Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 1, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/48/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206353
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116206353.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: Metlife Europe designated
activity company, so sídlom Lower Hatch Street, On Hatch 20, Dublin, Írska republika, zapísaný v Írskom
registri v spoločnosti v Dubline pod č. 415123 podnikajúci na území Slovenskej republiky organizačnou
zložkou MetLife Európe d.a.c., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom: Pribinova 10, 811
09 Bratislava, IČO: 47 257 105, právne zastúpený IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, proti žalovanému: 1./ K. E., J.. XX.XX.XXXX, Y.
G.S.Č..XX,XXXXXK.,právnezastúpenýJUDr.OľgouMichalíkovou,advokátkou,sosídlomKancelárie

Francisciho 35, 080 01 Prešov, 2./ V.Á. E., J.. XX.XX.XXXX, Y. G. Ď. Č.. XXXX/XX, XXX XX K., o
zaplatenie 11.634, 20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov,
č.k. 12C/104/2016-548 zo dňa 11.12.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I., vo výroku II. o povinnosti žalovanej v 2/ rade zaplatiť žalobcovi
istinu vo výške 6 135,30 eura, vo výroku III. a vo výroku IV.

II. Z r u š u j e rozsudok vo výroku II. o povinnosti žalovanej v 2/ rade zaplatiť úroky z omeškania a vo

výroku o splatnosti, vo výroku V. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

III. Žalovaný v 1/ rade má nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa uplatnenou žalobou domáhal zaplatenia istiny 6.135,30 Eur spolu so zákonným úrokom z
omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 6.135,30 Eur od 28.11.2015 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil
skutočnosťami, že žalovaný v 1. rade je fyzická osoba, ktorá vykonávala finančné sprostredkovanie ako

viazaný finančný agent, ktorému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi vyplatené provízie s prihliadnutím na
bod 1.5 časti B.1 Zmluvy o finančnom sprostredkovaní. Žalovaná v 2. rade za súčinnosti žalovaného v 1.
rade za neho reálne vykonávala činnosť finančného sprostredkovania. Bezdôvodné obohatenie vylákali
od žalobcu obidvaja žalovaní svojou vedome a úmyselne protiprávnou a vzájomne koordinovanou
činnosťou.

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit. :

„ Žalobu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade z a m i e t a .

Žalovaná v 2. rade j e p o v i n n á žalobcovi zaplatiť 6.135,30 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 6.135,30 EUR od 11.11.2017 do zaplatenia, v mesačných splátkach vo výške po200 EUR vždy do 25-tého dňa toho ktorého mesiaca počnúc nasledujúcim mesiacom po právoplatnosti
tohto rozsudku, až do úplného zaplatenia pod stratou výhody splátok v prípade omeškania, čo i len
jednej splátky.

V prevyšujúce časti žalobu k žalovanej v 2. rade z a m i e t a .

Žalovaný v 1. rade m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov
konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca m á vo vzťahu k žalovanej v 2. rade n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 6 % trov
konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku“

3. Právne vec posúdil podľa ust. § 8 a § 4 ods. 1, 7 zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní
a finančnom poradenstve, § 269, § 642, § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 451 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka.

4. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný v 1/ rade nevykonával činnosť
podľa zmluvy a jej príloh v prospech poisťovne, teda samotného žalobcu. Z tohto dôvodu nemal
nárok na odmenu a ani mu odmena zo strany žalobcu nebola poukazovaná. Žalovaný v 1/ rade sa

neobohatil na úkor žalobcu a preto súd žalobu vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade zamietol. Žalobca
vo svojom vyjadrení sám uviedol, že má za to, že výkon finančného sprostredkovania bol od počiatku
reálne vykonávaný žalovanou v 2/ rade. Pokiaľ ide o nárok vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade, s ňou
nemal žalobca uzatvorenú písomnú zmluvu na finančné sprostredkovanie ako viazaný agent podľa
zákona č. 186/2009 Z.z., avšak žalovaná v 2/ rade nepopierala, že vyvíjala činnosť smerujúcu k tomu,

aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu a to zmluvu sprostredkúvanú s treťou osobou a
žalobca, ako záujemca sa aj tak správal, čo potvrdzujú a preukazujú poistné zmluvy, ktoré boli súdu
predložené. Súd poukázal na to, že na platnosť zmluvy o sprostredkovaní sa nevyžaduje písomná
forma. V záujme právnej istoty účastníkov zmluvy, však možno odporučiť, aby sa táto zmluva uzavrela v
písomnej forme. Pokiaľ žalovaná v 2/ rade predkladala poistné zmluvy a pritom používala identifikačné

údaje žalovaného v 1/ rade, bolo na žalobcovi zabezpečiť, aby takto ponúkanú činnosť žalovanej v
2/ rade ako záujemca neprijímal, prípadne aby vyvodil zodpovednosť voči agentúrnemu manažérovi,
ktorý zrejme spolupracoval so žalovanou v 2/ rade. Súd neuveril čestným prehláseniam predložených
žalobcom, pretože išlo o jeho zamestnancov, ktorí zrejme nesú časť zodpovednosti za to, že žalovaný v
1/ rade bol ako agent do financovania doporučený, respektíve nedoporučený, čo preukazuje e-mailová

korešpondencia. Žalovaná v 2/ rade potvrdila, že tak základnú zmluvu ako aj dodatky podpísala sama v
zápisnici na stretnutí zo dňa 03.04.2017 v priestoroch advokátskej kancelária žalobcu, a teda je zrejmé,
že musela kooperovať s niektorým zo zamestnancov samotného žalobcu, ktorý neoveril totožnosť osoby
podpisujúcej zmluvu zo dňa 10.04.2013 a aj následné poistné zmluvy. Žalovaná v 2/ rade uznala nárok
žalobcu v uplatnenej sume 6 135,30 eura a nespochybňovala, že išlo o sumu, ktorú bola povinná vrátiť,

