Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 9, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/71/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117218163
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117218163.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.

Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobkýň 1/ C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N.. D. XXXX/X, P., 2/ B. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. hrdinov XXX/XX, P., zastúpených S. kancelária
I.. C. J. - I.. Silvia J., so sídlom G. XXXX, P. proti žalovanej C.. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. I.
XXX, zastúpenej I.. I. T., advokátom, so sídlom J. X. XXXX/XXX, P., za účasti intervenienta na strane
žalovanej T. poisťovňa, a. s. E. W. N., so sídlom E. XX, J., W.: XX XXX XXX, zastúpeného V. L. & G., so
sídlom K. nábrežie X/A, J., W.: XX XXX XXX, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č. k. 20C/47/2017-43, zo dňa 07. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyne 1/, 2/ m a j ú proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu
20.000,- eur a žalobkyni 2/ sumu 20.000,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu
zamietol. Rozhodol, že žalobkyne 1/, 2/ majú proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyne sa podanou žalobou domáhali, aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 40.000,- eur a
žalobkyni 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 40.000,- eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že Okresný súd Trenčín vydal dňa
05.06.2017 trestný rozkaz č. k. 4T/73/2017-286, ktorým uznal žalovanú vinnou tým, že dňa 25.10.2016

v čase okolo 6:00 hod. viedla osobné motorové vozidlo značky V. G., R.: P. po hlavnej ceste číslo
1/9, za obcou C. B. v smere na P., pri predbiehaní nákladného motorového vozidla značky O. G. R.:
P.XXX BP s prívesom sa nestihla zaradiť do svojho jazdného pruhu, v dôsledku čoho
došlo k zrážke medzi osobným motorovým vozidlom, ktoré viedla obvinená, s protiidúcim osobným
motorovým vozidlom značky E. V., R.: TO-XXX DA, ktoré jazdilo po hlavnej X/X v smere od P. do obce
C. B. a ktoré viedla vodička E. Y., pričom následkom kolízie oboch osobných motorových vozidiel došlo
k usmrteniu spolujazdkyne sediacej na zadnom sedadle osobného motorového vozidla značky E. V.,

I. G., naposledy bytom P. - X., K.. Y.v XXX/XX. X. svojím konaním predchádzala vozidlo a nemala
pred sebou rozhľad na takú vzdialenosť, ktorá je potrebná na bezpečné predchádzanie a nemohla sa
bezpečne zaradiť pred vozidlo, ktoré chcela predísť a ohrozila vodiča jazdiaceho v protismere, teda
inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a ďalšiemu inému aj ťažkú ujmu na zdraví. Žalovaná bola za toodsúdená na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, ktorého výkon jej bol podmienečne
odložený na skúšobnú dobu 30 (tridsať) mesiacov a zároveň bol žalovanej uložený trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá každého druhu na 4 (štyri) roky. Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku

bola žalovanej uložená povinnosť nahradiť poškodenej žalobkyni 1/ škodu v sume 1.586,63 eur. Trestný
rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 12.09.2017. Žalobkyne sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy z
dôvodu, že žalovaná zasiahla neoprávnene do ich osobnostných práv, konkrétne do práva na ochranu
súkromia. Žalobkyne boli súdom odkázané so svojim nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy na
civilný proces. Žalovaná spôsobila neoprávnený zásah svojím konaním, je pôvodcom zásahu, a je teda

pasívne vecne legitimovaná v konaní o ochranu osobnosti žalobkýň, do ktorých osobnostných práv
žalovaná neoprávnene zasiahla. Na strane žalovanej ako žalovaná v 2. rade teda nemusela vystupovať
Komunálna poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, ktorá bola poisťovateľom zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla značky V. G., R.: TN-XXX BZ, pričom poistný vzťah trval aj
od 12.06.2016 do 11.06.2017, teda aj v čase predmetnej dopravnej nehody, ako vyplýva z predloženej
poistky č. XXXXXXXXXX. Uvedená poisťovňa mala v konaní procesnú pozíciu intervenienta na strane

žalovanej vzhľadom na jej právny záujem na výsledku konania titulom uvedeného poistného vzťahu.

4. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy, v závislosti na individuálnych
okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Žalobkyne stratili možnosť realizácie a ďalšieho
rozvoja rodinného života s matkou a sú o citový vzťah k nej úplne a natrvalo ochudobnené a túto značnú

ujmu by takto vnímala každá iná osoba v porovnateľnej situácii v akej sú žalobkyne. Z uvedeného
je zrejmé, že žiadna forma morálneho zadosťučinenia by nepostačovala na to, aby bola primerane
vyvážená a zmiernená vzniknutá značná nemajetková ujma na strane žalobkýň, ktorých právo na
ochranu osobnosti bolo porušené zásahom s neodstrániteľnými následkami. Súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o uplatnenom nároku zohľadnil závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy so zreteľom na

jej intenzitu, rozsah, dopad a vzal zreteľ aj na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobkýň. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000,- eur pre
každú zo žalobkýň považoval za primeraná. Tvrdenia žalobkýň 1/, 2/ o tom, že žalobkyne tvorili s
ich matkou plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami boli v konaní
preukázané výsluchom svedkov P. Y. a W.. P. I., ktorí ako partneri, resp. manželia žalobkýň boli v

častom kontakte s matkou žalobkýň a vedeli sa hodnoverne vyjadriť k charakteru vzťahu žalobkýň s ich
matkou pred jej úmrtím. Z výsluchu žalobkýň a svedeckých výpovedí bolo preukázané, že žalobkyne
a ich matka pred jej usmrtením mali plnohodnotné citové väzby, usporiadané a blízke rodinné pomery,
vzájomnesipomáhali,bolivneustálomkontakte,trávilispoluvoľnéchvíle,dovolenky,anáhlasmrťmatky
žalobkynevemocionálnejsféresilnozasiahla.Závažnosťvzniknutejujmyvyplývaztoho,žecitovéväzby

medzi žalobkyňami a ich matkou pred jej úmrtím boli hlboké a intenzívne. Usmrtením matky žalobkýň
došlo k trvalému pretrhnutiu medziľudských väzieb žalobkýň s ich matkou, k neodstrániteľnej ujme na
právach žalobkýň, pre ktoré bola ich matka mimoriadne dôležitou osobou v rámci rodinného života. Silné
citové puto žalobkýň a ich matky viedlo u žalobkýň k ľudsky prirodzenému smútku, ktorý pretrváva i v
súčasnosti, čomu nasvedčuje aj to, že žalobkyne pri rozprávaní o ich matke a o jej predčasnej smrti

na pojednávaní v rámci výsluchu nedokázali udržať slzy. Žalobkyne stratili definitívne možnosť tráviť
spoločné chvíle s ich matkou, prejavovať svoje city k nej a prijímať jej prejavy citov k nim, ktoré im
prejavovala počas jej života, ako aj možnosť nechať si od rodiča poradiť, vzájomne si s matkou pomáhať,
žalobkyni 1/ aj v súvislosti so starostlivosťou a výchovou o jej dve maloleté deti. Uvedený dôsledok je
umocnený aj tým, že úmrtím matky stratili žalobkyne posledného rodiča, keďže otec žalobkyniam zomrel

v roku 2010 a nemožno opomenúť ani fakt, že matka žalobkýň bola pred úmrtím zdravá, zomrela vo
veku 54 rokov, v ktorom bolo možné predpokladať ďalší život matky a jej náhla smrť je pre žalobkyne
ako pre každého iného v porovnateľnej situácii obzvlášť citeľná. Bol vzatý zreteľ na skutočnosť, že
zo strany žalovanej nešlo o úmyselný trestný čin, ale čin nedbanlivostný s tým, že žalovaná sa na
pojednávaní žalobkyniam ospravedlnila za svoje konanie. Zohľadnil aj ďalšie okolnosti, za akých k

neoprávnenému zásahu došlo. V čase úmrtia matky s ňou nežili v spoločnej domácnosti žalobkyňa 1/
10 rokov, a žalobkyňa 2/ 4 roky, no boli spolu v neustálom telefonickom, prípadne osobnom kontakte v
rámci realizácie pevného vzťahu matky s jej dcérami, čo vyplynulo z výsluchov žalobkýň a svedkov a je
to zrejmé aj z toho, že bývali v rovnakom meste. Žalobkyne boli v čase úmrtia matky plnoleté a finančne
nezávislé od matky, budovali si vlastné rodiny s partnermi a citové väzby k partnerom. Ak by žalobkyne

v čase úmrtia ich matky nemali svojich životných partnerov a žalobkyne by boli citovo naviazané len na
matku žalobkýň, prípadne by boli žalobkyne aj odkázané na výživu zo strany matky, bola by ujma v ich
osobnostnej sfére nepochybne ešte výraznejšia a zodpovedala by jej vyššia náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch než 20.000,- eur. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že pre žalobkynebola smrť ich matky nepriaznivým psychologickým činiteľom, ktorý viedol k hlbokému a trvalému smútku.
V konaní nebolo tvrdené, že by smrť matky žalobkýň viedla k vážnej duševnej poruche žalobkýň, ktorá
skutočnosť by odôvodňovala priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch než 20.000,-

eur. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je výška nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- eur pre
každúzožalobkýňprimeranouaspravodlivounazmierneniezásahudoosobnostnýchprávžalobkýň.Po
vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti súd uzavrel, že žaloba žalobkýň
je dôvodná v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 20.000,- eur pre každú
zo žalobkýň.

