Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 13, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/95/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612216221
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6612216221.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 proti žalovanému
Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 10C/172/2012-156 zo dňa 27. apríla
2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej aj „súd prvej inštancie“, príp.
„prvoinštančný súd“, event. „okresný súd“) žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy zamietol (prvý výrok), žalovanému náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok) a návrh žalobcu
na prerušenie konania zamietol (tretí výrok).

2. Súd prvej inštancie v priebehu konania veci rovnakých sporových strán s rovnakým predmetom žaloby
o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci vedenými pod sp. zn. 8C/161/2012, 10C/159/2012,

10C/163/2012, 10C/165/2012, 10C/166/2012, 10C/168/2012, 10C/172/2012, 10C/174/2012,
10C/175/2012, 10C/176/2012, 10C/177/2012, 10C/181/2012, 10C/182/2012, 10C/195/2012, spojil
uznesením č. k. 10C/172/2012-22 zo dňa 05. septembra 2013 na spoločné konanie, ktoré ďalej viedol
pod sp. zn. 10C/172/2012.
2.1 Majetková škoda a nemajetková ujma mala byť žalobcovi spôsobená nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Lučenec, ku ktorej malo dôjsť v jednotlivých exekučných konaniach
vedených pred okresným súdom, kde žalobca vystupoval ako oprávnený a vymáhal svoje pohľadávky

voči svojim dlžníkom z uzavretých úverových zmlúv. Okresný súd vykonal dokazovanie pripojenými
exekučnými spismi týkajúcimi sa jednotlivých spojených konaní a zistil, že:
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 8C/161/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
8Er/388/2011, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 30. mája 2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 04.
augusta 2011;

- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/159/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
8Er/101/2011, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolaexekučnému súdu doručená dňa 07. februára 2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 07.
marca 2011;
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/163/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.

5Er/1192/2010, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 22. decembra 2010 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa
21. januára 2011;
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/165/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
14Er/931/2010, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola

exekučnému súdu doručená dňa 23. septembra 2010 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa
11. januára 2011;
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/166/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
5Er/1106/2010, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 25. novembra 2010 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa
21. januára 2011;

- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/168/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
5Er/656/2011, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 16. augusta 2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 09.
septembra 2011;
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/172/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.

6Er/47/2011, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 21. januára 2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 09.
marca 2011;
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/174/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
5Er/739/2011, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola

exekučnému súdu doručená dňa 23. septembra 2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa
11. novembra 2011;
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/175/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
17Er/1195/2010, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 22. decembra 2010 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa

17. januára 2011;
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/176/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
13Er/567/2011, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnémusúdudoručenádňa21.júla2011aexekučnýsúdjuzamietoluznesenímzodňa23.augusta
2011;

- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/177/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
6Er/233/2011, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 25. marca 2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 08.
júna 2011;
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/181/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.

5Er/704/2011, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 09. septembra 2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa
27. septembra 2011;
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/182/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
5Er/1108/2010, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola

exekučnému súdu doručená dňa 25. novembra 2010 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa
21. januára 2011;
- konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 10C/195/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
12Er/1014/2010, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 20. októbra 2010 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 23.

novembra 2010.
2.2 Žalobca podal už v spojenej veci na okresný súd dňa 23. apríla 2015 návrh na prerušenie konania do
právoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyoústavnejsťažnosti,ktorejpredmetom
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Súd prvej
inštancie nenašiel zákonný dôvod na prerušenie konania, pretože o námietke zaujatosti žalobcu proti

sudcom okresného súdu vznesenej v žalobe už rozhodol Okresný súd Lučenec uzneseniami č.k.
14NcC/462/2012-8, 15NcC/484/2012-8, 43NcC/282/2012-8, 41NcC/259/2012-8, 16NcC/513/2012-8,
41NcC/257/2012-8, 13NcC/449/2012-8, 13NcC/457/2012-8, 17NcC/557/2012-8, 43NcC/256/2012-8,15NcC/460/2012-8, 14NcC/467/2012-8, 15NcC/447/2012-8, 43NcC/282/2012-8 tak, že zákonného
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil.
2.3 Prvoinštančný súd k zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom

spočívajúcom v prieťahoch v konaní uviedol, že samotné nedodržanie lehoty v exekučnom poriadku
(zákon č. 233/1995 Z. z.) neznamená automaticky prieťahy v konaní. Vo všetkých prípadoch bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, ktorý musel exekučný súd preskúmať z hľadiska ustanovení
zákonov na ochranu spotrebiteľa, čo si vyžadovalo osobitnú právnu úvahu. Vo všetkých prípadoch v
rámci exekučného konania súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol, teda v danom prípade 15 dňová zákonná lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora
neplatí. Dĺžka exekučného konania bola primeraná náročnosti veci. Súd prvej inštancie s poukazom na
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) skonštatoval, že žalobca nepreukázal
nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní a tým ani podmienky vzniku zodpovednosti
štátu za škodu. Preto okresný súd žalobu žalobcu zamietol. Tým, že žalobca nepreukázal podmienky

pre vznik zodpovednosti za škodu nebolo potrebné a hospodárne vykonať dokazovanie k výške škody.
2.4 Súd prvej inštancie rozhodol vo veci ťažiskovo s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 1, ods. 2, § 3
ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a ustanovenia § 44 ods. 1, ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej aj „Exekučný poriadok“) účinného do 31. mája 2011 a od 01. júna 2011.

2.5 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s vtedajším ustanovením § 142 ods. 1
zákonač.99/1963Zb.Občianskehosúdnehoporiadku(ďalejaj„O.s.p.“)podľaúspechuvkonanítak,že
úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania. Žalovaný si v konaní trovy konania voči
žalobcovi nevyčíslil, ani mu žiadne trovy konania nevznikli, preto mu okresný súd trovy prvoinštančného
konania nepriznal.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca včas dňa 01. júna 2015 odvolanie. Žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie právne
odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 s použitím § 221 ods. 1 O. s. p. Poukázal na to, že vo
veci rozhodoval vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli

splnené zákonné podmienky. Trval na osobnej účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré
bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu
na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva odvolanie.

V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil, že trvá na
osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené nestranným

sudcom na nestrannom súde. Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal
možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil
svoje rozhodnutie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného
súdu o dodržaní zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi, uvedenými v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie bez nariadenia

pojednávania a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil
sám. Z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel
žalobca predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku. Okresný súd
vykonal dokazovanie ex offo, nepoučil ho podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že

chce vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, ktoré nemohol
predložiť spolu so žalobou a nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože nebol poučený a informovaný.
Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej lehote
a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej lehoty zo strany

exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec nezaoberá
uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca ďalej poukázal na to, že okresný súd
odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako
v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bol rozdielnyskutkový dej a teda aj skutkový základ. Pri dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nemožno ústavnoprávne akceptovať, že okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým
spôsobom. Okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom zo dňa 27. apríla 2015, voči ktorému podal žalobca
odvolanie 01. júna 2015 s tým, že vec bola predložená odvolaciemu súdu až dňa 18. apríla 2018. Dňom
01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“),
ktorý v zmysle § 470 ods. 1, 2 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Krajský súd funkčne príslušný na prejednanie odvolania v zmysle § 34 C. s. p. preskúmal vec v
rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p.,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. z dôvodu, že pre rozhodnutie

odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem a rozsudok
okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie

spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie; v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku a v zmysle § 387 ods.
1, 2 C. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje; súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu
a súčasne vec správne právne posúdil. Reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku je potrebné uviesť, že záver súdu prvej inštancie o nenaplnení
predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu za
správny, pretože žalobca nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v sporných
exekučných konaniach. Keďže odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379
a § 380 C. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu, uvedenými v odvolaní a

procesnýmpostupomsúduprvejinštancie,ktorýpredchádzalvydaniunapadnutéhorozsudkuzhľadiska,
či (ne)došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C. s. p.).

8. Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa voči žalovanému domáhal vyčíslenej náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, spôsobenej okresným súdom ako exekučným súdom v

exekučnom konaní nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadostí o vydanie poverení na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty. Žalobca v odvolaní proti rozsudku okresného súdu
napádal vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť najmä pre
procesné chyby, ktoré vymenoval bez toho, aby špecifikoval, v čom presne vidí namietané pochybenie. V
prvom je rade potrebné zdôrazniť, že odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi. V danom

prípade je zrejmé, že aj vzhľadom na predkladanie enormného množstva typových odvolaní žalobcom
na rôzne súdy, odvolanie nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, uvedenými
v rozsudku okresného súdu; ide len o zhrnutie rozličných argumentov, reagujúcich na rôzne dôvody
zamietnutia žalôb prvoinštančnými súdmi Slovenskej republiky v obdobných veciach.
9.1 Zo spisu je preukázané, že okresný súd doručil prostredníctvom pošty žalovanému žalobu na

vyjadrenie (č. l. 20), vyjadrenie žalovaného k žalobe žalobcovi (č. l. 39) a ďalej písomné poučenie okrem
iného aj podľa § 120 ods. 4 O.s.p. doručil obidvom stranám konania. Odvolacia námietka žalobcu, že
mu súd prvej inštancie uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti a vykonaním dokazovania v
jeho neprítomnosti, odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie,nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie doručil súd prvej inštancie právnemu
zástupcovi žalobcu riadne poštou a včas s poskytnutím 5-dňovej zákonnej lehoty na prípravu na
pojednávanie. Na vykonanie pojednávania v neprítomnosti riadne a včas predvolaného žalobcu boli

podľa odvolacieho súdu splnené zákonné podmienky (§ 101 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 30. júna
2016). Postupom súdu prvej inštancie v súlade so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka
konať pred súdom. K odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania.
Súd prvej inštancie síce vykonal dokazovanie na pojednávaní v neprítomnosti strán sporu, toto však
pozostávalo len z oboznámenia sa s písomnosťami zo spisu vrátane obsahu exekučných spisov,

ktoré ako dôkaz navrhol vykonať samotný žalobca priamo v žalobe s tým, že žalobca bol účastníkom
uvedenýchexekučnýchkonaníatedaobsahexekučnýchspisovzhľadiskatvrdenýchskutočnostíodobe
od podania žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií do rozhodnutia exekučného súdu o ich
zamietnutí mu bol nepochybne známy; preto neobstojí námietka žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť
k dôkazom a k tvrdeniam žalovaného s poukazom i na to, že mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného
k žalobe. Iné dokazovanie okresný súd nevykonal.

10. Skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania a súčasne rozhodol vo veci samej (vzhľadom na neodôvodnenosť návrhov na prerušenie
konania a vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhov na prerušenie konania)
nemožno v žiadnom prípade hodnotiť (s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania) ako procesný

postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania a ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Žalobca požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a žiadal prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci

nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. V danom prípade zaujatosť vo veci prejednávaného
zákonného sudcu žalobca namietal už v žalobe. O jeho námietke bolo rozhodnuté vyššie uvedenými
uzneseniami (ods. 2.2 tohto rozhodnutia) Krajského súdu Banská Bystrica, ako súdu nadriadeného
podľa § 16 ods. 1 O. s. p. Vo veciach, ktoré sa pôvodne viedli na Okresnom súde Lučenec pod
sp. zn. 8C/161/2012, 10C/159/2012, 10C/163/2012, 10C/165/2012, 10C/166/2012, 10C/168/2012,

