Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 26, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/122/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717200281
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5717200281.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha
a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalocov:
1/ Ing. C. S., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXXX/X, XXX XX C., 2/ RNDr. J. S., bytom B. XXXX/X,
XXX XX C., nar. XX.XX.XXXX, 3/ O. S., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XXXX/XX, XXX XX C., všetci
zastúpení JUDr. Jaroslavom Kevickým, advokátom so sídlom P. C. XX, XXX XX C. proti žalovaným:

1/ Autodoprava MPH, s. r. o., IČO: 36 403 326 so sídlom Na Bystričku 34, 036 01 Martin, zastúpená
JUDr. Jozefom Pliešovským, advokátom so sídlom T. X, XXX XX C., 2/ KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s.,
Vienna Insurance Group, IČO: 00585441 so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, zastúpená JUDr.
Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom E. XX, XXX XX J., v konaní o ochranu osobnosti o náhrade
nemajetkovej ujmy a o náhrade škody, o odvolaniach žalovaného 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu
Martin č.k.15C/2/2017-131 zo dňa 29. 11. 2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku II. a IV. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

V odvolaním nenapadnutej časti ponecháva rozsudok (výrok I. a III.) n e d o t k n u t ý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím konanie v časti zaplatenia sumy 13,26 eur s príslušenstvom

vo vzťahu k náhrade škody zastavil. Žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ nemajetkovú
ujmu vo výške 25.000,- eur a náhradu škody vo výške 1.195,37, žalobcovi 2/ nemajetkovú
ujmu vo výške 5.000,- eur, žalobcovi 3/ nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
plneniadruhéhožalovaného.Vozvyškužalobuzamietol.Žalobcom1/až3/priznalvočižalovaným1/a2/
právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške týchto trov bude súd rozhodovať samostatným

uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí
bolo uplatnenie náhrady škody vo výške 1.907,93 eur a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnili
žalobcovia 1/ až 3 / za zásah do ich súkromia a ich rodinnému života, ku ktorému malo dôjsť smrťou
manželky a matky v dôsledku protiprávneho konania zamestnanca žalovaného 1/. V konaní bolo
nesporne preukázané, že došlo k dopravnej nehode, že ju spôsobil zamestnanec, teda vodič žalovaného
1/, ktorý je prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorý vyslal tohto zamestnanca, vodiča na služobnú

cestu, pričom pri dopravnej nehode došlo k usmrteniu manželky a matky žalobcov 1/ až 3/ P. S..
žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ motorového vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu a smrť manželky
a matky žalobcov 1/ až 3/ je pasívne vecne legitimovaný. V tomto prípade neoprávneného zásahu
do osobnostných práv fyzickou osobou sa dopustil vodič, t.j. zamestnanec, pričom žalovaný 1/ je
zamestnávateľomatátoosobabolapoužitánavýkončinnosti,priktorejdošlokzásahuanímspôsobenej
ujmy, ako aj škody na zdraví a na veciach zodpovedá analogicky aj táto právnická osoba. V danom

prípade ide o zodpovednosť do zásahu do osobnostných práv žalobcov, ku ktorému došlo v súvislosti
s dopravnou nehodou, prevádzkou dopravného prostriedku vedúceho k usmrteniu ich blízkej osobytak, ako v prípade škody ( majetkovej ujmy) spôsobenou touto osobitnou prevádzkou zodpovedá
prevádzkovateľ vozidla. Treba analogicky (§ 853 a § 427 a nasl. OZ) vyvodiť jeho zodpovednosť v
prípade škody spôsobnej touto osobitnou prevádzkou, ako aj v prípade spôsobenia nemajetkovej ujmy

naosobnostnýchprávach.Prevádzkovateľdopravnéhoprostriedkujeten,ktomátrvalúmožnosťprávnej
a faktickej dispozície s ním. Pritom nie je významné, či prevádzkovateľ bol alebo nebol bezprostredným
pôvodcom zásahu do osobnosti. V danom prípade bol vodič, teda zamestnanec žalovaného 1/ R. D.,
ktorý jazdil na trase určenej žalovaným 1/ a nehodu spôsobil v rámci činnosti, ktorou plnil svoje pracovné
povinnosti. V rámci trestného konania bolo preukázané, že vodič žalovaného 1/ spôsobil dopravnú

nehodu, pri ktorej zahynula manželka, matka žalobcov 1/ až 3/. Tým teda došlo k neoprávnenému
zásahu do práva žalobcov na súkromný a rodinný život a žalobcovia sa domáhajú okrem náhrady škody,
aj ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ so zreteľom na to, že morálna satisfakcia podľa § 13
ods. 1 OZ nie je v danom prípade postačujúca a majú žalobcovia podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri predmetnej dopravnej nehode zahynul ich najbližší
príbuzný a ich úmrtie je pre nich nepochybne traumatizujúce. Čo sa týka žalovaného 2/, tak ten od

