Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/169/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817202121
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8817202121.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: V. A., nar. X.X.XXXX,
bytom K. XXX, právne zastúpeného: Mgr. Oto Saloky, advokát, Hlavná 94, Prešov, proti žalovanému:
Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85
Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu v sume
16.827,07 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k.
4C/15/2017- 118 zo dňa 07.06.2018, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby žalobcu

čo do zvyšku.

Náhradu trov odvolacieho konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady
škody - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne z vyššie uvedenej sumy od 01.02.2016 až do dňa zaplatenia, a z titulu náhrady škody -
účelne vynaložených trov konania na obhajobu vo výške 1.827,07 Eur spolu s úrokom z omeškania
s úrokom 5,05 % ročne z vyššie uvedenej sumy od 02.02.2017 až do dňa zaplatenia, a to všetko do

troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Čo do zvyšku žalobu žalobcu zamietol. III. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov konania bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, ustanovením § 4 ods. 1 písm. a/, b/, f/, l/ a
§ 17 ods. 2. a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ustanovením § 3 Nariadenia vlády č. 20/2013 Z. z. ktorým
sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
odmietla Generálna prokuratúra, preto možno ustáliť, že v mene štátu správne v súdnom konaní
koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ako pasívne legitimovaná. Dozor nad prípravným
konaním v zmysle trestného poriadku má prokurátor, tento proti teraz žalobcovi podal obžalobu, na
ktorej aj pred súdom trval a súd vydal rozsudok v ktorom právoplatne obžalovaného teraz žalobcu
spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil. Súd prvej inštancie posúdil vec v zmysle zákona č.

514/2003 Z. z., a dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené všeobecné podmienky zodpovednosti
štátu. Pri posúdení nároku na zaplatenie finančného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím mal za to, že zo žalobcových tvrdení, výsledkov vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalobca bol vystavený psychickému strádaniu, napr. pociťovaniu strachu a neistoty ohľadomvýsledku konania, ktoré by mohol vnímať v prípade hroziaceho trestu a ktoré by mohli vo svojom
dôsledku znamenať znateľný zásah do práv žalobcu. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia odseku 2 sa určuje s prihliadnutím

najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje. b)
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

4. Pri stanovení výšky primeraného zadosťučinenia sa prihliadne na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti,zaktorýchknemajetkovejujmedošlo.Judikatúrajejednotnávtom,že ideonormu,srelatívne
neurčitou hypotézou, vyžadujúcou, aby súd s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti sám vymedzil
okolnosti významné pre určenie výšky náhrady. Zvažované musia byť dopady nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu do osobnostnej sféry poškodeného, nepriaznivosť ich vplyvu na
povesť poškodeného, jeho doterajší spôsob života a pod. Posúdenie okolnosti, za ktorých k ujme došlo,

zahŕňa zhodnotenie konania samotného poškodeného, ako i prípadných ďalších skutočnosti, ktoré mohli
nezávisle na zásahu samotnom jeho účinok znížiť či zvýšiť. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený
povinný tvrdiť a preukazovať aj vznik nemajetkovej ujmy, resp. uvádzať skutočnosti, na ktorých základe
bude možné podľa zákonom stanovených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Mimo ujmy spôsobenej
neprimeranou dĺžkou konania netreba vznik majetkovej ujmy preukazovať v situáciách, kedy je zjavné,

že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by bola danou skutočnosťou postihnutá a šlo by
teda o notorietu, ktorú dokazovať netreba (NS ČR 30Cdo 255/2010). Zo samotnej povahy nemajetkovej
ujmy, ktorá je daná vnútornými prežitkami človeka však plynie, že vznik nemajetkovej ujmy je len
ťažko preukázateľný, spravidla sa preto dovodí vtedy, ak by akákoľvek osoba v rovnakom postavení
mohla výkon verejnej moci a jeho následky vnímať úporne. V konaní sa teda zisťuje, či sú dané

objektívne dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou, inými slovami, treba zvážiť, či
vzhľadomnakonkrétneokolnostiprípadubysaajináosobavobdobnompostavenímohlacítiťdotknutou
v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. V danom prípade, pokiaľ sa
týka žaloby žalobcu o náhradu škody - náhrady nemajetkovej ujmy, kde žalobca žaloval o zaplatenie
15.000,- Eur, mal súd v danom prípade po vykonaní dokazovania za to, že žalobcovi prináleží náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur. Súd vychádzal z toho, žalobca už pred samotným vznesením
obvinenia voči jeho osobe dostal v roku 2010 mozgovú porážku a zrejme v ich rodine bola predispozícia
na takéto onemocnenie, čomu nasvedčuje aj jeho výpoveď, že na takú porážku zomreli otec, brat, aj
strýko. Podľa názoru súdu je napriek tomu nepochybné, že úkony, ktorým sa musel žalobca podrobovať
po vznesení obvinenia, prispeli k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, tak po telesnej, ako aj psychickej

