Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, December 5, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114201577
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8114201577.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: K.. T. T., W..: XX.X.XXXX,

W.F. XXX/XX, L., zastúpeného JUDr. Jánom Klimekom, advokátom, Sládkovičova 8, 080 01 Prešov,
proti žalovanému: F. T., W..: X.XX.XXXX, Y. XX, L., zastúpenému JUDr. Gabrielou Polaščákovou, nar.
16.10.1973, Červenica 64, o umožnenie prechodu, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 22.01.2014 sa žalobca domáhal, aby súd vydal rozsudok, ktorým by

žalovanému uložil povinnosť v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti odpratať všetky svoje veci z
nehnuteľnosti žalobcu - parcely č. Z.-V. XXXX/XX zapísanej na N. Č.. XXXX V.. Ú.. L., a bez súhlasu
vlastníka na tejto parcele neparkovať, a zároveň aby ďalším výrokom žalovanému uložil povinnosť
umožniťprechodpešiamotorovýmvozidlompoparcelách(vzmysleopravypisárskychchýbvnávrhupri
označení parciel písomným podaním zo dňa 2.4.2014 na č.l. 80) Z.-V. XXXX/XX, XXXX/XX k parcelám
žalobcu Z.-V. XXXX/XX E. XXX v kat. úz. L., a zdržať sa konania, ktoré by takémuto prechodu bránilo.
Súčasne podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil žalovanému ihneď po jeho

doručení vydať žalobcovi kľúče od automatickej brány medzi parcelami Z.-V. XXXX/XX E. XXXX/XX.

2. Návrh na vydanie predbežného opatrenia súd zamietol, a konanie o žalobe v časti o povinnosti
žalovaného odpratať všetky svoje veci z nehnuteľnosti žalobcu - parcely č. Z.-V. XXXX/XX A.Í. W. N.
Č.. XXXX V.. Ú.. L., a bez súhlasu vlastníka na tejto parcele neparkovať, uznesením vyhláseným na
pojednávaní dňa 13.2.2015 za prítomnosti všetkých strán sporu vylúčil na samostatné konanie.

3. V časti, ktorá zostala predmetom tohto konania (o umožnenie prechodu), bola žaloba odôvodnená
tým, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností v kat. úz. L., parcely C-KN XXX o výmere 175 m2 a Z.-V.
XXXX/XX o výmere 38 m2, zapísaných na LV č. XXXX, a žalovaný je výlučným vlastníkom priľahlých
susediacich nehnuteľností, a to Z.-V. XXXX/XX o výmere 151 m2 - zastavané plochy a nádvoria, Z.-V.
XXXX/XX o výmere 39 m2 -zastavané plochy a nádvoria, zapísané na LV č. 1952, Z.-V. XXXX/XX o
výmere 261 m2 - zastavané plochy, zapísanej na LV č. 2299, Z.-V. XXXX/XX o výmere 75 m2 - zastavané
plochy, zapísanej na LV č. XXXX, Z.-V. XXX o výmere 234 m2 - zastavané plochy a nádvoria, zapísanej

na N. Č.. XXX. Žalobca uviedol, že na parcele Z.-V. XXX stojí jeho rodinný dom, ku ktorému je z ulice
prístup iba pre peších. Prístup povozom je iba zo zadnej strany cez parcelu č. Z.-V. XXXX/XX. Rovnaký
stav je podľa neho aj u žalovaného k parcele č. Z.-V. XXX. Ďalej žalobca uviedol, že ešte jeho právni
predchodcovia - rodičia, chodili po trase od parcely Z.-V. XXXX/XX cez parcely žalovaného Z.-V. XXXX/XX E. XXXX/XX. Takýto stav bol rešpektovaný aj predtým, než jeho rodičia, ako aj samotný žalovaný,
odkúpili svoje parcely od pôvodných vlastníkov. Cez tieto parcely sa prichádzalo k plechovej bráne,
od ktorej mali a majú obaja účastníci kľúče. Žalovaný potom, čo si postavil bránu na hranici parciel

XXXX/XX E. XXXX/XX, mu odovzdal kľúče na automatické otvárane brány, ktoré využíval až do jesene
2013. Potom žalovaný zmenil kód na automatické otváranie brány a žalobca sa takto nemôže dostať po
parcelách C-KN XXXX/XX E. XXXX/XX k svojej nehnuteľnosti. Žalobca ďalej už len všeobecne citoval
ust. § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka o možnosti nadobudnúc vecné bremeno tiež výkonom
práva (vydržaním) za podmienok uvedených v § 134 OZ (pozn. súdu: bez toho aby tieto podmienky

a ich naplnenie ďalej akokoľvek špecifikoval) a uviedol, že žalovaný mu napriek výzvam neumožňuje
prechod po parcelách XXXX/XX E. XXXX/XX, hoci on žalovanému nebráni v prechode po jeho parcele
č. XXXX/XX. Podľa žalobcu keďže žalovaný tým porušuje jeho právo vyplývajúce z vecného bremena,
domáha sa požadovaného rozhodnutia súdu.

4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vo vzťahu k povinnosti umožniť prechod peši a motorovým vozidlom

uviedol,žežiadnevecnébremenospočívajúcevprechodepešiamotorovýmvozidlompojehoparcelách
neexistuje a takáto povinnosť mu nevyplýva zo žiadnych listín, zmlúv, skutočnosti alebo zákona. Uviedol,
že žalobca má prístup ku svojej parcele KN „C“ č. XXX z hlavnej cesty (spredu) a to bez problémov.