10C/172/2012, 10C/174/2012, 10C/175/2012, 10C/176/2012, 10C/177/2012, 10C/181/2012,
10C/182/2012, 10C/195/2012 nebol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania týchto
vecí, keďže nebol zákonným sudcom v exekučných veciach, v ktorých podľa tvrdenia žalobcu nebolo
rozhodnuté o návrhu na zmenu súdneho exekútora v stanovenom čase. Vzhľadom na uvedené, keďže
žalobca si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o jeho námietke bolo už aj

zákonným postupom rozhodnuté, okresný súd nevidel dôvody pre prerušenie konania. O obdobnom
návrhu na prerušenie konania rozhodol okresný súd v konaní už pri vytýčení pojednávania na deň 11.
decembra 2013 uznesením č. k. 10C/172/2012 - 54 zo dňa 17. decembra 2013 tak, že návrh žalobcu
na prerušenie konania zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/270/2014-76 zo
dňa 27. januára 2015 predmetné uznesenie okresného súdu potvrdil.

10.1 Sťažnosť žalobcu k Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dôvodom na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., pretože otázku či vo veci rozhodoval vylúčený
sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a

mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobcu. Uvedené
vyplývaajzuzneseniaÚstavnéhosúduSRvskutkovoaprávnetotožnejveci, napr.sp.zn.I.ÚS89/2013
zo dňa 06. februára 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. februára 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a
ktorými rozhodol tak, že návrh žalobcu odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
10.2 Dôvodom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v zmysle návrhu žalobcu z
23. apríla 2015 má byť aj predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, zodpovedanie ktorých má podľa názoru
žalobcu zásadný význam aj pre konanie v tejto veci.

10.2.1 Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 7C/6/2010-269 zo dňa 07. októbra 2013, ktorým
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie o prejudiciálnych otázkach bolo podľa zistenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušené
uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. decembra 2014. Okresný súd Prešov uznesením č.k. 7C/6/2010-316 zo dňa 12. marca 2015 opätovne prerušil konanie a predložil vec Súdnemu dvoru
Európskej únie na zodpovedanie prejudiciálnych otázok v znení:
1. Či ide o závažné porušenie práva Európskej únie, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe

rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie?
2. Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastníkkonaniavyužijevšetkyprávneprostriedkyprislúchajúcemupodľaprávnehoporiadkučlenského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci, môže v tomto prípade vzniknúť

táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred
vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?
3. V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie
orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na absolútnu
nečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených
právom členského štátu?

4. Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovednosť členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
5. Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?

Konanie na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 začalo na návrh fyzickej osoby proti
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava o náhradu škody pre porušenie práva
Európskej únie, ide teda o skutkovo a právne odlišnú vec, než je spojená vec sp. zn. 10C/172/2012
začatá na návrh žalobcu. V konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa

neriešia žiadne otázky, ktoré by mohli mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Preto
dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
neexistuje.

11. Odvolacia námietka žalobcu, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná;

tvrdenieovylúčenízákonnéhosudcuzprejednávaniaarozhodovaniavecizaložilžalobcanaargumente,
že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojím nesprávnym úradným postupom
mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd,
na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojím nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo
dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa

12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/727/2011 zo dňa
27.04.2012). O žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu riadne rozhodol nadriadený
súd uzneseniami č. k. 14NcC/462/2012 - 8, 15NcC/484/2012 - 8, 43NcC/282/2012 - 8, 41NcC/259/2012
- 8, 16NcC/513/2012 - 8, 41NcC/257/2012 - 8, 13NcC/449/2012 - 8, 13NcC/457/2012 - 8,
17NcC/557/2012 - 8, 43NcC/256/2012 - 8, 15NcC/460/2012 - 8, 14NcC/467/2012 - 8, 15NcC/447/2012

