Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 10, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/128/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112010811
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112010811.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr.
Františka Kováča a JUDr. Ondreja Gáboríka na verejnom zasadnutí konanom dňa 10. februára 2014
prejednal odvolanie obžalovaného

Q.. Y. G.,

nar. XX.XX.XXXX v Q., bytom I., W. XXXX/XA, t.č. dočasne bytom K. O. XXX, zamestnanca E. K. v I.,

ktoré podal proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp.zn. 2T/52/2012 zo dňa 15.11.2013 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, ods. 2 Tr.por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa§322ods.1Tr.por.savecvraciasúduprvéhostupňa,abyjuvpotrebnomrozsahuznovuprejednal
a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný Q.. Y. G. uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej a

zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. d/ Tr.zák. s použitím § 138 písm. b/, j/ Tr.zák.,
pretože od roku 2005 do mesiaca október 2011 v I. na Ul. W. XXXX/XA týral svoju manželku Q.. U. G. a
svojemaloletédetiU.G.,nar.XX.XX.XXXXaI.G.,nar.XX.XX.XXXX,pričomvulgárneimnadáva,fyzicky
napáda, vyhráža sa, vymýšľa si nezmyselné príkazy, ktorých splnenie bezodkladne vyžaduje, správa
sa agresívne, nerešpektuje biologické potreby detí a manželky, manželke odopiera základnú hygienu,
stretávanie sa s vlastnou rodinou, spánok, stravu, rozhoduje o jej telesných potrebách, obmedzuje ju v

užívaní spoločného majetku, a tým spôsobuje fyzické a psychické utrpenie svojim deťom a manželke,
ktoré trvá po dlhší čas, presnejšie od narodenia mladšieho zo synov so stupňujúcou sa intenzitou útokov,
pričom sa u poškodenej Q.. U. G. vyvinul z dôvodu konania obvineného syndróm týranej ženy, tiež
zo znaleckého posudku vypracovaného dňa 09.03.2012 PhDr. Andrejom Franekom vyplýva, že deti
obvineného I. a U. v čase protiprávneho konania svojho otca trpeli syndrómom týraných osôb.

Bol za to odsúdený podľa § 208 ods. 2 Tr.zák. s použitím §§ 38 ods. 2, 3, 39 ods. 1, 3 písm. d/ Tr.zák. k
trestu odňatia slobody na 4 roky, pre výkon ktorého trestu bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr.zák. zaradený
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, ktoré zahlásil do zápisnice
o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku. Následne obžalovaný odvolanie písomne

odôvodnil, jednak sám, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu. Obžalovaný v písomných dôvodoch
odvolania odmietol akékoľvek formy násilia na svojich blízkych, pričom svoje deti má nadovšetko rád.Dôvody trestného stíhania podľa obžaloby sú založené len na tvrdeniach manželky a považuje ich za
absolútne nepreukázané. Svedkovia, v predmetnom prípade maloleté deti obžalovaného, ako účastníci
„domnelého týrania“, vypovedali presne opačne, ako manželka, pričom vypovedali o niečom, čo nezažili

a že im o tom hovorila manželka. Tvrdenia manželky sú pritom aj v rozpore s výpoveďami ďalších
svedkov (príbuzní, učiteľky detí, susedia, zakročujúci príslušníci PZ). K znaleckým posudkom najmä
namietal, že sa nepodarilo zistiť špecifickú vierohodnosť jeho manželky. Zistené príznaky na psychike
manželky môžu ísť na vrub jej iného ochorenia, čo potvrdila aj svedkyňa Q.. B.. Ďalej obžalovaný
poukazoval aj na to, že aj po podaní trestného oznámenia sa poškodená s deťmi z bytu neodsťahovala,

