Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 28, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/70/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2205202917
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2205202917.1

Uznesenie
Krajský v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova č. 25,
zastúpenej splnomocnenkyňou: JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, AK so sídlom Pribinova č.
25, Bratislava proti povinnej: L. S., nar. XX. M. XXXX, bytom W. Z., G. XXXX/XX, o 468,03 eur
s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: Mgr. Vladimíra Cipára, Bratislava, Vazovova 9, o
odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 27. decembra 2011 č. k.
11Er/375/2005-18, EX 339/2005 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej ani súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I/ exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto súčasne i
zastavil a II/ súdnemu exekútorovi Mgr. Vladimírovi Cipárovi (ďalej len „exekútor“) priznal náhradu trov
exekučného konania v sume 147,30 eur. Svoje rozhodnutie v časti zastavenia exekúcie odôvodnil právne
ustanoveniami § 238 ods. 1 a 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení,
čiže Exekučného poriadku) a § 41 ods. 2 písm. c/, § 57 ods. 1 písm. g/ a ods. 2, § 58 ods. 1 E. p. (v znení
účinnom do 31. augusta 2005); § 22 ods. 2, § 23, § 31 ods. 1, § 37 ods. 1 a § 39 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo/164/1996; vecne potom predovšetkým
záverom o neplatnosti splnomocnenia na spísanie notárskej zápisnice (majúcej prestavovať v danej veci
exekučný titul), tvoriaceho súčasť zmluvy o úvere č. 1550001 z 28. apríla 2004 (ďalej len „Zmluva“).
Povinný totiž v Zmluve pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok splnomocnil advokáta Mgr.
Tomášom Kušnírom, aby v jeho mene a právnymi účinkami pre neho v prípade neuhradeného záväzku
alebo jeho časti (z titulu úverovej zmluvy) uzatvorila a podpísala v prospech oprávnenej notársku
zápisnicu ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 E. p, pričom toto (plnomocenstvo) bolo súčasťou
tzv. formulárovej zmluvy, ktorej obsah povinný ovplyvniť nemohol a v ktorej splnomocnenkyňa bola
vopred určená oprávnenou i s vysloveným uvedením tam, že ide o zmluvného partnera oprávnenej
povereného evidenciou splatných pohľadávok. Konanie splnomocnenkyne vzhľadom na uvedené preto
nemohlo byť v záujme povinného a súd prvého stupňa preto predmetné splnomocnenie vyhodnotil ako
absolútne neplatné pre zrejmý rozpor s dobrými mravmi. Za takéhoto stavu veci potom okresný súd už
nerozhodoval o návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora (z povereného Mgr.
Vladimíra Cipára na JUDr. Rudolfa Krutého), nakoľko v prípade rozhodnutia o zmene súdneho exekútora
ide o rozhodnutie smerujúce k výkonu exekúcie, ktoré za priblíženej situácie nemalo opodstatnenie.
Rozhodnutie o trovách exekúcie potom odôvodnené bolo právne ust. § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E.
p. a vecne zavinením oprávnenej.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (a teda
zrejme aj vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie). Odvolanie odôvodnila predovšetkým
nesprávnosťou právneho posúdenia veci. Uviedla, že všeobecný súd ako exekučný súd nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúceho k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkom takéhoto rozhodovania je popretie splnomocnenia daného zákonom príslušnému notárovi,
ktorý pri spísaní notárskej zápisnice nezistil rozpor so zákonom. V danom prípade preskúmaniu
právneho vzťahu došlo už dvakrát a to najprv pred notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou (ktorá nezistila
rozpor plnomocenstva začleneného do Zmluvy so zákonom) a druhýkrát pri posudzovaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia (a teda aj návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu)
súdom (ktorý uznal exekučný titul za súladný a následne aj vydal poverenie na vykonanie exekúcie).
Odvolateľka má za to, že plnomocenstvo (začlenené do Zmluvy) nie je možné považovať za „vadné“
v zmysle ustanovení O. z., nakoľko povinný sa pri podpise Zmluvy nevzdal svojich práv na uznanie
záväzku, ale len rozšíril možnosť uznania záväzku za jeho osobu na osobu advokáta uvedeného
v Zmluve. Takéto splnomocnenie príslušná právna úprava dovoľovala, pričom jeho formulácia bola
určitá a dlžník mohol toto aj kedykoľvek po uzatvorení zmluvy v zmysle § 33b O. z. odvolať, čo však
neučinil. Exekučný titul - notárska zápisnica, bol preto vydaný v súlade s právnym poriadkom a spĺňal
všetky požadované náležitosti. Postup súdu prvého stupňa tak ide nad rámec preskúmania formálnej a
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a môže mať pre veriteľa nepriaznivé následky spočívajúce
v premlčaní jeho pohľadávky voči povinnému.