5. V replike k vyjadreniu žalovaného vo vzťahu k vecnému bremenu žalobca uviedol, že netvrdil, že

existuje písomná zmluva, a uviedol znova len všeobecne, že z obsahu žaloby je podľa neho zrejmý
právny titul tohto bremena. Tvrdenie žalovaného o tom, že k domu na parcele Z.-V. Č. XXX má prístup
z hlavnej cesty označil za nepravdivé s tým, že je tam prístup iba peši z verejného chodníka.

6. Žalobca ďalej na výzvu súdu zo dňa 23.12.2014 (aby v lehote 10 dní doplnil rozhodujúce skutočnosti,

ktoré odôvodňujú nárok na určenie, že žalovaný je povinný umožniť prechod peši a motorovým vozidlom
po svojich parcelách k parcelám žalobcu) v stanovenej lehote nereagoval a na pojednávaní dňa
26.1.2015 uviedol len to, že vecné bremeno a jemu zodpovedajúce právo vzniklo vydržaním. Po tom,
čo súd v rámci predbežného právneho posúdenia veci uviedol, že vo vzťahu k vydržaniu je potrebné
preukázať nepretržitú dobu a tiež oprávnenosť držby, teda že vo vzťahu k akým skutočnostiam sa

žalobca dobromyseľne domnieval, že je držiteľom práva oprávneným, žalobca v rámci svojej výpovede
uviedol, že na túto nehnuteľnosť chodili, parkovali tam. Bola medzi nimi ústna dohoda. Žalovaný dovolil
právnemu predchodcovi žalobcu chodiť cez jeho pozemok na ich parcelu, a že naopak otec umožní
žalovanému prechod cez ich parcelu. Uviedol, že jeho otec (právny predchodca) odkúpil nehnuteľnosti
od mesta v roku 1992, a že nehnuteľnosti mu predalo mesto s tým, že prístup na ich pozemky, resp.

pozemok otca bol od zadnej strany. Uviedol, že právo prechodu cez parcely žalovaného odvodzuje z
faktického stavu, kedy to vnímal tak, že prechádzal k svojim parcelám a nehnuteľnostiam cez daný
stav. Takýmto spôsobom nehnuteľnosti už nadobúdal stým, že jeho právny predchodca, resp. prevodca
mu pri odovzdaní nehnuteľnosti ukázal, že cez tieto parcely bude prechádzať. Domnieval sa, že je
oprávnený na základe dlhodobého faktického a užívaného stavu. Vychádza z toho, že to bol dlhodobo

rešpektovaný stav.

7. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/10/2014 - 136 zo dňa 13.2.2015 tak, že žalobu zamietol s
poukazom na to, že žalobca netvrdil a ani nepreukázal žiadne (také) rozhodujúce skutočnosti, ktoré by
tento jeho nárok a tomuto zodpovedajúcu povinnosť žalovaného odôvodňovali. Súd uviedol, že v zmysle

ust. 127 ods. 2 OZ vlastníci susediacich pozemkov sú síce povinní umožniť vstup na svoje pozemky,
ale len na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere, a len pokiaľ to nevyhnutne vyžaduje údržba a
obhospodarovanie susediacich pozemkov a stavieb, pričom žalobca tieto predpoklady ani len netvrdil a z
petitu návrhu tiež vyplýva, že sa domáha prechodu peši a motorovým vozidlom cez pozemky žalovaného
v podstate na neobmedzenú dobu a v neobmedzenej miere, na čo v zmysle tohto ustanovenia nárok

nemá.
Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu o vecnom bremene súd poukázal na to, že právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, najmä pokiaľ ide o jeho rozsah, žalobca žiadnym spôsobom nevymedzil (tak, aby
nevznikali pochybnosti, čo tvorí jeho obsah, t.j. aké práva a povinnosti z neho pre účastníkov vyplývajú),
a že aj vo vzťahu k nadobudnutiu tohto (nešpecifikovaného) práva vydržaním žalobca poukázal len na

to, že prístup k svojmu domu cez označené parcely mal už od roku 1992 do roku 2011 s tým, že to
bol dlhodobý faktický a užívaný stav. Vo vzťahu k predpokladom nadobudnutia práva zodpovedajúce
vecnému bremenu výkonom práva (vydržaním) súd ďalej vychádzal z toho, že žalobca okrem toho, že
nielen že netvrdil a ani nepreukázal neobmedzený výkon práva na prechod peši a motorovým vozidlomcez označené parcely, ktorého sa domáha v návrhu (ale len prechod na požiadanie a pre potreby
zásobovania), netvrdil a nepreukázal ani, že bol so zreteľom na všetky okolnosti (nejaké konkrétne)
dobromyseľný o tom, že mu toto právo (ako vlastníkovi vládnucej nehnuteľnosti) vo vzťahu k označeným

parcelám (ako slúžiacim nehnuteľnostiam) patrí. Súd pritom poukázal na to, že ani prípadný samotný
dlhodobý faktický stav a užívanie cudzej nehnuteľnosti, bez toho, aby sa žalobca dobromyseľne,
na základe konkrétnych skutočností domnieval, že mu konkrétne vecné právo prechodu cez cudzie
nehnuteľnosti, a tomu zodpovedajúca povinnosť ich vlastníka neobmedzovať ho patrí, nie je dôvodom
vzniku takéhoto práva.

