Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 26, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/121/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899647
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3608899647.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne V., proti žalovanému: 3/ V., o
ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne a žalovaného 3/ proti rozsudku
Okresného súdu Partizánske zo dňa 15.novembra 2017, č.k. 3C/40/2008-1028, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd po zrušení rozsudku zo dňa 30.mája 2014, č.k. 3C/40/2008-659
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. októbra 2015 vo vzťahu k odporcovi 3/ opätovne
rozhodol,atotak,ževýrokom1/uložilžalovanému3/povinnosťzaplatiťžalobkynináhradunemajetkovej
ujmy v sume 2.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu voči
žalovanému 3/ zamietol. Výrokom III. žalovanému 3/ proti žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 Obč. zákonníka, § 19 ods. 1, § 20 ods. 1 zák.
č. 81/1966 Zb. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že zotrváva na pôvodnom odôvodnení,
pričom opätovne uviedol, že žalovaný 1/ prostredníctvom svojho zamestnanca p. Z. a p.
O. poskytol pre tlač vyjadrenia, z ktorých považuje súd za spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu
osobnostivyjadreniavtedajšiehoprednostuOkresnéhoúradu vV.p.Z.uverejnenévčlánku
denníka "K. E." z 02.05.2002 v znení "Kontrolný orgán z Krajského úradu v Trenčíne aj Okresného úradu

v V. zistili hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré si dovolím nazvať rozkrádaním". Tiež je takým
výrok "My spájame výpoveď a rozkrádanie dohromady, pretože výpoveď sme jej dali za rozkrádanie".
Ostatné vyjadrenia uverejnené v predmetnom článku a vzťahujúce sa k zamestnancom
žalovaného 1/ súd nepovažuje za spôsobilé privodiť ujmu žalobkyni. Aj v zmysle ustanovenia
§ 19 ods. 1 Zákona o periodickej tlači je zrejmé, že nie každý nepravdivý či pravdu skresľujúci údaj je
povinný vydavateľ opraviť, oprava sa týka len takého údaju, ktorý sa dotýka cti občana, takýmto údajom
zákonodarca zrejme nemal na mysli opravu nepresností vo výške vyčíslenej škody (pokiaľ by nešlo

o podstatnú nepresnosť) či presné citovanie výpovedných dôvodov, či použitých slov pokiaľ nedošlo
k zmene zmyslu použitej vety. Na základe tohto pravidla je potom potrebné posudzovať aj nepravdivý či
pravdu skresľujúci údaj z hľadiska jeho spôsobilosti zasiahnuť do osobnostných práv človeka. Z hľadiska
samotného nároku vyplývajúceho z práva na ochranu osobnosti je potrebné každé takéto tvrdenie bez
ohľadu na jeho pravdivosť či nepravdivosť posudzovať z hľadiska spôsobilosti privodiť osobe ujmu.
Hoci do článkov publikovaných v denníku K. z 02.05.2002 a W. z 30.04.2002 je citované vyjadrenie p.

O., že vedúca nakupovala potraviny, ktoré sú v školských zaradeniach "zakázané" (lízanky, cukrovinky,
trvanlivémliekoapod.),pričomsprávneideoneodporúčanépotraviny,takétovyjadreniesúdnepovažuje
za pravdu skresľujúce do tej miery, že by táto nepresnosť bola spôsobilá privodiť ujmu na osobnostnýchprávach žalobkyne. Súd má za to, že žalovaný 1/ ako štátny orgán mal nie len právo, ale aj povinnosť
vyjadriť sa v prípade, ak mal za to, že bola spôsobená ujma a ohrozený či porušený záujem, ktorý má
povinnosť chrániť. Nekonal na základe ľubovôle, ale informoval o výsledkoch kontroly. Z Protokolu o

kontrole z 19.03.2001 vyplýva, že vznikla škoda, pričom osobou zodpovednou bola osoba žalobkyne.
Pokiaľ ide o spochybňovanie samotného protokolu o kontrole, tak vypracovaný znalecký posudok č. XX/
XXXX z 05.06.2006 a doplnok č. 1 č. XX/XXXX, č. XX/XXXX z 14.01.2007 znalcom v trestnom konaní
dospel k rovnakým záverom s výnimkou rozdielu výšky vzniknutej škody. Žalovaný si
informačnú povinnosť splnil aj podaním trestného oznámenia či tým, že informoval verejnosť. V tomto

zmysle má právo sa vyjadrovať aj k prebiehajúcim súdnym konaniam, ako v tomto prípade. Mal by však
brať na zreteľ rovnováhu medzi touto svojou povinnosťou či právom a prezumpciou neviny a právom
na ochranu osobnosti osoby, voči ktorej vyvodil podozrenie z činnosti v rozpore so zákonom.
V tomto zmysle sa vyhnúť vyjadreniam, ktoré stotožňujú zodpovednosť za škodu, ktorá v súvislosti s
porušením povinností žalobkyne vznikla, a ktorá v čase vyhlásení bola vyčíslená protokolom o kontrole,
so zodpovednosťou trestnoprávnou. Z vykonanej kontroly či znaleckého dokazovania nevyplýva,

že by si žalobkyňa prisvojila potraviny vo vyčíslenej sume, ostatne to ani nebolo predmetom skúmania.
Je podstatný rozdiel medzi vyvodením zodpovednosti za škodu a tvrdením o obohatení sa v dôsledku
porušenia svojich povinností. Obvinenie z rozkrádania je jednoznačným prezumovaním viny žalobkyne
a to štátnym orgánom, v tomto zmysle takéto vyhlásenie súd považuje za porušujúce právo žalobkyne
na ochranu osobnosti. Ďalej dôvodil tým, že žalovaný 3/ pokiaľ ide o dňa 30.04.2002 v denníku "W.",

publikovaný článok s titulkom "B." z hľadiska jeho obsahu prevzal z tlačovej agentúry TASR. Z hľadiska
obsahu článku, odhliadajúc od jeho titulku, súd nepovažuje tvrdenia za nepravdivé ani difamujúce.
Predmetnom článku bolo informovanie o výsledku kontroly vykonanej orgánom štátnej správy a o jeho
záveroch,tiežovýsledkusúdnehokonaniavpracovnoprávnejveci.Pokiaľčlánokobsahovalnepresnosti
v určení zistenej výšky škody vychádzajúc z existujúceho protokolu o kontrole, v

označení orgánu či osoby vykonávajúcej predmetnú kontrolu, označení charakteru potravín, či presnej
špecifikácie dôvodov rozhodnutia v pracovnoprávnej veci, tu súd uvádza, že tieto
nie sú spôsobilé zásahu do osobnostných práv žalobkyne, a v tom zmysle nespadajú pod § 19 ods.
1 Z.č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači. Žalovaný 3/ však zasiahol do osobnostných práv žalobkyne tým,
že v titulku článku jeho obsah zhrnul do tvrdenia, ktorým jednoznačne označil žalobkyňu za osobu,

ktorá okráda deti. Publikoval tak difamujúci výrok, ktorým zasiahol do práva na ochranu osobnosti
žalobkyne, poškodzujúci jej česť a dobrú povesť. Spojil zodpovednosť za škodu s prisvojovaním si
prospechu a to na úkor detí. Súd prvej inštancie mal za to, že takýto výrok má difamujúci charakter,
bez ohľadu na výsledok trestného konania, o to viac, že žalobkyňa bola spod obžaloby oslobodená
- a to preto, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola obžalovaná stíhaná. V tomto

