Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/142/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115212448
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3115212448.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr.

Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu K.-Y. CZ s.r.o., so sídlom v
O. republike, E. XXX/XX, F., XXX XX N. nad Z., IČ: XXXXXXXX, zastúpený zástupcom: C. kancelária
E.. C. & J. s.r.o., so sídlom V. - S., ul. J. XXX/XXXB, proti žalovanej: R. republika, v F., o náhradu
škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. februára 2018, č.k.
17C/223/2015-138, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému
domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 74.277.898 eur. Súd prvej inštancie vec právne posúdil
podľa § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 25 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ďalej ustanoveniami §
524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1 OZ, § 41 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze, § 12 ods. 1, 3 zákona č. 8/2005
Z.z. o správcoch.

2. K otázke namietaného neplatného postúpenia pohľadávky na žalobcu, súd prvej inštancie prijal
záver, že išlo o platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 524 ods.1 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 525 ods.1 Občianskeho zákonníka, a je otázkou výsledku tohto sporu, či postúpená pohľadávka
existuje (čo i len čiastočne). Postúpenie nebolo podľa súdu prvej inštancie neplatné ani pre rozpor s
dobrými mravmi, z dôvodu odplaty vo výške 1 eura za postúpenú pohľadávku v sume 8.162.716,59 eur
(resp. 66.115.182,90 eur). V súvislosti s postúpením uplatnenej pohľadávky však bolo pre rozhodnutie
o žalobe podstatnejšie to, že žalobca súdu predložil iba Zmluvu o postúpení pohľadávky 8.162.716,59

eur uzatvorenú s úpadcom ako postupcom (č.l. 8 spisu). Z vykonaného dokazovania teda nemal súd za
preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody vo výške 66.115.182,90
eur, ktorá predstavuje škodu spôsobenú znehodnotením akcií úpadcu patriacich inému postupcovi (.).
V tejto časti bola podľa súdu prvej inštancie žaloba žalobcu nedôvodná, pre nepreukázanie aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu.

3. Súd prvej inštancie sa tak zaoberal dôvodnosťou žaloby o náhradu škody v sume 8.162.716,59 eur,

pri ktorej pohľadávke mal jej postúpenie na žalobcu riadne preukázané. Uviedol, že ak v prejednávanom
spore mala vzniknúť škoda v súvislosti s vyhlásením konkurzu, ide celkom jednoznačne o prípadnú
škodu za nezákonné rozhodnutie a nie o nesprávny úradný postup, ako uplatnený nárok odôvodnil
žalobca. Ide o dva rôzne nároky, ktoré majú samostatné zákonné podmienky pre ich úspešnéuplatnenie. Pre uplatnenie si práva na náhradu škody zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie
je nevyhnutné, aby takéto právoplatné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom (§ 6 ods. zák.č. 514/2003 Z.z.). V danom prípade tomu tak však nie je. Konkurzný

súd vyhlásil konkurz a toto jeho rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím konkurzným súdom, čím
nadobudlo právoplatnosť. V inom type konania nebolo toto rozhodnutie zrušené, a súd takýto stav v
tomto spore musí rešpektovať.

4. Čo sa týka vzniku prípadnej škody v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti správkyňou, táto

zodpovedá za škodu podľa § 12 ods.1 zákona č. 8/2005 Z.z. o správcoch a podľa výslovného zákonného
znenia, štát nezodpovedá za škodu spôsobenú správkyňou. Aj preto nie je podľa súdu prvej inštancie
možné vyvodzovať zodpovednosť štátu zo "zanedbanej" tzv. dohľadovej funkcie konkurzného súdu
podľa § 41 ZoKR v prípadoch, ak je možné vyvodzovať priamu zodpovednosť správcu za neplnenie
si jeho zákonných povinností v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti. Postup konkurzného súdu
bol preto pre dôvodnosť podanej žaloby irelevantný. Nad rámec nevyhnutných zistení pre rozhodnutie

o žalobe však súd prvej inštancie v tejto súvislosti zistil, že konkurzný súd sa zaoberal návrhom na
preskúmanie postupu správkyne v konkurze a o výsledku informoval právneho zástupcu úpadcu (č.l.
1370 konkurzného spisu). Nemožno teda konštatovať, že konkurzný súd nevykonával dohľad nad
činnosťou správkyne.

5. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo aj v rámci daňových
konaní vedených správcom dane, v ktorých boli vydané prvotné platobné výmery na úpadcu, ďalej
v rámci postupu správcu dane pri prihlasovaní pohľadávok na základe týchto platobných výmerov v
konkurznom konaní vedenom na majetok tohto úpadcu a nakoniec v rámci celkového postupu správcu
dane v tomto konkurznom konaní súd prvej inštancie uviedol, že ak malo dôjsť ku škode z dôvodu

nezákonných rozhodnutí správcu dane (vydaním prvotných platobných výmerov, ktoré boli zrušené), tak
sa mal žalobca, resp. poškodený domáhať zodpovednosti za škodu pre nezákonné rozhodnutie správcu
dane. Čo sa týka prihlasovania pohľadávok správcom dane do konkurzu, resp. uplatňovania iných práv
veriteľa v konkurznom konaní, to nie je úradným postupom správcu dane, ale je zákonným oprávnením
veriteľa voči dlžníkovi, úpadcovi. Úradný postup správcu dane trval do vydania platobných výmerov a

podľa súdu prvej inštancie následné uplatnenie práva veriteľa podľa ZoKR už za úradný postup správcu
dane nemožno považovať. Pretože žaloba nebola nedôvodná čo do základu, súd prvej inštancie sa z
dôvodu nadbytočnosti nezaoberal argumentáciou žalovanej a žalobcu vo vzťahu k výške škody.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku.