ako príslušnú časť vyplatenej odmeny z poistných zmlúv, nakoľko došlo k zániku poistných zmlúv a išlo o
bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej. Pokiaľ ide o sumu vo výške 5 498,90 eura, o ktorú žalobca
žalobu rozšíril súd poukázal na to, že sa žalobca pôvodne domáhal nároku na vrátenie storien a rozšíril
žalobou uplatnený nárok, ktorým si uplatnil nárok voči žalovanému a žalovanej na zaplatenie všetkých
vyplatených odmien vyplácaných na základe splnenia podmienok programu financovania kariéry vo

výške 8 719,90 eura; zároveň aj vyplatených základných odmien, tzv. v provízií vo výške 2 914,30
eura v súhrnnej výške 11 634,20 eura. Súd v tejto časti žalobu zamietol aj voči žalovanej v 2/ rade,
nakoľko bolo v konaní preukázané, že žalovaná v 2/ rade sprostredkovateľskú činnosť pre žalobcu
predsa len vykonávala, ale v prípade absencie dohody o výške odmeny sprostredkovateľovi vznikne
nárok na províziu vo výške obvyklej za sprostredkovanie obdobnej zmluvy v čase uzavretia zmluvy o

sprostredkovaní. Ak na predmetnú odmenu, by mal inak nárok žalovaný v 1/ rade, ktorú si pôvodne
na ňom žalobca neuplatňoval súd má za to, že ide o obvyklú odmenu, ktorá žalovanej v 2/ rade patrí.
Podľa § 563 Občianskeho zákonníka sa žalovaná v 2/ rade dozvedela o vôli veriteľa žalobcu požadovať
vrátenie bezdôvodného obohatenia preukázateľne až dňa 10.11.2017, a preto lehota na plnenie podľa
citovaného zákonného ustanovenia mu uplynula ďalší deň. V omeškaní je teda preukázateľne až od

11.11.2017 a z tohto dôvodu v prevyšujúcej časti súd žalobu o úroky z omeškania zamietol. Zároveň súd
prvej inštancie uviedol, že podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka patrí žalobcovi popri peňažnom
plnení aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne a má vyplývať z ustanovenia § 3 Nariadenia vlády č.
87/1995 Z.z.5. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého, súd priznal strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého

o nároku na náhradu trov konania rozhodol aj bez návrhu súdu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končilo.
Žalovaný v 1. rade mal vo veci plný úspech, preto mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Žalovaná v 2. rade bola úspešná v časti 5498,90 EUR a neúspešná časti 6135,30 EUR , čo predstavuje
52,8 % po zaokrúhlení 53 % úspech a 47 % neúspech pomer úspechu a neúspechu je potom (53 - 47)
6 % v prospech žalobcu. Preto súd zaviazal žalovanú na náhradu trov konania v rozsahu 6%.

6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie a to tak, aby zaviazal žalovaných v 1/ a v 2/ rade spoločne a nerozdielne žalobcovi zaplatiť
sumu 11 634,20 eura spolu s príslušenstvom prípadne, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že žalobcovi vo vzťahu k obom žalovaným vznikol
nárok na vrátenie sumy 11 634,20 eura spolu s príslušenstvom z titulu úmyselného bezdôvodného
obohatenia oboch žalovaných na úkor žalobcu. Skutočnosť, že žalovaní sa na bezdôvodnom obohatení

podieľali spoločne bola v konaní pred súdom prvej inštancie riadne preukázaná predloženými dôkazmi:
čestnými vyhláseniami zamestnancov žalobcu, Zápisnicou o stretnutí zo dňa 03.04.2017, pričom tento
fakt potvrdili vo svojich vyjadreniach aj samotní žalovaní. Súd prvej inštancie pristúpil k predloženým
dôkazom a vyjadreniam selektívne a neodôvodnene na časť z nich neprihliadal. Naopak súd vychádzal
z tvrdení žalovanej, ktoré však boli protichodné a zjavne účelové. Žalovaná najskôr uviedla, že zmluvu

podpisoval s určitosťou manžel, a že si nie je vedomá, že by zmluvu podpisovala, ale že sa môže
mýliť. Následne po nahliadnutí do zmluvy žalovaná potvrdila, že zmluvu a dodatky podpísala sama a
označila podpis na zmluve ako svoj. Na uvedené súd prihliadol aj napriek tomu, že na pojednávaní dňa
23.01.2017 žalovaná opäť uvádzala, že obidvaja podpisovali zmluvy. Zároveň súd rozhodol v rozpore
so svojim predbežným právnym posúdením veci urobeným podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, ktoré vykonal

na pojednávaní dňa 23.11.2017. Napriek tomu, že predbežne súd posúdil nárok žalobcu ako nárok z
titulu bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k obom žalovaným, následné posúdenie nároku žalobcu
súdom prvej inštancie v rozsudku už bolo nesprávne. Následkom nesprávneho právneho posúdenia
právneho dôvodu nároku žalobcu v rozpore s predbežným právnym posúdením súdu zo dňa 23.11.2017
súd nesprávne stanovil právny dôvod pre priznanie nároku. Tento nepriznal z titulu bezdôvodného

obohatenia, ale z titulu nároku na vrátenie zmluvného plnenia z dôvodu naplnenia podmienok, tzv.
storna, hoci k platnému uzavretiu zmluvy medzi žalobcom a žalovanou nikdy nedošlo. Súd vychádzal
z výšky storna vypočítanej na základe zmluvy, nie z výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaní
získali na úkor žalobcu. Je zrejmé, že bezdôvodné obohatenie vylákali od žalobcu obidvaja žalovaní
svojou vedome a úmyselne protiprávnou a vzájomne koordinovanou činnosťou. Súd vôbec nezohľadnil