prípade právo na slobodu prejavu v porovnaní s právom na ochranu osobnosti občana neobstojí a to
preto, že takýto výrok bez rozhodnutia o vine v trestnom konaní nie je informáciou,
ale hodnotením osoby - teda je súdom. Súd prvej inštancie považoval za pravdepodobné, že pokiaľ
sú publikované difamujúce vyhlásenia v periodickej tlači, tieto sa stanú známymi blízkym
osobám dotknutej osoby. Súd prvej inštancie zotrvával na svojej úvahe, že postoj blízkej osoby v zmysle

druha, manžela (či aj priateľov) k dotknutej osobe by bol ovplyvnený ich vzájomným blízkym rodinným
či priateľským vzťahom, ktorý by paradoxne zverejnenie difamujúcich výrokov, nemalo ohroziť. Ďalej
konštatoval, že žalobný petit (návrh výroku rozsudku súdu) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný.
Pokiaľ je tento nesprávny, t.j. vymedzenie práv a im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých
je nepresné, prevzatie takéhoto petitu do výroku rozhodnutia by malo za následok nevykonateľnosť

rozhodnutia. Uvedené požiadavky nie sú formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to,
aby rozhodnutie bolo vykonateľné a aby mohli nastať účinky zamýšľané navrhovateľom (I. ÚS 233/97).
Vychádzajúc zo žalobného návrhu zamietol návrh na publikovanie ospravedlnenia žalovaným 3/ v
znení podľa žaloby. Žalobkyňa špecifikovala, ktoré informácie považuje za nepravdivé, pričom tieto
súd prvej inštancie poukazujúc na svoje odôvodnenie vyššie nepovažoval za nepravdivé a zároveň

dotýkajúce sa cti žalobkyne. Takouto informáciou podľa názoru súdu je výrok o tom, že žalobkyňa
okrádala deti, žalobkyňa však žalobný návrh v priebehu konania nezmenila, a neodzrkadľuje sa v texte
ospravedlnenia, ktoré vytýka článku jeho obsah, teda konkrétne informácie viď bod 2. odôvodnenia. Mal
za to, že pokiaľ by vyhovel návrhu v navrhovanom znení, bol by v rozpore s vykonaným dokazovaním,
pokiaľ by ho upravil sám, prekročil by svoju právomoc, pretože by nešlo o zosúladenie znenia s

objektívnym právom, ale o tvorbu žalobného návrhu súdom. Ďalej konštatoval, že porušenie prezumpcie
neviny je závažným zásahom do osobnostných práv občana. Žalobkyňa, hoci bolo jej meno označené
len krstným menom a iniciálou jej priezviska, bola identifikovateľná, ostatné identifikačné znaky a to
spojitosť so zamestnávateľom, že ide o vedúcu školskej jedálne, v malom meste V. ju dostatočne anezameniteľne identifikovali, preto súd prvej inštancie považoval zásah do jej práv za preukázaný a
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodnú. Mal za to, že miera zásahu do osobnostných práv
žalobkyne je tak daná objektívne takým spôsobom ako u inej osoby, ktorá je obvinená z

trestnej činnosti, no spod obžaloby je neskôr oslobodená. Také poškodenie cti a dobrej povesti občana
je nesporne mimoriadnym dôvodom odôvodňujúcim okrem iných nárokov aj náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Pretože však žalobkyňa nepreukázala žiadny mimoriadny a hlavne opodstatnený následok
na život a svoju povesť, okrem lokálneho, v mieste jej bydliska, a zásahu do povesti v rodine a osôb
z okruhu známych, súd nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v žalovanej výške, ale priznal nemajetkovú

ujmu vo výške 2.000 eur, ktorú považuje za primeranú poukazujúc prioritne na satisfakčný význam, nie
význam v podobe ocenenia povesti osoby a váženia povesti hodnotou náhrady ujmy v peniazoch. K
odôvodneniu výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňou, kde v podstate uvádza, že následkom
článku v denníku W. stratila zamestnanie, možnosť zamestnať sa do budúcna, tiež stratila životného
partnera, ktorý ju opustil, jej životná úroveň sa znížila tým, že bola nezamestnaná, pričom uverejnenie
predmetného článku malo priamu súvislosť s tým, že sa stala invalidnou a trpela nie len ona, ale aj

jej zverené deti, súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že predmetné následky - najmä
priamu súvislosť medzi konaním žalovaného 3/ a uvedenými následkami nepreukázala, hoci sama môže
byť o tejto príčinnej súvislosti presvedčená. Nepovažoval za pravdepodobné, že by jediný (žalovaný
nevydal o veci sériu článkov, nebolo preukázané, že by danú tému rozvíjal a utvrdzoval čitateľa o vine
žalobkyne) čo i difamujúci článok v tlači sám o sebe bol spôsobilý mať za následok tak rozsiahle závažné

následky na budúcnosť človeka a jeho rodiny. Ďalej uviedol, že v čase vydania predmetného článku
už prebiehal pracovnoprávny spor, trestné konanie, boli minimálne v okruhu zamestnancov školy, osôb
čo akýmkoľvek spôsobom boli s vecou spojení ústnym podaním známe informácie, o ktorých žalovaný
3/ informoval, ktoré boli vykladané práve vo svetle vnímania žalovanej a dovtedy požívanej povesti,
a to buď tak, že tieto osoby žalobkyni dôverovali, alebo nie. Súd prvej inštancie rovnako ako žalovaný

3/ v súlade s judikatúrou mal za to, že na objektívne a spravodlivé posúdenie skutkových okolností
je potrebné zohľadniť väzbu medzi titulkom a článkom, nespochybňoval ani zrejmú funkciu titulku, a
to upútať čitateľa na obsah článku. Uviedol, že zjednodušené ba i expresívnejšie vyjadrenie obsahu
by však nemalo byť v rozpore s jeho obsahom v tom zmysle, aby celkový význam
článku viedol k nepravdivému úsudku a to takému, ktorý je spôsobilý zasiahnuť česť a dobrú povesť

človeka. Podrobiac zverejnený článok testu proporcionality dospel k právnemu záveru, že porušenie
práva na ochranu osobnosti žalobkyne je také intenzívne, že presahuje právo na slobodu prejavu a
na informácie. Uviedol, že nie je zmyslom práva na slobodu prejavu ochrana akéhokoľvek prejavu,
ale prejavu hodného ochrany nenarušujúceho svojvoľným spôsobom osobnosť dotknutej osoby, ani
ochrana práva informovať vedome a účelovo nepravdivo či zavádzajúco (napríklad za účelom upútania

senzáciou a zvýšenia komerčného záujmu o produkt). Mal za to, že nemožno nevziať na zreteľ aj to, že
aplikovanie slobody prejavu v tlači a najmä v komerčnej sfére je späté s prirodzeným účelom,
upútať za účelom produkt predať. Potenciál upútať čitateľa titulkom "B." je nepomerne vysoký, titulok je
konkrétny, nepripúšťajúci iný výklad, pritom navodzuje dojem, že obsah článku, hoci z neho
vyplynie, že nie je o vine vedúcej školskej jedálne právoplatne rozhodnuté, nedáva iný zmysel ako ten,

