Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/138/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216206146
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8216206146.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti
žalovanému: R. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, XXX XX J., v konaní o zaplatenie 1986,99 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 7Csp/132/2016-69
zo dňa 22.05.2018 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách

konania.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len ako súd prvej inštancie) rozhodol takto, cit.:

,,Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.826,42 Eur s kapitalizovaným úrokom z omeškania
vo výške 152,52 Eur a úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne za obdobie od 10.11.2016 do
zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84 %, o
výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1,5 a 6, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, § 261 ods. 6, 497, § 502 ods. 1 a § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods.
2, § 11 ods. 1 a § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ZoSÚ).

3. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že právny predchodca žalobcu, Poštová banka, a.s. poskytol žalovanému úver vo výške

2.000 eur, a to na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.08.2013. Mal za nesporné, a to
vzhľadom na povahu účastníkov tejto zmluvy, že predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským.
Spotrebiteľské právo má prednosť a to bez ohľadu na argumentáciu žalobcu o zákaze spätnej účinnosti
znenia poslednej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015. Keďžepredmetnú úverovú zmluvu je potrebné posúdiť i podľa ZoSÚ, súd prvej inštancie skúmal, či uvedená
zmluva má všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. V súlade
s ustanovením § 9 odsek 2 písmeno j) ZoSÚ, je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom

úvere uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V danom prípade však v zmluve je
uvedená iba celková výška nákladov v sume 1.878,44 eura s tým, že pod náležitosťami zmluvy v rámci
tabuľkového prehľadu je drobným písmom uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky
úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Takúto formuláciu nepovažoval súd prvej inštancie
za dostatočnú, pretože pod uvedením celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je treba rozumieť

číselné vyjadrenie celkovej výšky spotrebiteľského úveru a nie odkaz na to, čo predstavuje celkovú
čiastku úveru. Navyše údaj vyplývajúci zo zmluvy po súčte sumy 2.000 eura a sumy 1.878,44 eura je
vyjadrený v neprospech spotrebiteľa, keďže z hľadiska transparentnosti ho uvádza do omylu ohľadom
výhodnosti úveru, o nižšej reálnej celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pretože súčin počtu
splátok (72) a výšky anuitnej splátky (57,29 eura) je vo vyššej výške (4.124,88 eura) ako súčet výšky
úveru 2.000 eura a celkových nákladov vo výške 1.878,44 eura ako je reálne uvedené v zmluve.

Zároveň ani matematický súčin počtu splátok vyjmúc zo splátky poplatok za poistenie úveru v sume
3,29 eura (3.888 eur) nezodpovedá súčtu v zmluve uvádzanej výšky úveru a celkových nákladov
spotrebiteľa (3.878,44 eura), čo súd prvej inštancie viedlo k záveru, že zo zmluvy možno dospieť k
nesprávnej celkovej sume, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, čo je voči spotrebiteľovi klamlivé a v spojení
so skutočnosťou, že táto suma nie je v zmluve transparentne vyjadrená aj k záveru o nedostatku

náležitosti zmluvy podľa § 9 odsek 2 písmeno j) ZoSÚ. Vzhľadom na uvedené je následkom bezúročnosť
a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca pri výpočte
RPMN do splátky nezahrnul sumu poistného vo výške 3,29 eura. V predmetnej zmluve je uvedená výška
RPMN 27,42 %. Pri vynásobení mesačných splátok v počte 72 a výšky mesačnej splátky 57,29 eura
predstavuje RPMN 30,50 %. Pokiaľ chcel právny predchodca žalobcu poistné oddeliť od celkovej sumy

