ako 100% vlastníka dcérskej spoločnosti
(žalobca), ktorá bola prijímateľom tohto vkladu, pričom podľa žalovaného 2/, nebol dostatočne
prehodnotený a posúdený dopad, resp. vplyv prerozdelenia sumy vyplývajúcej z precenenia
nepeňažného vkladu na náklad odvodu. Základom pre výpočet osobitného odvodu z podnikania v
regulovaných odvetviach je v zmysle § 5 ods. 1 a 3 zákona o osobitnom odvode suma výsledku

hospodárenia uvedená v riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov. Žalovaný 2/ nespochybňoval
tú skutočnosť, že vkladateľ (SPP, a.s.) pred vložením nepeňažného vkladu do dcérskej spoločnosti
(žalobca) tento precenil, a výška po precenení dosiahla sumu 2 429 205 011,94 €. V tejto sume
nepeňažný vklad bol prijímateľom prijatý a podľa rozhodnutia vkladateľa, ktorý je 100% akcionárom
žalobcu bol zúčtovaný v účtovníctve vedenom podľa medzinárodných štandardov /IFRS/ u prijímateľa

nasledovne :
- o sumu 200 000 000,00 € bolo zvýšené základné imanie ,
- o sumu 40 000 000,00 € bol zvýšený rezervný fond,
- suma 470 543 860,91 € bola zaúčtovaná ak odložený daňový záväzok ,
- suma 1 718 661 151,03 € bola zaúčtovaná na účet nerozdeleného zisku.

Vplyv vyššie uvedeného zúčtovania prerozdelenej sumy preceneného nepeňažného vkladu na výsledok
hospodárenia vykázaný podľa IFRS (tabuľka daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2013) bol
nasledovný :
- suma výnosov celkom je vo výške .. 885 446 741,26 €
- suma nákladov celkom je vo výške .. 496 084 662,68 €

- výsledok hospodárenia podľa štandardov /tabuľka G1 DP/ 389 362 078,58 €

30. Výsledok hospodárenia vykázaný podľa medzinárodných štandardov (tabuľka G+DP) sa na
účely jeho správneho vykázania v daňovom priznaní na riadku 100 ďalej upravuje (zníži alebo
zvýši) prostredníctvom Opatrenia MF SR č. MF/011053/2006-72, ktorým sa ustanovuje spôsob

úpravy výsledku hospodárenia vykázaného daňovníkom v individuálnej účtovnej závierke podľa
medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo (oznámenie č. 110/2006 Z.z.) v znení opatrenia
č. MF/026217/2006-72 (oznámenie č. 690/2006 Z.z. ďalej len „prevodový mostík“) na sumu
výsledku hospodárenia vykázaného (účtovne upraveného) podľa postupov účtovania pre podnikateľov
účtujúcich v podvojnom účtovníctve. Žalovaný 2/ nesúhlasil s tvrdením, že výsledok hospodárenia

vyčíslený podľa IFRS bol umelo zvýšený v dôsledku realizácie vkladu, a to z dôvodu, že ide i
štandardný postup vyčíslenia výsledku hospodárenia daňovníka, ktorý výsledok hospodárenia vykazuje
podľa medzinárodných štandardov, na podmienky účtovania v sústave podvojného účtovníctva
prostredníctvom prevodového mostíka na účely správneho základu odvodu.

31. Výsledok hospodárenia po úprave prevodový mostíkom v sume 2 037 408 085,54 €, ktorý žalobca
uviedol v riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2013, táto suma
výsledku hospodárenia sa ďalej upravuje o pripočítateľné a odpočítateľné položky na účely správneho
vykázania základu dane podľa § 17 zákona o dani z príjmov.32. Výpočet, resp. stanovene základu odvodu na účely výpočtu osobitného odvodu :
Suma výsledku hospodárenia, ktorú regulovaná osoba uvedie v riadku 100 daňového priznania vo

všeobecnosti, (ak účtovná jednotka vykazuje výsledok hospodárenia podľa IFRS, upravuje takto
vyčíslenú sumu výsledku hospodárenia prostredníctvom prevodového mostíka) je základom pre výpočet
osobitného odvodu regulovanej osoby podľa § 5 a § 9 zákona o osobitnom odvode za príslušné
odvodové obdobia.

33. K žalobcom namietanému nesúladu zákona o osobitnom odvode, žalovaný 2/ uviedol, že smernica
o daňovej neutralite sa uplatňuje pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív
a výmeny akcií, pri ktorom a zúčastňujú spoločnosti z dvoch alebo viacerých členských štátov a pri
premiestnení sídla ES medzi členskými štátmi z hľadiska daňového zaťaženia dane z prímov. Cieľom
smernice je odstrániť prekážky fungovania vnútorného trhu, ako je dvojité zdaňovanie.

34. K tejto argumentácii dodal, že podľa znenia zákona osobitnom odvode sa kategória osobitného
odvodu nepovažuje za daňovú kategóriu z dôvodu, že odvod nemožno považovaná za daň, ktorá by
mala byť posúdená podľa tejto smernice ako dvojité zdaňovanie. Osobitný odvod (vrátane jeho preplatku
alebo nedoplatku zo zúčtovania odvodov) je podľa § 12 ods. 5 zákona o osobitnom odvode zahrňovaný
do základu dane podľa § 17 ods. 1 písm. c/ zákona o dani z príjmov, t.j. má charakter daňového výdavku

podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Suma dane vyčíslená podľa zákona o dani z príjmov nie je
daňovým výdavkom podľa § 21 ods. 2 písm. g/ zákona o dani z prímov a do základu dane sa nezahŕňa.

35. K namietanému rozporu s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd,
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Chartou základných práv Európskej únii,

žalovaný 2/ preložil nasledovné stanovisko :
Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona o osobitnom odvode je zákon o osobitnom odvode v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, inými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými
právnymi predpismi Slovenskej republiky, s právom Európskej únie a s medzinárodnými zmluvami,
ktorými je Slovenská republika viazaná. Podľa názoru žalovaného 2/ tento zákon predstavuje jedno z

opatrení na spravodlivejšie a ekonomicky efektívnejšie rozdelenie bremena vplyvov globálnej finančnej
a hospodárskej krízy, v dôsledku ktorej došlo k zhoršeniu bilancie verejných financií v prevažnej
väčšine krajín Európskej únie vrátane Slovenska. Z uvedených dôvodov, ako aj na základe svojich
medzinárodných záväzkov a z titulu ústavného zákona č. 493/2011 Z.z. o rozpočtovej zodpovednosti,
bola Slovenská republika nútená do konca roka 2013 znížiť deficit verejných financií pod 3% HDP s

tým, že pristúpila k zavedeniu osobitného odvodu vybraných spoločností, ktoré pôsobia v regulovaných
odvetviach. Osobitný odvod v regulovaných odvetviach je dočasného charakteru. Posledným odvodový
obdobím pre povinnosť platiť odvod je december 2016. Zavedením osobitného odvodu došlo u
právnických osôb, ktoré sú regulovanými osobami podľa osobitného zákona, zároveň aj k zníženiu
daňového zaťaženia v oblasti dane z príjmov v dôsledku uplatnenia odvodu ako daňového výdavku,

t.j. zúčtovaním odvodu ako daňového výdavku sa znižuje regulovanej osobe základ dane pre výpočet
daňovej povinnosti.

36. K právnemu názoru Krajského súdu v Bratislave, že pri výkone zúčtovania odvodov mal byť ako
základ odvodu použitý IFRS výsledok hospodárenia žalobcu, žalovaný 2/ uviedol, že podľa § 5 ods. 1 a 3

zákona o osobitnom odvode, základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný za účtovné obdobie,
pričom ak regulovaná osoba vykazuje výsledok hospodárenia podľa IFRS (ako v tomto prípade), tento
sa upraví podľa osobitného predpisu, ktorým je prevodový mostík. Aj podľa dôvodovej správy k návrhu
zákona je základom odvodu suma výsledku hospodárenia uvedená v riadku 100 daňového priznania.
To znamená, že ide o sumu výsledku hospodárenia upravenú podľa § 17 ods. 1 písm. c/ zákona o dani

z príjmov. Na základe uvedeného akákoľvek iná úprava (zvýšenie alebo zníženie tejto sumy) výsledku
hospodárenia by bola podľa názoru žalovaného 2/ v rozpore so zákonom o osobitnom odvode.

37.Knámietkamkrajskéhosúdutýkajúcimsanesprávnehopostupužalovaného1/prinazeranídospisu,
žalovaný 2/ uviedol, že podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode, bol žalovaný 1/ povinný vydať

rozhodnutie o zúčtovaní odvodov do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom
mubolapredloženáúčtovnázávierka,tedado31.10.2014.Žalobcadoručil29.09.2014oznámeniepodč.
6/20042131/2014,vktoromžiadalznížiťzákladodvoduohodnotuvkladuasúčasnežiadal,abyžalovaný
1/ oznámil číslo konania, ktoré vedie v predmetnej veci, umožnil mu nazrieť do administratívneho spisua umožnil mu vyjadriť sa k výsledkom dokazovania a zisteným záverom pred vydaním rozhodnutia
o zúčtovaní odvodov. Žalovaný 1/ pri výpočte zúčtovania regulovaného odvodu postupoval v súlade
so zákonom o osobitnom odvode a metodickým postupom, podľa ktorého bolo vykonané zúčtovanie

odvodov u všetkých regulovaných osôb. Vzhľadom k vyššie uvedenému oznámeniu žalobcu bol tento
postup konzultovaný aj s odborom metodiky. To spôsobilo, že rozhodnutie o zúčtovaní odvodov č.
9900399/5/4785973/2014/Ral bolo vydané až dňa 30.10.2014, avšak v zákonom stanovenej lehote.
Súčasnebolovydanéajoznámenieč.9900399/5/4835113/2014/Ralopostupežalovaného1/privýpočte
zúčtovania odvodu, pretože do tohto dňa (t.j. do 30.10.2014) žalobca nekontaktoval žalovaného 1/

ani nepožiadal o umožnenie nazretia do spisu. Dňa 30.10.2014 o 9,13 hod. žalovaný 1/ telefonicky
kontaktoval žalobcu a bol dohodnutý termín nazretia do spisu dňa 31.10.2014 o 9,00 hod. O tejto
skutočnosti bol žalovaným 1/ dňa 31.10.2014 spísaný radný záznam. Tento termín považuje žalovaný
2/ za primeraný, pretože do dňa vystavenia rozhodnutia boli súčasťou spisu - daňové priznanie k
dani z príjmov právnickej osoby za rok 2013 a oznámenie žalobcu z 29.09.2014, ktoré boli žalobcovi
dostatočne známe. Oznámenie daňovému subjektu a rozhodnutie o zúčtovaní odvodov boli vystavené

dňa 30.10.2014 v zákonnej lehote, stali sa súčasťou spisu a preto boli predložené daňovému subjektu
dňa 31.10.2014 pri nazeraní do spisu.

38. Žalovaný 2/ zároveň dodal, že v prípade výpočtu zúčtovania odvodov sa nejedná o vyrubovacie
konane v zmysle § 68 daňového poriadku, pri ktorom správca dane postupuje v súčinnosti s daňovým

subjektom. V predmetom prípade správca dane postupuje podľa § 5 až 9 zákona o osobitnom odvode,
ktorý stanovuje postup výpočtu, a pripomienky, resp. návrhy daňového subjektu k postupu výpočtu preto
nie je možné zobrať do úvahy. Proti rozhodnutiu o zúčtovaní odvodov je možné v zákonnej lehote podať
námietku, čo žalobca aj urobil.

