Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 13, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/70/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217203262
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8217203262.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: C. J., nar. XX.X.XXXX,
bytom L. P. 96, XXX XX N., o zaplatenie 954,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov č.k. 6Csp/75/2017 - 63 zo dňa 13.08.2018 v spojení s opravným uznesením
č.k. 6Csp/75/2017 - 99 zo dňa 01.04.2019 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti v
spojení s opravným uznesením č.k. 6Csp/75/2017-99 zo dňa 01.04.2019 a vo výroku o trovách konania.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom I. súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 875,97
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % z dlžnej sumy ročne od 28. 3. 2017 do zaplatenia
v mesačných splátkach po 79,60 Eur splatných vždy do 25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca
počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie plnením jednej
splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

I. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

II. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 75 % s tým, že o výške
týchto trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto
rozsudku.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ustanovením § 1 ods. 2, písm. a/, b/ a d/

§ 9 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy (05.05.2016), ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a
ustanovením § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2013.

3. Súd prvej inštancie konštatoval absenciu údajov v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z.z., ale ako najmarkantnejšiu skutočnosť uviedol, že žalobca si nedôsledne splnil povinnosť
vyplývajúcu z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď v súlade s požiadavkou

odbornej spôsobilosti veriteľa nebola bonita žalovaného dostatočne skúmaná. Svedčí o tom nielen
zreteľným spôsobom riadne popreté tvrdenia žalovaným, ale aj pripojené dôkazy (potvrdenie o poberaní
dávky v hmotnej núdzi, č.l. 34 spisu) o tom, že v rozhodnom období bol príjem žalovaného minimálny,kedy členovia domácnosti ako spolu posudzované osoby poberali dávky v hmotnej núdzi, ako aj
majetkové pomery žalovaného (nie je vlastníkom nehnuteľnosti ani hnuteľnej veci značnej hodnoty).

4. Žalobca uviedol, že bonitu dlžníka skúmal na základe reportu zo SRBI, pričom keďže úver bol
predschválený, žalobca preverovanie cez Sociálnu poisťovňu nevykonával. Na margo uvedeného
možno uviesť, že z predloženého reportu SRBI o bonite žalovaného reálne nič nevyplýva. Ustanovenie
§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa možno
interpretovať tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov

ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov znamená
hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva z vyjadrenia žalovaného a ním pripojených
dôkazov o platobnej neschopnosti, resp. o príjmových pomeroch na úrovni životného minima, ako aj
žalobcom nerozporovanej skutočnosti, že bol uvedený do omylu ohľadom odmeny za splácanie úveru,
nezisťovaním pomerov v Sociálnej poisťovni, nemožno postup žalobcu hodnotiť ako riadne overenie
bonity žalovaného. Spomenuté zákonné ustanovenie nemožno vykladať tak, že na overenie bonity

dlžníka postačí formálna žiadnym spôsobom nereflektujúca príjmové a výdavkové pomery dlžníka
lustrácia cez databázu, pretože takýto postup je iba formálny a nezodpovedá odbornej starostlivosti. V
prejednávanej veci bez akýchkoľvek pochybností žalobca spôsobom uvedeným v § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch nepostupoval, lebo by bol zistil, že žalovaného príjmové pomery sú na
úrovni životného minima a majetkové pomery sú absolútne nedostačujúce (nevlastní žiaden hnuteľný

a nehnuteľný majetok) a z dokladov predložených súdu žalobcom vôbec nevyplýva možnosť záveru o
tom, že u žalovaného sú podmienky, ktoré pri postupe s odbornou starostlivosťou môžu viesť k záveru,
že v bolo v jeho možnostiach splácať poskytnutý úver riadne a včas. Súd teda má za to, že poskytnutý
úver je bez úrokov a bez poplatkov.

