Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 25, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/313/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114224424
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114224424.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnencom:
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. W. G.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX/XX, H., 2. G. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX/XX, H.,
3. Q. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX/XX, H., o zaplatenie 7.585,92 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 8C/80/2015-89 zo dňa 22.03.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh (žalobu) zamietol a žalovaným v rade 1, v rade 2
a v rade 3 náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 153 ods. 1, § 524
ods. 1, § 526 ods. 1, § 39, § 41 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Vecne
argumentoval tým, že žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 24.09.2014 v spojení s upresnením
na pojednávaní dňa 22.03.2016 domáha voči žalovaným v rade 1, v rade 2 a v rade 3 spoločne a
nerozdielne zaplatenia sumy 7.585,92 Eur, úroku z omeškania 318,86 Eur (za obdobie od 21.10.2012

do 03.11.2012), úroku z omeškania 8,75% ročne zo sumy 7.585,92 Eur od 04.11.2012 do zaplatenia
a náhradu trov konania. Návrh odôvodnil tým, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012
postúpil postupca Slovenská sporiteľňa, a.s. na žalobcu pohľadávku voči žalovaným. Postupca uzatvoril
dňa 18.03.2005 so žalovaným v rade 1 a v rade 2 zmluvu č. 283998228, na základe ktorej im poskytol
peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania, podmienky pri
neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a vo Všeobecných obchodných
podmienkach. Žalovaná v rade 3 prevzala na seba ručiteľský záväzok. Pohľadávka žalobcu ku dňu

postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 11.962,49 Eur, ktorá pozostávala z istiny 9.727,16 Eur,
riadneho úroku 1.378,82 Eur, úroku z omeškania 811,66 Eur a ostatného príslušenstva 44,85 Eur. Úrok z
omeškania 811,66 Eur a ostatné príslušenstvo 44,85 Eur si žalobca v konaní neuplatňuje. Podľa zmluvy
poskytol postupca žalovaným úver vo výške 9.958,18 Eur, ktorý mal byť splácaný formou splátok po
140,48 Eur vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si v konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 20.10.2010
do 20.03.2015 v počte 54 a celkovej výške 7.585,92 Eur. Splátky pôvodne splatné od 20.11.2012 do
20.03.2015 sa stali splatnými dňa 03.11.2012 kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť. Žalobca si

uplatňuje úrok z omeškania počnúc dňom splatnosti každej splátky úveru samostatne. Pri splátkach,
ktorých splatnosť mala vzniknúť po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dňa 03.11.2012 si žalobca
uplatňuje úrok z omeškania od toho dňa.2. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0283998228 zo dňa 18.03.2005 vyplýva poskytnutie úveru
žalovaným v rade 1 a v rade 2 právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) vo výške
300.000,- Sk s úrokovou sadzbou 11,10% ročne, s dohodnutou výškou splátky 4.232,- Sk/140,48 Eur,

poplatkom za vedenie účtu 50,- Sk mesačne, poplatkom za poskytnutie úveru 6.000,- Sk, prvou splátkou
20.04.2005, konečnou splatnosťou úveru 20.03.2015, s odkazom zmluvy na Všeobecné obchodné
podmienky veriteľa, ktoré sú súčasťou zmluvy. Dohodou o ručení zo dňa 18.03.2005 sa žalovaná v rade
3 Slovenskej sporiteľni, a.s. zaviazala, že uspokojí pohľadávky veriteľa v zmysle úverovej zmluvy č.
0283998228.

3. Výzvou zo dňa 15.10.2012 vyzval žalobca žalovaného v rade 1 na zaplatenie pohľadávky vo výške
12.154,46 Eur do 30.10.2012 a zároveň vyhlásil mimoriadnu splatnosti úveru ku dňu 15.10.2012.
Listom zo dňa 15.10.2012 oznámil veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanému v rade 1 postúpenie
pohľadávky na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012.

