Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 12, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Cpr/10/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115208054
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8115208054.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: G.. U. O., J.. L.. X. XXX/

XX, P., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o vyplatenie
náhrady mzdy a úrokov z omeškania, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.622,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne zo sumy 621,- Eur od 11.08.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 621,- Eur od 11.09.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 621,- Eur od 11.10.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 626,50 Eur od 11.11.2012 do zaplatenia,

vo výške 8,75 % ročne zo sumy 621,50 Eur od 11.12.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 626,50 Eur od 11.01.2013 do zaplatenia,
vo výške 5,75 % ročne zo sumy 626,50 Eur od 11.02.2013 do zaplatenia,
vo výške 5,75 % ročne zo sumy 626,50 Eur od 11.03.2013 do zaplatenia, a
vo výške 5,75 % ročne zo sumy 626,50 Eur od 11.04.2013 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti konanie z a s t a v u j e .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 2.4.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného uhradiť mu
náhradu mzdy v celkovej sume 8.333,14 Eur, úroky z omeškania vypočítané z jednotlivých súm
za jednotlivé mesiace omeškania až do zaplatenia istiny a „trovy konania žalobcu na základe ním
predložených nákladov“.

2. Žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 11Cpr/11/2012-143 zo dňa
20.11.2013 súd určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďov zo strany O.
Ú. Q. F. listom zo dňa 20.1.2012 je neplatné. Rozsudok sa stal právoplatným dňa 29.4.2014. Uviedol,
že ešte pred začatím predchádzajúceho súdneho konania zaslal O. Ú. F. (ako bývalému služobnému
úradu) oznámenie zo dňa 29.3.2012 a listom zo dňa 30.3.2012 dal to na vedomie aj priamej nadriadenej
- o tom, že trvá na pokračovaní štátnozamestnaneckého pomeru a považuje danú výpoveď za neplatnú.

3. Ďalej žalobca k podstate veci uviedol, že listom zo dňa 4.6.2014 MV SR Okresný úrad Prešov
ako právny nástupca Krajského úradu v Prešove vyzval žalobcu na prejednanie náležitostí súvisiacich
so štátnozamestnaneckým pomerom, dňa 16.6.2014 on ako žalobca zaslal e-mailom na personálne
oddelenie žalovaného podrobný rozpis výšky súm v návrhu „Dohody o urovnaní“, a listom MV SROkresného úradu Prešov zo dňa 24.9.2014 dostal (po viacerých vzájomných prepočtoch) odpoveď,
z ktorej vyplýva, že nepristupujú na návrh žalobcu. Výšku svojho nároku žalobca v konaní odôvodnil
nasledovne:

- od 1.4.2012 do 30.6.2013 bol žalobca vedený na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie.
Počas uvedenej doby od 4.4.2012 do 30.6.2012 bol práceneschopný. Od 1.7.2013 nastúpil do
štátnozamestnaneckého pomeru na Ú. F., X. Q. Y. H. X.;
- obdobie od 4.4.2012 do 30.6.2012 neuplatňuje z dôvodu poberania nemocenských dávok;
- obdobie od 1.4.2012 do 3.4.2012, t.j. 2 pracovné dni - priemer funkčného platu na jeden pracovný deň

621/21=29,57 x 2 dni = 59,14 Eur;
- obdobie 07/2012 až 09/2012, t.j. 3 mesiace - 3 x 621 (čo je priemer funkčného platu za II. Q 2012 podľa
„Oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 27.10.2011“) = 1.863,- Eur;
- obdobie 10/2012 až 12/2012, t.j. 3 mesiace - 3 x 626,50 (čo je priemer funkčného platu za III. Q
2012 podľa „Oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 10.6.2014“ účinného od 1.7.2012)
= 1879,50 Eur;