že táto vedúca deti okrádala, teda vedome deti na svoj prospech ochudobňovala. V tom videl súd prvej
inštancie rozdiel oproti právnemu názoru uvedenému v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II ÚS 340/2009, obsahom ktorého bolo použitie testu proporcionality na titulok článku s názvom
"Z.", ktorý možno vykladať viaczmyselne, teda aj "postupovať v súlade so zákonom, a chrániť tak práva
určitej osoby bez ohľadu na jej povesť ". Z hľadiska jednotlivých súčastí testu proporcionality potom

uviedol nasledovné. 1. Žaloba žalobkyne uspeje v teste vhodnosti, pretože žaloba na ochranu osobnosti
je prostriedkom na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do tohto práva. Pôsobí jednak satisfakčne,
pretože úspech žaloby môže spočívať buď v aktívnom konaní žalovaného v podobe ospravedlnenia,
alebo v náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pôsobí aj preventívne, pretože žalovaný si bude
vedomý hranice, za ktorou už právo na slobodu prejavu musí ustúpiť právu na ochranu osobnosti a

do budúca sa ďalším neprimeraným zásahom vyvaruje. 2. Žaloba je primeraná aj z hľadiska testu
nevyhnutnosti, v tomto prípade k uverejneniu predmetného článku došlo, žalobkyňa tak
nemala inú možnosť ako domáhať sa ochrany svojho práva súdnou cestou. Už len z hľadiska obrany
žalovaného v 3. rade je zrejmé, že tento nebol prístupný mimosúdnemu riešeniu sporu, keďže má
za to, že článok nemá difamujúci charakter. 4. Pokiaľ ide o test proporcionality v užšom zmysle a váženie

kolízie dvoch protichodne stojacich základných práv, súd prvej inštancie uviedol nasledovné. K otázke
KTO: Postavenie tlače, jej privilegovaného postavenia, nie je nijako spochybňované. Zmysel tlače je
nie len stroho informovať, ale aj zviditeľňovať a tým dávať váhu rôznym spoločensky citlivo vnímaným
témam, v tomto zmysle a práve na tento účel je prípustná určitá miera preháňania a provokácie. Totoprávo však v sebe nesie zodpovednosť v podobe odlišovania "umenia provokácie" a profesionálneho
vyjadrovania pred "lacným lákaním" na obsah hoc aj výslovne nepravdivým avšak príťažlivým titulkom.
Tiež je podstatnou skutočnosťou, že žalobkyňa bola vedúcim zamestnancom plateným zo štátneho

rozpočtu, a obsah článku možno považovať za jej kritiku, titulok článku je však výrokom - súdom.
Tiež možno pripustiť, že vzdelaný čitateľ si utvára úsudok nie len podľa titulku článku. Pokiaľ je
však tento výrokom, má okrem funkcie upútať aj výpovednú hodnotu - inými slovami môže byť aj
jeho výstižným zhrnutím, ktorý je podávaný čitateľovi. ČO: úlohou titulku je upútať, obsahom článku je
informovať. Žalovaný 3/ získal informácie, ktoré boli predmetom článku z oficiálnych zdrojov, nemal

povinnosť preverovať si ich pravdivosť, realizoval svoje právo na slobodu prejavu, informoval o otázkach
verejného záujmu. Tu je však potrebné uviesť, že takouto informáciou už nebola informácia o tom, že
by žalobkyňa bola vinná z okrádania detí, ktorá bola strohým obsahom titulky článku. KDE: Článok
bol uverejnený v denníku W. s celoslovenskou pôsobnosťou a bol dielom autora článku ako fyzickej
osoby, pričom žalovaným 3/ je vydavateľ. Z hľadiska závažnosti zásahu do práva na ochranu osobnosti
aj z hľadiska výšky nemajetkovej ujmy, je významné to, že vo vzťahu k televízii je dopad

difamujúceho článku miernejší, okruh osôb na ktoré mohli vnímať a ďalej rozširovať zmysel článku
však nebol bezvýznamný, ide o denník s celoslovenskou pôsobnosťou, pričom aj svedok žalobkyne
uviedol, že na jeho rozhodovanie mal vplyv aj článok v denníku W.. KEDY: Článok bol uverejnený
v čase, keď bola téma aktuálna /pracovnoprávny spor, trestné konanie/ a zrejme aj ústne od zdroja
(osôb, ktoré nezdieľali verziu žalobkyne) podávaná. Aj samotná žalobkyňa žalovala viacerých pôvodcov

difamujúcich informácii o jej osobe. Aj svedok žalobkyne uviedol, že na jeho správanie k
žalobkyni mali vplyv informácie, ktoré boli v tom čase medzi ľuďmi známe. Ich zdroj, či obsah nemožno
obmedziť len na článok v denníku W.. Rovnako ani mieru závažnosti takéhoto difamujúceho článku
nemožno zvýrazniť medzi inými, preto súd určil výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch v rovnakej výške
ako u žalovaného 1/ - zdroj informácií prvotný. Súd považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy

aj v peniazoch z dôvodu potreby účinnej ochrany osobnosti občana pred nedôstojným a nie zmysel
objektívne informovať plniacim účelom tlače. AKO: Poukazujúc už čiastkovo aj na úvahy súdu uvedené
vyššie, samotný obsah článku s názvom "B.", nemá difamujúci charakter, žalovaný sa nijako významne
nevychýlil od účelu informovať o verejnej veci. Nepravdivý výrok spôsobilý zasiahnuť do
práva žalobkyne na ochranu osobnosti je titulok článku. Tento je organickou súčasťou článku, ktorý hoci

má úlohu upútať, zároveň však zavádza čitateľa v tom zmysle, že dáva odpoveď na otázku zavinenia
práve vedúcou školskej jedálne, obyvateľmi žijúcimi v regióne a zaujímajúcimi sa o tamojšie dianie
ako aj osobami, ktoré osobu žalobkyne v tom čase poznali identifikovateľná ako žalobkyňa. Pokiaľ ide
o skutočnosť, že žalobkyňa priamo neuvádza ako nepravdivý výrok ten, že okrádala deti z obsahu
samotnej žaloby je zrejmé, že zmyslom podania žaloby je práve ochrana osobnosti v súvislosti so

zverejnením článku s uvedeným titulkom. Hoci pokiaľ ide o spôsob ospravedlnenia je súd
viazaný jeho znením z hľadiska dôvodnosti žaloby ako takej a aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
nemožno vychádzať z toho, že sa žalobkyňa práva na ochranu osobnosti v súvislosti so zverejneným
článkom nedomáha. Súd prvej inštancie nedospel k právnemu záveru, že by bol nárok žalobkyne v
časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za premlčaný, pretože predmetný článok bol publikovaný