5. Z dôvodu záveru, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, súd priznal žalobcovi len sumu rozdielu
medzi poskytnutou a zaplatenou sumou žalovaným. Žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1.000
Eur a do zosplatnenia zaplatil sumu 124,03 eur, teda teda rozdiel predstavuje 875,97 eur. Súd priznal
žalobcovi aj požadovaný úrok z omeškania zo sumy 875,97 Eur od 28.3.2017 (deň nasledujúci po určení
termínu zaplatenia dlhu, t.j. po jeho zosplatnení na základe listu zo dňa 27.3.2017).

6. Súd povolil žalovanému postupom podľa ustanovenia § 232 ods. 3 veta druhá, ods. 4 CSP splácať
žalobcovi priznanú istinu s príslušenstvom v splátkach po 79,60 eur mesačne, keďže s uvedenou výškou
splátky súhlasil žalobca v podaní zo dňa 10.10.2017. Prihliadol pritom na to, že žalovaného príjem je
minimálny (viď lustrácia v Sociálnej poisťovni (č.l. 59-61) s tým, že žalovanému sa podarilo v priebehu

roka 2017 opakovane zamestnať s nízkym príjmom s tým, že iné príjmy nemá, preto nie je schopný
platiť dlh jednorazovo a nemá dostatočné príjmové pomery, ktoré by umožnili splácať dlh vo väčšom
rozsahu. Vzhľadom na to, že žalobca je významnou finančnou inštitúciou má súd za to, že povolenie
splátok v záujme jeho riadneho splatenia formou splátok, neohrozí jeho finančnú situáciu. Ako garanciu
pre žalobcu v prípade platobnej nedisciplinovanosti žalovaných, súd upravil žalovanému stratu výhody

splátok v prípade, že sa žalovaný dostane do omeškania pri vynechaní jednej splátky.

7. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej CSP) v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi len
pomernú časť náhrady trov konania, nakoľko bol úspešný v podiele 87,5 % (875,97 Eur z požadovanej

sumy 1.001,18 Eur (nezaplatená istiny 954,58 eur, kapitalizovaný úrok 46,14 eur, kapitalizovaný úrok
z omeškania 0,46 eur)) a neúspešný v podiele 12,5 %, preto žalobcovi prináleží náhrada trov konania
v rozsahu 75 %.

8. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to iba čo do výroku o zamietnutí žaloby v

prevyšujúcej časti, a čo do výroku o trovách konania. Konštatoval, že počet a termíny splátok istiny
aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaje
o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie

istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Žalobca v tejto veci
odkázal na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu ohľadne splnenia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z.z., a to konkrétne vo veciach žalobcu, v ktorých posudzoval Najvyšší súd
obdobné úverové zmluvy ako je zmluva, v ktorej vyplýva nárok uplatnených v tomto konaní, a touznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.02.2018 sp.zn. 3Cdo/146/2017, uznesenie č.k.
4Cdo/211/2017 - 201 zo dňa 23.04.2018, sp.zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018. Zároveň poukázal aj
na uznesenia Najvyššieho súdu vo veci iného žalobcu, ktorého sa takisto týka splnenia náležitosti podľa

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., a to uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4Cdo/187/2017 zo dňa 23.04.2018.

9. K skúmaniu bonity žalobca uviedol, že pri posudzovaní schopností žalovaného splácať úver
banka posúdila jeho príjmy a výdavky na základe údajov uvedených v žiadosti o spotrebný úver a

taktiež na základe údajov z reportu Spoločného registra bankových informácií. V zmysle citovaného
§ ods. 7 bol pri posudzovaní schopností žalovaného splácať úver žalobca povinný zohľadniť najmä
dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a
prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, čo dodržal. Zároveň na to, aby bolo možné úver vyhlásiť za
bezúročný a bezpoplatkový, je potrebné skúmať, či veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti vyplývajúce
z § 7 ods. 1 zákona. V zmysle § 11 ods. 2 sa hrubé porušenie uvedených povinností považuje