začiatku namietal svoju pasívnu legitimáciu ale len vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy, nakoľko mal
za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je taktiež predmetom tohto konania,
nie je podľa žalovaného 2/ oprávneným nárokom podľa zákona č. 381/2000 Z. z. Zároveň poukazoval
na viaceré rozhodnutia, či už NS SR a na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 20.9.2017 ( č. l. 103)
doložil do konania najnovšie uznesenie NS SR č.k. 8Cdo/219/2016 a poukázal na to, že v rámci tohto

rozhodnutia je uvedené, že keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobnej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za
škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného
zmluvného poistenia. Okresný súd sa však s týmito tvrdeniami zástupcu žalovaného nestotožnil a mal
za to, že je daná pasívna legitimácia žalovaného 2/ v súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej

ujmy. V tomto smere sa plne stotožňuje s právnou argumentáciou, ako aj s rozhodnutiami, na ktoré sa
odvolával zástupca žalobcov, a to na uznesenie Ústavného súdu SR ÚS III. 666/2016-36 . Aj žalovaný
1/ trval na tom, že je daná pasívna legitimácia žalovaného 2/ v súvislosti s náhradou nemajetkovej
ujmy. Čo sa týka náhrady škody, ktorú si žalobca 1/ uplatnil vo vzťahu k žalovaným 1/ , 2/ ide o škodu,
ktorá bola spôsobená dopravnou nehodou žalobcovi 1/. Žalobca 1/ si uplatnil náklady súvisiace s

pohrebom vo výške 947,38 eur, ďalej náklady na dopravu vo výške 49,99 eur a škodu na oblečení
nebohej v celkovej výške 198,- eur. Súd mu túto náhradu škody na zdraví a nákladov súvisiacich s
usmrtením jeho manželky v dôsledku dopravnej nehody priznal. Čo sa týka žalovaných 1/ a 2/, tak túto
náhradu škody nespochybňovali. Spochybňovali len náhradu škody, ktorú si uplatnil žalobca 1/, a to
poplatky u notára a súdny poplatok, kde poplatky u notára boli vo výške 585,06 eur a súdny poplatok

vo výške 127,50 eur. Túto časť náhrady škody súd žalobcovi 1/ nepriznal. Mal za to, že tieto nie je
možné zahrnúť medzi nárok na náhradu škody, konkrétne na zdraví a nákladov súvisiacich s usmrtením.
Z tohto dôvodu súd vo výroku rozsudku rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi
1/ náhradu škody vo výške 1.195,37 eur, vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol. Čo sa týka výšky
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobcovia uplatnili, žalobca 1/ vo výške 25.000,- eur a žalobcovia

2/ a 3/ vo výške 5.000,- eur, tak súd im tieto náhrady nemajetkovej ujmy priznal v plnom rozsahu.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou s prihliadnutím na
zákonné kritéria a okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti. Výška náhrady
nemajetkovej ujmy sa líši od prípadu k prípadu a podľa okolností prípadu. Pri rozhodovaní sa berie
do úvahy niekoľko faktorov, t.j., či subjekt, ktorý zodpovedá za smrť osoby, spôsobil smrť úmyselne

alebo z nedbanlivosti, do akej miery došlo k narušeniu, resp. zásahu do práva na rodinný a súkromný
život, či blízka osoba mala status potomka, predka, súrodenca alebo viacero súčasne a ďalšie. Na
určenie výšky nemajetkovej ujmy má do značnej miery vplyv aj finančná situácia zodpovednej osoby.
V neposlednej rade súd prihliada aj na to, či pozostalí neboli morálne uspokojení v podobe odsúdenia
páchateľa za trestný čin alebo verejného ospravedlnenia. Každý človek je jedinečná a neopakovateľná

bytosť, pretože disponuje špecifickými vlastnosťami a schopnosťami. Nepochybne bolo preukázané,
že vodič žalovaného 1/ spôsobil smrť manželke a matke žalobcov 1/ až 3/ a treba uviesť, že tento
trestný čin spáchal tým spôsobom, že sa nevenoval plne vedeniu vozidla, nesledoval situáciu v cestnej
premávke a nezastavil motorové vozidlo pred prechodom pre chodcov. Aj zo samotného trestného
rozkazu č. k. 1T/22/2015 ( č. l. 7), ktorý bol priložený k podanej žalobe, vyplýva, že bol uznaný za

vinného s tým, že pred prechodom pre chodcov nezastavil, následkom čoho, napriek následnému
intenzívnemu brzdeniu na prechode pre chodcov, prednou časťou vozidla narazil z pravej bočnej strany
do chodkyne P. S., ktorá prechádzala cez priechod pre chodcov z ľavej strany v smere jazdy vozidla,
ktorý viedol obvinený a do jazdnej dráhy, ktorého vošla spoza osobného motorového vozidla značkyVolkswagen Tuareg, v dôsledku čoho poškodená P. S. utrpela šok z úrazu a vykrvácania a v dôsledku
poranení nezlučiteľných so životom po prevode do Univerzitnej nemocnice podľahla, čím mal teda
inému z nedbanlivosti spôsobiť smrť, a tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením

dôležitej povinnosti uloženému podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia. Súd dospel k záveru,
že konaním vodiča žalovaného 1/, ktorý bol právoplatne odsúdený, ktorý naplnil skutkovú podstatu
prečinu usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona tým, že spôsobil matke a
manželke žalobcov 1/ až 3/ P. S. z nedbanlivosti smrť a takýto čin spáchal závažnejším spôsobom
konania, teda porušením dôležitej povinnosti, t.j., že došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcov

1/ až 3/ na ochranu osobnosti, konkrétne k zásahu do práv na súkromie, ako jednou z čiastkových
osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré mu poskytuje ochranu práve § 11 OZ. Pri stanovení výšky
náhrady je potrebné prihliadnuť k ďalším kritériám, ktoré sú na strane žalobcov 1/ až 3/ ako osôb
blízkych, a to je intenzita ich vzťahu, vek zomrelého, prípadná existenčná závislosť na zomrelom, dopad
udalostí do jeho duševnej sféry. Je potrebné prihliadnuť na majetkové pomery toho, kto tento zásah
spôsobil, mieru zavinenia. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je byť zábezpekou pre pozostalých,

ani zdrojom obživy alebo náhradou príjmu. Náhrada nemajetkovej ujmy musí však byť primeraná, pričom
rozhodujúca je tak, ako už bolo vyššie uvedené, závažnosť ujmy a okolností, za ktorých neoprávnenému
zásahu došlo. Pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej ujmy, súd je toho názoru, že vzhľadom na jej rozsah
a intenzitu ide o ujmu hlbokú a nenapraviteľnú, hoci vodič žalovaného 1/, ako prevádzkovateľa skutok
spáchal z nedbanlivosti. Zavinenie vodiča, prevádzkovateľa, t.j. žalovaného 1/ súd neskúmal ako jeden

z predpokladov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby,
ale len okolnosť, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, ktorá bola zistená aj rozhodnutím súdu v
trestnom konaní. Na strane žalobcov súd prihliadal aj na psychickú traumu vyvolanú smrťou manželky
a matky v dôsledku dopravnej nehody. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy
vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto ujme riadi dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami, ako už

bolo vyššie konštatované a z tých potom pri svojom rozhodnutí o výške náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazochvychádzaaberieichnazreteľ.Konanímvodičažalovaného1/,ktorýnaplnilskutkovúpodstatu
prečinu usmrtenia z nedbanlivosti podľa § 143 ods. 1 Trestného zákona došlo k neoprávnenému zásahu
doprávžalobcu1/,tedamanželanaochranuosobnosti,žalobcov2/a3/,teda detínaochranuosobnosti,
a to konkrétne k zásahu do práva na súkromie, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej

osobnosti, ktoré mu poskytuje ochranu § 11 OZ. V posudzovanom prípade je tento zásah predstavovaný
tragickou smrťou manželky a matky dvoch detí a tento zásah nenávratne popretrhal doterajšie silné
citové väzby, v dôsledku čoho žalobca 1/ stratil možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so
svojou manželkou, ako najbližším rodinným príslušníkom. Práve o túto možnosť bol ochudobnený a
žalobcovia 2/ a 3/ takisto stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život spolu so svojou matkou

astaroumatkouichdetí.Podľanázorusúdužiadnaformamorálnehozadosťučineniapodľaust.§13ods.
1 OZ by v danom prípade nepostačovala k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
nemajetková ujma na strane žalobcov, keďže ide o zásah s neodstrániteľnými následkami. Z tohto
dôvodu súd priznal uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcom 2/, 1/ až 3/ v celom
rozsahu po zohľadnení všetkých zistených a preukázaných okolností, za ktorých došlo k zásahu do práv

žalobcov 1/ až 3/. Žalobcovia 1/ až 3/ si v podanej žalobe uplatnili aj úrok z omeškania zo žalovaných
nárokov vo výške 5,05 % ročne od 23.11.2016 do zaplatenia. Podľa názoru súdu však žalobcovia 1/ až
3/ tento nárok na zaplatenie úroku z omeškania žiadnym spôsobom nezdôvodnili a nebolo možné ho
ani vyvodiť z predložených listinných dôkazov, nakoľko z nich nevyplynulo, že by boli žalovaní 1/ až 3/
vyzývaní nejakým spôsobom zaplatiť žalované nároky. Tieto neboli ani v písomnej komunikácii zo strany