III.

39. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného 1/ a 2/ vyjadril tak, že žiadal rozsudok krajského súdu potvrdiť,
stotožniac sa s jeho závermi v plnom rozsahu.

40. Podľa názoru žalobcu prvostupňový súd správne uzavrel, že zákon o osobitnom odvode je v rozpore
s Treťou plynárenskou smernicou, že žalovaný 2/ v tejto časti nesprávne zistil skutkový stav, zistený
skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov, a odôvodnenie rozhodnutia žalovaného 2/ je v tejto časti
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
41. Pokiaľ žalovaný 2/ prikladá význam skutočnosti, že precenenie vkladu bolo realizované, aj keď

zákon o energetike ani Tretia plynárenská smernica neukladá vkladateľovi nepeňažného vkladu takéto
precenenie vykonať, mal žalobca za to, že táto skutočnosť je sama o sebe bez významu, a navyše
z obsahu spisu ani nevyplýva, že pri realizácii vkladu došlo k jeho preceneniu, pričom podotkol, že je
zrejmé, že z daňového hľadiska bol vklad realizovaný ako nepeňažný vklad v pôvodných cenách podľa
§ 17d zákona o dani z príjmov, pričom v takomto režime nedochádza k preceneniu jednotlivých zložiek

majetku žalobcu. Dodal tiež, že táto skutočnosť bola žalovanému 2/ známa, nakoľko spôsob, akým bol
vklad realizovaný, je rozhodujúci aj z hľadiska režimu dane z príjmov, ktorý sa na vklad aplikoval.

42. Žalobca sa ďalej odvolával na správnosť záverov krajského súdu, že pri výkone zúčtovania
odvodov sa mal ako základ odvodu použiť IFRS výsledok hospodárenia, a že odôvodnenie rozhodnutia

o námietke je v tejto časti zároveň nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
Poukázal na nejednoznačnosť ustanovení zákona o osobitnom odvode, stotožniac sa so závermi
krajského súdu o potrebe uprednostnenia aplikácie logického a systematického výkladu dotknutých
ustanovení zákona o osobitnom odvode, za použitia ktorého treba dospieť k záveru, že § 5 ods. 3 zákona
o osobitnom odvode (ktorý sa mal aplikovať na predmetnú vec) sa má vykladať tak, že v danom prípade

má byť základom odvodu IFRS výsledok hospodárenia žalobcu bez úprav podľa „mostíka“.

43. Žalobca rovnako považoval za správny záver krajského súdu, že určenie základu odvodu výšky
odvodu a výšky zúčtovania odvodu je v rozpore so smernicou o daňovej neutralite, a že odôvodnenie
rozhodnutia o námietke je v tejto časti zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V tejto

súvislosti upriamil pozornosť na odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď krajský súd konštatoval že z
judikatúry SDEU vyplýva, že výhody smernice o daňovej neutralite sa môžu dovolávať aj spoločnosti v
rámci čisto vnútroštátnych transakcií, ak členský štát dal nepochybne najavo, že takéto výhody má v
úmysle poskytnúť aj v rámci čisto vnútroštátnych transakcií. Nakoľko Slovenská republiky tak urobila,mal žalobca za to, že sa aj z tohto pohľadu dôvodne dovolával výhod plynúcich zo smernice o daňovej
neutralite.

44.Argumentžalovaného2/,žeosobitnýodvodniejedaňou,pretoževstupujedozákladudanezpríjmov
ako daňový výdavok (kým daň z príjmu do základu dane nevstupuje a preto daňou je), označil žalobca
rovnako ako krajský súd taktiež za nedôvodný. Uviedol, že slovenský právny poriadok pozná veľa daní,
ktoré vstupujú do základu dane, sú daňovými výdavkami a pritom nikto nespochybňuje, že daňami sú
(napr. daň z nehnuteľnosti, daň z motorových vozidiel a iné miestne a spotrebné dane). Skutočnosť, či

nejaká dávka je alebo nie je výdavkom pre účely zákona o dani z príjmov, je podľa žalobcu irelevantná
pri posudzovaní či takáto dávka je daňou. Žalobca ďalej poukázal na to, že s ohľadom na charakter a
účinky odvodu je nepochybné, že odvod spĺňa všetky definičné kritéria dane, a že má dokonca rovnaký
charakter ako daň z príjmu (k čomu nakoniec dospel aj krajský súd). Navyše príjmy zo zaplatených
odvodov štát vykazuje ako príjmy daní. Podľa žalobcu je irelevantné, že odvod v zákone o osobitnom
odvode nie je výslovne označený ako daň a rovnako aj skutočnosť, že z hľadiska čisto formálneho

zaradenia v sústave daní nie je vykazovaný v režime dane z príjmov.

45. Záver žalovaného 2/ ohľadom nemožnosti považovať osobitný odvod „za daňovú kategóriu (...),
ktorá by mala byť posúdená podľa Smernice o daňovej neutralite ako dvojité zdaňovanie“, podľa
žalobcu opäť len potvrdzuje absentujúcu zrozumiteľnosť záverov žalovaného 2/ a nezohľadnenie

cieľa sledovaného smernicou o daňovej neutralite. Ústredný cieľ smernice o daňovej neutralite je
totiž dosiahnutie všeobecnej neutrality transakcií z pohľadu zdaňovania (teda aby vôbec nepodliehali
zdaneniu), aby sa zabezpečilo účinné fungovanie vnútorného trhu.

46. Podľa žalobcu uvedené potvrdzuje správnosť konštatovania krajského súdu, že smernica o daňovej

neutralite je aplikovateľná na žalobcov prípad a navýšenie odvodu v danom prípade odporuje tejto
smernici.

47. Žalobca zotrval na svojom právnom názore, že spôsob akým je v zákone o osobitnom odvode
určený základ odvodu, výška odvodu a výška zúčtovania odvodu, porušuje všeobecné ústavné princípy

ukladania daní (konkrétne princíp proporcionality, princíp rovnosti a zákazu diskriminácie a požiadavku
určitosti a zrozumiteľnosti právnych noriem). Zákon o osobitnom odvode podľa žalobcu uvalil odvodovú
povinnosť aj na umelo vytvorenú situáciu, ktorou je povinnosť nadobúdať vlastnícke právo k prepravnej
sieti, zasiahol neodôvodene, diskriminačne a rozpore s princípom proporcionality do právnej istoty,
legitímnych očakávaní práva vlastniť majetok a práva na podnikanie regulovaných spoločností v

plynárenstve. Preto zaťaženie regulovaných osôb odvodom v rozsahu, ako je tomu v tomto prípade,
je v rozpore, okrem iného aj s článkom 1 ods. 1 Ústavy, článkom 2 ods. 2 Ústavy, článkom 12 ods.
2 Ústavy, článkom 20 ods. 1 Ústavy a článkom 35 ods. 1 Ústavy, ako aj im zodpovedajúcim článkom
Dohovoru a Charty.

48. Správca dane svojim postupom, keď napriek žiadostiam žalobcu obsiahnutým v oznámení z
29.09.2014 neoznámil žalobcovi číslo konania, umožnil mu nazrieť do spisu až v posledný deň lehoty
na vydanie rozhodnutia, keď už spis obsahoval vyhotovené a podpísané rozhodnutie opatrené úradnou
pečiatkouaneumožnilžalobcovivyjadriťsakvýsledkomdokazovaniaazistenýmzáverompredvydaním
rozhodnutia, znemožnil právo žalobcu účinne realizovať svoje práva v konaní, porušil zásadu zákonnosti

správy daní a zásadu úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a flagrantne porušil jeho právo na súdnu,
resp. inú ochranu v zmysle článku 46 a nasl. Ústavy.

49. Žalobca zároveň poukázal na odvolanie žalovaných 1/ a 2/, ktoré napriek tomu, že bolo podávané
v mene oboch žalovaných (tak FR SR ako aj DÚ pre vybrané subjekty), bolo podpísané len jednou

osobou, pričom ponechal na posúdení súdu, či možno odvolanie považovať za podané riadne a včas
oboma žalovanými.

IV.

50. Na základe odvolania podaného žalovanými vydal dňa 26.01.2017 Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok č.k. 5Sžf/26/2016, ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/235/14-341,
2S/43/15-431 z 14.10.2015 zmenil tak, že žalobu zamietol.51. Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší sud“) podal žalobca
v zmysle článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť, o ktorej Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhodol Nálezom č. IV ÚS 416/2018-84 z 17.01.2019 tak, že

namietané základné práva obchodnej spoločnosti eustream, a.s. porušené boli a rozsudok najvyššieho
súdu č.k. 5Sžf/26/2016 z 30.01.2017 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súd na ďalšie konanie.

52. Z odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp.zn. IV ÚS 416/2018-84 a podanej sťažnosti o.i. vyplýva, že
po uplynutí lehoty na podanie odvolania dňa 28. novembra 2016, správca dane a FR SR dodali do spisu

dokument s názvom „Vyjadrenie“ v ktorom rozšírili dôvody odvolania. O tomto dokumente najvyšší súd
sťažovateľaneinformoval,nedoručilmuhoaneumožnilsamuknemuvyjadriť,pričompodľasťažovateľa
najvyšší súd rozhodol primárne na základe dôvodov uvedených vo „Vyjadrení“ žalovaných.

53.Podľasťažovateľanajvyššísúdsanedostatočnevysporiadalsotázkoucharakteruodvoduvkontexte
článku 59 ústavy a článku 11 ods. 5 listiny, pričom si vo svojich záveroch odporuje, keď raz považuje

odvod za daň a druhýkrát uviedol, že odvod nie je daňou a preto sa naň nemajú vzťahovať daňové
predpisy, vrátane Smernice o daňovej neutralite, avšak pre účely aplikácie Tretej plynárenskej smernice
mal najvyšší súd za to, že odvod je priamou daňou. Podľa sťažovateľa je nepochybné, že odvod
súčasne nemôže byť daňou aj nebyť daňou. Ide o rozpor s elementárnymi princípmi logiky. Sťažovateľ
argumentoval tým, že odvod nie je dočasným opatrením, ale „trvalou súčasťou právneho poriadku“,

rovnako tak uvádza, že právny poriadok Slovenskej republiky „pozná veľa daní, ktoré vstupujú do
základu dane, a sú daňovými výdavkami“.

54. Sťažovateľ ďalej uviedol, že najvyšší súd odkazuje v napadnutom rozsudku na ustanovenie § 5 ods.
1 až 5 zákona č. 235/2012 Z.z., ktoré v odvodovom období, t.j. od 1. januára 2013 do 31. decembra

2013, resp. v čase zúčtovania odvodov - október 2014 - neexistovalo, teda nebolo platné ani účinné.
Podľa sťažovateľa znenie, ktoré najvyšší súd aplikoval, nadobudlo účinnosť až 31. decembra 2016.

