Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 23, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžso/68/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200452
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200452.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ Dariusz Edward Pitera - ITI Media, IČO:
46 373 519, s miestom podnikania vo Svidníku, Bardejovská 220/1, 2/ F., 3/ R., všetci právne zastúpení:
JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova č. 2, proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutia žalovanej zo dňa 14. februára 2014, číslo: 17618-3/2014-BA a zo dňa 14. februára 2014,

číslo 17622-3/2014-BA, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. mája
2015, č. k. 6S/30/2014-40, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. mája 2015, č. k.
6S/30/2014-40, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 20. mája 2015, č. k. 6S/30/2014-40 zamietol žaloby žalobcu
1/, ktorými sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 14. februára 2014, číslo:
17618-3/2014-BA a zo dňa 14. februára 2014, číslo 17622-3/2014-BA, vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/
konanie poukazom na ust. § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zastavil. O
trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal.

Krajský súd po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe vo vzťahu
k žalobcovi 1/ dospel k záveru, že postup žalovanej bol v súlade so zákonom. Podľa názoru krajského
súdužalobca1/okremnedodržania60-dňovejlehotynavydanienapadnutýchrozhodnutínetvrdilžiadne
porušenie jeho subjektívnych práv. Pri nedodržaní procesných lehôt však podľa názoru krajského súdu
ide o procesné pochybenie, ktoré nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Poukázaním na
ustanovenia §§ 145 ods. 1, 4 zákona o sociálnom poistení krajský súd skonštatoval, že nemohlo byť

zasiahnuté ani do majetkovej sféry žalobcu. Krajský súd bol tiež toho názoru, že pobočka žalovanej, ako
ajžalovaná,bolioprávnenévykonaťkontroluvovzťahukreálnemuvýkonuzamestnaniazamestnancami
žalobcu 1/.

Taktiež považoval krajský súd za nedôvodnú námietku žalobcu 1/, že bola porušená zásada
dvojinštančnosti konania, lebo z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že

žalovaná nerozhodovala len na základe dôkazov, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len
podrobnejšie odôvodnené. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí v rozsahu a dôvodov uvedených
v žalobe dospel krajský súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi 1/ neboli subjektívne práva porušené,
preto žalobu žalobcu 1/ ako nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/ krajský súd skúmal, či žaloby boli podané včas. Poukázal na to, že
žalobcovia 2/ a 3/ sa stali účastníkmi súdneho konania až na základe právoplatných uznesení, ktorýmipodľa ust. § 92 ods. 1 OSP pripustil ich vstup do konania na strane žalobcu. V prípade žalobcu 2/
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26. marca 2015 a v prípade žalobcu 3/ uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13. marca 2015. Konštatoval, že podľa ustanovenia § 250b ods. 1 OSP sa žaloba

musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni,
pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Z obsahu predloženého
administratívneho spisu mal preukázané, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi 2/ doručené dňa 28.
februára 2014 a dvojmesačná lehota na podanie žaloby uplynula dňa 28. apríla 2014. Rozhodnutie
žalovanej bolo žalobcovi 3/ doručené dňa 3. marca 2014 a dvojmesačná lehota na podanie žaloby

uplynula dňa 5. mája 2014. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/
konanie z dôvodu, že žaloba bola podaná oneskorene podľa ust. § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil.
V tejto súvislosti uviedol, že lehota dvoch mesiacov nemôže byť zachovaná ani pri argumentácii,
že zamestnávateľ (žalobca 1) a zamestnanec (žalobca 2/ 3/) sú nerozluční spoločníci, pretože z
hmotnoprávnych ustanovení zákona o sociálnom poistení nevyplývajú pre žalobcov rovnaké práva a
povinnosti. Navyše pre posúdenie či ide o samostatné alebo nerozlučne spoločenstvo je rozhodujúca

povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva.

2.

Prvostupňový rozsudok včas napadli odvolaním žalobcovia a navrhli, aby odvolací súd rozsudok

prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobám žalobcov v celom rozsahu vyhovie a zruší napadnuté
rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami správneho orgánu prvého stupňa a prisúdi každému zo
žalobcov náhradu trov prvostupňového konania vo výške 362,38 Eur a odvolacieho konania vo výške
148,22 Eur. Namietali, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam dotýkajúcim sa zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovanej a jej pobočiek, ako

aj postupu im predchádzajúceho a jeho rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia
veci a procesných súvislostí.