s deťmi chodil na výlety, deti s otcom trávili voľný čas. Obžalovaný ďalej poukazoval aj na znalecký
posudok PhDr. Jančárovej, ktorý bol vypracovaný v civilnej veci - rozvod obžalovaného a poškodenej,
ktorá v prežívaní a správaní detí nenašla žiadne príznaky posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá
by sa s vysokou pravdepodobnosťou rozvinula, pokiaľ by boli týrané blízkou osobou. Obžalovaný
ďalej uviedol, že dokonca boli pripustené úvahy o tom, že syn U. by na čas po rozvode bol zverený
do jeho starostlivosti. Odvolal sa tiež na výpoveď znalca Mgr. Bullu na hlavnom pojednávaní, ktorý

uviedol, že najvierohodnejšia je prvá výpoveď detí, ktorá bola urobená ešte v čase, keď žili v spoločnej
domácnosti a deti mali pozitívny citový vzťah k otcovi. K psychiatrickému vyšetreniu oboch chlapcov
MUDr. Kvasničkom najmä uviedol, že príčina popisovaných porúch u oboch detí vychádzala len z
tvrdení jeho manželky. Súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nezdôvodnil na základe čoho mala jeho
manželka chápať jeho správanie ako príkorie a už vôbec neuvádza, či ako príkorie pociťovali správanie

obžalovaného jeho deti, u ktorých syndróm týraných osôb nebol preukázaný a potvrdený. V závere
obžalovaný uviedol, že mu je veľmi ľúto, že sa mu rodina konaním manželky rozpadla. O to viac, že tým
trpia veľmi deti. S deťmi má spolu množstvo krásnych zážitkov a nikdy ich nikto nevidel, že by deti mali
strach z konania obžalovaného.

Obhajca v podrobných písomných dôvodoch odvolania v podstatnej časti obhajobných dôvodov
zopakoval svoju záverečnú reč na hlavnom pojednávaní. Okrem toho v úvode poukázal na nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, keď okrem iného uviedol, že situácie, ktoré čiastočne vo
svojich výpovediach opisovali maloleté deti a Q.. U. G., sa stali a boli riešené zo strany obžalovaného
nie vhodným spôsobom. Na to už potom nadväzovali len úvahy o právnej kvalifikácii s tým, že tento

naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm.
a/, b/, ods. 2 písm. d/ Tr.zák. s použitím § 138 písm. b/, j/ Tr.zák. Obhajca ďalej namietal závery
„vlastnej pozorovacej činnosti“ súdu vo vzťahu k poškodenej, keď súd osobne zistil na poškodenej
úplnú devastáciu sebavedomia, fyzického vzhľadu, sebadôvery, psychického, ale aj fyzického zdravia.
Z odôvodnenia rozsudku pritom nevyplýva, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhu

na vykonanie ďalších dôkazov, s akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Súd najmä nevykonal dôkazy
smerujúce k vierohodnosti poškodenej Q.. U. G.. Niektoré z konaní popísaných v skutkovej vete
obžaloby, ktorých sa mal dopustiť obžalovaný, vôbec nevyplynuli z vykonaných dôkazov. Pokiaľ ide
o dôvody odvolania, podrobne uvedené už v záverečnej reči obhajcu na hlavnom pojednávaní, tieto

boli zamerané na: spochybnenie vierohodnosti poškodenej, potrebu väčšieho prihliadania na prvotné
výpovede maloletých detí, potrebu lepšieho vyhodnotenia znaleckého dokazovania, prihliadnutie na
ďalšie najmä listinné a vecné dôkazy. Obhajca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/ Tr.por. zrušil v celom rozsahu. Alternatívne
navrhol, aby odvolací súd podľa § 322 ods. 1 Tr.por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alebo aby podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sám vo veci rozhodol tak,
že obžalovaného podľa § 285 písm. a/ Tr.por. spod obžaloby oslobodí. Pre prípad, že by odvolací
súd nevyhovel odvolaniu, smerujúcemu proti výroku o vine, obhajca navrhol, aby odvolací súd zrušil
napadnutýrozsudokpodľa§321ods.1písm.e/Tr.por.vovýrokuotresteaabypodľa§322ods.3Tr.por.
sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanému pri nezmenenom výroku o vine uloží za použitia ustanovenia

