Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/138/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307217247
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2307217247.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: BLUECUBE, s.r.o., Bratislava, Karadžičova 10,
IČO: 44 079 583, zastúpeného advokátom: JUDr. Felix Neupauer, Bratislava, Karadžičova 10, proti
odporcovi: Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., Nitra, Nábrežie za hydrocentrálou 4, IČO:
36 550 949, zastúpenému advokátkou: JUDr. Anna Polonyová, Bratislava, Chorvátska 12, o zaplatenie
338.000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa, proti rozsudku Okresného súdu Galanta,

č.k. 16C/546/2007-398 zo dňa 23. januára 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa opätovne zamietol žalobu navrhovateľa o zaplatenie
majetkovej ujmy 338.000,- Eur s príslušenstvom a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi

náhradu trov konania vo výške 9.801,32 Eur k rukám jej právnej zástupkyne. Rozhodnutie právne
odôvodnil s použitím ust. § 92 ods. 1 O.s.p., § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 438/2005 Zb. (?) a v časti o
trovách konania s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. Vecne argumentoval tým, že z vyhodnotenia dôkazov mal
súd za preukázané, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca neuplatnil pohľadávku voči odporcovi
tým, že nesplnil riadne povinnosti vyplývajúce z ust. § 1 ods. 1 a 2 Nariadenia vlády SR č. 438/2005
Z.z. a i napriek doplneniu dokladov do spisu podaním zo dňa 20.01.2012 a dokladov, ktoré tvorili

obsah tohto podania, súd opätovne konštatoval, že navrhovateľ i napriek doručenému zrušujúcemu
rozhodnutiu KS v Trnave (bez uvedenia spisovej značky a dátumu rozhodnutia) neodstránil podstatné
vady podaného návrhu, ktoré spočívajú v nedostatočnej špecifikácii a vymedzení konkrétnej výmery
poľnohospodárskej pôdy, ktorá spadá do ochranného pásma vodného zdroja. Mechanické rozpočítanie
náhrady škody za obmedzenie poľnohospodárskeho užívania pozemkov nie je dostatočným a jasným
uplatnením náhrady škody za jednotlivé roky obhospodarovania pozemkov. Založené listy vlastníctva

bez súhlasu pôvodných vlastníkov pozemkov nachádzajúcich sa v ochrannom pásme vodného zdroja
o uplatnenie náhrady škody nie sú dostatočným podkladom na priznanie žalovanej finančnej náhrady.
Skutočnosť, že ani doplnené doklady nepreukazujú presnú identifikáciu a konkrétnu výmeru pozemkov
spadajúcich do ochranného pásma vodného zdroja na uvedených pozemkoch uplatnených celkove za
štyri právne subjekty, nemožno uznať podanie navrhovateľa aj s dokladmi za nespochybniteľné pre
uznaniefinančnejnáhradyapriznaťžalovanúpohľadávku.Navrhovateľdoposiaľnepreukázalzákonným

spôsobom, na ktoré pozemky a v akej výmere si uplatňuje majetkovú ujmu a tú skutočnosť, že tieto
pozemky sa skutočne nachádzajú v ochranných pásmach vodných zdrojov, a že tieto pozemky skutočne
od roku 2004 užíval, resp. na týchto pozemkoch aj hospodáril vrátane jeho právneho predchodcu.
Keďže ani posledným podaním navrhovateľa neboli odstránené zásadné vady podaného návrhu a
najmä to, že podanie navrhovateľa neobsahuje geometrický plán, prípadne nezávislým geodetom a
katastrálnym úradom verifikovanú grafickú identifikáciu pozemkov, ktorá by preukazovala aj presnú

výmeru pozemkov v ochranných pásmach, Návrh považoval za nedostatočný a zákonným spôsobom
nezdokladovaný s poukazom na § 36 ods. 6 „vodného zákona“ a citovaného Nariadenia vlády SR č.438/2005 Z.z. Z uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. Náhradu trov konania priznal
odporcovi vychádzajúc z ceny predmetu, tzn. 33.800,- Eur (?) a to za 5 úkonov právnej služby v celkovej
výške 2.489,04 Eur + 146,46 Eur + DPH 473,11 Eur ako aj za stratu času za strávený čas zo sídla

advokáta v Bratislave do Galanty na pojednávanie 09.02.2009, 28.09.2009 a 23.01.2012. Okrem toho
priznal zrejme aj náhradu cestovných výdavkov advokáta jeho osobným motorovým vozidlom Audi A4.

Proti tomuto rozsudku podal obsiahle odvolanie navrhovateľ a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie

dôvody uviedol, že
1. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v nadväznosti na ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.), po
2. súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v nadväznosti na ust. §
221 ods. 1 písm. h) O.s.p.),

3. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.),
4. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust.
§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.),
5. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205

ods. 2 písm. f) O.s.p.).

V zdôvodnení odvolania poukázal na to, že na základe žaloby podanej ešte 14.09.2007 pôvodný
navrhovateľ spoločnosť AGRA-CAK, s.r.o., so sídlom Námestie slobody 580/7, Veľké Úľany (ďalej
len pôvodný navrhovateľ) sa od odporcu domáhal náhrady majetkovej ujmy vzniknutej za obdobie

od 01.05.2004 do 13.09.2007 a to z titulu obmedzeného užívania pozemkov v ochranných pásmach
vodárenského zdroja. Ochranné pásmo vodárenského zdroja týkajúce sa majetkovej ujmy uplatnenej
žalobou pôvodného navrhovateľa v prebiehajúcom súdnom konaní boli určené a vymedzené
Rozhodnutím, ktoré bolo špecifikované v návrhu. Pôvodný navrhovateľ v podanom návrhu navrhol
vykonať znalecké dokazovanie na špecifikáciu majetkovej ujmy a jej výšky. Na základe výzvy súdu

