Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, August 20, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/473/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110210771
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2110210771.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: N. M., nar.XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, v konaní
zastúpená advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, T. Tekela 23, Trnava, proti žalovaným: 1. T. B.,
nar.XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, 2. L. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, o určenie právneho
vzťahu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C/78/2010-142 zo dňa
16. októbra 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i
a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobu zamietol a žalovaným náhradu trov
konania nepriznal. Predmetom konania bolo určenie, že nehnuteľnosti parc. č. XXXX zapísaná na LV
č. XXXX, parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX a parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX Správy

katastra Trnava, nachádzajúce sa v k. ú. W. G. patrili do vlastníctva poručiteľa T. M., nar.XX.XX.XXXX
v čase jeho smrti. V konaní mal preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ sú zapísaní ako vlastníci predmetných
nehnuteľnostínazákladeNotárskejzápisniceNZ81/2000,N87/2000zodňa24.05.2000notára JUDr.
Jozefa Opatovského, ktorý osvedčil vyhlásenie o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti parc. č. XXXX,
a na základe rozhodnutia Správy katastra Trnava zo dňa 14.10.2009 č.C 52/2009
o potvrdení nadobudnutia vlastníctva žalovanej 2/ k nehnuteľnosti parc. č. XXXX a

parc. č. XXXX vydržaním dňom 13.09.2009. Svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil súd
prvého stupňa tým, že z vykonaného dokazovania, z výpovedí svedkov B., Ing. B. vyplýva, že žalovaní
užívajú nehnuteľnosti ako nástupcovia manželov W. nepretržite. Počiatok dobromyseľného užívania je
už od r. 1945 právnymi predchodcami žalovaných, čo potvrdila aj svedkyňa L., pričom išlo o užívanie
nehnuteľností ako vlastných. Z prehlásení F. W. a U. S. je nesporné, že tieto T. M.
pred odchodom do zahraničia „predal“ manželom W., ktorí začali nehnuteľnosti užívať v dobrej viere

ako vlastné, o tieto sa starali a v užívaní ich nikto nerušil. Z dedičského konania po U. M. vyplýva,
že síce zanechal testament, ale podľa obsahu výpisu k skutočnému rozdeleniu majetku i finančnej
hotovosti došlo ešte za jeho života (vyplýva to z vyjadrení dedičov, ktoré v podstate nasvedčujú, že
dedičské konanie vrátane testamentu je len potvrdením reálneho stavu, akým spôsobom poručiteľ so
svojím majetkom počas života naložil). Za daného stavu neboli pochybnosti o tom, že manželia W.
skutočne do držby nehnuteľnosti nastúpili dobromyseľne a hoci podľa obyčajového práva postačovala

dobromyseľnosť pri nástupe do držby, z vykonaného dokazovania vyplýva, že dobromyseľní
a vo viere, že im vec patrí, zostali po celú dobu užívania, o nehnuteľnosti sa starali riadne
ako o svoje vlastné a nikto sa nedomáhal žiadnych práv týkajúcich sa nehnuteľností. Dobromyseľné
užívanie pretrvávalo do podania žaloby aj na strane odporcov ako právnych nástupcov. K skutočnému
nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním manželmi W. došlo v zmysle uvedeného 31.12.1960 - do
držby nastúpili v r. 1945 v čase platnosti obyčajového práva, kedy vydržacia doba bola 32 rokov, avšak

vzhľadom na novú právnu úpravu zákon č. 141/1950 Zb. účinný od 01.01.1951, ktorý ustanovil na
vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúťpred týmto dátumom, platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej lehoty, najneskôr však do 31.12.1960.
Nedošlo k zápisu vlastníckeho práva, avšak k nadobudnutiu vlastníctva nepochybne vzhľadom na
uvedenédošlovydržaníma vdobromyseľnejdržbeužlennerušenežalovaní(resp.žalovaná

2/ a sčasti ohľadom parc. č. 1609 i žalovaný 1/) pokračovali, riadne sa o nehnuteľnosti starali ako o
vlastné, platili za ne i dane a poplatky a až následne si vlastníctvo potvrdili. Pozemok riadne oplotili - ani
proti tejto skutočnosti žalobkyňa nenamietala. Z jej vyjadrení takisto vyplýva, že na pozemky nechodila,
o nehnuteľnosti nejavila skutočný záujem. Skutočnosť, že časť pozemkov bola medzičasom v užívaní
socialistickej organizácie nespôsobovala zánik vlastníckeho práva, iba jeho obmedzenie. Náhradu trov