- obdobie 01/2013 až 03/2013, t.j. 3 x 626,50 (priemer sa nemenil) = 1.879,50 Eur;
- obdobie 04/2013 až 06/2013, t.j. 3 x 626,50 (priemer sa nemenil) = 1.879,50 Eur.
Ďalej žalobca uviedol, že ďalšie obdobia vypočítal podľa ust. § 55 zákona č. 400/2009 Z.z. o
štátnej službe, v zmysle ktorého povinnosť služobného úradu (t.j. žalovaného) poskytnúť štátnemu
zamestnancovi funkčný plat pri neplatnom skončení pracovného pomeru sa zníži o funkčný plat, ktorý

dosiahol v inom služobnom úrade. Žalobca k tomu uviedol výpočty za ďalšie obdobia (pozn. súdu:
od 07/2013 do 05/2014, za ktoré si však napokon, po úprave žaloby na pojednávaní, náhradu mzdy
neuplatňoval) s tým, že spolu nárok na náhradu mzdy vyčíslil vo výške 8.333,14 Eur. S poukazom na ust.
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka z vypočítaného nároku na náhradu mzdy žiadal od žalovaného
vyplatiť aj úroky z omeškania vo výške 8,75 % p.a. s tým, že prvý deň omeškania s plnením peňažného

dlhu (platu zamestnanca) pre žalovaného bol vypočítaný vždy 11. deň nasledujúceho kalendárneho
mesiaca, nakoľko výplatný termín bol 10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca.

4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Nepopieral, že došlo k naplneniu skutočností zakladajúcich nárok
žalobcu na vyplatenie náhrady mzdy, nesúhlasil však s výškou žalobcom požadovanej náhrady.

Poukázal na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012 s tým, že ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí
zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov. Ďalej poukázal na to, že žalobca si uplatňuje
nárok na náhradu mzdy za celé obdobie od 1.4.2012 do 28.4.2014, čo je v rozpore s § 79 ods.
2 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase (t.j. kedy došlo k neplatnému skončeniu

štátnozamestnaneckého pomeru), a keďže žalobcovi nemožno priznať nárok, ktorý by presahoval
obdobie deviatich mesiacov, má podľa žalovaného nárok na poskytnutie náhrady mzdy iba za obdobie
od 1.4.2012 do 31.12.2012.

5. Žalovaný ďalej uviedol, že zamestnancovi v štátnej službe nevzniká nárok na doplatenie funkčného

platu, ale vzniká mu iba nárok na náhradu tohto funkčného platu, pričom termíny funkčný plat a náhrada
mzdy, resp. náhrada funkčného platu rozhodne nie sú totožné, a následne uviedol vlastný výpočet
náhrady mzdy za jednotlivé obdobia. Podľa žalovaného pre výpočet náhrady mzdy za obdobie od
1.4.2012 do 30.6.2012 to bola suma 621,43 Eur za mesiac a 28,66 Eur na deň, pričom v uvedenom
období žalobca požiadal o priznanie nároku na zaplatenie náhrady mzdy v sume 59,14 Eur (za dva dni),

a z predchádzajúcich výpočtov je podľa žalovaného zrejmé, že mu vznikol nárok iba na úradu sumy
57,32 Eur (s tým, že za zvyšnú časť tohto obdobia žalobcovi náhrada mzdy nepatrí vôbec, keďže v tomto
čase bol práceneschopný, a tak by nebol schopný zapojiť sa do pracovného pomeru ani kedy mu to
bolo jeho zamestnávateľom umožnené). Ďalej žalovaný popísal svoj výpočet (pozn. súdu: vychádzajúci
z nejasného výpočtu priemerného hodinového zárobku) a uviedol, že pre obdobie 3. štvrťroka roka 2012

žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie náhrady mzdy (resp. náhrady funkčného platu) v sume 1.864,29
Eur (pozn. súdu: žalobca si za toto obdobie uplatnil náhradu vo výške 1.863,- Eur), a že nárok žalobcu na
náhradu mzdy - funkčného platu za obdobie od októbra 2012 do decembra 2012 (4. štvrťrok roka 2012)
predstavuje 1.871,49 Eur (pozn. súdu: žalobca si za toto obdobie uplatnil náhradu vo výške 1.879,50
Eur) a dodal, že maximálny možný nárok žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy tak predstavuje sumu