7. Proti rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny a
založený na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku čoho súd prvej inštancie nevykonal ďalšie
dokazovanie týkajúce sa predovšetkým výšky uplatneného nároku. Podľa žalobcu nie je pre dôvodnosť

podanej žaloby rozhodujúce ako bola požadovaná škoda špecifikovaná v žalobe, v prednesoch, či
ešte v zmluve o postúpení pohľadávky, teda či bola označená ako škoda spôsobená nesprávnym
úradným postupom alebo škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím. Podstatné je to, či došlo ku
skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody a či škoda ako taká vznikla a bola spôsobená
činnosťou orgánu verejnej moci a či takáto skutočnosť mala pôvod v činnosti takéhoto orgánu. Súd

zamietol žalobu na tom závere, že žalobca dôvodnosť založil v podstatnej časti argumentácie na tom,
že škoda bola založená nesprávnym úradným postupom súdu v konkurznom konaní, hlavne pri výkone
dohľadu nad činnosťou správcu, avšak podľa súdu prvej inštancie ide o škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, a to rozhodnutím konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu, ktoré bolo odvolacím súdom
potvrdené a následne nedošlo k jeho zrušeniu. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú

pozornosť rozhodujúcej skutočnosti, ktorou bol zjavne nesprávny úradný postup tak správcu dane
ako aj správcu úpadcu a hlavne samotného konkurzného súdu, ktorý na hrubé pochybenia správcu
úpadcu žiadnym spôsobom nereagoval. Súd prvej inštancie vo vzťahu k namietanému nesprávnemu
úradnému postupu len celkom všeobecne a bez akéhokoľvek bližšieho skutkového právneho rozboru
uviedol, že v postupe konkurzného súdu nezistil žiadne pochybenia, keď tento reagoval na všetky

podnety úpadcu, ale i žalobcu ako veriteľa a týmito sa zaoberal a rozhodol o nich. Podstatné je to,
že pri takomto nesprávnom postupe súd nevyhodnotil zásadnú skutočnosť, a to že správca úpadcu
napriek tomu, že ešte pred uplynutím lehoty na popretie pohľadávok dostal od úpadcu podnet na
popretie pohľadávok správcu dane prihlásených na základe platobných výmerov, ktoré boli nadriadenýmdaňovým orgánom zrušené a dostal od úpadcu aj rozhodnutia o zrušení týchto platobných výmerov. V
zákonnej lehote pohľadávku správcu dane prihlásenej na základe týchto zrušených platobných výmerov
nepoprel.Týmtopostupomsprávcaúpadcunielenhruboporušilsvojuzákonnúpovinnosťpoprieťsporné

pohľadávky, ale nepochybne zavinil, že došlo k právoplatnému vyhláseniu konkurzu na úpadcu, hoci
neboli splnené zákonné podmienky. Ak by bol správca úpadcu splnil svoju zákonnú povinnosť poprieť
ako sporné pohľadávku správcu dane a urobil tak v rámci zákonnej lehoty, bol by odvolací súd mohol
toto uznesenie zrušiť a ku právoplatnému vyhláseniu konkurzu by vôbec nebolo došlo. Úpadca na tieto
skutočnosti podrobne poukázal a podložil príslušnými rozhodnutiami o zrušení platobných výmerov, na

ktoré vôbec nereagoval a takto zjavne protiprávne konajúceho správcu ponechal vo funkcii a vytvoril
tak možnosť na pokračovanie jeho protiprávneho konania. Takýto postup konkurzného súdu potom
nemožno hodnotiť inak ako celkovo nesprávny a taký, ktorý viedol ku vzniku škody. Poukaz súdu prvej
inštancie na to, že v postupe konkurzného súdu nezistil nedostatky, keď tento súd reagoval na všetky
podnety úpadcu i veriteľov nemá žiaden význam, keď pre posúdenie správnosti postupu konkurzného
súdu nie je rozhodujúce, že tento súd formálne na takého podnety reagoval a robil o nich rozhodnutie,

ale podstatné je, či takýto postup bol aj vecne správny a či zodpovedal skutočnostiam obsiahnutých
v podnetoch úpadcu a veriteľov. Konkurzný súd neodvolal správcu z funkcie a preto postupoval pri
výkone dohľadu nad činnosťou správcu úpadcu zjavne nesprávne. Protiprávne konanie správcu úpadcu
bolo konkurznému súdu opakovanie signalizované a tento v rámci svojej dohľadovej činnosti nad
zákonnosťou postupu vôbec nereagoval takým spôsobom, ktorý mohol takémuto nezákonnému postupu

