Decision was made at the court Najvyšší súd Slovenskej republiky
Judgement was issued by JUDr. Peter Brňák
Judgement form – Uznesenie
Judgement nature – Zrušujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/101/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117218210
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8117218210.1
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Z. H., bývajúcej v J., S.Á. XX, zastúpenej JUDr.
Ladislavom Riedlom, advokátom so sídlom v Prešove, Konštantínova 3308/6, proti žalovanej Prima
banka Slovensko, a. s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, o určenie, že úver je bezúročný
a bez poplatkov, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20 Csp 172/2017, o dovolaní žalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. septembra 2018 sp. zn. 24 Co 53/2018, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. septembra 2018 sp. zn. 24
Co 53/2018 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobkyňa sa uplatnenou žalobou domáhala určenia, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
uzavretý medzi stranami sporu dňa 29. januára 2016, je bezúročný a bez poplatkov. Svoju žalobu
odôvodnila tým, že predmetná zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktorá povinnosť vyplýva z § 9 ods.
2 písm. f) a l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom do 20. marca 2016 [ďalej len
„zákon č. 129/2010“ (kedy bola zmluva uzavretá, pozn.)].
2. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“ ) rozsudkom z 5. januára 2018 č. k. 20 Csp
172/2017-50 žalobu zamietol a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie v podstatnom odôvodnil tým, že:
2.1.Žalobkyňasaknamietanejabsenciisplatnostiprvejsplátkymohlabezproblémovdopracovať.Údaje
súvzmluve,prípadnevinýchdokumentoch,ktoréboližalobkynipredložené.Konečnásplatnosťzávisela
od toho, kedy bude žalobkyňa čerpať úver, a preto je táto v zmluve uvedená ako 8 rokov od splatnosti
prvej anuitnej splátky, najneskôr 20.2.2024. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej z 9. novembra 2016
(ďalej aj „rozsudok ESD“ alebo „Rozsudok“). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobkyňou napadané náležitosti sa v zmluve nachádzajú, prípadne sa žalobkyňa k týmto môže
jednoducho dopracovať, pričom tieto údaje nemusia byť v zmluve uvedené konkrétnym dátumom.
2.2. Pokiaľ ide o ďalšiu napadanú náležitosť a to výšku, počet a termíny splátok istiny, podľa jeho názoru
z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 nevyplýva nutnosť rozčlenenia splátky, ktorá
bola dohodnutá v zmluve na jednotlivé jej zložky. Ak by zákonodarca mal túto snahu, nepochybne by
sporné ustanovenie naformuloval tak, aby bolo z neho zjavné, že v zmluve musí byť osobitne uvedená
splátka istiny, osobitne splátka úrokov a osobitne splátka poplatkov. Z formulácie citovaného zákonného
ustanoveniavyplýva,žedohodnutámesačnásplátkazahŕňavšetkyspomínanékomponenty.Nazáklade
uvedeného postačovalo, ak v zmluve bola uvedená celková výška splátky. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere vzhľadom na už citovaný rozsudok ESD nemusí byť vyhotovená ako jeden dokument, ale
všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne a musia byť
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V tomto prípade je v zmluve uvedený jasný odkaz na Obchodnépodmienky (ďalej len „OP“) a Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“) žalovanej, ktoré boli
odovzdané žalobkyni pred uzavretím zmluvy, preto je potrebné OP a VOP považovať za súčasť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere.
2.3. Keďže žalobkyňa iné ustanovenia zmluvy nenapadala a súd ex offo iné dôvody pre bezúročnosť a
bezpoplatkovosť nezistil, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
3. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 25. septembra
2018 sp. zn. 24 Co 53/2018 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určil, že úver zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX - Pôžička, uzavretej dňa 29.1.2016 medzi žalobkyňou
a žalovanou sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3.1. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa ako spotrebiteľka nemala možnosť poznať rozsah svojho
záväzku, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
3.2. Pokiaľ žalovaná v odvolaní uvádzala rozsudok ESD v spojitosti s čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice,
odvolací súd poukázal na zákaz horizontálneho priameho účinku smernice spočívajúci v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy
účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá
svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne
implementovanie smernice. Na podporu uvedeného tiež poukázal na niektoré rozhodnutia najvyššieho
súdu (7 Sžo 61/2015, 2 Cdo 155/2011, 2 Cdo 245/2010), českého ústavného súdu (I. ÚS 3512/11),
články z oblasti právnej teórie a v neposlednom rade aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho
kolégia odvolacieho súdu. Na základe uvedeného odvolací súd uzavrel, že sa odklonil od rozhodnutia
najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22.februára 2018 a zároveň ustálil, že princíp právnej
istoty prevažuje, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) nemá priamy
účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra
legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj
špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.