4. Zmluvou zo dňa 27.09.2012 Slovenská sporiteľňa, a.s. v spojení s prílohou č. 1 postúpil na žalobcu
pohľadávku voči žalovaným v zmysle úverovej zmluvy č. 0283998228 zo dňa 18.03.2005 vo výške
11.962,49 Eur (istina do splatnosti 9.727,16 Eur, 2.190,48 Eur istina po splatnosti, 1.378,82 Eur úroky
celkom, 799,23 Eur, 12,43 Eur, 44,85 Eur), dátum poslednej úhrady 02.07.2009, počet dní omeškania
1152.

5. V prvom rade sa súd zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, ktorou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok),
respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie
vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej

(existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.06.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). Postúpenie
pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu,
cedenta) vstúpi nový veriteľ (postupník, cesionár) na základe zmluvy uzavretej medzi nimi. Postúpením
pohľadávky teda dochádza k zmene v osobe veriteľa tak, že novým veriteľom sa stane postupník a

nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Pri postúpení pohľadávky nie je
účelom zmena obsahu postúpenej pohľadávky, ale zmena v osobe veriteľa. Postúpením pohľadávky sa
dlžníkovo postavenie nemení, najmä sa nemôže zhoršiť jeho právne postavenie.

6. Žalobca - nebankový subjekt uzavrel dňa 27.09.2012 Zmluvu o postúpení pohľadávok s právnym

predchodcom - bankou. V zmysle § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách môže banka,
teda postupca, postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi, teda žalovanému, ak je klient nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke,
a to aj napriek písomnej výzve banky. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné
postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V zmysle citovaného

zákonného ustanovenia môže byť predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na tretiu osobu
len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sa stali splatnými.

7. Napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žalobca nepreukázal,
že banka vyhotovila a doručila výzvy žalovaným na zaplatenie dlžných splátok splatných do postúpenia

pohľadávky. Zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená dňa 27.09.2012, teda pred splatnosťou
poslednej splátky úveru 20.03.2015, pričom banka mohla postúpiť len splatné splátky. Predmetom
konaniapodľanávrhužalobcusúsplátkysplatnéod20.10.2010do20.03.2015,t.j.splátkyod20.10.2010
do 20.09.2012 (v počte 24 x 140,48 Eur spolu 3.371,52 Eur) boli splatné pred uzavretím zmluvy o
postúpení pohľadávky zo dňa 27.09.2012; splátky od 20.10.2012 do 20.03.2015 (v počte 30 x 140,48

Eur spolu 4.214,40 Eur) sa stali splatnými až po uzavretí zmluvy o postúpení zo dňa 27.09.2012.
Takéto postúpenie pohľadávky v časti požadovanej sumy 4.214,40 Eur je tak neplatné v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v
§ 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorou je
existencia písomnej výzvy banky klientovi na plnenie peňažného záväzku, s ktorou je klient v nepretržite

dlhšieako90kalendárnychdnívomeškaní.Keďvýzvaprávnehopredchodcužalobcuzodňa19.06.2009
tieto podmienky nespĺňa, že žalobca nepreukázal nielenže jej doručenie žalovaným, ale ani jej odoslanie
žalovaným, pričom táto výzva sa týka omeškania žalovaných s úhradou sumy 452,02 Eur k 31.05.2009,
pričom podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, tedav čase uzavretia úverovej zmluvy právny predchodca žalobcu mimoriadnu splatnosť pred postúpením
pohľadávky nevyhlásil.

8. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že návrh je potrebné zamietnuť pre nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v časti sumy 4.214,40 Eur. Vecná legitimácia predstavuje
hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom
hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Účastník konania, ktorý je nositeľom
subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, má aktívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku

konania tvrdí. Súd návrhu vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie
od žalovaného uplatnené v konaní. Ak sa to v konaní nedokáže, súd návrh zamietne so záverom o
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej
vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca. O takýto prípad išlo aj v
prejednávanej veci, keď súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej návrhom vo vyššie
uvedenej časti žalovanej sumy bolo neplatné. Práve nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu mal

vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým súd návrh v časti
sumy 4.214,40 Eur voči žalovaným zamietol.

9. Uviedol, že právny vzťah medzi žalovanými a žalobcom sa spravuje ustanoveniami Občianskeho
zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 ods.