Na základe toho súd dospel k záveru, že právo žalobcu zodpovedajúce vecnému bremenu, a ani s tým
súvisiace, v žalobe požadované, splnenie povinnosti žalovaného (umožniť prechod a nebrániť mu) teda
zo skutočností uvedených žalobcom nevyplýva, a vzhľadom na uvedené preto súd považoval ďalšie
dokazovanie týchto skutočností (z ktorých právo nevyplýva) za nadbytočné.

8. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 19Co/231/2015 zo dňa 26.7.2016

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že podľa zápisnice
z pojednávania sa strany sporu v závere pojednávania pred vyhlásením rozsudku nevyjadrovali k
právnej stránke veci, čím im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej odvolací súd uviedol,
že ak súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že vo vzťahu k návrhu žalobca netvrdil a
ani nepreukázal žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok a tomu zodpovedajú povinnosť

žalobcu odôvodňovali, a v ďalšom konštatoval, že žalobca svoj návrh odôvodnil vecným bremenom,
takéto zdôvodnenie je podľa jeho názoru rozporné a zmätočné (pozn. súdu prvej inštancie: uvedeným
vyjadrením, možno skutočne málo zrozumiteľným či konkrétnym, mal súd na mysli - vzhľadom na
všeobecné a vajatavé tvrdenia žalobcu - nedostatok tvrdenia a preukázania takých skutočností, ktoré
by objektívne odôvodňovali uplatnený nárok, teda nedostatok takých rozhodujúcich skutočností, podľa

ktorých by bol uplatnený nárok objektívne právne dôvodný, resp. daný, a teda - nie že žalobca neuviedol
žiadne dôvody či tvrdenia, ale len to, že tieto tvrdenia vo vzťahu k uplatnenému nároku neboli -
vychádzajúc z hypotézy právnej normy upravujúcej vydržania vecného bremena, ktorá by sa na to
eventuálne mohla aplikovať - právne podstatné, resp. rozhodné, a objektívne ho neodôvodňovali, viď
aj posledný odsek odôvodnenia zrušeného rozsudku, a najmä porovnanie „rozhodujúce skutočnosti,

ktoré by nárok odôvodňovali“ verzus „žalobca žalobu odôvodnil“). K záveru o tom, že žalobca rozsah a
obsah vecného bremena náležite nevymedzil (pozn. súdu prvej inštancie: okrem toho, že žalobca nijako
nevymedzil a nevysvetlil - okrem všeobecného a bližšie neodôvodneného poukazu na vydržanie - ani
vznik takéhoto nešpecifikovaného bremena), odvolací súd uviedol, že nejde o taký nedostatok žaloby,
na ktorého odstránenie by súd žalobcu nemohol vyzvať, ak mal za to, že je to potrebné. Odvolací súd

k tomu ďalej uviedol, že súd napriek tvrdeným skutočnostiam, z ktorých žalobca vyvodzuje svoj nárok
uplatnenýžalobou(pozn.súduprvejinštancie:dlhodobýužívacístav),považovalvykonanienavrhnutých
dôkazov za nadbytočné a návrh za nedôvodný. Odvolací súd vyslovil názor, že s ohľadom na vyššie
uvedené, zdôvodnenie nevykonania ďalších navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie a v konečnom
dôsledku zdôvodnenie rozhodnutia ako takého nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavkám v

zmysle § 220 CSP. Úlohou súdu bolo dôsledne vyhodnotiť otázku vzniku a existencie vecného bremena
a za týmto účelom zvážiť, ktoré z ďalších dôkazov navrhnutých stranami sporu vykoná, a svoj postup
náležite zdôvodniť.

9. Na základe uvedeného sa súd prvej inštancie vecou zaoberal opätovne. Žalobca na výzvu súdu

(aby doplnil určite a zrozumiteľne všetky skutkové okolnosti, ktoré odôvodňujú jeho právo vecného
bremena prechodu z titulu vydržania, a to najmä právny titul vstupu do držby, teda skutočnosti z ktorých
odvodzoval, že mu právo prechodu a tomu zodpovedajúca povinnosť vlastníka slúžiacej nehnuteľnosti
patrí, rozsah vecného bremena, teda rozsah a obsah práv a povinností vyplývajúcich z vecného
bremena, a časové obdobie po ktoré malo byť právo z vecného bremena vykonávané) písomným

podaním doručeným súdu 8.12.2016 (na č.l. 161) k predchádzajúcim tvrdeniam pritom ďalej uviedol a
doplnilvpodstateužlento,ževroku1987bolizbúranébudovynaparceláchkdesadomáhaprechodu,a
tým sa uvoľnil priestor, po ktorom začali prechádzať aj ostatné osoby, a to peši a povozom. Uviedol, že už
po roku 1987 parkovali vozidlá so zásobovaním na ploche zodpovedajúcej teraz parcele Z.-V. Č.. XXXX/
XX. Keďže po parcelách sa chodilo voľne, v roku 2006 žalovaný postavil oplotenie v záujme ochrany