30.04.2002 a žalobu žalobkyňa podala dňa 10.06.2002, pričom už v odôvodnení žaloby uvádza, že
sa domáha ochrany osobnosti a nemajetkovej ujmy v súvislosti s informáciami, ktoré o nej žalovaní
uverejnili,pričomvinformáciáchsahovoríajotom,žeokrádaladeti.Hociznenieospravedlneniadoplnila
až dodatočne ako aj špecifikáciu nepravdivých tvrdení, z obsahu žaloby nemožno nevidieť súvis medzi
domáhaním sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v súvislosti s obvinením z okrádania

detí. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému 3/ proti žalobkyni náhradu trov
konania nepriznal použijúc § 257 CSP. Žalovaný 3/ si proti žalobkyni uplatnil trovy konania. Žalobkyňa
mala v konaní neúspech vo väčšej časti, pretože súd zamietol jej návrh v časti ospravedlnenia aj vo
väčšej časti výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Súd však zohľadnil tú okolnosť hodnú osobitného zreteľa,
žeišloožalobuobčanaprotivydavateľoviperiodickejtlače,kdeobčanjeosobou,ktorávosvojejpodstate

nemôže ovplyvniť to, akým spôsobom bude o nej informované a pokiaľ sa následne žalobou na ochranu
osobnosti domáha nápravy, ako aj sám žalovaný 3/ uvádza, dostáva sa do pozície, kde je vážený
zásah do práva na ochranu osobnosti jednotlivca a práva na slobodu prejavu novinára a privilegovaného
postavenia tlače ako "strážneho psa demokracie". Žaloba žalobkyne nebola v celku bezdôvodná, súd
jej v časti vyhovel, pričom výška nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je matematicky vyčísliteľná a je

v určitom zmysle výsledkom odôvodnenej úvahy súdu, preto súd o trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému 3/ proti žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému 3/ uloží povinnosť uverejniť do 10 dní
od právoplatnosti rozsudku v denníku „W.“ text: Dňa 30.04.2002 sme informovali našich čitateľov v

článku nazvanom „B.“ na strane 4 - o vedúcej školskej jedálne V. G. Informácie tam uvedené sme u
tejto osoby nijakým spôsobom neoverovali. Čerpali sme výlučne z informácií, ktoré boli prístupné na
Tlačovej agentúre Slovenskej republiky, spravodajský servis a neoverili sme si objektívnosť a pravdivosť
týchto informácií. Uznávame, že sme takto spôsobili V. G. ujmu, za čo sa týmto spôsobom V. G.
ospravedlňujeme. Zároveň navrhla, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 263.551,35 eur. Svoje odvolanie odôvodňovala ust. § 365 CSP ods. 1
písm. b/, d/, e/, f/, h/ a ods. 2. Dôvodila, že žalovaný sa dopustil neoprávneného zásahu do práv
žalobkyne, pretože uverejnením článku pod názvom B., čo aj v znení článku sa snažil presvedčiť
čitateľov, že žalobkyňa ako vedúca školskej jedálne si neplnila svoje povinnosti, že okrádala deti, ktoré
sa v týchto zariadeniach stravovali. Uviedol, že z obsahu uvedeného článku žalovaným jednoznačne
vyplýva, že žalobkyňa konala protiprávne, že jej konanie trvá už niekoľko rokov, že rozhodnutie súdu o

neplatnosti výpovede nebude zamestnávateľ akceptovať. Tón celého článku bol zameraný jednoznačne
proti žalobkyni a článok v denníku W. všetky jeho vyjadrenia nadpisu aj celého textu sú objektívne
spôsobilé spôsobiť žalobkyni ujmu na jej osobnostných právach. Žalovaný o týchto veciach, ktoré
zverejnil, so žalobkyňou nehovoril, ani nikto iný z TASR, z ktorej údajne prevzal informácie a aj prvý ich
zverejnil. Uviedla, že žalovaný sa bránil v predžalobnom kontakte aj tým, že správu prevzal z tlačovej

agentúry, čo však nič nemení na veci, že informácie, ktoré o žalobkyni uverejnil, si mal overiť a že práve
žalovaný denníka W., ktorý prvý zverejnil informácie s celoslovenskou pôsobnosťou, jej spôsobil ujmu.
Žalovaný konal tak v rozpore s článkom 23 Ústavy SR a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Dôvodil, že vzhľadom na priebeh konania a výsledky dokazovania je zrejmé, že v
namietanom článku boli zverejnené nepravdivé, zavádzajúce a účelovo pravdu skresľujúce informácie,

ktoré si žalovaný nijakým spôsobom neoveril. Mala za to, že žalovaný nekonal v dobrej viere, ako
sám uviedol, že len chcel informovať verejnosť, pretože keby to tak bolo, bol by ju informoval aj vtedy,
keď krátko pred zverejnením článkov o žalobkyni bola právoplatne odsúdená OS PE, vedúca školskej
jedálne p. P. S., inak priateľka p. V., ktorá sa len chcela dostať na miesto žalobkyne, ako to bolo aj
v roku 1993, kedy dostala žalobkyňa neplatnú výpoveď len preto, aby p. V. nastúpila na jej miesto

vedúcej školskej jedálne. Zdôrazňovala, že článok 10 neposkytuje ochranu novinárom (vydavateľom),
ak konajú s cieľom poskytnúť nepravdivé a nedôveryhodné informácie, ktoré sú v rozpore s novinárskou
etikou, nekonajú v dobrej viere a zverejňujú neoverené informácie. Neospravedlní ich ani to, že článok
prevzali z TASR, lebo ich povinnosťou bolo si tieto informácie overiť, čo neurobili. Neospravedlňuje
žalovaného ani to, že sa snaží brániť tým, že išlo o informácie o otázkach verejného záujmu, pretože

tieto informácie si nijakým spôsobom neoveroval. Žalobkyňa zdôrazňovala, že v čase zverejnenia
nepravdivých informácií, nemal žalovaný žiaden relevantný dôkaz o tom, čo zverejnil o žalobkyni. Z
uvedeného dôvodu je dodatočne účelovo vyrobený nepravdivý a zavádzajúci znalecký posudok, pre
toto konanie právne irelevantný. V konečnom dôsledku je neplatný, nakoľko ho žalobkyňa napadla
odvolaním. Žiadny iný znalecký posudok vyhotovený nebol a neakceptovali ho ani súdy v trestnom

konaní.Vyslovilanázor,ženemôžeosoba,ktoránemáznalostivkalkuláciáchavúčtovníctvepodávaťna
žiadosť súdu závery, či bola spôsobená škoda v školskej jedálni až po tom, keď odvolací súd neuznáva
Protokol o kontrole ako dôkaz, na ktorý bolo poukazované žalovaným, že žalobkyňa mala spôsobiť
škodu v školskej jedálni, pričom závery v Protokole o kontrole neuvádzajú žiadne spôsobenie škody,
pretože ani žiadna škoda spôsobená nebola. Žalovanému, ako i súdu preto opakovane dáva žalobkyňa

na vedomie, že neokrádala deti v školskej jedálni, ani nikdy žiadnu škodu v školskej jedálni nespôsobila.
Pokiaľ žalovaný sa bránil tým, že neuviedol jej celé meno, že uviedol len V. G., a nie V. G., tým,
že uviedol V., také je skutočne jej meno a bolo tak uvedené aj v Protokole o kontrole. Uvedené nič
nemení na tom, lebo v spojitosti s vedúcou školskej jedálne v V., žalobkyňu každý identifikoval, čiže
uvedenie mena V. G. nezabránilo širšej medializácii jej osobnosti. Ďalej uviedla, že súdu boli predložené