3.793,10 Eur. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania považoval žalobu za neurčitú a navrhol postup
na jej doplnenie.6. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca v písomnom podaní zo dňa 23.6.2015 poukázal na to,
že výška úrokov z omeškania je daná nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktoré v § 3 určuje sadzbu
úrokov z omeškania s tým, že sa riadi pritom vyhláseniami Európskej centrálnej banky a je viazané ku

dňu, kedy vznikla pohľadávka. Poukázal na to, že od 1.1.2009 do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania
bola o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, a že od 1.2.2013 sa zaviedol samostatný režim
výšky úrokov z omeškania pre oblasť občianskoprávnych vzťahov, kedy sa výška úrokov z omeškania
stanovila o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky

platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Dodal, že do omeškania sa žalovaný dostal
vždy v momente, keď žalobca mal mať vyplatené predmetné sumy, tzn. počnúc výplatným termínom
za príslušný mesiac (t.j. 10. dňa kalendárneho mesiaca). Ďalej žalobca popísal svoj výpočet úrokov z
omeškania, ktoré vypočítal (kapitalizoval) ku dňu 31.3.2015 v sume 1.270,22 Eur, a žiadal ich až do
dňa „kedy dôjde k uspokojeniu právnych nárokov žalobcu“. K úvahám žalovaného o tom, že termíny
funkčný plat a náhrada mzdy resp. náhrada funkčného platu nie sú totožné, žalobca poukázal na legálnu

definíciupodľa§114ods.2zákonač.400/2009Z.z.oštátnejslužbe,podľaktoréhoakosobitnépredpisy,
ktoré sa vzťahujú sa služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento
zákon, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, priemernej mzde alebo o náhrade mzdy, rozumie
sa tým funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. Dodal,
že zloženie funkčného platu štátneho zamestnanca ustanovuje § 83 ods. 1 citovaného zákona s tým,

že príslušná časť funkčného platu prepočítaná na hodinu v zmysle ust. § 112 ods. 1 zákona o štátnej
službe sa používa iba v prípadoch ustanovených v § 94 až 98 a § 100 zákona o štátnej službe. Vo
vzťahu k argumentácii žalovaného o tom, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom
v rozhodnom čase limitovalo nárok zamestnanca (pozn. súdu: tak, že mu náhrada mzdy patrí najviac
za deväť mesiacov) žalobca (pri vymedzení obdobia náhrady) poukázal na to, že čas od 3.4.2012 do

30.6.2012 neuplatňuje z dôvodu práceneschopnosti.

7. V duplike k vyjadreniu žalobcu sa žalovaný v písomnom podaní zo dňa 24.11.2016 vyjadril v podstate
len tak, že zotrváva na svojom vyjadrení zo dňa 12.5.2015.

8. Písomným podaním zo dňa 27.4.2018 žalobca na základe výzvy súdu (vo vzťahu k výpočtu náhrady
mzdy na štvrtý štvrťrok roku 2012 vo výške 1.871,49 Eur uvedený vo vyjadrení žalovaného zo dňa
12.5.2015) uviedol, že za obdobie IV. Q 2012 trvá na sume 1.879,50 Eur s opätovným poukazom na
§ 114 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe (podľa ktorého ak osobitné predpisy, ktoré sa
vzťahujú sa služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon,

obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, priemernej mzde alebo o náhrade mzdy, rozumie sa tým
funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie) a dodal, že
jeho funkčný plat podľa „Oznámenia o výške a zložení funkčného platu“ účinného od 1.7.2012 (ktorý
platil aj v mesiacoch 10/2012, 11/2012 a 12/2012) bol 626,50 Eur, tzn. 626,50 x 3 mesiace = 1.879,50
Eur. Poukázal na to, že žalovaným prepočítaný priemerný hodinový zárobok nemá oporu v zákone

o štátnej službe pri výpočte funkčného platu s poukazom na to, že nároky z neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru sú uvedené v § 55 a § 56 zákona o štátnej službe, a pri ich uplatnení
sa stále používa iba pojem „funkčný plat“.

9. Uvedené písomné podanie žalobcu súd následne doručil žalobcovi s výzvou, že ak naďalej popiera

výpočet náhrady mzdy žalobcu za štvrtý štvrťrok roku 2017 vo výške 1.879,50 Eur, aby v zmysle ust. §
151 ods. 1 a § 153 ods. 1 CSP tento svoj postoj v stanovenej lehote oznámil súdu a zároveň uviedol
prečo (repliku k argumentom žalobcu), na čo však žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval (a teda tento
výpočet náhrady mzdy žalobcu za štvrtý štvrťrok roku 2017 ďalej nerozporoval).

