Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 10, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/158/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717209505
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8717209505.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcov: 1. W. V., nar. XX.XX.XXXX, 2. I. V.,
nar. XX.XX.XXXX, 3. T. V., nar. XX.XX.XXXX, všetci žalobcovia s adresou pobytu A. - C. A., N. XXX/XX,
všetci právne zast. JUDr. Marekom Radačovským, advokátom, so sídlom Žriedlova 3, 040 01 Košice,
proti žalovaným: 1. KOMUNÁLNA POISŤOVŇA, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova

17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, zast. spoločnosťou FELIX NEUPAUER & PARTNERS, so
sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 37 928 422 a 2. U. B., nar. XX.XX.XXXX, s
adresou pobytu A. XXXX/X, XXX XX M., právne zast. advokátom JUDr. Martinom Bašistom, so sídlom
Štefánikova 8, 058 01 Poprad, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s prísl., takto o odvolaní
žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 20C/51/2017-42 zo dňa 10.04.2018

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok, okrem výroku, ktorým súd návrh na prerušenie konania zamietol a v rozsahu zrušenia

vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
I. „Súd návrh na prerušenie konania zamieta.
II. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 50 000 eur, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

III. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 50 000 eur, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
IV. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 3. rade sumu 50 000 eur, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
V. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť žalobcom v 1. až 3. rade trovy konania v rozsahu 100 %,
o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 4.10.2017 sa žalobcovia domáhali vydania
rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovaným povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov sumu 50.000,- eur
s príslušenstvom.
Dôvodom podania žaloby bolo, že dňa XX.X.XXXX asi o 17.25 hod. žalovaný v 2. rade v M. viedol
motorové vozidlo zn. D. Z. K.: PP XXX DD na parkovisku čerpacej stanice O., kde pri cúvaní bez
toho, aby sa náležite presvedčil, či neohrozí ostatných účastníkov cestnej premávky, zadnou časťou

vozidla zrazil chodkyňu B. V. a táto pri náraze a páde utrpela zranenia, ktorým dňa 22.01.2015 podľahla.
Nakoľko žalobcovia boli na osobu svojej matky B. V. finančne odkázaní i citovo veľmi naviazaní, jej
úmrtie v dôsledku dopravnej nehody pociťujú ako ujmu, za ktorú od žalovaného v 2. rade ako vodiča
vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, požadujú náhradu nemajetkovej ujmy. V čase vzniku nehody
boli žalobkyne v 2. a 3. rade maloleté, plne odkázané na výživu neb. matky, žalobca v 1. rade bol
plnoletý. Neb. B. V. bola po smrti manžela jedinou živiteľkou rodiny, po dopravnej nehode sa tak zo

všetkých žalobcov stali siroty. Protiprávnym konaním žalovaného v 2. rade došlo k nenávratnej deštrukcii
interpersonálnych väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov a k intenzívnemuzásahu do osobnostných práv a práva na súkromie a rodinný život. Zásah do osobnostných práv
žalobcov bol vysokej intenzity, nečakaný a nereparovateľný. Vzhľadom na uvedené žalobcovia majú za
to, že vzniknutá trauma zo smrti matky nie je odstrániteľná a domáhajú sa priznania nemajetkovej ujmy.

Súd konštatoval, že žalovaní so žalobou nesúhlasili. Žalovaný v 1. rade poprel skutkové tvrdenia
žalobcov, namietol nedostatok pasívnej legitimácie. Uviedol, že sa nijako nepodieľal na vzniku ujmy a v
žalobe absentuje titul uplatnenia nároku voči nemu. Žalovaný v 2. rade taktiež poprel skutkové tvrdenia
žalobcov. Poukázal na to, že Okresným súdom Poprad je vedené konanie pod sp.zn.: 20C/92/2016, v
ktorom obdobný nárok uplatnila sestra žalobcov vo výške 15 000 eur. Doposiaľ jej neprávoplatne bola

priznaná suma 10 000 eur. Žalobcovia mali možnosť nárok uplatniť spolu so svojou sestrou vo výške
bežne priznávanej. Uplatnenie nároku samostatne považuje žalovaný v 2. rade za zjavné zneužitie
práva.Žalobcovkpodaniužalobuviedlizištnédôvody.Zdôvoduneskoréhoazištnéhouplatnenianároku
žalovaný v 2. rade žiadal žalobu zamietnuť.
Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcov je dôvodný.
Žalobcovia boli v čase úmrtia matky odkázaní výživou na matku, ktorá im zabezpečila všetky životné

potreby, pracovala v dvojtýždňových intervaloch v U.. Súd nemal pochybnosť o tom, že smrť matky
žalobcov spôsobila veľmi vážny zásah do súkromného života žalobcov, jej smrťou stratili sociálne,
morálne a citové puto vytvorené medzi nimi a nebohou matkou. Došlo k nenávratnej deštrukcii ich
súkromného života. Ujma vzniknutá žalobcom je neodstrániteľná. Čo sa týka výšky zadosťučinenia,
poukázal na to, že výška sa určuje na základe voľnej úvahy súdu, tiež na to, že žalovaný (zrejme