pôvodný navrhovateľ podaním zo dňa 12.11.2007 doplnil petit návrhu na konkrétnu sumu. Zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 07.05.2008 postúpil pôvodný navrhovateľ predmetnú pohľadávku
spoločnosti OOS, spol. s r.o., IČO: 36 174 262, ktorá ju následne zmluvou o postúpení pohľadávky zo
dňa09.05.2008postúpilananavrhovateľa.Každépostúpeniepohľadávkybolooznámenéodporcoviato
písomne na základe oznámení o postúpení pohľadávky. Súčasťou oznámenia o postúpení pohľadávky

bola rovnako výzva na zaplatenie postúpenej pohľadávky. V priebehu konania potom na základe
návrhov súd prvého stupňa uznesením zo dňa 15.01.2009, č.k. 16C/546/2007-64 rozhodol o pripustení
zmeny účastníkov konania na strane navrhovateľa z pôvodného navrhovateľa na aktuálneho. Súd
prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 28.09.2009, č.k. 16C/546/2007-102, ktorým návrh
zamietol a priznal odporcovi náhradu trov konania, ktorý rozsudok však v dôsledku podaného odvolania

bol uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 09.11.2010, č.k. 24Co/20/2010-227 zrušený a vec
bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu podal
navrhovateľ na súd prvého stupňa návrh na zmenu návrhu o náhradu majetkovej ujmy jej rozšírením a to
s poukazom na okolnosť, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 28.05.2010 nadobudol
od pôvodného navrhovateľa majetkovú ujmu za ďalšie obdobie, tzn. od 14.09.2007 do 12.05.2010.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 16.05.2011, č.k. 16C/546/2007-252 pripustil navrhovanú zmenu
návrhu. Na základe výzvy súdu prvého stupňa zo dňa 23.06.2011 navrhovateľ podaním zo dňa
11.07.2011 doplnil pôvodný návrh zo dňa 14.09.2007 s odôvodnením uplatňovanej majetkovej ujmy a
následne podaním zo dňa 18.01.2012 doplnil špecifikáciu predmetu konania. Po takomto postupe a
konaní súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za nesprávny, nezákonný

a navyše arbitrárny. Rozsudok súdu prvého stupňa je výsledkom svojvôle prvostupňového súdu.
O arbitrárnosti pri výklade aplikácie zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať
v prípade, ak sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich
účel a význam (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I.
ÚS 382/06). Prvostupňový súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami,

zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej
právnej konštrukcie, ktorú navyše ani dostatočne neodôvodil. Porušenie právnych noriem v dôsledku
svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti potom
zakladá porušenie základných práv a slobôd. Namietal nedostatok odôvodnenia súdneho rozhodnutia.Navrhovateľovi sa postupom súdu prvého stupňa pri vydaní napadnutého rozsudku odňala možnosť
konať pred súdom. Spočíva to aj v tom, že na poslednom súdnom pojednávaní dňa 23.01.2012
bolo navrhovateľovi zo strany súdu krátkou cestou predložené rozsiahle vyjadrenie odporcu zo dňa

21.01.2012, ktorým sa nemal možnosť oboznámiť s dostatočným predstihom pred pojednávaním v
dôsledku čoho nemohol plnohodnotne reagovať na všetky uvádzané argumenty odporcu. Keď žiadal o
poskytnutie primeranej lehoty na vyjadrenie, súd mu túto lehotu neposkytol a na tom istom pojednávaní
vyhlásil napadnutý rozsudok, v ktorom si osvojil mnohé z nesprávnych právnych názorov odporcu
uvedených práve v predmetnom vyjadrení. Vo veľmi stručnom odôvodnení napadnutého rozsudku

súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa z obsahom zámenných o
prechode jednotlivých pohľadávok medzi právnymi subjektmi AGRA-CAK, s.r.o., OOS, spol. s r.o. a
BLUECUBE, s.r.o., mal súd za preukázané akceptujúc názor právnej zástupkyne odporcu, že terajší
navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný na konanie, pretože pôvodný navrhovateľ AGRA-CAK, s.r.o.,
zmluvou zo dňa 07.05.2008 postúpil pohľadávku na OOS, s.r.o. v čase, keď AGRA-CAK, s.r.o., nebola
držiteľom pohľadávky. Terajší právny zástupca, ktorý zastupoval aj pôvodného navrhovateľa požiadal

dňa 26.05.2008 o zámenu účastníkov konania na terajšieho navrhovateľa, o dva dni spoločnosť OOS,
s.r.o. dňa 09.05.2008 postúpila pohľadávky na terajšieho navrhovateľa. Medzi postupcom CAK-AGRA,
s.r.o. (?) a BLUECUBE, s.r.o. prišlo z prechodu pohľadávky dňa 28.05.2010 a z tohto dôvodu sa
nemohol stať terajší navrhovateľ aktívne legitimovaný v spore, pretože nemal žiadny právny vzťah
podľa O.s.p., aby vstúpil na miesto pôvodného navrhovateľa. Zdôvodnenie je v tejto časti absolútne

nezrozumiteľné a to nielen po obsahovej, ale zjavne aj jazyko-gramatickej a už vôbec nehovoriac o
právnej stránke úplne zmätočné. K vyššie uvedenému zdôvodneniu prvostupňového súdu nie je možné
zaujať relevantný právny názor okrem toho, že je treba konštatovať, že je nepreskúmateľné, zjavne
nezrozumiteľné a zmätočné. Navyše uvedené závery sú aj nepravdivé, keďže súd nemohol vykonať
dokazovanie oboznámením sa obsahom zámenných zmlúv o prechode pohľadávok, keďže žiadne

zámenné zmluvy o prechode pohľadávok neboli v konaní predložené a nenachádzajú sa ani v súdnom
spise. Pôvodný navrhovateľ a navrhovateľ návrhom zo dňa 14.05.2008 podali návrh na zmenu a nie na
zámenu účastníka konania.

