Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 1, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/426/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110210771
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2110210771.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: N. M., narodená XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX,
zastúpená JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátom, T. Tekela 23, Trnava, proti žalovaným: 1. T. B.,
narodený XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, zastúpený Ing. Y. B., bytom W. G. XXX, 2. L. B., narodená
XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, 3. L. P., narodená XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, o určenie právneho
vzťahu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/78/2010-251 zo dňa

21. októbra 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r
a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu žalobkyne zamietol a žalovaným náhradu trov
konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka

č. 141/1950 Zb. (§ 115, § 116 ods. 1, § 145, § 566), Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (§ 132 ods.
1, § 134 ods. 1, § 132a, § 135a - novelizované zákonom č. 131/1982 Zb., § 856 ods. 3). Vecne súd
prvého stupňa argumentoval tým, že žalobkyňa sa domáha svojou žalobou určenia, že nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v k.ú. W. G., parc. č. 1609 zapísaná v LV č. XXXX, parc. č. 1608, zapísaná v LV č.
XXXX a parc. č. 1607 zapísaná v LV č. XXXX Správy katastra Trnava (ďalej aj sporné nehnuteľnosti)
patria do dedičstva po nebohom T. M., narodenom XX.XX.XXXX, ktorý bol vyhlásený za mŕtveho s

dátumom smrti XX.XX.XXXX. Vykonaným dokazovaním výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov L.
M., T. B., T. B., L. Q., Ing. Y. B., J. L., predloženými listinnými dôkazmi (napríklad notárska zápisnica
NZ 81/2000, N 87/2000 zo dňa 24.05.2000, rozhodnutím Správy katastra Trnava č. V 52/2009 zo dňa
14.10.2009, spisu Okresného súdu Trnava D 1326/945, ŠN Bratislava č. D 389/86 a iné) zistil, že
žalobkyňa nepreukázala existenciu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Mal preukázané,
že parc. č. 1607, 1608 a 1609 v k.ú. W. G. pôvodne patrila do vlastníctva nebohého U. M. a T. M.

nadobudol tieto nehnuteľnosti na základe uznesenia súdu v dedičskom konaní sp. zn. D 1326/45-10,
kde sa dedilo podľa závetu poručiteľa zo dňa 11.09.1945. Z obsahu spisu sa nedá zistiť, kedy T. M.
odišiel do Argentíny. Z dedičského spisu však vyplýva, že T. M., ktorý sa zdržiaval v zahraničí, mal už
pred odchodom od svojho otca nebohého U. M. nadobudnúť sporné nehnuteľnosti i finančnú hotovosť.
Predmetné nehnuteľnosti od T. M. pred jeho odchodom do cudziny nadobudli manželia W. z tzv. voľnej
ruky a od tejto doby začali nehnuteľnosti obhospodarovať a užívať. Notárskou zápisnicou NZ 81/2000,

N 87/2000 zo dňa 24.05.2000 bolo osvedčené vyhlásenie o vydržaní vlastníctva k parc. č. 1609 - roľa
o výmere 2144 m2, ktorých pôvodným pozemno-knižným vlastníkom bol T. M. v celosti. Obecný úrad v
W. G. dňa 10.05.2000 na základe prehlásenia svedkov F. W. a U. S. potvrdil, že T. M. pri odchode do
cudziny v roku 1945 tento pozemok predal J. W. a manželke S., čo nebolo zapísané do pozemkovej
knihy, keďže išlo o predaj z tzv. voľnej ruky bez spísania zmluvy. Manželia W. však T. M. vyplatili
sumu 1.500,- Kčs a nehnuteľnosti od roku 1945 riadne užívali, keď v roku 1981 S. W. darovala svoj

nehnuteľný majetok dcére L. B. a zaťovi T. B.. Obecný úrad potvrdil, že títo sa správajú ako vlastníci
nehnuteľností, ich držba je stála, trvalá, neprerušená a dobromyseľná. Čo sa týka parciel 1607, 1608 k.ú.W. G., u týchto Správa katastra Trnava dňa 14.10.2009 rozhodnutím V 52/2009 potvrdila, že manželia
W. uvedené nehnuteľnosti odkúpili v roku 1945 od pôvodného vlastníka z voľnej ruky, tieto nepretržite
viac ako 10 rokov užívali, nakladali s nimi ako so svojim vlastníctvom, 24.07.1957 ich vniesli do JRD