žalovaný v 2. rade - pozn. odvolacieho súdu) porušil svoje zákonné povinnosti vodiča, čím spôsobil
smrť tretej osobe. Závažným spôsobom bolo dotknuté právo žalobcov na ich súkromie a rodinný život.
Vzhľadom na charakter ujmy je vylúčené domáhať sa morálneho zadosťučinenia. Dôvodné je preto
zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanú sumu 50 000 eur pre každého považoval
za primeranú všetkým okolnostiam týkajúcim sa výšky nemajetkovej ujmy.

Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na Ústavu Slovenskej republiky - čl. 19 ods. 1, 2,
na čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ustanovenia Občianskeho
zákonníka - § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 853 ods. 1, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 511 ods. 1, na ust.
Zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla - § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, ako aj na Smernice Európskeho parlamentu a Rady

č. 72/166/EHS a 2009/103/ES.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja žalovaní.

3. Žalovaný v 1. rade v odvolaní mal za to, že sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
d) a h) CSP. Podľa žalovaného v 1. rade absentuje pasívna vecná legitimácia žalovaného v 1. rade.
V rozhodovacej činnosti všeobecných súdov nepanuje zhoda v otázke možnosti subsumovať pod
pojem „škoda na zdraví“ v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení aj náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vo vnútroštátnej úprave nie je žiadna zmena

relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. Nie je legitímny dôvod na zmenu výkladu príslušných
zákonných ustanovení stanovených zákonodarcom. Postup Okresného súdu nie je možné vyhodnotiť
inak ako snahu „zhojiť“ nečinnosť zákonodarcu priamou aplikáciou Smernice Európskej únie, pričom táto
je vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vzhľadom na jeho súkromnoprávny charakter vylúčená. Žalovaný
v 1. rade uviedol taktiež, že súd sa absolútne nezaoberal ani nevysporiadal s relevantnou právnou

argumentácioužalovaných,atovznesenounámietkoupremlčania.Obajažalovanítútonámietkuvzniesli
v priebehu konania. V rozsudku však absentuje akékoľvek vyjadrenie k týmto námietkam. Rozsudok
je tak zmätočný a nepreskúmateľný. Pokiaľ totiž na jednej strane okresný súd, resp. žalobcovia tvrdia,
že nemajetková ujma pozostalých je škodou, nie je dôvod, aby sa aj na jej premlčanie nevzťahoval §
106 Občianskeho zákonníka, ako je minimálne vo vzťahu k žalovanému v 1. rade priamo odkazované

na § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Podľa žalovaného v 1. rade rozsudok je
zaťažený vadou nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti aj v časti priznávania nemajetkovej ujmy. Samotné
odôvodnenie „primeranosti“ výšky je zjavne všeobecné, aplikovateľné takmer na každý obdobný
prípad, bez ozrejmenia myšlienkových pochodov a postupov súdu v konkrétnom prípade. Žalobcom sa
odsúdením žalovaného v 2. rade v trestnom konaní dostalo istého zadosťučinenia, ktoré je potrebné

tiež zohľadniť v rámci priznávania náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa tým nezaoberal.
Žalobcovia sa na pojednávaní vo vzťahu k žiadanej náhrade vyjadrovali v tom zmysle, že ju potrebujú
k zabezpečeniu finančnej situácie na udržanie chodu domácnosti a nahradenie príjmov matky, čo
však absolútne nie je zmyslom a účelom náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskehozákonníka. Poukázal taktiež na to, že v osobitnom konaní sa sestra žalobcov voči žalovanému v 2.
rade z tých istých skutkových okolností domáhala náhrady nemajetkovej ujmy 15 000 eur, pričom
súdom jej bola priznaná čiastka 10 000 eur. Rozsudok súdu je tak, vychádzajúc z rovnakých skutkových

okolností, úmrtia matky žalobcov, v príkrom rozpore s rozsudkom v konaní na súde vedenom pod
sp.zn. 20C/92/2016. Rozsudok súdu prvej inštancie je v časti týkajúcej sa výšky nepreskúmateľný,
nedostatočne, nepresvedčivo a neudržateľne zdôvodnený. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok
prvoinštančného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcov voči žalovanému v 1. rade zamietne.