Žalobca 1/ namietal porušenie práva na spravodlivý proces, práva na dodržanie zásad správneho
konania, práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a

práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou.

Žalobca 1/ uviedol, že v dôsledku rozhodnutia žalovanej má značné ťažkosti s udržaním doterajších
zamestnancov a náborom nových zamestnancov a pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je
schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi. Nesúhlasil so záverom

prvostupňového súdu, že postupom žalovanej nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti správneho
konania. Rozhodnutie žalovanej považoval za nepreskúmateľné a v celom rozsahu za arbitrárne.
Žalovaná sa podľa mienky odvolateľa nevysporiadala s argumentáciou žalobcu 1/ a odvolanie zamietla
z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát oznámené až žalovanou v jej rozhodnutí. V tomto
smere malo byť žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej

správy. Týmito novými dôkazmi a skutočnosťami mali byť predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace
s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa, ku ktorým sa žalobca 1/ nemal
možnosť vyjadriť, nakoľko boli po prvýkrát spomenuté až v druhostupňovom rozhodnutí.

Žalobca 1/ ďalej namietal, že do kompetencie žalovanej nepatrí uskutočňovanie kontroly týkajúcej

sa reálneho výkonu činnosti zamestnancov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie žalovanej č.
7942-3/2014 zo dňa 29. januára 2014, kde žalovaná jednoznačne skonštatovala, že nie je oprávnená
vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti zamestnancov je oprávnený kontrolovať len
inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre ňu záväzné.

Žalobca 1/ ďalej dôvodil, že primárnou pracovnou náplňou zamestnancov žalobcu 1/ bol roznos letákov,
ktoré si zamestnanci preberali v externej spoločnosti vo Svidníku. Podľa špecifických podmienok
jednotlivých zákaziek žalobca 1/ následne kontaktoval zamestnancov a poveril ich roznášaním letákov
na vybraných lokalitách. Z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické
záznamy, roznášanie kontrolujú iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy, čo

jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky.

Žalobca 1/ namietal aj spôsob výkonu kontroly, nakoľko z rozhodnutia žalovanej vyplýva, že práve na
základe vykonaných kontrol u žalobcu 1/ dospela žalovaná k tomu, že žalobca 1/ nespĺňa podmienkureálneho výkonu činnosti. Žalobca 1/ pritom organizačnej zložke žalovanej predložil všetky podklady,
ktoré si kontrolóri vyžiadali. Žalovaná si nevyžiadala ďalšie doklady, nepristúpila k osobnému výsluchu
zamestnancov a ani inému spôsobu preverenia tvrdení žalobcu 1/. Okrem toho pravidelne daňovému

úradu odovzdáva štvrťročné súhrnné výkazy a každý rok podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu,
z ktorých vyplýva nielen to, že žalobca 1/ reálne vykonáva činnosť, ale aj rozsah a obsah tejto
činnosti, čo môže len prostredníctvom svojich zamestnancov. Poukázal tiež na to, že pri kontrolách
žalobca 1/ predložil tzv. reporty (správy) - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce. Pokiaľ
ide o nepreukázanie reálneho výkonu činnosti, nie je možné zo samotnej okolnosti nezastihnutia

zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, že u
žalobcu 1/ nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky; v
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie žalovanej z 28. júna 2012, č. 8519-5/2012-BA, v ktorom táto
vyslovila totožný názor.

Žalobca 1/ mal za to, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s ďalšími argumentmi uvedenými v

žalobe, najmä s porušením princípu rovnakého zaobchádzania. Ďalej namietol, že došlo k neprípustnej
retroaktivite v rozhodnutiach žalovanej. Aj podľa praktickej príručky, na ktorú sa žalovaná odvoláva,
prípadné zistenia zakladajúce zmenu uplatniteľnej legislatívy sa aplikujú až od momentu zistenia, nie
spätne.

