Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/108/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818200430
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3818200430.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

ErikyZajacovejaJUDr.DenisaVékonyhovsporežalobkyneX.K.,bytomV.,C.XXXX/X,zastúpenejMgr.
Stanislavou Tichou, advokátkou, so sídlom Považská Bystrica, Zakvášov 1519/55, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zaplatenie
2.792,16 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k.
8C/1/2018-210 zo dňa 11. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni

sumu 1.462,10 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 13.02.2018 do zaplatenia, a to do 3
dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti sa žaloba žalobkyne z a m i e t a .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 2.792,16 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 20.7.2017 do zaplatenia, v
lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Výrokom II. priznal žalobkyni nárok voči žalovanému
na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 52

ods. 1 a 4, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, §
9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. f), j) k), § 11 ods. 1 písm. a), b) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou na súde dňa 29.01.2018 domáhala
voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom
č. k. 8C/1/2018-101, ktorým žalobu zamietol. Voči predmetnému rozsudku žalovaný podal odvolanie.
Odvolací súd mal za to, že žalobkyňa na vopred predpripravených formulároch žalovaného navrhla

uzatvorenie Zmlúv o revolvingovom úvere, keď vo formulároch vypísala údaje o požadovanom úvere /
bod 5./ a žalovaný tieto jej návrhy v bode 6. akceptoval a to bezvýhradne, keď jeho akceptácia je
zhodná s návrhom žalobkyne pokiaľ ide o výšku úveru, výšku a počet splátok úveru, úrokovú sadzbu
úveru, čo vyplýva z jednotlivých zmlúv o revolvingovom úvere č. 8500033617 zo dňa 18.10.2013,
č. 8500033618 zo dňa 18.10.2013, č. 8500027552 zo dňa 29.06.2013 a č. 8500062899 zo dňa
17.03.2014. Účastníci sa tak dojednali na podstatných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
čím medzi nimi došlo podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom

úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka v spojení s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkáchprespotrebiteľovkuzatvoreniupísomnejzmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Hodnota RPMN úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali účastníci
zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Takáto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a je danávýpočtom matematického vzorca stanoveného v zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Ak sa teda účastníci zmluvy o spotrebiteľskom úvere
dojednali na podstatných náležitostiach zmluvy o úvere, vykoná sa výpočet RPMN úveru podľa zákonom

stanovenéhomatematickéhovzorcaazistenáhodnotasauvedieveriteľomdoakceptácienávrhudlžníka
na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to bez ohľadu na to, či samotný dlžník nejakú hodnotu
RPMN úveru vo svojom návrhu uviedol alebo nie. Odvolací súd ďalej uviedol, že v ďalšom konaní
súd prvej inštancie vyvodí z vykonaného dokazovania nové skutkové zistenia a právne závery ohľadne
uzatvorenia predmetných spotrebiteľských zmlúv medzi stranami a o platnosti takýchto zmlúv /súc

pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu/, a výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania
posúdi podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov s ohľadom na žalobkyňou v žalobe tvrdené dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutých úverov, námietku premlčania uplatnenú žalovaným a režimu prípadného bezdôvodného
obohatenia so zreteľom na vzájomné plnenia strán sporu.

2. Súd opätovne vykonal dokazovanie a z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca
so žalovaným uzatvoril zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500033617 dňa 18.10.2013, zmluvu o
revolvingovom úvere č. 8500033618 zo dňa 18.10.2013, zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500027552
dňa 29.06.2013 a zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500062899 dňa 17.03.2014. Po preskúmaní
predložených zmlúv, ktoré vytvárajú právny rámec vzťahu medzi stranami sporu, dospel súd k záveru,

že uvedené zmluvy je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Je nepochybné,
že žalobca pri uzatváraní zmlúv nekonal v rámci podnikateľskej činnosti, za účelom zamestnania, či
povolania, a preto sa považuje za spotrebiteľa. Naopak, z obchodného registra je zrejmé, že žalovaný
predmetné zmluvy uzatváral v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a
to „poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“. Zmluvy majú teda

charakter spotrebiteľských úverov v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd preskúmaním zmluvných
dojednaní dospel k záveru, že zmluva neobsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch. V každej z predložených zmlúv absentuje údaj o konečnej splatnosti
úveru, absentuje výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, absentuje údaj o splatnosti jednotlivých
splátok, zahŕňajúc prvú a poslednú splátku, v každej absentuje údaj o presnej výške úveru, navyše

zmluvy obsahujú neprijateľné dojednania úrokových sadzieb presahujúcich 70% odplatu, ktoré sú v
rozpore s dobrými mravmi. Súd mal potom za to, že predmetná zmluva je bezúročná a bezpoplatkov
a žalobkyňa mala voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. sumy ktorú
zaplatila nad rámec poskytnutej istiny z jednotlivých úverových zmlúv. Žalobkyňa sa v konaní domáhala
zaplatenia sumy 2792,16 eur, kedy vykonané úhrady žalobkyne boli započítané na istiny úveru bez