niektoré kľúčové tvrdenia strán sporu, neprihliadol na niektoré kľúčové dôkazy a neodôvodnene sa
odklonil od svojho vlastného predbežného právneho posúdenia, pričom k žiadnej z týchto skutočností
sa v rozsudku nevyjadril a tento svoj postup žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Žalobca návrhom na
pristúpenie a zmenu žaloby zo dňa 28.08.2017 rozšíril svoj žalobný návrh tak, že žiadal súd, aby
zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na úhradu sumy 11 634, 20 eura s príslušenstvom, pričom

svoj nárok žalobca nezakladá na zmluvných ustanoveniach zmluvy a dodatkov, ale na zákonnom
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaní spoločne na úkor žalobcu nadobudli.
Súd zaviazal iba žalovanú na úhradu časti žalovanej sumy. Vo vzťahu k stanoveniu výšky nároku
žalobcu súd svoje rozhodnutie v rozsudku neodôvodnene a nesprávne založil na skutočnosti, že napriek
absencii písomnej zmluvy o finančnom sprostredkovaní uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou,

žalovaná reálne vykonávala činnosť sprostredkovateľa za čo jej patrí odmena v zmysle ustanovenia
§ 647 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z celkovej sumy odmien 11 634,20 eura bolo z programu
financovania kariéry vyplatených až 8 719,90 eura. Súd prvej inštancie tak vedome priznal žalovanej ako
odmenu za jej protiprávne konanie odporujúce platnej právnej úprave a zásadám poctivého obchodného
styku vyšší nárok ako by bola získala sama, ak by svoju činnosť vykonávala zákonne a poctivo, a

teda svojim rozhodnutím priznal ochranu zjavnému zneužitiu práva zo strany žalovanej. Súd prvej
inštancie takisto nesprávne posúdil činnosť žalovanej ako činnosť vykonávanú v zmysle ústnej zmluvy o
sprostredkovaní uzatvorenej so žalobcom za ktorú jej mala patriť odmena a provízie ktoré sú žalobcom
obvykle poskytované viazaným finančným agentom, ktorí spolupracujú so žalobcom na základe riadne
uzatvorených zmlúv o finančnom sprostredkovaní. K tomuto záveru súd dospel v rozpore s vlastným

predbežným právnym posúdením, keď uviedol, že nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o finančnom
sprostredkovaní so žalovanou v 2/ rade. V zmysle ustanovenia § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka sa
pri výklade vôle zmluvných strán vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle,
včítanie rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následnéhosprávania strán. Súdu bolo v konaní riadne preukázané a aj z vyjadrení žalovaných vyplýva, že žalobca
po celý čas vykonával kroky smerujúce k uzatvoreniu zmluvy a dodatkov práve so žalovaným. Súd
svoje rozhodnutie odôvodnil existenciou ústnej zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a žalovanou,

bez prihliadnutia na absenciu vôle žalobcu takúto zmluvu uzatvoriť, a súčasne v rozpore s vlastným
predbežným právnym posúdením právneho vzťahu žalobcu a žalovanej zo dňa 23.11.2017. V dôsledku
nesprávneho ustálenia právneho dôvodu nároku žalobcu, súd neodôvodnene zaviazal žalovanú na
vrátenie časti žalovaného nároku samostatne. Žalobca opakovane zdôrazňuje, že z neexistujúceho
právneho vzťahu žalovanej, ako ani z činnosti uskutočnenej v rozpore so zákonom nemohol a ani

nevznikol žalovanej nárok ani na zvyšok plnenia. Žalovaným nevznikol oprávnený nárok ani len na
čiastočné plnenia od žalobcu. Zároveň žalobca citoval vyjadrenia žalovanej, ktoré uvádzala v snahe,
aby presvedčila súd prvej inštancie, aby jej povolil dlžnú sumu splácať v čo najnižších splátkach, kde
mala uviesť, že v podstate súhlasí aj s uznaním celej sumy za tej podmienky, že by túto mohla splácať
v splátkach iba po 200,- eur mesačne. Zároveň prejavovala snahu, aby nebol zbytočne zaťažovaný
dlžnou sumou jej manžel. Podľa názoru žalobcu súd pri posudzovaní nároku žalobcu neodôvodnene a

arbitrárne prihliadol na uznanie záväzku žalovanej iba v časti 6 135,30 eura, ale na následné opakované
uznanie celej žalovanej sumy zo strany žalovanej vôbec neprihliadol, pričom s touto skutočnosťou sa v
rozsudku ani žiadnym spôsobom nevysporiadal. Podľa názoru žalobcu žalovaná ním uplatnený nárok
v plnej miere pred súdom uznala. Z konania, ktoré nie je právom aprobované, nevzniká konajúcemu,
v tomto prípade žalovanej, nárok na plnenie v podobe odmien alebo provízií a aj v tomto prípade ide

o majetkový prospech napĺňajúci znaky bezdôvodného obohatenia. Žalovaná predmetné plnenie bez
právneho dôvodu prijímala a užívala. Žalobcovi tak vo vzťahu k žalovanej vznikol nárok na vrátenie sumy
všetkých vyplatených odmien a provízií vo výške 11 634,20 eura z titulu bezdôvodného obohatenia.
Súd prvej inštancie neprihliadol na čestné prehlásenia predložené žalobcom, namiesto toho uveril
vyjadreniam žalovanej, ktoré si však zjavne protirečili a ktoré žalovaná účelovo menila podľa situácie,