majetku pekárne. Pred postavením oplotenia si údajne vypýtal súhlas od otca žalobcu s ubezpečením,
že doterajší spôsob užívania a prechodu ostane zachovaný a otcovi odovzdal diaľkové ovládanie od
automatického otvárania brány, ktorý po smrti otca dostal k dispozícii žalobca. Prístup bol permanentne
bez obmedzenia s tým, že žalovaný nikdy nenamietal ani spôsob prechodu, ani čas. Žalobca uviedol,že pokiaľ sa týka právneho titulu vstupu do držby, tak tým bola zmluva, ktorú uzavreli jeho právni
predchodcoviadňa21.7.1992,kdeprevádzanáparcelaXXXX/XXbolazakreslenávgeometrickompláne
a spolu so zmluvou im bol tento GP vydaný (pozn. súdu: uvedená písomná zmluva sa pritom týkala len

prevodu označenej parcely, avšak vo vzťahu k skutočnostiam svedčiacim pri nej eventuálne zároveň
aj o vecnom bremene a jeho zriadení žalobca neuviedol nič). Žalobca uviedol len to, že „po uzavretí
zmluvy im prevádzané nehnuteľnosti boli odovzdané priamo na tvári miesta ...“ a „pri tomto odovzdaní
bolo kupujúcim povedané, že prístup k bránam bude po doterajšej trase“. Prístup bol bez prekážok
vykonávaný až do roku 2013. Uviedol, že je pravdou, že súčasne so zmluvou o prevode nehnuteľnosti

účastnícineurobiliajzmluvuozriadenívecnéhobremenaopráveprechodupoparceleXXXX/XX,alepre
obe strany faktický a užívací stav bol tak jednoznačný a bezproblémový, že obe strany nepredpokladali,
aby došlo k problémom ohľadne prístupu k parcele XXXX/XX E. XXX. V danom prípade podľa žalobcu
ide o vecné bremeno s tým, že k nadobudnutiu tohto práva došlo ešte u jeho právnych predchodcov
vydržaním, a prevodom parciel č. XXXX/XX E. XXX prešlo toto právo naňho. Uviedol, že jeho právni
predchodcovia už vstúpili do stavu, keď prístup bol dlhodobo realizovaný viac ako 10 rokov a takto s

prevodom parciel XXXX/XX E. XXX prešlo na nich aj vecné právo prechodu po parcele 1009/36 (pozn.
súdu: žalobca opätovne bez ďalšieho vysvetlenia vo svojom tvrdení spojil tvrdené vecné právo iba s
dlhodobým prístupom). Žalobca ďalej navrhol výsluch viacerých svedkov vo vzťahu k pomerom užívania
nehnuteľností a svedka R. T. k odovzdaniu parcely mestom jeho právnym predchodcom. Písomným
podanímzodňa16.10.2017následnesvojedôkaznénávrhyredukovalanavýsluchuR.T.(kodovzdaniu

prevádzaných nehnuteľností jeho právnym predchodcom) a Ing. Imricha Lipovského (ako zástupcu
primátora podpisujúceho zmluvu za mesto Sabinov) netrval. Žiadal o ohliadku a výsluchy na mieste
samom, aby svedkovia ako aj účastníci v prírode ukázali trasu prechodu (pozn. súdu: teda opäť len
užívací stav).

10. Na pojednávaní dňa 5.12.2017 potom žalobca svoje tvrdenia vysvetlil tak, že prístup po parcelách
uvedených v návrhu bol k budovám už od roku 1965. Po tejto trase sa neustále chodilo až do roku
2013. V roku 1992, keď právny predchodca žalobcu odkupoval nehnuteľnosti od mesta Sabinov, odkúpil
od mesta aj parcelu číslo XXXX/XX ako plochu na parkovanie, pričom pri odovzdávaní práve tej
nehnuteľnosti mu bolo od pracovníkov mesta ukázané, že prístup k tejto parcele, prechod, bude po

parcelách XXXX/XX E. XXXX/XX. Takto boli odovzdané tieto nehnuteľnosti. To znamená, že právo
prechodu odvodzuje z odovzdávania nehnuteľností vrátane oznámenia kadiaľ bude trasa prechodu viesť
s tým, že tieto nehnuteľnosti boli podľa neho v tom čase vo vlastníctve mesta Sabinov, čo žalovaný
na pojednávaní poprel. Titul, z ktorého odvodzujú dobromyseľnosť, bolo to odovzdanie nehnuteľnosti
XXXX/XX,pričomzostranypracovníkovmestaSabinovimbolooznámenénaotázkukadiaľmôžuchodiť

k tejto nehnuteľnosti, že to bude cez parcely tak ako to bolo doposiaľ. Žiadne ďalšie konkrétne skutkové
tvrdenia a ani iné prostriedky procesného útoku žalobca v konaní riadne neuplatnil (§ 220 ods. 2 CSP).

11. Súd sa opätovne oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré
strany sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi,

ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne
nečítal, viď § 204 CSP), i výsluchom strán sporu a svedkyne Q. T., a na základe zhodných (resp.
nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných
dôkazov zistil tento podstatný skutkový stav:

12. Žalobca je v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník nehnuteľností v kat. úz. L., parcely Z.-V.
XXXovýmere175m2aZ.-V.XXXX/XXovýmere38m2,zapísanýchnaN.Č..XXXX.Tietonehnuteľnosti
aj spolu s domom v roku 1992 od mesta odkúpil jeho právny predchodca, otec. V tom čase bola k
tejto parcele na zásobovanie mäsiarstva v dome využívaná príjazdová cesta cez parcely Z.-V. XXXX/
XX E. XXXX/XX, kat. úz. L., ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného. Žalobca, resp. jeho právny

predchodca cez tieto nehnuteľnosti chodili, parkovali tam. Ich nehnuteľnosti im mesto predalo s tým, že
prístup na ich pozemky bol od zadnej strany (cez parcely Z.-V. XXXX/XX E. XXXX/XX, kat. úz. L.). Tak
im to mali ukázať predávajúci pri odovzdaní nehnuteľností v prírode.