10. Na pojednávaní žalobca súhlasil s obranou žalovaného v tom zmysle, že by sa na vec malo aplikovať
ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce o tom, že náhrada mzdy je limitovaná na 9 mesiacov, a svoj
nárok obmedzil (ústnym prednesom spolu s tomu zodpovedajúcim písomným podaním vo veci samej
podpísaným a predloženým súdu na pojednávaní - č.l. 69) na náhradu mzdy za 9 mesiacov odo dňa
skončenia práceneschopnosti, trval na žalobe v časti uplatnenej náhrady mzdy za obdobie od 1.7.2012

do 31.3.2013, t.j. za 9 mesiacov spolu s úrokmi z omeškania uplatnenými z týchto súm, a vo zvyšku
na žalobnom návrhu netrval (teda tento v zmysle § 124 ods. 1 CSP podľa obsahu svojho vyjadrenia v
prevyšujúcej časti zobral späť).11.Žalovanýuplatnenýnároknapojednávaní,takakobolupravený,čiastočneuznaltak,že(akouviedol)
nerozporuje výšku uplatnených súm, avšak mal za to, že náhrada mzdy by mala žalobcovi patriť len za
obdobie 9 mesiacov, ktoré uznávajú od apríla do decembra 2012. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z

omeškania žalovaný uviedol, že subsidiárne použitie občianskoprávnych predpisov podľa jeho názoru
neprichádza do úvahy, a to s poukazom na ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa podľa
neho na pracovno-právne vzťahy vzťahujú iba ustanovenia všeobecnej časti Občianskeho zákonníka,
pričom úprava úrokov z omeškania je upravená v osobitnej časti Občianskeho zákonníka, a z toho
dôvodu sa úprava úrokov z omeškania v občianskoprávnych predpisoch na pracovnoprávne vzťahy

nevzťahuje. Okrem toho nárok na náhradu mzdy podľa neho vzniká až dňom právoplatného rozhodnutia
súdu, teda úroky z omeškania by eventuálne mohli patriť žalobcovi až odo dňa, kedy mu súd náhradu
prizná.

12. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých

odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď
§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods.
1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento podstatný skutkový stav:

13. Medzi stranami nebolo sporné (§ 151 ods. 1 CSP), že žalobca bol v minulosti v

štátnozamestnaneckom pomere na Katastrálnom úrade v Prešove, že tento jeho služobný pomer
bol výpoveďou zo strany zamestnávateľa listom zo dňa 20.1.2012 skončený neplatne, ďalej že ešte
pred začatím súdneho konania vo veci neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na pokračovaní štátnozamestnaneckého pomeru, a že došlo k naplneniu
skutočností zakladajúcich nárok žalobcu na vyplatenie náhrady mzdy (viď aj vyjadrenie žalovaného bod

4. tohto odôvodnenia). Medzi stranami napokon nebola sporná ani výška žalobcom vypočítanej náhrady
za jednotlivé mesiace, a sporné tak zostali len právne otázky za aké obdobie (konkrétne mesiace) mu
náhrada mzdy patrí, a či, resp. od kedy žalobcovi patria aj uplatnené úroky z omeškania.

14. Podľa § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v znení platnom v čase neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len „ZoŠS“) na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane
použijú ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods. 1
až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a 2, §
67, § 69, § 70, § 72, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 4, 5 a 7, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6,
8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až 102, § 104, § 104a,

§ 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141,§ 142, § 143, § 144, § 144a,
§ 145 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 7, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až 160, § 161 ods. 1, §
164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222, § 230, § 231
ods. 1, 4 až 6, § 232, § 233, § 233a, § 234 až 236 a § 240 Zákonníka práce.

15.Podľa§79ods.1zák.č.311/2001Z.z.vzneníplatnomvrozhodnomčase(ďalejlenZákonníkpráce“)
ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ

je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

16.Podľa§114ods.2ZoŠSakosobitnépredpisy,ktorésavzťahujúnaslužobnéúradyalebonaštátnych
zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku,
priemernej mzde alebo o náhrade mzdy, rozumie sa tým funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi
v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

17. Podľa § 79 ods. 2 ZP ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov.18. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

19. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

20. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení platnom v čase vzniku omeškania - výška úrokov z
omeškania je o 8 percentuálnych bodov (od 1.2.2013 o 5 percentuálnych bodov) vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