posudzovanie schopností splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na
účely posudzovania ich schopnosti splácania úveru. Z dôkazov predložených súdu je však zrejmé,
že podmienka hrubého porušenia povinností nebola naplnená, nakoľko žalobca v žiadnom prípade
neposudzoval schopnosť žalovaného splácať úver ani bez akýchkoľvek údajov o jeho príjmoch,

výdavkoch či rodinnom stave, ani bez nahliadnutia do príslušnej databázy. Žalobca poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 11Co/7/2018 - 99 zo dňa 22.03.2018, na uznesenie Krajského
súdu v Prešove č.k. 16Co/25/2017 - 114 zo dňa 20.02.2018. K názoru, že žalobca bol v konaní úspešný
v podiele 87,5 % a neúspešný v podiele 12,5 %, pretože žalobcovi prináleží náhrada trov konania v
rozsahu 75 % žalobca uviedol, že súd priznal nárok na náhradu trov konania žalobcovi 87,5 %, keď pri

posudzovaní úspechu a neúspechu v konaní prihliadal nielen na úspech v konaní v časti istiny, ale aj v
časti príslušenstva. Žalobca má za to, že pri výpočte náhrady trov konania postupoval nesprávne, keď
pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu. Ak sú úroky len príslušenstvom pohľadávky,
pri posudzovaní miery úspechu sa na nich neprihliada. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10CoPr/2/2016 zo dňa 27.07.2016 a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 6Obo/243/2007 zo dňa 27.11.2008. Obdobne rozhodol aj Krajský súd v Nitre
uznesením sp.zn. 12Co/145/2017 zo dňa 27.03.2018. Ďalej poukázal žalobca na ustanovenie § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka a jeho výklad. Vzhľadom na uvedené, súd nemal pri posudzovaní úspechu
prihliadať na úspech v časti príslušenstva a mal dospieť k záveru, že v konaní bol úspešný žalobca v
rozsahu 83,52 %. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže je

daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ a f/ CSP, preto navrhol, aby odvolací
súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel
žalobe žalobcu v celom rozsahu, aby zaviazal žalovaného uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a zároveň žalobca navrhol, aby mu odvolací súd priznal náhradu trov konania a náhradu trov
odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

10. Žalovaný, aj keď mu odvolanie žalobcu bolo doručené, nevyužil možnosť sa k nemu vyjadriť.
11. Uznesením č.k. 5Co/11/2019 - 97 zo dňa 29.01.2019 odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na
postup podľa § 224 CSP z dôvodu, že súd prvej inštancie sa dopustil chyby v písaní vo výroku II., keď
uviedol, že v prevyšujúcej časti žalobcu zamieta.

12. Opravným uznesením č.k. 6Csp/75/2017 - 99 zo dňa 01.04.2019 súd prvej inštancie opravil výrok
II. rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 13.08.2018 č.k. 6Csp/75/2017 - 63 tak, že tento správne
znie „v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.“

13. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania v spojení s
opravnýmuznesenímč.k.6Csp/75/2017-99zodňa01.04.2019vzmyslezásaduvedenýchvustanovení
§ 379 a nasledujúcich CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP
a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke

Krajského súdu v Prešove dňa 07.06.2019 a zistil, že odvolanie žalobcu v napadnutej časti nie je
dôvodné.14. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 05.05.2016 zmluvu
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX, ktorou žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1.000 Eur s
úrokovou sadzbou 13,9 % p.a. V zmluve bol dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 50 Eur a

výška anuitnej splátky 17,35 Eur. Stanovená bola splatnosť do 22.4.2024. Celkovo mal žalovaný uhradiť
96 splátok a celkovo mal zaplatiť žalobcovi 1.715,60 Eur. V zmluve je uvedené aj RPMN vo výške 16,89
% a priemerné RPMN vo výške 19,73 %.

15. Podľa prehľadu splácania do predčasného zosplatnenia žalovaný uhradil splátky vo výške 124,03

Eur. Následne už neuhradil žiadnu sumu.