13. Z výsluchu svedkyne Q. T. pritom vyplynulo, že osobitnú dohodu o tom nemali. Jednoducho prechod

nebol zakázaný, parkovali tam aj iné vozidlá. Cez tieto parcely bolo možné prechádzať, bolo tam voľné
priestranstvo. V minulosti boli na týchto parcelách stavby, ktoré prechod neumožňovali. Z druhého
doplňujúceho výsluchu tejto svedkyne vyplynulo, že právnik mesta, ktorého meno si už nepamätá, im v
tom čase povedal, že tamadiaľ môžu zatiaľ chodiť, pretože to bolo otvorené, nebolo to nijako oplotené.Vo vzťahu k tomu dokedy mala byť daná možnosť chodiť cez pozemok svedkyňa uviedla, že to nebolo
nijako presne špecifikované. Mali chodiť tak ako doposiaľ, nakoľko oni pomery tam uvedené poznali.
Keď im to odovzdávali, bolo to povedané na mieste, keď im odovzdávali dom. V tom čase tam nebola

cesta, boli tam však položené betónové tvárnice, na ktorých sa dalo parkovať auto, prípadne chodiť
autom. Chodili po celej šírke toho pozemku. Nebolo povedané, či majú chodiť vpravo alebo vľavo. V
podstate pri odovzdaní im k tomu bol ukázaný akurát smer, kadiaľ budú chodiť.

14. K domu na parcele Z.-V. XXX je prístup peši (spredu) z verejného chodníka, a v minulosti, pred

rekonštrukciou verejných komunikácií v meste, bol z tejto strany prístup aj autom. Po tom, čo žalovaný v
roku 1994 nadobudol parcely Z.-V. XXXX/XX a XXXX/XX, kat. úz. L. a neskôr ich aj oplotil, na požiadanie
žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu mu umožňoval prechod autom cez tieto parcely k domu
žalobcu na parcele Z.-V. XXX tak, že na predchádzajúce požiadanie preparkoval svoje vozidlá a umožnil
prechod, a po vybudovaní brány na parcele Z.-V. XXXX/XX poskytol žalovanému aj kľúče umožňujúce
mu vstup na tieto parcely. Tento stav tu bol do roku 2013, a odvtedy žalovaný tento prechod žalobcovi

cez svoje parcely neumožňuje.

15. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie
uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným
postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP). V tejto

súvislosti, s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných
skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), súd už len pre
úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich
skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav
resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami

procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán v konaní určite a zrozumiteľne netvrdila,
predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§
216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP) - čo v tomto prípade platí najmä vo vzťahu k eventuálnym ďalším
doposiaľ netvrdeným okolnostiam, na základe ktorých sa žalobca mohol dobromyseľne domnievať,
že mu ako vlastníkovi vládnucej nehnuteľnosti vecné bremeno práva prechodu vo vzťahu pozemkom

žalovaného nejakým konkrétnym spôsobom vzniklo a patrí. Aj pre vydržanie práva je totiž potrebný, tak
ako je vysvetlené nižšie, aspoň nejaký domnelý (putatívny) nadobúdací právny titul, na základe ktorého
sa jeho držiteľ mohol dobromyseľne domnievať, že mu toto jeho právo a tomu zodpovedajúca povinnosť
druhej strany v určitom čase pri nejakom konkrétnom právnom úkone alebo rozhodnutí právne vzniklo a
patrí. To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších

podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149 CSP), ktoré by v
zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy,
ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní
dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. §
140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe -

v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek) v odvolacom konaní prípustné nie sú
(§ 366 CSP).

16. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú

procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho

procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a

zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený
skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),

za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na

úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných

skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a
vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje

v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri
aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať
skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový
stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní
skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec

rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

17. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci, teda vyššie uvedeného tvrdeného a zisteného
skutkového stavu (bod 12. - 14. tohto odôvodnenia), súd preto opätovne zdôrazňuje, že žiadne iné
než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným

procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1
CSP). Žalobca síce ešte navrhol ohliadku na mieste samom a výsluch svedka k užívacím pomerom
(na výsluchu svedka R. T. k odovzdaniu nehnuteľnosti netrval), tento faktický stav však medzi stranami
sporný a napokon ani podstatný nebol, a preto súd tieto dôkazy ani nevykonal.