Namietal, že súd v odôvodnení rozsudku súd ďalej uviedol, že z vyhodnotenia dôkazov mal za

preukázané, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca neuplatnil pohľadávky voči odporcovi
(žalovanému) tým, že nesplnil riadne povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ust. § 1 a 2 Nariadenia vlád
SR, č. 438/2005 Z.z., pričom poukázal na obsah doručeného zrušujúceho rozhodnutia KS v Trnave.
Následne uzavrel, že neboli odstránené zásadné vady podaného návrhu, a že podanie navrhovateľa
neobsahuje geometrický plán, prípadne grafickú identifikáciu pozemkov, ktorými sa mala preukázať

výmera pozemkov a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Vzhľadom na uvedené, rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Náhrada majetkovej ujmy, (aj keď ju súd označuje ako nemajetkovú ujmu) sa týka obdobia od
01.05.2004 do 30.06.2004, ktorá je upravená v zákone č. 184/2002 Z.z. (starý vodný zákon) a od

01.07.2004 do 12.05.2010 je upravená zákonom č. 364/2004 Z.z. o vodách príslušnom znení (vodný
zákon). Poukázal na ust. § 36 ods. 6 vodného zákona, § 30 ods. 2, § 32 ods. 6 ako aj spôsob výpočtu
náhrady, ktoré s účinnosťou od 01.10.2005 bolo nahradené Nariadením vlády SR, č. 438/2005 Z.z.
Vychádzajúc z relevantnej právnej teórie v aplikačnej praxi pri posudzovaní niektorých právnych vzťahov
neupravených právnou normou prípustné vychádzať zo zásady analógie zákona, t.j. použitia právnej

normy,nepostihujúcejsícepriamoriešenýprípad,alektoráupravujevzťahysvojimcharakteromdruhovo
podobné, teda naviac sa podobajúce riešenému vzťahu alebo prípadu. V zmysle uvedeného sa teda
analógia zákona bez pochyby použije len na právom výslovne neupravený prípad. Pôvodný navrhovateľ
si v prebiehajúcom súdnom konaní neuplatnil náhradu v zmysle zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane
prírody a krajiny v znení neskorších predpisov („ZoOPK“), ale náhradu majetkovej ujmy v zmysle starého

vodného zákona a vodného zákona z dôvodu vyhlásenia ochranných pásiem na základe Rozhodnutia.
Zákon o ochrane prírody a krajiny na rozdiel od starého vodného zákona ako i vodného zákona
neobsahuje legislatívnu skratku vlastník, v zmysle ktorej by sa za vlastníka považoval nielen ich vlastník,
ale „inter alia“ aj ich správca alebo nájomca. Vzhľadom na skutočnosť, že znenie § 32 ods. 6 tretia veta
vodného zákona neodkazovalo na celé Nariadenie vlády č. 184/2003, ale výlučne len na ust. § 2 až 4

prílohy č. 1 a 3 Nariadenia vlády č. 438/2005 považuje právne závery prvostupňového súdu v rozsudku
o nesplnení povinnosti, ktoré vyplývajú z ust. § 1 Nariadenia vlády č. 184/2003, resp. Nariadenia vlády č.
438/2005 za nesprávne. Poukazovanie súdu na tieto ustanovenia je zjavne irelevantné, keďže uvedené
ustanovenia sa nevzťahovali na úhradu majetkovej ujmy uplatňovanej podľa starého vodného zákona,ani vodného zákona v znení planom do 31.05.2010. Odkaz na ust. § 1 Nariadenia vlády č. 438/2005
bol zavedený až novelou vodného zákona, konkrétne zákona č. 134/2010, ktorý nadobudol účinnosť
až 01.06.2010, teda po vzniku majetkových újm uplatnených v prebiehajúcom konaní. Vzhľadom na

účinnosť novely vodného zákona od 01.06.2010 nie je aplikovateľná pre posudzovanie prejednávanej
veci, pretože novela vodného zákona neobsahuje ustanovenie, v zmysle ktorého bolo možné aplikovať
aj na skutočnosti, ktoré vznikli pred jej účinnosťou, t.j. nie je v nej deklarovaná retroaktivita. V zmysle
ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, nemožno všeobecným záväzným právnym predpisom orgánu
výkonnej moci upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než ustanovuje zákon ani spôsobom

odporujúcim zákonu. Poukázal na to, že primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho, resp.
užívacieho práva, je jednou z ústavných podmienok núteného obmedzenia tohto práva. Z tohto dôvodu
musí byť stanovená najneskôr v okamihu, keď nastane nútené obmedzenie týchto práv z čoho priamo
vyplýva, že musí byť stanovená tým istým právnym aktom, ktorý zakladá vznik núteného obmedzenia
práva.

Podľa znenia rozsudku, súd prvého stupňa opätovne konštatoval, že navrhovateľ neodstránil podstatné
vady podaného návrhu, ktoré spočívajú v nedostatočnej špecifikácii a vymedzení konkrétnej výmery
poľnohospodárskej pôdy, ktorá spadá do ochranného pásma vodného zdroja. Prvostupňový súd tiež
dodal, že údajné doplnené doklady nepreukazujú presnú identifikáciu a konkrétnu výmeru pozemkov
spadajúcich do ochranného pásma vodného zdroja. V tejto súvislosti poukázal na to, že ak by súd

prvého stupňa skutočne mal za to, že vady návrhu neboli odstránené mal postupovať v zmysle § 43 ods.
2 O.s.p. a nemal návrh zamietnuť. Údajné neodstránenie a nedostatočná špecifikácia a vymedzenie
konkrétnej výmery poľnohospodárskej pôdy je však zjavne nepravdivé a nesprávne. Navrhovateľ
predložil súdu podaním zo dňa 18.01.2012 príslušné dokumenty dopĺňajúce špecifikáciu predmetu
konania o konkretizáciu a rozsah pôvodným navrhovateľom užívaných pozemkov v predmetných

ochranných pásmach vodného zdroja počas žalovaného obdobia ako aj ďalšie doklady preukazujúce
aktívnu legitimáciu navrhovateľa vo vedenom súdnom konaní. Navrhovateľ predložil súdu zoznam
poľnohospodárskych pozemkov nachádzajúcich sa v ochrannom pásem vodného zdroja Jelka v
užívaní pôvodného navrhovateľa, ktorý pozostáva zo zoznamu pozemkov registra C-KN za jednotlivé
katastrálne územia spolu s výpismi z katastra nehnuteľností a zoznamu pozemkov registra E-