55. Sťažovateľ ďalej poukazoval na to, že v žalobe namietal, že správne orgány svoje rozhodnutie
neodôvodnili, vo veci nebolo vykonané dokazovanie a proti ich rozhodnutiam nebol prípustný riadny

opravný prostriedok. Krajský súd túto námietku akceptoval a rozhodnutia správnych orgánov zrušil.
Najvyššísúdnapadnutýmrozsudkomrozsudokkrajskéhosúduzmenil,pričomsasuvedenounámietkou
sťažovateľa nevysporiadal, čím aproboval postup žalovaných.

56. Sťažovateľ považuje za arbitrárny aj právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého Tretiu

plynárenskú smernicu v tomto prípade nebolo možné aplikovať z dôvodu, že odvod má povahu
priamej daňovej platby s tým, že priame dane zostávajú vo výlučnej právomoci členských štátov Podľa
sťažovateľa Tretia plynárenská smernica založila určité limity členským štátom v oblasti priamych daní,
pričom s touto argumentáciou sa najvyšší súd taktiež nevysporiadal.

57. Z odôvodnenia Nálezu ústavného súdu sp.zn. IV ÚS 416/2018-84 vyplýva, že nedoručením
vyjadrenia žalovaných z 26.11.2016 , označený ako „Vyjadrenie žalovaných preukazujúce nezákonnosť
rozsudku Krajského súdu v Bratislave“, najvyšší súd porušil požiadavku zaistenia kontradiktórnosti
konania. Týmto postupom najvyššieho súdu zároveň došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní,
ktorý taktiež tvorí súčasť koncepcie spravodlivého súdneho konania. Najvyšší súd napadnutý rozsudok

zároveňriadneneodôvodnil,keďženeuviedolexistenciupredmetnéhopodaniažalovanýchaskutočnosti
jeho doručenia žalovanými a výslovne neuviedol, ako sa vysporiadal s argumentáciou v nej uvedenou
a so skutočnosťou, že podanie bolo doručené po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Vyjadrenie
žalovaných pritom zjavne obsahovalo relevantné argumenty - keďže išlo o argumenty relevantné,
podstatné, významné a týkajúce a veci. Tieto argumenty boli formulované dostatočne jasným a presným

spôsobom. Na uvedenom základe ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a podľa článku
36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom
na uvedený právny záver bolo bezpredmetné skúmať ďalšie námietky sťažovateľa, týkajúce sa veci
samej. Podľa ústavného súdu sa zrušením rozsudku najvyššieho súdu otvára priestor na to, aby sa

najvyšší súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou ďalších namietaných práv. Ústavný súd preto
v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu
subjektívnych práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom.V.

58. Po vrátení veci Ústavným súdom Slovenskej republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky,

viazaný právnym názorom ústavného súdu odstrániť procesné pochybenia vec opätovne prejednať so
zohľadnenímvšetkýchargumentovsťažovateľauvedenýchvovšetkýchjehovyjadreniach,vecopätovne
posúdil, zohľadnil pritom argumentáciou žalobcu obsiahnutú v náleze sp.zn. IV. ÚS 416/2018-84 a
v intenciách tohto zrušujúceho rozhodnutia pristúpil k novému zhodnoteniu a prehodnoteniu daného
skutkového stavu.

59. Najvyšší súd po vrátení veci v súlade s nálezom zaslal žalobcovi dňa 31.05.2019 „Vyjadrenie
žalovaných preukazujúce nezákonnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave“ z 26. 11. 2016 (ďalej len
„Vyjadrenie“).
60. Ako vyplýva zo samotného Vyjadrenia žalovaných, jedná sa o vyjadrenie predkladané po uplynutí
zákonnej lehoty na podanie odvolania. Najvyšší súd k predmetnému Vyjadreniu uvádza, že v zmysle

ustanovenia § 246c ods. 1 v spojení s § 205 ods. 2 OSP, rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody
odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Uvedené ustanovenie
spôsobilo, že Vyjadrenie žalovaného, ktorým sa mali rozšíriť dôvody odvolania bolo neúčinné. V
súvislostispožiadavkoužalovaných,abynavadyuvedenévichVyjadreníprihliadolnajvyššísúdexoffo,
najvyšší súd uvádza, že v zmysle § 212 ods. 3 OSP platí, že na vady konania pred súdom prvého stupňa

prihliada odvolací súd len ak mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z ďalších
častí odôvodnenia tohto rozhodnutia, tak preskúmaním Vyjadrenia žalovaných, nedospel najvyšší súd k
záveru, že by vytýkané vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci krajským súdom. Napriek
uvedenému Najvyšší súd poukazuje na nasledovné argumenty žalovaných obsiahnuté v ich Vyjadrení :

61. Podľa žalovaných nebol dôvod na aplikáciu Smernice o daňovej neutralite aj na vnútroštátne
transakcie. Žalovaní uviedli, že nakoľko princíp nezarátavania záporného goodwillu do základu dane z
príjmov pri určitých transakciách nebol do slovenského právneho poriadku implementovaný v dôsledku
transpozície Smernice o daňovej neutralite, resp. predchádzajúcej smernice o daňovej neutralite, ale bol
súčasťou slovenského právneho poriadku už pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ, preto nemožno

prijať záver krajského súdu, že by spôsob implementácie článku 4 v spojení s článkom 9 Smernice
o daňovej neutralite bol dôvodom pre aplikáciu danej Smernice o daňovej neutralite aj na výlučne
vnútroštátne transakcie. V tejto súvislosti žalovaní tiež uviedli, že zákon o dani z príjmov vo vzťahu k
zdaňovaniu ziskov z transakcií, ktorých sa týka Smernica o daňovej neutralite, neobsahuje terminológiu
uvádzanú v Smernici o daňovej neutralite. Zákon o dani z príjmov neobsahuje pojmy ako kapitálový

zisk alebo hodnota pre daňové účely. Žalovaní ďalej poukázali, že s otázkou, či boli v posudzovanom
prípadesplnenépodmienkyupravenévčlánku4a5Smerniceodaňovejneutralitepreuplatneniezásady
nezdanenia kapitálového zisku, sa krajský súd rozsudku vôbec nevysporiadal. Podľa žalovaných Tretia
plynárenská smernica nedopadá na zúčtovanie odvodov a zákon o odvode nemá spojitosť s Treťou
plynárenskou smernicou. Žalovaní tiež uviedli, že aplikácia ustanovení Tretej plynárenskej smernice

aj na daňové otázky by bola v rozpore s doktrínou voľného uváženia štátov, podľa ktorej práve pri
daňovýchotázkachjerešpektovanáznačnámieravoľnostizákonodarcu.Odvoduvádzanýregulovanými
subjektminazákladeZákonaoodvode mánavyšecharakterpriamejdaňovejplatbyasútoprávepriame
dane, ktoré podľa právnej teórie na základe daňovej politiky v Európskej únii zostávajú vo výhradnej
kompetencii členských štátov.

62. Podľa žalovaných krajský súd tiež nesprávne posúdil otázku ústavnosti zákona o odvode. Žalovaní
taktiež uviedli, že s ohľadom na prezumpciu ústavnosti právnych noriem nielenže nemal dôvod zaoberať
sa ústavnosťou jednotlivých ustanovení zákona o odvode, ale na to nemal ani oprávnenie. Podľa
žalovaných zákon o odvode nenapĺňa žiadny z dôvodov, pre ktorý mal byť posúdený ako rozporný

s Ústavou Slovenskej republiky. Podľa žalovaných tiež platí, že žalovaní správne aplikovali § 5 od.
3 zákona o odvode. Skutočnosť, že bola aplikovaná úprava výsledku hospodárenia prostredníctvom
tzv. prevodového mostíka aj v prípade žalobu je totiž v danom prípade daná a priamo vyplýva zo
zákona o účtovníctve, na ktorý odkazuje (aj) práve § 5 ods. 3 zákona o odvode. Podľa žalovaných,
keby krajský súd posúdil dôsledne ustanovenia § 17a zákona o účtovníctve, nemohol by prísť k inému

záveru, ako k tomu, že aplikácia prevodového mostíka aj v prípade žalobcu a teda pri použití § 5 ods. 3
zákona o odvode je v celosti oprávnená a dôvodná. Žalovaní poukázali na dôvodovú správu k zákonu
o odvode, podľa ktorej výsledok hospodárenia sa uvádza na riadku 100 daňového priznania k dani z
príjmov právnických osôb. Podľa žalovaných tiež platí, že okolnosti nahliadnutia do spisu nemohli byťdôvodom na zrušenie rozhodnutí žalovaných. V tejto súvislosti poukázali na judikatúru najvyššieho súdu,
podľa ktorej rozhodnutie správneho orgánu by sa nemalo zrušiť len preto, aby sa zopakoval proces a
odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.

Podľa žalovaných tiež platí, že stanovisko FR SR nebolo pre žalovaného 1/ záväzné a nemalo tvoriť
súčasť administratívneho spisu. Žalovaný tiež argumentoval skutočnosťou, že žalobca dostal odpoveď
na všetky vznesené námietky v napadnutom rozhodnutí FR SR. Žalovaní na záver vyjadrenia uviedli,
že prezident finančnej správy bol oprávnený poveriť podpisom odvolania zamestnanca FR SR za oboch
žalovaných, t.j. aj žalovaného 1/.

VI.

63. Najvyšší súd uvádza, že nakoľko odvolacie konanie bolo začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti
zákona č 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, v súlade s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho
súdneho poriadku, postupoval najvyšší súd podľa doterajších predpisov (Občianky súdny poriadok,

ďalej len „OSP“) a ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), opätovne preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania v zmysle § 212
ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja
ods. 2 a § 21 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovom sídle najvyššieho

súdu www.nsud.sk a dospel k záveru, že po vyhodnotení všetkých relevantných
skutočností najvyšší súd dospel k presvedčeniu, že je nutné zmeniť právne hodnotenie zisteného
skutkového stavu, nakoľko v zmysle intencií rozhodnutia ústavného súdu je potrebné dať väčší dôraz
na európsku judikatúru, týkajúcu sa daní, odvodov ako aj daňovej neutrality, ktorú je nevyhnutné
uprednostniť pred vnútroštátnymi normami. Najvyšší súd mal za potrebné vychádzať z tejto judikatúry

(ktorá je uvedená v tomto rozhodnutí) a odstrániť diskriminačný akt, ktorým bol uložený odvod napriek
tomu, že transakcia priamo nesúvisí s výkonom regulovanej činnosti, ktorá je predmetom odvodu.

64. Najvyšší súd poukazuje na to, že predmetom odvolacieho konania je prieskum vecnej správnosti
rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 OSP), ktorý zrušil rozhodnutie žalovaného 2/

v spojení s rozhodnutím žalovaného 1/. Najvyšší súd v rámci odvolacieho konania preskúmal rozsudok
krajského súdu i konanie ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal
zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného 1/ a 2/, najmä z pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 OSP).

65. Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného 2/ č.
1100301/1/536424/2014/4985 z 05.12.2014, ktorým žalovaný 2/ v zmysle § 8 ods. 7 zákona o osobitnom
odvode zamietol námietku žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného 1/. Rozhodnutím žalovaného 1/ č.
9900399/5/4785973/2014/Ral z 30. októbra 2014, správca odvodu v zmysle § 9 ods. 5 zákona o
osobitnom odvode určil žalobcovi ako regulovanej osobe nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške

74 785 087,66 € za odvodové obdobie patriace do účtovného obdobia od 01.01.2013 do 31.12.2013.

66. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu mal najvyšší súd za preukázané, že vydaniu
prekúmavaných rozhodnutí predchádzalo podanie daňového priznania k dani z príjmov právnickej
osoby za rok 2013 žalobcom, ktorý zároveň v registri účtovných závierok uložil riadnu individuálnu

účtovnú závierku za rok 2013. Žalobca súčasne podaním daňového priznania oznámil správcovi
odvodu skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne vykonanie zúčtovania odvodov v zmysle § 9 zákona
o osobitnom odvode (ďalej aj len „oznámenie“). V oznámení žalobca požiadal správcu odvodu o
oznámenie čísla konania, ktoré vedie v súvislosti so zúčtovaním odvodov, o umožnenie nazrieť do
spisu a o umožnenie vyjadriť sa k výsledku dokazovania a k zisteným skutočnostiam pred vydaním

rozhodnutia. Žalovaný 1/ ako správca odvodu 30.10.2014 telefonicky kontaktoval žalobcu ohľadom
termínu nazretia do spisu, ktoré sa uskutočnilo nasledujúci deň, t.j. 31.10.2014. Zo zápisnice o nazretí do
spisu vyplýva, že administratívny spis v čase nazretia do spisu obsahoval daňové priznania, oznámenie
žalobcu, prvostupňové rozhodnutie a oznámenie (list) správcu odvodu č. 9900399/5/4835113/2014/Ral
z 30.10.2014, pričom tento list spolu s prvostupňovým rozhodnutím už boli podpísané, opečiatkované a

pripravené na expedovanie. V zápisnici z priebehu nazerania do spisu vzniesol žalobca námietky proti
vykonanému dokazovaniu, zisteniu skutkového stavu, zmareniu nazretia do spisu a proti porušeniu práv
v konaní.67. Prvostupňové rozhodnutie ako aj list správcu odvodu boli žalobcovi doručené 03.11.2014, pričom
prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť jeho doručením žalobcovi. V liste z 30.10.2014
správca odvodu zviedol, že pri zúčtovaní odvodov postupoval podľa § 9 zákona o osobitnom odvode a

o výsledku zúčtovania odvodov vydal prvostupňové rozhodnutie, v ktorom uviedol výšku nedoplatku zo
zúčtovania odvodov. Keďže nedoplatok bol splatný do 15 dní od doručenia prvostupňového rozhodnutia,
žalobca tento odvod v lehote splatnosti uhradil.

68. V súlade s § 8 ods. 6 zákona o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o

zmene a doplnení niektorých zákonov, podal žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného 1/
námietku, ktorú žalovaný 2/ napadnutým rozhodnutím zamietol.

69. Podľa § 5 ods. 1 zákona o osobitnom odvode v znení účinnom v rozhodnom odvodovom období (t.j.
v roku 2013), základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný za to zúčtovacie obdobie, v ktorom
regulovaná osoba má oprávnenie na výkon činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a/, tento základ odvodu sa

použije pri výpočte odvodu na účel zúčtovania odvodu podľa § 9 k tým odvodovým obdobiam, ktoré
patria do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný.

70.Podľa§5ods.2zákonaoosobitnomodvodezákladomodvodujeprivýpočteodvodunaúčelplatenia
odvodu výsledok hospodárenia uvedený v oznámení podľa § 3 ods. 2, § 8 sa. 3 a § 13 ods. 2 alebo 5.

71. Podľa § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok
hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa postupov účtovania upravených osobitným predpisom.

72. Podľa § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode, ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok

hospodárenia podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením
vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem upravený podľa osobitného predpisu.

73. Podľa § 5 ods. 5 zákona o osobitnom odvode, základ odvodu podľa odsekov 1 a 2 sa znižuje o
nárok na podiel na zisku od inej regulovanej osoby, zaúčtovaný v účtovníctve podľa osobitného predpisu

za predpokladu, ak toto iná regulovaná osoba zaplatila odvod z výsledku hospodárenia, z ktorého sa
tieto podiely na zisku vypočítali. Základ odvodu podľa odsekov 1 a 2 sa zvyšuje o zaúčtované zníženie
nároku na podiel na zisku uvedeného v prvej vete.

74.Podľa§12ods.5zákonaoosobitnomodvode,odvod,preplatokzozúčtovaniaodvodovanedoplatok

zo zúčtovania odvodov sa zahŕňa do základu dne z príjmov podľa osobitného predpisu.

75. Podľa § 17 ods. 1 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom
odvodovom období (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) u daňovníka, ktorý na základe povinnosti
podľa osobitného predpisu vykazuje výsledok hospodárenia v individuálnej účtovnej závierke podľa

medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo, z tohto výsledku hospodárenia, upraveného
spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom Ministerstvom financií
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), alebo z výsledku hospodárenia, ktorý by vyčíslil, ak
by účtoval v sústave podvojného účtovníctva, pričom na účely zistenia tohto výsledku hospodárenia
je povinný viesť evidenciu v rozsahu a spôsobom ustanoveným pre sústavu podvojného účtovníctva

a uchovávať ju podľa osobitného predpisu. Ak pri zisťovaní základu dane daňovník uplatnil postup,
pri ktorom sa vychádza z výsledku hospodárenia vykázanom v individuálnej účtovnej závierke
podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo upravenom spôsobom ustanoveným vo
všeobecne záväznom právnom predpise vydanom ministerstvom, takto uplatnený postup je daňovník
povinný uplatňovať aj v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach.

76. Podľa § 17d ods. 1 písm. a/ zákona o dani z príjmov s názvom Nepeňažný vklad v pôvodných cenách
platí, že do základu dane vkladateľa nepeňažného vkladu, ktorým je individuálne vložený majetok,
podnik alebo jeho časť, a ktorý zisťuje základ dane podľa § 17 ods. 1 písm. b/ alebo písm. c/, sa v
zdaňovacom období, v ktorom dôjde k splateniu nepeňažného vklad, nezahrňuje rozdiel medzi hodnotou

nepeňažného vkladu započítanou na vklad spoločníka a hodnotou nepeňažného vkladu v účtovníctve,
pričomprijímateľnepeňažnéhovkladuprevezmevloženýmajetokvpôvodnýchcenáchpodľaosobitného
predpisu a hmotný majetok a nehmotný majetok v pôvodných cenách podľa § 25.77. Podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov ak výšku výdavku (nákladu) limituj osobitný predpis,
preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu, Ak
výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon okrem výdavku (nákladu) vynaloženého zamestnávateľom

na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d/ za podmienok ustanovených
osobitným predpisom, alebo jeho zahrnutie v zdaňovaco období upravuje tento zákon v inej výške ako
osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a
za podmienok ustanovených v tomto zákone.

78. Zákon o osobitnom odvode, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.09.2012 upravuje povinnosť platenia
osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach regulovanou osobou, výšku a spôsob
platenia odvodu a správu odvodu vykonanú správcom odvodu, ktorým je daňový úrad príslušný na
správu dane z príjmov regulovanej osoby podľa osobitného predpisu (daňový poriadok).

79. Podľa § 12 ods. 1 zákona o osobitnom odvode sa ustanovenia osobitného predpisu (t.j. daňového

poriadku) na tento zákon použijú primerane, ak tento zákon neustanovuje inak.

80. Z článku 1 písm. a/ smernice Rady 2009/133/ES z 19. októbra 2009 o spoločnom systéme
zdaňovania, uplatniteľnom pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmene
akcií spoločnosti rôznych členských štátov a pri premiestňovaní sídla SE alebo SCE medzi členskými

štátmi (ďalej len „smernica o daňovej neutralite“) vyplýva, že každý členský štát uplatňuje túto smernicu
pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmene akcií, pri ktorom sa
zúčastňujú spoločnosti z dvoch alebo viacerých členských štátov.

81. V zmysle článku 2 ods. d/ smernice o daňovej neutralite „prevod aktív“ znamená operáciu, pri

ktorej spoločnosť bez toho, aby bola zrušená, prevedie jedno alebo viacej odvetví svojej činnosti na
inú spoločnosť výmenou za prevod cenných papierov reprezentujúcich kapitál spoločnosti prijímajúcej
prevod .

82. V zmysle bodu 5 recitálu smernice o daňovej neutralite spoločný daňový systém by sa mal vyhnúť

ukladaniu daní v súvislosti so zlučovaním,, rozdeľovaním, čiastočným rozdeľovaním, prevodom majetku
alebo výmenou akcií pri súčasnej ohrane finančných záujmov členského štátu prevádzajúcej alebo
prijímajúcej spoločnosti.

83. Názor krajského súdu vychádzal z materiálneho hľadiska aplikácie eurokonformného výkladu práva

a zaradil osobitnú právnu úpravu zákona o osobitnom odvode z hľadiska systematiky do európskej
daňovej právnej úpravy. Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že určenie základu odvodu,
výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov je v rozpore so smernicou o daňovej neutralite. Opierajúc sa
o ustanovenie čl. 1 písm. a/ smernice o daňovej neutralite, podľa ktorého každý členský štát uplatňuje
túto smernicu pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmene akcií, pri

ktoromsazúčastňujúspoločnostizdvochaleboviacerýchčlenskýchštátov,krajskýsúdustálil,žesasíce
primárnevzťahujenacezhraničnétransakcie,alevzmysleustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEÚ,môže
členský štát rozšíriť jej pôsobnosť aj na čisto vnútroštátne situácie, čo podľa krajského súdu Slovenská
republika urobila a čo je zrejmé zo spôsobu, akým smernicu o daňovej neutralite implementovala, preto
podľa jeho názoru, vklad, ktorý bol realizovaný v roku 2013, spĺňa podmienky a definičné znaky „prevodu

aktív“ tak, ako ich stanovuje smernica o daňovej neutralite. Keďže s ohľadom na charakter odvodu boli
podľa krajského súdu nutné tento odvod považovať za daň v zmysle smernice o daňovej neutralite a
s ohľadom na princíp prednosti práva EÚ sa táto smernica musí použiť na vklad a teda aj na určenie
základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov podľa zákona o osobitnom odvode a ak
tento obsahuje ustanovenia, ktoré jej odporujú, žalovaní 1/, 2/ boli podľa názoru krajského súdu povinní

zákon o osobitnom odvode v príslušnom rozsahu neaplikovať.

84. Krajský súd majúc za to, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho
posúdenia veci, založil nezákonnosť výpočtu povinnej platby žalobu v rámci odvodovej povinnosti, ktorej
výška sa odvíja od výsledku hospodárenia regulovanej osoby a teda zahŕňa aj kapitálové výnosy, na

úvahe o potrebe aplikácie článku 1 písm. a/ v spojení s článkom 4 ods. 1 a 9 smernice o daňovej
neutralite, nakoľko zastával názor, že vklad, ktorý bol realizovaný v roku 2013 spĺňa podmienky a
definičné znaky „prevodu aktív“ tak, ako ich stanovuje smernica o daňovej neutralite, pričom na základe
uvedeného mal za to, že v zmysle článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 smernice o daňovej neutralitenemá prevod aktív za následok zdanenie kapitálových ziskov vypočítaných ako rozdiel medzi reálnou
hodnotou prevedených aktív /pasív/ a ich hodnotou na daňové účely. V tejto súvislosti krajský súd tiež
konkretizoval, že s ohľadom na už spomenutý princíp prednosti smernice o daňovej neutralite, treba

konštatovať, že zákon o osobitnom odvode je v rozsahu, v ktorom tento postihuje vklad tým, že fiktívnu
hodnotu odpisu záporného goodwillu zahŕňa do základu odvodu, v rozpore s nadradenou smernicou
o daňovej neutralite a žalovaní boli povinní relevantné ustanovenia zákona o osobitnom odvode v
uvedenom rozsahu v danom prípade neaplikovať.