pričom ich zároveň žiadnym spôsobom nepreukázala. Súd správne posúdil skutočnosť, že žalovaný
činnosť podľa zmluvy nevykonával v dôsledku čoho mu nevznikol nárok na vyplatenie odmien a provízií.
Zistenie súdu, že zo strany žalobcu žalovanému nebola poukázaná žiadna odmena z predložených
dôkazov vôbec nevyplýva. V konaní síce následne vyšlo najavo, že predmetný účet je vedený na
meno dcéry žalovaných a to O. E., no z tejto skutočnosti nemožno dospieť k záveru, že žalovaný sa

na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil. Žalobca vyplácal odmeny v prospech účtu, ktorého údaje
poskytol žalovaný. Žalovaný svoje povinnosti podľa zmluvy a dodatkov neplnil, a preto mu nevznikol na
predmetné plnenie právny nárok. Ak došlo k poskytnutiu tohto plnenia v prospech žalovaného, bolo to
bez právneho dôvodu. Žalobca v konaní riadne preukázal, že koordinovanou činnosťou žalovaného a
žalovanej došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, a že toto bezdôvodné obohatenie,

t.j. peňažné prostriedky v celkovej sume 11 634,20 eura boli poukázané do dispozičnej sféry žalobcu
a žalovanej a to na bankový účet, ktorý bol žalobcovi oznámený žalovaným. Dôkazné bremeno, že
žiadnu časť z týchto prostriedkov žalovaný nezískal niesol žalovaný, ktorý však toto bremeno neuniesol,
keďže nepredložil ani jediný dôkaz, ktorým by toto svoje tvrdenie preukázal. Zmluva bola uzavretá so
žalovaným, ktorý však činnosť viazaného finančného agenta nevykonával. Tým mu nevznikol nárok na

vyplatenie provízií v zmysle zmluvy. Žalovaný reálne nepredložil žalobcovi ani jeden návrh na uzavretie
poistnej zmluvy, a preto ani mu nevznikol nárok na vyplatenie odmien z programu financovania kariéry v
zmysle dodatkov, a to v celkovej sume 8 719,90 eura. Žalovaný nesplnil predpoklady zmluvy a dodatkov
pre vznik nároku na akékoľvek peňažné plnenie od žalobcu a napriek tomu finančné prostriedky od
žalobcu prijímal. Žalobca má za preukázané, že nie len na strane žalovanej, ale aj na strane žalovaného

došlo k získaniu majetkového prospechu bez právneho dôvodu na úkor žalobcu. Súd nesprávne posúdil
aj súvisiaci nárok žalobcu na úhradu príslušenstva istiny a to úrokov z omeškania, ktorých výšku
stanovil na základe odlišnej právnej úpravy akou sa spravuje právny vzťah, z ktorého vznikol nárok
žalobcuvočižalovaným.Zodôvodneniarozsudkuvyplýva,žeprávnyvzťahmedzižalobcomažalovanou
na základe ktorého priznal žalobcovi časť ním uplatneného nároku posúdil súd ako obchodnoprávny

vzťah. Napriek tomu úrokovú sadzbu úrokov z omeškania súd určil vo výške 5% ročne, ako úrok
z omeškania určený podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Namiesto aplikácie
ustanovenia § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktoré sa uplatňuje pri určení zákonnej sadzby úrokov z
omeškania v obchodnoprávnych vzťahoch. Ustanovenie § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie je použiteľné pre určenie výšky úrokov
z omeškania s plnením peňažného dlhu vo vzťahoch upraveným Obchodným zákonníkom. Zároveň
poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29Odo/383/2001 zo dňa
15.05.2008, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4Obo/57/2003 zo dňa26.02.2004, v ktorom sa uvádza, že plnením z neplatnej obchodnej zmluvy vznikajú záväzky, ktoré majú
tiež obchodný charakter. Nakoľko majetkový prospech, teda bezdôvodné obohatenie získali žalovaní
na základe neplatne uzatvoreného obchodnoprávneho záväzkového vzťahu, potom je v zmysle vyššie

uvedeného obchodným záväzkovým vzťahom aj vzťah z bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie
tak pri rozhodovaní o príslušenstve nároku žalobcu aplikoval nesprávny právny predpis upravujúci
stanovenie úrokovej sadzby úrokov z omeškania, a namiesto úrokov z omeškania vo výške 9,05 % od
28.11.2015 do 03.04.2017 zo sumy 6 135,03 eura a 9 % ročne od 4 4.2017 do zaplatenia, zo sumy
11 634,20 eura v II. výroku rozsudku zaviazal žalovanú na úhradu úrokov z omeškania iba vo výške 5

% ročne. V odôvodnení rozsudku tiež uviedol, že žalovaná v 2/ rade sa dozvedela o vôli veriteľa, teda
žalobcu požadovať vrátenie bezdôvodného obohatenia, preukázateľne až dňa 10.11.2017. Citovaný
záver okresného súdu je v priamom rozpore so skutočnosťou, ktorá bola súdu preukázaná. Žalovaná sa
už 03.04.2017 zúčastnila osobného stretnutia s právnym zástupcom žalobcu v mieste jeho sídla. Počas
osobného stretnutia bola žalovaná zo strany právneho zástupcu žalobcu vyzvaná na vrátenie dlžnej
sumy na osobnom stretnutí. Zároveň aj bola spísaná zápisnica o stretnutí zo dňa 03.04.2017, ktorá tvorí

súčasť súdneho spisu. S ohľadom na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka sa žalovaná s plnením
dlhu dostala do omeškania nasledujúci deň, teda 04.04.2017. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé,
akým spôsobom súd určil deň 11.11.2017, kedy sa žalovaná mala dostať do omeškania s úhradou
plnenia, ktoré získala bez právneho dôvodu, ako bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. Žalovaná v
súvislosti s uznaním dlhu uviedla, že žiada o možnosť splácať ho mesačnými splátkami v sume po 200

eur.Súdžiadostižalovanejopriznanievýhodysplátokvyhovelatobezďalšiehopreskúmaniadôvodnosti
tejto žiadosti. Súd nepreskúmal majetnosť žalovanej a žalovaného, ich príjmy a hodnotu hnuteľného
a nehnuteľného majetku. Splátky v sume po 200 eur boli súdom určené na úkor žalobcu, nakoľko s
prihliadnutím na rozsudkom priznanú výšku nároku žalobcu, by žalovaná svoj dlh splácala dlhšie, ako
30 mesiacov a to bez príslušenstva, ktoré by dobu splácania nároku žalobcu ešte predĺžilo.