2 Občianskeho zákonníka) aj napriek tomu, že žalobca uviedol v návrhu, že zmluva obsahuje všetky
znaky a náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. Poukázal na obsah čl.
7.6. písm. a) Všeobecných obchodných podmienok žalobcu, § 488, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, § 504 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), § 4
ods. 1 až 6 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch.

10. S prihliadnutím na ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007,
teda v čase uzavretia úverovej zmluvy právnym predchodcom žalobcu so žalovanými zmluva o úvere,
ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definícii spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho
zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle §

23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení platnom v čase jej uzavretia, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa
Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je
z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi
jej účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže
z § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa

vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, súd je toho názoru,
že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v ustanovení § 23a Zákona o
ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

11. Keďže právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) bola osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri
uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to,

že žalovaní pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v
uvedenom znení považovať ich za spotrebiteľov a zároveň sú spotrebitelia i v zmysle § 3 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť veriteľ ako
dodávateľ žalovaným ako spotrebiteľom dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalovaní ako

spotrebiteliasazaviazaliposkytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťspolusodmenou,zmluvauzavretámedzi
nimi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001
Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by uzavretá zmluva bola niektorou zo zmlúv vymenovaných
v § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., nie je tak vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

12. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere ňou založený je
nevyhnutné posudzovať podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lexspecialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa

citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských
úveroch.

13. S ohľadom na obsah zmluvy o úvere zo dňa 18.03.2005 v spojení s platobnou históriou mal súd
preukázané, že žalovaným v rade 1 a v rade 2 bol poskytnutý právnym predchodcom žalobcu úver vo

výške 300.000,- Sk/9.958,18 Eur, s dohodnutou úrokovou sadzbou 11,10% ročne, poplatkom za vedenie
účtu 50,- Sk mesačne, poplatkom za poskytnutie úveru 6.000,- Sk, výškou splátky 4.232,- Sk/140,48
Eur, prvou splátkou 20.04.2005, konečnou splatnosťou úveru 20.03.2015. Žalovaní mali teda povinnosť
uhrádzať splátky do 20.03.2015 pri dodržaný splátkového kalendára. Žalovaní vykonali úhrady v zmysle
vyjadreniažalobcu,naposledydňa02.07.2009,t.j.celkomuhradilisumu7.426,24Eur.PričomSlovenská
sporiteľňa, a.s. nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca síce vyhlásil mimoriadnu splatnosť

úveru ku dňu 15.10.2012, hoci v zmysle zákona mohol vyhlásiť mimoriadnu iba jeho právny predchodca.

14. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno
odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo
nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty

občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj
zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.
Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak
uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u
príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku

premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho
práva.

15. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od
01.05.2014 orgán rozhodujúci o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť

uplatnenia práva na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností
dovolával. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle
ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa povinný prihliadnuť na premlčanie ex offo bez toho, aby

sa žalovaná premlčania dovolávala v zmysle Občianskeho zákonníka, keďže ust. § 5b Zákona o
ochrane spotrebiteľa je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka
a je ho nutné aplikovať prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je
aj nárok uplatnený v tomto konaní. Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené
zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014. Vo vzťahu k nemu neboli prijaté žiadne

prechodné ustanovenia. Uvedené ustanovenie je ustanovenie procesným, keď orgánu rozhodujúcemu o
nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez námietky premlčania
vznesenej spotrebiteľom. Vzhľadom na procesný charakter tohto ustanovenia a absentujúce prechodné
ustanovenie bol konajúci súd povinný aplikovať toto ustanovenie a prihliadať na premlčanie ex offo. Súd
mal preukázané, že podľa obsahu zmluvy o úvere mal byť úver splatený do 20.03.2015, keď v konaní

nebola preukázané vyhlásenie mimoriadnej splatnosti Slovenskou sporiteľnou, a.s.