85. Na základe vyššie uvedeného primárny rozpor posudzovaného prípadu spočíva v otázke, či
kategóriu osobitného odvodu možno považovať za daňovú kategóriu, ktorá môže byť posudzovaná
podľa smernice o daňovej neutralite.

Najvyšší súd zobral pri hodnotení skutkového stavu na zreteľ skutočnosť, že daňové orgány majú
povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších

osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos daní
ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať
pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové
orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom

konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné),
ktoré sú podľa §1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov.
Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky právnym štátom. Jedným zo základných
princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej
súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu

štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež
iným ako zákonom ustanovenom postupom. Princíp právnej istoty napokon spočíva aj v tom, že všetky
subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa
platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.

86. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto primárne skúmal vzájomný vzťah zákona o osobitnom
odvode a preberaných aktov Európskej únie. Nakoľko z dikcie zákona o osobitnom odvode, z dôvodovej
správy a z doložky zlučiteľnosti s právom Európskej únie vyplýva, že ide o právnu úpravu dočasného
charakteru na zabezpečenie konsolidácie verejných financií a na posilnenie aktívnej úlohy štátu
v rozvoji hospodárstva, ktorej problematika nie je upravená v práve Európskej únie, najvyšší súd

preto skúmal charakter odvodu a spôsob jeho určenia v zmysle osobitného zákona z komplexného
pohľadu relevantnej vnútroštátnej a európskej legislatívy. Hoci teda zákon o osobitnom odvode nie je
harmonizačným právnym predpisom, zároveň platí, že žiadna vnútroštátna úprava nesmie byť v rozpore
s právom EÚ.

87. Podľa článku 1 písm. a/ smernice o daňovej neutralite, každý členský štát uplatňuje túto smernicu pri
zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmene akcií, pri ktorom sa zúčastňujú
spoločnosti z dvoch alebo viacerých členských štátov.

88. Podľa článku 4 ods. 1 smernice o daňovej neutralite, zlúčenie, rozdelenie alebo čiastočné rozdelenie

nevedie k zdaneniu kapitálových ziskov vypočítaných ako rozdiel medzi reálnou hodnotou prevedených
aktív a pasív a ich hodnotou na daňové účely.

89. Podľa článku 9 smernice o daňovej neutralite články 4, 5 a 6 sa uplatnia na prevod aktív.

90. Účelom článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 smernice, na ktorú krajský súd odkazoval, je vyhnúť
sa situácii, kedy prevod aktív v rámci cezhraničných transakcií by mal v prípade neaplikovania týchto
ustanovení smernice za následok to, že predmetná transakcia by podliehala daňovým systémom dvoch
alebo viacerých členských štátov, čo ohrozuje riadne fungovanie vnútorného trhu vzhľadom na takto
učinenú diskrimináciu niektorých podnikateľských subjektov pôsobiacich na relevantnom trhu viacerých

členských štátov.

91. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku v rámci potreby aplikovania ustanovení smernice o
daňovej neutralite z dôvodu ním tvrdenej nezákonnosti zákona o osobitnom odvode odkazoval narozsudky Súdneho dvora EÚ a to C-28/95, V-43/00 a C-126/10, v zmysle ktorých platí, že ak členský štát
príjme pri úprave vnútroštátnych situácií tie isté riešenia ako riešenia prijaté podľa práva EÚ (najmä aby
sa vyhli diskriminácii vlastných občanov alebo akýmkoľvek diskrimináciám hospodárskej súťaže), tak

je zjavne v záujme EÚ, aby sa ustanovenia (resp. pojmy) vykladali jednotne, bez ohľadu na konkrétne
okolnosti, v ktorých sa majú uplatňovať. Podľa krajského súdu teda výhod smernice o daňovej neutralite
sa môžu dovolávať aj spoločnosti v rámci čisto vnútroštátnych transakcií, ak členský štát dal nepochybne
najavo, že takéto výhody má v úmysle poskytnúť aj v rámci čisto vnútroštátnych transakcií.

92. Krajský súd v taktiež v odôvodnení svojho rozhodnutia vzťahoval požiadavku neutrality v zmysle
smernice o daňovej neutralite v tom zmysle, že dotknuté transakcie nesmú podliehať najmä dani príjmu,
ani inému plneniu, viesť k akémukoľvek zdaneniu kapitálových výnosov. Ďalej uviedol, že vklad ktorý
bol realizovaný v roku 2013 spĺňa podmienky a definičné znaky „prevodu aktív“ tak, ako ich stanovuje
smernica o daňovej neutralite v zmysle článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 smernice o daňovej
neutralite, nemá prevod aktív za následok zdanenie kapitálových ziskov vypočítaných ako rozdiel medzi

reálnou hodnotou prevedených aktív (a pasív) a ich hodnotou na daňové účely, na základe čoho krajský
súd považoval zákon o osobitnom odvode v rozsahu, v ktorom tento postihuje vklad tým, že fiktívnu
hodnotu odpisu záporného goodwilu zahŕňa do základu odvodu, v rozpore s nadradeniu smernicou
o daňovej neutralite a žalovaní boli povinní relevantné ustanovenia zákona o osobitnom odvode v
uvedenom rozsahu v danom prípade neaplikovať.

93. Krajský súd teda v rozsudku požadoval priamu aplikáciu článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 9
smerniceodaňovejneutralitenaposudzovanýprípad,čobypodľakrajskéhosúduznamenalo,žeprevod
aktív (akým je aj prevod podniku) nemá viesť k zdaneniu „kapitálových ziskov“. Podľa krajského súdu
je z článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 smernice o daňovej neutralite zrejmé, že záporný goodwill,

ktorý vznikol ako rozdiel medzi ocenenou hodnotou podniku a hodnotou, ktorá sa započítala na vklad +
záväzky, nesmie byť zaťažený daňou ani žiadnym odvodom.
94. Zákon o dani z príjmov v ustanovení § 17a až § 17e zákona o dani z príjmov upravuje, že goodwill,
ako aj záporný goodwill sa za stanovených podmienok nezahŕňa do základu dane z príjmu daňovníka,
čím je vnútroštátna právna úprava v súlade so zabezpečením požiadavky daňovej neutrality. Zároveň je

potrebné dodať, posudzujúc historický vývoj znenia zákona o dani z príjmov, že princíp nezarátavania
zápornéhogoodwilludozákladudanezpríjmovpriurčitýchtransakciáchneboldoslovenskéhoprávneho
poriadku implementovaný v dôsledku transpozície smernice o daňovej neutralite, resp. predchádzajúcej
smernice o daňovej neutralite, ale bol súčasťou slovenského právneho poriadku už pred vstupom
Slovenskej republiky do Európskej únie.

95. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatuje, že zákon o dani z príjmov už pred vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie rešpektoval za určitých okolností daňovú neutralitu negatívneho goodwillu
(resp. badwillu) a zákonodarca v záujme harmonizácie zákona o dani z príjmov so smernicou o daňovej
neutralite nemusel prijať legislatívne zmeny. V posudzovanom prípade je však podstatná skutočnosť,

že ak sa na úrovni EÚ príjme harmonizačná úprava, ktorá však už bola skôr súčasťou vnútroštátnej
legislatívy, je harmonizačnú úpravu potrebné vykladať aj na vnútroštátnej úrovni v kontexte cieľov
úpravy EÚ. Skutočnosť, že aj pred implementáciou pôvodnej smernice o daňovej neutralite (Smernica
90/434/EHS) existovala aj na Slovensku právna úprava, v zmysle ktorej vklady do obchodných
spoločnostínebolizaťaženédaňouzpríjmu,znamená,žeSlovenskárepublikyvýhodydaňovejneutrality

plne poskytovala a poskytuje aj vnútroštátnym transakciám a tieto výhody zostali zachované aj po
implementácií smerníc o daňovej neutralite, ktorých cieľ je pre Slovenskú republiku záväzný v každom
ohľade. Keďže teda Slovenská republika pri úprave vnútroštátnych situácií nastavila tie isté riešenia ako
riešenia prijaté podľa práva EÚ je zrejmé, že cieľ harmonizačnej úpravy je totožný s cieľom týkajúcim
sa vnútroštátnych transakcií.

96. Pripomíname, že cieľom harmonizačnej úpravy bola v zmysle bodu 5 recitálu smernice o daňovej
neutralite snaha vyhnúť sa ukladaniu daní v súvislosti so zlučovaním, rozdeľovaním, čiastočným
rozdeľovaním, prevodom majetku alebo výmenou akcií pri súčasnej ochrane finančných záujmov
členského štátu prevádzajúcej alebo prijímajúcej spoločnosti.

97.Daňovúneutralituzrealizovanejtransakcievdanomprípadepotvrdzuje§17dzákonaodanizpríjmov
upravujúci nepeňažný vklad v pôvodných cenách, pričom skutočnosť daňovej neutrality podľa § 17d
zákona o dani z príjmov nebola medzi účastníkmi konania sporná.98. Vo vzťahu k záväznosti smernice o daňovej neutralite, najvyšší súd poukazuje na právny názor
Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou

normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu. Ustanovenia zmluvy (porovnaj napr.
Costa p. ENEL, 6/64, 15.07.1964, Zb. s. 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf,
5/88, 13.07.1989, Zb. s. 2069, bod 17), nariadenie (napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039,
bod. 9), smernice (Becker, 8/81, 19.01.1982, Zb. s 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78,
08.03.1979, Zb. s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb.

3641), zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu
v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako akákoľvek
vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na
ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom
alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr.
Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť

úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva (Hubbard,
C-20/92, 01.07.1993, Zb. s. 1-3777, bod 19, Sail, 82/71, 21.03.1972, Zb. s. 119, bod 5), čo znamená,
že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť
rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa,
zákonodarca aj súdne orgány. Najvyšší súd poukazuje na to, že vnútroštátny súd sa stáva všeobecným

súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok
úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Francovych a
Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-2433, bod 19, Simmenthal, 106/77, 09.03.1978, Zb. s. 629,
bod 16).

99. Aj keď teda akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu
silu ako vnútroštátna právna úprava, tak vo vzťahu ku konceptu priamej účinnosti smerníc, najvyšší
súd uvádza, že tento vznikol z viacerých rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ vyformovali štyri podmienky, ktoré musia byť splnené pre to, aby bolo možné túto doktrínu využiť
v praxi. Týmito podmienkami sú 1. jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici,

2. nepodmienený záväzok, 3. uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku,
4. nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak , priznáva mu nejaké právo).
Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôraznil, že nepripúšťa horizontálny priamy
účinok smerníc, to znamená, že jednotlivci nemajú právo dovolávať sa priameho účinku nesprávne
implementovanej smernice voči iným fyzickým alebo právnickým osobám. Judikatúra súdneho dvora

EÚ ďalej ustálila, voči ktorým inštitúciám je možné uplatniť priamy účinok smerníc, resp. ktoré orgány sú
povinné automaticky priamy účinok smerníc rešpektovať. Súdny dvor EÚ rozšíril pojem štát a uviedol, že
znením smerníc nie sú zaviazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné
verejné orgány. Cieľ smerníc je však záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu
zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci,

ktorésúnadrámecpravidielmedzijednotlivcami.Medzitakétoorgánypatrianapr.daňovéúrady,podniky
pod finančnou kontrolou štátu, inštitúcie poskytujúce zdravotnícke služby a ďalšie, ktoré spĺňajú vyššie
uvedené špecifiká.