Žalobcovia 2/, 3/ namietali, že súd prvého stupňa pri procesnom rozhodnutí o zastavení konania vo
vzťahu k nim nesprávne posúdil otázku zachovania zákonnej lehoty na podanie žaloby o preskúmanie
zákonnosti napadnutých rozhodnutí, čím im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

S poukazom na nález Ústavného súdu SR z 13. marca 2008. sp. zn. I. ÚS 219/07 a na ustanovenie §

250 ods. 1 OSP mali žalobcovia za to, že lehotu podľa § 250b ods. 1 OSP nemožno počítať odo dňa
rozhodnutia súdu o pribratí účastníka konania, ale postačuje, ak aspoň jeden z účastníkov správneho
konania podal včas žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych orgánov.
Poukázali na to, že správny súd môže o pribratí ďalšieho účastníka správneho konania do súdneho
konania rozhodnúť aj ex offo. Ak by zákonodarca mienil toto pribratie viazať na dodržanie zákonnej

dvojmesačnej lehoty, stratil by inštitút zakotvený v ustanovení § 250 ods. 1 OSP svoj zmysel. Podľa
názoru žalobcov 2/, 3/ je nepochybné, že zrušením rozhodnutia správneho orgánu by mohli byť dotknuté
viaceré subjektívne práva žalobcov, v dôsledku čoho aj došlo k pribratiu žalobcov do konania. Žaloba
bola podaná len žalobcom 1/, no v celom rozsahu aj v záujme a na prospech ostatných žalobcov, keďže
napadnutými rozhodnutiami žalovanej sú dotknuté aj subjektívne práva ostatných žalobcov. Poukázali,

že súd prvého stupňa rozhodol o vstupe ďalšieho účastníka do súdneho konania podľa § 92 ods. 1
OSP na základe jeho súhlasu, pričom v príslušných ustanoveniach OSP o správnom súdnictve nie je
zakotvené obmedzenie viazané na dodržanie dvojmesačnej lehoty. Zachovanie lehoty je podstatné len
pri návrhu na zmenu účastníkov konania a pri rozšírení žaloby.

Žalobcovia tiež poukázali na ustanovenie § 250 ods. 3 druhej vety OSP, podľa ktorého sú účastníkmi
konania tiež tí, na ktorých sa pre nerozlučné spoločenstvo práv so žalobcom musí tiež vzťahovať
rozhodnutie a postup súdu. Boli toho názoru, že s prihliadnutím na obsah napadnutých rozhodnutí
správnych orgánov možno v ich prípade uvažovať aj o tzv. nerozlučnom spoločenstve práv. Existenciu
spoločenstva práv žalobcu 1/ a jeho zamestnancov potvrdzuje aj konajúci súd, keď do konania

pribral zamestnancov žalobcu ako dotknutých účastníkov správneho konania. Predmetom napadnutých
rozhodnutí žalovanej a jej pobočiek je sociálne poistenie vyplývajúce z existencie pracovného pomeru
medzi žalobcom 1/ a jeho zamestnancami, teda predmet tohto súdneho konania sa bezprostredne
z hľadiska hmotného práva dotýka všetkých žalobcov. Záverom žalobcovia poukázali, že prípadné
zrušujúce rozhodnutie súdu sa bude týkať subjektívnych práv a majetkovej sféry oboch, zamestnanca

i zamestnávateľa.

3.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná navrhla rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdiť. Uviedla, že

Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov,
ktorí majú bydlisko v Poľskej republike a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej
republiky, na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho
počtu „registrovaných poľských zamestnávateľov" vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systémuverejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou. Len v prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca,
rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské

poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy. V prípade, ak Sociálna poisťovňa už vystavila zamestnancom žalobcu 1/ formulár E101
SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Ak ide o
zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na
základe kontrol nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky

a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, Sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že
dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. O
uvedených skutočnostiach bola informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
vo Varšave listom z 25. júla 2013, č. 36968-2/2013-BA na ktorý žalobca 1/ v odvolaní poukazuje. Poľská
inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom z 10. októbra 2013, č. 992900/502/32/2013
tieto skutočnosti akceptovala. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že pobočky Sociálnej poisťovne

postupujú podľa uvedených postupov vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti
či štátnej príslušnosti, preto nie je opodstatnené tvrdenie žalobcu 1/ o porušení princípu rovnakého
zaobchádzania. Sociálna poisťovňa ďalej poukázala, že nezasahuje do majetkových práv žalobcu 1/,
keďže nerozhoduje o odvodovej povinnosti, ale o zániku sociálneho poistenia jeho zamestnancov podľa
slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol povinný platiť poistné na

sociálne poistenie.