úrokov a poplatkov a po ich zaplatení súd ich považoval za plnenie bez právneho dôvodu. Pri zmluve č.
8500033617 súd mal prehľadom platieb za preukázané, že žalobkyňa splatila poskytnutú istinu úveru
770,18eur16.úhradami,poslednoudňa16.03.2015aztohtodôvoduvšetkyďalšieplatbyspoluvovýške
778,64 eur, nakoľko boli vykonané v rámci 3 ročnej premlčacej lehoty po 29.01.2015 sú bezdôvodným
obohatením, pričom premlčanou nie je ani časť platby č. 16 vo výške 1,34 eur. Z predmetnej zmluvy

tak žalobkyni vznikol nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 779,98 Eur. Pri zmluve
č. 8500033618 mal prehľadom platieb za preukázané, že žalobkyňa splatila poskytnutú istinu úveru
1.177,22 eur 25. úhradami, poslednou dňa 08.12.2015 a z tohto dôvodu všetky ďalšie platby spolu
vo výške 364,66 eur, nakoľko boli vykonané v rámci 3 ročnej premlčacej lehoty po 29.01.2015 sú
bezdôvodným obohatením, pričom premlčanou nie je ani časť platby č. 25 vo výške 28,28 eur. Z

predmetnej zmluvy tak žalobkyni vznikol nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 392,94
eur. Pri zmluve č. 8400062899 mal prehľadom platieb za preukázané, že žalobkyňa splatila poskytnutú
istinu úveru 1072,69 eur 15. úhradami, poslednou dňa 08.07.2015 a z tohto dôvodu všetky ďalšie platby
spolu vo výške 880,24 eur, nakoľko boli vykonané v rámci 3 ročnej premlčacej lehoty po 29.01.2015
sú bezdôvodným obohatením, pričom premlčanou nie je ani časť platby č. 15 vo výške 0,26 eur. Z

predmetnej zmluvy tak žalobkyni vznikol nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 880,50
eur. Pri zmluve č. 8500027552 mal prehľadom platieb za preukázané, že žalobkyňa splatila poskytnutú
istinu úveru 1491,82 eur 25. úhradami, poslednou dňa 19.07.2015 a z tohto dôvodu všetky ďalšie platby
spolu vo výške 703,56 eur, nakoľko boli vykonané v rámci 3 ročnej premlčacej lehoty po 29.01.2015
sú bezdôvodným obohatením, pričom premlčanou nie je ani časť platby č. 25 vo výške 35,18 eur. Z

predmetnej zmluvy tak žalobkyni vznikol nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 738,74
eur. V danom prípade tak vznikol žalobkyni v prípade platieb adresovaných žalovanému po splatení
jednotlivých istín v celkovej sume 2792,16 eur. Nakoľko sa so splatením predmetnej sumy žalovaný
dostal do omeškania, žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle § 517 ods. 2OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a v zákonnej výške 5% ročne od 20.07.2017 (nasledujúci
deň po poslednej platbe, ktorú žalobkyňa uhradila žalovanému) do zaplatenia. Čo sa týka argumentácie
žalobkyne o plynutí 10 ročnej premlčacej lehoty, súd mal za to, že pre možnosť súdu konštatovať

vedomostnú zložku úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohacovať by bolo nutné v každom jednotlivom
konkrétnom prípade, s poukazom na okolnosti uzavretia konkrétnej zmluvy s konkrétnymi zmluvnými
stranamipreukázať,žežalovanýakoúverovýveriteľvčaseuzavretiazmluvyaprijatiaplnenianazáklade
zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor
dlžníkov. Žalovaný skutočne chcel získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, táto skutočnosť,

ale nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Nemohol predpokladať v čase uzavretia
zmluvy a prijatia platieb, že o niekoľko rokov neskôr v dôsledku neskorších legislatívnych zmien súdy
budú eventuálne posudzovať obdobné zmluvy o úvere ako zmluvy v rozpore so spotrebiteľským právom.
Ak nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané úmyselné konanie žalovaného pri získavaní
bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo vplyv na predĺženie objektívnej premlčacej doby z troch na
desať rokov, súd zohľadnil ako relevantnú trojročnú objektívnu premlčaciu dobu uplatneného práva

žalobkyne. Súdu žiadnym spôsobom nebol zo strany žalobkyne preukázaný úmysel žalovaného získať
bezdôvodné obohatenie, a teda nepreukázal plynutie desaťročnej subjektívnej doby. O nároku na
náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V konaní mal v plnom rozsahu úspech
žalobca, preto mu súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a o
výške trov konania sa rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil v napadnutom rozsahu a žalobu zamietol alebo aby vrátil celú vec na ďalšie
konanie súdu prvej inštancie. Namietal, že súd prvej inštancie pri posudzovaní námietky premlčania
vychádzal len z úpravy trojročnej premlčacej doby napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje v

prípade premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia kombináciu 2 a 3 ročnej premlčacej
doby. Záver konajúceho súdu o posúdení námietky premlčania považuje preto za predčasný a tiež
za nesprávny, pretože úhrady žalobcu prevyšujúce sumu úveru a ktoré boli vykonané v období viac
ako 2 roky pred podaním žaloby, sú premlčanými. V prípade nároku Zmluvy o revolvingovom úvere
číslo 8500027552 vo výške 122,16 eur, súd dospel k nesprávnemu záveru aj o uplynutí objektívnej

premlčacej doby, pretože v tejto časti uplynula aj trojročná objektívna premlčacia doba. Súd prvej
inštancie odôvodnil rozhodnutie tým, že v predložených zmluvách absentuje údaj o konečnej splatnosti
úveru, výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, údaj o splatnosti jednotlivých splátok zahŕňajúc
prvú a poslednú splátku, v každej absentuje údaj o presnej výške úveru a zmluvy obsahujú dojednania
úrokových sadzieb presahujúcich 70 % odplatu, ktorú sú v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný namieta

