Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/152/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110207779
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5110207779.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľky P. S., bytom G. XX, L., ČR,
zastúpenej JUDr. Elou Němečkovou, hosťujúcou euroadvokátkou so sídlom v V. XX, U. XX, Česká
republika proti odporcovi Ing. X. S., bytom G., V. XXXX/X, zastúpenému Advokátskou kanceláriou
JUDr. Igor Müller & Martin Dikoš, s. r. o., so sídlom v Žiline, Tolstého 20, v konaní o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie účastníkov proti rozsudku Okresného súdu v
Žiline, č.k. 2C/58/2010-378 zo dňa 4. 6. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Žiline vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej
už len „BSM“) tak, že odporcovi prikázal do výlučného vlastníctva byt nachádzajúci sa na ul. V. XXXX,
č. bytu X v G. a uložil mu povinnosť vyplatiť navrhovateľke na úplné vyporiadanie BSM sumu 35 790,-
Eur. Navrhovateľke a odporcovi zároveň uložil povinnosť uhradiť na účet Okresného súdu v Žiline trovy
konania po 2 116,36 Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň im vrátil každému po 230,-
Eur zo záloh zložených na znalečné „prostredníctvom príslušných daňových úradov.“
Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z ust. § 143, § 150 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že
odporca je povinný vyplatiť navrhovateľke na úplné vyporiadanie BSM polovicu trhovej hodnoty bytu v
sume 34 750,- Eur, polovicu výplatku za odpredané auto 1 000,- Eur a polovicu zostatku na účtoch ku
dňu zániku BSM v sume 45,37 Eur. Pokiaľ odporca žiadal zohľadniť sumu 60 000,- Sk na zakúpenie
bytu pre navrhovateľku v L., túto skutočnosť sa nepodarilo preukázať, nakoľko navrhovateľka nebola
vlastníčkou spomínaného bytu. Súd taktiež neprihliadol na námietky zo strany odporcu, týkajúce sa
životnej poistky, ktorú mala dostať navrhovateľka, lebo životná poistka jej vyplatená nebola a samotné
platby poistného platené s vedomím druhého manžela zo spoločných prostriedkov za životnú poistku
druhého z manželov za trvania manželstva sa pri vyporiadaní neposudzujú ako náklady vynaložené na
osobný majetok manžela, ale považujú sa za spotrebované prostriedky počas manželstva. Súd taktiež
neprihliadol na námietku navrhovateľky, týkajúcu sa investícií do spoločného bytu v sume 13 000,- Eur,
lebo účastníci byt zakúpili za sumu 354 880,- Sk a nepochybne predali pôvodný dvojizbový byt sa
sumu 260 766,- Sk, pričom suma 13 000,- Eur predstavovala viac ako 391 638,- Sk. Navyše v tomto
smere podľa názoru súdu navrhovateľka ani nepreukázala konkrétne skutočnosti, na základe ktorých
získala reštitučný podiel a nepredložila o tom ani nijaké rozhodnutie súdu, resp. iného orgánu. V ďalšom
prvostupňový súd neprihliadol ani na finančné prostriedky v celkovej výške 6 104,40 Eur, keď tieto
prostriedky mali slúžiť pre potreby syna v súvislosti so štúdiom v Brne a navyše v tom čase vymieňali v
byte okná. Aj táto rekonštrukcia bola hradená z týchto prostriedkov.
Pri rozhodovaní o trovách konania - právneho zastúpenia súd rozhodoval v zmysle
§ 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania, nakoľko bolo
v záujme obidvoch účastníkov vyporiadať si majetkové vzťahy. Navyše, navrhovateľka bola v konaní
len sčasti úspešná. Ďalší výrok o náhrade trov konania súd dôvodil zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch, keď podľa položky 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov za vyporiadanie BSM sa súdny