7. K odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril žalovaný v 1/ rade, ktorý uviedol,
že s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie plne súhlasí a nestotožňuje sa s odvolaním. V súdnom
konaní nebol preukázaný vznik bezdôvodného obohatenia žalovaných ani žeby malo byť získané
iba vzájomnou spoluprácou oboch žalovaných a ich úmyselným konaním v rozpore so zmluvou o

finančnom sprostredkovaní a jej dodatkov. Súd v napadnutom rozsudku konštatuje, že na uzatváraní
sprostredkovateľskej zmluvy a jej dodatkov sa podieľal aj sám žalobca, keďže vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že všetko bolo riešené s vedomím jeho zamestnanca a to pána K.. Žalovaná v
2/ rade potvrdila, že zmluvu i dodatky podpísala ona sama, teda musela kooperovať s niektorým
zo zamestnancov žalobcu, ktorý neoveril totožnosť osoby podpisujúcej zmluvu zo dňa 10.04.2013

a následne aj uzatvárané poistné zmluvy. V každom prípade sa teda všetko konalo za súčinnosti
samotného žalobcu. Súd v súdnom konaní preveril nakladanie s predmetným účtom dožiadaním banky,
podanou písomnou správou a predloženými výpismi z účtu, ktorými bolo preukázané a konštatované,
že žalovaný v 1/ rade s týmto účtom a prostriedkami vyplácanými žalobcom vôbec nenakladal. Pokiaľ
sa jedná o údajnú protichodnú výpoveď žalovanej na rokovaní s právnym zástupcom žalobcu dňa

03.04.2017 a na pojednávaní dňa 23.11.2017, týkajúcu sa podpisovania zmluvy a dodatkov k nej,
táto podľa názoru žalovaného v 1/ rade nie je smerodajná najmä pokiaľ žalovaná uvádzala, že sa
môže aj mýliť a na pojednávaní uviedla všeobecne, že obidvaja podpisovali zmluvy. Po nahliadnutí
do samotnej zmluvy, však táto jednoznačne potvrdila, že zmluvu a dodatky podpísala sama. Žalovanú
sumu žalobca žiada od oboch žalovaných z titulu vrátenia všetkých vyplatených odmien a to na základe

splnenia podmienok programu financovania kariéry vo výške 8 719, 90 eura a zároveň vyplatených
základných odmien tzv. provízií vo výške 2.914,30 eura. Pokiaľ ide o nárok žalobcu uplatnený voči
žalovanému v 1/ rade, v konaní prvostupňového súdu bolo preukázané, že zmluvu a najmä jej dodatok
č. 1 bod 1.2 a následne č. 1.5 z ktorých vyplýval nárok žalobcu na vrátenie vyplatenej zálohy odmeny
za sprostredkovanie poistenia, žalovaný v 1/ rade nepodpísal, dokonca v deň podpisu dodatkov sa

ani na území Slovenskej republiky nedržiaval, pretože pracoval v zahraničí. Odmena poskytnutá za
vykonanú prácu podľa názoru žalovaného v 1/ rade pre samotnú žalovanú v 2/ rade nie je bezdôvodným
obohatenímakototvrdížalobcaatobezohľadunaplatnosťuzavretejpísomnejzmluvyajejdodatkov.Na
neštandardnom uzavretí sprostredkovateľskej zmluvy sa to totiž podieľal aj sám žalobca a to konkrétne
jeho agentúrny manažér Z. K. a manažérka S. F., tak ako to je uvedené a konštatované súdom s tým,

že nie je možné z neštandardne uzatvorenej písomnej sprostredkovateľskej zmluvy sankcionovať len
žalovaných.8. V rámci odvolacej repliky samotný žalobca uviedol, že nemožno súhlasiť, že na príslušenstvo
nároku žalobcu je správne uplatniť právnu úpravu určenú pre úpravu občianskoprávnych vzťahov.
Z dôkazov a vyjadrenia žalovaných implicitne vyplýva, že na získanie majetkového prospechu bez

právneho dôvodu od žalobcu sa zúčastňovali spoločne. Spôsob akým žalovaní finančné prostriedky
od žalobcu vylákali, nemožno považovať za právom aprobovaný a uskutočnený v súlade s užívanou
obchodnou praxou žalobcu. Pokiaľ sa niektorí z pracovníkov žalobcu od usmernení žalobcu odchýlil
a nedodržal svoje povinnosti, nemožno v tomto konaní, ktorého predmetom je uspokojenie nárokov
žalobcu proti žalovaným spravodlivo posudzovať na ťarchu žalobcu ani použiť ako ospravedlnenie

konania žalovaných na úkor nárokov žalobcu. V prípade, ak žalovaný prenechal možnosť disponovať
s bankovým účtom na ktorý boli poukazované finančné prostriedky len žalovanej je táto skutočnosť z
pohľadu posúdenia existencie solidárneho záväzku žalovaných voči žalobcovi bez právneho významu.
Naďalej žalobca namieta voči rozsudku súdu prvej inštancie nedostatky v podobe vád postupu súdu
pri hodnotení dôkazov, nepreskúmateľnosť postupu súdu pri hodnotení dôkazov, nedostatočnosť
odôvodnenia rozsudku a absenciu odôvodnenia aplikácia konkrétnych právnych predpisov.