závery súdu pre ich nesprávnosť a nepreskúmateľnosť, pretože a) žiadny zákon nevyžaduje uvádzať
splatnosť prvej a poslednej splátky, b) každá zmluva obsahuje výšku splátky úveru a žiadny zákon
nevyžaduje uvádzať rozpis splátky na časť istina, úrok a iné poplatky, c) je nepreskúmateľným záver
súdu o neuvedení presnej výšky úveru. Záver súdu o neplatnosti dohody o úrokoch pre rozpor s §
39 Občianskeho zákonníka a dobrými mravmi považuje za nepreskúmateľný a tiež za nesprávny po

vecnej stránke. Súd pojem „dobré mravy“, ktorý je sám o sebe právne neurčitý, nevysvetlil v skutkových
a právnych súvislostiach, ktoré by s prejednávanou vecou mali nejakú spojitosť. Dobré mravy sú
všeobecne v súdnej praxi chápané ako pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti
uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (m.m. uznesenie Ústavného súdu
SR sp.zn. IV. ÚS 55/2011). Avšak práve na základe svojej vlastnosti ako právne neurčitého pojmu by

v každom jednotlivom prípade mali byť vysvetlené tak, aby bolo zrejmé, čo tvorí ich obsah a teda v
čom konštatovaný rozpor s dobrými mravmi vlastne bude spočívať. Právne neurčité pojmy sú podľa
právnej teórie dôsledkom toho, že právny jazyk a právne normy používajú pojmy, ktorých rozsah nie
je presne vymedzený. V prípade „dobrých mravov“ zákon neustanovuje, z akých hľadísk má súd síce
vychádzať, čo však súvisí ale len s tým, že sa majú zvážiť a vziať do úvahy všetky okolnosti prípadu, teda

skutkové a aj právne. To napádaný rozsudok nespĺňa. Vymedzenie pojmu „dobré mravy“ v konkrétnom
prípade je napríklad dôležité aj preto, že rozpor s dobrými mravmi nebude tvoriť skutočnosť, ktorá
je daná zákonom. Čiže ak zákon určuje nejaké pravidlo, zákaz alebo príkaz, potom jeho existencia
ako súčasť nejakého vzťahu nie je dôvodom pre záver o rozpore tohto vzťahu s dobrými mravmi.
Nedostatočné odôvodnenie v tomto prípade tak vo svojej podstate neumožňuje zistiť nielen to, čo súd

za obsah pojmu „dobré mravy“ považoval a z čoho ho ustálil, ale napríklad ani to, či jeho záver o
rozpore s dobrými mravmi nie je založený na takých úvahách, v súvislosti s ktorými boli neprípustne
posúdené príkaz, možnosť alebo zákaz vyplývajúce zo zákona ako dôvod (súčasť) rozporu s dobrými
mravmi. Výška odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy bola upravená v zmysleust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú
odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru.
Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov - bankových a

nebankových subjektoch - síce môže byť úroková sadzba (jej výška) výrazne odlišná, avšak napríklad pri
bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami
za vyhotovenia výpisov a pod. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať
celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov - uvedené teda nenachádza oporu v oblasti
komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov. V zákone bolo teda výslovne určené, že pri

porovnávanísamázobraťnielenhodnotaobvyklejodplaty,aleajspôsobamierazabezpečeniazáväzku,
objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Porovnávanie s údajmi bánk je samo o sebe
nesprávne - banka si svoj „zisk“ účtovala v danom období aj za vedenie úverového účtu, spracovanie
platieb a pod., čiže úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie peňazí, ale bol tam celý rad ďalších
položiek, ktoré musel dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť. Za podstatné prevýšenie sa pritom
považuje také, ktoré je viac ako o 25 - 27 %. Uvedené podporuje napríklad aj uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici, č.k. 14Co/1016/2014, zo dňa 30.03.2016. Súd prvej inštancie v napádanom rozsudku
odôvodnil rozhodnutie tým, že v zmluve nebola dohodnutá a uvedená konečná splatnosť. Na základe
toho súd dospel k záveru, že ide o bezúročný úver. Tvrdí, že súd prvej inštancie v tejto otázke dospel
k nesprávnym záverom, a to s poukazom na výklad Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15 a ako i to,
že údaj o konečnej splatnosti uzavretá zmluva obsahuje, a hoci na túto skutočnosť žalovaný vo svojom

vyjadrení poukázal, konajúci súd v napádanom rozsudku uviedol len všeobecné, šablónovité vyjadrenie
bez toho, aby sa argumentom žalovaného vôbec zaoberal. Súdna prax ohľadne uvádzania konečnej
splatnosti nie je jednotná a je preto neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona bol na
ťarchusporovejstranyazmenazákonač.129/210Z.z.,ktorájeúčinnáod01.05.2018aktorábolaprijatá
z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s „konečnou splatnosťou“

nie je možné spájať žiadny následok. Ak by tento údaj a jeho uvádzanie malo byť súčasťou ochrany
spotrebiteľa, potom jeho vypustenie z ustanovení zákona je vlastne popretím takéhoto cieľa. Druhou
skutočnosťou je, že bezúročnosť úveru je možné spájať len s náležitosťou, ktorá spochybňuje možnosť
posúdiť rozsah záväzku spotrebiteľa (čo termín konečnej splatnosti nie je, pretože ten žiadny rozsah
nedefinuje. Rozsah záväzku vymedzuje počet a výška splátky, celková čiastka na splatenie a RPMN).

Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene
zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená.
Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia
zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona.
Ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci

Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01) body 115 a 116. Tvrdí preto, že súd prvej inštancie sa po právnej
stránke nesprávne vyporiadal s relevantnými skutočnosťami, na základe / podľa ktorých je prípustný
záver o bezúročnosti úveru. Žalovaný namieta aj skutkové závery súdu o tom, že uzavreté zmluvy
neobsahujú uvedenie konečnej splatnosti úveru. Požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti
úverubolavposudzovanomzmluvnomvzťahusplnenáviacerýmispôsobmi,ato-určenímpodľadátumu

splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, - spôsobom vyplývajúcim
z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky
uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Uvedenie konečnej
splatnosti treba vykladať vo vzájomných súvislostiach. Zmluva o revolvingovom úvere požadované
informácie obsahovala, a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa

vôle zmluvných strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť. Na základe uvedených dôvodov tvrdí, že
súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne posúdil aj po právnej
stránke. Záver o bezúročnosti úveru odporuje vykonanému dokazovaniu a relevantným ustanoveniam
právneho poriadku. Odvolanie proti výroku o úroku z omeškania odôvodňuje tým, že úrok z omeškania
súd priznal od dňa 20.07.2017, ak však súd vzťah v prejednávanej veci právne zdôvodnil, že ide o

bezdôvodné obohatenie, potom časom splnenia záväzku by bol prvý deň potom, kedy žalobca požiadal
o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Z ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva,
že subjekt je v omeškaní s plnením zásadne až od vtedy, keď ho nesplní v deň nasledujúci potom, kedy
ho veriteľ požiadal o splnenie. Až od tohto dňa môže ísť o omeškanie a žalobca môže požadovať úroky z
omeškania. V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, na základe ktorého by bol prijateľný a odôvodnený

záver o vzniku omeškania od dňa 20.07.2017.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za
správny a dostatočne zdôvodnený. Rozhodnutie obsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatnýchpre rozhodnutie súdu, súd sa jasne a zrozumiteľným spôsobom zaoberal všetkými spornými otázkami,
ktoré dostatočne odôvodnil a správne vyhodnotil. Odvolacie dôvody žalovaného považuje za nedôvodné
a účelové. Poukazuje na to, že vo všetkých zmluvách nie je uvedený údaj ohľadne priemernej PRMN

v správnej výške, v zmysle § 9 ods. 2 písm. y), čo vyplýva i z listinných dôkazov predložených
samotným žalovaným. Pri zmluve č. 8500033617 z dôkazu predloženého žalovaným Štandardné
európske informácie vyplýva, že na poskytnutie úveru sa vyžadovalo uzavretie Dohody o zrážkach zo
mzdy a nie je potom pravdivý údaj, že priemerná výška RPMN v danom období pre tento typ úveru
bola 46,06 % (ako je to uvedené v zmluve), keďže v danom čase bola pri spotrebiteľských úveroch

so zabezpečením (ktorým je podľa § 551 Občianskeho zákonníka aj Dohoda o zrážkach zo mzdy)
priemerná výška RPMN len 23,83 %, čo v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) spôsobuje ex lege bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru. Pri zmluve č. 8500033618 z dôkazu predloženého žalovaným Štandardné
európske informácie vyplýva, že na poskytnutie úveru sa vyžadovalo uzavretie Dohody o zrážkach zo
mzdy a nie je potom pravdivý údaj, že priemerná výška RPMN v danom období pre tento typ úveru
bola 46,06 % (ako je to uvedené v zmluve), keďže v danom čase bola pri spotrebiteľských úveroch

so zabezpečením (ktorým je podľa § 551 Občianskeho zákonníka aj Dohoda o zrážkach zo mzdy)
priemerná výška RPMN len 23,83 %. Pri zmluve č. 8400062899 z dôkazu predloženého žalovaným
Štandardné európske informácie vyplýva, že na poskytnutie úveru sa vyžadovalo uzavretie Dohody o
zrážkach zo mzdy a nie je potom pravdivý údaj, že priemerná výška RPMN v danom období pre tento
typ úveru bola 46,30 % (ako je to uvedené v zmluve), keďže v danom čase bola pri spotrebiteľských

úveroch so zabezpečením (ktorým je podľa § 551 Občianskeho zákonníka aj Dohoda o zrážkach zo
mzdy) priemerná výška RPMN len 25,36 %, čo v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) tiež spôsobuje ex lege
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Pri zmluve č. 8500027552 z dôkazu predloženého žalovaným
Štandardné európske informácie vyplýva, že na poskytnutie úveru sa vyžadovalo uzavretie Dohody o
zrážkach zo mzdy a nie je potom pravdivý údaj, že priemerná výška RPMN v danom období pre tento typ