stránke, čo nepochybne vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania, lekárskych správ a znaleckých
posudkov. Pokiaľ sa týka jeho tvrdení, že v dôsledku vznesenia obvinenia a jeho trestného stíhania už
nedostával toľko zákazok ako revízny technik, k tomu súd uvádza, že je to pravda, avšak po výsluchu
svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi mal súd za to, že táto ujma nebola preukázaná až
v takom rozsahu, ako to požadoval žalobca a vychádzal z toho, že priznanie nemajetkovej ujmy vo

výške 5.000,- € je vzhľadom k danému prípadu, vykonanému dokazovaniu, primerané. V súvislosti so
žalobcom požadovanou výškou nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie považoval za potrebné poukázať
ajnasúdnuprax,pokiaľsatýkapriznávaniavýškynemajetkovejujmy,kdeaj vprípadochúmrtírodinných
príslušníkov, keď podľa názoru súdu, ide o závažnejší zásah do osobnostných práv, sa nemajetková
ujma priznáva spravidla v nižšom rozsahu, ako to požadoval žalobca v súvislosti s predmetnou vecou.

Z toho dôvodu súd prvej inštancie žalobu žalobcu čo do zvyšku zamietol.

5. Žalobcovi vznikla nepochybne škoda pozostávajúca z trov obhajoby, ktoré trovy obhajoby vo výške
1.827,07 Eur uhradil, ako je to zrejmé z výsledkov vykonaného dokazovania a listinných dôkazov, tak
ako sú tieto uvádzané vyššie. Táto škoda by mu v prípade, ak by nebolo proti nemu vznesené obvinenie,

a pokračované v jeho trestnom stíhaní, nevznikla, z toho dôvodu súd žalobe žalobcu po preskúmaní
vyúčtovaní trov obhajoby v tejto časti v celom rozsahu vyhovel.

6. Okrem náhrady škody si žalobca uplatňuje aj úroky z omeškania, ktoré mu súd priznal podľa §
3 Nariadenia vlády číslo 20/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády číslo 87/1995 Z.

z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov,
kde výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná ku prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Úroky v
súvislosti s priznaním náhrady nemajetkovej ujmy súd nepriznal od dňa 22.10.2015, ako to požadovalžalobca, pokiaľ sa týka nemajetkovej ujmy, už aj s poukazom na to, že 6-mesačná lehota na predbežné
prerokovanie generálnej prokuratúre uplynula dňom 01.02.2016 (po tom, čo žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku žalobcu prípisom z 30.07.2015 opätovne vrátila MS SR).

7. Pokiaľ sa týka náhrady škody, v súvislosti s trovami konania na obhajobu, súd priznal žalobcovi úroky z
omeškania odo dňa 02.02.2017 tak, ako to žalobca požadoval, lebo listom datovaným dňom 26.01.2017
žalovaný oznamoval zástupcovi žalobcu, že nárok na náhradu tejto škody odmieta ako nedôvodný.

8. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej C.s.p.). Konštatoval, že žalobca bol, pokiaľ sa týka úspechu vo veci v
súvislosti s náhradou škody pri účelne vynaložených trovách konania úspešný v celom rozsahu s
tým, že pri náhrade nemajetkovej ujmy mu súd namiesto požadovanej sumy 15 tis. Eur priznal
nemajetkovú ujmu 5 tis. Eur. Súd však napriek tomu priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania.
Nepochybne je v záujme spravodlivého konania, v ktorom rozhodnutie o výške plnenia záviselo od

znaleckého posudku, alebo rozhodnutia súdu, predtým platný O.s.p. § 142 ods. 3 umožňoval súdu, aby
len čiastočne úspešnému účastníkovi priznal plnú náhradu trov konania. Podľa názoru súdu, požiadavka
na spravodlivé rozhodnutie súdu v zmysle čl. II ods. 1 C.s.p. vyžaduje i v časti trov konania, aby
súd v takomto type sporov (i po 01.07.2016) prihliadol na skutočnosť, že výška priznaného plnenia
nezáležala len od žalobcu, ale od rozhodnutia súdu. Podľa názoru súdu nemožno úspech ustáliť čisté