16. Podľa vyššie citovaného článku Zmluvy č. 7 bod 7.6.1 VOP teda nastali podmienky pre vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere v lehote,
ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Právny predchodca bol teda oprávnený vykonať

svojeprávoazosplatniťúver.Potomdeň,kedybolprávnypredchodcažalobcuoprávnenýzosplatniťcelý
dlh, možno považovať za deň, v zmysle ktorého sa právo mohlo vykonať prvýkrát v zmysle ustanovenia
§ 101 Občianskeho zákonníka, teda za deň, kedy začala plynúť premlčacia doba. Za uvedeného stavu,
keď splátky boli splatné k 20. dňu v mesiaci a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní
boli v sústavnom omeškaní od 20.07.2009, keď poslednýkrát bola zaplatená suma 445,02 Eur dňa

02.07.2009 a teda právny predchodca žalobcu bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru,
ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, t.j.
uplynutím 90 dní od 20.07.2009 a to ku dňu 17.10.2009. Žalobca podal návrh dňa 24.09.2014, t.j.po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá mu uplynula dňa 17.10.2012. Skutočnosť, že
právny predchodca žalobcu bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu omeškania
žalovanýchsosplácanímdlhu,potvrdzujesúduajPrílohač.1kZmluveopostúpenípohľadávokvzmysle

ktorej vyplýva počet dní omeškania 1152, čo korešponduje s počtom dní odkedy bol právny predchodca
oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru dňa 17.10.2009 ku dňu uzavretia Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 27.09.2012 súd zistil počet dní omeškania 1075 dní. Nakoľko má súd za to, že už
právny predchodca mal právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru k 17.10.2009, súd považoval návrh
aj z tohto dôvodu v celom rozsahu za nedôvodný, keď už z vyššie uvedeného dôvodu návrh považoval

za nedôvodný vo výške 4.214,40 Eur.

17. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom.
Právna úprava spotrebiteľských úverov daná zákonom č. 258/2001 Z.z. je špeciálnou úpravou zmluvy
o úvere podľa § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka. Z Obchodného zákonníka, ust. § 502 a
§ 503 vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby

poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru. Veriteľovi
patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Z uvedeného dôvodu, by preto žalobca
ako veriteľ právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba do zániku zmluvy a to vyhlásením
mimoriadnej splatnosti, kedy sa stal splatný celý dlh. Po ukončení úverovej zmluvy, t.j. od 17.10.2009 by

mal právo len na úrok z omeškania. Avšak uvedené by platilo v prípade, ak by súd nepovažoval návrh
za nedôvodný už z vyššie uvedených dôvodov.

18. Napriek tomu, že súd považoval návrh za nedôvodný podrobil predmetnú zmluvu o úvere kontrole,
či obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. a zistil, že neobsahuje

zákonnú náležitosť podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g) citovaného zákona a to ročnú percentuálnu
mieru nákladov, čo spôsobuje, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaní
čerpali úver vo výške 294.000,- Sk/9.759,01 Eur (300.000,- Sk - 6.000,- Sk poplatok) a celkom zaplatili
právnemu predchodcovi sumu 7.426,24 Eur, preto sa žalobca mohol domáhať zaplatenia sumy 2.332,77
Eur, za predpokladu, že by súd nepovažoval návrh v celom rozsahu za premlčaný. Žalobca sa voči

žalovanej v rade 3 domáha zaplatenia žalovanej sumy spoločne so žalovanými v rade 1 a v rade
2. Charakteristickým znakom ručenia je, že ručiteľovi povinnosť vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti
je akcesorickej povahy. Ručením možno zabezpečiť len takú pohľadávku, ktorá v čase uzavretie
ručiteľského záväzku už existuje. Ručiteľ je rovnako zaviazaný ako dlžník. Ručiteľský záväzok zaniká
zánikom hlavného záväzku, t.j. nezávisle od vôle ručiteľa, a tiež v dôsledku právneho úkonu ručiteľa

najmä splnením záväzku ručiteľa, ak uplatnenie námietok dlžníka spôsobí zánik hlavného záväzku,
uplynutím doby a podobne. Súd preto nepovažoval návrh voči žalovaným v rade 1 a v rade 2 za dôvodný
a nakoľko ručiteľský záväzok žalovane v rade 3 je záväzkom akcesorickej povahy zamietol súd návrh
v celom rozsahu aj voči žalovanej v rade 3.