KN obsahujúceho zároveň identifikáciu a príslušnosť každého pozemku registra E-KN, pozemku
registra C-KN za jednotlivé katastrálne územia spolu s výpismi z katastra nehnuteľností s prílohami
zachytávajúce prekrytie zoskenovaných a transformovaných rastrových mapových podkladov katastra
nehnuteľností s mapami určeného operátu. Tiež predložil Odborný posudok Výskumného ústavu
pôdoznalectva a ochrany pôdy zo dňa 30.11.2011 o rozsahu pôvodným navrhovateľom užívaných

výmer v ochrannom pásme vodného zdroja počas jednotlivých žalovaných rokov. Súd na jednej strane
konštatoval, že mechanické rozpočítanie náhrady škody za obmedzenie poľnohospodárskeho užívania
pozemkov nie je dostatočným a jasným uplatneným náhrady škody za jednotlivé roky obhospodarovania
pozemkov, na strane druhej však ignoroval a uznesením zamietol návrh navrhovateľa na vykonanie
znaleckého dokazovania ohľadne výšky majetkovej ujmy. Aj uvedeným postupom prvoinštančný súd

odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 120 ods. 1
O.s.p., v ktorom druhá veta dáva konajúcemu súdu oprávnenie rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná.Totovšaknesmieprerásťdosvojvôleapretorešpektovaniezákladnéhoprávanasúdnuochranu
je v prípade využitia uvedeného oprávnenia konajúceho súdu kontrolovateľné, hlavne odôvodneným
súdnehorozhodnutia,ktorémusísplniťpožiadavkykladenénaňust.§157ods.2O.s.p.,tedasúdprvého

stupňa mal odôvodniť z akého dôvodu nevykonal navrhnutý dôkaz. Súd prvého stupňa však nielenže
nevykonal dôkaz označený navrhovateľom, ale jeho nevykonanie ani neodôvodnil.

Aj rozhodnutie v časti o trovách konania označil v odvolaní ako nezákonné, zmätočné a
nepreskúmateľné, príkladmo uviedol, že súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia za úkon právnej služby uskutočnený 01.12.2012 (!), pričom rozsudok súdu prvého
stupňa je z 23.01.2012. Ďalej prvostupňový súd vychádzal už od 01.06.2010 z ceny predmetu konania,
ktorú nesprávne označil sumou 33.800,- Eur, pričom v tom čase ešte vôbec nebolo rozhodnuté o zmene
návrhu, keď súd pripustil zmenu žalobného petitu až uznesením zo dňa 16.05.2011. Priznal odmenu i za
úkony, ktoré dátumovo nesúhlasia a už vôbec a žiadnym relevantným spôsobom neskúmal účelnosť

jednotlivých úkonov právnej služby, za ktoré bola odporcom požadovaná odmena.

Odporcaodvolanienepodal.Kdoručenémuodvolaniunavrhovateľapodalpísomnévyjadrenieanavrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.Vo vyjadrení poukázal na to, že pôvodný navrhovateľ v roku 2007 s odvolaním sa na ust. § 28 ods. 7
už zrušeného zákona č. 184/2002 Z.z. o vodách a ust. § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách

domáhal, aby súd uložil odporcovi zaplatiť mu ako nájomcovi majetkovú ujmu za obmedzenie užívania
neurčitých pozemkov v ochrannom pásme vodárenského zdroja Jelka v katastrálnych územiach I.M.,
J. N., Z., J. Z. a K. N. za obdobie od 01.05.2004 do 31.09.2007 bez uvedenia výšky so 14.25%
ročným úrokom z omeškania odo dňa doručenia žaloby. Na výzvu súdu potom upravil petit návrhu a
vyčíslil majetkovú ujmu v paušálnej sume 2.500.000,- Sk za celé žalované obdobie. Táto pohľadávka

mala vzniknúť za obdobie od 01.05.2004 do 13.09.2007 a bola postúpená zmluvou zo dňa 29.10.2007
postupníkovi OOS, spol. s r.o., so sídlom v Malej Ide, okres Košice. Postupník OOS, spol. s r.o.,
postúpila túto pohľadávku ďalšiemu postupníkovi, ktorým je aktuálny navrhovateľ. Súd uznesením zo
dňa 15.01.2009 bez predloženia zmlúv na návrh právneho zástupcu pôvodného navrhovateľ pripustil,
aby od konania na strane navrhovateľa AGRA-CAK, spol. s r.o. vstúpil druhý spoločník, spoločnosť
BLUECUBE, s.r.o. Ďalšou zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28.05.2010 pôvodný navrhovateľ

postúpil postupcovi BLUECUBE, s.r.o. pohľadávku 850.000,- Eur, ktorá mu mala vzniknúť z titulu
majetkovej ujmy za obdobie od 14.09.2007 do 12.05.2010. Okresný súd na návrh navrhovateľa
uznesením zo dňa 16.05.2011 pripustil zmenu žalobného návrhu, podľa ktorého odporca je povinný
zaplatiť navrhovateľovi sumu 338.000,- Eur. Z podaného návrhu nie je zrejmé, aká výška majetkovej
ujmy vznikla pôvodnému navrhovateľovi za žalobné obdobie od 14.09.2007 do 12.05.2010, nakoľko

v zmluve o postúpení pohľadávky je uvedená suma 850.000,- Eur a v návrhu suma 338.000,- Eur za
celé obdobie od 01.05.2004 do 12.05.2010. Poukázal na ust. § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z.z. o
vodách v znení neskorších predpisov s tým, že vlastníkovi pozemkov patrí náhrada majetkovej ujmy
v primeranom a preukázateľnom rozsahu. Z dôvodu nedoplnenia návrhu ani po dobu dvoch rokov
od začatia konania prvostupňový súd už rozsudkom zo dňa 28.09.2009 žalobu zamietol. Z dôvodu