21. V danom prípade si žalobca v tomto konaní voči žalovanému ako predstaviteľovi jeho

zamestnávateľa, resp. služobného úradu, po čiastočnom späťvzatí žaloby, uplatňoval náhradu mzdy
resp. funkčného platu (ktorého výška za jednotlivé mesiace nebola medzi stranami sporná) za
obdobie deviatich mesiacov počítaných od ukončenia svojej práceneschopnosti započatej po tom, čo
s ním úrad neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer (a žalobca mu oznámil, že na pokračovaní
štátnozamestnaneckého pomeru trvá), a súd dospel k záveru, že tento jeho nárok je v celom rozsahu

dôvodný.

22. Žalovaný voči tomuto nároku síce namietal (napokon len to), že náhrada mzdy by mala žalobcovi
patriť výlučne len za 9 mesiacov počítaných časovo nepretržite (bez prerušenia) od neplatného
ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru, takémuto jeho výkladu zákona však nesvedčí (ad 1) jednak

doslovné znenie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keď toto ustanovenie síce obmedzuje celkový
čas za ktorý sa náhrada mzdy poskytuje, a to najviac za čas deviatich mesiacov, avšak neurčuje
(okrem deklarácie začiatku vzniku nároku - toho, že táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi odo dňa
keď zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní) za ktoré konkrétne časové obdobie je
zamestnávateľ povinný náhradu mzdy poskytnúť (teda neobmedzuje ju len na prvých 9 mesiacov

od vzniku nároku), a obmedzuje len jej celkovú výšku (najviac za 9 mesiacov, nie len za prvých 9
mesiacov), a takémuto výkladu žalovaného nesvedčí (ad 2) ani zjavný účel tohto ustanovenia (výklad
teleologický), keď rozumným účelom ustanovenia § 79 ods. 1 a 2 ZP nepochybne bolo zabezpečiť najmä
spravodlivú ochranu záujmov zamestnanca (s ktorým zamestnávateľ neoprávnene, resp. neplatne
skončil pracovný pomer), so súčasným zákonným obmedzením tejto ochrany (náhrady mzdy) zjavne

(len) preto, aby tento stav netrval neprimerane dlho, a nepracujúci zamestnanec (hoci je resp. bol v
práve) túto situáciu nezneužíval, a snažil sa aj sám ukončiť alebo aspoň zmierniť nepriaznivé následky
porušeniaprávanovýmzamestnaním.Účelomtedabolo,abyzamestnanecbolprimeranechránenýpred
nepriaznivými následkami porušenia práva zo strany zamestnávateľa, resp. aby mu boli tieto následky
(obdoba náhrady škody pri porušení právnej povinnosti zamestnávateľa) kompenzované primerane a

po primeraný čas (počas ktorého si mohol nájsť prácu novú - viď primerane aj prevenčnú povinnosť
v zmysle ust. § 415 a § 417 ods. 1 OZ počínať si tak, aby bola škoda čo najnižšia), a súčasne (na
druhej strane) aby zamestnávateľ za porušenie práva (platením náhrady mzdy bez vykonávania práce
zamestnancom) nebol sankcionovaný neprimerane (po neobmedzený čas). Cieľom tak podľa názoru
súd nebolo len formálne a jednostranne redukovať zodpovednosť zamestnávateľa a oslobodzovať ho

(pri neoprávnenom, resp. neplatnom skončení pracovného pomeru z jeho strany) od jeho povinnosti
poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy (s poukazom na to, že zamestnancovi bola medzičasom z
iného dôvodu - napr. v súvislosti s jeho chorobou, poskytovaná náhrada príjmu od tretieho subjektu) bez
ohľadu na spravodlivé a primerané záujmy zamestnanca v situácii, keď práceneschopný zamestnanec
svoju situáciu primerane riešiť nemohol. Do tohto obdobia deviatich mesiacov (počas ktorých by

mohol zamestnanec eventuálne urobiť kroky na zmiernenie nepriaznivých dôsledkov neoprávneného
skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa - napr. nájsť si resp. vykonávať inú, hoci aj
slabšie platenú prácu, na inom služobnom úrade, ku ktorej by mal zamestnávateľ v zmysle ust. § 55
ZoŠS poskytnúť mu náhradu rozdielu za 9 mesiacov), teda podľa názoru súdu nepochybne nemožno
spravodlivo zarátať aj obdobie jeho PN (kedy zamestnanec pracovať ani objektívne nemohol), a o toto