19. Vzhľadom na to, že súd zamietol návrh v časti žalovanej sumy, zamietol súd aj návrh v časti
požadovaného úroku z omeškania, preto neposudzoval z dôvodu hospodárnosti ani dôvodnosť výšky
úroku z omeškania ani deň vzniku z omeškania.

20. Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním vypočutím

účastníkov konania, listinnými dokladmi založenými v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového
materiálu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Žalobca bol vo svojom návrhu povinný v zmysle ust. § 79 ods.
1 O.s.p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej
prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením
dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. Súd teda vec prejednal v intenciách tvrdení

uvádzanými žalobcom a žalovanými. Vykonaným dokazovaním považoval skutkový stav za dostatočne
preukázaný na rozhodnutie vo veci samej a zároveň existencia ďalších dôkazov v konaní nevyplynula
najavo,atoanizpriebehukonania.Skutkovézistenianadobudnutévykonanýmdokazovanímpovažoval
súd za dostatočné pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k meritu, a preto uzavrel,
že nebolo potrebné nariaďovať výnimočné ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov

konania (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.). Súd zamietol návrh žalobcu na vykonanie dopytu na Slovenskú
sporiteľňu, a.s., keď uvedený návrh považoval súd za nehospodárny a nedôvodný s ohľadom na
výsledky vykonaného dokazovania, keď uvedené by nemalo vplyv na zistené dôvody na zamietnutie
návrhu. Zároveň z rozhodovacej praxe je súdu známe, že Slovenská sporiteľňa, a.s. nedisponuje priúveroch uzavretých pred viac ako desiatimi rokmi písomnosťami preukazujúcimi odoslanie a doručenie
písomností dlžníkom z úverov a tiež žalobca, ktorý podal návrh vo veci dňa 24.09.2014 bol povinný
predložiť všetky písomnosti na preukázanie svojho nároku už pri podaní tohto návrhu.

21. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, keď žalovaní boli v konaní celkom úspešní, avšak náhradu trov konania si neuplatnili, pretom
im súd náhradu trov konania nepriznal.

22. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na
to, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným
stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Je názoru, že právne posúdenie súdu, v zmysle
ktorého premlčacia doba na uplatnenie nároku pred súdom začala plynúť od momentu kedy bol
právny predchodca žalobcu oprávnený zosplatniť celý dlh, nemá žiadnu oporu v zákone. Aj v prípade

pripustenia, že na uvedený záväzkový vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka,
čo však žalobca nepripúšťa, je z ust. § 565 nesporné, že pri plnení v splátkach vzniká veriteľovi právo
na zosplatnenie celého dlhu len do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Ak veriteľ svoje oprávnenie
nevyužije, plynie premlčacia doba pre každú splátku samostatne. V ďalšom poukázal na ust. § 53 ods.
9, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka s tým, že vzhľadom k citovaným zákonným ustanoveniam

zastáva názor, že aj v prípade aplikácie Občianskeho zákonníka týkajúcich sa premlčacej doby na daný
prípad by začala plynúť premlčacia doba pre všetky splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
v súlade s § 103 Občianskeho zákonníka od 21.07.2012, tzn. deň nasledujúci po splatnosti splátky pre
nesplnenie, ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, pričom pri splátky splatné pred vyhlásením
mimoriadnej splatnosti by plynula samostatná trojročná premlčacia doba odo dňa ich splatnosti pre

každú samostatne. Návrhom na začatie konania si však uplatnil len nepremlčané splátky úveru, teda
splátky splatné od 20.10.2010 do končenej splatnosti úveru, tzn. do 20.03.2015. Vzhľadom na uvedené
žalobný návrh keďže bol podaný 24.09.2014 nárok žalobcu nemôže byť považovaný za premlčaný.
K platnosti postúpenia pohľadávky a ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v zmysle ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách uviedol, že zastáva názor, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou

legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Aj prípadné
porušenie povinnosti vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia nemožno spojiť s občianskoprávnym
následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v tomto ustanovení
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným 1 a 2,

ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 Zákona
o bankách. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie
je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len
sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách a nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách a to zodpovednosť banky

v zmysle § 50 ods. 1 tohto zákona.
Ak by aj žalobca pripustil, že ust. § 98 ods. 8 Zákona o bankách upravuje podmienky platnosti postúpenia
pohľadávky banky na inú osobu, tak zo znenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom
postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Pokiaľ by citované ustanovenie
malo na mysli, že postúpenie len časti peňažného záväzku s ktorou je dlžník v omeškaní bolo by to v

predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia
danéhoustanovenia,inakbyneboloformulovanévtomzmysle,žeakjeklientvomeškanísosplnenímčo
len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku
s ktorou je dlžník v omeškaní môže byť predmetom postúpenia. Poukázal na uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/511/2015 zo dňa 09.12.2015, z ktorého vyplýva, že uvedené ustanovenie

nehovorí o tom, že by banka mohla postúpiť pohľadávku na nebanku z neukončeného živého úveru.
Ďalej argumentoval rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 04.11.2015 sp. zn. 7Co/540/2015. V
závere teda zdôrazňoval, že je názoru, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok vrátane
jeho príslušenstva.
Opätovne poukázal na to, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie

v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaní sa dostali do
omeškania a uvedené termíny neplnili, pričom právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo
pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Právny predchodca žalobcu toto svoje oprávnenie
nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca a to podaním zo dňa 15.10.2012 označenímako výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Poukázal na ust. § 524 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka, na ustanovenia bodu 7.6.1 všeobecných obchodných podmienok, čl. V
bod 1 zmluvy, § 506 zákona č. 513/1991 a zaujal názor, že postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca

veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka
právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Zosplatnenie dlhu žalobcom znamená, že dlh už
nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom sa
stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku,
prípadne existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zosplatnenia jeho dlhu a závisí výlučne od

vôle veriteľa. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Aj v tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.04.2014 pod sp. zn. 19C/34/2012. Ďalej namietal
nesprávne posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov, s ktorým názorom nesúhlasí. Nestotožnil
sa so skutkovým potvrdením súdu, že zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov.
Poukázal na čl. 4 bod 5 zmluvy o splátkovom úvere, kde je uvedené, že dlžník a veriteľ sa dohodli,

že ročná percentuálna miera nákladov je 5,53%, pričom je vypočítaná z hodnoty celkových nákladov.
Keďže hodnota RPMN je vypočítaná v súlade so zákonom č. 258/2001 Z.z., nemožno predmetný
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Aj v súvislosti s oznámením o postúpení pohľadávky
uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky
spolu s podacími hárkami preukazujúcimi odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré bez ďalšieho

zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanej postúpenej pohľadávke a súd má povinnosť z
týchto oznámení aj vychádzať. V tejto súvislosti argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo
dňa 11.06.2003 sp. zn. 4 Obo 210/01, ako aj Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014 pod sp. zn.
9Co/133/2013. Súd teda pochybil a vec nesprávne posúdil ak napriek predloženým oznámeniam o
postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Vzhľadom na uvedené záverom

vylovil názor, že mu ako žalobcovi vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným
úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nesledujúceho po splatnosti každej splátky až do
zaplatenia. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, pričom si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

23. Žalovaní odvolanie nepodali, žalovaní 1 a 2 sa k doručenému odvolaniu nevyjadrili.

24. K doručenému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná 3 v tom zmysle, že žiada, aby ju súd sprostil tohto
prípadu, keďže bola ako ručiteľ zaviazaná k sume, ktorá už bola splatená Slovenskej sporiteľni. Toto sa
týka úrokov z omeškania platieb, plne súhlasí s tým ako rozhodol súd prvej inštancie pred odvolaním.

Uviedla, že ja samoživiteľka dvoch detí, nič nevlastní a zarába ledva minimálnu mzdu, takže život má
ťažký aj bez tohto.

25. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

26. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho
je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

27. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní

dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný.