5. Žalobkyne sa domáhali každá náhrady nemajetkovej ujmy po 40.000,- eur a súd vyhovel žalobe, čo do
20.000,-eurvprospechkaždejzožalobkýň,vozvyškužalobuzamietol.Čistomatematickýmporovnaním
úspechu žalobkýň a žalovanej by bolo možné dospieť k záveru, že strany mali úspech v konaní rovnaký,
čo by podľa § 255 ods. 2 CSP bolo premietnuté do výroku, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania. Takéto mechanické rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania by podľa názoru súdu

nebolo v tomto spore spravodlivé. CSP už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne
nepatrnej časti alebo, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu, pričom základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

V prejednávanej veci výška plnenia (uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) závisela od
úvahy súdu. Žalobkyne nemohli predvídať výšku plnenia, ktoré im súd rozsudkom prizná. Rozhodujúca
je skutočnosť, že súd konštatoval porušenie osobnostných práv žalobkýň, v dôsledku čoho vzniklo
žalobkyniam právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a žalobkyne boli úspešné v merite veci.
Samotnú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy treba vnímať ako podružnú, vedľajšiu, nemajúcu

vplyv na stanovenie rozsahu náhrady trov konania žalobkýň. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal
súd prvej inštancie za to, že žalobkyniam patrí podľa čl. 4 ods. 1, ods. 2 CSP nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % z priznaného plnenia, keďže takýto výrok o náhrade trov konania zodpovedá
spravodlivému a rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov v prejednávanej veci. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí.

6. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3
Občianskeho zákonníka a § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná a žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že zaviaže žalovanú na
povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 10.000,- eur, žalobkyni 2/ sumu 10.000,- eur, vo zvyšnej časti
žalobu zamietne a o trovách konania rozhodne tak, že žiadnej zo strán sporu neprizná právo na náhradu
trov konania. Zároveň navrhla, aby jej odvolací súd priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100 %. V odvolaní uviedla, že už v samotnom konaní pred súdom prvej inštancie nepopierala,
že bola uznaná vinnou v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín sp. zn. 4T/73/2017. Nepopierala
právo žalobkýň na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá ujma im bola spôsobená jej konaním,
nakoľkojejkonanieboloprávoplatnýmtrestnýmrozkazomsúduvyhodnotenéakonedbanlivostnýtrestný
čin, a teda je zrejmé, že jej zásah do osobnostných práv žalobkýň, do práva na ochranu súkromia a

rodinného života bol neoprávnený. Je nepochybné, že citové väzby medzi žalobkyňami a ich matkou
pred jej úmrtím boli hlboké a intenzívne, pričom im jej stratou bola spôsobná nemajetková ujma. Uviedla
však, že žalobkyne boli v čase úmrtia ich matky plnoleté a finančne nezávislé od svojej matky, pričom
si budovali vlastné rodiny so svojimi partnermi. Nesúhlasila s priznanou výškou nemajetkovej ujmy. V
súvislosti s uvedeným poukázala napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.01.2017, sp.

zn. 7Co/121/2016, v ktorom súd dal do pozornosti aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a to III.
ÚS 646/2015 a I.ÚS 474/2016.“ Vychádzajúc z týchto, ako aj iných obdobných rozhodnutí, zo všetkých
zistených, navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov a z princípu spravodlivého usporiadania vzťahov strán
sporu, nepovažovala súdom priznanú sumu po 20.000,- eur pre každú zo žalobkýň za primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Opätovne poukázala na fakt, že ak by v spore na strane