4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Podľa jej názoru v čase podania dovolania sú známe štyri
rozhodnutia (3 Cdo 146/2017, 3 Cdo 56/2018, 4 Cdo 187/2017 a 4 Cdo 211/2017), ktorými si Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vytvára ustálenú rozhodovaciu prax a v ktorých
konštatoval, že
4.1. v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od poskytovateľa spotrebného
úveru žiadať, aby sa v nich uvádzal presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po
častiach (3 Cdo 146/2017),
4.2. článok 10 ods. 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny (3 Cdo 56/2018, 4 Cdo
187/2017 a 4 Cdo 211/2017).
4.3. Žalovaná navrhla, aby najvyšší súd napadnuté odvolacie rozhodnutie zmenil tak, že potvrdí
rozhodnutie súdu prvého stupňa a žalovanej prizná náhradu trov konania.
5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu, pridržujúc sa právnych záverov odvolacieho súdu uviedla,
že navrhuje dovolanie odmietnuť.
6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana, na ktorú sa vzťahuje § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, a v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie je opodstatnené.
7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-
ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúťdovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
8.Podľa§421ods.1CSPdovolaniejeprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne.
9. Podľa § 432 ods. 1, 2 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
10. V predmetnej veci vyvodila dovolateľka prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421
ods. 1 písm. a) CSP, pričom uviedla, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Touto otázkou je podľa obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) otázka, či zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere musí vyplývať splatnosť a výška jednotlivých častí splátok úveru - istiny, úrokov
a poplatkov, pokiaľ nemajú byť splatné jednorazovo [k tomu pozri (aj) body 1, 2.1., 2.2., 3.1., 3.2. a 4].
11. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikovanévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 6/2017, 6 Cdo 21/2017).
12. Dovolateľka v dovolaní argumentovala tým, že rozsudok odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci v otázke aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 [citované
ustanovenie zodpovedá neskoršiemu písm. k), pozn.], v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) citovaného
zákona, pretože odvolací súd napadnutým zmeňujúcim rozsudkom učinil nesprávny právny záver o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
13. Otázku interpretácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) (k tomu pozri poznámku v predchádzajúcom
bode) zákona č. 129/2010 v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona riešil už
najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 56/2018 zo
17. apríla 2018, sp. zn. 4 Cdo 211/2017 z 23. apríla 2018, 5 Cdo 132/2017 z 29. októbra 2018 a (po
podaní dovolania aj) 7 Cdo 98/2018 z 30. januára 2019. Z obsahu odôvodnenia uvedených rozhodnutí
najvyššieho súdu vyplýva, že citované ustanovenie zákona č. 129/2010 je potrebné interpretovať tak,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí nevyhnutne obsahovať číselné vyjadrenie každej jednotlivej
zložky anuitnej splátky (t.j. istiny, úrokov a iných poplatkov). Takáto interpretácia uvedeného ustanovenia
dovolacím súdom zodpovedá, tak ako je nižšie uvedené, účelu Smernice, právnym záverom uvedeným
v rozsudku ESD a tiež účelu samotného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010. Pokiaľ
uvedené ustanovenie hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je
potrebné toto ustanovenie eurokonformne vykladať tak, že sa tým veriteľovi neustanovuje povinnosť
uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyššie uvedené zákonom vyžadované údaje vo vzťahu ku
každej jednotlivej zložke anuitnej splátky, ale len vo vzťahu k anuitnej splátke ako celku.
14. Z obsahu odôvodnenia rozsudku ESD tiež vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku).
15. Podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a ods. 3 Smernice veriteľ je povinný iba na žiadosť spotrebiteľa
kedykoľvek a bezplatne počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky
(bod 53 Rozsudku); pričom Smernica nestanovuje povinnosť veriteľa zahrnúť do zmluvy o úvere takýtovýpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské
štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku).
Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v
spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave (bod 59 Rozsudku).
16. Právny poriadok Slovenskej republiky považuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere
za právny úkon, ktorým sa veriteľ (dodávateľ) zaväzuje poskytnúť dlžníkovi (spotrebiteľovi) peňažné
prostriedky v jeho prospech do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a zaplatiť úroky.
17. Podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
18. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až l), s), z) a aa).
19. V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. sa uvádza, že predložený
návrh zákona „je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ESESz23.apríla2008ozmluváchospotrebiteľskomúvereaozrušenísmerniceRady87/102/
EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový
trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva“. V závere všeobecnej časti dôvodovej správy
k zákonu č. 129/2010 Z.z. sa konštatuje, že predkladaným zákonom je Smernica transponovaná do
slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.