poplatok platí z predmetu konania, ak sa konanie skončilo rozsudkom, 3 %, a to najmenej 66,- Eur,
najviac 16 596,50 Eur. Masa BSM predstavovala 70 545,38 Eur a 3 % z tejto sumy tvorí 2 116,36 Eur,
ktorú sú povinní navrhovateľka a odporca podľa názoru súdu zaplatiť. Zároveň súd vrátil účastníkom
zvyšky záloh na znalecké dokazovanie po 230,- Eur.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie, v zákonom stanovenej lehote, obaja účastníci konania.
Odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že prvostupňový súd sa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia
nevyporiadal so všetkými položkami patriacimi do BSM, dôkladne nezdokumentoval skutkový stav a
rozhodol vo veci predčasne a naviac, nesprávne, čo sa týka i rozhodnutia o trovách konania. V priebehu
pojednávania, ako i písomným vyjadrením zo dňa 20. 2. 2012 navrhovateľka uznala, že odporca už
uhradil sumu 80 000,- Sk, t.j. 2 655,51 Eur, ktorú po odchode zo spoločnej domácnosti zobrala zo
spoločných prostriedkov a použila výlučne pre svoju potrebu a túto sumu súd neodrátal z celkovej
masy BSM. Samotný znalec na pojednávaní dňa 12. 12. 2011 uviedol, že nie je možné znaleckým
posudkom v dnešnej dobe reálne oceniť byt a pripustil, že trhová cena bytu môže byť i nižšia, a preto
je takýto znalecký posudok nepoužiteľný, a to i s prihliadnutím na to, že súd sa vôbec nevyporiadal
s predloženými dôkazmi zo strany odporcu od realitných kancelárií, ktoré hodnotili predmetný byt na
sumu 60 000,- Eur, takisto Ing. V. V. ohodnotil byt na 60 000,- Eur až 62 000,- Eur. Odporca okrem iných
dôkazov predložil súdu ponuku od realitnej kancelárie CUSTOM.real, s.r.o. ešte zo dňa 5. 1. 2012 s
ponukou konkrétneho záujemcu na kúpu predmetného bytu za 60 000,- Eur. K internetovým ponukám
je nevyhnutné podotknúť, že hodnota konkrétnych bytov, ktoré slúžili ako podklad pre znalca, je zjavne
navýšená, pretože tieto byty neboli predané vždy ku dňu ďalšieho pojednávania. Reálna trhová cena
predmetného bytu i podľa názoru odporcu mohla predstavovať sumu 58 000,- Eur až 61 000,- Eur.
Účastníci konania spoločne uhrádzali splátky na životnú poistku navrhovateľky, ktoré splátky minimálne
od apríla 2004 do septembra 2006 predstavovali 542,72 Eur, z čoho nárok odporcu predstavuje 271,36
Eur, a preto mal súd skúmať otázku trvania - existencie, či zániku životnej poistky ku dňu trvania BSM.
Na pojednávaní dňa 4. 6. 2012 predložil súdu listinné dôkazy, z ktorých vyplýva úhrada pevnej časti
nájmu vo výške 1 985,88 Eur, ktorá suma tvorí splácanie úveru bytového spoločenstva za zateplenie
paneláku a výmenu okien a dverí v spoločných priestoroch, ďalej daň z nehnuteľností vo výške 39,13 Eur
a poistenie bytu 99,18 Eur a tieto nároky súd taktiež neodpočítal od celkovej výšky určenej masy BSM.
V priebehu odvolacieho konania predložil súdu list vlastníctva na byt navrhovateľky v L. a poukazoval
na to, že práve tento byt navrhovateľka získala za sumu 60 000,- Sk, keď v priebehu prvostupňového
konania tvrdil, že za túto finančnú sumu po smrti pôvodnej vlastníčky mal byt prejsť do BSM obidvoch
účastníkov.
Navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala rozsudok prvostupňového súdu
zmeniť, zaviazať odporcu vyplatiť jej ako podiel z vyporiadania BSM sumu 52 035,- Eur s tým, že z
dôvodu nemajetnosti by bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov a odporca by bol povinný
uhradiť jej náhradu trov právneho zastúpenia. Skutočnosť, že navrhovateľka získala reštitučný podiel
po svojom dedovi, ani jeho výšku, odporca v priebehu konania nijako nespochybňoval, a preto je
prekvapujúce, že súd nepovažoval túto skutočnosť za preukázanú. V priebehu konania niekoľkokrát súd
vyzvala, aby oznámil účastníkom, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré zatiaľ nie, tak aby
mohli poprípade navrhnúť ďalšie dôkazy, ale súd na tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nereagoval,
čo je v rozpore s ust. § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Takýmto svojím postupom uviedol
navrhovateľku do omylu. Na jednej strane súd tvrdí, že navrhovateľka získanie svojho reštitučného
podielu vôbec nepreukázala, na druhej strane však zároveň riešil, akým spôsobom bol, či nebol tento
reštitučný podiel v manželstve použitý. Naproti tomu pri hodnote ceny automobilu Passat vychádzal zo
zhodných tvrdení účastníkov, čo svedčí o rozdielnom prístupe ku stranám sporu. Pokiaľ išlo o spoločné
prostriedky uložené na účte vo výške 6 104,42 Eur, z ňou predložených bankových výpisov jasne
vyplýva, že tieto prostriedky boli v priebehu mesiaca august 2006 prevedené zo spoločného účtu na
súkromné účty odporcu, a pokiaľ odporca tvrdil, že tieto prostriedky boli v dobe vedenia spoločnej
domácnosti, teda do 30. 9. 2006 spotrebované, je potrebné prihliadnuť k dôkazom navrhovateľky, z
ktorých vyplýva, že dňa 9. 8. 2006 bolo dvakrát 80 000,- Sk zo spoločného účtu BSM „spotrebované“
tak, že prvých 80 000,- Sk bolo toho istého dňa prepísaných na súkromný účet odporcu a druhých
80 000,- Sk bolo na súkromný účet odporcu vložených fyzicky dňa 5. 9. 2006. Odporca teda správne
uvádza skutočnosť, že tieto prostriedky z účtu BSM zmizli pred odchodom navrhovateľky zo spoločnej
domácnosti. Ich zmiznutie totiž viedlo navrhovateľku ku konečnému rozhodnutiu opustiť spoločnú
domácnosť dňa 30. 9. 2006, pretože časová súvislosť, i predložené dôkazy jasne svedčia v prospech
navrhovateľky, mala navrhovateľka dôvod sa domnievať, že doklady, ktoré súdu predložila, postačili