procesnéhopochybeniaodvolacísúdtentorozsudokzrušil.Vzmysleprávnehonázoruodvolaciehosúdu
prvostupňový súd vyzval navrhovateľa na doplnenie podania a predloženia dôkazných prostriedkov na
preukázanie oprávnenosti žaloby, na ktorú výzvu reagoval navrhovateľ podaním zo dňa 13.07.2011.
Ani v doplnenom podaní však neurčil, ani nepreukázal, ktoré pozemky a v akej výmere spadajú do
ochranného pásma vodárenského zdroja, ktoré obhospodaroval v jednotlivých rokoch, za ktoré si

uplatnil i majetkovú ujmu, ani nevykonal identifikáciu pozemkov, nakoľko vlastnícke právo k pozemkom
v predložených katastrálnych mapách registra C-KN, nie sú zapísané v listoch vlastníctva. Rovnako
nepreukázal ani vznik, ani výšku majetkovej ujmy. Bez skutkových tvrdení a dôkazov, ktoré navrhovateľ
doteraz nepreukázal, nie je možné ani znaleckým posudkom určiť vznik majetkovej ujmy a preto ani
jej výšku. Zdôraznil dôkaznú povinnosť navrhovateľa, ktorú v danom prípade navrhovateľ nezvládol.

Napriek uzneseniu odvolacieho súdu o tom, že preukázanie rozsahu pozemkov spadajúcich do
ochranného pásma ich identifikácie a preukázanie právneho vzťahu navrhovateľa k ním, je dôkaznou
povinnosťou navrhovateľa a nie je predmetom odborného posúdenia, navrhovateľ opätovne navrhuje,
aby tieto skutočnosti za neho preukázal súd nariadením znaleckého posudku. Súd prvého stupňa
návrh nezamietol(?), hoci mal na to zákonný dôvod, nakoľko navrhovateľ neodstránil vady návrhu v

určenej lehote, ale nariadil vo veci pojednávanie, ktoré odročil bez pojednávania na 23.01.2012. Jeden
pracovný deň pred týmto pojednávaním (po ďalšom polroku) navrhovateľ predložil právnej zástupkyni
odporcu doplnené podanie, ktoré predložil nehodnoverné doklady nemajúce vypovedaciu hodnotu, ktoré
nepreukazovali oprávnenosť jeho žalovaných nárokov. Odporca sa podrobne písomne vyjadril dňa
21.01.2012. Po vykonanom pojednávaní po viac ako štyroch rokoch od začatia konania, počas ktorých

súd dal navrhovateľovi možnosť odstrániť vady jeho podania a preukázať oprávnenosť žalovaných
nárokov, ktorých sa domáha, súd žalobu zamietol z dôvodu neodstránenia vád návrhu a odporcovi
priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ neuplatnil žalovanú pohľadávku pred
podaním žaloby u odporcu, napriek dopĺňaniu dokladov podaním zo dňa 20.01.2012 a dokladov, ktoré

tvorili obsah spisu, aj napriek zrušujúcemu rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave, neodstránil podstatné
vady spočívajúce v nedostatočnej špecifikácii a vymedzení konkrétnej výmery poľnohospodárskej pôdy.
Z podaného odvolania je zrejmé, že navrhovateľ sám priznáva, že jeho podanie nie je dostatočné,
pretože doteraz nepreukázal, ktoré pozemky spadajú do ochranného pásma vodárenského zdroja, že
ich skutočne obhospodaroval v jednotlivých rokoch, v akej výmere, kto je ich vlastníkom, aký mal s ním

právny vzťah, a preto navrhol tieto dôkazy, aby za neho zabezpečil súd znaleckým dokazovaním. S
poukazom na ust. § 32 ods. 6 vodného zákona, ak by na základe žiadosti navrhovateľa, ktorá zatiaľ
nebola nikdy podaná o náhradu nemajetkovej ujmy, nedošlo medzi navrhovateľom a odporcom k dohode
o určení výšky majetkovej ujmy za ročné, prípade dlhšie obdobie, výška majetkovej ujmy sa určí nazáklade znaleckého posudku. Už z tohto ustanovenia je zrejmé, že znalec neposudzuje vznik škody,
ale len jej výšku. Preukázať vznik majetkovej ujmy je povinný ten, kto o ňu žiada a nie znalec určený
pred podaním žaloby, ani znalec stanovený súdom v prípade sporu o výšku preukázateľne vzniknutej a

zdokladovanej majetkovej ujmy. Pôvodný navrhovateľ v rozpore s vodným zákonom nepožiadal odporcu
o zaplatenie majetkovej ujmy. Pokiaľ sa súdu prvého stupňa v odvolaní vytýka nesprávne právne
posúdenie a vyvodenie nesprávnych skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, že nesprávne
právne vyvodil neexistenciu procesnej aktívnej legitimácie spoločnosti BLUECUBE, s.r.o., ktorú mala
táto spoločnosť nadobudnúť na základe zmluvy uzavretej zo dňa 14.05.2008 so spoločnosťou OOS,

spol. s r.o., Malá Ida, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky z titulu majetkovej ujmy, ktorá mala
vzniknúť pôvodnému navrhovateľovi z titulu majetkovej ujmy za obdobie od 01.05.2004 do 13.09.2007,
poukázal na výtku Krajského súdu v Trnave adresovanú prvostupňovému súdu, že o zámene účastníkov
konania na strane navrhovateľa rozhodol bez predloženia zmlúv o postúpení pohľadávok a nevyžiadal
si zmluvy. Po dodatočnom predložení zmlúv o postúpení pohľadávok prvostupňový súd v napadnutom
rozsudku správne konštatoval, že spoločnosť BLUECUBE, s.r.o., nenadobudla žalovanú pohľadávku od