20. V dôvodovej správe k § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa zdôrazňuje zásadný význam ochrany
spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné množstvo informácií o podmienkach
úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať
celkovú výšku, menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť
zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne
strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane čerpať finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí
byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si
povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).
21. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje
od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom
právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim
potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich
záväznosťnespochybniteľnáaabysazachovalaichkonkrétnosť,presnosťajasnosť.Nakoľkovsporoch
medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať,
či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento
nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné
znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
eurokonformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť
k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť.
22. Rozsudok ESD konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok
10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú
(resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku,
počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať kjednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok
10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Ako už bolo vyššie uvedené (bod 19), úmyslom
zákonodarcu bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu. To je skutočnosť, na ktorú by mal vziať
vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 vždy prihliadať.
23. Eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 dospel dovolací
súd k záveru, že citované ustanovenie neukladá veriteľom povinnosť, aby v zmluvách uzatváraných
podľa zákona č. 129/2010 uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
úveru po častiach (istina, úrok a poplatky). Pokiaľ je teda v ustanovení § 9 ods. 2 písm. l) zákona
č. 129/2010 uvedené „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia
eurokonformného výkladu potrebné uvedené ustanovenie vykladať tak, že len spresňuje, čo splátka
úveru zahŕňa.
24. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) [v znení
účinnom do 20. marca 2016 písm. l)] zákona č. 129/2010 Z.z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od
1. mája 2018 slová „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami
„výšku, počet, frekvenciu splátok“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie
jednotlivých častí splátky zo znenia uvedeného ustanovenia bolo nevyhnutné práve so zreteľom na
závery vyjadrené v Rozsudku, čo len potvrdzuje správnosť vyššie uvedených záverov dovolacieho súdu,
týkajúcich sa výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010.
25. Zo spisu dovolací súd zistil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 29. januára 2016 bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 2.800,- € s
mesačnou splátkou 39,59 €, ročnou úrokovou sadzbou 7,9 % p.a., RPMN 9,24 % a priemernou RPMN
15,55 %. Podľa zmluvy splatnosť úveru bola 8 rokov od splatnosti prvej anuitnej splátky, najneskôr 20.
februára 2024.
25.1. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej i názorom súdu prvej inštancie, že v danom
prípade uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v bode 1.2. (č.l. 3 spisu) primeraným spôsobom
určovala výšku úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úrokovú
sadzbu, anuitnú splátku, poplatok za poskytnutie úveru, dátum uzatvorenia zmluvy. Ďalšie otázky - či
žalovaná preukázala, že žalobkyňa sa náležitým spôsobom oboznámila so všeobecnými zmluvnými
podmienkami, že ich pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere prevzala a podpísala, sú otázky
skutkové, ktorými sa dovolací súd nezaoberal.
26. Vyššie uvedené základné pojmy zmluvy o spotrebiteľskom úvere vymedzuje článok I. OP, fotokópia
ktorých je v spise založená na č.l. 18, ktoré tvoria súčasť zmluvy (podľa bodov 29 a 30 Rozsudku, zmluva
o úvere nemusí byť uzatvorená „v jedinom dokumente“).
27. Pokiaľ ide o posúdenie správnosti záveru odvolacieho súdu, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny a úrokov (tzv. iné poplatky neboli v
zmluve dohodnuté), a preto je potrebné úver na jej základe poskytnutý považovať za úver bezúročný
a bez poplatkov, tak je potrebné uviesť, že eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l)
zákona č. 129/2010 umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere
obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť
každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Účelom predmetného ustanovenia nebolo to, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii
v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná)
pripadať na istinu, aká na úrok za poskytnutie úveru a aká na iné platby (poplatky). V uvedenej súvislosti
dovolací súd uvádza, že aj podľa záverov uvedených v predmetnom rozsudku ESD, zmluva o úvere
uzatvorená na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo
forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny (viď
bod 53 Rozsudku). Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosťspotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky
(bod 53 Rozsudku).
28. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010), ktorá je podkladom pre
záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný [§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010], najvyšší súd ako súd dovolací dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je nielen prípustné
[§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], ale aj dôvodné.
29. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa
§ 449 ods. 1 CSP zrušil a podľa § 450 CSP vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, aby
viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP) opätovne vo veci rozhodol s tým, že v novom
rozhodnutí o veci rozhodne podľa ustanovenia § 453 ods. 3 CSP aj o trovách dovolacieho konania.
30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.