§ 39 ods. 1, 3 písm. d/ Tr.zák. trest odňatia slobody v takej výmere, ktorá umožní podmienečný odklad
jeho výkonu v zmysle § 49 ods. 1 písm. a/ Tr.zák. na primeranú skúšobnú dobu v zmysle § 50 ods. 1
Tr.zák., prípadne podmienečný odklad jeho výkonu s probačným dohľadom v zmysle § 51 ods. 1 Tr.zák.
na primeranú skúšobnú dobu v zmysel § 51 ods. 2 Tr.zák.

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadrila aj poškodená Q.. U. G.. Uviedla, najmä, že všetko, čo
vypovedala, je pravda a stalo sa. Starosta obce O. a iní svedkovia s nimi nežili v spoločnej domácnosti,
učiteľky tiež nemohli vidieť na deťoch vonkajšie prejavy, pričom bezprostrední susedia im búchavali
na stenu pre „nadmerný hluk“, avšak to nedosvedčili. Objektívnu charakteristiku obžalovaného podalnezávisle jeho vtedajší primár Q.. V., pod ktorého vedením obžalovaný pracoval od roku 1996 až
2011. Protiprávne konanie bolo aj dôvodom rozvodového konania, nie však cielené a plánované. S
deťmi na ošetrenie nechodila, pretože sa jej obžalovaný vyhrážal, pričom zranenia detí neboli tak

vážne, že by vyžadovali operačný zákrok. Už psychiatrické vyšetrenie MUDr. Kvasničkom v roku 2008
poukázalo na evidentné následky protiprávneho konania obžalovaného u obidvoch detí. K syndrómu
zavrhnutého rodiča najmä uviedla, že ak bolo skutočne dieťaťu rodičom ubližované, je odpor dieťaťa voči
tomuto rodičovi oprávnený a vtedy nemožno diagnózu syndrómu zavrhnutého rodiča použiť. Poškodená
poukázala na správnosť záverov znalca Mgr. Bullu, pričom naproti tomu PhDr. Jančárová v trestnom

konaní nepodávala znalecký posudok V závere poškodená spochybnila fotografie predložené súdu
obžalovaným, keď napríklad deti plačúce a v nepohode boli obžalovaným z CD nosiča odstránené.
Poškodená žiadala súd o vydanie takého rozhodnutia, ktoré jej a deťom zabezpečí takú ochranu pred
ďalším konaním obžalovaného a možnými následkami.

Na verejnom zasadnutí o odvolaní navrhol obhajca doplniť dokazovanie znaleckým posudkom MUDr.

Mariána Pramu, ktorý zadovážil a predložil súdu obžalovaný, ohľadne možnosti vzniku zranení, ktoré
mal deťom spôsobiť obžalovaný. Ďalej navrhol oboznámiť vyjadrenie MUDr. Ladislava Kvasničku zo
dňa 10.01.2014 k spôsobu a priebehu vyšetrenia maloletých detí dňa 06.08.2008. Žiadal tiež oboznámiť
nový pracovný posudok Fakultnej nemocnice v Trenčíne na obžalovaného. Napokon navrhol doplniť
dokazovanie zo spisu Úradu práce sociálnych veci a rodiny Trenčín, ohľadne maloletých detí G., k

okolnosti vyjadrovania sa v tejto veci H.. F. - otca poškodenej.

Prokurátorka krajskej prokuratúry k navrhnutým dôkazom na verejnom zasadnutí uviedla, že v prípade,
ak by odvolací súd mienil doplniť dokazovanie na verejnom zasadnutí, žiadala najprv verejné zasadnutie
odročiť, aby sa mohla s týmito dôkazmi oboznámiť ešte pred ich vykonaním na verejnom zasadnutí.