žalovaným ako úspešným účastníkom konania súd prvého stupňa nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala o zrušenie napadnutého rozsudku
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že
rozhodnutie napadnuté odvolaním je nejasné a nezrozumiteľné, vychádza z rozporuplných záverov
a tvrdení bez toho, aby sa vysporiadalo so skutočnosťami majúcimi zásadný vplyv na záver súdu

o dobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných a žalovaných. V prvom rade poukázala na
skutočnosť, že nebohý T. M. nadobudol nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu dedením, pričom už
zo zápisnice o prejednaní pozostalosti postupne vyhotovovanej od 23.08.1946 do 20.09.1946 vyplýva,
že T. M. bol v tom čase už dlhé roky v zahraničí. Do prijatia zákona č. 141/1950 Zb. účinného od
01.01.1951 do 31.03.1964 sa nenadobúdalo dedičstvo smrťou poručiteľa, ale až súdnym odovzdaním

pozostalosti, do súdneho odovzdania išlo o ležiacu pozostalosť nepatriacu už poručiteľovi a nepatriacu
ešte dedičovi. Za takejto situácie bolo nemožné, aby právni predchodcovia žalovaných v roku 1945 kúpili
od T. M. predmetné nehnuteľnosti, keďže ešte nebol ich vlastníkom a v tom čase už bol v zahraničí.
Ďalej namietala, že nehnuteľnosti sa v roku 1945 nadobúdali až zápisom prevodu vlastníckeho práva
do pozemkovej knihy alebo uložením na súde. Až občiansky zákonník z roku 1950 odstránil intabulačný

princíp. Právni predchodcovia žalovaných nemohli byť vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľní, že
im nehnuteľnosti patria, pretože k držbe sa dostali v rozpore s vtedy platným právom, dobromyseľným
nemohol byť ten, kto kúpil nehnuteľnosť v čase platnosti intabulačného princípu a formálnosti právnych
úkonov len ústnou zmluvou, ktorej vklad do pozemkovej knihy nebol urobený. Tiež namietala, či v
rozsudku uvádzaní W. sú právnymi predchodcami odporcov, pričom súd sa vôbec nezaoberal spôsobom

prechodu alebo prevodu vlastníctva sporných nehnuteľností na žalovaných, pričom tento je nejasný a
nezrozumiteľný. V neposlednom rade poukázala na skutočnosť, že žalovaní užívali len nepatrnú časť
predmetných nehnuteľností, teda asi 600 m2 z parcely č. XXXX, čo aj sami potvrdili dňa 21.02.2012 a
ostatné užívalo družstvo.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní, ktorí vo svojom vyjadrení uviedli, že predmetný rozsudok
súdu prvého stupňa navrhujú ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že tvrdenia žalobkyne o spôsobe
nadobúdania dedičstva do roku 1950 sú nesprávne. Na území Slovenska do roku 1950 platilo uhorské
obyčajové právo, podľa ktorého dedičstvo sa nadobúdalo smrťou poručiteľa, na rozdiel od územia
Českej republiky, kde platilo rakúske právo a dedičstvo sa nenadobúdalo smrťou poručiteľa, ale až

súdnym odovzdaním dedičstva. T. M. nadobudol nehnuteľnosti pozemky parc. č. XXXX, XXXX, XXXX
v katastrálnom území W. G. po svojom otcovi U. M. (zomr. XX.XX.XXXX), ktorý zanechal závet spísaný
dňa 11.09.1945. Z výťahu z pozostalosti, ktorá cituje predmetný závet, nie je zrejmé, že T. M. bol v čase
dedičského konania dlhé roky v zahraničí, ako uvádza žalobkyňa. Skutočnosť, že T. F. sa dlhé roky
starala o otca U. M. neznamená, že T. M. bol dlhé roky v zahraničí. Žalobkyňa v konaní o vyhlásenie

T. M. za mŕtveho tvrdila, že T. M. sa odsťahoval do cudziny v roku 1944. Počas druhej svetovej vojny
však nebolo možné cestovať do Argentíny, Ameriky. Podľa výpovedí už zomrelých svedkov U. S. a F.
W. T. M. naložil so svojím dedičstvom podľa svojho uváženia. Pozemky parc. č. XXXX, XXXX a XXXX
sa nachádzajú v susedstve pozemkov žalovaných, rodičia žalovanej 2/ S. a J. W. od odchodu T. M. do
cudziny užívali, na pozemkoch pracovala aj žalovaná 2/ a jej súrodenci, čo dokázali svojím svedectvom.

