Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 17, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoSr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317200175
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317200175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobkyne: W. K., nar. XX. XX. XXXX,
P. XXXX/XX, XXX XX M., práv. zast.: JUDr. Lenka Balogová, Kukučínova 7, Košice, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, práv. zast. JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a vydanie
bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k.
15Csr/1/2017-56 zo dňa 23. 05. 2017, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 100
%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
,, I. Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom Victoria Arbiter,
so sídlom Framborská 3605, Žilina pod spisovou značkou RK-PC-590/16-EK zo dňa 26.9.2016.

II. Súd u k l a d á žalovanému zaplatiť žalobkyni 818,68 eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne

od 8.9.2016 do zaplatenia.

III. Súd p r i z n á v a žalobkyni plnú náhradu trov konania.“

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 45 ods. 1 a 3, § 46 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ZoSÚ), § 39, § 52
ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 až 5 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. V odôvodnení uviedol, že medzi stranami sporu bola dňa 11. 03. 2013 uzatvorená zmluva
o úvere a v ten istý deň bola medzi nimi uzatvorená aj rozhodcovská zmluva. Ďalej je zrejmé,
že žalobkyňa v tomto vzťahu vystupuje ako fyzická osoba - spotrebiteľ a žalovaný vystupuje v

rámci svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ. Úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu
je spotrebiteľskou zmluvou, ide o štandardnú formulárovú zmluvu. Súčasťou zmluvy o úvere boli
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nakoľko boli už vopred
pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci bolo to pre súdprvejinštancie,čiRozhodcovskázmluvakúveruč.XXXXXXXXXXzodňa11.03.2013,nazákladektorej
rozhodcovský súd založil svoju právomoc, je platná. Predmetná Rozhodcovská zmluva podľa názoru
súdu prvej inštancie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa a to tým, že v prípade podania žalobného návrhu dodávateľom núti spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcovským súdom, ktorý vopred vybral dodávateľ a
zbavuje ho možnosti riešiť spor pred štátnym súdom. Ďalej uviedol, že pokiaľ sa jedná o žalovaným
uvádzanú skutočnosť, že žalobkyňa aj po podpise rozhodcovskej zmluvy mala možnosť ju ukončiť
a to formou odstúpenia, ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka umožňuje účastníkovi konania

odstúpiť od zmluvy, ak je to v zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Pokiaľ súd dospeje k
záveru, že rozhodcovská zmluva je v rozpore so zákonom a spĺňa podmienky neprijateľnej zmluvnej
podmienky, vyvoláva neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a to neplatnosť absolútnu. Preto nie je možné
odstúpiť od neplatného právneho úkonu, ktorý nikdy nenastal. Vzhľadom na vykonané dokazovanie
súd prvej inštancie predloženú rozhodcovskú zmluvu považoval za absolútne neplatnú a preto zrušil
rozhodcovský rozsudok v zmysle § 45 ods. 1 písm. e) Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

Súd prvej inštancie bol tiež toho názoru, že rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami
všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa a toto porušenie mohlo mať
vplyv na výsledok sporu. V zmluve absentuje údaj RPMN a o konečnej splatnosti úveru. Zákon o
spotrebiteľských úveroch explicitne vyjadruje ako jednu z obligatórnych náležitostí údaj RPMN a o
konečnej splatnosti. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších

zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru, nejednoznačne určený deň stanovený počtom dní od
uzavretia zmluvy). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno
stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Zmluva nemá náležitosti podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch. Nie je uvedený správne termín splatnosti podľa písm. f), úroková sadzba
podľapísm.i),RPMNpodľapísm.j)arozpissplátokpodľapísm.k),apretosúdprvejinštanciepovažoval

zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Žalobkyni boli poskytnuté finančné prostriedky žalovaným vo
výške 1170 eur a žalobkyňa splatila sumu 1820,51 eura, teda o 818,68 eura viac, ako jej bolo vyplatené.
Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že predmetný nárok
nepovažuje za premlčaný, nakoľko za premlčaciu lehotu považuje plynutie 10-ročnej lehoty podľa § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri uzavretí zmluvy dňa 11. 03. 2013 a podaní žaloby dňa 10. 01. 2017 k

premlčaniu nedošlo, teda si žalobkyňa uplatnila žalobu v zákonnej objektívnej a subjektívnej premlčacej
dobe.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“). V danom prípade mala žalobkyňa vo veci plný úspech, avšak si

náhradu trov neuplatnila, zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, preto žalobkyni nepriznal náhradu trov
konania.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný. Namietal, že súd rozhodol nezákonné a bez toho, aby ním uvádzané dôvody mali oporu

vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie, z ktorého by vyplynul záver o
neuvedení údaju RPMN v zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX.. Z údajov o schválenom
úvere v bode 6 vyplýva, že hodnota RPMN je 69,43 % . Je síce pravda, že uviedol, že údaj o RPMN
nie uvedený správne, avšak tento záver súd bližšie neodôvodnil. Pokiaľ ide o udaj o konečnej platnosti,
súd prvej inštancie si sám sebe odporoval, keď v bode odôvodnenia 45. uvádza, že zmluva neuvádza