listinné dôkazy o rapídnom zhoršení zdravotného stavu žalobkyne po zverejnení článku s názvom R.í,
ktoré boli nielen v názve, ale vyplývali aj z textu článku. Aj svedkovia v trestnom konaní potvrdili, že
žalobkyňa nikdy nebola práceneschopná za celé obdobie ako vykonávala vedúcu školskej jedálne.
Poukazovala na to, že jej dôchodok je vo výške 368 eur, čo je pod hranicou minimálnej mzdy, a to len
pre likvidačnú kampaň zverejnenú žalovaným, nakoľko bolo jasné, že zverejnené informácie ovplyvnili

konanie viacerých osôb. Nielen že prišla neoprávnene o prácu, ale si už žiadnu prácu nenašla, pretože
ju nikto nechcel zamestnať. Niekoľko rokov žila len z dávky v hmotnej núdzi aj s dvomi nezaopatrenými
deťmi, ktoré jej boli zverené po rozvode manželstva do opatery žili na hranici chudoby, čo nepoznačilo
na zdravotnom stave len žalobkyňu, ale aj jej deti. Rozpadol sa jej vzťah, a to len pre zverejnenieinformácie v denníku W., ktorý ju opisoval ako okrádačku detí. Teda neprišla len o zdravie, prácu, vzťah,
ale hlavne o česť, ktorú jej žalovaný zničil behom jedného dňa, a to 30.apríla 2002. Žalovaný jej spôsobil
svojím konaním závažnú ujmu, a to zverejnením nepravdivých informácií, čo je hrubý zásah do práva na

ochranu osobnosti. Ďalej zdôrazňovala, že nedostatky vytýkané v Protokole o škode sú zavádzajúce.
V kontrolovanom období bola v školskej jedálni havarijná situácia, kde bolo so súhlasom p. O. a p. G.
povolená zmena jedálneho lístka, ktorá sa musela prispôsobiť stavu prevádzky a počtu zamestnancov.
Namiesto 5 pracovníčok pracovali 3. V spise sa nachádza listinný dôkaz. Zápisnica o zistení skutkového
stavu poruchy elektrického zariadenia, kde sa tieto opravy začali uskutočňovať až 09/2000, kde sa

uvádza: „Plynulá prevádzka školskej jedálne je narušená, je potrebné prispôsobiť chod kuchyne počtu
prevádzky schopných zariadení.“ Všetko opakovane uvádzala, čiže zmeny v jedálnych lístkoch boli v
tom čase povolené. Znalec len opisoval údaje z protokolu, nemal k dispozícii receptúry, preto nemožno
považovaťjehoposudok(okremužiinýchvytýkanýchnedostatkov)zasprávny.Žalobkyňatrvalanatom,
že boli porušené jej práva na spravodlivý súdny proces. Rozsudok prvoinštančného súdu považuje za
nezákonný s tým, že jeho odôvodnenie nemá oporu v predložených listinných dôkazoch. Poukazovala

na to, že čo sa týka určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, na to neexistuje žiaden vzorec,
súd však musí vychádzať z vtedy platných zákonov a rozhodnutí, a to v čase podania návrhu. Do
pozornosti dávala právoplatné rozhodnutie súdov, ktoré priznali nemajetkovú ujmu vo výške 5 mil. Sk
X. W.. Zdôrazňovala, že podľa Ústavy SR sme si všetci rovní. Poškodenie jej mena bolo vo väčšom
rozsahu, preto požadovaná nemajetková ujma vo výške 8 mil. Sk (- 2.000 eur už vyplatených) je

primerané. Nesúhlasila s tým, že téma bola v tom čase aktuálna. Dôvodila, že hoci bol s ňou rozviazaný
pracovný pomer 20.04.2001 a následne začaté vykonštruované trestné stíhanie, nebolo to verejne
známe, a to preto, že zamestnávateľ sa jej chcel zbaviť v tichosti, preto o tom vedelo len pár tých rodičov,
ktoré si žalovaný 4/ vybral sám z okruhu svojich blízkych priateľov a príbuzných, ktorých naučil ako
majú vypovedať. Nikto okrem asi 10 rodičov a zamestnancov nevedel, z akého dôvodu tam nepracuje.

Dokonca sa vyjadrila G., že keby nebola dala žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru,
neboli by podali ani trestné oznámenie, ktoré potom následne cez priateľov vybavovali. Opakovane
uvádzala, že bol použitý nepravdivý znalecký posudok. Žalovaný uviedol, že si informácie nijakým
spôsobom neoveroval, uvádza, že článok prevzal z TASR, ale ani TASR si neoverovala informácie, tieto
jej predal K. E., čo však žalovaného neospravedlňuje, lebo predtým, ako informácie išiel zverejňovať, si

ich mal overiť, čiže nemôže sa vyhovárať na TASR. Súdu prvej inštancie vytýkala, že sa nedostatočne
zaoberal predloženými dôkazmi, mal preukázané zníženie dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere
ako i príčinnú súvislosť medzi článkom a znížením dôstojnosti v značnom rozsahu, a preto mal priznať
majetkovú ujmu vo výške 263.551,35 eur, ako i ospravedlnenie v denníku W.. Ďalej žalobkyňa uvádzala,
že v konaní boli exaktne preukázané negatívne dôsledky zásahu do jej osobnostných práv, pričom

to v konaní aj preukázala, ale súd sa nezaoberal všetkými dôkazmi. Neuviedol ani v odôvodnení
rozsudku, ktoré dôkazy vzal na vedomie, ako sa s nimi vysporiadal a prečo sa nezaoberal ďalšími
dôkazmi. Súdu bolo preukázané, že k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby a vážnosti v spoločnosti
v značnej miere skutočne došlo (čo potvrdil aj svedok p. S. a svedčia o tom aj všetky predložené
dôkazy), preto mal priznať žalobkyni požadovanú majetkovú ujmu v peniazoch a aj ospravedlnenie.

Žalovaný nekonal v dobrej viere, zverejnené informácie si nijakým spôsobom neoveroval, čo potvrdil
aj v predžalobnom návrhu. Porušil novinársku etiku, prekročil mantinely stanovené zákonom, poškodil
v značnej miere povesť žalobkyne a jej práva. Zverejnil nepravdivé informácie, neoverené, ktoré sú
v rozpore s novinárskou etikou. Žalovaný denník W. nedal priestor na vyjadrenie žalobkyni, ani iným
osobámainapriektejtoskutočnostičlánokzverejnil.Zavádzasúdnepravdivýmitvrdeniami,žetakurobil,