k tomu, aby súd vzal jej tvrdenia za preukázané. Súd sa však s dôkazmi navrhovateľky nevyporiadal
a stotožnil sa jednoducho s tvrdením odporcu, že tieto prostriedky boli spotrebované v dobe vedenia
spoločnej domácnosti. Nesprávne postupoval prvostupňový súd i pri rozhodovaní o trovách konania, keď
ním vyrubené poplatky mnohonásobne prevyšujú výšku stanovenú v položke 6 Sadzobníka súdnych
poplatkov a v tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania medzi
účastníkmi súd vôbec nebral podľa jej názoru do úvahy skutočnosť, že tri roky sa márne snažila s
odporcom rozumne dohodnúť o výške vyporiadania BSM a okrem toho neprihliadol ani na rozdielne
majetkové pomery a životné podmienky spôsobené dlhoročným zadržovaním majetku z BSM odporcom.
Náklady súvisiace s platením životnej poistky navrhovateľky súd podľa jej názoru správne vyhodnotil
ako spotrebované a v prípade, že by odvolací súd dospel k inému záveru, potom požadovala prihliadnuť
i na poistky, ktoré boli hradené v prospech odporcu.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods. 1, písm.
f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zákon nepredpisuje a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie
jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Podstatou zistenia skutkového stavu veci
je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude
sudca považovať za preukázané s právami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov.
Zatiaľ čo časť ust. § 132 O.s.p. pred bodkočiarkou možno považovať za jednu z podmienok realizácie
ústavného princípu nezávislosti súdu zakotveného v Ústave Slovenskej republiky, smeruje časť tohto
ustanovenia za bodkočiarkou k ústavnému princípu rovnosti účastníkov. Súd je preto povinný každý
dôkaz, ktorý vykoná, podrobiť svojim úvahám, lebo ak tak neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie prejavom
ľubovôle a takéto rozhodnutie potom pôsobí arbitrárne.
Súd v dôvodoch svojho rozhodnutia sa preto musí vyporiadať so všetkými tvrdenými skutočnosťami, ako
i s dôkazmi, ktoré nasvedčujú opaku ním prijatého skutkového záveru, vyplývajúcemu z iných dôkazov
a zodpovedajúcim spôsobom potom tieto dôkazy musí i vyhodnotiť, lebo v opačnom prípade nielenže
odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom, ale výrazne zasahuje do jeho procesných práv. Žiadny
z vykonaných dôkazov nemožno v rozhodnutí, resp. v jeho dôvodoch opomenúť len preto, že sám o
sebe je v rozpore s tým, čo súd s ohľadom na svoje závery, vyplývajúce z iných dôkazov zistil, resp.
pokladá za skutočnosti preukázané.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je potom potrebné prisvedčiť účastníkom v tom, že
prvostupňový súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nevyporiadal so všetkými predloženými dôkazmi,
ani s tvrdeniami účastníkov, a preto musel odvolací súd jeho rozhodnutie ako predčasné zrušiť, lebo
mu neprislúcha vyhodnotiť skutočnosti a dôkazy, ktoré nevyhodnotil v dôvodoch svojho rozhodnutia súd
prvého stupňa.