údaj o konečnej splatnosti a v bode 48 zase, že tento údaj nie je uvedený správne. Odôvodnenie súdu
prvej inštancie je tak zmätočné a nepreskúmateľné. Udaj o konečnej splatnosti vyplýva tak v zmysle
bodu 4.5 zmluvných dojednaní zo splátkového kalendára ako aj z Oznámenia veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi, ktoré predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy v zmysle čl.7, 7.1 zmluvných dojednaní.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 13Co/111/2014-166. Namietal,

že súd prvej inštancie neuviedol, prečo považoval úrokovú sadbu za nesprávne uvedenú. Namietal
aj dôvodnosť záveru súdu, podľa ktorého by zmluva o revolvingovom úvere by mala obsahovať rozpis
splátky. Tento záver nemá oporu ani v zákone, a v kontexte rozsudku Súdneho dvora EU vo veci C-45/15
je ho možné považovať za nesprávny a nezákonný. Súd prvej inštancie neoprávnené nerešpektoval
výklad podaný Súdnym dvorom EÚ, hoci ide o povinnosť každého súdu členského štátu EÚ. Súd

prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o náležitosti týkajúcej sa uvádzania počtu, výšky termínov
splátok a výklad podaný súdom odporuje § 9 ZoSÚ. Napadal taktiež záver súdu prvej inštancie o
úmyselnom bezdôvodnom obohatení, ktorý je v rozpore so zákonom (§107 ods. 1 a 2 OZ, § 125 a § 132
OSP). V súdnom konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz o úmysle bezdôvodne sa obohatiť. Závery súduprvej inštancie o úmyselnom bezdôvodnom obohatení vylučuje fakt, že nároky z rovnakej zmluvy bol
opakovane priznané a zmluva posúdená ako platná. Existenciu úmysle nie možné založiť na teoretickej
rovine o poznaní zákonov, musí byť dokázaná. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil

rozsudok v napadnutom rozsahu a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Zároveň si uplatnil
nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní a iných trov odvolacieho konania.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Považovala dôvody odvolania za nedôvodné a
rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a zodpovedajúce zistenému skutkovému stavu. Navrhla

potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznať žalobkyni náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vo výroku vecne správne.

8. Sporové strany uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere pod č. XXXXXXXXXX z 11. 03. 2013.
Žalovanému bol poskytnutý úver s úverovým limitom vo výške 1.170 eur, ktorý mal byť splácaný v počte
42 mesiacov v 15. deň v mesiaci, výška mesačnej splátky bola stanovená na 62,69 eura.

9. Skutočnosť, že zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 11. 03. 2013 uzatvorená medzi žalobkyňou a

žalovaným je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou nebola medzi stranami sporu sporná.
Ani to, že predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ.

10. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere (11. 03.
2013), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka

musí obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

11. Podľa § 11 ods.1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere (11. 03.
2013), spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

12. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.

13. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.2 písm. f) ZoSÚ cez prizmu

eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu termínu konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

14. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne konečnej
splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ). Termín konečnej splatnosti v Zmluve uvedený nie je a tento

nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v Zmluve, keďže v zmluve je uvedený len
počet splátok, periodicita splácania, absentuje však uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý
dátum počiatku povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť.

15. Uvedenie údaja o termíne prvej splátky v listine označenej ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru

zo dňa 11. 03. 2013 nie je postačujúce, nakoľko predmetnú listinu nie je možné považovať za súčasť
Zmluvy, keďže predstavuje jednostranné oznámenie veriteľa, ktoré žalobca písomne neodsúhlasil.16. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani čl. 7. 1 písm. g) Zmluvných dojednaní - Zmluvy o
revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT, s. r. o., pretože žiadne zmluvné dojednanie nemôže
byť považované za platné, pokiaľ nerešpektuje ZoSÚ, ktorý vyžaduje písomnú formu, t. j. aj podpis na

zmluveospotrebiteľskomúvere,tedaajvovzťahukdojednaniam,ktorésúuvedenévOznámeníveriteľa
o schválení úveru dlžníkovi, čo sa v danom prípade nestalo. Bez tohto podpisu dlžníka - žalobkyne tento
dokument možno považovať len za jednostranný právny úkon.

17. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje

do zmluvného vzťahu. V opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktorého cieľom
bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach
týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku.