4. Žalovaný v 2. rade v odvolaní taktiež žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a
návrh žalobcov zamietol, resp. aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Podľa žalovaného v 2. rade rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že žalobcovia, traja zo štyroch detí po zomretej matke v
konaní neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení o tom, že prišli o veľkú citovú oporu, a že mali s
ňou veľmi blízky vzájomný vzťah. V konaní bolo preukázané, že matka žalobcov po dobu niekoľko

týždňov v mesiaci nežila v spoločnej domácnosti so svojimi deťmi, žalobcami. O deti sa starali ďalší
členovia rodiny, teda nemali s ňou pred smrťou až taký intenzívny vzťah, než na aký poukázali vo svojom
návrhu. Nárok žalobcov spoločne s ich sestrou, ktorá si svoj nárok uplatnila v samostatnom konaní je
preto potrebné považovať za neprimerane vysoký, keďže nárok žalobcov je jednorazovým odškodnením
ich nemajetkovej ujmy, je potrebné dôsledne zvážiť aký pomer z celkovej náhrady nemajetkovej ujmy,

prípadne priznaný v prospech všetkých detí zomretej matky, aký by mal byť priznaný žalobcom. Keďže
Okresný súd Poprad v konaní vedenom pod sp.zn. 20C/92/2016 priznal nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy sestre žalobcov v podstatne nižšom rozsahu než aký priznal jednotlivým žalobcom v tomto konaní,
došlo tak k neprimeranému neodôvodnenému zvýhodneniu žalobcov oproti ich sestre. Nárok je tak
neprimerane vysoký.

5. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedli, že pasívna vecná legitimácia
žalovaného v 1. rade vyplýva zo zákona č. 381/2001 Z.z. V tejto veci poukázali na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Haasová C - 277/12, aj na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III. ÚS 646/2015 a I. ÚS 474/2016. Čo sa týka námietky premlčania, uviedli, že nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy je osobné právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe. Žalobcovia si nárok uplatnili pred jej uplynutím. Dopravná nehoda sa stala
26.01.2015, žaloba bola podaná na súde 04.10.2017. Nedôvodná je taktiež námietka vo vzťahu k výške
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pokiaľ bolo poukázané na to, že sestra žalobcov žiadala nižšiu
sumu než aká bola priznaná žalobcom, ide o osobu, ktorá je staršia ako žalobcovia. V čase smrti už

nežila v spoločnej domácnosti s nebohou mamou a ani so súrodencami, mala vlastnú rodinu. V dôsledku
smrti sa jej život radikálne nezmenil tak ako to bolo a je u žalobcov.

6.Žalobcoviavovyjadreníkodvolaniužalovanéhov2.radeuviedli,žepokiaľžalovanýv2.radenamieta,
že z judikatúry má vyplývať, že priznávaná je v obdobných prípadoch menšia suma, poukázali na to,

že každý prípad je iný. Neexistuje ustálená prax v rozhodovaní súdov o výške nemajetkovej ujmy. Súdy
preto musia starostlivo zvažovať špecifiká každého prípadu. Podľa žalobcov súd by nemal v žiadnom
prípade pri úvahe o určení výšky peňažného odškodnenia mať pocit, že je to v rozpore s morálkou, tak
ako sa to snažia súdom často podsúvať vinníci, resp. ich poisťovatelia. Žiadali preto, aby odvolací súd
odvolanie zamietol a rozsudok prvoinštančného súdu v celom rozsahu potvrdil.

7. Žalovaní sa k vyjadreniu žalobcov k ich odvolaniam nevyjadrili.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie odvolaní (§ 34 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.

§ 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru
o existencii dôvodov, pre ktoré bolo potrebné rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutom rozsahu
zrušiť. Pri špecifikácii dôvodu pre zrušenie vychádzal pritom z odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na to,
že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd

Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9. Obsahové náležitosti rozsudku, ktorý predstavuje individuálny akt aplikácie práva určuje ust. § 220
Civilného sporového poriadku. Správnosť a úplnosť obsahových náležitostí rozsudku je predpokladomjeho vykonateľnosti a preskúmateľnosti. To, či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie, sa dá zistiť len
z jeho odôvodnenia.
Súd musí pri rozhodovacej činnosti dbať na dôsledné dodržiavanie Ústavou Slovenskej republiky

garantovaného práva na spravodlivý proces. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti
so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri
odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 220 CSP, dochádza nielen
k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale
aj k tomu, že základné práva na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.

Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, súčasťou práva na súdnu ochranu a
právanaspravodlivýprocesje,abysúdvovecinaskutkovýstavaplikovalplatnýaúčinnýprávnypredpis,
objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie z hľadiska relevantných predpisov v
zmysle zásady iura novit curia a starostlivo sa vecou zaoberal tak, aby poskytol účinnú právnu ochranu
(II. ÚS 71/97, III. ÚS 64/2000, IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04), pričom rozhodnutie všeobecného súdu
musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené a vysporiadať sa s tými argumentmi

účastníkov, ktoré sú vo veci relevantné (III. ÚS 119/03, IV. ÚS 115/03).

10.Podstatnýmodvolacímargumentomžalovanéhov1.radejenámietkapremlčania,ktorú,akouviedol,
v priebehu konania vzniesli obaja žalovaní.
Zo spisu vyplýva, že žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku

na pojednávaní dňa 19.03.2018 a žalovaný v 2. rade na pojednávaní dňa 05.02.2018, pričom na
pojednávaní 19.03.2018 súd prvej inštancie stranám sporu udelil právo na záverečné prednesy, avšak
uznesenie o skončení dokazovania nevyhlásil.
Súd prvej inštancie, ako z jeho rozhodnutia vyplýva, úplne opomenul zaoberať sa vznesenou námietkou
premlčania, čo znamená, že rozhodovací proces zaťažil vadou, čo je v rozpore s materiálnou stránkou

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie súdu prvej inštancie už z tohto
dôvodu trpí nedostatkom, dôsledkom čoho je odňatie možnosti strán konať pred súdom. Platí pritom, že
v prípade, ak je žalobou uplatnený nárok premlčaný, nie je dôvodné zaoberať sa ním po stránke vecnej.
Čo sa týka odvolania žalovaného v 2. rade vo vzťahu k námietke o neprimeranej výške priznaného
nároku žalobcom v kontexte s tým, že v konaní vedenom pod sp.zn.: 20C/92/2016 sestre žalobcov

bola priznaná suma podstatne nižšia, pričom nárok tam uplatnený vychádzal z tých istých skutkových
okolností, je potrebné uviesť, že s touto námietkou, ktorá bola prezentovaná aj v priebehu
prvoinštančného konania, sa súd prvej inštancie taktiež nevysporiadal. Vo vzťahu kvantifikácii výšky
priznanej jednotlivým žalobcom poukázal len na to, že závažným spôsobom bolo dotknuté právo
žalobcov na ich súkromný a rodinný život. Spôsobená im bola trvalá neodstrániteľná ujma, s čím je

možné súhlasiť, avšak to, prečo by mala byť jednotlivými žalobcom priznaná práve suma 50 000 eur,
a nie iná suma, z rozsudku zistiteľné nie je.

11. Za tejto situácie nezostávalo odvolaciemu súdu iné, ako rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu v
akom bol odvolaniami napadnutý, podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej

inštancie v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 CSP.

12. V priebehu ďalšieho konania súd prvej inštancie vyhodnotí vznesenú námietku premlčania,
vysporiada sa argumentáciou žalovaného v 1. rade v tom zmysle, že pokiaľ nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy má byť odškodňovaný ako škoda na zdraví, podľa zákona o povinnom zmluvnom

poistení, že by mal byť posudzovaný z hľadiska premlčania ako nárok na náhradu škody.
Pokiaľ dospeje k názoru, že uplatnený nárok premlčaným nie je, opätovne sa bude zaoberať
dôvodnosťouuplatnenéhonárokuvzmyslejehovýškyžiadanejjednotlivýmižalobcami.Vtomtokontexte
sa bude zaoberať aj rozdielnosťou priznaného nároku, sestre žalobcov v konaní, ktoré bolo vedené na
Okresnom súde Poprad pod sp.zn.: 20C/92/2016, uvedie kritéria, ktoré má za rozhodné vo vzťahu k

výške náhrady nemajetkovej ujmy.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby bolo preskúmateľné.
V novom rozhodnutí taktiež o trovách celého konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3
CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.