úveru bola 48,52 % (ako je to uvedené v zmluve), keďže v danom čase bola pri spotrebiteľských úveroch
so zabezpečením (ktorým je podľa § 551 Občianskeho zákonníka aj Dohoda o zrážkach zo mzdy)
priemernávýškaRPMNlen22,96%,čovzmysle§11ods.1písm.b)tiežspôsobujeexlegebezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru. Ďalej opätovne poukazuje na to, že úvery z úverových zmlúv (č. 8500033617,
č. 8500033618, č. 8400062899 a č. 8500027552) sú bezúročné a bez poplatkov aj z dôvodu, že je v nich

uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa (RPMN) v zmysle §
11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010. Naviac pri zmluvách č. 8500033617 a č. 8500033617 ide o zmluvy
s totožným obsahom, z toho istého dňa a výpočet RPMN je rôzny. RPMN je tak uvedená v zmluve
nesprávne a v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, čo spôsobuje taktiež ex lege bezúročnosť úveru a
jeho bezpoplatkovosť. Odvolanie sa žalovaného na to, že termín konečnej splatnosti úveru predstavuje

takú náležitosť, ktorá nemôže a nikdy nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru považuje za
nesprávnu a v absolútnom rozpore s obligatórnymi náležitosťami § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
(v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy). Žalovaný nesprávne a účelovo na podporu svojich tvrdení
poukazuje na zmenu zákona č. 129/2010 Z.z. účinného od 1.5.2018, ktorého zmena má preukazovať
správnosť jeho právneho názoru, že termín konečnej splatnosti nikdy nebol obligatórnou náležitosťou

spotrebiteľskej zmluvy o úvere. Ide ale o subjektívnu predstavu a želanie žalovaného a z požiadavky
právnej istoty právneho poriadku vyplýva, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do
budúcnosti a nie do minulosti. Zároveň poukazuje na zmätočnosť vo vyjadreniach žalovaného, keď
tento vo svojom odpore (z 25.2.2018) tvrdí, že Oznámenie je súčasťou zmluvných dojednaní a má
záväzný charakter, nakoľko v zmluve (o úvere) absentujúce údaje (napr. dátum prvej a poslednej

splátky) obsahuje toto Oznámenie, čím je splnená zákonná požiadavka, v inom svojom vyjadrení (z
20.4.2018) naopak tvrdí, že oznámenie má len informatívny (teda nezáväzný) charakter o tom, na čom
sa strany dohodli, čo však nezodpovedá skutočnosti, nakoľko údaj o prvej a poslednej splátke v zmluve
dohodnutý nie je, je uvedený len v Oznámení a ak Oznámenie má nezáväzný charakter, potom nie je
súčasťou zmluvných dojednaní a v zmluvách absentujúce údaje o prvej a poslednej splátke neboli teda

dojednané vôbec. V odvolaní už dokonca popiera potrebu uvádzania termínu konečnej splatnosti úveru.
Údaj o konečnej splatnosti úveru je jednou z obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Lehota splatnosti uvedená len počtom 42 príp. 36 mesiacov (pri všetkých zmluvách), nie je v súlade
s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ. Zmyslom uvedeného ustanovenia je , aby spotrebiteľ už pri
podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo

zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu
konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom
dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“ (obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystricizo dňa 19.9.2012, sp. zn. 17Co/151/2012). Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený
presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú
splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo

zmluvy o úvere. V zmysle ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4 Obo 143/98, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.11.2013, sp. zn, 5Co/165/2013, rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.5.2012, sp. zn. 1Co/30/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo
dňa 25.2.2014, sp. zn, 5Co/567/2013) veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky ako odplata za poskytnutie
peňažných prostriedkov do splatnosti úveru, po jeho splatnosti má nárok na úrok z omeškania. Uvedený

údaj preto slúži na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania.
Zo žiadneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva, že v prípade revolvingového
úveru nemusí zmluva obsahovať údaj o konečnej splatnosti úveru. Poukázala na uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010. Vzhľadom na vyššie uvedené ako aj vzhľadom na
ustanovenie § 40 Občianskeho zákonníka má za to, že podstatné a zákonné náležitosti neboli písomne
dojednané ani v úverovej zmluve a ani zmluvných podmienkach. K odkazu žalobcu poukazujúce na

eurokonformný výklad a na závery Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 uvádza, že pri rozpore medzi
Smernicou a zákonom sa nemôže bez ďalšieho automaticky uplatniť Smernica pred vnútroštátnym
právom. Vnútroštátny súd musí skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy
účinok. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok
na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok,

jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem (bližšie k danej problematike napríklad
aj http://www.najpravo.sk/clanky/preco-rozsudok-sdeu-vo-veci-home-credit-slovakia-c-a-klara-biroova-
nie-je-sposobily-zmenit-rozhodovaciu-prax-vseobecnych-sudov-sr.html ). Pokiaľ ide o rozsudok
Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 poukázala na rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 21Co/104/2016 zo dňa 30. 03. 2017, na rozsudok NS SR z 28.06.2016 sp. zn.

7Sžo61/2015, rozsudok KS TN sp. zn. 27Co/36/2017 zo dňa 28. 02. 2017. Dojednanie o výške ročnej
úrokovej sadzby 70,01 % (vo všetkých prípadoch) súd prvej inštancie správne považoval za neplatné
pre rozpor s dobrými mravmi ( rozsudok Krajského súdu v Prešove 3Co/151/2013 zo dňa 25.9.2013,
rozsudokNSSR5Cdo26/2011zodňa26.4.2012).Vsúvislostisust.§53ods.6Občianskehozákonníka,
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa

31.7.2009. K námietke žalovaného na závery súdu prvej inštancie ohľadne posúdenia premlčania s
poukazom na 2-ročnú subjektívnu premlčaciu dobu opätovne uvádza, že sa o bezdôvodnom obohatení
dozvedela až po konzultácii s právnou zástupkyňou, dňa 20.9.2017. Nakoľko žaloba na vydanie
bezdôvodného obohatenia bola podaná dňa 25.1.2018, teda v rámci subjektívnej premlčacej doby,
ktorá by plynula od 20.9.2017 do 20.9.2019, bola žaloba z hľadiska uplynutia 2- ročnej subjektívnej

premlčacej doby podaná včas a námietka premlčania z hľadiska tejto premlčacej doby je nedôvodná.
K námietke ohľadne objektívnej premlčacej doby uvádza, že v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka sa najneskôr právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V tejto súvislosti
poukázala na právoplatné rozhodnutia okresných súdov v spotrebiteľských sporoch, kde účastníkom

konania je priamo žalovaný. Nekalé obchodné praktiky ako aj dôsledky absencie podstatných náležitostí
zmluvy boli žalovanému vytknuté už pred uzatvorením predmetných zmlúv so žalobcom t. j. pred rokmi
2013 a 2014. Preto tvrdí, že žalovaný vedel, že ním predložené zmluvy vykazujú nedostatky, pre
ktoré je treba považovať ich za bezúročné a bez poplatkov. Takéto konanie nemožno vyhodnotiť inak
ako úmyselné, zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia, minimálne s nepriamym úmyslom

získať majetkový prospech. Do pozornosti tiež dala § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Má za to, že
súdu z vlastnej činnosti je známe, že žalovaný dlhodobo ignoroval (min. do roku 2015) pri uzatváraní
zmlúv právnu úpravu na ochranu spotrebiteľa (absencia obligatórnych náležitostí zmluvy, uvádzanie
neprijateľných zmluvných podmienok), čo nemožno hodnotiť inak, ako úmyselné konanie zamerané na
získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, pričom z hľadiska úmyslu nemožno uveriť

tomu, že žalovaný nevedel, čo môže takým konaním spôsobiť a pre prípad, že sa tak stane, že s
tým nebol uzrozumený a preto je na mieste aplikácia 10 ročnej premlčacej lehoty. Má za to, že zákon
o SÚ nevyžaduje, aby podmienky, ktoré vyplývajú z ust. § 11 ods. 1, boli splnené kumulatívne pre
vyslovenie záveru, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a stačí, ak zmluva neobsahuje len
niektorú z uvedených náležitosti, aj keď v žalobe poukazovali na absenciu aj ďalších náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto veci považuje za správne, súd správne
vyhodnotil, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného, ktoré je povinný vrátiť žalobkyni a preto
navrhovala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť.

6. Čo sa týka záveru súdu prvej inštancie, že predmetné zmluvy sú bezúročné a bezpoplatkov, odvolací
súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že predmetné Zmluvy neobsahujú náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere, a síce dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru, z dôvodu ktorého je v zmysle § 11 uvedeného zákona potrebné
predmetné úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov. Tieto závery súdu prvej inštancie považuje
odvolací súd po preskúmaní veci za správne. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom ku dňu uzavretia úverových zmlúv stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods.

2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b)/. Zmluvy o úvere, ktoré strany
uzatvorili, údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahujú. Rovnako neobsahujú
ani identifikáciu konkrétneho dátumu splatnosti jednotlivých splátok. Na uvedenom závere nič nemení
ani Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Oznámenie veriteľa o schválení úveru nemožno

považovať za odstránenie prípadných nedostatkov v obsahu zmluvy. Oznámenie o schválení úveru
dlžníkovi je jednostranný právny úkon žalovaného, pričom Zmluva je podpísaná tak veriteľom ako
dlžníkom, teda právne relevantné je to, čo je uvedené v zmluve ako dvojstrannom prejave vôle oboch
účastníkov. Predmetné oznámenie má len charakter informácie veriteľa o schválenom spotrebiteľskom
úvere adresovanej dlžníkovi a nie je súčasťou návrhu alebo akceptácie návrhu zo strany navrhovateľa,

teda nie je súčasťou Zmluvy z dôvodu, že táto bola uzatvorená skôr v súlade s čl. 13 Zmluvy
riadnym vyplnením a následným podpisom tejto Zmluvy všetkými zúčastnenými stranami. Rovnako na
závere, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru nič
nemení ani to, že termín konečnej splatnosti úveru by bolo možné odvodiť od ďalších údajov zmluvy,
konkrétne od splatnosti splátok úveru /ktorá náležitosť v Zmluve taktiež absentuje/ a počtu splátok

úveru. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda
striktne, jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje, aby termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru obsahovala zmluva o spotrebiteľskom úvere. V tomto prípade samotná zmluva neobsahuje
údaj konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, umožňujúci spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou

identifikovať tento termín. Nie je prípustné, aby si spotrebiteľ musel údaj o termíne konečnej splatnosti
úveru sám odvodzovať od iných zmluvných údajov. Takýto postup by neslúžil ochrane spotrebiteľa,
pre ktorú zákon náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovil. V predmetných zmluvách tak ani
podľa odvolacieho súdu nebola uvedená náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedenej náležitosti, súd prvej inštancie

správne považoval úvery poskytnuté žalovaným ako veriteľom žalobkyni za poskytnuté bez úroku a
bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). Na základe
uvedeného záveru sa odvolací súd už nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami žalovaného, podľa
ktorého je nesprávny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru aj dôsledkom
absencieinýchúdajov,nakoľkoprevysloveniezáveru,žeúversapovažujezabezúročnýabezpoplatkov

stačí, ak zmluva neobsahuje len niektorú z uvedených náležitostí.