žalovaných bola aj Komunálna poisťovňa, a. s., ktorá bola v danej veci pasívne legitimovaná, a táto
by považovala žalovanú sumu za primeranú, mohol by byť jej pohľad na žalovanú sumu iný. Avšak,
nestalo sa tak, nakoľko právny zástupca žalobkýň v podanej žalobe neuviedol Komunálnu poisťovňu,
a. s. ako žalovanú 2/, čím sa okrem iného výplata súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vpeniazoch v prospech žalobkýň, z dôvodu žalovanej nemajetnosti, oddiali. Uviedla, že po právoplatnom
rozhodnutí súdu v danej veci bude nútená vyvolať ďalší súdny spor, kde bude ako pasívne legitimovaná
strana sporu vystupovať práve Komunálna poisťovňa, a. s., s ktorou mala v čase spáchania dopravnej

nehody uzatvorenú zmluvu na PZP. Keďže poisťovňa nebola stranou sporu na strane žalovanej, hoci
by bola bez pochýb pasívne legitimovaná v danej veci, v súvislosti s ďalším súdnym konaním žalovanej
vzniknú ďalšie zbytočné trovy, ktorým sa dalo predísť tým, ak by protistrana zažalovala poisťovňu už v
tomto konaní, čím by sa bez pochýb urýchlilo i vyplatenie súdom priznanej sumy žalobkyni 1/ a 2/. Aj
uvedenébolopotrebnézohľadniťprirozhodovaníonáhradetrovkonania.Krovnakémuzáveruopotrebe

krytia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode
povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel dospel Súdny
dvor i v rozsudku zo dňa 24.10.2013 vydaným vo veci C-277/12. Zastávala názor, že súd podľa § 255
ods. 2 CSP nemal žiadnej zo strán priznať právo na náhradu trov konania, a to z dôvodu, že strany sporu
mali v konaní úspech rovnaký. Poukázala na to, že súd konštatoval, že rozhodnutie o výške plnenia
záviselo na úvahe súdu, čo sa síce zakladá na pravde, ale žalobkyne zastúpené advokátom museli

vedieť aká je súdna prax a museli si byť vedomé, že suma 40.000,- eur je zjavne neprimeraná. Súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí na podporu správnosti svojho tvrdenia v súvislosti s priznaním
náhrady trov konania v rozsahu 100 % v prospech žalobkýň poukázal na rozsudok Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 08.06.2017, sp. zn. 6Co/288/2017. Uvedené konanie sa od predmetného konania líši
práve v tom, že v konaní 6Co/288/2017 žalobcovia označili ako žalovaného i poisťovňu, čo je úplne

odlišná situácia.

8. K podanému odvolaniu žalovanej sa, prostredníctvom právneho zástupcu, písomne vyjadrili
žalobkyne 1/, 2/, ktoré navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe §
387 CSP ako vecne správny potvrdil a zároveň, aby zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobkyniam

1/, /2 náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Žalobkyne 1/ a 2/ považujú rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny a zákonný v celom rozsahu a odvolacie námietky žalovanej proti správnosti
tohto rozsudku úplne neopodstatnené a účelové. Súd prvej inštancie rozsiahlym spôsobom a správne,
dostatočne a preukázateľne zistil skutkový stav veci potrebný pre jeho rozhodnutie a tento správne
právne posúdil a presvedčivo a vo svojej podstate vyčerpávajúco zdôvodnil. Toto rozhodnutie súdu prvej

inštancie žalobkyne 1/ a 2/ vnímajú a považujú za spravodlivé a za satisfakciu v danej veci. Žalovaná
napriek tomu, že je právne zastúpená advokátom, v podanom odvolaní neuviedla odvolacie dôvody. V
zmysle § 363 CSP popri všeobecných náležitostiach je potrebné v odolaní uviesť aj to, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne. Na základe tejto skutočnosti žalobkyne 1/, 2/ navrhli odvolanie
žalovanej odmietnuť podľa § 386 písm. b) CSP. Žalobkyne 1/, 2/ sú dcérami I. G., nar. XX.XX.XXXX,

ktorá zomrela dňa 25.10.2016 a to protiprávnym konaním žalovanej, ktorá svojou bezohľadnou jazdou
usmrtila ich matku. Žalobkyne 1/, 2/ navždy stratili milovanú matku a možnosť rozvíjať s ňou spoločné
rodinné vzťahy a veľmi ťažko si prečítali odvolanie žalovanej, ktoré považovali priam za bezcitné a
cynické. Žalobkyne 1/ a 2/ si nedovolia polemizovať o hodnote ľudského života ako žalovaná, pre
žalobkyne mala matka a vzťah s ňou nevyčísliteľnú hodnotu. Žalobkyne s pokorou prijali rozsudok súdu

prvej inštancie, pretože odôvodnenie rozhodnutia, ako aj postup súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal
vydaniu rozhodnutia vo veci samej vnímali ako profesionálny a zároveň veľmi ľudský. Súd prvej inštancie
rozhodol po zvážení všetkých okolnosti daného prípadu, po náležitom zistení skutkového stavu výsluchu
žalobkýň, ako aj nimi navrhnutých svedkov. Žalovaná sa do pojednávania nezapájala, návrhy na
doplnenie dokazovania nemala, k výške uplatnenej nemajetkovej ujmy sa nevyjadrila, len požiadala súd,