9. V rámci odvolacej dupliky žalovaný v 1/ rade uviedol, že o uplatnenom nároku prvostupňový súd
rozhodol správne. Odmena za vykonanú prácu nie je bezdôvodným obohatením ako to tvrdí žalobca
a to bez ohľadu na platnosť uzavretej zmluvy a jej dodatkov. Na jej uzavretí sa napokon podieľal
aj sám žalobca, čo fakticky potvrdzuje aj spísaním zápisnice o stretnutí zo dňa 03.04.2017. Nie je

pravdivé tvrdenie žalobcu, že nebola preukázaná účasť jeho pracovníkov v ním namietanom konaní,
pri uzatváraní sprostredkovateľskej zmluvy, pretože v napadnutom rozsudku sa presne uvádzajú mená
jeho zamestnancov podieľajúcich sa na tomto konaní, ktorými sú agentúrny manažér K. a manažérka F..
To, či samotný žalobca takéto konanie svojich pracovníkov schvaľoval a súhlasil s ním, alebo nie a aké
dôsledky by voči ich protiprávnemu konaniu vyvodzoval, nie je pre danú vec smerodajné. Títo pracovníci

konali jednoznačne v mene žalobcu a ich konanie zaväzuje priamo žalobcu.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470
ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako ja konanie

mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabulu súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne nedôvodné.

11. Vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade a taktiež čo do povinnosti žalovanej v 2/ rade zaplatiť žalobcovi
samotnú istinu, súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie na ktoré v tejto časti v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam poukazuje

na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP. Vychádzajúc z uvedeného v tejto časti odvolací súd postupom
vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok, ako vecne správny potvrdil.

12. Čo sa týka samotných odvolacích námietok žalobcu, tu možno konštatovať, že sa jedná o osem
odvolacích námietok. Prvou odvolacou námietkou bolo, že súd nesprávne posúdil hmotnoprávny nárok

žalobcu a tento mal byť správne posúdený, ako úmyselné bezdôvodné obohatenie (ako prospech
získaný bez právneho dôvodu). Druhou námietkou žalobcu bolo, že rozsudok súdu prvej inštancie
nespĺňa predpoklady ust. § 220 ods. 2 CSP a nezodpovedá ustálenej praxi súdnych autorít. Treťou
odvolacou námietku bolo, že súd nerozhodol v súlade so svojim predbežným právnym názorom, ktorý
vyriekolnasamotnompojednávanízaúčastistránsporu.Štvrtouodvolacounámietkoubolo,žesúdprvej

inštancie nezohľadnil všetky uznávacie úkony žalovanej v 2/ rade, keď táto mala uznať nie len sumu
6 135,30 eura, ale uznala celý žalobcom uplatnený nárok na pojednávaní. Piatou námietkou žalobcu
v rámci podaného odvolania bolo, že súd nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že účtom a finančnými
prostriedkami zaslanými žalobcom naň mohol disponovať žalovaný v 1/ rade spolu so žalovanou v 2/
rade. Šiestou námietkou bolo, že sadzba úrokov z omeškania súdom prvej inštancie bola priznaná v

zmysle Občianskeho zákonníka a nie v zmysle Obchodného zákonníka podľa ust. § 369 ods. 2. Siedmou
námietkou podaného odvolania bol moment od ktorého boli priznané úroky z omeškania a to konkrétne
dátum 10.11.2017, pričom nie je zrejmé prečo takýto dátum súd určil. Zároveň žalobca poukázal aj na
dátum 03.04.2017, kedy malo byť žalobcom na základe listinného dôkazu a to záznamu zo stretnutiapreukázané, že o svojej povinnosti vrátiť finančné prostriedky sa žalovaná dozvedela už v tento deň.
Zároveň ôsmou podstatnou námietkou žalobcu bolo, že súd povolil výhodu splátok žalovanej v 2/ rade
bez toho, aby preskúmal jej majetkové pomery.

13. Odvolací súd prvú až piatu odvolaciu námietku považuje za neodôvodnenú. Dôvodné námietky sú
šiesta, siedma a ôsma odvolacia námietka.

14. Čo sa týka prvej odvolacej námietky, teda tvrdeného úmyselného, bezdôvodného obohatenia

zo strany žalovaných v 1/ a v 2/ rade, odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým stavom, ako
aj právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, kde jednoznačne možno
konštatovať, že úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaných preukázané žalobcom nebolo.
Zmluvu o finančnom sprostredkovaní jednoznačne možno hodnotiť v zmysle, či už Obchodného alebo
Občianskeho zákonníka ako sprostredkovateľskú zmluvu. Občiansky zákonník uvádza presný pojem
„Sprostredkovateľská zmluva“ a Obchodný zákonník „Zmluva o sprostredkovaní“. Ani Občiansky a ani

Obchodný zákonník pre takúto sprostredkovateľskú zmluvu nevyžadujú písomnú formu zmluvy. Podľa
ust. § 272 Obchodného zákonníka ods. 1 a 2 zmluva, vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v
prípadoch ustanovených v zákone alebo, keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví
vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme. V tomto zákonnom ustanovení sa rieši forma zmlúv,
ktoré sú upravené v tretej časti Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník preferuje neformálnosť

právnych úkonov. Písomná forma pre platnosť zmlúv sa vyžaduje, len vtedy ak to ustanovuje tento
zákon, alebo ak o to požiada aspoň jedná strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy. Pri jednotlivých
zmluvných typov zákon stanovuje, kedy vyžaduje písomnú formu. Požiadavka na písomnú formu je
obsiahnutá v rámci zákonných ustanovení a to základných. Vzhľadom na to, že tieto ustanovenia
boli dispozitívne, vyskytli sa názory, že strany sa mohli odchýliť od požiadavky písomnej formy aj