čo sa nezakladá na pravde. Chcel rýchlo speňažiť nepravdivé informácie, a preto ich ako prvý urýchlene
zverejnil vo svojom bulvárnom denníku a jeho cieľom bolo hľadanie senzácií a škandalizovanie a za
to musí niesť zodpovednosť. Tento neoprávnený zásah žalovaného denníka W. presiahol neprípustnú
intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Pokiaľ sa týka náhrady
trov konania, konštatovala, že súd správne rozhodol, keď žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Navrhla rozsudok v tomto výroku potvrdiť. Mala za to, že opačné rozhodnutie by bolo voči žalobkyni
diskriminačné, nakoľko žalobkyňa tento stav nespôsobila. Žalobkyňa nemá žiaden majetok a jediným
jej príjmom je dôchodok vo výške, ktorá je na hranici chudoby. Mala za to, že došlo aj k procesným
chybám, nakoľko počas celého konania sa ani jedného pojednávania žalovaný nezúčastnil, takmer na
každom pojednávaní bol iný advokát, resp. koncipient, ktorý nemal poznatky o priebehu konania ani

o podanej žalobe. Súdu prvej inštancie ďalej vytýkala, že dospel k nesprávnemu záveru, keď uviedol
v odôvodnení, že text článku nie je difamujúci. Mala za to, že difamujúci je i spolu s nadpisom a bolo
ním zasiahnuté do práv žalobkyne, nakoľko aj v texte sa uvádza o zmiznutí konkrétnych potravín, o
rozkrádaní, resp. o zmiznutí potravín, čo sa nezakladá na pravde. Mala za to, že súd nemohol použiťpri svojom rozhodnutí nepravdivý znalecký posudok, ktorý neuznal ani senát Krajského súdu v Trenčíne
(3To/16/2012-1397), ktorým sa súd nezaoberal. Ďalším dôkazom, ktorý zobral na zreteľ, sú stravné
listy podpísané kuchárkou o prevzatí potravín. Žalobkyňa trvala na tom, že nikdy nespôsobila škodu

v školskej jedálni a odôvodnenie rozsudku považuje za zmätočné. Žalovaný neuviedol žiadne právne
argumenty vo svojom vyjadrení na svoju obhajobu. Musí však rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným
zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, hodnovernosti,
objektívnosti a cieľa, ktoré sa konkrétnym prejavom sleduje. Zákonná ochrana je daná, ak vytýkané
prejavysúzásadnenepravdivé,alebopravduskresľujúce.VčlánkudenníkaW.súinformácienepravdivé

a pravdu skresľujúce, ktoré žalovaný zverejnil bez toho, aby si ich overil. Pravdivé informácie týkajúce
sa inej osoby vedúcej B., nezverejnil. Preto možno konštatovať, že išlo o úmyselnú diskreditáciu osoby
žalobkyne. Žalovaný nielen že zverejnil nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie o osobe žalobkyne,
ale prekročil medze vecnej kritiky, opieral svoje tvrdenia o nepravdivé a neoverené skutočnosti a z
nich vyplývajúce závery, ktoré tieto nepravdivé a ničím nepodložené informácie odôvodňuje a ktoré
sú neprimeraným obsahom aj formou. K zásahu došlo zverejnením jedným z najčítanejších denníkov

s celoslovenskou pôsobnosťou a závažnosť ujmy možno vyvodiť už z nadpisu článku, ako aj z textu
článku. Nepravdivé obvinenie bolo nepochybne spôsobilé vyvolať u čitateľov dojem, že žalobkyňa v
školskej jedálni okrádala deti. Počas celého konania žalobkyňa poukazovala na celý článok a nielen
na jeho nadpis ako uvádza žalovaný. Poukazovala zároveň na to, že v prílohe odvolania zasiela súdu
listinné dôkazy aj s vyjadrením žalobkyne, ktoré sú v spise založené, ale súdy sa s nimi nezaoberali.

3. Proti rozsudku, a to vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o náhrade trov konania
podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a náhradu trov konania
prizná žalovanému 3/ v plnej výške. Uplatnil odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/

a h/ CSP. Súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nedostatočne vysporiadal s odôvodnením, prečo pristúpil
k aplikácii § 13 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka aj napriek tomu, že predpoklady na priznanie relutárnej
satisfakcienemalzapreukázané(zníženiedôstojnostifyzickejosobyvznačnejmiereapríčinnásúvislosť
medzi článkom a takýmto znížením). Dôvodil, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je iba subsidiárnym nárokom. Relutárna satisfakcia prichádza do úvahy len v prípade, ak sa v konaní

exaktne preukážu negatívne dôsledky zásahu do osobnostných práv, pričom dôkaznú povinnosť v tomto
smere znáša žalobca. Uviedol, že súd považoval žalovaného 1/ za prvotného pôvodcu informácie,
toho zaviazal nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, zároveň nemal za preukázané priamu súvislosť
medzi zverejnením článku a údajným znížením spoločenskej vážnosti žalobcu. Napriek tomu zaviazal
na náhradu nemajetkovej ujmy aj žalovaného 3/, čím zaťažil rozsudok vadou zmätočnosti. Žalovaný 3/

mal za to, že súd nepostupoval správne, keď priznal žalobcovi relutárnu satisfakciu. Uviedol, že ak súd
nepriznal morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia, nemohol priznať finančné zadosťučinenie,
keďže to je v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zákonníka možné priznať iba subsidiárne, a to za predpokladu,
že došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti konkrétnej fyzickej osoby.
Toto však žalobcom preukázané nebolo a súd prvej inštancie značné zníženie dôstojnosti žalobcov

nezistil. Žalovaný 3/ mal ďalej za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, keď označil
titulok článku za difamujúci výrok, ktorým malo byť zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu. Titulok
predstavoval hyperbolu a zveličenie, a nie je možné ho vnímať izolovane. Súd prvej inštancie aj uviedol,
že v článku bol opísaný skutkový stav a vyplynulo z neho, že o vine žalobcu ešte nebolo rozhodnuté.
Napriek tomu označil titulok za difamačný. Difamačný charakter súd v článku priznal aj preto, že žalobca

bol neskôr spod obžaloby oslobodený. Táto skutočnosť však nie je relevantná. V čase uverejnenia
článku bol žalobca trestne stíhaný, bola podaná obžaloba a čakalo sa na vytýčenie pojednávania.
Žalovaný 3/ teda zverejnil pravdivé informácie, ktoré informovali o stave prebiehajúceho konania, na
čo mal v zmysle konštantnej judikatúry týkajúcej sa slobody prejavu právo. Poukazoval na to, že titulok
je v danom prípade integrálnou súčasťou článku a na tomto základe je potrebné vyvodzovať aj právne

závery.Pretopokiaľobsahomčlánkunieježiadennepravdivývýrokspôsobilýzásahudoprávžalobkyne,
za nepravdivý nemožno označiť ani titulok článku. Článok zároveň nemožno označiť ako urážlivý,
prehnane útočný a nepoužili sa v ňom ani žiadne neslušné vyjadrenia na adresu žalobkyne. Žalovaný
3/ rovnako odmietal konštatovanie súdu, že žalobkyňa bola na základe článku identifikovateľná. Uviedol
meno a iniciály priezviska žalobkyne (V. G.). Takýto spôsob anonymizácie je pre médiá bežný a súdmi

akceptovaný. Dával do pozornosti, že princíp prezumpcie neviny nemá brániť identifikácii konkrétnej
osoby, ale prejudikovaniu o vine konkrétnej osoby. Ďalej uviedol, že žalovaný 3/ v článku neuviedol, že
žalobkyňa bola páchateľkou trestného činu, ani že bola právoplatne prepustená z pracovného pomeru.
Bola zverejnená pravdivá a vyčerpávajúca informácia o stave prebiehajúcich konaní. Prezumpcia nevinyžalobkyne tak bola rešpektovaná. S poukazom na judikatúru ESĽP, ale aj slovenských súdov, považuje
za prípustné a žiaduce, aby médiá informovali aj o prebiehajúcich súdnych konaniach. Žalovaný 3/
ďalej zastával názor, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku premlčania poukazom na