žalobcov pre žalovaného 1/ nejakým spôsobom vyčíslené. Z tohto dôvodu súd žalobu, čo sa týkalo
uplatneného úroku z omeškania zo žalovaných súm zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol v
zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa úspechu vo veci. Podľa názoru súdu žalobcovia 1/ až 3/ mali neúspech len
v nepatrnej časti, a preto im súd priznal plnú náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný 1/. V odvolaní namietal,
že nie je pasívne legitimovaný a súd mal zaviazať k náhrade nemajetkovej ujmy len žalovaného 2/.
Opakovane poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 474/2016 zo 17. 8. 2016, ktoré sa
stotožňuje so závermi Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co 243/15, ktorý zaviazal aj KOOPERATÍVU

poisťovňu uhradiť nemajetkovú ujmu poškodeným z dopravnej nehody a na rozhodnutie ústavného súdu
SR III. ÚS 666/2016. Súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy nezodpovedá kritériám hodnotiacim
stupeň primeranosti zadosťučinenia s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu osobnostných práv poškodených osôb došlo. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je byťzábezpekou pre pozostalých, ani zdrojom obživy alebo náhradou príjmu. Priznaná náhrada je značne
vysokáavprípadeakjubudemusieťžalovaný1/ajzaplatiť, jeprejehopodnikateľskúčinnosťlikvidačná.
Žalovaný 1/ žiadal odvolaniu vyhovieť nakoľko súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia
veci. V prípade úspechu odvolania žiadal zmeniť aj rozhodnutie o trovách, ktoré by mal hradiť len
žalovaný 2/.

3. Rovnako v zákonnej odvolacej lehote podal odvolanie aj žalovaný 2/, kde namietal, že v súlade

s platným právnym poriadkom a aplikačnou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu
k nemajetkovej ujme, resp. k jej náhrade absentuje pasívna vecná legitimácia Žalovaného 2/ ako
poisťovateľa. Aplikácia eurokonformného výkladu ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. zákon o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o
zmene a doplnení niektorých zákonov s odkazom na argumentáciu v uznesení ÚS SR ÚS III. 666/2016,
nie je správna. Súd nesprávne právna vec posúdil a nad rámec legislatívy Slovenskej republiky aplikoval

eurokonformný výklad slovenských zákonov. Smernica ako právny inštitút nemá priamu záväznosť
pre Slovenskú republiku a je potrebná jej implementácia. To ako bola smernica vnesená do právneho
poriadku Slovenskej republiky je v kompetencii zákonodarcu a gestora zákona, ktorým je Ministerstvo
financií Slovenskej republiky. Ministerstvo financií Slovenskej republiky jednoznačne prejavilo názor,
že nemajetková ujma nie je škodou na účely Zákona o PZP a navyše zdôraznilo, že takáto aplikácia

európskych smerníc nie je v rozpore s ich poslaním, keďže voči Slovenskej republike nebo iniciované
žiadne konania o zlej, resp. nesprávnej aplikácií európskych smerníc. Vo výklade a právnom posúdení
nároku na nemajetkovú ujmu zastávame i po vydaní rozhodnutia ESD C-22/12 právny názor, že
nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, tak ako to uvádza aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich

rozhodnutiach 4Cdo/168/2009 z 20. 4. 2011 a 3Cdo/301/2012 z 31. 3. 2016. Žalobcovia nedostatočne
preukázali citovú väzbu medzi nebohou a nimi, v kontexte dostatočnosti satisfakcie už odsúdením
žalovaného 1/ v trestnom konaní. Žalobca 3/ sa pojednávania nezúčastnil, a tak nebolo možné zistiť
intenzitu jeho väzby a vzťahu k nebohej. Z predložených dôkazných prostriedkov a vyjadrení v konaní
vyplynulo, že vzťah žalobcov a nebohej bol taký ako v každej riadne fungujúcej rodine, kedy dospelé

dieťa opustí rodičovský dom a žije svoj vlastný život, no s rodičmi sa naďalej stretáva. Predmetom
konania bola ochrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, kedy podľa ustálenej
praxe je formou zadosťučinenia aj prejednanie veci, ospravedlnenie sa a nie len získanie majetkového
prospechu. Zo strany žalobcov a najmä žalobcu 3/, ktorý sa pojednávania nezúčastnil je zrejmé, že
popreli inštitút nemajetkovej ujmy a jej náhrady v peniazoch, svojimi výpoveďami, neúčasťou žalobcu 3/

na pojednávaní, ignoráciou zadosťučinenia formou prejednania veci. Je nepochybné, že došlo k zásahu
do osobnostných práv žalobcov, najmä práva na rodinný život. Na tomto mieste považuje žalovaný 2/
za nevyhnutné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že nie je možné zamieňať náhradu nemajetkovej ujmy za
kompenzáciu pokrytia následných aktivít a nákladov žalobcov. Je na mieste konštatovanie, že žalobcami
uplatňovaná a súdom priznaná náhrada je v kontexte štandardnej judikatúry neprimerane vysoká. V

konaníbolopreukázané,žedetinebohejnežilisnebohouvspoločnejdomácnostiamalikaždýsvojživot.
Stretávali sa tak, ako každá fungujúca rodina a v konaní neboli preukázané žiadne iné nadštandardné
väzby. Nebohá bola už vo vyššom veku a napriek nepopierateľnej ľudskej strate je zrejmé, že vyrovnať
sa so stratou je ľahšie u dospelých detí ako u napr. detí maloletých. Súdom priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy neprimerane vysoká a nezohľadňuje pomery nebohej. Súdom prijaté odôvodnenie

priznania nemajetkovej ujmy považujeme za nedostatočné. Súd nijako nezohľadnil, že žalobca 2/ a
žalobca3/nežilivspoločnejdomácnostisnebohou.Rovnakosúdnesprávnevyhodnotilneúčasťžalobcu
3/ na pojednávaní, kedy nemohlo byť preukázaná jeho citová väzba, resp. jej intenzita k nebohej.
Na záver odvolania žalovaný 2/ namietal nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia. Súd sa
v odôvodnení nevyporiadal s argumentáciou žalovaného 2/ o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie

a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na Ústavný súd Slovenskej republiky, kedy ignoroval
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súd sa nedokázal v odôvodnení riadne vyporiadať
ani s neúčasťou žalobcu 3/ na pojednávaní. Prvostupňový súd v rozpore so zákonom neuviedol
aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda podľa žalovaného