obdobie jeho nárok na ochranu pred nepriaznivými následkami neoprávneného zásahu zamestnávateľa
skrátiť.23. O nesprávnosti opačného výkladu (argumentum ad absurdum) svedčí napokon aj to, že v krajnej
situácii, ak by napr. PN zamestnanca počas tohto obdobia (po neplatnom skončení pracovného pomeru)
trvala 9 a viac mesiacov (počas ktorých nemohol pracovať a adekvátne tomu si naplno ani hľadať prácu),

by mu tak (bývalý) zamestnávateľ (pri neoprávnenom, resp. neplatnom skončení pracovného pomeru
zo svojej strany) nemusel poskytnúť žiadnu náhradu, a po skončení PN by vlastne takýto zamestnanec
napokon zostal (bez vlastného zavinenia) bez akéhokoľvek príjmu z práce (ktorú si počas PN ani riadne
hľadať nemohol), a zároveň aj bez akejkoľvek náhrady, čo by bolo zjavne nespravodlivé. Správny je
teda výklad taký, že zamestnancovi, s ktorým bol pracovný pomer skončený neplatne a oznámil, že

na ďalšom zamestnávaní trvá, patrí od toho času náhrada mzdy najviac za 9 mesiacov, kedy pracovať
mal a mohol (bez ohľadu na to či toto obdobie tvorí jeden nepretržitý celok, alebo prerušované časové
úseky), v tomto konkrétnom prípade teda za 9 mesiacov mimo obdobia PN (kedy mu bola poskytovaná
náhrada príjmu od tretieho subjektu z iného dôvodu - choroby), a preto mu súd túto náhradu mzdy resp.
funkčného platu, ktorého výška (výpočet) za jednotlivé mesiace medzi stranami sporná nebola, za toto
obdobie aj priznal.

24. Pokiaľ ide pritom ďalej o uplatnený nárok na úroky z omeškania, žalovaný vlastne namietal, že
tento inštitút je upravený v osobitnej časti Občianskeho zákonníka, a že sa tak táto zákonná právna
úprava úrokov z omeškania na pracovnoprávne vzťahy (na ktoré sa v zmysle ust. § 1 ods. 4 Zákonníka
práce výslovne vzťahujú iba všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka) nevzťahuje (a teda že

na ne žalobca zrejme nárok nemá). Súd však ani s touto argumentáciou žalovaného nesúhlasí, a v
súvislosti s tým poukazuje v prvom rade na to, že v danom prípade nejde o pracovnoprávne vzťahy
v zmysle Zákonníka práce, ale o štátnozamestnanecké vzťahy podľa ZoŠS, na ktoré sa v zmysle ust.
§ 120 ZoŠS ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nevzťahuje (nepoužije), a aplikácia všeobecnej
právnej úpravy občianskoprávnych vzťahov (v tomto prípade najmä úpravy nárokov resp. úrokov z

omeškania dlžníka) na právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným (mimo rámca verejného práva -
ktorýchpostaveniebytakmalobyťrovnocenné)tedavylúčenénieje.Baprávenaopak.Vdanomprípade
ide totiž nepochybne o majetkové vzťahy v zmysle ust. § 1 ods. 2 OZ, a vzhľadom na absenciu inej
(špeciálnej) právnej úpravy sa na tieto ich majetkové vzťahy v danej oblasti preto Občiansky zákonník
vzťahuje. Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností súd napokon zdôrazňuje aj ust. § 853 ods. 1 OZ,

podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie, pričom
pri absencii inej osobitnej úpravy by malo byť zrejmé, že v prípade omeškania s plnením náhrady mzdy,
resp.nárokovzdodatočnéhosplneniapovinnostinajejnáhradu,sútakýmitoustanoveniamiustanovenia
§ 517 OZ o nárokoch na úroky z omeškania.

25. Súd pritom, a to v súvislostiach celého uplatneného nároku, opätovne zdôrazňuje, že právo nemožno
vykladať bez zohľadnenia jeho účelu. „Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný
súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane
noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s

princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS
26/2010).“ (nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 15/2014).