Povinná odvolací návrh nepodala.

V priebehu odvolacieho konania oprávnená podala tiež návrh na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku - zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn.
odvolacieho súdu) a na predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež len „SD EÚ“) predbežných
(prejudiciálnych) otázok v nasledovnom znení :

1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
(ďalej len „Smernica“ - pozn. odvolacieho súdu) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi ?

Tento návrh odôvodnila poukazom na časť rozhodovacej činnosti ústavného súdu (v jeho veciach sp. zn.
I. ÚS 120/2012 IV. ÚS 20/06, IV. ÚS 206/08 a IV. ÚS 95/2010), podľa ktorej podstatou preskúmavania
notárskej zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti tohto
exekučného titulu (kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej formy zápisnice
podľa § 47 notárskeho poriadku a stránka materiálna v existencii náležitostí podľa § 41 ods. 2 E.
p.), žiadne iné podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmaval právny
vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva. V čase spísania uzavretia notárskej zápisnice potom
zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu vzniknutú z právneho úkonu, predmetom ktorého
bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňoval jej exekúciu, pričom takýmto dojednaním
povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky (resp. jej - oprávnenému nevznikli
žiadne nové práva či výhody). Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu) a takouto treťou
osobou nie je oprávnený, preto toto plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej nepomernú výhodu
oproti stavu, ak by plnomocenstvo nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil
názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním
udeleného plnomocenstva, mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b/ O. z. kedykoľvek
odvolať. Odvolateľka súčasne týmto podaním uplatnila námietku o nemožnosti považovania udelenia

plnomocenstva tretej osobe za neprijateľnú podmienku a keďže podoba a legislatívne zakotvenie
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa
§ 53 ods. 1 O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku,
ale v práve Európskej únie; podľa odvolateľky sa okresný súd nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku
v úverovej zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu). Je toho názoru, že v
danom prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ o výklad pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“ i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, pričom s prejudiciálnou otázkou
tu vzhľadom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť ktorýkoľvek súdny orgán
členského štátu EÚ v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebiehaa bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii
všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec (vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, ako aj závislého rozhodnutia
o trovách exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel
k záveru, že návrhu oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD EÚ nie je
dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však aj v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie rozhodovania o niektorých otázkach na pomyselné ihrisko SD
EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Názor
oprávnenej o takejto potrebe však tunajší odvolací súd nezdieľa.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade

zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,
keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských
štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto
spoločenstva štátov.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy
a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p.
totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie
vnútroštátneho (tu slovenského) zákona, do ktorého boli implementované (zanesené) úniové právne
normy, alebo že sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je
vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa
výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné pre
rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania
navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú
tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné
pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu
dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd, proti rozhodnutiam ktorého
je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a
použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok
informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu
otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.

Prvá vyššie reprodukovaná otázka, majúca byť podľa oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o
možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene
dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti
tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky čisto akademickej, nemajúcej
základ v prejednávanom veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž celkom zrejmé,
že v danom prípade súd prvého stupňa neoprel svoj záver o neplatnosti plnomocenstva o názor,
podľa ktorého by takýto úkon (zakomponovaný do úverovej zmluvy) mal byť neprijateľnou podmienkou
a ani odvolací súd nemal prečo takto na vec nazerať, keďže tu súdom prvého stupňa zistený (a
odvolacím súdom si osvojený, ako bude uvedené i neskôr) dôvod neplatnosti mal pôvod v ustanovení
vnútroštátneho práva, nachádzajúcom sa v O. z. dávno pred pristúpením Slovenskej republiky do
Európskej únie (v § 22 ods. 2 zákona) a ústavne konformným i eurokonformným výkladom i tejto právnej
úpravy bez možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ (vrátane SD EÚ) mohol byť len ten prijatý
súdom prvého stupňa (vychádzajúci i z predpokladu menšej či často i žiadnej informovanosti spotrebiteľa
o možných postupoch v záujme ochrany jeho práv).

Ani druhá oprávnenou položená otázka, v tomto prípade tá o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu
členského štátu EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s dvoma z

článkov Charty základných práv EÚ nebola dôvodom, aby ju či už súd prvého stupňa alebo tunajší
odvolací súd predložili SD EÚ.