aby rozhodol spravodlivo. Žalobkyne l/ a 2/ rozsudok súdu prvej inštancie vnímajú ako spravodlivý. Čo
sa týka výšky požadovaného zadosťučinenia v peniazoch, túto žalobkyne stanovili s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj okolností, za ktorých došlo k neoprávneného zásahu
do práva na ochranu osobnosti. Žalobkyne majú za to, že súd prvej inštancie pri stanovovaní výšky
primeraného finančného zadosťučinenia musí prihliadnuť k vysokej intenzite nepriaznivého následku,

k jeho nereparovateľnosti, k nečakanosti úmrtia žalobkýň matky. Uviedli, že voči rozhodnutiu súdu
prvej inštancie ani nepodali opravný prostriedok, pretože celé súdne konanie na nich mimoriadne
zle psychicky vplýva. Žalovaná však koná presne opačne s tým, že v podanom odvolaní uviedla, že
aby uhradila priznanú nemajetkovú ujmu, bude nútená čerpať úver. Žalobkyne 1/, 2/ k tomuto úplne
nemiestnemutvrdeniužalovanejuviedli,žežalovanásplatínáhradunemajetkovejujmyaďalejsižijesvoj

život ako predtým, ale ich život už nikdy nebude ako predtým, pretože ujma, ktorú im žalovaná spôsobila
je trvalá a neodstrániteľná. S tvrdením žalovanej, že podľa ustálenej súdnej praxe za primeranú
náhradu pri strate blízkeho príbuzného v priamom rade sa považuje čiastka 10.000,- eur, absolútne
nesúhlasia. Žalobkyne uvedené rozhodnutia, na ktoré žalovaná poukázala, považujú za nepravdivé,nesprávne a nenáležité, pretože predmetné rozhodnutia sa nezaoberali posudzovaním správnosti alebo
nesprávnosti výšky určenej nemajetkovej ujmy. Nepovažovali za správne poukazovať ani na iné prípady,
pretože len zo samotnej výšky priznanej nemajetkovej ujmy nie je možné zistiť individuálne okolnosti

každého daného prípadu, na základe ktorých súd rozhodol. Rozhodovacia prax súdov vždy zohľadňuje
špecifiká konkrétneho prípadu a ako uviedol aj Ústavný súd SR v obdobných prípadoch je možná aj
odlišnosť právnych názorov, pokiaľ je založená na racionálnej právnej argumentácii. Súd prvej inštancie
precízne, odborne a erudovane právne vyargumentoval výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,
preto sa nehodlajú znížiť k tomu, že budú uvádzať konania, resp. iné prípady a priznané výšky náhrady

nemajetkovej ujmy. K neustálemu poukazovaniu žalovanej na skutočnosť, že žalovanou v spore mala
byť aj poisťovňa, ktorá je podľa nej pasívne vecne legitimovaná v danom spore, sa žalobkyne detailne
vyjadrili v priebehu konania pred súdom. Súd prvej inštancie v tomto smere výslovne uviedol, že tento
právnynázorjesprávnyanastranežalovanejnemuselavystupovaťpoisťovňa.Poisťovňavpredmetnom
spore vystupuje ako intervenient, na pojednávaní vyslovene uviedla, že nemá záujem o žiadnu dohodu
sožalobkyňami.Anitátonámietkažalovanejtedaniejedôvodnáapoukázalinato,žesamotnéodvolanie

je vedené len snahou oddialiť rozhodnutie vo veci samej.

9. V písomnej duplike k vyjadreniu žalobkýň 1/, 2/ žalovaná uviedla, že odvolaním napadla rozsudok vo
všetkýchjehovýrokoch.Výrok,ktorýmsúdprvejinštanciežalobuvozvyškuzamietol,napadlaodvolaním
z toho dôvodu, že tento výrok logicky nadväzuje na výrok, ktorým súd uložil povinnosť žalovanej

zaplatiť žalobkyniam náhradu nemajetkovej ujmy. K námietke žalobkýň, že odvolanie nemalo podstatné
náležitosti uviedla, že absencia doslovného označenia odvolacích dôvodov uvedených v zákone nemá
za následok porušenie ustanovenia § 363 CSP. Jednotlivé odvolacie dôvody v predmetnom odvolaní
jednoznačne a zrozumiteľne odôvodnila, pričom z ich odôvodnenia je zrejmé, aké pochybenia sú súdu
prvej inštancie vytýkané. Opätovne uviedla, že už v konaní pred súdom prvej inštancie nepopierala,