to, že článok bol uverejnený dňa 30.04.2002 a žaloba bola podaná dňa 10.06.2002. V súvislosti s
dátumom podania žaloby mal za to, že ide zrejme o chybu v písaní s odôvodnením, že žaloba bola
podaná 07.11.2002. Nesúhlasil s odôvodnením súdu prvej inštancie, že z odôvodnenia žaloby nebolo
možné nevidieť súvis medzi domáhaním sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v súvislosti s
titulom článku. Ak súd priznal žalobcovi relutárnu satisfakciu nemajetkovej ujmy z titulu nadpisu článku,

aj napriek tomu, že žalobkyňa do žalobného návrhu toto nezahrnula, táto náhrada bola priznaná na
základe iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu predmetom konania.
Žalovaný 3/ mal za to, že náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné posudzovať ako nárok samostatný a
odlišný od morálnej satisfakcie, čo žalobca neurobil, nadpis článku nebol preto predmetom konania a
z neho vyplývajúci nárok nebol uplatnený včas. Ďalej mal za to, že súd nesprávne právne kvalifikoval
napádaný článok (resp. jeho nadpis) ako neprimeranú kritiku žalobkyne, neoprávnene zasahujúcu do

jej osobnostných práv. Uverejnený článok je realizáciou slobody tlače a naplnenie ústavného práva
verejnosti na informácie. Napadnuté rozhodnutie prostredníctvom uloženia povinnosti vydavateľovi
denníka W. zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje značný zásah do tohto práva. Žalovaný 3/
mal za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci dostatočne nepreskúmal existenciu podmienok
obmedzenia slobody tlače a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V uvedenej súvislosti

poukazovalnapríkladnarozsudokBladetTromsoaStensaasprotiNórsku,1999ESĽP,BergensTidende
a ostatní proti Nórsku ESĽP, Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 340/09 z 18.09.2012, Nález Ústavného
súdu ČR IV.ÚS 146/04, ako aj Nález ÚS ČR I. ÚS 156/99. Žalovaný 3/ nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu
prvej inštancie vo výroku o trovách konania s tým, že v prípade odôvodnenia súdu prvej inštancie sa
jedná o všeobecný záver ku podstate konania aplikovateľný na stovky konaní voči médiám. Uviedol, že v

konaní dôvodne bránil svoje ohrozené práva a na to účelne vynakladal už od roku 2002 nemalé výdavky.
Žalobkyňa sa dovolávala neodôvodnených nárokov. Z dôvodu žaloby bol žalovaný 3/ nútený vynaložiť
značné finančné prostriedky na ochranu svojich práv a reputácie. Napriek tomu mu po prevažne
úspešnom (úspech v spore bol na 97%) obhájení svojich subjektívnych práv, nebola priznaná ani len
čiastočnánáhradatýchtonákladov,ktorébolizjavnezapríčinenéžalobkyňou.Zdôrazňoval,žežalobkyňa

bola v konaní zastúpená advokátom, teda mala si byť vedomá náležitostí možného vzniku nároku na
náhradu trov konania žalovanému 3/. Žalovaný 3/ považuje výrok o trovách konania za nespravodlivý a
v rozpore so zásadou rovnosti zbraní. Mal za to, že súd de facto žalovaného 3/ diskriminoval a ukrátil
o náhradu účelne vynaložených nákladov len z dôvodu, že žalobkyňa je fyzická osoba, ktorá nemá
ako ovplyvniť, ako o nej bude v periodickej tlači písané. Mal za to, že každá osoba takú možnosť má,

nakoľko má vždy právo sa k téme vyjadriť, neskôr žiadať uverejnenie tlačovej opravy, prípadne domáhať
sa nápravy na súde.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného uviedla, že toto bolo podané
po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a preto je potrebné ho odmietnuť. Uviedla, že zotrváva na

svojom odvolaní. Prevažná časť jej vyjadrenia je totožná s obsahom podaného odvolania. K odvolaniu
žalovaného vo výroku o trovách konania poukazovala na tú skutočnosť, že žalovaný denníka W. sa
nezúčastnil ani jedného pojednávania i napriek tomu, že žalobkyňa trvala na jeho prítomnosti na
pojednávaní. Súd jej nevyhovel, čím boli porušené práva žalobkyne na spravodlivý proces. Žalovaný
spôsobil žalobkyni zverejnením nepravdivých informácií náklady na toto konanie. Keďže žalobkyňa

nemá právnické vzdelanie a zastupovala sa sama, nemá nárok na trovy konania. Spis pritom obsahuje
vyše 1000 strán, žalobkyňa z neho takmer polovicu písala sama, čím jej vznikli náklady na tieto úkony,
nehovoriac o stovkách hodín strávených nad podaniami, resp. študovaním spisov a zákonov, čím došlo
aj k poškodeniu zraku. Okrem iného množstvo fotokópií, ktoré sú v súčasnosti neidentifikovateľné,
nakoľko spor trvá od roku 2002, vynaložila žalobkyňa veľké množstvo finančných prostriedkov, ktoré

sa po 16-ročnom konaní nedajú vyčísliť. Žalobkyňa nedala dôvod na toto súdne konanie, ale žalovaní,
ktorí sa jej snažili zničiť život, čo sa im aj podarilo. Mala za to, že je v rozpore s dobrými mravmi,
pokiaľ si žalovaní žiadajú náhradu trov konania. Ďalej dôvodila tým, že je v konaní oslobodená od
súdnychpoplatkov,zčohovyplýva,ženešloobezúspešnéuplatnenieabráneniepráva.Žalovanýporušil
novinársku etiku, keď zverejnil nepravdivé a neoverené informácie.

5. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že považuje odvolanie žalobkyne
sa zmätočné a nedôvodné. Uviedol, že odvolací súd vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
nad rámec sumy 2.000 eur právoplatne rozhodol a jedná sa o rozhodnutú vec (res iudicata). Žalobkyňasa preto nemôže úspešne domáhať opätovného priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 263.551,35 eur. Mal za to, že súd sa vysporiadal so všetkými relevantnými dôkazmi. Dôkazy, ktoré
žalobkyňa prikladala ku svojim podaniam v priebehu konania a rovnako aj prílohy, ktoré priložila k svojmu

odvolaniu, nie sú podľa žalovaného 3/ pre toto konanie relevantné. Vykonanie všetkých žalobkyňou
navrhnutých dôkazov by neobjasnilo žiadne skutočnosti potrebné pre meritórne rozhodnutie v spore.
Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil, že článok ako celok nebol difamačný a
nebol spôsobilý zasiahnuť do žalobkyniných práv na ochranu osobnosti. Neobstojí preto argumentácia
žalobkyne o tom, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým záverom

v súvislosti s posudzovaním článku. Žalobkyňa svoje odvolanie odôvodnila aj tým, že nemali byť
splnené procesné podmienky, keďže žalovaný sa ani raz nezúčastnil pojednávania. V tomto smere
žalovaný 3/ považuje tento odvolací dôvod za neopodstatnený s poukazom na to, že právna teória
ako procesné podmienky konania rozoznáva nedostatok žaloby, právomoc súdu, príslušnosť súdu,
procesnú subjektivitu strán, procesnú spôsobilosť strán, lidispendenciu a res iudicata. Žiadny z možných
procesných nedostatkov v tomto konaní nebol prítomný. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.