26. Pokiaľ ide o podstatu úrokov z omeškania, ich povahu a vznik nároku na ne (aj v tomto konkrétnom
prípade), súd pritom hneď na úvod pripomína, že tieto vo svojej podstate slúžia, resp. plnia najmä funkciu

akejsi paušalizovanej náhrady škody (pri omeškaní s plnením peňažného dlhu), a racionálne, i v zmysle
zákona, tak vo všeobecnosti patria legitimovanému subjektu odo dňa nasledujúceho po tom, čo suma,
ktorá mu inak patrí, tomuto subjektu vyplatená nebola (a škoda mu paušálne začala vznikať). Malo
by byť pritom zrejmé, že nárok na náhradu mzdy (obdobne ako aj nárok na náhradu škody alebo na
splnenie akejkoľvek inej povinnosti vyplývajúcej priamo zo zákona), nie je viazaný na rozhodnutie súdu

o ňom, a takéto rozhodnutie (v nadväznosti na ničím neodôvodnené námietky žalovaného o vzniku
omeškania) vo vzťahu k nemu teda logicky ani nemá konštitutívnu, ale len deklaratórnu povahu (veď
napokon, i v danom prípade, nepochybne nejde o určenie práva - podľa § 137 písm. c/ alebo d/ CSP,
ale o rozhodnutie o splnení povinnosti - podľa § 137 písm. a/ CSP). Súd teda poukazuje na to, že
základom nároku na náhradu mzdy je v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP už samotné neplatné skončenie

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa (a oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho naďalej zamestnával), v ktorom mal zamestnanec (žalobca) vo výplatných termínoch
dostávať mzdu, resp. funkčný plat, a ktorý nedostal, hoci ho mať mal (čo pritom obvykle sťažuje situáciu
zamestnanca, resp. obralo ho o príležitosť disponovať s prostriedkami, ktoré v tom čase mal mať), apreto aj v zmysle zásady spravodlivosti súd dospel k záveru, že odo dňa nasledujúceho po splatnosti
jednotlivých čiastok funkčného platu mu z ich náhrady patria zákonné úroky z omeškania. Súd napokon k
tomu dodáva, že ak by sa aj na tento prípad z nejakého formálneho dôvodu tieto ustanovenia eventuálne

priamo nevzťahovať nemali, vychádzajúc zo zásady analógie a dotvárania práva súdom podľa čl. 4
CSP, súd poukazuje na úpravu nárokov z omeškania podľa 517 OZ aj ako na právnu úpravu, ktorú by
vzhľadom na vyššie uvedené považoval za primeranú aj v tomto prípade, a ako normu, ktorú by zvolil, ak
by bol sám zákonodarcom. Preto súd žalobcovi nárok na úroky z omeškania z priznanej náhrady mzdy
uplatnený v súlade s týmto ustanovením bez váhania priznal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozsudku odo dňa nasledujúceho po výplatnom termíne jednotlivých čiastok funkčného platu (ktoré
mala nahrádzať) vo výške o 8 (resp. pri výplatných termínoch od 1.2.2013 o 5) percentuálnych bodov
vyššej než bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

27. Pokiaľ ide o zvyšok pôvodne uplatneného nároku, žalobca počas konania svoj nárok upravil a v

časti prevyšujúcej to, čo mu napokon súd aj priznal, na žalobe ešte pred vyhlásením rozsudku netrval
a zobral späť.

28. Podľa § 145 ods. 1 a 2 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá
späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí

vo veci samej.

29. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

30. V danom prípade zobral žalobca svoju žalobu v časti nad rámec toho, čo mu súd napokon aj
priznal, čiastočne späť, a keďže tak urobil na začiatku pojednávania (pred prednesom žaloby), teda v
čase, keď sa na prípadný nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v zmysle ust. § 146 ods. 1 CSP
ani neprihliada, a žalovaný voči tomu ani nijako nenamietal, súd konane v rozsahu späťvzatia žaloby

postupom podľa § 145 ods. 2 CSP v tejto časti zastavil.

31. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, s spojení
s ust. § 257 CSP. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

32. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

33. V konaní bol procesne úspešnejší žalobca, a preto by mu mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP
aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať

podľa § 255 ods. 1 CSP pomernú (vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby) náhradu trov konania,
o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalobcovi v doterajšom konaní
podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešnejší

žalovaný na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.