navrhovateľa AGRA-CAK, s.r.o., ale od spoločnosti, ktorá nebola nikdy navrhovateľom v tomto súdnom
spore. Obdobný záver o nedostatočne aktívnej legitimácii v obdobnom prípade vyslovil Najvyšší súd SR
vo svojom uznesení 5N dob/3/2009 zo dňa 27.03.2009 v skutkovo totožnom spore medzi rovnakými
účastníkmi. Pokiaľ navrhovateľ namieta aj výšku priznaných nákladov právneho zastúpenia, rozhodnutie
v tejto časti považuje za správne s tým, že pokiaľ predmet konania bol uvedený v sume 33.800,- Eur

ide o chybu v písaní a takisto ohľadne vyjadrenia odporcu zo dňa 01.12.2012 ide o zrejmú chybu, keď
vo vyúčtovaní je správne uvedený dátum 12.01.2012. Je nesporné, že navrhovateľ v konaní neuniesol
dôkazné bremeno, nepreukázal samotnú existenciu pohľadávky a preto rozsudok súdu prvého stupňa,
pokiaľ návrh zamietol, je vecne správny.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použili zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§205ods.2písm.c),d),e)af)O.s.p.),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom

a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že preskúmavaný rozsudok prvostupňového
súdu nie je vecne správny, nie sú splnené podmienky na jeho zmenu a je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konania.

V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že v § 226 O.s.p. je zakotvená zásada viazanosti súdu
nižšieho stupňa názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd v predmetnej veci už raz rozhodol, keď
uznesením zo dňa 09.11.2010, č.k. 24Co/20/2010-227 zrušil rozsudok Okresného súdu Galanta zo
dňa 28.09.2009, č.k. 16C/546/2007-102, ktorým súd návrh zamietol a priznal odporcovi náhradu trov
konania, tzn. rozhodol obdobne a z obdobných dôvodov ako teraz. Odvolací súd si splnil svoju povinnosť

vytkol súdu nesprávny postup, porušenie procesných ustanovil a vyslovil ako má v konaní ďalej po
vrátení spisu v konaní pokračovať, ktorý právny názor súd prvého stupňa akceptoval iba čiastočne a
formálne.

Odvolací súd na tomto mieste nepovažuje za primerané znovu opakovať rozdiel spočívajúci v odmietnutí

podania a v rozhodnutí veci zamietnutím návrhu. Súd prvého stupňa návrh zamietol, tzn. že rozhodol
rozsudkom meritórne vo veci samej, pričom v odôvodnení rozhodnutie poukazuje na nesplnenie si
povinností navrhovateľa v odstránení vád návrhu, čo je ale dôvodom na odmietnutie podania, ktoré
by inak malo byť návrhom vo veci samej. Odvolaciemu súdu však vzhľadom na spôsob odôvodnenia
rozhodnutia nie je jasné, či v skutočnosti súd napadnutým rozsudkom mienil podanie navrhovateľa (ako

podanie po výzve súdu nedoplnené a preto nejasné a neúplné, čo bráni súdu, aby o ňom meritórne
rozhodnúť) odmietnuť, alebo rozhodnúť o veci meritórne, tzn. skutočne návrh navrhovateľa zamietnuť
ako nedôvodný.

Rozsudok súdu prvého stupňa ako celok nespĺňa náležitosti riadneho seriózne vypracovaného

rozhodnutia súdu, ku ktorému malo dôjsť po predchádzajúcom posúdení návrhu, resp. podania, ktoré
byť návrhom, po prípadnom odstránení jeho vád a nedostatkov a po vykonaní súdneho konania vrátane
vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, ktoré je podrobne upravené v Občianskom
súdnom poriadku.Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na

zachovávaniezákonov,načestnéplneniepovinnostíanaúctukprávaminýchosôb(§1O.s.p.).Odňatím
možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma
tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný
postup.

Pokiaľ odvolateľ namietal v odvolaní porušenie jeho práva v odňatí možnosti konať pred súdom, jeho
odvolacie argumenty sú dôvodné.

Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) zmyslom
a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1
dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu

o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu
ochranu dochádza, ak komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia
práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom,

porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené
relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou

zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl.
46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale
súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup,
nie však samotné rozhodovanie. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v

materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu.

Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a
právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní (vyhlásení a vyhotovení)
musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti,

jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku.

Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto
potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva
na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu)

uplatneniudôležitýchprocesnýchprávúčastníkovkonaniaslúžiacichnaochranuichprávaoprávnených
záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho
konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného
práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v
značnejmiereobmedzenýprijehouplatnenívdôsledkunesprávnehopostupusúdu,dochádzavtakomto

prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné
právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Po vrátení veci Okresnému súdu Galanta už vyššie citovaným uznesením Krajského súdu v Trnave, po
doručení zrušujúceho uznesenia, tento rozhodol uznesením zo dňa 16.05.2011, č.k. 16C/546/2007-252

apripustilzmenužalobnéhopetitu,nazákladečohopredmetomkonaniajemajetkováujmanavrhovateľa
za obdobie od 01.05.2004 do 12.05.2010 v sume 338.000,- Eur so 14,25% úrokom z omeškania od
doručenia návrhu odporcovi do zaplatenia. Uznesenie má vyznačenú právoplatnosť dňom 30.05.2011.
Aj napriek uvedenému súd v napadnutom rozsudku v jeho záhlaví ako predmet konania uvádza
nemajetkovú ujmu.

Uznesením zo dňa 23.06.2011, č.k. 16C/546/2007-287 súd prvého stupňa vyzval navrhovateľa na
doplnenie návrhu s poukazom na ust. § 79 O.s.p. na opísanie rozhodujúcich skutočností a doložil
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rozsahu, naznačenom v uznesení Krajského súdu v Trnave zo dňa09.11.2010, č.k. 24Co/20/2010-227, aby opísal základné skutkové okolnosti, aby nehnuteľnosti, ktorých
sa návrh týka riadne označil katastrálnym územím, ich konkretizáciou, lokalizáciou, výmerou, druhom
pozemku, bonitou pôdy a či spadajú pod príslušný vodný zdroj Jelka, aby uviedol príslušný Katastrálny

úrad a Správu katastra, ktoré predmetné pozemky evidujú, predložil list vlastníctva, na ktorom sú tieto
pozemky zapísané, aby predložil doplnený návrh v dvoch rovnopisoch, pretože žalobný návrh musí byť
jasný, zrozumiteľný a určitý, aby bol vykonateľný.