úveru s poukazom na to, že ide o poistenie dobrovoľné, vo vzťahu k sume mesačných splátok ho mal
uvádzať osobitne, pretože potom dochádza k zneisteniu spotrebiteľa, čo všetko je v splátke zahrnuté.
Súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnej zmluve chýba aj ďalšia povinná náležitosť v zmysle § 9 ods.
2 písm. j) ZoSÚ a to uvedenie všetkých predpokladov použitých pre výpočet RPMN. Podľa názoru súdu
prvej inštancie nepostačuje, ak je v zmluve uvedená len hodnota RPMN, keď zákon výslovne uvádza, že

v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť aj všetky predpoklady použité na výpočet RPMN.
Napokon v zmluve uvádzaná priemerná RPMN sa vzťahuje na nezabezpečené úvery, pričom v danom
prípade žalobca poskytol úver zabezpečený dohodou o zrážkach zo mzdy a preto správne mal právny
predchodca žalobcu v zmluve uviesť priemernú RPMN vo výške 23,52 % a nie 19,47 %, preto zmluva
nespĺňa ani obligatórnu náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. y) ZoSÚ. Pre úplnosť poznamenal, že

dôvodom na zamietnutie časti žaloby pokiaľ ide o žalobcom požadovaný úrok je navyše i neplatnosť,
ktorá je daná v týchto častiach zmluvy ich zrejmým rozporom s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ, § 39
OZ) s poukazom na ich výšku uvedenú v Zmluve (úrok vo výške 24,50 % ročne), ktorá odôvodňuje
záver, že výška tejto odplaty za poskytnuté finančné prostriedky neprimerane prevyšuje odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v rozhodnom období

známu súdu prvej inštancie z jeho činnosti, osobitne uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek (v mesiaci február 2012 bola priemerná úroková sadzba za obdobné úvery vo výške
14,54 % ročne).

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodla podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015

Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). Žalobca mal v konaní o zaplatenie sumy 1.986,99 eura
s príslušenstvom úspech v rozsahu sumy 1.826,42 eura, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje
úspech žalobcu v rozsahu 92 % a neúspech v časti o zaplatenie sumy 160,57 eura, čo predstavuje 8 % a
ide tak o úspech žalovaného. Po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu žalobcu vznikol žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84 %, preto mu v tomto rozsahu súd prvej inštancie priznal

nárok na náhradu trov konania.

5. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu zamietnutej
časti odvolanie, a žiadal, aby rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie alebo eventuálne zmenil napadnuté rozhodnutie, tak že vyhovie žalobe v celom

rozsahu. Zároveň si uplatnil nárok proti žalovanému na náhradu trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia. Odvolanie podal proti rozhodnutiu v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu, z
dôvodu uvedeného v § 365 ods.1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie
svojim postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní a bez toho, aby žalobcu oboznámil o výsledkuposúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, a tým sa
nemal podľa názoru odvolateľa žalobca (odvolateľ) možnosť brániť. Ďalej odvolateľ uvádza, že súd
prvej inštancie nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti

a nepostupoval podľa § 129 CSP, a teda mal súd prvej inštancie vyzvať žalobcu aj na odstránenia
vady podania vo veci samej, ktorá nebráni pokračovaniu v konaní, ak je to účelné pre ďalší priebeh
konania. Odvolateľ namietal aj skutočnosť, že súd prvej inštancie nevyzval žalobcu ani podľa § 157 CSP,
aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti
zmluvy o úvere, za účelom rýchleho a hospodárneho konania. Súd prvej inštancie mal podľa odvolateľa

vytýčiť termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabráneniu tzv.
prekvapivých rozhodnutí, akým napadnuté rozhodnutie nesporne je. Odvolateľ podotkol, že údaj o výške
poskytnutého úveru ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad
súdu prvej inštancie je, podľa právneho názoru žalobcu, šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným
formalizmom.SpoukazomnarozhodnutieSDEÚC-42/15samotnéčíselnéneuvedeniecelkovejčiastky,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy

o úvere, nakoľko je celková čiastky úveru jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým
výpočtom.OdvolateľnesúhlasísvýkladomsúduprvejinštancieoabsenciipredpokladovvýpočtuRPMN,
pretože podľa názoru odvolateľa boli v zmluve obsiahnuté všetky údaje na výpočet RPMN. Odvolateľ sa
taktiežnestotožňujestým,žebybolvzmluveoúvereuvedenýnesprávnyúdajocelkovejvýškenákladov
a výška RPMN je vypočítaná nesprávne. S poukazom na § 2 písm. g) ZoSÚ uviedol, že poplatky za