keď ust. § 272 je kogentné. Z týchto dôvodov od 01.12.2004 bolo v ust. § 263 zavedený ods. 2,
ktorý zakazuje zmluvným stranám odchýliť sa od základných ustanovení uvedených pre jednotlivé
zmluvné typy a od ustanovení, ktoré ustanovujú písomnú povinnú formu právneho úkonu. Tým, že
sa strany nemôžu odchýliť od základných ustanovení, nemôžu sa odchýliť ani od požiadavky na
písomnú formu. Zároveň je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 3 Obo/109/1999, v ktorom sa uvádza, že ak pri uzavieraní zmluvy predloží jedna strana druhej
písomný návrh zmluvy, neznamená to bez ďalšieho, že tým podmienila jej platnosť písomnou formou. V
zmysle Obchodného zákonníka kogentným je len základné ust. § 642 Obchodného zákonníka, ostatné
ustanovenia Obchodného zákonníka ohľadom tejto zmluvy sú dispozitívne. Pri takomto type zmluvy sa
nejedná o zákonnú písomnú formu zmluvy, ktorá by spôsobovala absolútnu neplatnosť. Nedodržanie

dohodnutej písomnej formy zmluvy spôsobuje relatívnu neplatnosť, avšak v konaní takáto dohoda medzi
zmluvnými stranami preukázaná nebola. Práve naopak bolo preukázané, že žalobca prostredníctvom
svojich poistných agentov v súčinnosti so žalovanými uzatvoril so žalovanou v 2/ rade konkludentne
zmluvu o sprostredkovaní, ktorá nadobudla aj listinnú podobu, avšak s osobnými údajmi žalovaného v 1/
rade. Vzhľadom na vykonané dokazovanie možno konštatovať, že žalovaný v 1/ rade poprel akékoľvek

podpisovanie, či už písomných zmlúv alebo dodatkov, respektíve následných poistných zmlúv s tretími
osobami a túto skutočnosť ohľadom podpisovania zmlúv potvrdila samotná žalovaná v 2/ rade. Jej
vyjadrenia v žiadnom prípadne nemožno hodnotiť ako neurčité aj vzhľadom na skutočnosť, že po
nahliadnutí do samotnej zmluvy resp. dodatkov už jednoznačne potvrdzovala, že sa jednalo o jej podpis.
V tomto momente možno konštatovať, že došlo k otočeniu dôkazného bremena a bolo na samotnom

žalobcovi, ak tvrdil, že takúto zmluvu respektíve ďalšie dodatky nepodpisovala samotná žalovaná v 2/
rade, ale žalovaný v 1/ rade mal za týmto účelom smerovať ďalšie dokazovanie vo veci a preukázať, že
predmetné podpisy nie sú žalovanej v 2/ rade, ale že sú žalovaného v 1/ rade. Takéto dokazovanie však
žalobca počas konania nenavrhol. Len skutočnosť, že žalovaný v 1/ rade sa zúčastňoval jednotlivých
osobitných jednaní s agentmi žalobcu respektíve, že do písomnej zmluvy o sprostredkovaní boli vpísané

údaje žalovaného v 1/ rade ešte nepreukazuje, že došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia
v prospech žalovaných v 1/ a v 2/ rade bez právneho dôvodu. Práve naopak, tak ako uvádza samotný
žalovaný v 1/ rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, respektíve v odvolacej duplike možno konštatovať,
že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou v 2/ rade reálne vznikol. Táto riadne vykonávala prácu
pre samotného žalobcu, za čo jej patrila aj adekvátna odmena v zmysle Obchodného zákonníka tak,

ako správne skonštatoval súd prvej inštancie.

15. Pokiaľ ide o druhú námietku, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nenapĺňa podmienky § 220 ods.
2 CSP, súd konštatuje, že jedná sa o všeobecné konštatovanie samotného žalobcu, bez konkrétnehouvedenia vád rozhodnutia, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie tieto procesné podmienky napĺňa,
čo je zrejmé aj z jeho obsahovej stránky.

16. Čo sa týka tretej námietky žalobcu uvedenej v odvolaní, že súd prvej inštancie sa odklonil od svojho
predbežného právneho názoru, odvolací súd konštatuje, že práve inštitút predbežného právneho názoru
v sebe obsahuje aj tú skutočnosť, že tento je možné v priebehu vykonaného dokazovania, respektíve
počas priebehu kontradiktórneho sporu meniť. To, že súd prvej inštancie uvedie svoje predbežné právne
posúdenie za žiadnych okolností nevylučuje, že od tohto sa po vykonaní dokazovania nemôže následne

odkloniť. Odklon od takéhoto predbežného právneho názoru následne musí súd prvej inštancie v
rozhodnutí vo veci samej riadne a podrobne odôvodniť. V danom prípade odvolací súd konštatuje, že aj
keď sa súd prvej inštancie od svojho predbežného právneho posúdenia vysloveného pri intencionalite
dokazovania odklonil, tento svoj odklon náležite, podrobne a zrozumiteľne uviedol v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Pri takto vykonanom odklone súdu prvej inštancie od vyjadreného predbežného právneho
posúdenia veci, nedošlo na strane žalobcu k porušeniu práva na spravodlivý proces.