Aktuálne už nie je potrebné hodnotiť význam, zmysel a obsah tohto uznesenia, na ktoré však

navrhovateľ reagoval a s podaním zo dňa 11.07.2011 predložil súdu listinné dôkazy, týkajúce
preukázania pozemkov, ktorých sa uplatnený nárok týka. Predmetný doplnený návrh súd doručil
odporcovi (jeho právnej zástupkyni), ktorá k tomuto podaniu podala písomné vyjadrenie doručené súdu
prvého stupňa 05.09.2011 (č.l. 298 - 306). Na pojednávanie 14.12.2011 sa účastníci nedostavili a
súd pojednávanie odročil na 23.01.2012 s tým, že navrhovateľovi opätovne pod hrozbou poriadkovej
pokuty uložil špecifikovať predmet konania „tak ako je opísaný v podaní odporcu“, ktoré mu zrejme bolo

súdom doručené. Dňa 20.01.2012 navrhovateľ súdu doručil písomné podanie s návrhom na vydanie
mezitýmneho rozsudku a doplnil špecifikáciu predmetu konania a tiež zdôvodnil aktívnu legitimáciu
navrhovateľa. Dňa 22.01.2012 odporca e-mailom reagoval na toto písomné vyjadrenie tiež písomným
vyjadrením zo dňa 21.01.2012 v rozsahu 7 strán. Obsah zápisnice z pojednávania dňa 23.01.2011 je
chaotický, keď súd najprv konštatoval, že sa účastníci dostavili podľa prezentácie (za navrhovateľa

nikto, za odporcu nikto), potom prijal uznesenie, že pojednávať sa bude v neprítomnosti navrhovateľa
a odporcu, potom sa pokúsil o zmier medzi účastníkmi, následne prijal od zástupkyne odporcu do
spisu písomné vyjadrenie zo dňa 21.01.2012, ktoré krátkou cestou doručil navrhovateľovi. Účastníkov
stručne vypočul, pričom navrhovateľ žiadal o poskytnutie lehoty, aby mohol reagovať na podanie
odporcu, čo mu súd neumožnil, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Súd nevykonal okrem

nedostatočného výsluchu účastníkov žiadne dokazovanie, v spise sa nachádzajúce listinné dôkazy
neoboznámil, dokonca neoboznámil ani písomné podanie odporcu, na ktoré sa rozhodnutí odvoláva.
Návrh na „vykonanie znaleckého posudku“ zamietol a po poučení účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
napadnutýmrozsudkomzamietolcelýnávrh,ktoréhoprieskumjepredmetomtohtoodvolaciehokonania.

Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok vo veci je však predčasným rozhodnutím a
dôvody rozhodnutia sú nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozhodnutia neprípustne tvoria väčšinou len
mechanicky prekopírované prednesy účastníkov na pojednávaní (dokonca bez akejkoľvek potrebnej a
primeranej úpravy a prispôsobenia textu), tiež rozsiahla citácia nedostatočne označeného zákonného
ustanovenia, a odôvodnenie postráda logicky vyvodený záver súdu a zrozumiteľné dôvody. Aj v časti

rozhodnutia o trovách konania je rozhodnutie chaotické a nie riadne odôvodnené.

Je nesporné, že predmetom konania je náhrada škody vo výške 338.000,- Eur s príslušenstvom,
ktorú navrhovateľ uplatňuje z titulu postúpených pohľadávok od pôvodného navrhovateľa, ktorý návrh
odôvodňoval tým, že Rozhodnutím bývalého Západoslovenského krajského národného výboru v roku

1985 boli určené ochranné pásma vodného zdroja Jelka. V týchto pásmach boli preto stanovené
záväzné podmienky pre spôsob hospodárskeho využitia. Podľa Zákona o vodách patrí vlastníkovi,
správcovi alebo nájomcovi týchto pozemkov náhrada nemajetkovej ujmy za obmedzenie hospodárenia
na pozemkoch ochranného pásma vodárenských zdrojov. Ujmu znáša ten, kto vodárenský zdroj využíva
na plnenie úloh, t.j. v danom prípade odporca. Majetkovú ujmu možno uhradiť na základe dohody o

určení výšky za ročné, príp. dlhšie obdobie, alebo jednorazovou náhradou. Ak sa nedosiahne dohoda,
výška majetkovej ujmy sa určí na základe znaleckého posudku. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že je
oprávneným nájomcom pozemkov v katastrálnom území I.M., J. Q., Z., J. Z., K.M., ktoré pozemky však
bližšie nešpecifikoval a uvádzal, že nemôže riadne hospodáriť práve pre ochranné pásma na týchto
pozemkoch a vykazuje znižovanie úžitkovosti, výroby, kvality mlieka a mäsa, tzn. že o špecifický nárok,

ktorý musí súd posúdiť podľa jeho charakteru a rozhodnúť o ňom po vykonaní dokazovania, ktoré
účastníci navrhnú.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. návrh má obsahovať pravdivé opísanie rozhodujúcich
skutočností, ktorými navrhovateľ odôvodňuje opodstatnenosť uplatneného nároku. V konaní o

uplatňovaniepeňažnýchnárokovjepretopovinnýuviesťskutočnosti,zktorýchvyvodzujeichdôvodnosť.
Pretože súd je viazaný len petitom návrhu, môže posúdiť opodstatnenosť uplatňovaného nároku aj z
iných dôvodov vyplývajúcich zo skutočností, ktoré neboli v žalobe uvedené a ani neskôr účastníkom
tvrdené, ak ich inak z dokazovania zistil. Takému rozhodnutiu však musí predchádzať zákonné konanie(fair process), t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi
procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy

na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Ide o procesné práva,
ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní.

Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1).
Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto

procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť
dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného.
Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo
veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné
bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového

základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než
je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej
povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti
s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od
zistení z navrhnutých a vykonanýchdôkazov.Vpraxi môžunavrhnutédôkazyvyznieť(poichvykonaní

a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa
na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení
reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú
všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá
jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí súd rozhodnúť v situácii

dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým
podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností
významných z hľadiska hmotného práva.

Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam

prevecsamú,aleboktorébypotvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov (§120 ods.3).Onevykonaní
dôkazov súd rozhodne uznesením a vysvetlí svoje rozhodnutie aj v rozhodnutí o veci samej, spravidla
v rozsudku. Podľa zákonnej úpravy súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, než navrhli účastníci,
ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Výnimočnosť takého postupu je v zákone
vysvetlená len uvedením predpokladu, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Dôkaz listinou sa vykoná tak, že sudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej
obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Z uvedeného doplnenia zákona vyplýva,
že súd v takýchto prípadoch zisťuje tvrdené a preukazované skutočnosti z listín tak, že sa s nimi
oboznámi a výsledok tohto postupu uvedie v odôvodnení rozsudku alebo iného konečného rozhodnutia,

za predpokladu, že odôvodnenie vyžaduje štruktúru uvedenú v § 157 ods. 2 O.s.p.

Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.
Postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a
ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania

podstatnenevýhodnejšiepodmienkynapreukázaniesvojichtvrdení,nežakýmidisponujedruhýúčastník
konania, je nielen porušením práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ale aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako
základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. I. ÚS 49/01, z 19. decembra 2001)

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom, ale nie je svojvoľná, súdmusí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Judikatúratohtosúdusícenevyžaduje,abynakaždýargumentstrany,ajnataký,ktorýjeprerozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03

a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30. novembra 2009).
Spravodlivým prejednaním veci je teda súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného
súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku.

Okrem procesných pochybení, ktorých sa súd prvého stupňa dopustil( a sú uvedené vyššie) pred
rozhodnutímveci,porovnajúcodôvodneniepreskúmavanéhorozhodnutiaprvostupňovéhosúdusvyššie
uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie

s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani
vecne neodôvodnil, a preto je potrebné dať za pravdu navrhovateľovi, ktorý namietal porušenie jeho
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Vyjadrovať sa k podstate veci, tzn. k meritu (predmetu konania), t.j. škode vo výške 338.000,- Eur je

predčasné, pretože súd prvého stupňa o ňom nerozhodol rozhodnutím, ktoré by bolo možné preskúmať
z hľadiska jeho správnosti a zákonnosti.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že návrh nemusí obsahovať „všetko“, musí obsahovať to, čo od neho
zákon vyžaduje k tomu, aby ho súd mohol prejednať, tzn. aby sa stal predmetom prejednania, tzn.

predovšetkým musí byť z neho jasné čoho sa ním navrhovateľ domáha a z akých dôvodov.

Súd prvého stupňa si preto musí predovšetkým ujasniť, či návrh považuje už za úplný jasný a
zrozumiteľný a s určitým petitom o ktorom chce meritórne rozhodnúť. Ak áno, potom nie je dôvodnéuž vytýkať návrhu jeho nedostatky a vady, pretože o návrhu súd už koná, je preto povinný vykonať
dokazovanie podľa návrhu účastníkov, ak niektorý z navrhnutých dôkazov nevykoná, toto rozhodnutie
musí náležite odôvodniť. Písomné vyjadrenia účastníkov treba doručiť protistrane, tak aby táto malo

možnosť sa s nimi riadne oboznámiť a aby jej nebola odňatá možnosť kvalifikovane na ne reagovať.
Listinné dôkazy predložené účastníkmi treba oboznámiť a tak vykonať nimi dokazovanie. Výsledky
dokazovania musí súd riadne vyhodnotiť a v náväznosti na tieto výsledky, posúdiť unesenie dôkazného
bremena, ktoré je v danom prípade na navrhovateľovi.

Súd prvého stupňa je teda povinný zaoberať sa v prvom rade kvalifikáciou uplatneného nároku, podriadiť
ho pod príslušné zákonné ustanovenia upravujúceho tento vzťah, vyhodnotiť právnu argumentáciu
účastníkov konania a výsledky vykonaného dokazovania. Treba aby uviedol ako dospel k záveru o
právnom základe uplatneného nároku, následne posúdiť jeho uplatnenú výšku (vrátane postúpenej
pohľadávky, nakoľko jej uplatnenie už pripustil uznesením, ktorým pripustil zmenu návrhu) a následne,
pri zachovaní všetkých procesno-právnych ustanovení, po prípadnom opätovnom výsluchu účastníkov

a doplnení dokazovania je povinný o veci znovu rozhodnúť, pričom je povinný rozhodnutie v každej
jeho časti riadne odôvodniť tak, aby vyhovovalo kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., tzn.
odôvodnenie musí byť zrozumiteľné, jasné, konkrétne, musí byť zjavné o čom, ako a prečo súd rozhodol
tak, ako rozhodol. Musí obsahovať právne odôvodnenie a vecnú argumentáciu súdu, ktorá musí byť
výsledkom zhodnotenia vykonaného dokazovania. Je neprípustné, aby si súd bez ďalšieho osvojoval

názor toho ktorého účastníka, odvolával sa na neho vo svojich rozhodnutiach. Súd rozhodnutie musí
odôvodniť svojimi argumentmi, ktoré majú byť zrozumiteľné a presvedčivé. Odvolací súd tiež pripomína,
že v rozhodnutí pokiaľ sa súd odvoláva na zákonné ustanovenia, odkaz na ten-ktorý zákon má byť
určitý, nestačí označenie „starý a nový zákon o vodách“, bez ich predchádzajúceho presného označenia
číslom a rokom, pričom súd sa musí vyvarovať aj zámene bežne užívaných skratiek Zb. a Z.z.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.