Pokiaľ nepozná obsah týchto dôkazov, nevie sa totiž vyjadriť, či je ich potrebné vykonať na verejnom
zasadnutí. V rámci konečného návrhu prokurátorka uviedla, že na hlavnom pojednávaní boli dostatočne
vykonané dôkazy, ktoré preukazujú vinu obžalovaného. Poukázala tiež na tzv. „štokholmský syndróm“
z toho pohľadu, že v určitom štádiu u obete dôjde k stotožneniu sa s konaním páchateľa, pričom príčinu
tohto konania hľadá obeť v samej seba. Až s odstupom času obeť dokáže posúdiť objektívne konanie,

ktoré na nej bolo páchané. Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného podľa §
319 Tr.por. ako nedôvodné zamietnuť.

Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a dospel k záveru, že

odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.

Senát odvolacieho súdu k predmetnej veci predovšetkým uvádza, že tento druh „domácej“ trestnej
činnosti je mimoriadne náročný na objasnenie. Či už z hľadiska zistenia skutkových okolností, týkajúcich
sa preukázania objektívneho protiprávneho konania páchateľa, tak aj na zistenia jeho následkov najmä,

keď tieto sú častokrát zistiteľné len na psychike, prípadnej obete takejto trestnej činnosti. Súčasne
však nemožno rezignovať na objasnenie tejto trestnej činnosti a spravodlivé potrestanie páchateľa
len preto, že ide prakticky vo väčšine takýchto prípadov o latentnú trestnú činnosť páchanú spravidla
za zatvorenými dverami domácnosti, kde obete žijú a spravidla sú aj objektívne nútené žiť spolu s
páchateľom tzv. domáceho násilia.

Aj z vyššie uvedených okolností potom musí súd vychádzať pri hodnotení vykonaných dôkazov, kde
spravidla stoja proti sebe tvrdenia páchateľa o nevine a obete o vine za „týranie“. Naviac zvlášť obtiažna
situácia v hodnotení dôkazov je tam, kde obeťami domáceho násilia majú byť aj maloleté spoločné deti,
v tomto prípade jedno vo veku dva až osem rokov a druhé vo veku do šesť rokov.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci na hlavnom pojednávaní vykonal podrobné dokazovanie
smerujúce k zisteniu vyššie uvedených dvoch základných skutkových otázok - konanie páchateľa, ktoré
vykazuje znaky týrania a jeho následok, v tomto prípade najmä na psychike poškodenej Q.. U. G. a
dvoch maloletých detí. Z obsahu výpovedí obžalovaného a poškodenej vyplýva, že títo hodnotia spôsob

a priebeh ich spolužitia v období uvádzanom v obžalobe (od roku 2005 do októbra 2011) diametrálne
odlišne. Zatiaľ čo obžalovaný vypovedal o bežných konfliktoch v domácnosti (pripustil zvyšovanie hlasu,
výchovné údery deťom „po zadku“), poškodená však vypovedala ako o fyzickom, tak aj psychickomnásilí (údery dlaňou, kopanie, hádzanie o nábytok, rôzne zákazy a obmedzenia, odopieranie osobnej
hygieny).

Bolo správne, keď v záujme zistenia skutkového stavu súd vychádzal aj z výpovedí dvoch maloletých
detí obžalovaného a poškodenej. Spoločne z ich výpovedí najmä vyplynulo, že správanie ich otca, o
ktorom vypovedala ich matka, je prakticky v súlade s ich „detským“ hodnotením, z ktorého mohol súd
urobiť záver, že deti pomerne výrazne vnímali aj zlé správanie svojho otca. Deti (vo veku 9 a 7 rokov)
okrem iného vypovedali, že ocino je chvíľu dobrý, normálny a potom mu preskočí, kričí aj bije ich a

potom si ich udobruje. Nebolo s otcom ani stále dobre, ani stále zle, bolo to vyrovnané. Deti vo vzťahu
k fyzickému násiliu voči matke vypovedali ako o opakovanom násilí.