nepovinnépoistenieúverusanezapočítavajúdocelkovýchnákladovúveru.Pretonazákladeuvedených
skutočností uviedol, že celková výška RPMN bola vypočítaná správne, a preto súd prvej inštancie
nesprávne rozhodol, keď z toho dôvodu považoval zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú. Odvolateľ s
poukazom na Vyhlášku Ministerstva Financií SR č. 289/2010 Z. z. ako aj v zmysle Opatrenia NBS č.
9/2016 uviedol, že súd prvej inštancie uvádza nesprávne, že sa na predmetný úver vzťahuje priemerná

výška RPMN bánk použitá pri zabezpečených spotrebiteľských úveroch. Odvolateľ, tiež nesúhlasil s
názorom súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby z dôvodu zrejmého rozporu s dobrými mravmi vo
vzťahu k požadovanému úroku zo strany žalobcu. Dohodnutými úrokmi banka kompenzuje aj okrem
iného riziko, ktoré na seba berie a zároveň uvádza, že v čase uzavretia zmluvy nebola výška úrokov
nijako limitovaná. Zároveň odvolateľ dodáva, že pri vychádzaní z Nariadenia vlády 87/1995 (hoci vtedy

účinné nebolo) nemožno považovať, na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, úroky vo výške
24,5% za neprimerane vysoké a v rozpore s dobrými mravmi. Odvolateľ zastáva názor, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, keďže nespĺňa základné pravidlá
argumentácie vyžadujúce sa v každom rozhodnutí súdu. Uvedeným postupom malo dôjsť postupom
súdu prvej inštancie k porušeniu práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a tým aj k porušeniu

práva na spravodlivý proces, z ktorého okrem iného vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou
toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Odvolateľ tiež uviedol, že ako vyplýva z judikatúry
Najvyššieho súdu ČR, ochrana spotrebiteľa má svoje limity (NS ČR 23Cdo/1201/2009).

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na svoju nepriaznivú majetkovú a sociálnu

situáciu, ktorá ho viedla k neplneniu záväzku z úverovej zmluvy. Dodal však, že v súčasnej dobe je
zamestnaný a chcel by daný záväzok ďalej plniť formou splátok vo výške 50 eur k 25-tému dňu v mesiaci.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd sa vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu zaoberal najprv tým, či postupom súdu
prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

9. Odvolateľ vzhliadal dôvod naplnenia odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b)
CSP v tom, že súd prvej inštancie ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, teda nepostupoval podľa § 129 CSP. K tomu odvolací súd uvádza, že postup
podľa § 129 CSP prichádza do úvahy vtedy, ak ide o podanie vo veci samej, z ktorého nie je zrejmé,čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné, či nezrozumiteľné, takýto postup je
odôvodnený iba za splnenia podmienky, že pre daný nedostatok žaloby nemožno v konaní pokračovať.
V posudzovanej veci však žaloba netrpela takými nedostatkami, ktoré by bránili súdu prvej inštancie

v konaní pokračovať, preto nebol daný dôvod na postup podľa § 129 CSP. Pokiaľ žalobca neuviedol
dostatočnéskutkovétvrdenia,činepredložildostatočnédôkazy,odôvodňujúcejehožalobnýnárok,môže
sa to premietnuť jedine v neunesení dôkazného bremena a následnom zamietnutí žaloby, nie je však
v dôvodnosti postupu podľa § 129 CSP. Možnosť vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci
rozhodne neodôvodňuje postup podľa § 129 CSP, ide o postup spadajúci pod ust. § 181 ods. 2 CSP.

10. Odvolací súd poukazuje na to, že inštitút predbežného prejednania sporu upravený v ust. § 168 ods.
1 CSP je fakultatívnym inštitútom.

11.Súdprvejinštanciesvojerozhodnutieriadneavúplnostiodôvodnil,jepotrebnéuviesť,žepožiadavka
na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý
argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia
odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim
(Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria
A, č. 303-B).

12. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe v časti nevyhovel, odôvodnenie jeho
rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné
konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie

práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje
rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

13. Vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uvádza.

14. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva o úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 06.08.2013 (ďalej len ,,Zmluva“) je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc
z postavenia žalobcu ako veriteľa a žalovaného ako dlžníka zo zmluvy a že je namieste aplikovať ZoSÚ.