- 8, 43NcC/282/2012 - 8 tak, že zákonnú sudkyňu JUDr. Katarínu Červenkovú z prejednávania a
rozhodovania vecí nevylúčil, pretože u nej neboli zistené okolnosti, ktoré by ju z prejednávania a
rozhodovania veci vylučovali. Zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenia nadriadeného
súdu boli stranám riadne doručené. Iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu žalobca v odvolaní
neuviedol.Odvolacísúdtakistonezistilžiadneskutočnosti,ktorébyspochybňovalinestrannosťzákonnej

sudkyne. Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne
a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor strany, že v osobe určitého sudcu
existujú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci a ani skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu nezakladá ešte

bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Iné dôvody,
pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ako
sú už posúdené Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, žalobca v odvolaní anineuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej
žalobcom zo stany okresného súdu nedošlo

12. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru,
že v súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

12.1 Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Ťažisko argumentácie žalobcu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadostí o udelenie
poverenianavykonaniepredmetnýchexekúciídošlopouplynutízákonnejpätnásťdňovejlehoty.Žalobca
v žalobe uvádza, že v exekučných konaniach vedených podľa procesných pravidiel účinných od 01. júna

2010 do 31. mája 2011 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti nebola založená iba vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, avšak žalobca disponuje exekučnými titulmi vo
forme rozhodcovských rozsudkov, na ktoré sa výnimka podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o lehote

na rozhodnutie nevzťahovala. Len v období od 01. júna 2011 už 15 dňová lehota na rozhodnutie o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila v prípade, ak bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.
12.2 Tento názor žalobcu nie je celkom správny. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej „zákon č. 244/2002 Z. z.“) nadobudol účinnosť 01. júla 2002. V § 35 zákon č. 244/2002 Z. z.

ustanovuje, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre
účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
12.3 Exekučný poriadok v znení účinnom od 01. februára 2002 do 31. augusta 2005 za exekučné tituly
v § 41 ods. 1, 2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti
alebo postihuje majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené zmiery, platobné výmery, výkazy

nedoplatkov a dohody, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj
na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba, povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila. Aj keď rozhodcovský rozsudok ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení účinnom od 01. februára 2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval, od 01. júla 2002 bolo

možné viesť exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku, ako „na podklade iného vykonateľného
rozhodnutia“, keďže zák. č. 244/2002 Z. z. priznával rozhodcovskému rozsudku s účinnosťou od 01. júla
2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku súdu. V období od 01. júla 2002 do 31. mája 2010
bolo povinnosťou exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ak titulom bol rozhodcovský rozsudok v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti,

pretože až s účinnosťou od 01. júna 2010 bola v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvená výnimka,
že lehota 15 dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d).
12.4 Exekučný poriadok s účinnosťou od 01. septembra 2005 v § 41 ods. 2 písm. c) za exekučné
tituly označuje notárske zápisnice a v písm. d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a

zmierov nimi schválených. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela Exekučného poriadku
uskutočnená zák. č. 102/2011 Z. z. účinná od 01. júna 2011 podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu
vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d) iba odstraňuje rozporný výklad § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa

rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z toho vyplýva záver, že rozhodcovský rozsudok je exekučným
titulom od 01. júla 2002; v období od 01. júla 2002 do 31. mája 2010 mal exekučný súd o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a mienil
vydať poverenie, rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti, ale v období od 01. júna 2010 naďalej,
pokiaľ chcel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, už nebol

viazaný lehotou 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všetky žiadosti v žalobcom označených
exekučných konaniach boli na súd doručené po dátume 01. júna 2010 (v období od septembra 2010 do
septembra 2011), kedy už zákonná lehota na rozhodnutie o týchto žiadostiach neplatila.12.5 Okrem toho, podľa ustálenej súdnej praxe pätnásťdňová lehota, plynúca od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor
v žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (viď uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 z 10.07.2013, sp.
zn. II.ÚS/248/2013 z 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 z 13.02.2013). Preto v prípade, že
okresný súd z pripojených exekučných spisov zistil, že k vydaniu rozhodnutí o zamietnutí návrhu na
vydaniepovereniaexekútoranavykonanieexekúciídošlovjednotlivýchexekučnýchkonaniachvrozpätí