7. Pokiaľ ide o posúdenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere eurokonformným
výkladom príslušného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej,

tu odvolací súd uvádza, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť výklad
predmetného zákonného ustanovenia, ktorý vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného
zákonného ustanovenia. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie
údaja o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a

odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy
stranami sporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica
č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská
republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácieporušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou

predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc,
konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo,
bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom

stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi
jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči
štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery
Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986
vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom
prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nie je možná.

8. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade dotknutého
vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinok smerníc má
však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach vnútroštátnych metód
výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa
opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 /rozsudok Súdneho

dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice
pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými
zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad
contra legem vnútroštátneho práva /pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb.
s. I-5285, body 44 a 47/". Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v časti požiadavky

uvádzať v zmluve údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nie je výklad týchto
zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo
veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol výkladom práva contra
legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou Smernicou. V konečnom
dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

9. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že predmetné zmluvy
o spotrebiteľskom úvere uzatvorené stranami sporu neobsahujú údaj o termíne konečnej splatnosti
úveru. Túto skutočnosť potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov čerpaných žalobkyňou od žalovaného.

10. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 2.792,16 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 20.7.2017 do zaplatenia, nakoľko námietku
premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú, nakoľko všetky platby boli vykonané v rámci
3 ročnej premlčacej lehoty po 29.01.2015 a teda sú bezdôvodným obohatením, odvolací súd dospel k
záveru, že v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne.

11. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

12. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

13. V súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou premlčania, odvolací súd upriamuje pozornosť na §

107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že pre začiatok subjektívnej
premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny
moment, keď sa oprávnený skutočne dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho
práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a o tom, kto
ho získal, musí byť teda skutočná a nie iba predpokladaná, pretože, len tak oprávnený vie o tom, že na

jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil, môže uplatniť svoje právo, t.j. požadovať vydanie dôvodného
obohatenia. Nie je pritom rozhodujúce ani to, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným
zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej
starostlivosti, a to napríklad aj prípadnou neznalosťou právnych predpisov.14. Keďže v predmetnom prípade ide o dohodnuté plnenie v splátkach zo Zmlúv o úvere č. 8500033617
zo dňa 18.10.2013, č. 8500033618 zo dňa 18.10.2013, č. 8500027552 dňa 29.06.2013 a č. 8500062899

dňa 17.03.2014, je v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka potrebné ustáliť začiatok plynutia premlčacej
doby jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti, a to pre každú splátku samostatne. Ako je uvedené
vyššie pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený skutočne dozvie o okolnostiach, ktoré
sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva.

15. Odvolací súd je toho názoru, že žalobkyňa sa o plnení bez právneho dôvodu žalovanému dozvedela
okamihom uhrádzania platieb nad rámec poskytnutej istiny, pričom táto vedomosť od tohto okamihu u
žalobkyne pretrvávala vo vzťahu ku každej ďalšej nasledujúcej splátke po splatnosti splátky, ktorou bola
istina úveru splatená v plnom rozsahu, a to vzhľadom na bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, pričom
ako je uvedené vyššie, nie je pritom rozhodujúce to, či sa žalobca, t. j. oprávnený z bezdôvodného

obohatenia o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť
alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.

16. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad
rámec poskytnutej istiny je tak významné, kedy žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe

ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli
v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Čo sa týka úveru č. 8500033617 je
potrebné vychádzať z toho, že bezdôvodné obohatenie veriteľa môže v prípade úveru bezúročného
a bez poplatkov vznikať najskôr po vrátení poskytnutej istiny. K splateniu sumy poskytnutej istiny
( 770,18 eur) došlo v danom prípade 16. splátkou zaplatenou zo strany žalobkyne dňa 06.03.2015.

Uvedeným okamihom vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec
poskytnutej istiny je tak deň 06.03.2015 ( zaplatila o 1,34 eur viac ako bola istina). Od uvedeného dňa
tak žalobkyňa mala vedomosť pri každej ďalšej splátke o tom, že uhrádza splátky nad rámec poskytnutej
istiny. Vzhľadom na vyššie uvedené je tak zrejmé, že žalobkyňa už pri splátke zo dňa 24.03.2015 ( a
pri splátke 06.03.2015 v časti 1,34 eur) mala vedomosť o tom, že plní bez právneho dôvodu. Žalobkyňa

žalobu podala na súde dňa 29.01.2018. V zmysle § 103 v spojení s § 107 Občianskeho zákonníka
je zrejmé, že žalobkyňou uplatnené splátky od dňa 24.03.2015 ( aj 1,34 eur splátky 06.03.2015) do
09.01.2016 sú premlčané v dvojročnej subjektívnej lehote. Žalobkyňou uplatnené splátky od 07.02.2016
do 19.07.2017 nie sú premlčané, preto žalobkyňa má nárok len na tieto splátky v celkovej sume 296,44
eur. Čo sa týka úveru č. 8500033618 k splateniu sumy poskytnutej istiny (1.177,22 eur) došlo v danom

prípade 25. splátkou zaplatenou zo strany žalobkyne dňa 08.12.2015. Uvedeným okamihom vzniku
vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je tak deň
08.12.2015 ( zaplatila o 28,28 eur viac ako bola istina). Od uvedeného dňa tak žalobkyňa mala vedomosť
pri každej ďalšej splátke o tom, že uhrádza splátky nad rámec poskytnutej istiny. Vzhľadom na vyššie
uvedené je tak zrejmé, že žalobkyňa už pri splátke zo dňa 09.01.2016 ( a pri splátke 08.12.2015 v časti