100. V posudzovanom prípade smernica o daňovej neutralite má priamy účinok vo vzťahu k právam,

ktoré sú v nej dostatočne jednoznačné a nepodmienené, pričom z hľadiska jej cieľa, ktorým je snaha
vyhnúť sa ukladaniu daní v súvislosti s vymedzenými transakciami, je záväzná pre všetky orgány. V
tomto smere sa javí člnok 4 v spojení s článkom 9 smernice o daňovej neutralite, podľa ktorých zlúčenie,
rozdelenie alebo čiastočné rozdelenie, ako aj prevod aktív, nevedie k zdaneniu kapitálových ziskov
vypočítaných ako rozdiel medzi reálnou hodnotou prevedených aktív a pasív a ich hodnotou na daňové

účely ako dostatočne jednoznačné. Smernica totiž definuje „kapitálový zisk“ ako rozdiel medzi reálnou
hodnotou prevedených aktív a pasív a ich hodnotou na daňové účely. A v článku 4 ods. 2 písm. a/ a b/
definuje „reálnu hodnotu prevedených aktív a pasív“ ako aj „hodnotu na daňové účely“.

101. Najvyšší súd pritom uvádza, že v posudzovanom prípade považoval pre štátne orgány za rozhodný

a záväzný najmä cieľ smernice o daňovej neutralite uvedený v bode 5 recitálu, ktorý považoval za
dostatočne jasný a určitý a v zmysle ktorého spoločný daňový systém by sa mal vyhnúť ukladaniu daní
v súvislosti so zlučovaním, rozdeľovaním , čiastočným rozdeľovaním a prevodom majetku spoločnosti.102.Najvyššísúdďalejuvádza,žesmernicaodaňovejneutralitepritomsamazakotvujeprávočlenského
štátu odmietnuť jej aplikáciu, konkrétne v článku 15 ods. 1 písm. a/ stanovuje, že členský štát môže
odmietnuť uplatňovanie alebo ustúpiť od uplatnenia výhod vyplývajúcich zo všetkých alebo ktorejkoľvek

časti ustanovení článkov 4 až 14, ak jedna z operácií uvedených v článku 1 má za svoj hlavný cieľ
alebo jeden z hlavných cieľov daňový únik alebo vyhýbanie sa plateniu daní. Skutočnosť, že operácia
nie je vykonaná z riadnych obchodných dôvodov, ako napríklad reštrukturalizácia alebo racionalizácia
činností spoločností zúčastňujúcich sa na operácii, môže viesť k predpokladu, že hlavným alebo jedným
z hlavných cieľov operácie je vyhýbanie sa plateniu daní alebo daňový únik.

103. V tomto smere najvyšší súd pripomína, že cieľom zrealizovanej transakcie bolo splnenie podmienok
vyplývajúcich zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13.07.2009 o spoločných
pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES (ďalej aj
„Tretia plynárenská smernica“) a nadväzujúcej zákonnej povinnosti podľa § 96 ods. 1 zákona č.
251/2012 Z.z, o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o energetike“). Na základe uvedených povinností akcionár žalobcu vložil do žalobcu
svoj majetok a záväzky súvisiace s prepravu zemného plynu (ďalej aj ako len „vklad“), ktoré tvorili
samostatnú časť podniku akcionára. Povinnosť žalobcu nadobudnúť vlastníctvo k aktívam slúžiacim
na prepravu plynu podľa zákona o energetike bola uložená v nadväznosti na implementáciu tzv.
Tretieho energetického balíka Európskej únie. Aj samotný žalovaný 2/ v súvislosti so vznesenými

námietkami v administratívnom konaní uviedol, že nespochybňuje, že „celá transakcia nepeňažného
vkladu“ prepravnej siete z materskej spoločnosti SPP, a.s. bola vykonaná v súlade s príslušným
ustanoveniami Zákona o energetike, do ktorej bola Tretia plynárenská smernica transponovaná a je v
súlade s právom EÚ“.

104. Ďalšou úlohou v kontexte aplikácie cieľa Smernice o daňovej neutralite bolo posúdenie , či osobitný
odvod podľa zákona č. 235/2012 Z.z. spadá do kategórie daní.

105. Právna teória definuje daň ak platbu fyzických a právnických osôb, ktorá je vynútiteľná, spravidla
neúčelná,zákonomurčenáapravidelnesaopakujúca,aktorúvyberáštátaorgánymiestnejsamosprávy

v prospech verejných rozpočtov a účelových fondov na úhradu verejných výdavkov vo vopred určenej
výške a s presne určený termínom splatnosti.

106.Ajkeďosobitnýodvodniejezahrnutývsystémepriamychdaní,jezrejmé,ženapĺňavyššieuvedené
definičné znaky dane, Osobitný odvod totiž predstavuje obligatórne ukladanú platbu z príjmu právnickej

osoby, ktorá sa stáva súčasťou verejných prostriedkov, pričom jej správu vykonáva správca odvodu,
ktorým je správca dane a jej výber a vymáhanie a riadi rovnakými procesnými pravidlami ako dane (§
12 ods. 1 zákona o osobitnom odvode). Príjmy zo zaplatených odvodov štát eviduje ako príjmy z daní. S
ohľadom na uvedené je zrejmé, že odvod predstavuje zákonom stanovenú špecifickú platbu ako verejnú
dávku, za ktorú štát neposkytne jej platiteľovi ekvivalentné protiplnenie a je vyberaná za účelom získania

príjmov na úhradu verejných potrieb, a teda je svojim charakterom daňovou kategóriou.

107. V súvislosti s námietkou žalovaných, že osobitný odvod nie je daňou, pretože vstupuje do základu
dane z príjmov ako daňový výdavok, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom žalobcu potvrdeným
krajským súdom , že slovenský právny poriadok pozná veľa daní, ktoré stupujú do základu dane ako

daňový výdavok a napriek tomu sú považované za daň (ako napr. daň z nehnuteľností, daň z motorových
vozidiel). Žalovaní vo svojom vyjadrení doručenom na najvyšší súd 28.11.2016 naviac sami uvádzajú, že
„odvod uhrádzaný regulovaným subjektmi na základe Zákona o odvode má charakter priamej daňovej
platby“.

108. Smernica o daňovej neutralite teda zabezpečuje, aby vymedzené transakcie boli z pohľadu
daňového zaťaženia neutrálne. Požiadavka neutrality znamená, že predmetné transakcie nesmú
podliehať najmä daniam uvedeným v časti B prílohy č. 1 Smernice o daňovej neutralite (časť B Prílohy
č. 1 Smernice o daňovej neutralite stanovuje, že v Slovenskej republike ide o daň z príjmu právnických
osôb/. Zároveň však z ustanovenia článku 3 ods. 1 písm. c/ Smernice o daňovej neutralite vyplýva, že

tieto transakcie nesmú podliehať ani inému plneniu, ktoré má rovnaké účinky ako dane vymenované
v časti B prílohy č. 1 Smernice o daňovej neutralite a môže tieto dane nahradiť. Judikatúra SDEÚ
(napr. rozsudok z 08.06.2000 vo veci C-375/98) interpretuje pojem „dane, ktoré môžu uvedené danenahradiť“ tak, že ide o dane, ktoré majú rovnaký charakter, resp. majú rovnaký účinok ako dane výslovne
vymenované v Smernici o zdaňovaní materských a dcérskych spoločnosti.

109. Keďže teda zrealizovaná transakcia bola aj z pohľadu vnútroštátnej právnej úpravy (§ 17d zákona
o dani z príjmov) daňovo neutrálna a osobitný odvod má charakter priamej dane a spadá do vecného
rozsahu Smernice o daňovej neutralite, je potrebné prijať záver, že zrealizovaný vklad zaúčtovaný ako
odpis záporného goodwillu vo výške 1 720 998 422,05 € v záujme rešpektovania cieľa daňovej neutrality
nepredstavoval základ pre výpočet osobitného odvodu podľa § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode.

Najvyšší súd teda v zhode s právnym názorom krajského súdu považoval za potrebné zaujať vo veci
eurokonformný výklad a s prihliadnutím na okolností daného prípadu dať na posudzovanú transakciu
prednosť právu EÚ, konkrétne cieľu smernice o zachovaní daňovej neutrality. Skutočnosť, že žalovaní
nepostupovali v súlade s uvedeným a neuprednostnili právo EÚ zaťažuje napadnuté rozhodnutia vadou,
ktorá má za následok ich nezákonnosť.

110. Krajský súd namietal aj rozpor zákona o osobitnom odvode s Treťou plynárenskou smernicou
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách
pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES), konkrétne, že odvod
nespĺňa požiadavky proporcionality a ostatné požiadavky na opatrenia prijímané podľa článku 3 Tretej
plynárenskej smernice v časti vzťahujúcej sa na regulované subjekty podnikajúce v plynárenstve,

minimálne v časti vzťahujúcej sa na vklad, keďže je zrejmé, že podľa článku 3 ods. 2 smernice a v zmysle
judikatúry SDEÚ musia byť opatrenia prijaté na základe tohto článku proporcionálne a jasne definované,
transparentné, nediskriminačné, overiteľné a musia zaručiť rovnosť prístupu plynárenských spoločnosti
EÚ k spotrebiteľom.

111. V tomto smere bolo medzi účastníkmi sporné, či zákon o osobitnom odvode z hľadiska predmetu
oblasti ktorej sa dotýka, prestavuje opatrenie čisto daňovej alebo aj energetickej legislatívy. Hoci zákon
o osobitnom odvode nijakým spôsobom neodkazuje na plynárenskú legislatívu, nemožno izolovať
skutočnosť, že osobitný odvod je opatrením, ktoré bolo prijaté voči regulovaný subjektom, vrátane
subjektov vykonávajúcich regulovanú činnosť v plynárenstve.

112. Slovenská republika v súlade s Treťou plynárenskou smernicou prijala s účinnosťou od 01.09.2012
zákon č. 250/2012 Z.z, o regulácii v sieťových odvetviach a zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorými o.i. zaviedla do plynárenstva model vlastníckeho
odčleneniaaktivíttýkajúcichsaprepravyzemnéhoplynuaaktivítsúvisiacichsdodávkouzemnéhoplynu,

čímsisplnilapovinnosťimplementácieTretejplynárenskejsmernice.Slovenskárepublikavšakparalelne
s účinnosťou od 01.09.2012 schválila zákon o osobitnom odvode, ktorým regulovaným osobám vo
vybraných odvetviach uložila povinnosť platiť osobitný odvod z dosiahnutého hospodárskeho výsledku,
ak ich suma základu odvodu dosiahla aspoň 3 milióny eur.