že bola uznaná vinnou, takisto uviedla, že nepopiera právo žalobkýň na náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá im bola spôsobená jej zavinením, a nespochybnila citové väzby medzi žalobkyňami a ich
matkou. Napriek skutočnosti, že stratou matky bola žalobkyniam nepochybne spôsobená nemajetková
ujma, opätovne podotkla, že nesúhlasí s výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na to,
že žalobkyne v čase úmrtia matky neboli odkázané na výživu zo strany matky, boli plnoleté, boli

finančne zabezpečené a mali svojich životných partnerov. K námietke týkajúcej sa poukazovania na
iné rozhodnutia súdov uviedla, že v praxi je bežné, že v súdnych konaniach sa často poukazuje na
judikatúru v obdobných právnych veciach, ktorá podporuje, prípadne vyvracia správnosť tvrdení strán
sporu, pričom takéto rozhodnutia majú pre súd len odporúčací charakter a nie sú pre súd záväzné.
Na margo rozhodnutí, ktoré žalobkyne dali do pozornosti, uviedla, že tieto sa rovnako nedajú aplikovať

na konkrétny prípad, pretože aj v týchto rozhodnutiach išlo o iné okolnosti, za ktorých bola priznaná
náhradazanemajetkovúujmu.Uviedla,žepoukazomnainérozhodnutia nebolojejsnahoupaušalizovať
výšku sumy za smrť človeka, ale upozorniť na rozhodovaciu prax súdov vyšších stupňov v obdobných
právnych veciach, z ktorých vyplýva akým spôsobom súdy pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy
zohľadňujú špecifiká konkrétnych prípadov. Uviedla, že pôvodne žalovaná suma bola zo strany žalobkýň

umelo nadsadená, uvedomujúc si, že im bude súdnym rozhodnutím priznaná omnoho nižšia suma. Na
záver, k tvrdeniu žalobkýň, že poisťovňa nie je žalovanou stranou, uviedla, že v konaní to nepovažovala
za vadu konania, avšak navrhovala, aby bola žalovaná aj poisťovňa, a to z dôvodu hospodárnosti a
rýchlosti konania.

10. S odôvodnením, že žalovaná v duplike neuviedla žiadne nové relevantné námietky, ani tvrdenia,
žalobkyne 1/, 2/ uviedli, že nepovažujú za potrebné sa k vyjadreniu opätovne vyjadrovať.

11. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

12. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok. Určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu.
Odvolací súd sa v danom prípade v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu

prvej inštancie. Po dôkladnom preskúmaní odvolacích námietok dospel k záveru, že súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav, ktorý posúdil v súlade s hmotným právom. V dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu. Odvolací súd si preto
osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne podľa § 387 ods. 2 CSP poukazuje.13. Predovšetkým odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k výhrade žalobkýň 1/, 2/ ohľadne
absencie odvolacích dôvodov podaného odvolania. Súdnou praxou už totiž bolo ustálené, že v odvolaní

nie je nevyhnutne potrebné výslovne uviesť konkrétne ustanovenie, pre ktorý v zákone stanovený
odvolací dôvod odvolateľ rozhodnutie napáda. Pokiaľ je z obsahu odvolania zrejmé, akým dôvodom
odvolateľ odôvodňuje svoje odvolanie, znamená to, že splnil požiadavku uvedenia dôvodov odvolania.
V opačnom prípade by bol postup súdu príliš formalistický a odoprel by prístup k spravodlivosti tým
odvolateľom, ktorý by obsahovo správne namietali v čom vidia nesprávnosť rozhodnutia, len by neuviedli

konkrétne paragrafové znenie, pod ktoré by tieto dôvody právne podradili. V danom prípade žalovaná
jasne uviedla, prečo odvolanie podala a z akých dôvodov považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie
za nesprávne.

14. V danom konaní sa pozostalí príbuzní (žalobkyne 1, 2,) domáhali proti osobe, ktorá spôsobila
dopravnú nehodu, pri ktorej zomrela ich matka, nemajetkovej ujmy. Každá žalobkyňa žiadala 40.000,-

eur. Protiprávne konanie žalovanej bolo preukázané právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní,
ktorého skutkovými zisteniami o spáchaní trestného činu žalovanou, je súd viazaný. Súd prvej inštancie
každej žalobkyni priznal nemajetkovú ujmu v sume 20.000,- eur, rozsah priznanej ujmy je podaným
odvolaním žalovanou spochybňovaný, žalovaná nespochybňuje skutkové, ale právne závery.

15. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

16. Podľa § 13 ods. 1, 2 , 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby

sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo.

17. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka obsahuje prostriedky ochrany osobnostných práv.
Všeobecnou podmienkou uplatnenia ochrany podľa tohto ustanovenia je, že ide o závažnejší zásah
do psychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu

na jednotlivých stránkach osobnosti. Súdna prax rozlišuje 3 prostriedky ochrany osobnostných práv:
1./žalobu na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba); 2./ žalobu na odstránenie
následkov už uskutočnených zásahov (reštitučná žaloba); 3./ žaloba na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia (satisfakčná žaloba). Uvedené špeciálne prostriedky súdnej ochrany osobnostných
práv sa podľa jednotlivých okolností konkrétneho prípadu môžu uplatniť samostatne alebo kumulatívne

(ak si to vyžaduje ich účel). Z citovaného ustanovenia § 13 vyplýva, že ak môže byť vzniknutá
nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem
morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých
prípadoch, kde došlo k porušeniu osobnostných práv v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je
primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé

priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Spôsob odstránenia následkov zásahu do osobnostných práv
bude rozdielny podľa povahy veci, najmä podľa druhu zásahu do práva na ochranu osobnosti a podľa
okolností, za ktorých k zásahu došlo. Zo žaloby žalobkýň 1/, 2/ je zrejmé, že sa jedná o satisfakčnú
žalobu, a to so zreteľom na to, že zásah do osobnostných práv nemožno odčiniť obnovením pôvodného
stavu.

18. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť
svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na dve hľadiská, a to tak na závažnosť
vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to ako na strane žalobkýň, tak
aj na strane žalovanej. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu v súlade s požiadavkami spravodlivosti, pričom slovenský právny poriadok nepozná minimálnu
ani maximálnu hranicu výšky finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce,že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia podľa § 13 ods. 1 OZ a to najmä z
hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov.

19. V danom prípade nespochybniteľne došlo k zásahu do osobnostných práv nebohej ako aj jej rodiny
v tej najhoršej možnej intenzite, keď zásah nie je možné odčiniť len ospravedlnením či prinavrátením do
pôvodného stavu. Vzhľadom k tomu, že došlo k usmrteniu nebohej, matky žalobkýň 1/, 2/, z hľadiska
pozostalých trestno-právna ochrana je nedostatočná, rovnako ako klasická občianskoprávna ochrana
prostredníctvom náhrady škody, s poukazom na citovú ujmu vzniknutú žalobkyniam 1/, 2/ vzhľadom na

postavenie matky v rodinných vzťahoch.

20. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex
offo. Sú to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu
do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä

so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a dĺžku jej trvania.

21. Všeobecne platí, že spôsob ochrany osobnosti musí byť primeraný povahe zásahu, pričom
nutnosťou je stanoviť mieru závažnosti zásahu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného

prípadu-existenciazávažnejujmy.Trebavychádzaťznáslednejreakcie,ktorúzásahvyvolal.Tútomieru
treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie.

22. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri

určenítejtovýškysúdmusíprihliadnuťajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlo.Tietookolnosti
môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.

23. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi
príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie

a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať
vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným
sociálnych,morálnymacitovýmväzbámpredstavovaťnatoľkozávažnúnemateriálnuujmuprerozvíjanie
a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť, či
vážnosť v spoločnosti. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu

vo svojom živote stretnúť. Preto šokujúca smrť matky žalobkýň 1/, 2/ predstavuje udalosť mimoriadnu
s nenapraviteľným následkom. Aj podľa odvolacieho súdu sú žalobkyne 1/, 2/ zasiahnuté stratou
osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním je práve upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov a
odovzdávanie materskej lásky, na ktorých je človek existenčne závislý. Jej absencia sa negatívne prejaví
nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý budúci život človeka.

Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich
základ rodinného života.