Tvrdeniažalobkyne,žepredmetnénehnuteľnostiužívaliaobhospodarovalijejmatkaT.F.spolu s
otcom, sestrou L. P. a manželom žalobkyne, vyvrátili svedkovia žalovaných starosta obce T. B., L. B., J.
L.. V závere žalovaní uviedli, že nie sú si vedomí, že uvedené nehnuteľnosti získali neoprávnene, celé
roky bolo samozrejmé, že uvedené nehnuteľnosti sú ich a preto k nim tak aj pristupovali.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP)
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec
podľa ust. § 212 ods. 1 a 2 OSP, posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednalvec postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie (podľa § 221 ods.
1 písm. h) OSP). Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9

veta tretia z. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd predovšetkým posúdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako z procesnej, tak i z hmotno-
právnej stránky.

Predmetom tohto konania je určenie, že sporné nehnuteľnosti parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX,
parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX a parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX Správy katastra Trnava,
nachádzajúce sa v k. ú. W. G. patrili do vlastníctva nebohého T. M., narodeného XX.XX.XXXX, v čase
jeho smrti.

Naliehavý právny záujem na určení uvedeného práva vyplýva z toho, že dedičia po poručiteľovi, ktorému

sporný majetok mal patriť v čase smrti, sa chcú v konaní o novoobjavenom dedičstve domáhať jeho
prejednania tak, aby mohol súd vlastníctvo dedičov k tomuto majetku deklarovať. Spory vyplývajúce
z dedičského práva sú bežnými spormi v súdnom konaní, v rámci ktorých sa ustálil petit takéhoto
výroku, ktorým sa dedičia domáhajú určenia, že určitý (sporný) majetok patrí do dedičstva po nebohom
poručiteľovi (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 162/2005, uznesenia Najvyššieho

súdu SR 3 NCdo/9/2005 a 3 Cdo 154/2010). Pritom v konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či
poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Otázka, či poručiteľ bol vlastníkom veci v čase smrti
sa preto zisťuje predovšetkým ako otázka predbežná, z ktorej vyplynie konečný záver, že predmetná
vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Takéto požiadavky mal spĺňať i predmetný petit žaloby. Dedič je
z titulu svojho dedičského nároku vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie, že nehnuteľnosť,

alebo iná časť majetku patrí do dedičstva po zomretom poručiteľovi. Pri formulácii tohto petitu treba dbať
na presnú špecifikáciu majetku, ohľadne ktorého má byť určený právny vzťah z dedičského
práva, a presne označiť osobu poručiteľa s uvedením jeho dáta narodenia a dáta úmrtia, resp.
právoplatnosti rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho. Toto určenie sa vzťahuje len ku dňu smrti poručiteľa.
Žalobkyňa a ani súd prvého stupňa tejto otázke správnosti petitu nevenovali žiadnu pozornosť.

Z obsahu spisu vyplýva ďalej to, že podľa potvrdenia Notárskeho úradu JUDr. Ingrid Dubasovej zo
dňa 13.12.2011 jedinou doteraz známou príbuznou poručiteľa je žalobkyňa, ktorá bude vyzvaná na
poskytnutie informácií o okruhu dedičov, nakoľko bez tohto nemožno pokračovať v konaní(č.l. 30 spisu).

Naproti tomu z osvedčenia o novoobjavenom dedičstve JUDr. Miroslava Pavloviča, notára, v dedičskej
veci po nebohej K. W., rodenej M. vyplýva to, že ako dedičia zo zákona v tretej dedičskej skupine
prichádzajú do úvahy dedičia po nebohom bratovi poručiteľky T. M., ktorý bol vyhlásený za mŕtveho dňa
XX.XX.XXXX, dedičky N. M. a L. P., obe rodené F. (č.l. 11, 12 spisu).
Ustanovenie § 91 OSP upravuje postup v prípade, že na strane žalobcu alebo žalovaného

vystupujeniekoľkoosôb(procesnéspoločenstvo).Spoločenstváúčastníkovrozlišujemenatzv.obyčajné
spoločenstvo a spoločenstvo nerozlučné. Jeho rozlíšenie spočíva z povahy predmetu konania podľa
znakov hmotného práva.
Pri obyčajnom spoločenstve každý zo spoločníkov jedná sám za seba, pričom procesné úkony sa
posudzujú samostatne u každého z nich.