Žalovaná uviedla, že žalobcovi takisto nebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku. Na
preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať
podnikanie, napr. obchodnými, pracovnými zmluvami, dochádzkami zamestnancov. Sociálna poisťovňa

vychádza aj z dohodnutých mzdových podmienok. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest
Slovenskej republiky, odpracovať pár hodín denne sa javí ako neefektívne, t.j. je predpoklad, že výdavky
významným spôsobom presahujú príjmy. Uvedené potom vyvoláva podozrenie z obchádzania právnych
predpisov Poľskej republiky. Ako inštitúcia zodpovedná za riadne uplatňovanie koordinačných nariadení
zastáva názor, že pri posudzovaní žiadostí je Sociálna poisťovňa povinná preskúmať aj charakter

činností danej spoločnosti, pretože ak sa jedná o čisto prevádzkovú činnosť spoločnosti nie sú splnené
podmienky uvedené v hlave II základného nariadenia. Žalovaná poukázala na rozsudok Súdneho dvora
EÚ zo 4. októbra 2012 vo veci C-115/11, z ktorého vyplýva, že inštitúcia vystavujúca osvedčenie E
101 (korešpondujúce s osvedčením PD A1) je povinná vykonať riadne posúdenie skutkových okolností
relevantných na uplatnenie pravidiel pre posudzovanie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho

zabezpečenia a v dôsledku toho zaručiť správnosť informácii, ktoré figurujú v tomto osvedčení.

Žalovaná ďalej uviedla, že daňové úrady neurčujú uplatniteľnú legislatívu, a preto stanovisko daňového
úradu by v tomto smere bolo právne irelevantné. Daňové úrady pri plnení daňovej povinnosti daňovníka
neskúmajú reálny výkon činnosti, ale len správnosť odvedenej dane na základe predložených dokladov.

Ďalej žalovaná poukázala na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie
uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho
zabezpečenia. K námietke, ktorou žalobca 1/ poukazoval na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia
z 28. júna 2012, č. 8519-5/2012-BA uviedla, že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej

veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa však prehodnotila
svoj právny názor a následne vo všetkých obdobných prípadoch postupovala tak, že rozhodnutia
prvostupňových správnych orgánov potvrdila.

Žalovaná poukázala na to, že v súlade s článkom 3 ods. 2 nariadenia (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009

od osôb na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili
informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo
situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych
predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Vzhľadom na uvedené má žalovaná za to, že dôkazne
bremeno leží nielen na Sociálnej poisťovni, ale aj na dotknutých žalobcoch a túto povinnosť, ktorá im

vyplýva z vykonávacieho nariadenia si riadne nesplnili.

Citovaním ustanovenia § 250 ods. 2, 3 O.s.p. poukázala žalovaná na skutočnosť, že v danom prípade
sa nemôže jednať o nerozlučne spoločenstvo práv žalobcov podľa ust. § 91 ods. 2 OSP. Ustanovenie §91 OSP upravuje tzv. subjektívnu procesnú kumuláciu, a táto sa výlučne uplatňuje v sporovom konaní,
čo zánik poistenia nie je. Žalovaná bola toho názoru, že zamestnávateľ (žalobca 1/) má diametrálne
odlišné práva v porovnaní so zamestnancami, t.j. žalobcami 2/, 3/. Záverom žalovaná namietala i výšku

trov odvolacieho konania, ktoré si žalobcovia vyčíslili.

4.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského

súdu a konanie mu predchádzajúce bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP v
spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie alebo zmenu.

Prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 4. novembra 2013, číslo: 5920-24/2013-SK Sociálna poisťovňa,
pobočka Svidník rozhodla, že pánovi F. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 12. augusta
2013. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 14. februára 2014, číslo: 17618-3/2014-BA toto rozhodnutie
potvrdila a odvolanie zamestnávateľa (žalobcu 1/) a zamestnanca (žalobcu 2/) zamietla.

Prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 4. novembra 2013, číslo: 5920-23/2013-SK Sociálna poisťovňa,

pobočka Svidník rozhodla, že pani R. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 30.
novembra 2012. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 14. februára 2014, číslo: 17622-3/2014-BA toto
rozhodnutie potvrdila a odvolanie zamestnávateľa (žalobcu 1/) a zamestnanca (žalobcu 3/) zamietla.