K hodnoteniu svedeckých výpovedí maloletých detí (v danom prípade vo veľmi nízkom veku) senát
odvolacieho súdu z vlastnej rozhodovacej praxe, v súlade aj s názorom znalca Mgr. Erika Bullu vyslovuje
názor, že prvá výpoveď detí (dňa 10.02.2012) je najdôveryhodnejšia. V tomto smere tieto výpovede

vyzneli v neprospech obžalovaného, pokiaľ ide o jeho konanie voči matke detí, keď pochopiteľne všetky
„príkoria“, o ktorých vypovedala poškodená Q.. U. G., deti nemuseli vidieť, resp. vnímať ako dospelý
človek.

Na druhej strane nemožno vo výpovediach maloletých detí v tomto prípade, najmä staršieho syna

obžalovaného, prehliadnuť tie časti najmä „detských“ hodnotiacich úsudkov, keď na výslovnú otázku
vypovedal o tom, že všetky zážitky s otcom sú najkrajšie a na škaredý si nespomína, pričom starší syn sa
tatina „nebál“, ani keď rozbil dvere (konanie obžalovaného zo dňa 06.06.2011, keď zakročovala hliadka
PZ) a dokonca vyslovil túžbu, aby rodičia boli spolu. Mladší syn obžalovaného bol však vo svojej prvotnej
výpovedi kritickejší a uviedol, že sa tatina bojí, lebo je zlý. Podľa poškodenej konanie obžalovaného

začalo práve po narodení mladšieho syna. Ani tento syn však nepotvrdil výpoveď poškodenej o tom, že
by si obžalovaný na neho kľakol, že by stúpal na neho, resp. že by ich bil aj v noci.

V predmetnej veci ďalej na hlavnom pojednávaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie znaleckými
posudkami znalcov z oblasti psychiatrie, ale najmä psychológie (kliniky dospelých a detí). Z týchto

znaleckých posudkov v súhrnne je možné uzavrieť, že „povahové vlastnosti“ obžalovaného, z hľadiska
možného nefyzického násilia vzájomne korešpondujú najmä pri záťažových, stresových, konfliktných
situáciách. Agresivita fyzická však u neho nevystupuje do popredia, aj keď vo vystupňovaných,
záťažových situáciách (afektívne, emočné vystupovanie) znalci nevylúčili ani takúto agresivitu.

Z vykonaného znaleckého dokazovania taktiež vyplynuli poznatky o tom, aké následky z konania
obžalovaného vznikli na psychike poškodených. Najvýraznejšie to bolo u poškodenej, kde nielen
súd prvého stupňa (názor obhajcu), ale aj znalec z odvetvia klinickej psychológie dospelých,
konštatoval u nej devastáciu sebavedomia, stav zúfalstva, suicidálne úvahy, vrátane niektorých
príznakov posttraumatickej stresovej poruchy. Vonkajšie prejavy spočívali v trvale zvýšenej nešpecifickej

ostražitosti, strate libida, poruchy spánku. U maloletých detí bola zistená depresia, agresivita (starší
syn), úzkosť, pomočovanie (mladší syn). Uvedené bolo zistené už v roku 2008 lekárom, na ktorého sa
prvýkrát so svojimi problémami obrátila poškodená.

Vychádzajúc z vyššie uvedených dôkazov, súd prvého stupňa mohol potom vo vzťahu k poškodenej Q..

U. G. urobiť záver, že skutok uvedený v obžalobe sa stal a tento vykazuje znaky žalovaného trestného
činu. Tvrdenia poškodenej sú čiastočne podporované výpoveďami spoločných detí, pričom v prospech
obžalovaného v tomto smere nesvedčia ani znalecké posudky. Tu je potrebné uviesť, že spolužitie
manželov napokon v konečnom dôsledku vyústilo do rozvodu manželstva (rozsudok Okresného súdu
Trenčín, sp.zn. 12C/126/2011 zo dňa 10.12.2012).