1 písm. d/ CSP uviedla žalobkyňa len dopočtu. Neuvádza akú inú vadu má mať konanie, ktoré by
mohlo spôsobiť nesprávne rozhodnutie vo veci. Tvrdenia žalobkyne ohľadom nesprávneho právneho
posúdenia žalovaný 3/ odmietol a považuje ich za rozporné so zákonnou úpravou, rozhodovacou
praxou všeobecných súdov a s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Dôrazne odmietol tvrdenie žalobkyne v odvolaní o tom, že zverejnenie článku bolo akousi formou

diskreditačnej či diskriminačnej kampane proti žalobkyni. Článok informoval o téme verejného záujmu
za použitia informácií z oficiálnych zdrojov. Predmetom článku bolo informovanie verejnosti o výsledku
kontroly vykonanej orgánom štátnej správy a o jeho záveroch a tiež o výsledku súdneho konania v
pracovnoprávnej veci žalobkyne. Boli dodržané pravidlá novinárskej etiky a autor článku konal v dobrej
viere, že informácie poskytnuté oficiálnymi zdrojmi sú pravdivé a korektné. V zmysle judikatúry ESĽP si

informáciezískanézoficiálnychzdrojovnovinárnemusíoverovať.Vozvyškuodkázalnasvojeodvolanie.

6. Žalobkyňa v následnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 3/ opätovne zopakovala svoje tvrdenia z
predchádzajúcich podaní.

7. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou
a žalovaným 3/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v
konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré
tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania

vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobkyne a žalovaného 3/ uvedené v
podaných odvolaniach preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní
neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie
vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v

podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

9. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu nedošlo k takému nesprávnemu procesnému
postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).
10. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii,
keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý strana
sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť takéto
rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, žerozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri
formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje
právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

11. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či
ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutiesúdu,môžeísťoskutočnosť,ktorázakladádôvodnaodvolaniepodľaust.§205ods.2písm.
a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365
ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,

teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej
konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia
posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať
pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

12. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí
spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS
115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre
ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské
práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na
každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý

je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz
Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire,
séria A č. 303 A a č. 303 B).

13. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky

podstatné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie
rozhodnutia v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie
uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní,
pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že strany sporua
sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňujú, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

14. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by
znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej

následkomdošloknesprávnemurozhodnutiuvoveciaodvolacímprieskumomexoffonebolazistenáani
žiadnavada,týkajúcasaprocesnýchpodmienok,tedanedošlozhľadiskavyššieuplatnenýchodvolacích
námietok k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP.

15. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky smerujú proti

tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje
rozhodnutie čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

16. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada
voľnéhohodnoteniadôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivosti adôležitostiprerozhodnutie.Nesprávnehodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

17. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhované dôkazy, odvolací

súd totožne ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 22.10.2015 uvádza, že princíp voľného
hodnotenia dôkazov, zakotvený v zákonnej právnej úprave konania pred súdmi, ktorá ustanovuje
podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu v spojení so zásadami spravodlivého
procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré
podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Inak povedané, súd nemá povinnosť vykonať všetky
navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu (článok 6 ods. 1 Dohovoru), t.

j. ak po starostlivom zvážení „všetkého, čo vyšlo za konania najavo“, vrátane skutočností, uvádzaných
účastníkmi konania, dospeje k záveru, že ďalšie dokazovanie už pre náležité zistenie skutkového stavu
a zákonné spravodlivé rozhodnutie vo veci nie je potrebné. Povinnosťou súdu je korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania,

a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

18. Žalobkyňa ďalej uvádzala skutočnosti, ktoré nesúvisia s daným konaním, namietala vecnú správnosť
protokolu o kontrole, závery znaleckého posudku a jeho vypracovanie v konaní vedenom pod sp. zn.
1T/153/2001, rozoberá priebeh trestného konania, skutočnosti, týkajúce sa rozviazania pracovného

pomeru a podobne., pričom tieto nemôžu byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

19. Pokiaľ v podaných odvolaniach je súdu prvej inštancie vytýkané nesprávne právne posúdenie veci,
odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď
súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený

podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne
určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne
vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené
dispozíciou právnej normy).

20. Tak ako odvolací súd už uviedol, stotožňuje sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého
rozsudku vo veci samej, ako aj vo výroku o trovách konania a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§
387 ods. 2 CSP). Pokiaľ žalovaný 3/ namietal správnosť rozhodnutia v časti, ktorou bolo rozhodnuté o
náhrade trov konania, odvolací súd na doplnenie správnosti uvádza:

21. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. V
sporovom konaní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu (§ 255 ods.
1 CSP), t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej
strane,azodpovednosťzazavinenieprizastaveníkonania(§256CSP),t.j.strana,ktoráprocesnezaviní
zastavenie konania je zaťažená v zásade povinnosťou nahradiť trovy konania strane, ktorá zastavenie

konania procesne nezavinila.

22. Ustanovenie § 257 CSP, aplikácie ktorého sa vo svojej podstate domáhala žalobkyňa v konaní, z
hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady
zodpovednosti za zavinenie. Jeho opodstatnenosť spočíva v tom, že prísna aplikácia v konkrétnych

prípadoch môže viesť k nežiaducim tvrdostiam, preto zákon stanovuje podmienky, za ktorých môže dôjsť
k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania, ktoré dopadá na
túzostrán,ktorábyinakvzhľadomnazásaduúspechu,čizásaduzavinenia, malaprávonanáhradutrov
konania. Predpokladom jeho použitia, je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné
nepriznanie náhrady trov inak či už úspešnej strane, či strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie

konaniaaexistenciavýnimočnostitakéhotoprípadu.Aplikáciatohtoustanoveniajevýrazomskutočnosti,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa
právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone,
za splnenia ktorých, môže dôjsť rozhodnutím súd k inému záveru o náhrade trov konania, než byplynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Toto ustanovenie má slúžiť na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Pri posudzovaní každej
otázky, teda aj náhrady trov konania, je potrebné mať na zreteli princíp, resp. zásadu spravodlivosti. Súd

musínielenžerešpektovaťprávo,aleajjehovýkladaaplikáciamusísmerovaťkvýsledkuspravodlivému.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie súborom spravodlivých predpisov, ktoré sú
mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel, toho ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou.

23. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa opodstatnene vedúcu k aplikácii ust. § 257 CSP
bolo možné vzhliadnuť jednak v osobných, majetkových a zárobkových pomeroch (sociálny aspekt),
ktorá skutočnosť bola braná do úvahy aj pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov a jednak
v okolnostiach sporu.

24. Vyššie uvedené odvolacie námietky vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v

zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

25. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutých častiach (vyhovujúcej, zamietavej a v súvisiacej časti o náhrade trov konania) je vecne
správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

26. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 2 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu s poukazom na čiastočný úspech
strán v odvolacom konaní.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).