28. Podľa obsahu zmluvy o úvere zo dňa 18.03.2005 žalovaným v rade 1 a v rade 2 bol poskytnutý
právnym predchodcom žalobcu úver vo výške 300.000,- Sk/9.958,18 Eur, s dohodnutou úrokovousadzbou 11,10% ročne, poplatkom za vedenie účtu 50,- Sk mesačne, poplatkom za poskytnutie
úveru 6.000,- Sk, výškou splátky 4.232,- Sk/140,48 Eur, prvou splátkou 20.04.2005, konečnou
splatnosťou úveru 20.03.2015. Žalovaní mali teda povinnosť uhrádzať splátky do 20.03.2015 pri

dodržaný splátkového kalendára. Žalovaní vykonali úhrady v zmysle vyjadrenia žalobcu, naposledy
dňa 02.07.2009, t.j. celkom uhradili sumu 7.426,24 Eur. Pričom Slovenská sporiteľňa, a.s. nevyhlásila
mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca potom vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 15.10.2012.

29. Podľa obsahu zmluvy o úvere zo dňa 18.03.2005 v spojení s platobnou históriou preukázané, že

žalovaným v rade 1 a v rade 2 bol poskytnutý právnym predchodcom žalobcu úver vo výške 300.000,-
Sk/9.958,18 Eur, s dohodnutou úrokovou sadzbou 11,10% ročne, poplatkom za vedenie účtu 50,- Sk
mesačne, poplatkom za poskytnutie úveru 6.000,- Sk, výškou splátky 4.232,- Sk/140,48 Eur, prvou
splátkou 20.04.2005, konečnou splatnosťou úveru 20.03.2015. Žalovaní mali teda povinnosť uhrádzať
splátkydo20.03.2015pridodržanýsplátkovéhokalendára.Žalovanívykonaliúhradyvzmyslevyjadrenia
žalobcu, naposledy dňa 02.07.2009, t.j. celkom uhradili sumu 7.426,24 Eur. Veriteľ Slovenská sporiteľňa,

a.s. nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca síce vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu
15.10.2012, hoci v zmysle zákona mohol vyhlásiť mimoriadnu iba jeho právny predchodca.

30. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo správnym, aby sa súd v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu.

31. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený

nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie

je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

32. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu
legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012, nepreukázal však
splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej
sporiteľne, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi.

33. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť

písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

34. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnýmiobchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ

zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.

35. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť

pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver
(nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z

úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 27.09.2012 je
preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

36. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek

písomnejvýzvebankyvomeškaní.Uvedenéustanovenie bybankumalomotivovaťktomu,abypodnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.

Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona
o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

37. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona

č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a
povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525

ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní

aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák.
Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,

voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol

oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

38. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z tohovyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako
napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. platného v čase rozhodovania

súdom prvej inštancie tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj
splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak
v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka)
písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej

legitimácie postupníka.

39. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho (27.09.2012),
boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce zvažovať požiadavku 90-dňového omeškania,
nebolovšakdokázané,žebyboližalovaníajpísomne(porov.§92ods.8cit.zákona)vyzvanínasplnenie

svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej
postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku
toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola
účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom
na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej

pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo potrebné z tohto
dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

40. Názor zodpovedajúcemu takémuto rozhodnutiu odvolací súd vyslovil už v skoršom rozsudku sp.
zn. 24Co/926/2015 zo dňa 19.10.2016.

41. K námietke odvolateľa o nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka odvolací súd
uvádza nasledovné.

42. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo zmluvy o úvere je zároveň plnením

zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah
občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej
strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť

v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu
priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia
pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah
založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom,
ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská

zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v
občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

43. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

44. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej

úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no jecitlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané

spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

45. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy

aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo
je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011
sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,

že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

46. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné

ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v

zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

47. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 M
Cdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho

zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 M
Cdo 17/2014.

48. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade
s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

49. Žalovaní majú voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov
odvolaciehokonaniavplnejvýške,vzhľadomnato,žežalovaníbolivodvolacomkonanívcelomrozsahu
úspešní a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
im náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne

podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).