24. Odvolací súd je toho názoru, že súdom prvej inštancie priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy,
určená z konkrétnych, dokazovaním zistených skutočností, ktoré neboli odvolaním spochybnené, je

postačujúca a primeraná vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj závažnosť zásahu do nemajetkovej
sféry. Priznanie nemajetkovej ujmy nie je reparáciou. Je nespochybniteľné, že žiadna priznaná suma
nenahradí žalobkyniam matku, no môže zmierniť následky vzniknutej nemajetkovej ujmy. Žalobkyne 1/,
2/ budú stratu matky pociťovať po celý život. Smrť obete dopravnej nehody bola nepochybne nečakaná,
tragická, žalobkyňami nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a nenávratne pretrhala doterajšie

väzby, čím žalobkyne stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k nebohej
matke. Matka žalobkýň bola zdravá, pracujúca, mala 54 rokov, nesporne bola veľkou oporou pre obe
svoje dcéry. Aj keď z výsluchu žalobkýň 1/, 2/ i svedkov vyplynulo, že vzťah medzi žalobkyňami a ich
matkou bol blízky, išlo o vzťah rodiča a dospelých detí, ktoré mali svoje rodiny a s matkou nežili v
spoločnej domácnosti a teda ani neboli finančne závislé na matke. Okrem toho bolo potrebné vziať

do úvahy aj osobu žalovanej, ktorá dopravnú nehodu spôsobila z nedbanlivosti, nebola pod vplyvom
alkoholu, k spáchaniu skutku sa priznala, tento oľutovala a na pojednávaní sa žalobkyniam 1/, 2/
ospravedlnila.25. Pri uplatňovaní nárokov z náhrady škody platí zásada, že poškodený musí uplatniť svoje právo
voči tomu, kto za škodu zodpovedá. Iba výnimočne má poškodený priame právo na náhradu škody
voči poistiteľovi, a to ak tak ustanovujú osobitné predpisy. Takýmto osobitným predpisom je aj zákon

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
ktorý v § 15 stanovuje, že poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo
proti poisťovateľovi. Poškodený tak môže náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
požadovať buď od poisteného škodcu, alebo od poisťovateľa, pričom ani v jednom prípade nie je
zavedený paušalizovaný systém náhrady nemajetkovej ujmy v prípade úmrtia príbuzného. Voľba je

výlučne na oprávnenej osobe. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má nárok na to isté plnenie
proti viacerým subjektom, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu, proti škodcovi ide
o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie založené
všeobecným právnym predpisom. Prichádza tak do úvahy možnosť podania žaloby proti subjektom,
medzi ktorých patrí trestne zodpovedný vodič motorového vozidla, prevádzkovateľ motorového vozidla,
či poisťovňa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pokiaľ sa v danom

prípade žalobkyne 1/, 2/ rozhodli uplatniť nárok iba voči žalovanej, ktorá spôsobila dopravnú nehodu a
zavinila tak smrť matky žalobkýň, je to ich výlučná kompetencia pri vedení sporu, preto nebola dôvodná
námietka žalovanej týkajúca sa skutočnosti, že žalobkyne 1/, 2/ nežalovali aj Komunálnu poisťovňu, a.
s., s ktorou mala v čase spáchania dopravnej nehody žalovaná uzatvorenú zmluvu na PZP.
26. V rozsahu napadnutého odvolania sa odvolací súd zaoberal aj namietaným výrokom o trovách

konania. V sporovom konaní sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada zodpovednosti
za výsledok konania, ktorá vyjadruje, že strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku
rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok
meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu.

Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na rozdiel od
predchádzajúcej právnej úpravy, CSP aktuálne nepozná stav, keď súd môže priznať plnú náhradu trov,
ak účastník mal vo veci úspech len čiastočný a rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.
V prejednávanej veci uplatnili žalobkyne 1/, 2/ proti žalovanej nárok na zaplatenie 40.000,- eur pre

každú žalobkyňu titulom nároku na ochranu osobnosti vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ako je uvedené vyššie Občiansky zákonník nevymedzuje
hranicu pre určenie výšky relutárnej náhrady za nemajetkovú ujmu a výšku náhrady určí súd podľa svojej
úvahy. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyniam 1/,
2/ po 20.000,- eur. Zohľadniac procesný výsledok v konaní, keďže žalobkyne mali vo veci úspech

len čiastočný a rozhodnutie o výške záviselo od úvahy súdu, pričom treba rozlišovať čo je základné a
čo je sprevádzajúce (nález Ústavného súdu ČR. III/170/99), keď za základné treba považovať, že do
práv žalobkýň bolo zasiahnuté, škoda bola spôsobená, pričom výška plnenia závislá na úvahe súdu je
druhotná, je v súlade so zásadou spravodlivosti a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý o náhrade trov konania rozhodol, že žalobkyne 1/, 2/ majú proti

žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% .

27. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

28. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.

1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobkyniam 1/,2/, ktoré boli v odvolacom konaní úspešné
v celom rozsahu.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).