17. Štvrtá námietka žalobcu spočívala v tom, že samotná žalovaná údajne uznala celú sumu, nie iba
sumu 6 135,30 eura a súd selektívne neprihliadol na zvyšnú časť uznania nároku zo strany žalovanej
v 2/ rade. V tejto časti sa odvolací súd stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie; žalovaná v 2/
rade uvádza celkovú sumu len v snahe presvedčiť súd, aby jej povolil dlžnú sumu splácať v nižších

splátkach a to po 200 eur mesačne. Nejedná sa teda o samostatné uznávacie prehlásenie, ale skôr o
snahupresvedčiťsúd,abyjejpovolilsplácaťdlžnúsumuvčonajnižších,preňuvyhovujúcichmesačných
splátkach. Reálne uznanie záväzku spolu aj s dôvodmi takéhoto uznania, samotná žalovaná v 2/ rade
pred súdom prvej inštancie uviedla iba čo do sumy vo výške 6 135,30 eura. Rovnako uznanie celého
záväzku nemožno zistiť ani zo samotného spoločného jednania medzi žalobcom a žalovanou v 2/ rade

zo dňa 03.04.2017, keď po tomto jednaní zaslal žalobca žalovanej v 2/ rade písomný dokument v ktorom
malataktouznaťzáväzok,avšaktentonikdynepodpísalaareálneaninikdycelúuplatnenúsumunemala
v úmysle uznať.

18. Čo sa týka piatej odvolacej námietky žalobcu, tu možno konštatovať, že nebolo v konaní preukázané,

že by finančné prostriedky boli zasielané na účet samotného žalovaného v 1/ rade. Práve naopak bolo
preukázané, že boli zasielané na účet dcéry žalovaných a rovnako v konaní nebolo preukázané, že
by týmito finančnými prostriedkami samotný žalovaný v 1/ rade mohol disponovať, resp. žeby nimi aj
reálne disponoval. V zásade táto námietka stráca svoje opodstatnenie aj ohľadne vyhodnotenia prvej
námietky odvolacím súdom, a teda ohľadne skutočnosti, či k uzatvoreniu zmluvy medzi žalobcom a

žalovanými nedošlo, alebo došlo. Rovnako, čo sa týka vyjadrení samotného žalobcu, že nezodpovedá
za činnosť svojich zamestnancov, ktorí konajú v jeho mene respektíve, že táto skutočnosť nemôže mu
byť pripisovaná na jeho ťarchu je v rozpore s platným obchodným právom, keď zamestnanci konajúci
v mene zamestnávateľa v plnom rozsahu konajú v jeho mene a na jeho účet, pričom tento postup je
potrebné pripísať na ťarchu ich zamestnávateľa.

19. Zostávajúce námietky č. 6, 7 a 8 v podanom odvolaní, odvolací súd považuje za dôvodné. Pri šiestej
námietke možno konštatovať, že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s výškou sadzby úrokov
z omeškania, keď ich priznal v zmysle Občianskeho zákonníka, avšak hmotnoprávny nárok pôvodne
posudzoval podľa Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie v tomto prípade riadne neodôvodnil

použitie konkrétnych zákonných ustanovení a rovnako neuviedol úvahy, ktoré ho k použitiu ustanovení
Občianskeho zákonníka pri výške sadzby viedli.

20. Rovnako je dôvodná siedma námietka žalobcu, keďže z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je
zrejmý moment od ktorého súd určuje povinnosť žalovanej v 2/ rade platiť samotné úroky z omeškania.

Tento dátum súd prvej inštancie stanovil dňom 10.11.2017, pričom však dôvody použitia tohto dátumu
v rozhodnutí neuviedol. V rozhodnutí sa zároveň nevysporiadal s dátumom 03.04.2017, kedy došlo
k vzájomnému rokovaniu medzi žalobcom a žalovanými v 1/ a v 2/ rade, ohľadne údajného vzniku
bezdôvodného obohatenia.

21.Rovnakodôvodnájeajôsmaodvolacianámietkažalobcu,kdesúpriznalžalovanejv2/rademožnosť
splatiť dlžnú sumu v 200 eurových mesačných splátkach, pričom z obsahu spisu, ako ani z výsluchu
samotnej žalovanej nie je zrejmé, že by súd pri poskytnutí výhody splátok u žalovanej v 2/ rade reálnepreskúmal a posúdil jej majetkové pomery, teda príjmy a výdavky žalovanej v 2/ rade, respektíve hodnoty
jej hnuteľného a nehnuteľného majetku.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené, v zmysle ust. § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP odvolací súd rozsudok vo
výroku I., vo výroku II. o povinnosti žalovanej v 2/ rade zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 6 135,30 eura,
vo výroku III. a vo výroku IV ako vecne správny potvrdil.

23. Pokiaľ ide o príslušenstvo istiny v podobe úrokov z omeškania a ich splatnosti, odvolací súd

napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania
medzi žalobcom a žalovanou v 2.rade a vrátil súdu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V
týchto častiach je podľa názoru odvolacieho súdu záver súdu prvej inštancie predčasný a nedostatočne
odôvodnený.

24. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie ohľadne možnosti

poskytnutia výhody splátok, čo sa týka majetkových pomerov žalovanej v 2/ rade a zároveň riadne,
zrozumiteľne a jasne odôvodniť použitie konkrétnej sadzby úrokov z omeškania, a to nielen konkrétnymi
ustanoveniami príslušného právneho predpisu, ale aj skutočnosťami, ktoré súd prvej inštancie viedli
k jeho použitiu. Zároveň sa súd riadne vysporiada s momentom, teda dátumom ku ktorému došlo k
omeškaniu a taktiež uvedie aj konkrétne dôvody prečo práve tento dátum má byť momentom od ktorého

je žalovaná v 2/ rade voči žalobcovi v omeškaní.

25. Ak bolo rozhodnutie čo i len z časti zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

26. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade odvolací súd rozhodol podľa
ust. § 396 ods. 1, § 251 ods. 1 CSP. Žalovaný v 1.rade bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu
súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade bude rozhodnuté

súdom prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej v zmysle ust. § 396 ods. 3 v spojení z ust. § 262 ods.
1 a 2 CSP.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).