W. G., ktoré skutočnosti potvrdili aj dvaja nezávislí svedkovi L. W., J. L. ako aj obec W. G.. Čo sa
týka užívania sporných nehnuteľností, výsluchmi svedkov bolo preukázané, že nehnuteľnosti užívali
manželia J. a S. W., po smrti ktorých nehnuteľnosti ďalej užívala ich dcéra L. B. a zať T. B., ktorí ich
užívajú doposiaľ. Tieto skutočnosti potvrdili vypočutí svedkovi, ale i obecný úrad, pričom táto držba je
stála, trvalá, neprerušená a dobromyseľná. Z obsahu spisu nevyplýva, kedy nebohý T. M. odišiel do

Argentíny, avšak skutočne nadobudol titulom dedenia sporné nehnuteľnosti, keď už pred odchodom
mal od nebohého U. M. nadobudnúť nehnuteľnosti a finančnú hotovosť a preto z tzv. voľnej ruky bez
spísania zmluvy a zápisu do pozemkovej knihy nehnuteľnosti predal manželom W., ktorí ich začali užívať
ako vlastné s tým, že mu vyplatili kúpnu cenu. Svedkovia v konaní potvrdili, že žalobkyňa ani jej právni
predchodcovia nijakým spôsobom sporné nehnuteľnosti neužívali. Svedok B. potvrdil, že žalovaní po
celú dobu, najmenej 25 rokov pozemky užívali, žalobkyňu tam nikdy nevidel, táto užíva záhradu pri

svojom dome, avšak pozemky sa pri jej dome nenachádzajú, tieto sú pri dome žalovaných. Pokiaľ sa v
čestných vyhláseniach svedkovia vyjadrovali len o parcele č. 1609, tu vzhľadom na rozloženie a priamu
súvislosť pozemkov treba vychádzať z toho, že všetci účastníci i svedkovia mali za to, že sa jedná o
jednu parcelu a vlastne nikto nevedel o tom, že sa jedná o pás pozostávajúci z troch parciel. Skutočnosť,
že parcely č. 1607, 1608 sú pokračovaním parc. č. 1609 vyplýva i z rozhodnutia Správy katastra Trnava

zo dňa 14.10.2009 č. V 52/2009. Dane a poplatky za predmetné nehnuteľnosti platila rodina žalovaných,
rovnako uzatvárali nájomné zmluvy, predchodcovia žalovanej v 2. rade vzniesli ornú pôdu do JRD
(nie predchodcovia žalobkyne). Potvrdzuje to nezáujem žalobkyne o sporné nehnuteľnosti i to, že na
pozemkoch ani ona, ani jej rodina nepracovala a tieto neužívala. Nemenej dôležitou je i tá skutočnosť,
že ani predchodcovia žalobkyne nielen že pozemky neužívali, ale žiadnym spôsobom do ich užívania

nezasahovali,malipritomvedomosťotom,žeT.M.jevzahraničí,opozemkysatedaobjektívnenestaral,
tieto nikto neužíval a s najväčšou pravdepodobnosťou by prinajmenšom zabezpečovali obrábanie pôdy,
no starostlivosť o pôdu zabezpečovala rodina žalovaných. Ku skutočnému nadobudnutiu vlastníckeho
práva vydržaním manželmi W. došlo 31.12.1960, pretože do držby nastúpili v roku 1945 v čase platnosti
obyčajového práva pri vydržacej dobe 32 rokov, avšak vzhľadom na novú právnu úpravu a prechodné

ustanovenia sa skončila uvedeným dňom. K zápisu nadobudnutia vlastníctva vydržaním nedošlo a
žalovaní v 1. a 2. rade pokračovali v riadnom užívaní nehnuteľností, o ktoré sa starali ako o vlastné, platili
za ne dane a poplatky a následne si vlastníctvo i uvedenými právnymi úkonmi usporiadali. Pozemok
riadne oplotili, ani proti tejto skutočnosti žalobkyňa nenamietala, z jej vyjadrení takisto vyplýva, že na
pozemky nechodila, o nehnuteľnosti neprejavovala skutočný záujem. Preto súd dospel k záveru, že

žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a jej tvrdenia boli vykonanými dôkazmi vyvrátené. Žalovaní v
konaní výpoveďami svedkov a listinnými dôkazmi preukázali svoje tvrdenie, že nehnuteľnosti užívali ako
svoje vlastné, ich podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním splnili. Žalobkyňa relevantným
spôsobom nevyvrátila a nespochybnila skutočnosť, že právni predchodcovia žalovanej v 2. rade neboli
pri nástupe do držby dobromyseľní a skutočne pozemky užívali od roku 1945, teda došlo k nadobudnutiu

vlastníctva vydržaním a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaným trovy konania nepriznal,
keďže tieto si neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa.
Poukázala na skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti nebohý T. M. nadobudol titulom dedenia v konaní

D 1326/45, pričom už zo zápisnice o prejednaní pozostalosti postupne vyhotovovanej od 23.08.1946 do
20.09.1946 vyplýva, že T. M. bol už v čase smrti poručiteľa dlhé roky v zahraničí. V čase, keď U. M.
zomrel, bol T. M. v zahraničí a preto nemohol po smrti U. M. predať právnym predchodcom žalovaných
v 1. a 2. rade nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu. Ak ich aj predal ešte za života U. M., žalovaní
1. a 2. neuniesli dôkazné bremeno v tom smere, pretože neponúkli v konaní žiaden dôkaz, ktorý by

ozrejmil okamih nadobudnutia vlastníctva T. M. ešte pred smrťou U. M.. Zo spisu naopak vyplýva, že
toto vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudol T. M. až smrťou U. M. a následne, na základe uznesenia
Okresného súdu Trnava zo dňa 15.11.1946 bolo toto vlastnícke právo vložené do pozemkovej knihy
dňom 25.10.1947. Preto T. M. nemohol pred odchodom do zahraničia previesť na iného vlastnícke
právo, ktoré sám nemal. Súd sa nezaoberal otázkou, akým spôsobom nadobudol vlastníctvo k sporným

nehnuteľnostiam T. M. ešte za života U. M., keďže predal právnym predchodcom žalovaných v 1. a 2.
rade a prečo potom boli predmetom dedičského konania. Závery rozsudku súdu prvého stupňa na strane
12 sú preto len dohadmi ignorujúcimi skutočnosť, že nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania.
Nie je preto dôležité, či sa T. M. ako vlastník cítil, ale či ním skutočne bol. Namietala ďalej, že v roku 1945sa nehnuteľnosti nadobúdali až zápisom vlastníckeho práva do pozemkovej knihy alebo uložením na
súde - zápis mal konštitutívnu povahu a až na jeho základe sa vlastnícke právo nadobúdalo. Do konca
roku 1950 platil pri nadobúdaní vlastníctva k nehnuteľnostiam princíp intabulačný, teda vlastníctvo sa

nadobúdalo až vkladom do pozemkovej knihy. Až Občiansky zákonník z roku 1950 odstránil intabulačný
princíp a zaviedol od 01.01.1951 konsenzuálny princíp nadobudnutia vlastníctva, teda vlastníctvo sa
nadobúdalo už uzavretím zmluvy. Neznalosť zákona nikdy nikoho neospravedlňovala, ale keď budeme
uvažovať aspoň fiktívne o právnom omyle právnych predchodcov žalovaných, tak dôjdeme k záveru
známemu zo súdnej praxe, že právny omyl držiteľa je ospravedlniteľný, ak sa mu tento nemohol

vyhnúť ani pri vynaložení obvyklej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti prípadu po každom
požadovať. Preto držba domnelého práva, ktorého existencia by bola v rozpore s verejno-právnymi
predpismi, nemôže byť nikdy oprávnená. Nemohol byť dobromyseľný ten, kto kúpil nehnuteľnosti v
čase platnosti intabulačného princípu a formálnosti právnych úkonov o prevode vlastníckeho práva len
ústnou zmluvou, ktorej vklad do pozemkovej knihy nebol urobený, pretože to bolo v rozpore s vtedy
platným objektívnym právom. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť podložené konkrétnymi

okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu
dôvodné. Pritom všetky tieto skutočnosti sa vzťahujú len k parcele č. 1609 a nie k parcelám č. 1607
a 1608, keďže vo vzťahu k nim nepodporili svoj nárok žiadnym tvrdením. Tiež namietala podmienky
vydržania.Žalovanítotižnikdyneužívalispornénehnuteľnosti,alelenichnepatrnúčasť,čosamipotvrdili
na pojednávaní dňa 21.02.2012 vo vzťahu k parcele č. 1609 o výmere 2144 m2, z ktorej vraj družstvo