Procesným dôsledkom nerozlučného spoločenstva je to, že rozhodnutie sa týka všetkých spoločníkov s
rovnakým výsledkom, práva a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné a procesné dôsledky rozhodnutia
sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov sa
týka všetkých účastníkov konania. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotno-právneho
vzťahu účastníkov bez ohľadu na ich vôľu a je to v zásade nútené spoločenstvo. V tejto súvislosti je

potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 120/2009, z ktorého vyplýva, že
určovací návrh spočívajúci v tom, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pretože poručiteľ ju vlastnil
v okamihu smrti, môže uplatňovať a je vecne legitimovaný ten, koho práv a povinností sa takéto určenie
týka, t.j. poručiteľov dedič. Najvyšší súd skonštatoval ďalej to, že medzi účastníkmi ide o nerozlučné
spoločenstvo, avšak v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi

ohľadne veci, o ktorú v občianskom súdnom konaní vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je
poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok
známy, nebol predmetom dedičstva a nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú do vyporiadania
dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci a z právnych úkonovtýkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne tak, ako to
predpokladá ustanovenie § 91 ods. 2 OSP.
Pre sporové konanie, začaté na základe návrhu podaného odkázanými dedičmi, treba považovať

všetkých účastníkov konania o dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia § 91
ods. 2 OSP, a to ako na strane žalobcov, tak i na strane žalovaných. Postavenie žalobcu je pritom
určené obsahom rozhodnutia súdu v dedičskom konaní, takže ostatní dedičia musia v súdnom
konaní vystupovať ako žalovaní, i keď v dedičskom konaní sa niektorí z nich k spornej otázke
nestavali odmietavo, prípadne vystupovali pasívne, či ešte vôbec nevystupovali. Ak sa takého konania

nezúčastniavšetcinerozlučníspoločníci,nemôžesúdnávrhuvyhovieťprenedostatokvecnejlegitimácie
(R 65/2003).

Súdprvéhostupňasaotázkouúplnéhookruhuúčastníkovkonanianastranežalobcuvdôsledkuaktívnej
vecnej legitimácie nezaoberal, i keď z obsahu spisu sa podáva, že táto nie je definitívne uzavretá, resp.
najmenej z osvedčenia o dedičstve je zrejmé, že dedičkou po nebohom T. M. nie je len žalobkyňa N. M..

V dôsledku toho, pokiaľ nie je úplný okruh účastníkov konania na strane žalobcu, ide o taký nedostatok
v aktívnej vecnej legitimácii, ktorý nemôže súd v konaní prehliadnuť a musí z neho vyvodiť procesné
dôsledky.

Súd prvého stupňa uzavrel, že žaloba nie je dôvodná, pretože žalovaní v 1. a 2. rade sa stali vlastníkom
predmetných nehnuteľností vydržaním.

Žalovaní v 1. a 2. rade svoje vlastníctvo k parcele č. XXXX odvodzujú z osvedčenia o vyhlásení
vydržania tejto parcely z roku 2000 a k parcelám č. XXXX a XXXX z rozhodnutia správy katastra o

potvrdení nadobudnutia vlastníctva vydržaním v rámci konania registra obnovenej evidencie pozemkov
z roku 2009.

Vydržanie je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorého účelom je uviesť do súladu
dlhodobý faktický stav oprávnenej nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je stanovenú dobu

objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby založil na závere, že žalovaní v 1. a 2. rade,
resp. ich právni predchodcovia vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržali. Z prehlásení
F. W. a U. S. považoval za nesporné, že T. M. pred odchodom do zahraničia predmetné nehnuteľnosti

„predal“ manželom W., ktorí začali nehnuteľnosti užívať v dobrej viere ako
vlastné, o tieto sa starali a v užívaní ich nikto nerušil. Z dedičského konania po U. M. vyplýva, že tento
síce zanechal testament, ale podľa obsahu výpisu z tohto konania k skutočnému rozdeleniu majetku i
finančnej hotovosti došlo ešte za jeho života (vyplýva to z vyjadrení dedičov, ktoré v podstate
nasvedčujú, že dedičské konanie vrátane testamentu je len potvrdením reálneho stavu, akým spôsobom

poručiteľ so svojím majetkom počas života naložil).