Tak ako to správne konštatuje odporca vo svojom odvolaní, prvostupňový súd sa v dôvodoch svojho
rozhodnutia nevyporiadal žiadnym spôsobom s jeho tvrdením, týkajúcim sa vyplatenia sumy 80 000,- Sk
navrhovateľke pri odchode zo spoločnej domácnosti a na druhej strane, tak ako to tvrdí navrhovateľka,
vôbec nevyhodnotil listinné dôkazy (výpisy z bankového účtu), týkajúce sa vkladu vo výške 6 104,42
Eur, keď vychádzal len z tvrdenia odporcu, ktorému bez ďalšieho uveril a konštatoval, že navrhovateľke
boli zrejmé skutočnosti ohľadom použitia tejto sumy. V dôvodoch svojho rozhodnutia taktiež žiadnym
spôsobom nevyhodnotil odporcom tvrdené skutočnosti, týkajúce sa investícií do bytu formou splácania
úveru za zateplenie, atď., a preto ani v tejto časti nie je zrejmé, prečo na túto skutočnosť neprihliadol.
Základným predpokladom výkonu spravodlivosti v právnom štáte je v prvom rade dodržiavanie
zákonných ustanovení a procesných predpisov, a preto i tu je potrebné prisvedčiť navrhovateľke v
tom, keď vytýka súdu prekvapivé rozhodnutie a neakceptovanie ňou predložených dôkazov bez toho,
aby súd postupom podľa § 118 ods. 1, 2 O.s.p. najprv poučil účastníka o tom, že ním predložené
dôkazy nepostačujú na preukázanie tvrdených skutočností a dal mu tak možnosť predložiť poprípade
ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení, lebo od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby
predpokladal, ktoré z ním predložených dôkazov bude súd považovať za postačujúce a ktoré nie.

Vzhľadom na výrazne rozdielne tvrdenia účastníkov, týkajúce sa najmä použitia či už spoločných alebo
výlučných finančných prostriedkov, bude musieť prvostupňový súd v ďalšom konaní účastníkov k týmto
skutočnostiam podrobne vypočuť s tým, že každý z nich bude musieť súdu ozrejmiť, akým spôsobom boli