15. Súd prvej inštancie ustálil, že v predmetnej Zmluve nie je dostatočne jasne uvedená celková čiastka,

ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v predmetnej zmluve nie je uvedený
správny údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť.

16. Z obsahu Zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu - Poštová banka, a.s. a
žalovaným (č. l. 46) má odvolací súd za preukázané, že výška úveru je 2.000 eur, výška mesačnej

splátky 57,29 eura, počet splátok v mesiacoch 72, úroková sadzba 24,50 % p. a., RPMN banky 27,42
% p. a., priemerná RPMN na trhu 19,47 % p. a., celková výška nákladov 1.878,44 eura a poistenie v
podobe základného súboru poistenia.

17. Za situácie, že spotrebiteľ uhradí veriteľom požadovaných 72 splátok vo výške 57,29 eura zaplatí

celkovo 4.124,88 eura. Celkové náklady žalovaného tak predstavujú sumu 2.124,88 eura a nie 1.878,44
eura ako vyplýva zo Zmluvy. Z obsahu vyššie špecifikovanej Zmluvy, ktorá je súčasťou spisu, nijako
nevyplývajú skutočnosti, na ktoré v odvolaní poukazuje žalobca, a to, že výška 72. splátky bola už 44,39
eura. Takéto tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní (t. j. Zmluva zo dňa 06.08.2013), a preto
ich odvolací súd posúdil ako nedôvodné.

18. Konštrukcia, podsúvaná odvolateľom, o výške poslednej splátky, či neuvedenie dojednaného
poistného následne do RPMN, je tak bez právneho významu, pretože tieto skutočnosti z hlavných
parametrov úveru, uvedených v zmluve, jednoznačne nevyplývajú.

19. Žalobca v predmetnej Zmluve drobným písmom uviedol klauzulu s nasledovným textom: „Celkovú
čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.“, no ani
uvedeným neodstránil neurčitosť a nejednoznačnosť uvedeného údaju v zmluve týkajúceho sa
celkových nákladov dlžníka.20. Z čl. 2 Zmluvy vyplýva, že žalovaný žiadal o poistenie schopnosti splácať úver výberom medzi
základným súborom poistenia a komplexným súborom poistenia, a to vyznačením krížiku - základný

súbor poistenia a spĺňa podmienky na vznik
poistenia schopnosti splácať úver vo zvolenom súbore poistenia. V spodnej časti čl. 2 žiadosti o
poskytnutie úveru je malým písmom naformulované, okrem iného, vyhlásenie klienta, že sa s týmito
informáciami oboznámil, zvolené Poistenie si vybral slobodne, bez nátlaku a vyhovuje jeho potrebám
a jeho finančnej situácii. Formuláciou textu žiadosti o poistenie a zakomponovaním naformulovaného

vyhlásenia dlžníka malým písmom do ostatného textu, banka takouto formou skryla pre spotrebiteľa
text, o ktorom je dôvodné sa domnievať, že ujde pozornosti spotrebiteľa a ktorým si banka v konečnom
dôsledku ošetrila samotné uzatvorenie zmluvy o poistení. Žalovaný súčasne jedným podpisom na
Zmluve o úvere podpísal aj tú časť zmluvy, ktorá sa týkala iného právneho úkonu (poistnej zmluvy)
a ktorej podmienky sú ďalej uvedené v úverových podmienkach (čl. 11 Zmluvy). Takému konaniu
nemožno priznať právnu ochranu poistenia schopnosti splácať úver vo formulári, ktorý banka použila a

následné „vyhlásenie spotrebiteľa o slobodnom výbere poistenia, bez nátlaku,“ je nanúteným poistením
žalovanému. Pokiaľ za takýchto okolností právny predchodca žalobcu so žalovaným uzavreli poistenie,
mali byť náklady na poistenie zahrnuté do celkových nákladov spotrebiteľa, čo preukázateľne neboli,
preto údaj o RPMN v poistnej zmluve nie je uvedený správne a je uvedený v neprospech žalovaného,
pretože nezohľadňuje všetky náklady žalovaného. Výška mesačného poistného, ktoré bolo dohodnuté

v Zmluve ako základný súbor poistenia, napriek tomu, že nebolo zahrnuté medzi celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom podľa § 2 písm. g) ZoSÚ, tak nepochybne navyšuje
hodnotu celkových nákladov spotrebiteľského úveru a výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov
(porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/259/2018 zo dňa 18.10.2018).

21. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalobca ako veriteľ poskytol
spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom, aká bude hodnota jeho úveru.

22. „Za splnenie povinnosti uviesť údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je možné
považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ jednoznačnú vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2

zák. č. 129/2010 Z.z. v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný,
ktorý údaj musí byť zrozumiteľný a bez pochybností poznateľný. Úverová zmluva je konsenzuálnym
kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia, bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského
úveru, alebo akékoľvek ďalšie oznámenia (tiež o inej výške predposlednej, či poslednej splátke),
musia byť dohodnuté určito a jednoznačne jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou

právneho predchodcu žalobcu v uzatvorenej zmluve jednoznačne a zrozumiteľne aj tento údaj uviesť a
to v rámci hlavných parametrov úveru a tiež tak, aby nebol vo vnútornom rozpore s ďalšími parametrami
úveru. Účelu úpravy spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana
ako slabšieho účastníka právneho vzťahu zodpovedá len taký výklad uvedeného ustanovenia, ktorý
jasneazrozumiteľnestanovuje(bezmožnostivariabilných,čišpekulatívnychinterpretácií)akájecelková

čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom netreba ďalej zdôrazňovať, že táto musí byť vzájomne
súladná s ostatnými hlavnými parametrami úveru zavedenými do zmluvy.

Pri posudzovaní spornej otázky je potrebné vziať na zreteľ, že v spotrebiteľskom vzťahu je dodávateľ
vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby

poskytuje. Preto treba od dodávateľa očakávať aj vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude
správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak takto nepostupuje, spreneverí dôveru druhého účastníka
zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania, a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť
právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje aj tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, zvlášť ak
sa jedná o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný

a logicky usporiadaný. Napr. zmluvné dojednanie musí mať dostatočnú veľkosť písma, nesmie byť vo
výrazne menšej veľkosti, ako ďalší text, nesmie byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem
nepodstatného charakteru. Pri konštrukcii zmluvy a súvisiacich dokumentov je potrebné sa zaoberať
tiež otázkou, či úmyslom dodávateľa skutočne bolo postupovať v zmysle zákona tak, aby priemerný
spotrebiteľvčaseuzatváraniazmluvymalvedomosťovšetkýchpodstatnýchparametrochúveruamohol

tak posúdiť svoju úverovú zaťaženosť, v súvislosti s čím je potrebné dodať, že nekalé obchodné praktiky
sú zakázané /§ 7 zák. o ochrane spotrebiteľa.“/ (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
27Co/163/2018 zo dňa 27.09.2018).23. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na

podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna
2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z
26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).

24.Vzhľadomnatútosituáciuznevýhodnenéhopostaveniačlánok6ods.1smernice93/13stanovuje,že

nekalépodmienkyniesúprespotrebiteľazáväzné.Akovyplývazjudikatúry,ideokogentnéustanovenie,
ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky
Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25).

25. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor

viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy
(rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný,
bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579, bod 31).

26. Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku
7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo

dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro,
už citovaný, bod 27).

27. Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany
spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich

právachnevie,alebomáťažkostisichuplatnením(rozsudkyCofidis,užcitovaný,bod33,akoajMostaza
Claro, už citovaný, bod 28).

28. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania

nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34)

29. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že článok 6 ods. 1 smernice má kogentnú povahu. Okrem

toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora predmetná smernica ako celok predstavuje
opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskej únii a, najmä, na zvýšenie životnej
úrovne a kvality života v celej Únii (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 37, ako aj Asturcom
Telecomunicaciones, už citovaný, bod 51).

30. Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné
s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem
verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52).

31. Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi
dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie
príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu
dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených
informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa

s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať
alebo odmietnuť.32.Podľaodvolaciehosúdu,niejeničímvýnimočnýmvysledovať,žesúdnekonaniavrôznychpodobách
sa stávajú priestorom na sofistikované právne konštrukcie, ktorými sa sleduje obohatenie sa na úkor
iného a kým osoba konajúca s takýmto zlým úmyslom vyzerá ako odborne zdatný subjekt, tak obeť

takéhotokonaniaodborneslabýaneskúsenýspotrebiteľjevovýsledkuosobounezodpovednou.Zmysel
a cieľ súdneho konania a výkonu spravodlivosti ekvity sa pri nadmerne formalistickom prístupe úplne
vytráca. Za všetko hovorí výsledok takéhoto procesu, podľa ktorého je evidentne spotrebiteľ zaviazaný
na plnenia z nečestných zmluvných podmienok v násobkoch k výške úveru.

33. Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov (porov. spravodlivosť nad formálne znenie zákona, správa prezidenta SR o stave
republiky z 18. 06. 2015). Ústavné články o súdnej ochrane čl. 46 a nasl., čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné
požiadavky spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný, súd keď v
jednom zo svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí

smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen
súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a
účel toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou” (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp. zn.
II.ÚS 222/07).

34. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve
zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ
zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k
tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd.

35. Pokiaľ však už má vec sudca tzv. ,,na stole“ a preskúmava vec, tak podľa názoru odvolacieho súdu
je povinný ex offo reagovať na nečestné konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak
článok 6 Smernice.

36. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že v prípade Zmluvy,

ktorá je predmetom tohto sporu, existujú dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených v zmluve,
najmä o výške úrokovej sadzby a výške RPMN, nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri
určovaníúrokovejsadzbyavýškyRPMNvychádzalzcelkovejsumynákladovdlžníka,vovýške1.878,44
eura a nie zo sumy, ktorú žalovaný za poskytnutý úver aj skutočne zaplatí, a to sumu 2.124,88 eura.
Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstávajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN a výšky úrokovej

sadzby uvedených v Zmluve.

37.NedôvodnevtomtosmeresažalobcaodvolávanarozsudokSúdnehodvoraz09.11.2016podsp.zn.
C/42/2016,týkajúcisavýkladuniektorýchčlánkovSmerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ES
z 23.04.2008, keďže práve tento výklad nasvedčuje v prospech záveru, že zákonné náležitosti zmluvy

o úvere (teda jeho hlavné parametre) majú byť uvedené v zmluve tak, aby nebolo možné spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, z čoho teda vyplýva, že aj celková čiastka
úveru, ako zákonom vyžadovaný údaj, musí byť zo zmluvy jednoznačne identifikovaná zrozumiteľným,
vnútorne nerozporným spôsobom.

38. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

39. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu
absencie predpokladov potrebných na výpočet RPMN. Pri výpočte RPMN sa vychádza aj z údajov §

9 odsek 2 písm. k/ ZoSÚ. K údaju o RPMN odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších
údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a
preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia
uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky.

40.Odvolacísúdmázato,ževúverovejzmluveniesúuvedenévšetkypredpokladypotrebnénavýpočet
RPMN. Odvolací súd zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky,
jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokov, nákladov na poistenie a prípadných poplatkov. Je
nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady bolipoužité pre výpočet RPMN, a preto už len z tohto dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a
bez poplatkov.

41. Tento údaj v iných dokladoch by súd akceptoval len v prípade, ak by dlžník na túto skutočnosť bol
upozornený priamo v zmluve odkazom na príslušnú listinu. V zmluve však žiadny takýto odkaz nie je, a
teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Takýto záver odvolací súd považuje za vecne správny
a súladný s ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ.

42. Z týchto dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v zmysle ktorého
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolací súd podotýka, že pre
záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

43. Čo sa týka námietky žalobcu o neprimeranosti a nevyváženosti poskytnutia ochrany spotrebiteľovi,
odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013,
sp. zn. 6MCdo/9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné

vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým
je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite
praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany

spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.

44. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 20.07.2018 žiadal súd, aby mohol splácať dlh formou
mesačných splátok vo výške 50 eur k 25-tému dňu v mesiaci. Odvolací súd k tomu uvádza, že

výrok rozsudku, ktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť dlžnú sumu 1.826,42 eura s
príslušenstvom už nadobudol právoplatnosť, a preto odvolací súd nebol oprávnený ho zmeniť, tak ako
to žiada žalovaný.

45. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti,

ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil
prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP

v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).