neužívalo asi 600 m2 a ďalšie parcely č. 1607 a 1608 užívalo iba družstvo. Poukázala na zákon č.
69/1949 Sb. a zákon č. 49/1959 Sb. o jednotných roľníckych družstvách, keď takúto obrovskú výmeru
pozemkov nebolo možné v tom čase užívať súkromnou osobou a nebolo to bez poľnohospodárskych
strojov ani fakticky možné. Poukázala tiež na rozmanitosť a spornosť právnych titulov nadobudnutia
nehnuteľností žalovanými, keďže žalovaní v 1. a 2. rade sú v parc. č. 1609 bezpodieloví spoluvlastníci a

ostatné sú vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 2. rade, z čoho možno vyvodiť nejasnosti a špekulácie pri
vysvetľovaní spôsobu nadobudnutia nehnuteľnosti samotnými žalovanými. Dokresľuje to len účelovosť
ichargumentáciemajúcejzákladvzmluve,ktorejpresnýobsahniktonepozná.Rozhodnutiesúduprvého
stupňa preto považuje za nejasné, nezrozumiteľné, vychádzajúce z rozporuplných záverov a tvrdení bez
toho, aby sa vysporiadalo so skutočnosťami uvedenými v odvolaní, majúcimi zásadný vplyv na záver o

dobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných i na dobromyseľnosť držby samotných žalovaných
so skutočnosťami viažucimi sa k titulu nadobudnutiu vlastníctva právnych predchodcov žalovaných.
Preto navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaní v 1. a 2. rade sa k odvolaniu žalobkyne písomne vyjadrili, rozsudok súdu prvého stupňa navrhli

ako vecne správny potvrdiť.

Žalovaná v 3. rade sa k vyjadreniu žalovaných v 1. a 2. rade pripojila s tým, že i ona považuje rozsudok
súdu prvého stupňa za vecne správny.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote
(§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP),
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods.

1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1
OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že v
danom prípade je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Senát

odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zák. č. 757/2004 Z.z.).

Predmetom tohto konania vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16C/78/2010 je určenie,
že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po označenom poručiteľovi. Súd prvého stupňa žalobu

žalobkyne zamietol preto, že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí ich
nadobudli kúpnou zmluvou od nebohého poručiteľa, rsp. aktuálne si vlastníctvo aj usporiadali.Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či odvolanie žalobkyne, ktorá namieta platnosť nadobúdacieho
titulu na strane žalovaných, je dôvodné.

Z obsahu spisu možno považovať za nesporné zistenie, že žalobkyňa i žalovaná v 3. rade sú právnymi
nástupkyňami po nebohom T. M., narodenom XX.XX.XXXX, ktorý bol vyhlásený za mŕtveho, pretože
neprežil deň XX.XX.XXXX. Uvedený poručiteľ bol vedený ako vlastník sporných nehnuteľností - prac.
č. 1607, 1608 a 1609 nachádzajúcich sa v k.ú. W. G. pred tým, ako bolo zapísané vlastnícke právo
žalovaných v 1. a 2. rade.

Súd prvého stupňa považoval za nesporné, že nebohý T. M. nadobudol titulom dedenia v konaní D
1326/45 nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu. Súd prvého stupňa mal preukázané, že T. M.
sa už v čase svojho odchodu do zahraničia cítil ako vlastník sporných nehnuteľností a tieto odpredal
právnym predchodcom žalovanej v 2. rade. V čase nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k týmto
nehnuteľnostiam sa zdržiaval v zahraničí - na neznámom mieste. T. M. sa cítil ako osoba oprávnená

s nehnuteľnosťami nakladať, čomu predchádzalo rozdelenie majetku za života poručiteľa U. M. a tiež
mal preukázané, že manželia W. do držby nehnuteľnosti vstúpili dobromyseľne, keď podľa obyčajového
práva postačovala dobromyseľnosť pri nástupe do držby. Súd prvého stupňa mal preukázané, že
dobromyseľní a vo viere, že im vec patrí, zostali po celú dobu užívania, o nehnuteľnosti sa riadne starali
ako o svoje vlastné a nikto sa nedomáhal žiadnych práv týkajúcich sa týchto nehnuteľností. Žalobkyňa

nepreukázala, že sa zaujímala o nehnuteľnosti a že by žalovaní po celé obdobie trvajúce niekoľko
desiatok rokov tieto užívali bez dobromyseľnosti.