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že nie je nepochybne preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade sú
právnymi nástupcami manželov W., ktorí predmetné nehnuteľnosti mali kúpiť a užívali. Odvolací súd
považuje túto námietku za nedôvodnú, pretože nie je pochýb, že žalovaná 2/ je dcérou manželov W.,

nehnuteľnosti priľahlé k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania a ktoré manželia W. užívali
ako jeden celok, nadobudla žalovaná 2/ spolu s manželom na základe kúpnej zmluvy, resp. dedenia a
ďalší právni nástupcovia manželov W. - súrodenci žalovanej 2/ túto skutočnosť nespochybňujú.

Žalobkyňa ďalej namietala, že do prijatia zákona č. 141/1950 Zb. účinného od 01.01.1951

do 31.03.1964 sa nenadobúdalo dedičstvo smrťou poručiteľa, ale až súdnym odovzdaním pozostalosti,
do súdneho odovzdania išlo o ležiacu pozostalosť nepatriacu už poručiteľovi a nepatriacu ešte dedičovi.
Za takejto situácie bolo nemožné, aby právni predchodcovia žalovaných v roku 1945 kúpili od T. M.
predmetné nehnuteľnosti, keďže ešte nebol ich vlastníkom a v tom čase už bol v zahraničí.

Toto tvrdenie však nie je súladné s právnou úpravou, pretože na území Slovenskej republiky do prijatia
zákona č. 141/1950 Zb. platilo uhorské obyčajové právo, podľa ktorého dedičstvo
dedič nadobúda už okamihom smrti poručiteľa - zo staviteľa z moci zákona bez akéhokoľvek ďalšieho
svojho pričinenia (zákon platný na Slovensku a Podkarpatskej Rusi), ktoré nenaznačujú spočívajúcupozostalosť (hereditas iacens); dedenie sa deje ipso iure a tak možnosť vykonávať dedičské právo nie
je viazaná na súdne odovzdanie pozostalosti (Z.R. 299).

Súčasťou spisového materiálu je i výťah zo zápisnice o prejednaní pozostalosti pred notárom Dr. Hugom
Matzzekom, verejným notárom v Trnave č. D 1326/1945. Do spisu bola založená ťažšie čitateľná
fotokópia predmetného rozhodnutia, ale súd prvého stupňa sa nepokúsil o zadováženie predmetného
dedičského spisu po nebohom poručiteľovi, i keď je zdrojom dôkazov pre tento spor.

Zo zápisnice o prejednaní pozostalosti po U. M. nevyplýva, že T. M. bol už dlhé roky v zahraničí, a ani to,
že v čase smrti poručiteľa bol v zahraničí (U. M. zomrel XX.XX.XXXX). Z predmetnej zápisnice vyplýva
len skutočnosť, že v čase prejednávania dedičstva po U. M., t.j. rok 1946, bol T. M. v Argentíne a pri
odchode do Argentíny dostal 9.500 korún a že sestra T. F. dlhé roky otca opatrovala. Z tejto zápisnice
teda nemožno mať za preukázané, že T. M. bol v čase smrti svojho otca U. M. v zahraničí a že s právnymi
predchodcami žalovaných nemohol uzatvoriť kúpnu zmluvu.

Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť potrebné skutočnosti - okruh týchto rozhodujúcich skutočností
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto
norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť
ako rozhodné preukázané a jednak nositeľa dôkazného bremena. V spore o určenie vlastníckeho
práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo

vyvodzuje, a bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp.
skutočnostispôsobilýchzaložiťtakýtonadobúdacítitul.Aksažalovanýbrániprotižalobetvrdenímsvojho
vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a ponúknuť o svojom tvrdení dôkazy. Obvykle
platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo skutočnosti toto právo
vylučujúce sú na žalovanom.