113. Právna úprava priamych daní nebola v zmysle článku 2 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie priradená do výlučnej právomoci členských štátov, ale do spoločnej právomoci Európskej únie a
členských štátov, t.j. členský štát vykonáva svoju právomoc v oblasti priamych daní len v rozsahu v
akom ju nevykonáva Európska únia. Na podporu uvedeného možno poukázať na rozsudok SDEÚ z 6.
júna 2013 vo veci C-383/10, v ktorom Komisia uviedla: „na úvod Komisia vo svojej žalobe zdôrazňuje,

že priame dane nespadajú do výlučnej právomoci členských štátov, ale sú implicitne a nevyhnutne
zahrnuté do právomoci týkajúcej sa vnútorného trhu podľa článku 4 ods. 2 písm. a/ ZFEÚ a považované
za spoločnú právomoc Európskej únie a členských štátov. Tento výklad podporuje judikatúra Súdneho
dvora, podľa ktorej priame dane patria do právomoci členských štátov, avšak tieto štáty musia uplatňovať
svoje právomoci v súlade s právom Únie. Na podporu svojho názoru Komisia cituje rozsudok z 24. mája

2007, Holbock /C-157/05,Zb. s. 1-4051, bod 21/“.

114. V súčasnosti oblasť daní teda patrí medzi tzv. spoločné právomoci EÚ a členských štátov a nie
je teda pravdivé tvrdenie žalovaných uvedené v ich Vyjadrení, že oblasť priamych daní zostáva vo
výhradnej kompetencií členských štátov. Je však pravdou, že v oblasti priamych daní sú právne predpisy

členských štátov harmonizované len v relatívne obmedzenej miere. Hoci EÚ v oblastiach ako je boj
proti daňovým únikom, resp. proti tzv. agresívnemu daňovému plánovaniu, podniká iniciatívy smerujúce
ku koordinácii národných politík, tieto majú skôr formu odporúčaní a legislatívna prax členských štátov
sa zatiaľ vyvíja pomerne individuálne. Napriek tomu však SDEÚ už niekoľkokrát v minulosti judikoval,že členské štáty nemajú ani v tejto oblasti úplne voľné ruky a sú povinné aj v oblasti priamych daní
rešpektovať právo EÚ a osobitne sa vyhýbať diskriminácii. Možno teda konštatovať, že zo žiadnych
prameňov práva EÚ nevyplýva prednosť vnútroštátnej legislatívy upravujúcej oblasť daní vrátane

sektorových daní pred legislatívou EÚ.

115. Uvedený právny záver vyplýva aj z judikatúry SDEÚ, podľa ktorej „ak členský štát uloží podnikom
v určitom sektore hospodárstva, ktorý právo EÚ harmonizuje a liberalizuje povinnosť v podobe určitej
sektorovej verejnej dávky (vrátane dane), táto musí byť v súlade s požiadavkami príslušnej sektorovej

úpravy EÚ“. Konkrétne v prípade Albacon a Infostrada sa Súdny dvor zaoberal posúdením súladu
talianskej sektorovej dávky /chargé/ zavedenej v roku 1998 s bývalou telekomunikačnou smernicou.
Súdny dvor v prvom rade zisťoval, či predmetná dávka predstavuje poplatok podľa článku 6 a článku
11 bývalej telekomunikačnej smernice. Keď zistil, že nepredstavuje, následne skúmal, či predmetný
poplatok je v súlade s cieľmi a požiadavkami bývalej telekomunikačnej smernice. Následne dospel k
záveru, že členský štát nebol oprávnený zaviesť takúto dávku, nakoľko v rozpore s účelom bývalej

telekomunikačnej smernice predstavovala prekážku pre liberalizáciu trhu a slobodu poskytovania
telekomunikačných služieb. Hoci v prípade Albacon a Infostrada išlo o sektorovú reguláciu v oblasti
telekomunikácií, je možné analogicky uvedený prístup posudzovania sektorových dávok aplikovať aj na
iné sektory, vrátane plynárenstva.

116. Najvyšší súd teda konštatuje, že bez ohľadu na skutočnosť, či predstavuje osobitný odvod čisto
daňovú alebo aj plynárenskú legislatívu je zrejmé, že žiadna vnútroštátna právna úprava nesmie byť v
rozpore s cieľom Tretej plynárenskej smernice a členské štáty môžu prijímať vhodné opatrenia brániace
otváranie plynárenského trhu v EÚ len za podmienok podľa článku 3 Tretej plynárenskej smernice.

117. Konkrétne článok 3 ods. 2 Tretej plynárenskej smernice ohľadom prípustných opatrení uvádza:
„So zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom
fungujúcim v plynárenskom odvetví z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti
služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť vrátane bezpečnosti dodávky,
pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochranu životného prostredia vrátane energetickej efektívnosti,

energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované,
transparentné , nediskriminačné, overiteľné a plynárenským podnikom Spoločenstva musia zaručovať
rovnosť prístupu k spotrebiteľom v jednotlivých štátoch. Vo vzťahu k bezpečnosti dodávky, riadeniu
energetickej efektívnosti, riadeniu na strane dopytu a v záujme plnenia cieľov v oblasti životného
prostredia a cieľa energie z obnoviteľných zdrojov uvedených v tomto odseku môžu členské štáty

zavádzať dlhodobé plánovanie, pričom vezmú do úvahy, že o prístup do sekcie sa možno budú usilovať
tretie strany“.

118. Podľa článku 3 ods. 7 Tretej plynárenskej smernice: „Členské štáty vykonávajú vhodné opatrenia
na dosiahnutie cieľov v oblasti sociálnej a hospodárskej súdržnosti a ochrany životného prostredia,

ktoré môžu zahŕňať prostriedky na boj proti zmene klímy, a v oblasti bezpečnosti dodávky. K takýmto
opatreniam môže patriť najmä poskytovanie primeraných hospodárskych stimulov a prípadne aj
využívaní všetkých existujúcich vnútroštátnych nástrojov a nástrojov Spoločenstva na údržbu a výstavbu
potrebnej infraštruktúry sietí vrátane kapacít prepojenia.“
119. Podľa dôvodovej správy k zákonu o osobitnom odvode, odvod bol prijatý ako špecifické opatrenie,

pričom „Navrhovaný zákon sa predkladá ako jedno z opatrení na spravodlivejšie a ekonomicky
efektívnejšie rozdelenie bremena vplyvov globálnej finančnej a hospodárskej krízy. V dôsledku krízy
prišlo k zhoršeniu bilancie verejných financií v prevažnej väčšine krajín Európskej únie vrátane
Slovenka“. Zákon o osobitnom odvode je teda opatrením na dosiahnutie cieľa v oblasti minimalizovania
hospodárskej krízy a týka sa teda cieľov hospodárskej súdržnosti. Zákon o osobitnom odvode sa však

netýka služieb vo verejnom záujme a nie je prostriedkom na boj proti zmene klímy alebo prostriedkom
súvisiacim s bezpečnosťou dodávky plynu.

120. Ak by sme sa teda na osobitný odvod pozerali, ako na opatrenia v zmysle článku 3 Tretej
plynárenskej smernice, prijaté za účelom zabezpečenia hospodárskej súdržnosti je nevyhnutné, aby toto

opatrenie bolo prijaté proporcionálne a nediskriminačne.

121. Vzhľadom k tomu, že vykonanie vkladu do majetku žalobcu predstavovalo splnenie si povinnosti
odčlenenia vyplývajúcej z Tretej plynárenskej smernice, tak zaťaženie tejto zákonnej povinnostiodvodom predstavuje neproporčný zásah do práv žalobcu. Najvyšší súd dospel k názoru, že bez toho,
abytobolonevyhnutnépredosiahnutiecieľazákonaoosobitnomodvode,zaťaženievykonanéhovkladu
do majetku žalobcu odvodom neprimerane a diskriminačne zaťažilo spoločnosť žalobcu. Diskriminácia

žalobcu nastala najmä v porovnaní s ostatnými regulovanými subjektami, ktorým povinnosť odčlenenia
v zmysle Tretej plynárenskej smernice nevznikla, ako aj vo vzťahu k tým, ktorým nevznikla odvodová
povinnosť z realizovaného odčlenenia podľa slovenského zákona o osobitnom odvode.

122. Naviac podľa článku 3 ods. 1 Tretej plynárenskej smernice platí: Členské štáty na základe svojej

inštitucionálnej organizácie a s náležitým zreteľom na zásadu subsidiarity zabezpečujú, aby bez toho,
aby bol dotknutý odsek 2, plynárenské podniky fungovali v súlade so zásadou tejto smernice s cieľom
dosiahnuť konkurencieschopný, bezpečný a vzhľadom na životné prostredie udržateľný trh so zemným
plynom a aby tieto podniky neboli diskriminované z hľadiska ich práv alebo povinností.

123. V posudzovanom prípade zaťaženie vykonaného vkladu do majetku žalobcu osobitným odvodom

podľa zákona o osobitnom odvode je v rozpore s článkom 3 Tretej plynárenskej smernice, keďže v
porovnaní s ostatnými regulovanými subjektami diskriminačným spôsobom zaťažilo splnenie povinnosti
žalobcu vyplývajúcej z Tretej plynárenskej smernice.

124. Najvyšší súd zdôrazňuje, že uvedený záver sa týka konkrétne posudzovaného prípadu vykonania

vkladu do majetku žalobcu v roku 2013 a v žiadnom prípade ním nie je spochybnená pravidelná
odvodová povinnosť regulovaných subjektov podľa zákona o osobitnom odvode týkajúca sa zaťaženia
hospodárskehovýsledkuregulovanýchsubjektovaani„bežná“daňovápovinnosťaplikujúcasanakaždú
osobu podnikajúcu na území Slovenskej republiky.

125. Na tomto mieste teda najvyšší súd opäť uprednostnil eurokonformný výklad prednosti Tretej
plynárenskej smernice, ktorá má prednosť pred vnútroštátnou úpravou zákona o osobitnom odvode,
ktorý diskriminačne zaťažil odvodom vklad do majetku žalobcu uskutočnený v roku 2013 za účelom
splnenia povinností vykonaných na podklade Tretej plynárenskej smernice.

126. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nález ÚS SR sp.zn. I.ÚS 155/2017, v zmysle
ktorého: Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii základných
ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je
absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje
účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri

výklade a aplikácií právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený
len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

127. Najvyšší súd zastáva názor, že cieľom zákona o energetike, ktorý rovnako ako zákon o osobitnom
odvode, ktorý nadobudol účinnosť 01.09.2012, bola harmonizácia vnútroštátnej právnej úpravy s

Treťou plynárenskou smernicou v súlade s jej článkom 3, teda v súlade so zásadou, aby prípadné
obmedzenia, ktoré plynárenským podnikom pri aplikácií smernice vzniknú boli ukladané proporcionálne
a nediskriminačne. Prílišný formalizmus správnych orgánov, ktorý nezohľadnil skutočnosť, že vykonaný
vklad do majetku žalobcu je splnením zákonných povinností a jeho zaťaženie odvodom nie je
nevyhnutné na dosiahnutie cieľa zákona o osobitnom odvode, viedol k vydaniu rozhodnutí žalovaných,

ktoré sú v rozpore s princípmi právneho štátu v zmysle citovaného nálezu ÚS SR.
128. Pozornosti Najvyššieho súdu pritom neunikla ani skutočnosť, že zákon o osobitnom odvode bol s
účinnosťou od 31.12.2016 novelizovaný, aj s ohľadom na stanovenie základu odvodu. Novela zavádza
nový základ odvodu, ktorý reflektuje len na výnosy z regulovanej činnosti. Základom odvodu je výsledok
hospodárenia spoločnosti vykázaný v účtovnej závierke, ktorá sa predkladá spolu s daňovým priznaním

(§ 5 zákona č. 235/2012 Z.z.) vynásobený koeficientom na účel výpočtu základu odvodu, ktorý definuje
zákon. Koeficient na účel výpočtu základu odvodu sa vypočíta ako podiel výnosov (resp. príjmov,
ak regulovaná osoba účtuje sústave jednoduchého účtovníctva) z regulovanej činnosti k celkovým
výnosom (resp. príjmom, ak regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva) patriacich do
účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný výsledok hospodárenia použitý na výpočet základu odvodu.