mechanicky, ale je potrebné prihliadnuť na osobitnosti takéhoto konania a len čiastočne úspešnej strane
(bezrozlišovania,čikonaniebolozastavené,alebožalobazamietnutá)priznaťplnúnáhradutrovkonania
s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa rovnako ako do 30.06.2016 vypočíta z výšky
súdom priznaného plnenia. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom poriadku je
uvedený postup možný v zmysle čl. IV. ods. 2, keď neodporuje princípom, na ktorých je C.s.p. založený.

Z týchto dôvodov súd prvej inštancie aj v tejto časti priznal náhradu trov konania žalobcovi v plnom
rozsahu.

9. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný, navrhol rozsudok zmeniť a žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť. Z obsahu odvolania vyplýva, že napadá rozsudok iba v časti, v ktorej súd

prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, účelne vynaložené trovy
konania na obhajobu a trovy konania v rozsahu 100 %. Rozsudok považuje za nezákonný z dôvodov,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na vydanie
uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: ORP-319/JP-VT-2008 zo dňa 29.03.2011 orgánom činným

v trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a
existovala pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku žalobcom, ktoré sa však v trestnom
konaní, vedenom pred súdom, nepotvrdili.

10. Pri osvedčení nároku na náhradu škody musia byť jednoznačne preukázané všetky atribúty vzniku

zodpovednosti štátu za škodu tak, že musí byť jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci alebo musí byť rozhodnutie orgánu verejnej moci pre nezákonnosť zrušené
príslušným orgánom. Taktiež musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť vo
vzťahu k vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy, musia byť taktiež splnené atribúty vzniku
zodpovednosti štátu za vznik uplatneného nároku. Musí byť jednoznačné, preukázané, že v príčinnej

súvislosti, buď v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, resp. v príčinnej
súvislosti s rozhodnutí orgánu verejnej moci, ktoré pre nezákonnosť bolo zrušené, došlo k zásahu do
osobnostnýchprávpoškodenéhovdôsledkučohobyvpriamejpríčinnej súvislostivznikolpoškodenému
nárok na priznanie nemajetkovej ujmy.

11. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013,
podľa ktorého „skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci
procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň
pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t.j.
trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočnosti rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre

vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na
uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky
zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu,
nemožno bez ďalšieho považovať za zákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v časejeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z
rôznych dôvodov nepotvrdila.“

12. Ak by zákonodarca mal v úmysle odškodniť aj osoby, voči ktorým bolo „len“ vznesené obvinenie a
následne v trestnom konaní boli spod obžaloby oslobodení, upravil by to obdobne, ako je to upravené v §
8 ods. 5 písm. b) ZoZZŠ v prípade väzby. V uvedenom ustanovení zákonodarca osobitné upravil prípady
odškodnenia osôb, voči ktorým bolo nielen zrušené obvinenie, ale boli stíhaní väzobne, avšak následne
boli spod obžaloby oslobodení. Z tejto úpravy je zrejmé, že zákonodarca iba takéto prípady považoval za

prípady hodné odškodnenia, pretože vzatie a zadržanie vo väzbe predstavuje zreteľný zásah do práv a
slobôd obvineného. Ak by mal zákonodarca v úmysle odškodňovať aj osoby v pozícií žalobcu, t.j. osoby,
voči ktorým bolo vznesené obvinenie, podaná obžaloba a následne boli oslobodení spod obžaloby
(avšak neboli stíhaní väzobne), neupravoval by osobitne prípady väzby v ustanovení § 8 ods. 5 ZoZZŠ.
Obdobnetoplatíajvprípaderozhodnutiaotreste.Vprípadevýkladutak,akohorobísúd,byustanovenie
§8ZoZZŠstratilovýznam,pretožesituácievňomupravenébystačilozovšeobecniťnaúpravu,žekaždý,

kto bol oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o vznesení
obvinenia. Z toho, že zákonodarca upravil prípady odškodnenia spôsobom uvedeným v § 8 ZoZZŠ,
teda že ich konkretizuje, má žalovaný za to, že úmyslom zákonodarcu bolo práve špecifikovať len také
situácie, kedy vedenie trestného stíhania malo na osobu obvineného konkrétne nepriaznivé následky
(väzba, trest), ktoré zákonodarca považuje za dôvody hodné odškodnenia.