28,28 eur) mala vedomosť o tom, že plní bez právneho dôvodu. V zmysle § 103 v spojení s § 107
Občianskehozákonníkajezrejmé,žežalobkyňouuplatnenésplátkydňa09.01.2016(aj28,28eursplátky
08.12.2015)súpremlčanévdvojročnejsubjektívnejlehote.Žalobkyňouuplatnenésplátkyod07.02.2016
do 19.07.2017 nie sú premlčané, preto žalobkyňa má nárok len na tieto splátky v celkovej sume 316,44
eur. Čo sa týka úveru č. 8500062899 k splateniu sumy poskytnutej istiny (1.072,69 eur) došlo v danom

prípade 15. splátkou zaplatenou zo strany žalobkyne dňa 08.07.2015. Uvedeným okamihom vzniku
vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je tak deň
08.07.2015 ( zaplatila o 0,26 eur viac ako bola istina). Od uvedeného dňa tak žalobkyňa mala vedomosť
pri každej ďalšej splátke o tom, že uhrádza splátky nad rámec poskytnutej istiny. Vzhľadom na vyššie
uvedené je tak zrejmé, že žalobkyňa už pri splátke zo dňa 10.08.2015 ( a pri splátke 08.07.2015 v

časti 0,26 eur) mala vedomosť o tom, že plní bez právneho dôvodu. V zmysle § 103 v spojení s § 107
Občianskeho zákonníka je zrejmé, že žalobkyňou uplatnené splátky od dňa 10.08.2015 ( aj 0,26 eur
splátky08.07.2015)do09.01.2016súpremlčanévdvojročnejsubjektívnejlehote.Žalobkyňouuplatnené
splátky od 07.02.2016 do 19.07.2017 nie sú premlčané, preto žalobkyňa má nárok len na tieto splátky
v celkovej sume 451,06 eur. Čo sa týka úveru č. 8500027552 k splateniu sumy poskytnutej istiny

( 1491,82 eur) došlo v danom prípade 25. splátkou zaplatenou zo strany žalobkyne dňa 19.07.2015.
Uvedeným okamihom vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec
poskytnutej istiny je tak deň 19.07.2015 ( zaplatila o 35,18 eur viac ako bola istina). Od uvedeného dňa
tak žalobkyňa mala vedomosť pri každej ďalšej splátke o tom, že uhrádza splátky nad rámec poskytnutejistiny. Vzhľadom na vyššie uvedené je tak zrejmé, že žalobkyňa už pri splátke zo dňa 19.08.2015 ( a
pri splátke 19.07.2015 v časti 35,18 eur) mala vedomosť o tom, že plní bez právneho dôvodu. V zmysle
§ 103 v spojení s § 107 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že žalobkyňou uplatnené splátky od dňa

19.08.2015 ( aj 35,18 eur splátky 19.07.2015) do 15.12.2015 sú premlčané v dvojročnej subjektívnej
lehote. Žalobkyňou uplatnené splátky od 20.02.2016 do 19.07.2017 nie sú premlčané, preto žalobkyňa
má nárok len na tieto splátky v celkovej sume 398,16 eur. Čo sa týka použitia 10 ročnej premlčacej
doby, na ktorú poukazovala žalobkyňa, odvolací súd zdôrazňuje ako už uviedol vyššie, že pri právach na
vydaniebezdôvodnéhoobohateniaustanovujeObčianskyzákonníkpremlčaciudobuv§107,atokratšiu

subjektívnu (ods. 1) a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený odlišne. Ich vzájomný vzťah je
taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte
plynie druhá premlčacia doba. Teda ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému
právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z
uvedenýchlehôt.Neprichádzatuuždoúvahyobjektívnadesaťročnápremlčaciadobapodľaustanovenia
§ 107 ods. 2.

17. Ohľadne úrokov z omeškania, na ktoré má žalobkyňa nárok sa odvolací súd stotožnil s názorom
súdu prvej inštancie o aplikácií § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z .z., nakoľko základná úroková sadzba
ECB dňa 20.07.2017 aj 13.02.2018 bola 0,00% a výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba ECB, t. j. vo výške 5,00%. Odvolací súd však nárok na úrok v tejto

výške zo sumy 1.462,10 eur žalobkyni priznal od 13.02.2018, keďže žalovanému bola žaloba doručená
až dňa 12.02.2018, a od tohto okamihu sa až žalovaný preukázateľne dozvedel, že je v omeškaní s
vydaním bezdôvodného obohatenia.

18. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.462,10 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od
13.02.2018 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
19. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade
s § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a 2 CSP. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
zaplatenia istiny 2.792,16 eur a ročného úroku z omeškania vo výške 5 % zo sumy 2.792,16 eur od

20.07.2017 do zaplatenia. Žalobkyňa v konaní dosiahla úspech vo výške 51,02 % (súčet priznanej
istiny vo výške 1.462,10 eur a úroku z omeškania vo výške 125,17 eur za obdobie od 13.02.2018 do
30.10.2019, t.j. 1.587,27 eur x 100 / súčet požadovanej istiny vo výške 2.792,16 eur a úroku z omeškania
vo výške 318,16 eur za obdobie od 20.07.2017 do 30.10.2019, t.j. 3.110,77 eur) a žalovaný vo výške
48,98%. Keďže každá zo strán mala vo veci úspech čiastočný, súd im náhradu trov nepriznal.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).