2/ nepreskúmateľné. Pritom vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v
zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý
proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj
čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom nauvedené žalovaný 2/ žiadal odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 15C/2/2017 zo
dňa 29.11.2017 zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 2/ zamieta a priznáva mu náhradu trov konania.
Zároveň žiadal o priznanie trov odvolacieho konania žalovanému 2/.

4. Právny zástupca žalobcov k odvolaniam žalovaného 1/ a 2/ zaslal vyjadrenie, kde uviedol, že
právne otázka nároku na nemajetkovú ujmu pozostalých po dopravnej nehode blízkeho príbuzného
je nielen teóriou ale aj súdnou praxou vyriešená. Svoje tvrdenie oprel o uznesenie ÚS SR III. ÚS
666/2016-36, ako aj o rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 523/2015 z 12. 07. 2017. Výška nemajetkovej

ujmy nie je neprimeraná, v porovnaní so známymi mediálnymi kauzami môže pôsobiť ako neprimerane
nízka. Námietka žalovaného 2/, že žalobca 3/ sa pojednávania ani nezúčastnil, nič nemení na veci, že
konaním žalovaného 1/, nepochybne došlo k zásahu do osobnostných práv aj tohto žalobcu. Dôvod,
prečo sa tohto pojednávania nemohol zúčastniť, bol na pojednávaní preukázaný lekárskou správou
a vzhľadom na závažnosť jeho ochorenia by bola účasť na pojednávaní vysoko riziková a pre jeho
zdravie nebezpečná. Okrewsný súd správne posúdil a uvážil a riadnym spôsobom zdôvodnil výšku

nemajetkovej ujmy podľa všeobecných kritérií stanovených právnou normou § 13 ods. 3 OZ. Žiadal
napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

5. K odvolaniu žalovaného 2/ sa vyjadril aj žalovaný 1/, ktorý odvolanie žalovaného 2/ kde namietal svoju
pasívnu legitimáciu považuje za nedôvodné a žiadal ho zamietnuť. Rozhodnutie súdu I. inštancie o

zodpovednosti poisťovne je správne. Dopravnú nehodu ako poistnú udalosť nahlásil v zákonnej lehote
poisťovni - žalovanému 2/, aby hradila škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalovaný 2/
odmietolposkytnúťplnenienazáklademimosúdnejdohody.Žalovaný2/jepasívnevecnelegitimovanýa
má povinnosť nahradiť poškodeným - žalobcom spôsobenú majetkovú a nemajetkovú ujmu s poukazom
na ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. Ďalej žalovaný 1/ zopakoval dôvody, ktoré uviedol

pôvodne v podanom odvolaní.

6. Žalovaný 2/ podal k vyjadreniu žalobcov repliku, kde poukázal na to, že čo sa rozumie škodou, resp.
to čo sa z povinného zmluvného poistenia uhrádza taxatívne obsahuje ustanovenie § 4 ods. 2 zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla. Ide o kogentnú právnu normu. Preto ani na základe analógie nemožno pojem
„škoda na zdraví" rozširovať na nemajetkovú ujmu, ktorá je systematicky zaradená do prvej časti
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Žalobcovia zastávajú názor, že pojem „škoda" treba
vykladať extenzívne a teda následne, že pod predmetný pojem spadá aj nemajetková ujma za zásah do
osobnostných práv pozostalých. Uvedené žalovaný 2/ nerozporuje, avšak v § 4 ods. 2 písm. a) PZP sa

nehovorí o „škode" (t. j. všeobecne), ale expressis verbis o „škode na zdraví". Pojem „škoda na zdraví"
je v právnej teórii jasný a v súdnej praxi ustálený. To znamená, že tento pojem nevyžaduje potrebu
jeho výkladu. Inak podrobný výklad pojmu „škoda na zdraví" v súvislosti s nemajetkovou ujmou podal
Najvyšší súd SR v rozhodnutí 4 Cdo 168/2009 a žalovaný 2/ má zato, že je potrebné z neho vychádzať.
Uplatnenie nároku v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka logicky a systematicky nespadá pod úpravu

náhrady škody a spadá pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu osobnosti. V tomto prípade
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu, nie náhradu škody.
Základným znakom je aj to, že predpokladaná ujma sa nedá nijako preukázať, a je vecou voľnej úvahy,
ktorá sa neurčuje svojvoľne, ale súd prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za
ktorých k porušeniu došlo. Účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú

ujmu peňažnou formou, čím sa síce približuje funkcii reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak
vychádza z iných predpokladov a nie je správne úplne stotožniť nárok podľa § 13 Občianskeho
zákonníka. Napokon úprava zakotvená v § 16 Občianskeho zákonníka jasne rozlišuje medzi náhradou
škodyanáhradounemajetkovejujmy.Nároknanemajetkovúujmuniejetedanárokomnanáhraduškody
na zdraví a preto nemožno dospieť k záveru, že by bolo možné stotožňovať náhradu škody na zdraví s

náhradou nemajetkovej ujmy. Jednotlivé náhrady uvedené v § 4 ods. 2 zákona o PZP, ktoré sa hradia
poškodeným osobám pri ujme na zdraví alebo pri usmrtení, sú v zákone určené taxatívne a ani súd
nie je oprávnený tento výpočet svojvoľne rozširovať. Z rozsudku C-22/12 jednoznačne vyplýva, že ESD
podmienil náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám výslovnou vnútroštátnou právnou
úpravou. Z doslovného znenia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP vyplýva, že toto poistenie

nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví", pričom škodu na zdraví a
nárok}' spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník systematicky a obsahovo od
sebaoddeľuje.Slovenskáprávnaúpravazatiaľvpredmetnejvecidôslednerozlišujemedziškodoupodľa
§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a nemajetkovou ujmou podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.Je potrebné zdôrazniť, že konštantná Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa
nezmenila ani po vydaní rozsudku ESD 20 dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 a ani po uzneseniach
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Stanovisko žalobcov vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu

Slovenskej republiky III ÚS 666/2016 je podľa názoru žalovaného 2/ nesprávne. Žalobcovia uvádzajú,
že Ústavný súd Slovenskej republiky definitívne vyriešil otázku nároku na nemajetkovú ujmu pozostalých
po dopravnej nehode blízkeho príbuzného, považujeme za nepresné, účelové a deziinterpretačné. Po
analýze uznesenia Ústavného súdu SR je zrejmé, že sa nezaoberal hodnotením právnej stránky veci
ako takej. Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal otázkou porušenia základného práva podľá čl.

46 ods. 1 v kontexte čl 20 a označil odôvodnenie súdu za dostatočné, nehodnotil ho po stránke právnej.
Domnievame sa, že Ústavný súd prekročil účel svojho poslania a vyjadril vo veci právny názor, ktorý
nemôže byť pre všeobecné súdy Slovenskej republiky záväzný.

7. Rovnako žalovaný 2/ zaslal vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného 1/, kde zotrval na svojich
predchádzajúcich písomných vyjadreniach k prejednávanej veci.

8.Krajskýsúdakosúdodvolacínazákladepodanýchodvolanípreskúmalnapadnutýrozsudokvrozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušuje a vec vracia okresnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

10. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

11. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne

určuje § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že
základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.

13. V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a

zákonnosti výroku rozsudku. Rozhodnutie súdu môže byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd v
odôvodnení rozhodnutia vymedzí po skutkovej stránke predmet konania a následne podá zrozumiteľný
a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal. Musí byť jasne a
zrozumiteľne vysvetlený myšlienkový postup súdu. Závery, ku ktorým súd dospel musia byť pre adresáta
prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé. Ak rozhodnutie súdu nemá

uvedené náležitosti, je nepreskúmateľné.

14. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd sa dostatočne nevysporiadal s okolnosťami, ktoré
ovplyvňujú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a nedostatočne odôvodnil svoje úvahy, na
základe ktorých dospel k záveru, o konkrétnej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvého

stupňa napadnutý rozsudok neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP. Uvedená
skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za
správne.15. Základným zmyslom relutárnej náhrady je zmysel satisfakčný, pričom potreba finančnej satisfakcie
narastá v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššou mierou zavinenia je

vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv zosilnená (je zosilnená krivda, za ktorou má prísť
zadosťučinenie). V tomto smere je možné dôjsť až k záveru, že v prípade zlého úmyslu (zámeru) na
strane pôvodcu neoprávneného zásahu by mal súd svoje odsúdenie nad týmto spoločensky i právne
zvlášť odsúdeniahodným správaním vyjadriť práve citeľným určením výšky peňažného zadosťučinenia.
Je však potrebné zdôrazniť, že popri vyššie uvedených funkcií náhrady je potrebné skúmať aj ďalšie

konkrétne okolnosti každého prípadu, a to ako právne, alebo skutkové, priťažujúce, alebo naopak
poľahčujúce. Predovšetkým je potrebné zhodnotiť postoj osoby zodpovednej k spôsobenej škode;
inak sa bude napr. hodnotiť snaha zodpovedného o urýchlené vyriešenie náhrady nemajetkovej ujmy,
inak jeho obštrukcie, nepriznanie zodpovednosti, a to najmä vo veciach, kde je zavinenie zo strany
zodpovedného úplne jasné (napr. bol v trestnom konaní odsúdený, eventuálne bol odsúdený jeho
zamestnanec pod.). Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), tak sú a) postoj

žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a i.), b) vplyv udalosti do duševnej sféry pôvodcu
- fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery a d) miera zavinenia, eventuálne miera spoluzavinenia
usmrtenej osoby. Je úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť
vnímanie ujmy pozostalými; ústretové správanie, ospravedlnenie či prejavená ľútosť škodcu môže
zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť

ju môže ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj na jeho majetkové pomery tak, aby bola daná
možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov. Okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na strane
poškodeného, môžu byť podľa rozvíjajúcej sa doktríny najmä: a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým,
b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe,
d) prípadne poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová.

Psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická,
obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, mnohokrát prerastajúce až do duševného ochorenia. Pri
zohľadnení veku zosnulého sa odlišuje, nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata
rodičia jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku jeho vnúčatami. Dôležitú úlohu hrá aj pocit
zodpovednosti rodičia za svoje deti. Strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý, sa negatívne

prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie ako peňažná (napr. ospravedlnenie
zodpovednej osoby) síce nemôže byť sama o sebe dostatočná, jej poskytnutie a následné posúdenie
jej významu však môže prehovoriť do zníženia peňažného zadosťučinenia. (z nálezu Ústavného súdu
ČR spis. zn. I. ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015).

16. Odvolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že pri stanovení peňažného zadosťučinenia platí v
európskom deliktuálnom práve zásada, že v prípade objektívne podobných ujm, by sa mali priznávať
porovnateľné sumy, keďže priznanie diametrálne odlišných výšok odškodnenia v skutkovo a právne
podobných prípadoch je nielen prejavom sudcovskej svojvôle, ale i porušením práva poškodeného (príp.
škodcu) na spravodlivý súdny proces. V kontexte s tejto zásady si súd dovolí poukázať na niektoré

rozhodnutia súdov, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou
blízkej osoby pri dopravnej nehode.

17. Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 7Co/578/2014 zo dňa 09.09.2015 priznal žalobcovi ako
pozostalému, ktorý navždy stratil pri autonehode zavinenej nedbanlivostným protiprávnym konaním inej

osoby manželku a dve maloleté deti, celkovo peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 45.000,- eur.
Svoje rozhodnutie Krajský súd v Žiline odôvodnil tak, že vzal za základ svojich úvah verdikt Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej "ESĽP") v prípade Kontrová proti Slovenskej republike. V predmetnom
rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 25.000,- eur, pričom neoprávneným
zásahom (nekonaním štátnych orgánov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k nezabráneniu trestnému

činu) do osobnostných práv sťažovateľky bolo zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí (vo
veku 5 a 1 rok). Krajský súd v Žiline zvolil dotknuté rozhodnutie za východisko aj z toho titulu, že
v kategóriách nemajetkovej ujmy v rodinných, emocionálnych vzťahoch je prakticky nedosiahnuteľné
bližšie vymedzenie všeobecnejších kritérií. Takmer každá (aj maximálne) racionálna a logická úvaha
totiž môže byť interpretovaná rozlične, možno až protichodne, resp. opačne. Napríklad nedá sa

nič namietať proti konštatovaniu, že hodnota usporiadaného rodinného života, resp. hodnota žiaľu,
smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov úmrtím/usmrtením blízkej osoby je nevyčísliteľná
v peniazoch. Uvedené konštatovanie však automaticky neznamená, že súvisiaca výška náhrady za
nemajetkovú ujmu je prakticky z hľadiska hornej hranice neobmedzená. Rovnako možno z danéhokonštatovania dedukovať, že nevyčísliteľnosť vedie k záveru o "nulovom" základnom východisku.
Náhrada nemajetkovej ujmy priznaná ESĽP v prípade Kontrová proti Slovenskej republike za zásah do
práva na súkromie, zahŕňajúce právo na rodinný život, činila 25.000,- eur. Išlo pritom o zásah spočívajúci

vabsolútnomrozvráteníadeštrukciirodinnéhoživotamenovanej,nakoľkodošloksúčasnémuusmrteniu
oboch (jediných) jej detí; deti boli zastrelené ich otcom, manželom sťažovateľky, ktorý následne spáchal
samovraždu. Použitím hraničného zjednodušenia Krajský súd v Žiline konštatoval, že vo vzťahu k
jednému dieťaťu by sa jednalo o čiastku 12.500,- eur. Krajský súd v Žiline ďalej v pomerovaní s
okolnosťami súdenej veci zohľadnil, že pri dopravnej nehode došlo okrem usmrtenia oboch detí žalobcu

aj k usmrteniu jeho manželky, teda došlo k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať vzťah ako rodiča
a dieťaťa, tak aj vzťah manžela. Vzhľadom na vykonané dokazovanie Krajský súd v Žiline ustálil, že
vzťahy v rodine žalobcu boli intenzívne.

18. Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 8Co/264/2013 zo dňa 28.10.2013 potvrdil napadnutý
rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/256/2011-184 zo dňa 29.01.2013, ktorým bola

priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyni I. ako pozostalej manželke, maloletej žalobkyni
II. ako pozostalej dcére, žalobcom III. a IV. ako pozostalým rodičom, ktorý navždy stratili v osobe
usmrteného manžela, otca a syna, a to pri autonehode spôsobenej žalovaným vedúcim osobné
motorové vozidlo po požití alkoholu, ktorý neprispôsobil jazdu vozidla situácii v cestnej premávke a
svojim schopnostiam, pred križovatkou cez odbočovací pruh predchádzal pred ním jazdiace vozidlo vo

vzdialenosti, ktorá nebola dostatočná na dokončenie predchádzania, rýchlosťou 105 km/hod., prešiel
do protismeru a na prechode pre chodcov pravou časťou vozidla narazil do chodca - príbuzného
žalobcov. Súd prvej inštancie ďalej svoje odvolacím súdom potvrdené rozhodnutie odôvodnil skutkovými
zisteniami, že strata manžela u žalobkyne I. v čase vysokého štádia tehotnosti (pozn. čakajúc narodenie
žalobkyne II.) predstavovala mimoriadne šokujúce osamotenie bez pomoci najbližšieho člena rodiny,

na ktorého sa viazala silná dôvera a istota pomoci v akejkoľvek životnej situácii, o to viac v uvedenom
stave. Žalobkyňa II. definitívne stratila možnosť vykonávať svoje práva k otcovi ako plnohodnotnému
rodičovi vo všetkých oblastiach, v ktorých uvedený rodinný vzťah plní svoje funkcie. Žalobcovia III. a
IV. prišli o svojho najstaršieho syna, s ktorým ich spájal silný emocionálny vzťah a takmer každodenná
pomoc, napriek založeniu vlastnej rodiny. Žalobcovia so zomrelým príbuzným tvorili fungujúcu rodinu,

ktorá predstavovala pre ich všetkých pevné rodinné zázemie, ukotvené v nebohom, vzhľadom na
jeho zručnosti, schopnosti a charakterové vlastnosti. V predmetnej veci tak bolo priznané peňažné
zadosťučinenie žalobkyni I. v sume 20.000,- eur, žalobkyni II. v sume 23.000,- eur a žalobcom II. a III.
v sume 10.000,- eur.

19. Najvyšší súd SR rozsudkom spis. zn. 4 Cdo/139/2011 zo dňa 30.10.2012, ktorým zamietol dovolanie
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave spis. zn. 11Co/90/2010 zo dňa 16.03.2011, ktorým bola
žalobcom I. a II., ako pozostalým rodičom po ich dcére, ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode
spôsobenej nedbanlivostným protiprávnym konaním vodiča motorového vozidla, ktorý sa nevenoval
plne vedeniu vozidla a náležite nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho si nevšimol

chodkyňu dcéru žalobcov I. a II., prechádzajúcu po prechode pre chodcov a ľavou prednou stranou
vozidla do nej narazil, následkom čoho na následky zranení z tejto dopravnej nehody zomrela, priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy každému vo výške 15.000,- eur. Krajský súd v Trnave pri svojom rozhodnutí
vychádzal z toho, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že usmrtená dcéra žila v spoločnej
domácnosti so svojimi rodičmi (žalobcami I. a II.), o týchto sa starala, bola hybnou silou ich domácnosti.

Rodičia po tom, ako bola zranená pri dopravnej nehode ju pravidelne takmer dennodenne navštevovali
v nemocnici, s jej smrťou podľa ich vlastných vyjadrení a vyjadrení svedkyne sa doposiaľ nevyrovnali,
stále im chýba a keďže sa jednalo o ich dcéru, na ktorú boli najviac citovo naviazaní, keďže s nimi žila v
spoločnej domácnosti a poskytovala im potrebnú starostlivosť, na ktorú sa spoliehali aj do budúcnosti.
Smrťoudcérybolanarušenácelistvosťichrodiny,bolozasiahnutédoichsúkromnéhoarodinnéhoživota,

pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. V dôsledku tragickej smrti dcéry pri dopravnej nehode
došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím sú žalobcovia I. a II.
ochudobnení aj do budúcna o rodinný život, táto spočíva aj v citovej strate, keď smrťou dcéry stratili jej
lásku a radosť s ňou prežívanú.

20.Odvolacísúdzato,žerozhodnutiesúduprvejinštanciepostrádakomplexnéadôsledné zhodnotenie
skutočností, ktoré je potrebné skúmať na strane poškodených pri posudzovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy a jeho zhmotnení v konkrétnej výške.21. Na základe uvedených skutočností krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil podľa
ust.§ 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie. Úlohou
prvostupňového súdu bude opätovne vec prejednať, posúdiť a vyhodnotiť jednotlivé aspekty vo vzťahu

k výške priznanej náhrady, rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP
tak, aby bolo jeho rozhodnutie preskúmateľné, aby bolo z neho zrejmé, akými úvahami sa riadil a z
akých dôkazov vychádzal pri rozhodovaní.

22. Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania zrušil aj výrok o trovách konania, ako výrok závislý od

výroku vo veci samej.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie
v novom rozhodnutí o veci.

24. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)