Odhliadnuc od sugestívneho tónu otázky (zamlčujúcej existenciu možnosti ochrany práv dnešnej
oprávnenej na všeobecnom súde, v konaní na ktorom by za splnenia zákonných predpokladov šlo
docieliť vydanie bezchybného exekučného titulu), totiž SD EÚ už vo veciach Elisa María Mostaza
Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C
240/98 až C 244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a
význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem
toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a
tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte
ďalej šiel potom SD EÚ vo veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), inak vo veci oprávnenej totožnej s
tou z prejednávanej veci, kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (i bez návrhu) posúdiť nekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a
je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za
nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ tak nepochybne pripúšťa aj
vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce z vnútroštátneho práva, pričom
takýmto následkom v zmysle procesného práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa §§ 57 a 58 E. p., obe spočívajúce v
tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane vlastníckeho práva) a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto posúdenie bol pritom odvolací súd
oprávnený uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, teda bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť
prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z
povinnosti predkladania predbežných otázok.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD EÚ tak nebol
(nemohol byť) opodstatnený a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z výroku I/ napadnutého uznesenia potom
podstatným bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou
akceptovateľnosti splnomocnenia obsiahnutého v úverovej zmluve účastníkov konania. Práve táto
otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou,
keď tu platilo, že neplatné splnomocnenie obsiahnuté v úverovej zmluve malo za následok vznik
nespôsobilého exekučného titulu. Súd prvého stupňa si tak otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho
postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne
presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom
nemohla nič zmeniť.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie
je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín
súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2)
návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy
(napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie
príslušného nesúladu už i len u jednej z nich a z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom
je nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd tak nemôže rezignovať na možnosť
odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu, ktorý odporuje zákonu a na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že v konaní už došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie, keďže
existencia rozporu jednej z troch vyššie uvedených listín tu bola aj v čase posudzovania žiadosti o
udelenie poverenia a k udeleniu poverenia došlo z dôvodu nie dostatočného posúdenia veci, daného aj
tým, že exekučný súd svoje rozhodovanie v rozhodnom čase (v roku 2003 - viď č. l. 8) nemohol oprieť
o tak rozsiahlu judikatúru (nie len slovenských súdov), ako je tomu v súčasnosti.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého
uznesenia odvolací súd ešte uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 E. p.). Ustanovenie
§ 41 ods. 2 E. p. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých titulov je možné vykonať exekúciu. Okrem
iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok
a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia,
ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 E. p.). Formálna
stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v
ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí,
ktoré predpisuje § 41 ods. 2 E. p. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že vyhlásenie povinného o
uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici,
ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané advokátom Mgr. Tomášom
Kušnírom, ktorému plná moc bola udelená povinnou v predmetnej zmluve o úvere z 28. apríla 2004.
Uvedená Zmluva pritom bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinná
nemohla ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybrala slobodným výberom a
na základe vlastného uváženia, ale táto bola vopred určená oprávnenou. Odvolací súd zastáva názor,
že zástupca povinnej (ak tu vôbec o zástupcovi možno hovoriť) v skutočnosti v danej veci nehájil jeho
záujmy v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávnenej ako
veriteľky. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinnej v zmysle § 22 ods.
2 O. z. a každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej
zápisnici, ktorá tu má byť exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 O. z. a notárska
zápisnica zo 17. novembra 2004 preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez
návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul,
na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu ako celok zastavil (otázka potreby súbežného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bola pritom
otázkou, ktorá spadá do roviny akademických diskusií na poli procesného purizmu) a odvolací súd preto
uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia
podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd následne nepristúpil k preskúmaniu uznesenia v časti týkajúcej sa náhrady trov exekúcie,
v ktorej časti bolo (v čase vydania napadnutého uznesenia) síce odvolanie prípustné.

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal
§ 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov

účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa
osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak (ktorým osobitným zákonom sa tu na
základe poznámky č. 31 k O. s. p. rozumie E. p.) a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych
pohľadávok podľa osobitného zákona (v tomto prípade je inak osobitným zákonom zákon o správe a
vymáhaní súdnych pohľadávok).

Hoci z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že E. p. v čase vydania uznesenia súdu prvého
stupňa odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou
E. p. vykonanou zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom
prípustnosť odvolania voči takémuto výroku vylúčená, a to tým, že E. p. od tohto dátumu prípustnosť
odvolania v tejto otázke ani nezmieňuje, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradzuje
ustanovením vyslovene vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov
exekúcie v rozhodnutí podľa § 57. Keďže predmetné rozhodnutie (ktoré bolo v časti náhrady trov
exekúcie napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013) vydala vyššia súdna
úradníčka súdu prvého stupňa, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. o odvolaní oprávnenej musí
rozhodovať sudca súdu prvého stupňa.

V odvolacom konaní bola plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto právo na náhradu tu
formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom. Pretože však povinnej ani súdnemu exekútorovi v
odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh na priznanie náhrady,
odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods.1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 O. s. p. spôsobom uvedeným v tretej vete výroku tohto svojho uznesenia.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.