Iná situácia však, podľa názoru senátu odvolacieho súdu, je vo vzťahu k niektorým skutkovým
zisteniam, ale najmä správnosti použitej právnej kvalifikácie, pokiaľ ide aj o poškodené dve maloleté deti
obžalovaného. V trestnej praxi sa prípady „týrania“ manželov vyskytujú pomerne frekventovane. Týranie
maloletých detí vlastným rodičom tak často ale frekventované nie je. V konkrétnom prípade pritom

nemožno okrem psychickej výbavy obžalovaného opomenúť fakt, že tento je lekár, pričom ochrana
zdravia je jeho denno-dennou náplňou práce.K skutkovým zisteniam vo vzťahu k maloletým deťom je ďalej potrebné uviesť, že vo výrokovej časti
rozsudku ani nie je konkretizované, ktoré z tam uvádzaných konaní obžalovaného sa týka práve
aj maloletých detí. Deti vypovedali o kričaní a určitom fyzickom násilí. Nevypovedali však nič o

nezmyselných príkazoch, nerešpektovaní biologických potrieb, resp. odopieraní základnej hygieny. Ani
z týchto výpovedí ani zo znaleckého dokazovania nevyplynul skutkový záver súdu prvého stupňa
o spôsobovaní fyzického a psychického utrpenia detí. Z výpovede staršieho dieťaťa takýto záver
nevyplýva vôbec, pričom zo slov mladšieho, že sa otca bojí, lebo je zlý, taktiež takýto záver o utrpení
nemožno jednoznačne vyvodiť.

V tejto súvislosti je povinnosťou senátu odvolacieho súdu poukázať aj na ustálenú súdnu prax, podľa
ktorej týranie je zlé zaobchádzanie so zverenou osobou, ktoré sa vyznačuje vyšším stupňom hrubosti a
bezcitnosti a určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťuje ako ťažké príkorie. Toto ťažké príkorie vzniká
z hrubosti, bolestivosti alebo bezohľadnosti. Toto však v konaní obžalovaného voči deťom preukázané
nebolo. Tu senát odvolacieho súdu súhlasí s názorom znalkyne, ktorá sa vyjadrovala k poškodeným

deťom pri rozvodovom konaní (dôkazy vykonané v trestnom konaní sú si rovnocenné), keď uviedla,
že nevnímala obžalovaného voči deťom ako agresora, ale ako jeho výchovu detí, ktorú hodnotila ako
nadmerne prísnu a neadekvátnu.

Z tohto pohľadu aj senát odvolacieho súdu vychádzal z toho, že pohnútkou inak nesprávneho konania

obžalovaného voči deťom bola ich výchova, na ktorú ako rodič má nielen právo, ale aj povinnosť.
Nemožno pritom opomenúť, že používanie drobných fyzických trestov, má v našej spoločnosti určitú
tradíciu a právnym poriadkom SR používanie takýchto trestov nie je výslovne zakázané. Podľa § 30
Zákona o rodine, rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým
presvedčením. Rodičia majú právo použiť pri výchove dieťaťa primerané výchovné prostriedky tak,

aby nebolo ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa. Prekročenie takto
vytvoreného legislatívneho rámca výchovy dieťaťa rodičom, však ešte bez ďalšieho automaticky
neznamená založenie znakov trestného čiu, v tomto prípade dokonca zločinu.

Samozrejme,inásituácia,zpohľaduprávnehohodnotenia,jevovzťahukmanželke,kdevyššieuvedené

konanie obžalovaného nemôže byť v žiadnom prípade „ospravedlňované“ výchovou manželky.

Ďalším nevyhnutým pojmovým zákonným znakom vyššie uvedeného zločinu je, aby v dôsledku konania
páchateľa bolo spôsobené fyzické alebo psychické utrpenie. Aj tu z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že
musí ísť o taký stav, ktorý sa vyznačuje telesnými alebo duševnými bolesťami, ktoré ovplyvňujú obvyklý

spôsob života týranej osoby a netrvajú celkom krátky prechodný stav.