Z obsahu spisu vyplýva, že sporné nehnuteľnosti sú aktuálne vo vlastníctve žalovaných tak, že parc.
č. 1607 a 1608 je vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 2. rade (rozhodnutie Správy katastra Trnava,

v zmysle ktorého syn poručiteľa T. M. nadobudol sporné parcely (parc. č. 1607, 1608, 1609 v k.ú.
W. G. 52/2009 zo dňa 14.10.2009 č.l. 45 spisu) a parc. č. 1609 je v bezpodielovom spoluvlastníctve
žalovaných v 1. a 2. rade (notárska zápisnica č. NZ 81/2000, N 87/2000 zo dňa 24.05.2000 - č.l. 39
a nasl. spisu). Žalovaní v 1. a 2. rade predmetné nehnuteľnosti teda nenadobudli dedením po svojich
právnych predchodcoch, pretože ich právni predchodcovia ich pozemno-knižne nenadobudli na základe

existujúcej kúpnej zmluvy s T. M..

Žalovaná v 2. rade tvrdí, že jej rodičia J. a S. W. odkúpili pred odchodom T. M. do cudziny predmetné
nehnuteľnosti na základe ústnej kúpnej zmluvy a vyplatili mu dohodnutú kúpnu cenu 1.500,- Kčs. Na
základe takto uzavretej ústnej kúpnej zmluvy sa potom J. a S. W. považovali za vlastníkov sporných

nehnuteľností, tieto nerušene bez zásahu kohokoľvek užívali, resp. už ako evidovaní vlastníci ich užívajú
žalovaní v 1. a 2. rade.

Vzhľadom na dátum uzavretia tejto zmluvy sa jej platnosť posudzuje podľa vtedy platného práva.

Podľa Uhorského obyčajového práva sa nehnuteľnosti nadobúdali až vpisom do pozemkovej knihy, teda
platil princíp intabulačný. K tomu, aby bolo možné uskutočniť vklad vlastníckeho práva do pozemkovej
knihy a následne prevod vlastníckeho práva sa mimo iného vyžadovalo aj to, aby zmluva bola uzavretá
písomne. Existencii pozemkovej knihy a evidencii v nej sa prikladal skutočný význam. Vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe, bolo možné nadobudnúť spravidla len vpisom

do pozemkovej knihy.

I podľa uhorského obyčajového práva však bolo možné, aby sa vlastníctvo nadobudlo mimo pozemkovej
knihy, teda vydržaním, ku ktorému dochádzalo vtedy, ak tu existoval nadobúdací titul, ktorý vyvolal
vo vlastníkovi presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, i keď sa tak v skutočnosti nestalo.

Dobromyseľnosť sa vyžadovala pri počiatku držby. Podľa Stredného občianskeho zákonníka (Občiansky
zákonník č. 141/1950 Zb.) sa dobromyseľnosť v držbe vyžadovala po celú vydržaciu dobu.

Z obsahu spisu vyplývajú nesporné skutočnosti a síce to, že vlastníkom sporných nehnuteľností
zapísaných v pozemkovej knihe bol U. M.. Vlastník sporných nehnuteľností zanechal závet zo dňa

11.09.1945, na základe ktorého sporné nehnuteľnosti mali po jeho smrti pripadnúť do vlastníctva syna T.
M., 37-ročného, v tom čase v Argentíne. Podľa tvrdenia žalovaných ich právni predchodcovia J. a S. W.
nadobudli uvedené nehnuteľnosti na základe ústnej kúpnej zmluvy od T. M.. Z toho možno potom vyvodiť
zistenia,ženehnuteľnostipatriaceU.M.predaljehosynT.M.predsvojimodchodomdocudzinyprávnympredchodcom žalovaných J. a S. W., ktorí mu zaplatili za uvedené nehnuteľnosti kúpnu cenu 1.500,- Kčs.
V konaní bolo preukázané, že rodina žalovaných uvedené nehnuteľnosti užívala nepretržite, dlhodobo
a nerušene, naopak, žalobkyňa i celá rodina žalobkyne o uvedené nehnuteľnosti nejavila záujem, tieto

neužívali, neudržiavali, neplatili za ne dane ani poplatky.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu
priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne -

ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Tak minulou, ako i aktuálnou právnou
úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v
spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka
v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára 1992)
je oprávnenosť držby jednou z kľúčových podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.

Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť pod dobu 32 rokov mal
ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného,
prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný,
kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že

nehnuteľnosťpatríinému.Podobnépodmienkyprevydržanievlastníckehoprávaknehnuteľnostiurčoval
aj Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. (§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145); vlastníctvo mohol
nadobudnúť ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa
sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Medzi
požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, že obyčajové

právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950
Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila zásada, že kto nadobudol
oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu.

Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické

ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom
tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom
dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje
cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom
dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť

objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba
brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za
ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj
naďalej (subjektívne) v dobrej viere.

Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná

skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje
pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 30.marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 12/2010).

Úlohou súdu prvého stupňa bolo v predmetnom konaní sa dôsledne zaoberať otázkou dobromyseľnosti

právnych predchodcov - pôvodných nadobúdateľov predmetných nehnuteľností od T. M. (neskoršieho
pozemno-knižného vlastníka). Je nepochybné, že v čase uzavretia tejto ústnej kúpnej zmluvy T. M. nebol
pozemno-knižným vlastníkom predmetných nehnuteľností. V pozemkovej knihe bol ako vlastník vedený
v tom čase ešte žijúci U. M.. Už v čase spísania závetu nebohého U. M. dňa 11.09.1945 bol T. M. v
cudzine, preto ústna kúpna zmluva musela byť uzavretá pred týmto dňom.

S prihliadnutím k uvedeným skutočnostiam bolo potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle §
221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
preto, aby sa súd prvého stupňa náležite v svojom rozhodnutí vyporiadal s otázkou oprávnenej držbypredmetnýchnehnuteľnostíakopodľaobyčajovéhoprávaplatnéhonaSlovenskudo31.decembra1950,
tak aj podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145) a to
ako pri jej vstupe, rsp. po celú vydržaciu dobu. Súd prvého stupňa bude povinný v tomto smere svoje

rozhodnutie riadne v súlade s ustanovením § 157 OSP odôvodniť.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude opätovne vypočuť účastníkov konania, zistiť okolnosti, za ktorých
mala byť tvrdená kúpna zmluva uzavretá, vyhodnotiť, aké náležitosti mala mať kúpna zmluva podľa
uhorského obyčajového práva v čase jej uzavretia, aké fakticky spĺňala a či jej uzavretie za týchto

okolností mohlo u nadobúdateľov vyvolať objektívne presvedčenie, že sa stali jej vlastníkmi a toto trvalo
po celú vydržaciu dobu.

Úlohou súdu prvého stupňa bude dôsledne posúdiť, či mohlo v danom prípade ísť o oprávnenú držbu,
ktorá oprávnená držba požíva zákonnú ochranu a je tiež jednou z podmienok nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním.

Súd prvého stupňa musí v ďalšom konaní zohľadniť to, že samotná dlhodobá držba nehnuteľností
bez toho, aby bola preukázaná objektívna skutočnosť, ktorá mohla vyvolať presvedčenie v právnych
predchodcoch žalovanej v 2. rade, že sa stali vlastníkmi nehnuteľností, nepostačuje pre záver, že
ich držba bola oprávnenou. Úlohou súdu prvého stupňa bude v predmetnom konaní dôsledne sa

zaoberať otázkou dobromyseľnosti právnych predchodcov - pôvodných nadobúdateľov predmetných
nehnuteľností od pozemno-knižného vlastníka T. M.. Závery prvostupňového súdu o oprávnenej držbe
vyjadrené v odôvodnení napadnutého rozsudku považoval odvolací súd za predčasné a nepresvedčivé,
ktoré nezohľadnili relevantnú právnu úpravu vyžadujúcu dôsledné doplnenie skutkového stavu
výsluchom účastníkov a najmä oboznámením sa s listinnými dôkazmi pochádzajúcimi z dedičského

konania po nebohom U. M..

Súd prvého stupňa sa týmito relevantnými skutočnosťami bližšie nezaoberal, resp. dôsledne a dôkladne
neposúdil držbu právnych predchodcov žalovanej v 2. rade, túto bez ďalšieho považoval za oprávnenú,
no nezaoberal sa dôkladne okolnosťami, ktoré k vzniku a trvaniu tejto oprávnenej držby predchádzali.

Uvedené skutočnosti bude potrebné v ďalšom konaní náležite zohľadniť a v konečnom rozhodnutí súdu
odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.

3 OSP).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.