Podľa § 250 ods. 1 OSP, účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

F. ako aj R. boli ako zamestnanci žalobcu 1/ účastníkmi správneho konania, pričom je celkom zrejmé, že

zrušenie napadnutých rozhodnutí sa bude dotýkať ich práv a povinností, keďže predmetom rozhodnutí
bola otázka, či pánovi F. ako aj R. R., zaniklo povinné sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy. Od
vzniku a trvania povinného sociálneho poistenia sa potom odvíja celý rad práv v oblasti nemocenského,
dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti, napr. právo na dávky v nezamestnanosti,
nemocenské, resp. dôchodkové dávky. Zrušením napadnutých rozhodnutí by teda mohli byť dotknuté

ich práva.

Pokiaľ krajský súd pripustil vstup osoby F. ako aj R., do konania na strane žalobcov podľa tretej časti
OSP (§ 92 ods. 1 OSP), nepostupoval v súlade so zákonom, lebo v správnom súdnictve je vylúčené
rozhodovanie podľa § 92 ods. 1 OSP, keďže druhá hlava piata časť Občianskeho súdneho poriadku

obsahuje osobitné ustanovenia o účastníctve (§ 250 OSP). V správnom súdnictve sa vo všeobecnosti
účastníci určujú podľa druhej definície účastníkov konania, a teda účastníkom v správnom súdnictve je
ten, ktorého za účastníka označuje zákon. Z povahy veci v danom prípade je preto vylúčené pristúpenie
osoby do konania či už na strane žalobcu, alebo na strane žalovaného podľa § 92 ods. 1 OSP. Krajský
súd v Prešove rozhodujúci podľa druhej hlavy piatej časti OSP preto nemal právomoc rozhodovať podľa

§ 92 ods. 1 OSP, a na jeho uznesenie zo dňa 20. marca 2015, č. k. 6S/30/2014-31 o pribratí do konania
účastníka správneho konania podľa § 92 ods. 1 OSP F. a uznesenie zo dňa 5. marca 2015, č. k.
6S/31/2014-30opribratídokonaniaúčastníkasprávnehokonaniapodľa§92ods.1OSPR.niejemožné
z dôvodu nezákonnosti takého rozhodnutia prihliadať. Návrh zo dňa 4. februára 2015 na vstup F. na
žalujúcej strane mal krajský súd z týchto istých dôvodov zamietnuť a ďalej postupovať podľa ust. § 250

ods. 1 druhej vety OSP a pribrať ho do konania ako účastníka správneho konania. Obdobne mal krajský
súd rozhodnúť o návrhu zo dňa 4. februára 2015 na vstup R. na žalujúcej strane a ďalej postupovať
podľa ust. § 250 ods. 1 druhej vety OSP a pribrať ju do konania ako účastníka správneho konania.

Pre úplnosť najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že F. a R. disponovali samostatným právom

podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej. Aj keď samostatne žalobu nepodali,
zostáva im zachované právo byť účastníkom konania podľa § 250 ods. 1 druhej vety OSP. Nemožno
však súhlasiť s ich názorom prezentovaným v odvolaní, že v tomto prípade možno uvažovať aj o tzv.
nerozlučnom spoločenstve práv podľa § 250 ods. 3 OSP, lebo ich práva a povinnosti ako zamestnancov,ktoré vyplývajú zo zákona o sociálnom poistení, sú rozdielne ako práva a povinnosti zamestnávateľa, a
teda nejde o spoločné práva a povinnosti, hoci môžu byť založené tým istým rozhodnutím žalovanej.

Najvyšší súd preto dospel k záveru, že ak krajský súd nepostupoval v konaní s pánom F. a R. ako
pribratými účastníkmi podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP, postupoval v rozpore so zákonom. Odvolací
súd preto rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 492 ods. 2 SSP a §
250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 OSP.

V ďalšom konaní krajský súd rozhodne o návrhu zo dňa 4. februára 2015 na vstup F. na žalujúcej strane
a o návrhu zo dňa 4. februára 2015 na vstup pani R. na žalujúcej strane v naznačenom smere, následne
s nimi bude konať ako s účastníkmi konania podľa právnej úpravy Správneho súdneho poriadku, vec
znovu prejedná v rozsahu žalobných námietok a opätovne vo veci samej rozhodne. V novom rozhodnutí
vo veci znovu rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho. Bude pritom
potrebné prihliadnuť aj na zmeny procesných noriem od 1. júla 2016 v súvislosti s nadobudnutím

účinnosti Správneho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.