18. V tejto súvislosti vo vzťahu k dokazovaniu súd poukazuje aj na to, že v kontradiktórnom konaní
dokazovanie slúži na preukazovanie tvrdených skutočností, ktoré sú medzi stranami sporné, a nie na
zisťovanie a vyhľadávanie akýchkoľvek skutkových okolností, ktoré strana riadne netvrdí. Strana sporu
je preto povinná uviesť celkom konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky, a až potom (a len) v prípade že sú tieto skutočnosti medzi stranami sporné a zároveň

sú v konaní aj významné, súd nariadi na ich preukázanie dokazovanie navrhovanými dôkaznými
prostriedkami, ktoré sú spôsobilé tieto tvrdenia preukázať. „Dokazovaním v sporovom konaní sa má
preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu
na to, aby prostredníctvom neho zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech (tzv. fishing
expectations)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,

a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571).

19. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok

(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom
je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobuprispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce

sa sporu.

20. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je

potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

21. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.

22. Podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR povinnosti možno ukladať (iba) zákonom alebo na základe zákona,

v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods.
4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo nariadením
vlády podľa čl. 120 ods. 2.

23. Podľa § 151o OZ vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení

s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu
alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva
(vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne.

24. Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po

dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

25. Podľa § 130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

26. V danom prípade sa žalobca domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť umožniť prechod peši
a motorovým vozidlom po parcelách Z.-V. XXXX/XX, XXXX/XX k parcelám žalobcu Z.-V. XXXX/XX E.
XXX v katastrálnom území L. a zdržať sa konania, ktorému by takémuto prechodu bránilo. Žalobca svoj
návrh odôvodnil vecným bremenom. Vo vzťahu k vzniku tohto práva (zrejme vecného bremena práva
prechoduksvojimnehnuteľnostiam),ktorébološpecifikované(ajtolenvýpoveďousvedkaH.Pavlovskej

na č.l. 188) iba smerom, resp. možnosťou a zvykom prechádzať po celej šírke v žalobe označených
parciel, pritom žalobca poukázal iba všeobecne na jeho nadobudnutie vydržaním len s poukazom na
to, že tento prístup k svojmu domu cez označené parcely (ktorého rozsah - napriek výzve súdu na
č.l. 160 zo dňa 25.11.2016 opísanej v bode 9. tohto odôvodnenia - žalobca žiadnym iným spôsobom
nevymedzil tak, aby bolo napr. zrejmé, či zaťažuje celú nehnuteľnosť, alebo len jej časť, a aký je jeho

presný obsah, t.j. rozsah a obsah práv a povinností vyplývajúcich z vecného bremena, a spôsob jeho
výkonu, a aby nevznikali pochybnosti, čo tvorí jeho obsah - teda aké konkrétne práva a povinnosti z neho
pre účastníkov vyplývajú) mal už od roku 1992 do roku 2011 s tým, že to bol dlhodobý faktický a užívaný
stav. V tejto súvislosti však súd poznamenáva, že predpokladom nadobudnutia práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu výkonom práva (vydržaním) v zmysle ust. § 151o v spojení s ust. § 134 a § 130 OZ

je, že toto právo jeho držiteľ vykonával po stanovenú dobu, a zároveň že bol držiteľom oprávneným,
teda že bol zo zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu toto právo patrí.

27. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je

teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné
posudzovať„sozreteľomnavšetkyokolnosti“.Súdnapraxjejednotnávtom,žeposúdenietoho,čidržiteľ
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z
posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebnéobjektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou,
resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo
nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver

o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho
titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre
vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby
práva.

28. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo
patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle,
ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom
oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek
tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam
konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z

nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl
vychádzajúciznevedomostijednoznačneformulovanéhoustanoveniaObčianskehozákonníkaplatného
v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí
držby nehnuteľnosti alebo vecného práva na základe ústnej zmluvy, nemôže byť s ohľadom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, resp. že mu vecné bremeno patrí, a to ani v prípade, ak

je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti alebo vecného bremena
postačuje. Držba, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.

29. „Oprávnená držba je spojená s dobromyseľnosťou držiteľa práva, že mu právo zodpovedajúce
vecnému bremenu patrí, resp. že toto právo vykonáva oprávnene. Dobromyseľnosť musí byť pritom

daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam. To predpokladá, že držiteľ práva je presvedčený, že mu toto
riadne vzniklo, resp. že na neho riadne prešlo, hoci v skutočnosti sa tak nestalo. Takéto presvedčenie
bude v praxi spojené najmä so zmluvou o zriadení vecného bremena, o ktorej neplatnosti držiteľ práva
nevie alebo s domnelým právnym titulom, o ktorom sa držiteľa domnieva, že existuje. O takýto prípad
však nepôjde, ak niekto vykonáva nejaké právo len na základe súhlasu iného alebo obligačnej zmluvy,

či práva vyplývajúceho z právneho predpisu (napr. právo prístupu podľa § 57 zákona č. 543/2002 Z. z. o
ochrane prírody a krajiny).” (in: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič,
M. a kol. Občiansky zákonník I., II. § 1 ? 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 913-928).