finančné prostriedky použité. Platí to tak o finančných prostriedkoch, ktoré boli vybraté zo spoločného
účtu, ako i o finančných prostriedkoch, o ktorých navrhovateľka tvrdí, že ich získala formou reštitučného
nároku. Každého z účastníkov v tomto smere zaťažuje bremeno tvrdenia, a preto ani nemožno vytknúť
súdu nesprávne uvažovanie ohľadom finančných prostriedkov, týkajúcich sa bytu, keď vychádzal z
kúpnej ceny a prihliadol na okolnosti, za ktorých dochádzalo k odkúpeniu bytu. Pokiaľ navrhovateľka
tvrdí, že jej prostriedky boli použité na zakúpenie bytu, bude musieť súdu ozrejmiť konkrétne, v akej
výške boli tieto finančné prostriedky použité, i to, ako naložili účastníci s kúpnou cenou, ktorú získali za
odpredaj dvojizbového bytu. To isté platí i o odporcovi, ktorý bude musieť presne špecifikovať, akým
spôsobom bola použitá suma 6 104,42 Eur nachádzajúca sa na spoločnom účte, či táto suma bola
prevedená na jeho súkromný účet, tak ako to tvrdí navrhovateľka, lebo len potom bude môcť súd, a to i s
prihliadnutím na iné dôkazy, vyhodnotiť pravdivosť tvrdení účastníkov a ustáliť, či tu išlo o bežnú spotrebu
v domácnosti, resp. či finančné prostriedky boli použité v prospech niektorého z bývalých manželov.
V ďalšom konaní sa bude musieť súd vyporiadať i s novo tvrdenou skutočnosťou, týkajúcou sa bytu
nadobudnutého navrhovateľkou v Českej republike. Odporca by mal v tomto smere ozrejmiť, kedy sa
rozhodli získať byt v Českej republike, i to, aký bol ich vzájomný vzťah k pôvodnej majiteľke, lebo len
potom bude môcť prvostupňový súd ustáliť, či suma 60 000,- Sk skutočne mala slúžiť na nadobudnutie
spoločného bytu. Ak navrhovateľka tieto skutočnosti popiera, tak by mala súdu tiež ozrejmiť, akým
spôsobom potom použila sumu 60 000,- Sk, na ktorú poukazuje odporca.

Tak ako je to už i vyššie uvedené, prvostupňový súd sa v priebehu konania a najmä v dôvodoch
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými tvrdenými skutočnosťami, či už ich bude považovať za
preukázané alebo nie, lebo iba vtedy bude možné považovať jeho rozhodnutie za presvedčivé.

Záverom je potrebné poukázať i na ďalšie pochybenia prvostupňového súdu, týkajúce sa rozhodovania o
náhrade trov konania. Pokiaľ súd vyrubil účastníkom súdny poplatok za konanie vychádzajúc zo zákona
o súdnych poplatkoch, v takomto prípade sa nemôže jednať o trovy konania a tomu musí zodpovedať
aj výrok tak, že súd ukladá účastníkom povinnosť zaplatiť súdny poplatok v konkrétnej výške. I tu je
potrebné prisvedčiť navrhovateľke v tom, že pokiaľ súdny poplatok má predstavovať 3 % z masy BSM,
v žiadnom prípade nemôže takýto poplatok platiť každý z účastníkov konania. Súčasne ale nemožno
súhlasiť s navrhovateľkou, ktorá poukazuje na svoju nemajetnosť, lebo už z predmetu konania, kedy
požaduje vyporiadanie BSM, je zrejmé, že nie je nemajetnou, tak ako to tvrdí. Súd v tomto konaní
vyporiadava už existujúci majetok účastníkov, a preto ani rozhodnutím vo veci účastníci nenadobúdajú
nové vlastníctvo.

Taktiež výrok, ktorým súd vracia účastníkom nimi zložené zálohy na trovy dôkazu, musí byť konkrétny
a musí byť zrejmé, prostredníctvom koho, a teda kto je povinný (konkrétny orgán), tieto finančné
prostriedky vrátiť, lebo v opačnom prípade je takéto rozhodnutie nevykonateľné.

Podľa ust. § 24 O.s.p. účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde
o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže
mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu; to neplatí, ak ide o zastúpenie podľa § 25.
S prihliadnutím na citované zákonné ustanovenie je potom potrebné dať do pozornosti súdu i tú
skutočnosť, že pokiaľ i neuznal zástupkyňu navrhovateľky ako zástupcu podľa § 25 Občianskeho
súdneho poriadku, mal s ňou konať ako so zástupkyňou navrhovateľky, prípadne bez nároku na finančnú
odmenu v zmysle vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov, ale v každom prípade jej potom bolo
potrebné i doručiť rozhodnutie. Touto skutočnosťou sa ale odvolací súd už bližšie nezaoberal z dôvodu,
že došlo k zrušeniu rozhodnutia aj z iných dôvodov.

V novom rozhodnutí rozhodne súd i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.