18. Pokiaľ ide o bod 4.5 Zmluvných dojednaní, ten odkazuje na splátkový kalendár, ktorý mal byť
dlžníkovi poskytnutý, tento však v konaní predložený nebol. Navyše z bodu 4.5 Zmluvných dojednaní

vyplýva, že splátkový kalendár je poskytovaný dlžníkovi pri poskytnutí revolvingu. V konaní nebolo
preukázané, že by žalovaný okrem prvotného úveru poskytol následne žalobkyni aj revolving. Žalovaný
v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

19. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ a rozsudkom Súdneho dvora vo veci

C-42/2015HomeCreditSlovakia,a.s.aKláraBiróováodvolacísúdpoukazujenapriamyúčinoksmerníc.
Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých
vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý
riešia.

20. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.

21. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

22. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd
totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití
všetkýchaplikačnýchmetódaustanoveníceléhoprávnehoporiadku,nonadruhejstrane existujúobavy,
aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a
navyše aj proti princípom súkromného práva akými je aj princíp právnej istoty.

23. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok
úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti

vstupných údajov pre výpočet RPMN.

24. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení

jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k/
§ 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.

25. V zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia

zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.26. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských

úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

27. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany
spotrebiteľovi.Tenmátotižprávobyťinformovanýovýške(sume)úrokovzúveruapoplatkoch.Žalovaný

ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov
a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené
(§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu,
že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný
ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o
spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo

245/2010).

28. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo

bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod .

29. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ

má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

30. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje aj na príspevok
doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci
konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere
by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na

úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne
narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva
Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom
a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len

prostredníctvomnepriamehoúčinkusmernice,čoznamenápokúsiťsaotakývýkladzákonač.129/2010,
ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z
hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo

by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

31. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín

konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9

ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniamiObčianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.

1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

32. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v

Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“

a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS
SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).
2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.

z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.
3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten

by:
1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,
2. odporoval by princípu právnej istoty,
3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné

pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť

v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).“

33.VkontexteuvedenéhoakoajsozreteľomnaUznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo155/2011

zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom

zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá

priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.34. Z tohto dôvodu je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutého žalobkyni, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v zmysle ktorého
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, zmluva o spotrebiteľskom

úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

35. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

36. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

37. Podstatou tohto odvolacieho konania je aj vyriešenie otázky či na prejednávaný prípad je

možné aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu, tykajúcu sa úmyselného bezdôvodného obohatenia.
Odvolací súd konštatuje, že žalovaná obchodná spoločnosť je poskytovateľom spotrebiteľských úverov
na profesionálnej báze, preto sa predpokladá u takýchto spoločností vyššia odborná úroveň a aj
zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. o
zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o všetkom čo bolo v zbierke zákonov uverejnené,

platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému koho sa to týka; domnienka o
znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná (od 01. 01. 2016 túto
problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z.). Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo
v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať
právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Zmluvné podmienky sú tvorené poskytovateľom

úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Žalovaný ako odborná organizácia,
nebankový subjekt, pri uzatváraní zmluvy koná evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto
takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní úveru a dôsledky z
porušenia zákonných povinností. Z hľadiska doterajšej praxe je nesporné, že nebankové subjekty majú
svoje podmienky upravené menej korektne ako banky z hľadiska dojednávania odplaty za poskytnutie

úveru či úrokových sadzieb i následkov porušenia zmluvnej povinnosti, čo je predmetom súdnych sporov
z vymáhania záväzkov zo zmlúv, ktoré často nerešpektujú dobré mravy a odporujú pravidlám poctivého
obchodného styku. V čase uzatvorenia zmluvy už niekoľko rokov platili ustanovenia o spotrebiteľských
úveroch. Aj keby súd pripustil, že žalovaný nechcel dojednať zmluvu so žalobkyňou v snahe získať
prospech, ťažko možno uveriť, že žalovaný nevedel čo môže takýmto konaním spôsobiť a pre prípad,

že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Konanie žalovaného nemožno hodnotiť inak, ako konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym
úmyslom získať majetkový prospech. Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s
10 ročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo. Zmluva bola
uzatvorená 11. 03. 2013. Žalobkyňa si právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnila žalobou

na súde 10. 01. 2017. Z uvedeného vyplýva, že 10 ročná premlčacia doba neuplynula ani od uzavretia
zmluvy o úvere. O to viac je odôvodnený záver, že 10 ročná premlčacia doba nemohla uplynúť odo
dňa, kedy sa žalovaný voči žalobkyni bezdôvodne obohatil (od okamihu kedy prijal od žalobkyne plnenie
prevyšujúce sumu skutočne čerpaného úveru).

38. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti
Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

39. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

40. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,

ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.

41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok nanáhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, pričom o výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).