18 dní až 2,5 mesiaca od podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, uvedený postup a obdobia nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v
konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predložených
exekučných titulov. Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o žiadostiach súdneho
exekútora v uvedenom trvaní nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu.
Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval pred okresnými súdmi, je ústavne

akceptovateľná aj dlhšia lehota, nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp.
zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v prípadoch,
keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky). Exekučný
súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi bol vždy povinný skúmať,

či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým bol povinný
skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 Exekučného poriadku mal všetky zákonné atribúty a
či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak exekučným titulom
je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného
poriadku aj zo zák. č. 244/2002 Z. z. Pri nútenom výkone právoplatného rozhodcovského rozsudku je

exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými
stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
nazákladeneplatnejrozhodcovskejzmluvy(doložky),jeoprávnenývyvodiťvšetkydôsledky,vyplývajúce
z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Takýto
právny záver vyplýva z nespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. 3Cdo 385/2012,

6Cdo 228/2011, 6Cdo 105/2011, 5Cdo 230/2011, 1Cdo 54/2013 a iné). K okolnostiam daného prípadu
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe, že žalobca
podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd veľkým
počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodovaniu exekučného súdu aj s
určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené i tým, že exekučný súd náležitým spôsobom skúmal

exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi, návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, atď.). Ak exekučný súd adekvátnym
spôsobom procesne reagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na základe návrhu na vykonanie
exekúcie žalobcu v pozícii oprávneného, nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že na strane
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu (viď uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV.

ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012, v ktorom sa uvádza, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom v relevantnom čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zisťuje rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie). Ak teda okresný súd
v prípade, ak žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, nie

je touto lehotou viazaný, nemohlo z jeho strany dôjsť k jej porušeniu, a nemožno hovoriť o tom, že
súd nerozhodol v zákonnej lehote. Odvolací súd teda na podporu tvrdení uvedených v odôvodnení
rozhodnutia okresného súdu poznamenáva, že zo slovného a logického výkladu ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15 dní sa
vzťahuje len na vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota neplatí,

čo je dané zrejme tým, že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na vykonanie
exekúcie potrebuje dlhší čas, než na vydanie poverenia.
12.6 Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za akceptovateľnú. Ústavný súd SR
vovyššieuvedenomrozhodnutípoukazujenasvojudovtedajšiujudikatúru,podľaktorejniekaždýzistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyslovil,
že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySR (napr. I. ÚS 42/01). V prejednávanom prípade nedošlo k žiadnym prieťahom v konaní zo strany
exekučného súdu a vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 18 dňoch až 2,5
mesiacoch od doručenia tejto žiadosti na exekučný súd je v súlade s právom žalobcu na spravodlivý

súdny proces bez zbytočných prieťahov.

13. Nakoniec žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku,
ktorý sa podľa neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani
v tomto smere však nemožno okresnému súdu nič vytknúť; žalobca v konaní nepreukázal jeden z

kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, spôsobenú pri výkone
verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti
konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody
a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje nepreskúmateľnosť
napadnutéhorozsudku.Keďžežalobcavsúdnomkonanínepreukázalexistenciunesprávnehoúradného
postupu, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,

nevzniklo mu právo na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy. Okresný súd nepostupoval v rozpore
s exekučným poriadkom, jeho konanie nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z.. Správne právne odôvodnil, prečo žalobe nevyhovel, keď neboli naplnené
súčasne všetky zákonom určené podmienky, na základe ktorých dochádza k vzniku zodpovednosti štátu
na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu.

14. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, ktorý bol v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou
do 30. júna 2016 (ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p.).

15. O trovách odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 C. s. p. V dôsledku miery úspechu žalovaného v odvolacom konaní mu vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania; keďže si žalovaný žiadne trovy neuplatnil, ani mu z obsahu spisu
nevyplynuli,odvolacísúdmutrovyodvolaciehokonanianepriznal(porovnajuznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/544/2015 zo dňa 26. 10. 2016).

16. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C. s. p.).