13. Žalobca existenciu nesprávneho úradného postupu nepreukázal. Nesprávny úradný postup musí byť
konkrétny a musí byť presne pomenovaná činnosť, ktorá bola v rozpore s ustanoveniami konkrétneho
zákona. V priebehu trestného konania ani žiaden z relevantných orgánov nesprávny úradný postup
nekonštatoval, pričom súd v občianskom súdnom konaní nie je oprávnený preskúmať postup orgánov

činných v trestnom konaní.

14. V konaní nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku a
nesprávnymúradnýmpostupomorgánovčinnýchvtrestnomkonaní (keďženebolvkonanípreukázaný),
resp. v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia (keďže žiadne z rozhodnutí pre nezákonnosť

zrušené neboli).

15. Ďalej poukázal na skutočnosť, že sám žalobca na pojednávaní konanom dňa 06.07.2017 uviedol,
že skutok sa stal v roku 2008, v roku 2010 dostal mozgovú porážku, pričom obvinenie mu bolo vznesené
dňa 29.03.2011, z čoho vyplýva, že žalobca utrpel mozgovú porážku pred vznesením obvinenia. Žalobca

naviac uviedol, že mozgovú porážku utrpel aj pred tým, než sa skutok stal.

16. Z výpovede žalobcu na tomto pojednávaní vyplýva, že aj jeho blízky príbuzní, otec, brat a strýko
zomreli na mozgovú porážku, z čoho možno dôvodne usudzovať, že sa jedná o dedičné ochorenie.

17. Zníženie vážnosti u kolegov a spoluobčanov nebolo preukázane. Svedok Y. uviedol, že aj počas
trestného konania žalobca riadne pracoval a v kolektíve i u zamestnávateľa mal podporu. Svedok nemal
vedomosť o tom, aby okolie malo voči žalobcovi výhrady a aj u odborníkov cítil podporu žalobcu.

18. Žalobca neodišiel do invalidného dôchodku z titulu poškodeného zdravia, ale do dôchodku

starobného.

19. V bode 14. rozsudku súd poukázal na vyúčtovanie odmeny advokátom Mgr. Tomášom Malinovským
v celkovej sume 832,01 Eur, v bode 15. rozsudku poukázal na vyúčtovanie trov obhajoby advokátom
Mgr.MatejomČontofanskývcelkovejsume790,61Euraokremtohomalžalobcauhradiťcestnénáklady

v sume 350,- Eur.

20. V bode 16. rozsudku súd poukázal na vyúčtovanie prevzatia a prípravy správneho zastúpenia atď.
JUDr. Tomášom Tomčovčíkom v celkovej sume 204,45 Eur.

21. Z napadnutého rozsudku však nie je zrejmé, či uplatňované trovy obhajoby boli uhradené. Na
preukázanie vzniku škody nestačí tvrdenie, že žalobcovi v súvislosti s obhajobou vznikli trovy, ktoré si v
žalobe vyčíslil bez toho, aby tieto tvrdenia boli podložené dôkazmi, teda preukázané.22. Za ušli zisk nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný
základ, naviac žalovaný dodal, že konštatovanie poklesu zákaziek žalobcu ako revízneho technika môže
znamenať ušlý zisk, avšak nie nemajetkovú ujmu.

23. Nemajetková ujma nebola v konaní preukázaná, hlavne okolnosti zhoršenia zdravotného stavu
žalobcu, so zreteľom na jeho zdravotnú predispozíciu a to bez preukázania príčinnej súvislosti s úkonmi
v rámci trestného konania.

24. Vyjadrenie k odvolaniu zo strany žalobcu napriek skutočnosti, že odvolanie mu bolo doručené
prostredníctvom jeho právneho zástupcu do spisu predložené nebolo.

25. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho
napadnutej časti t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby žalobcu čo do zvyšku spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich C.s.p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove, dňa 03.09.2019 a
zistil, že odvolanie žalovaného v napadnutej časti nie je nedôvodné.

26. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia prvej inštancie nastal suspenzívny
účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.

27. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok rozsudku
okrem výroku, II. o zamietnutí žaloby žalobcu čo do zvyšku, teda výrok ktorým súd prvej inštancie
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 5.000 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z vyššie uvedenej sumy od 1.2.2016
až do dňa zaplatenia, a z titulu náhrady škody - účelne vynaložených trov konania na obhajobu vo výške

1.827,07 Eur spolu s úrokom z omeškania s úrokom 5,05% ročne z vyššie uvedenej sumy od 02.02.2017
až do dňa zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Keďže výrok ktorým
súd žalobu žalobcu čo do zvyšku zamietol v odvolaní napadnutý nebol, nebol ani v odvolacom konaní
predmetom preskúmania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

28. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v
úplnosti, aplikoval príslušné predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím
na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

(Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

29. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal., aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany

použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhotovil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

30. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že samostatne zodpovednostným
subjektom vo vzťahu k predmetu žaloby je vždy Slovenská republika bez ohľadu na to, ktorý štátny orgán
koná v jej mene. JUDr. C. C. podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na
ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v Bratislave. Toto ju odstúpilo generálnej prokuratúre,
táto ju vrátila ministerstvu spravodlivosti SR a po opätovnom vrátení žiadosti o nároku- nemajetkovej

ujmy vo výške 15.000,- Eur ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky táto oznámila právnemu zástupcovi žalobcu, že jeho žiadosť o prerokovanie
nároku na náhradu škody odmieta. Po preskúmaní príslušného spisu nezistila také porušenie zákona
resp. nesprávny úradný postup ktorý by zakladal zákonný dôvod uvedený v zákone 514/2003 Z. z. ozodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Odmietla aj ďalšiu žiadosť o predbežnom
prerokovaní nároku v súvislosti s účelne vynaloženými trovami v súvislosti s obhajobou v trestnom
konaní v sume 1.827,07 Eur oznámením zo dňa 26.01.2017 zaslaným zástupcovi žalobcu JUDr. X..

Teda žiadosť žalobcu o predbežne prerokovanie nároku o náhradu škody bola odmietnutá generálnou
prokuratúrou, v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z. z. a tak ako to ustálil súd
prvej inštancie z dôvodu, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku odmietla generálna prokuratúra
v mene štátu v súdnom konaní správne koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ako pasívne
legitimovaná.

31. I odvolací súd má za to, že v danom prípade sú splnené všeobecné podmienky zodpovednosti
štátu. Súd prvej inštancie podľa názorov odvolacieho súdu pri stanovení primeraného zadosťučinenia
prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, teda
zhodnotil konanie samotného poškodeného ako aj prípadne ďalšie skutočnosti ktoré mohli nezávisle na
zásahu samotnom jeho účinok znížiť, či zvýšiť. Správne skúmal konkrétne objektívne dôvody na to, aby

sa žalobca mohol cítiť poškodeným, teda zvážil či vzhľadom na konkrétne okolnosti by sa iná osoba v
obdobnom postavení mohla cítiť dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru
jednotlivca. Žalobca žaloval o zaplatenie 15.000,- Eur, súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní
zvážil, že mu prináleží náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur vychádzal z toho, že žalobca
už pred samotným vznesením obvinenia voči jeho osobe dostal v roku 2010 mozgovú porážku a

zrejmé v jeho rodine bola predispozícia na takéto onemocnenie, čomu nasvedčuje aj jeho výpoveď,
že na takúto porážku zomrel i otec, brat aj strýko. Podľa názoru súdu prvej inštancie je napriek tomu
nepochybné, že úkony ktorým sa musel žalobca podrobovať po vznesení obvinenia prispeli k zhoršeniu
jeho zdravotného stavu tak po telesnej ako aj psychickej stránke, čo nepochybne vyplýva z výsledkov
vykonaného dokazovania, lekárskych správ a znaleckých posudkov. Súd prvej inštancie vyhodnotil aj

tvrdenia žalobcu, že v dôsledku vznesenia obvinenia a trestného stíhania už nedostával toľko zákaziek
ako revízny technik a uviedol, že je to pravda avšak po výsluchu svedkov a oboznámenými zistenými
dôkazmi mal za to, že táto ujma nebola preukázaná až v takom rozsahu ako to požadoval žalobca a
vychádzal z toho, že priznaním nemajetkovej ujmy do výšky 5.000 eur je vzhľadom k danému prípadu
vykonanému dokazovaniu primerané. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na súdnu prax

pokiaľ sa týka priznávania výšky nemajetkovej ujmy, kde aj v prípadoch úmrtí rodinných príslušníkov
podľa názoru súdu prvej inštancie ide o závažnejší zásah do osobnostných práv sa nemajetková ujma
priznáva z pravidla v nižšom rozsahu ako to požadoval žalobca v súvislosti s predmetnou vecou. Tak
zdôvodnil súd prvej inštancie zamietnutie žaloby žalobcu čo do zvyšku.

32. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že žalobcovi vznikla nepochybne škoda pozostávajúca z
trov obhajoby, ktoré trovy obhajoby vo výške 1.827,07 Eur uhradil ako je zrejmé z výsledkov vykonaného
dokazovania. Táto škoda by mu skutočne v prípade ak by nebolo proti nemu vznesené obvinenie a
pokračované v trestnom stíhaní nevznikla. Preto súd prvej inštancie správne žalobe v tejto časti vyhovel.
Žalobca predložil vyúčtovanie trov zo strany právnych zástupcov pričom z nich vyplýva, že niektoré trovy

uhrádzalhneďpopojednávaníavyfakturovanýmubolzvyšok.Žalovanývodvolaníneuvádzanazáklade
čoho mal pochybnosti o úhrade sumy 1.827,07 Eur žalobcom ako trov obhajoby vo vzťahu k právnym
zástupcom. Preto sa odvolací súd priklonil k zhodnoteniu skutkového stavu súdom prvej inštancie, ktorý
konštatuje, že trovy obhajoby boli uhradené ako to má vyplývať z výsledkov vykonaného dokazovania
a listinných dôkazov.

33. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného a považuje závery súdu
prvej inštancie za vecne správne. Na zdôraznenie správnosti rozsudku reagujúc na odvolacie dôvody
žalovaného odvolací súd uvádza, že súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na
náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto

uznesenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) aj rozhodnutie o zastavení trestného
stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.
1Cdo/53/1993 zo dňa 28.06.2009 - 193 a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010. Neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že uznesenie

o vznesení obvinenia nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti. Rovnako neobstojí odvolacia námietka
žalovaného, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nemožno považovať za nezákonné, pretože
v čase vznesenia obvinenia boli splnené všetky zákonné predpoklady. Zodpovednosť štátu za škodu
je koncipovaná ako objektívna, t.j. bez ohľadu na akékoľvek zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2zákona č. 514/2003 Z.z.). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ústavnoprávny základ
nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením, treba
hľadať nielen v ustanovení článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine,

predovšetkým v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda v princípoch materiálneho štátu. Ak
má byť štát skutočne považovaný za materiálny, právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu,
ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej, škodu pôsobiacej interpretácií. Povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní je vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, ale štát sa nemôže zbaviť

zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný a zasahujúci do základných
práv. Preto nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,
ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. V zmysle právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu, zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným
zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym
výkladom dospela súdna prax k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k

oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,
že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30.11.2009 a sp.zn.
4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010.

34.Odvolacísúdmázato,žesúdprvejinštanciesprávnedospelkzáveru,žežalobcavkonanípreukázal
všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, t.j. súčasné (kumulatívne) splnenie

troch podmienok, a to je: existencia nezákonného rozhodnutia, teda uznesenie o vznesení obvinenia
zo dňa 29.03.2011, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
Čo do trov obhajoby v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu odvolací súd poukazuje na ustanovenie
§ 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., teda, že náhrada škody zahŕňa i náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie s tým, že súčasťou trov

konania sú trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za
zastupovanie.

35. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu
potrebnom na rozhodnutie vo veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam. Zároveň vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a v podrobnostiach naň
odkazuje. Žalovaný v odvolacom konaní nevzniesol žiadne námietky, s ktorými by sa už nebol vyporiadal
súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej. Čo sa týka odôvodnenia, súd prvej inštancie
v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh

konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Tieto primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti, nie je možné odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnym názorom

navrhovaním a hodnotením dôkazov tak ako to vyplýva z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. IV.ÚS252/04. Rovnako to neznamená, aby strana bola pred súdom úspešná, teda, aby
bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi tak, ako to uviedol Ústavný súd vo
svojom rozhodnutí I. ÚS 50/04.

36. Súd prvej inštancie rozhodol správne, i čo do príslušenstva pohľadávky a trov konania.

37. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby
žalobcu čo do zvyšku podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

38. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Vyslovil, že náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznáva.
V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Jemu však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho
konania nevyplývajú ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalovanému nemohlabyť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací súd aplikoval zásadu hospodárnosti, pričom
správnosť takéhoto rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6Cdo/544/2015.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.