zabrániť. Nesprávne je aj konštatovanie súdu o tom, že vo vzťahu k správcovi dane Daňovému úradu
Dubnica nad Váhom by mohlo ísť len o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Napokon je podľa
žalobcucelkomnesprávnekonštatovaniesúduprvejinštancievovzťahuksprávcovidaneotom,žetento
v konkurznom konaní vystupoval ako veriteľ a nie ako orgán verejnej moci. Správca dane ako veriteľ
prihlásil do konkurzu pohľadávky založené rozhodnutiami, ktoré nepochybne vydal ako orgán verejnej

moci a tieto rozhodnutia boli jeho nadriadeným orgánom zrušené. Pri vydávaní takýchto rozhodnutí ide
o výkon činnosti orgánu verejnej moci a taký postup, ktorý je potrebné aplikovať ustanovením zákona č.
514/2003 Z.z.. Je preto zrejmé, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom
závere v dôsledku čoho potom sa vôbec nezaoberal ďalšími pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu,
čo do základu podstatnými skutočnosťami a preto považoval jeho rozhodnutie za predčasné.

8. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť.

9. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť
podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvej inštancie, na ktorý v celom
rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie zároveň odvolací súd

dodáva nasledovné:

10. Nesprávny je názor žalobcu, že pre dôvodnosť podanej žaloby nie je rozhodujúce ako bola
požadovaná škoda špecifikovaná v žalobe, v prednesoch, či ešte v zmluve o postúpení pohľadávky.
Zmluvou o postúpení pohľadávky sa totiž prevádza pohľadávka, ako predmet právnych vzťahov.

Pre určitosť zmluvy o postúpení pohľadávky je preto nevyhnutné, aby postupovaná pohľadávka bola
špecifikovaná určito a nezameniteľne. Je pravdou, že táto špecifikácia nemusí spočívať v uvedení
právneho dôvodu pohľadávky, ak je pohľadávka dostatočne špecifikovaná inak. Pokiaľ však právny
dôvod postupovanej pohľadávky v zmluve o postúpení uvedený je, je to významný údaj z hľadiska
špecifikácie predmetu zmluvy a nemožno ho považovať za nezáväzný, ako v prípade právneho

posúdenia uvedeného v žalobe. Pokiaľ teda žalobca uplatňuje žalobou práva, ktoré mal nadobudnúť
zmluvou o postúpení pohľadávky, je aktívne legitimovaný len v rozsahu tých práv, ktoré vyplývajú zo
zmluvy o postúpení pohľadávky, a to čo do dôvodu i výšky. Z uvedeného vyplýva, že pre dôvodnosť
žaloby je jednoznačne rozhodujúce ako bola požadovaná škoda špecifikovaná v žalobe a v zmluve o
postúpení pohľadávky. Pokiaľ je v zmluve o postúpení pohľadávky jednoznačne vyčíslená jej výška,

nie je nadobúdateľ pohľadávky aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o zaplatenie vyššej
sumy. Pokiaľ je zmluvou o postúpení pohľadávky táto špecifikovaná ako pohľadávka z náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri vyhlásení konkurzu a samotným vyhlásením konkurzu,
nie je nadobúdateľ pohľadávky aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby založenej na inýchrozhodujúcich skutočnostiach, v tomto prípade napríklad na tvrdení nezákonných rozhodnutí správcu
dane.

11. Čo sa týka záveru súdu prvej inštancie, že za škodu vzniknutú účastníkom konkurzného konania
alebo tretím osobám v dôsledku porušenia povinnosti uloženej správcovi konkurznej podstaty zákonom
alebo súdom v súvislosti s výkonom funkcie správcu zodpovedá správca konkurznej podstaty, tento
záver úplne jednoznačne vyplýva z s ust. § 12 ods. 1 a 3 z.č. 8/2005 Z.z. o správcoch. Štát nezodpovedá
zaškoduspôsobenúporušenímpovinnostisprávcukonkurznejpodstatyvkonkurznomkonaní.Súdprvej

inštancie sa však zaoberal aj prípadným pochybením v postupe konkurzného súdu, pričom prijal správny
záver, že pre zodpovednosť za škodu založenú na nezákonnom rozhodnutí o vyhlásení konkurzu je
podmienkou zrušenie takéhoto rozhodnutia (§ 6 ods. 1 a 2 z.č. 514/2003 Z.z.). Správny bol tiež záver, že
táto podmienka splnená nebola, keďže dotknuté rozhodnutie konkurzného súdu je právoplatné a nebolo
zrušené.

12. Napokon súd prvej inštancie nepochybil, ani keď nevykonal dôkazy na preukázanie výšky škody,
a to vzhľadom na správnosť záveru súdu prvej inštancie o neexistencii samotného základu nároku na
náhradu škody.

13. Keďže odvolanie žalobcu nebolo dôvodné, odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne

správne.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425
CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.