V predmetnom konaní žalobkyňa preukázala, že vlastníkom sporných nehnuteľností bol T. M. a ona ako
jediná dedička, príp. jedna z dedičov po T. M. má naliehavý právny záujem na určení, že T. M. bol v čase
smrti vlastníkom týchto nehnuteľností.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na strane žalovaných spočívalo v preukázaní, že predmetné
nehnuteľnosti nadobudli vydržaním. Žalovaní v 1. a 2. rade preukázali právny titul, na základe ktorého
sa domnievali, že nehnuteľnosti nadobudli, t.j. ústnu kúpnu zmluvu, ktorej existenciu im dosvedčili
svedkoviaU.S.aF.W.,ktorívosvojichčestnýchvyhláseniachuviedli,žeS.aJ.W.kúpiliparceluč.XXXX
od T. M. v roku 1945 za kúpnu cenu 1.500 korún. Ak žalobkyňa spochybňuje tieto svedecké výpovede

tvrdením, že v roku 1945 bol T. M. odcestovaný v Argentíne, preto kúpnu zmluvu nemohol uzavrieť,
musela by toto svoje tvrdenie preukázať, keďže zo zápisnice o prejednaní dedičstva po poručiteľovi U.
M. táto skutočnosť nevyplýva.

Z vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, v ktorý konkrétny dátum bola kúpna

zmluva medzi manželmi W. a T. M. uzatvorená, či bola uzatvorená pred smrťou poručiteľa U. M. alebo po
jeho smrti, kedy T. M. už mohol s nehnuteľnosťami nakladať ako vlastník, ktorý ich nadobudol okamihom
smrti poručiteľa v zmysle závetu poručiteľa.

Odvolací súd po preskúmaní celého spisového materiálu zistil, že svedkovia vo svojich čestných

vyhláseniach potvrdili kúpu len parcely č. XXXX, o parcelách č. XXXX a XXXX nie je ani zmienky, pričom
parcelu č. XXXX mali právni predchodcovia žalovaných nadobudnúť za kúpnu cenu 1.500 korún, čo je
cena zhruba zodpovedajúca hodnote tejto parcely podľa zápisnice o prejednaní pozostalosti. V zápisnici
o prejednaní pozostalosti je uvedené, že parcely zapísané v pozemnoknižnej vložke 625, konkrétne
parcela č. XXXX vo výmere 385 m2, č. XXXX vo výmere 1770 m2, č. XXXX vo výmere 2144 m2 a č.

XXXX vo výmere 2457 m2 majú podľa inventára hodnotu 7.000 korún. Parcely XXXX,XXXX a XXXX
majú výmeru spolu 4299 m2, čo sú takmer 2/3 výmery všetkých pozemkov zapísaných v predmetnej
pozemnoknižnej vložke, a teda zodpovedajúca cena za tieto tri parcely by bola suma okolo 4.500 korún,
a nie 1.500 korún ako udávajú žalovaní.Z predložených dôkazov nič nenasvedčuje tomu, že manželia W. kúpili aj parcelu č. XXXX a XXXX.
O tom svedčí aj skutočnosť, že žalovaná 2/ požiadala o vydržanie predmetných nehnuteľností v rámci

konania ROEP v roku 2009 s odôvodnením, že parcely č. XXXX a XXXX sú len pokračovaním parcely
č. XXXX. Otázna je tiež skutočnosť, prečo žalovaní nežiadali už v roku 2000 o vydržanie všetkých troch
parciel a prečo vlastníctvo k parcelám č. XXXX a XXXX sa rozhodli usporiadať až v roku 2009.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP súd rozhodnutie zruší len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa nevenoval náležitú
pozornosť procesným podmienkami konania, predovšetkým náležitostiam petitu a úplnosti okruhu
účastníkov konania, bolo potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, ale i na doplnenie dokazovania a úplné zistenie skutkového stavu.

V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa predovšetkým náležite vyporiada s procesnými náležitosťami
žaloby, okruhom účastníkov konania, ak sa nepodarí najmä okruh účastníkov doplniť, vyvodí z toho
dôsledky, doplní dokazovanie na zistenie dobromyseľnosti pôvodných nadobúdateľov vlastníctva v roku
1945 v rozsahu, v akom mali a mohli nehnuteľnosti v tom čase za sumu 1.500,- Sk nadobudnúť a vo

veci opätovne rozhodne.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3
OSP).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.