28. „Předpoklady vydržení práva odpovídajícího věcnému břemeni jsou totožné s preďpoklady

nezbytnými pro vydržení vlastnického práva. Jako je předpokladem dobré víry u oprávněného držitele
věci jeho přesvědčení, že mu věc patří jako vlastníkovi, tak předpokladem dobré víry oprávněného
držitele práva odpovídajícího věcnému břemeni je přesvědčení, že mu právo odpovídající věcnému
břemeni náleží. Toto přesvědčení musí být podloženo konkrétními skutečnostmi, které ho k němu
opravňují. Oprávněný držitel práva odpovídajícího věcnému břemeni musí být „se zřetelem ke všem

okolnostem“ v dobré víře, že se stal subjektem práva na základě zákonem předpokládaného způsobu
vzniku věcného břemene, tedy že právo, které k cizí věci vykonává, mu náleží, neboť řádně vzniklo
anebo na něj řádně přešlo. Tak tomu může být, zřídí-li věcné břemeno někdo, kdo k tomu není oprávněn,
nebo bude-li smlouva o jeho zřízení neplatná.
Otázka existence dobré víry držitele se pak posuzuje z hlediska objektivního, tj. podle toho, zda držitel při

normální opatrnosti, kterou lze na něm požadovat, neměl a nemohl mít pochybnosti o tom, že mu právo
odpovídající věcnému břemeni vzniklo a že mu náleží. Jestliže však právo k cizí věci bylo vykonáváno
na základě souhlasu vlastníka, který mohl být kdykoliv odvolán, nemohl takový souhlas založit dobrou
víru držitele o vzniku a existenci práva, které by mělo povahu věcného břemene (R 26/2001). Jde o tzv.
výprosu, která spočívá v tom, že vlastník dovolí užívat jeho věc, aniž by uživateli k věci vzniklo nějaké

právo. Například vlastník pozemku dovolí svému sousedovi krátit si cestu přes jeho pozemek anebo
takové chování mlčky trpí. Lze ovšem uzavřít i ústní obligační smlouvu o povolení přecházení přes
pozemek. Vždy je třeba zvažovat, zda šlo o výprosu nebo zda oba účastníci chtěli být smlouvou vázáni.
Nejčastější je v praxi tvrzení, že někdo přechází přes cizí pozemek na základě práva věcného břemene,
které vydržel. K úspěchu však nestačí prokázat, že někdo chodí po stanovenou vydržecí dobu přes

cizí pozemek. Přes cizí pozemek lze totiž přecházet na základě různých právních důvodů; může
jít například o závazkový vztah, může jít o výprosu anebo může jít o užívání cizího pozemku jako
účelové komunikace. Skutečnost, že se někdo chová způsobem, který naplňuje možný obsah práva
odpovídajícího věcnému břemeni (např. přechází přes cizí pozemek), ještě neznamená, že je držitelemvěcného práva. Takovým držitelem je jen ten, kdo je se zřetelem ke všem okolnostem v dobré víře, že
mu právo odpovídající věcnému břemeni náleží. Zpravidla to bude ten, kdo vykonává právo na základě
právního titulu, který je neplatný, přičemž oprávněný ani při zachování obvyklé opatrnosti o důvodech

neplatnosti neví a nemusí vědět, může však jít i o případ tzv. domnělého právního důvodu držby (titulus
putativus), kdy tu titul vůbec není, ale držitel práva je se zřetelem ke všeom okolnostem v dobré víře, že
tu takový titul je.” (in: Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan Hulmák a kolektiv Občanský zákoník
I, II, 2. vydání, Preha 2009, s. 773-778).

29. Pre vydržanie vecného bremena je teda primárne podstatná existencia nejakého konkrétneho
neplatného alebo aspoň zdanlivého (putatívneho) nadobúdacieho titulu, na základe ktorého sa jeho
držiteľ mohol (so zreteľom na všetky okolnosti) dobromyseľne domnievať, že mu takéto vecné právo
riadne vzniklo a patrí. Keďže predpoklady vydržania vecného bremena i vlastníckeho práva sú totožné,
súd v súvislosti s týmto základným predpokladom vydržania podporne poukazuje aj na jeho výstižné
vyjadrenie uvedené v rozhodnutí NS SR z 24. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 17/2016, podľa ktorého: „Z

hľadiskadobromyseľnostidržbyakopodmienkynadobudnutiavlastníctvaveci(pozn.súdu:aobdobneaj
vecného bremena) vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu
[prípadne aj len domnelého (putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva (pozn. súdu: al. vecného bremena).
Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky
riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale

niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva (al. vecného bremena) vyžaduje
objektívne právo.“

30.Aj podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4?M Cdo 13/2008: “Len tá okolnosť, že v minulosti
vlastníci pozemkov označených ako parcely č. X., X., X. a X. voľne prechádzali cez pozemky, bez

ďalšieho takýto záver (pozn. súdu: o vydržaní vecného bremena) nedovoľuje. ... K naplneniu podmienky
dobrej viery podľa súčasnej právnej úpravy (§ 134 v spojení s § 130 ods. 1 Obč. zákonníka) nestačí,
keď tvrdené „právo“ k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník v jeho výkone
bránil, prípadne, že bolo vykonávané „od nepamäti“ napríklad aj inými osobami a pod. Presvedčenie
nadobúdateľa o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží, že nejedná bezprávne,

musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o
poctivosti nadobudnutia. Cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov;
môže ísť napr. o záväzkový vzťah, môže ísť o výprosu (vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez
pozemok trpí bez toho, aby im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo), alebo môže ísť o užívanie
cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim

možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte
neznamená, že je držiteľom vecného práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom
navšetkyokolnostiveci,samusívzťahovaťajktitulu,nazákladektoréhomohlodržiteľovivzniknúťprávo
zodpovedajúce vecnému bremenu. Držiteľ práva dovolávajúci sa domnelého právneho dôvodu držby
by mal uviesť, o ktorý inak spôsobilý titul nadobudnutia práva z vecného bremena by v jeho prípade

malo ísť.”