16. Právny vzťah medzi stranami je potrebné posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

17. Súd prvej inštancie v bode 21 dôvodov svojho rozsudku konštatuje, že vo viacerých rozhodnutiach

bol vyslovený názor, že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. nepostačuje,
ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov. Zároveň uvádza, z ktorých rozhodnutí tak Krajského súdu v Trnave ako aj Krajského
súdu v Prešove a Krajského súdu v Žiline uvedené závery vyplývajú. Ďalej sa však súd prvej inštancie
uvedeným nezaoberá a konštatuje, že bez ohľadu na absentujúci údaj v zmysle ustanovenia § 9 ods.

2 písm. k/ je najmarkantnejšou skutočnosť, že žalobca si nedôsledne splnil povinnosť vyplývajúcu z
ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. I odvolací súd má za to, že v danom prípade je v prvom
rade na mieste skúmať, či si žalobca splnil dôsledne povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 11 ods. 2
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Teda, či požiadavka odbornej starostlivosti bola zo strany žalobcu vo
vzťahu k bonite žalovaného dostatočne skúmaná. V tejto časti súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

v dostatočnom rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci a na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie v tejto časti vec aj správne právne posúdil a
svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie, čo do nedostatočného skúmania bonity
žalovaného a naňho v celom rozsahu odkazuje.

18. Odvolací súd má za to, že o nedostatočnom skúmaní bonity žalovaného svedčí zreteľným spôsobom
riadne popreté tvrdenia žalovaným a pripojené dôkazy, teda potvrdenie o poberaní dávky v hmotnej
núdzi. Žalovaný jednoznačne uviedol, že banka mu úver ponúkla ako odmenu za riadne splácanie iného
úveru. V tom čase sa on a jeho rodina ocitli na dávke v hmotnej núdzi. V tom čase mu prišla ponuka z

banky, čo bral ako odmenu za riadne splácanie úveru a peniaze mal na účte ihneď. Nakoľko v tom čase
bol nezamestnaný a v platobnej neschopnosti, keďže s rodinou bol poberateľom dávky v hmotnej núdzi,
prišla mu táto ponuka ako pomoc finančných problémov. No časom si nedokázal plniť svoje finančné
záväzky voči banke a prestal splácať prvý úver a zároveň aj druhý úver. Bol si istý, že sa zamestná a dlhy
splatí. S rodinou býva v chatrči a občas si privyrobí na stavbách. Nevlastní žiaden hnuteľný a nehnuteľný

majetok. Sám žalobca uviedol, že bonitu dlžníka skúmal na základe reportu zo SRBI, pričom keďže
úver bol predschválený, žalobca preverovanie cez Sociálnu poisťovňu nevykonával. Súd prvej inštancie
podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s pravidlami formálnej logiky konštatoval, že z predloženého
reportu SRBI o bonite žalovaného reálne nič nevyplýva. Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
je skutočne potrebné interpretovať tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov

a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov
znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Odvolací súd má za to, že postup žalobcu nemožno
hodnotiť ako riadne overenie bonity žalovaného. Preto jeho odvolanie v tejto časti nie je dôvodné. Bez
akýchkoľvek pochybností tak ako to uviedol súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia (bod
23) žalobca spôsobom uvedeným v § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nepostupoval. Bol by skutočne

zistil, že žalovaného príjmové pomery sú na úrovni životného minima a majetkové pomery sú absolútne
nedostačujúce, teda nevlastní žiaden hnuteľný a nehnuteľný majetok. Z dokladov predložených súdu
žalobcom skutočnej nevyplýva možnosť záveru o tom, že u žalovaného sú podmienky, ktoré pri postupe
s odbornou starostlivosťou môžu viesť k záveru, že bolo v jeho možnostiach splácať poskytnutý úver
riadne a včas. Odvolací súd preto súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že poskytnutý úver je bez

úrokov a bez poplatkov.

19. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný
ako rozsahom odvolania, okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP, tak aj dôvodmi podanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolanífaktickysvojímdispozičnýmúkonomvymedzujenielenrozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom
výroku nebol napadnutý odvolaním a nadobudol v tejto časti právoplatnosť. Žalobca napadol rozsudok

tak ako bolo uvedené vyššie iba vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o
trovách konania.V petite odvolania síce žalobca žiada, aby odvolací súd zaviazal žalovaného na úhradu
v celom rozsahu tak, aby uhradil dlh v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ale v dôvodoch
odvolania splatnosť nenamieta. Nenamieta ani prvý výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť dlh žalobcovi v mesačných splátkach po 79,60 eur splatných vždy do

25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto
rozsudku s tým, že omeškanie plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Zároveň
z odôvodnenia rozsudku i obsahu spisu vyplýva, že s uvedenou výškou splátky súhlasil žalobca v
podaní zo dňa 10.10.2017. Preto má odvolací súd za to, že priznať v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudkužiadažalobcanárok,ktorýnapadolvodvolaní,tedaten,ktorýmbolavprevyšujúcejčastižaloba
zamietnutá. Splatnosť priznanej pohľadávky a splátky nepodliehali prieskumu v odvolacom konaní z

dôvodov uvedených vyššie.

20. Nedôvodnou je aj námietka žalobcu, ktorý namieta, že mu bola priznaná náhrada trov konania vo
vzťahu k žalovanému v rozsahu 75 % s tým, že o výške týchto trov bude rozhodnuté samostatným
uznesením,ktorévydásúdnyúradníkpoprávoplatnostitohtorozsudku,tedavýrokIII.Súdprvejinštancie

konštatoval, že priznal žalobcovi len pomernú časť náhrady trov konania, nakoľko bol úspešný v
podiele 87,5 %, teda 875,97 eur z požadovanej sumy 1.001,18 eur. Nezaplatená istina je 954,58 eur,
kapitalizovaný úrok 46,14 eur, kapitalizovaný úrok z omeškania 0,46 eur a neúspešný v podiele 12,5 %.
Preto žalobcovi má prináležať náhrada trov konania v rozsahu 75 %.

21. Pokiaľ ide o trovy prvoinštančného konania, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej
inštancie správne aplikoval ust. § 255 ods.2 C.s.p., z ktorého vyplýva, že ak mala strane vo veci úspech
len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti, teda petitu
a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech v konaní iba vtedy,

ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v
plnom rozsahu. Strana sporu, ktorá mala plný úspech vo veci má nárok na náhradu trov všetkých účelne
vynaložených trov proti druhej strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana sporu nemá plný
úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech, t.j. každá strana je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Tak
je to aj v danom prípade. Porovnaním petitu a výroku rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že

ani žalobca a ani žalovaný nemali plný úspech vo veci, teda každý mal úspech čiastočný. Žalobca v
odvolaní argumentoval tým, že úroky sú príslušenstvom pohľadávky a pri posudzovaní miery úspechu v
spore sa ne neprihliada. S uvedeným tvrdením žalobcu by sa dalo stotožniť iba v prípade, ak by nebolo
príslušenstvo v žalobe vyčíslené, teda kapitalizované pevnou sumou. V danom prípade to tak nie je. V
žalobe je vyčíslený kapitalizovaný úrok vo výške 46,14 eur a kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške

0,46 eur.

22. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti v spojení s opravným uznesením č.k. 6Csp/75/2017 - 99 zo dňa 01.04.2019 a vo
výroku o trovách konania v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny.

23. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so
zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v
ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné sa odvolací súd zaoberať
ostatnými odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k absencii údajov v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2
písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., ktorých sa okrajovo dotkol súd prvej inštancie, ale svoje rozhodnutie

postavil na nesplnení si povinností žalobcu vyplývajúce z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z.24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s
ust.§ 255 ods.1 C.s.p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však zo spisu žiadne
preukázateľne trovy odvolacieho konania nevyplývajú a ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní

neúspešnému žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nepatrí. Odvolací súd preto vyslovil, že
stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takéhoto rozhodnutia vyplýva
aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/544/2015.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.