Základ odvodu je určený súčinom hospodárskeho výsledku na príslušné účtovné obdobie (kalendárny
alebo hospodársky rok) a podielom výnosov z regulovanej činnosti k celkovým výnosom, ktoré subjekt
dosiahol v tomto účtovnom období. Novela teda reflektuje na skutočnosť, aby predmetom odvodu boli
príjmy z regulovanej činnosti a nie aj výnosy z iných neregulovaných činností. Aplikáciou nového zneniazákona o osobitnom odvode by teda došlo k odstráneniu zjavnej nesprávnosti a diskriminácii žalobcu
pri aplikácii zákona o osobitnom odvode, nakoľko odvod by sa skutočne platil len z činnosti, ktoré patria
do regulovaných činností a nie aj z vykonaného vkladu do majetku žalobcu

129. K namietanej protiústavnosti zákona o osobitnom odvode sa najvyšší súd stotožnil s názorom
krajského súdu, že ako všeobecný súd nemôže vysloviť nesúlad zákona o osobitnom odvode ako
celku, resp. niektorých jeho ustanovení, keďže toto právo prislúcha výlučne Ústavnému súdu Slovenskej
republiky . Všeobecný súd, ako aj správny orgán je pritom povinný považovať právnu úpravu za

súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. Keďže
najvyšší súd zohľadnil v danom prípade osobitosť prípadu, ktorým bolo, že posudzovaná transakcia
predstavovala splnenie povinností implementovaných do zákona o energetike na podklade Tretej
plynárenskej smernice, nepovažoval za potrebné preskúmanie súladu zákona o osobitnom odvode ako
celku Ústavný súdom Slovenskej republiky.

130. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodné argumenty, týkajúce sa aplikácie cieľa smernice o daňovej
neutralite a článku 3 Tretej plynárenskej smernice, v zmysle ktorých nemal byť v posudzovanom
prípade zrealizovaný vklad majetku žalobcu (zaúčtovaný ako odpis záporného goodvillu vo výške
1 720 998 422,05 €) zaťažený odvodom podľa zákona o osobitnom odvode, považoval najvyšší
súd závery krajského súdu o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí za vecne správne. Najvyšší

súd vzhľadom na vyššie uvedené závery zároveň nepovažoval za potrebné vyhodnocovať ďalšie
hmotnoprávne argumenty účastníkov konania, ktoré vychádzali z predpokladu neaplikácie smernice o
daňovej neutralite a Tretej plynárenskej smernice.

131. Pokiaľ ide o možnosť nazretia do spisu a možnosť vyjadriť sa k výsledkom dokazovania a zisteným

záverom ešte pred vydaním rozhodnutia, krajský súd uviedol, že žalovaný 1/ porušil zásadu zákonnosti
správy daní, zásadu úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, porušil právo žalobcu na súdnu ochranu
v zmysle článku 46 Ústavy a právo na spravodlivý proces v zmysle článku 5 Dohovoru. Žalovaný 1/
síce umožnil žalobcovi nazrieť do spisu, ale až v posledný deň svojej lehoty na vydanie rozhodnutia
(31.10.2014), a navyše keď už spis obsahoval vyhotovené a podpísané prvostupňové rozhodnutie. V

predmetnom prípade posudzoval najvyšší súd, či tento postup správneho orgánu mohol mať vplyv na
zákonnosť rozhodnutia za situácie, keď obsah spisu bol žalobcovi dostatočne známy, nakoľko obsahoval
ibadaňovépriznaniežalobcuzarok2013spolusoznámenímsamotnéhožalobcu.Zrozhodovacejpraxe
súdov totiž vyplýva, že námietka porušenia práva nahliadať do spisu nie je dôvodná v prípadoch, ak bol
spis účastníkovi dostatočne známy, keďže sa v ňom nachádzajú iba doklady, ktoré doručil správnemu

orgánu samotný účastník, alebo s ktorými bol účastník oboznámený iným spôsobom. Z toho vyplýva, že
porušením práva na nahliadnutie do spisu nemohla byť žalobcovi odňatá možnosť vyjadriť sa k obsahu
spisu a predkladať vo vzťahu k dokumentom, ktoré tvorili obsah spisu, svoje tvrdenia a dôkazy. Navyše
podľa ustálenej judikatúry NS SR platí, že rozhodnutie správneho orgánu by sa nemalo zrušiť len preto,
aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie

rozhodnutie pre účastníka (napr. rozsudok NS SR
sp.zn. 4Sž 98-102/2002 Z.z.). V posudzovanom prípade, v ktorom spis obsahuje iba dokumenty, ktoré
žalobca k dispozícii mal, by samotné odstránenie „vady“ nahliadnutia do spisu neprinieslo žalobcovi
vecne iné rozhodnutie. Z tohto dôvodu samotná táto „vada“ nemôže byť dôvodom zrušenia rozhodnutí
obidvoch žalovaných.

132. K námietke žalobu k podaniu odvolania obidvoma žalovanými, ktoré bolo podpísané za obidvoch
žalovaných prezidentom finančnej správy, najvyšší súd poznamenáva, že žalovaným 1/ je Daňový úrad
pre vybrané daňové subjekty, na ktorý sa v zmysle ustanovenia § 6 ods. 5 zákona č. 479/2008 Z.z. o
orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, uplatňuje ustanovenie § 5 ods. 6 tohto zákona, podľa ktorého „Daňový úrad má
spôsobilosťbyťúčastníkomsúdnehokonaniaasamostatnekonaťpredsúdomvrámcisvojejpôsobnosti.
Za daňový úrad koná predovšetkým riaditeľ daňového úradu alebo ním poverený zamestnane.
Prezident finančnej správy môže poveriť zastupovaním daňového úradu iného zamestnanca finančného
riaditeľstva“. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva oprávnenie prezidenta poveriť zastupovaním iného

zamestnanca finančného riaditeľstva. Aplikujúc argument a maiori ak minus, teda z logického výkladu
práva „od väčšieho k menšiemu“, tzn. ak platí niečo pre významnejšiu skutočnosť, potom to isté platí
i pre skutočnosť menej významnú, čo znamená, že ak môže prezident poveriť iného zamestnanca, je
zrejmé, že môže odvolania aj sám podpísať.133. Najvyššiemu súdu boli 26. januára 2017 doručené dve podania žalobcu, s ktorými sa vysporiadal
pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej.

134. V prvom podaní žalobca navrhol najvyššiemu súdu, aby prerušil konanie a v zmysle § 125 ods.
1 písm. a/ v spojení s článkom 130 ods. 1 písm. d/ Ústavy SR predložil Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade s § 3 ods. 1, 3 a 4, § 4 ods. 1, 3 a 7, § 5 ods. 1 až 4 a § 13 ods. 1 a
3 zákona o osobitnom odvode s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 12 ods. 1 a 2, článkom 13

ods. 2 až 4 v spojení s článkom 20 ods. 1 a článkom 35 ods. 1 a článkom 59 Ústavy SR, s článkom 1,
článkom 2 ods. 2 , článkom 3 ods. 1, článkom 4 ods. 2 až 4 v spojení s článkom 11 ods. 1 a 5 a článkom
26 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný
zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, s článkom 16, 17, 20, 21
a 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a článkom 14 a 18 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.

135. Najvyšší súd poukazuje na to, že žalobca v správnom konaní, ako aj v žalobe vo vyjadrení k
odvolaniu žalovaných už namietal, rozpor ustanovení zákona o osobitnom odvode s ústavou a na vyššie
uvedené ústavné články nadväzujúcimi medzinárodnými právnymi dokumentmi. S týmito námietkami
sa najvyšší súd zaoberal v odôvodnení rozhodnutia, preto naň odkazuje a konštatuje, že vzhľadom na

vyššie uvedené návrh žalobcu na prerušenie konania nepovažoval za dôvodný.
136. Druhým podaním označený ako „námietka zaujatosti sudcov senátu správneho kolégia
rozhodujúcich vo veci sp.zn. 5Sžf /26/2015, žalobca namietal zaujatosť sudcov konajúceho senátu v
predmetnej veci. Nakoľko uvedené podanie neobsahovalo skutočnosti v zmysle § 90 ods. 2 druhej
vety SSP a na toto podanie súd ako na námietku zaujatosti neprihliadol. Z dôvodu, že obsahom

podaniavšakboliskutočnostinasvedčujúcespáchanietrestnéhočinu,totopodanienajvyššísúdpostúpil
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ako vecne príslušnému orgánu v zmysle ustanovení
zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku v účinnom znení na ďalšie konanie.

137. Uvedené podanie Generálna prokuratúra postúpila príslušnému vyšetrovateľovi Okresného

riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, odbor kriminálnej polície, ktorý Uznesením č.
ČVS.ORP-444/4-VYS-B1-2017-PP z 18.07.2017 vyššie označené podanie odmietol, nakoľko nezistil
dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

138. Najvyšší súd na záver zdôrazňuje, že posúdenie podmienok aplikácie smernice o daňovej neutralite

a Tretej plynárenskej smernice vo vzťahu k zákonu o osobitnom odvode, je potrebné vždy preskúmať
v každom jednotlivom prípade s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. V danom prípade najvyšší
súd pritom zohľadnil aj tú skutočnosť, že celá transakcia bola zrealizovaná za účelom splnenia zákona
o energetike a v nadväznosti na implementáciu tzv. Tretieho energetického balíka Európskej únie.

139. Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na
ustanovenie § 250ja ods. 3 posledná veta OSP a § 219 ods. 1 OSP napadnuté rozhodnutie krajského
súdu ako vecne správne potvrdil.

140. O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a

§ 246c ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech priznal náhradu trov odvolacieho konania
z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 499,42 € , ktorá náhrada pozostáva z náhrady za jeden úkon
právnej pomoci /vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaných z 28.01.2016 (vo výške 143,- €, plus režijný
paušál vo výške 8,58 €, za jeden úkon právnej pomoci za písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaných
z 14.06.2019 vo výške 163,33 € plus režijný paušál v sume 9,80 €, za jeden úkon právnej pomoci za

účasť na vyhlásení rozhodnutia dňa 31.07.2019 v sume 81,67 € plus režijný paušál v sme 9,80 € plus
DPH v sume 83,24 €, ktorú náhradu sú žalovaní povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu žalobcu
JUDr. Olivera Korca do 30 dní (§ 149 ods. 1 OSP). Náhradu za úkony ako námietka zaujatosti a návrh
na prerušenie konanie súd žalobcovi nepriznal, keďže nešlo o úkony smerujúce k hájeniu práva.

141. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 veta tretia z.č. 757/2004 Z.z o súdoch a sudcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom od 1. mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.