31. Žalobca však v danom prípade žiadny konkrétny (či už neplatný alebo domnelý) titul nadobudnutia
(vzniku) vecného bremena predpokladaný v ust. § 151o OZ vo svojej žalobe nijako nevymedzil, a ak
by sme aj uvažovali (hoci ani to žalobca netvrdil) o jeho právnom omyle, súd poukazuje na Uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 283/2009, podľa ktorého: Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti
súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje),
vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie
je neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie

zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Napríklad ak sa kupujúci ujali v roku 1971 držby pozemkov
na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto
registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi,
aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o
prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v

ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31. decembra 1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza
na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná
registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.32. V posudzovanom prípade pritom súd okrem toho, že žalobca vo vzťahu k vecnému bremenu netvrdil
žiadnu konkrétnu (či už neplatnú alebo domnelú) zmluvu o jeho zriadení (ani len ústnu, s vymedzením
jej obsahu, prípadnej odplaty, a jej dojednania oprávnenými osobami), navyše poukazuje aj na to, že pri

zmluvnom zriadení vecného bremena zákon v zmysle ust. § 151o OZ jednoznačne vyžaduje písomnú
zmluvu, k čomu napokon už aj Najvyšší súd ČR judikoval, že “pokud se někdo uchopí držby věcného
práva k nemovitosti na základě ústní smlouvy, nemůže být se zřetelem ke všem okolnostem v dobré
víře, že je vlastníkem věci, a to ani v případě, že je přesvědčen, že taková smlouva k nabytí vlastnictví k
nemovitosti postačuje. Držba věcného práva k nemovitosti, která se o takovou smlouvu opírá, nemůže

vést k vydržení.“ (Nejvyšší soud, 22 Cdo 721/2002, [SR 9/2002 s. 312)

32.Vdanomprípadetedamožnouzavrieť,žežalobcaokremtoho,ženielenženetvrdilaaninepreukázal
neobmedzený výkon práva na prechod peši a motorovým vozidlom cez označené parcely, ktorého sa
domáha v návrhu (ale len prechod na požiadanie a pre potreby zásobovania), netvrdil a nepreukázal
žiadne také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by objektívne dovoľovali uvažovať o tom, že bol so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu toto právo (ako vlastníkovi vládnucej nehnuteľnosti) vo
vzťahu k označeným parcelám (ako slúžiacim nehnuteľnostiam) patrí, teda že ho mohol nadobudnúť
vydržaním. Žalobca vo svojej žalobe v podstate poukázal iba na údajné ústne povolenie či oznámenie
pracovníkov mesta, kadiaľ mohol on, resp. jeho právny predchodca chodiť, a na dlhodobí užívací stav
bez toho aby tvrdil akékoľvek konkrétne objektívne skutočnosti svedčiace o tom, že sa on alebo jeho

právny predchodca mohli dobromyseľne domnievať, že im vecné právo prechodu v určitom čase reálne
vzniklo. Ani prípadný samotný dlhodobý faktický stav a užívanie cudzej nehnuteľnosti, bez toho, aby sa
žalobca dobromyseľne, na základe konkrétnych skutočností domnieval, že mu konkrétne vecné právo
prechodu cez cudzie nehnuteľnosti, a tomu zodpovedajúca povinnosť ich vlastníka neobmedzovať ho
patrí, totiž nie je dôvodom vzniku takéhoto práva. K tomuto záveru, vo vzťahu k predpokladom pre

nadobudnutie práva vydržaním, súd napokon opätovne, tak ako vo svojom prvom rozhodnutí, poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 12/2010, podľa ktorého „Dlhodobá
držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť,
ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie
splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.“ Vo vzťahu k tomu, že v minulosti tieto

pozemky využívali aj iní, a žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, prečo by vecné bremeno
malo patriť jemu, súd tiež poukazuje na to, že „O nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu výkonom práva (vydržaním) nejde vtedy, keď ten, kto právo vykonáva, sa domnieva, že
pozemok, ku ktorému právo vykonáva, a ktorý je vlastníctvom fyzickej osoby, patrí obci, a keď tento
pozemok slúži na chôdzu a jazdu aj iným fyzickým osobám.“ (porovnaj R 37/1992). Právo žalobcu

zodpovedajúce vecnému bremenu, a ani s tým súvisiace, v návrhu požadované, splnenie povinnosti
žalovaného (umožniť prechod a nebrániť mu) teda zo skutočností uvedených žalobcom nevyplýva.
Vzhľadom na uvedené preto považoval súd ďalšie dokazovanie týchto skutočností (z ktorých právo
nevyplýva) za nadbytočné.

33. Z uvedených dôvodov, keďže teda žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku neuviedol žiadne také
skutočnosti, ktoré by ho objektívne odôvodňovali, a z ktorých by súd zistil právny dôvod, podľa ktorého
by bol žalovaný povinný splniť požadovanú povinnosť (§ 80 písm. b) O.s.p.), súd ho, podľa toho, ako
bol predmet konania vymedzený v žalobe i dodatočných skutkových tvrdeniach žalobcu, považoval za
nedôvodný, a takto skutkovo vymedzený nárok zamietol.

34. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v
konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto mu súd voči žalobcovi v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.