Aj z pohľadu tohto zákonného znaku senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že u maloletých detí
obžalovaného nešlo o takýto stav utrpenia. Tu okrem už vyššie uvedeného obsahu prvotných výpovedí
maloletých detí, významne poukazuje senát odvolacieho súdu aj na spoločné rodinné fotografie

(č.l. 284-303), z ktorých jednoznačne vyplýva spontánnosť a nefalšovanosť zachytených okamihov
spoločného života obžalovaného a jeho detí. Spravidla „šťastný“ výraz tvárí maloletých detí by bol v
príkrom rozpore so situáciou, kedy by sa takto mali mnohonásobne fotiť s otcom, ktorý by s nimi zle
zaobchádzal (vyšší stupeň hrubosti a bezcitnosti) a spôsoboval im utrpenie (fyzické alebo psychické).
Takéto hodnotenie predmetných vecných dôkazov (vypovedacia hodnota fotografií) nie je oslabené ani

tým, že poškodená uvádzala akúsi „manipuláciu“ s fotografiou zachytenými momentmi. Práve naopak
z predložených fotografií vyplýva, že obidvaja rodičia maloletým deťom venovali veľkú pozornosť aj v
oblasti citovej výchovy, spoločným vykonávaním veľkého množstva „výletov“ so zameraním najmä pre
deti zaujímavým obsahom (šport, kultúra, náučné poznávanie).

Pre spôsobovanie fyzického a psychického utrpenia nesvedčia ani listy maloletého U. obžalovanému,
ktoré mu po jeho odchode zo spoločnej domácnosti napísal, že mu chýba, má ho rád a chcel by, aby sa
otec vrátil. Tu nemožno pritom prehliadnuť ani „určité“ úvahy o tom, že maloletý U. by na čas po rozvode
obžalovaného a poškodenej mal byť zverený otcovi.

Z takto rozvedených dôvodov odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, ods. 2 Tr.por. zrušil
napadnutý rozsudok v celom rozsahu, pretože z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybností
nevyplynulo, že by sa obžalovaný dopúšťal žalovanej trestnej činnosti aj na svojich dvoch maloletých
deťoch. Tu vyslovuje zároveň senát odvolacieho súdu skutkový a právny názor v tom, že zistenéurčité psychické problémy maloletých detí idú na vrub dlhodobého zlého manželského spolužitia oboch
rodičov, vrátane „prísnej“ výchovy obžalovaného.

Vzhľadom na v úvode uvádzanú „určitú“ dôkaznú núdzu pri tomto charaktere spravidla latentnej trestnej
činnosti, senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že by bolo porušením práv na obhajobu, keby neboli
vykonané niektoré dôkazy navrhnuté obhajcom obžalovaného. Ide o nasledovné dôkazy predložené
obhajcom: znalecký posudok MUDr. Mariána Pamulu, ktorý bude postačovať vykonať ako listinný dôkaz,
aksenátsúduprvéhostupňanedospejekzáveru,žebudepotrebnéspracovateľatohtoposudkuvypočuť

ako znalca (č.l. 613); list MUDr. Ladislava Kvasničku obžalovanému zo dňa 10.01.2014 (č.l. 618);
pracovný posudok na obžalovaného z Fakultnej nemocnice Trenčín zo dňa 28.01.2014 (č.l. 624).

Z tohto dôvodu odvolací súd podľa § 322 ods. 1 Tr.por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Súd prvého stupňa bude pritom povinný vykonať vyššie uvedené
dôkazy, eventuálne ďalšie, ktoré vyplynú z priebehu hlavného pojednávania. Ak nedôjde k podstatnej

zmene skutkových okolností, bude musieť súd prvého stupňa rozhodnúť v súlade s vyššie uvedeným
právnym názorom odvolacieho súdu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.