Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. marec 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Cpr/14/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115216929
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8115216929.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: B.. W. B., C..: X.XX.XXXX,
S. K. XXX/X, XXX XX I., zastúpeného JUDr. Milanom Sedlákom MBA, advokátom, Kukučínova 19, 040
01 Košice, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J.A. Reimana Prešov, Hollého 14, 081
81 Prešov, IČO: 00 610 577, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o.,
Žriedlová 3, 040 01 Košice, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e, ž e okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou vykonané úkonom
žalovaného pod označením okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písmeno b) ZP
zo dňa 20.04.2015 značka číslo 380/2015/PMO j e n e p l a t n é .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 15.6.2015 doručenou súdu v elektronickej podobe dňa 19.6.2015 a dodatočne v
listinnej podobe dňa 22.6.2015 sa žalobkyňa domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného
pomeru so žalobkyňou vykonané úkonom žalovaného pod označením okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 68 ods. 1 písmeno b) ZP zo dňa 20.04.2015 značka číslo 380/2015/PMO je neplatné,
s povinnosťou žalovaného nahradiť jej trovy konania.

2. V zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozsudku okrem toho, čoho sa žalobca
domáhal, uviesť aj to, aké (podstatné) skutočnosti žalobca tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Odôvodnenie žaloby bolo pritom v tomto prípade značne rozsiahle a v nadväznosti na veľmi široké a
všeobecné vymedzenie napadnutého okamžitého skončenia pracovného pomeru aj veľmi kontextové a
sledujúce viaceré línie, a žalobkyňa ho počas konania vo svojich stanoviskách aj ďalej dopĺňala, čo sa i
pri snahe vystihnúť len podstatu pri zachovaní pravidiel formálneho procesu (argumentov) a legitímnom
príklone k vyšetrovacej zásade v prospech zamestnanca (§ 319 CSP) prejavilo aj v odôvodnení tohto
rozhodnutia.

3. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že je zamestnaná u žalovaného na základe písomne uzavretej
pracovnej zmluvy zo dňa 6.12.2011. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, bez skúšobnej
doby. Uviedla, že dňa 20.4.2015 obdržala od žalovaného právny úkon zn. č. 380/2015/PMO zo dňa
20.4.2015 s označením „Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce“ (zrejme zákona č. 311/2001 Zb., ďalej len „ZP“), ktorého kópiu k žalobe priložila. Tvrdila, že
dôvodom tohto mimoriadneho spôsobu skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou boli, podľa nej,
skutkové tvrdenia vyplývajúce:

Ad 1. z tvrdenia „nejakého priateľa“ bez identifikácie aspoň menom a priezviskom pacientky X. Š. o
„údajnom neposkytnutí zdravotnej starostlivosti“ tejto pacientke dňa 23.2.2015, na oddelení úrazovej
chirurgie v čase, keď mala službu žalobkyňa s tým záverom žalovaného, že pacientke bolo žalobkyňou
odmietnuté poskytnutie zdravotnej starostlivosti súvisiacej s údajným úrazom hlavy spred asi týždňa
pred 23.2.2015, a žalobkyňa týmto konaním mala porušiť právne predpisy (ustanovenia uvedené v
napadnutom okamžitom skončení pracovného pomeru). Žalovaný uvedené vyhodnotil ako ohrozenie
zdravia a možné ohrozenie života pacientky, a konanie žalobkyne vyhodnotil podľa § 68 ods. 1 písm.
b) ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Žalobkyňa k tomu uviedla, že sťažovateľ sa však nesťažoval na Úrad pre dohľad nad poskytovaním
zdravotnej starostlivosti, ktorý má kompetencie vo veciach poskytovania zdravotnej starostlivosti konať,
a pacientka, ktorej údajne nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť, sťažnosť nepodala, a sťažovateľ
ani identifikovaný nebol, čo podľa žalobkyne vnáša spolu s ďalšími skutočnosťami pochybnosti o
tvrdeniach a záveroch šetrenia žalovaného a o ich objektivite. Tvrdila, že žalovaný totiž v minulosti už
niekoľkokrát sa pokúšal zbaviť žalobkyne ako nepohodlného zamestnanca a za tým účelom vytváral
dôvody pre skončenie pracovného pomeru.
Ad 2. z tvrdenia uvedeného v „písomnom podnete“ sťažovateľa pána B. A. doručeného dňa 3.3.2015
žalovanému (t.j. so značným časovým oneskorením), v ktorom pacient sa sťažuje na postup žalobkyne
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti jeho osobe dňa 23.2.2015. Pacient mal uvedeného dňa v čase o
15:00 hod. cestou do práce utrpieť úraz pádom z bicykla, kedy si udrel hlavu, ľavú stranu tela a vybil dva
predné zuby. Na ambulanciu úrazovej chirurgie sa však dostavil až v čase 19:00 hod. Žalobkyňa pacienta
vyšetrila a odporúčala na ošetrenie u obvodného stomatológa. Pacient sa opakovane dožadoval
zdravotnej starostlivosti podľa záverov žalovaného min. v rozsahu RTG hlavy, a žalobkyňa sa mala
správať neadekvátne, kričať na pacienta, ba až vrieskať. Podľa hodnotenia žalovaného v danom
prípade nebola poskytnutá pacientovi zdravotná starostlivosť dostatočne a správne. Pacientovi malo byť
podľa primára B.. W. S., MBA minimálne indikované RTG vyšetrenie lebky a odporučené neurologické
vyšetrenie. Žalobkyňa uviedla, že v ďalšom žalovaný hodnotil záznamy v zdravotnej dokumentácii
a dospel k záveru, že žalobkyňa svojim konaním porušila ust. právnych predpisov (uvedených v
napadnutom okamžitom skončení pracovného pomeru). Žalovaný konanie žalobkyňe vyhodnotil ako
nedostatočné a nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, čím došlo k ohrozeniu zdravia a mohlo
dôjsť k ohrozeniu života pacienta, čo bolo hodnotené ako konanie v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Ad 3. z tvrdení uvedených v podnete B.. W. S., MBA, primára oddelenia doručeného 31.3.2015,
týkajúceho sa údajného opakovaného porušovania platných právnych predpisov, interných predpisov
zamestnávateľa v oblasti vedenia zdravotnej dokumentácie a jeho pokynov - uvedených v napadnutom
okamžitom skončení pracovného pomeru /pozn. súdu: tieto skutočnosti však, podľa opisu žalobkyne i
predloženej kópie okamžitého skončenia pracovného pomeru, samotný žalovaný považoval za menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny (ktoré, hoci boli popísané v úkone okamžitého skončenia
pracovného pomeru spolu s predchádzajúcimi dôvodmi, podľa obsahu tohto úkonu dôvodom okamžitého
skončenia pracovného pomeru neboli), a mali
nastať až dňa 10.3.2015 a neskôr (teda zjavne až po predchádzajúcich deklarovaných dôvodoch
okamžitého skončenia pracovného pomeru 23.2.2015, a v čase ich eventuálneho vzniku tak nemohli
ovplyvňovať závažnosť a nebezpečnosť predchádzajúcich dôvodov - „doterajší postoj“ zamestnanca pri
plnení jeho pracovných úloh - viď. aj rozsudok NS SR uvedený v bode 7. tohto odôvodnenia), a preto
sa nimi súd ďalej nezaoberal/.

4. Žalobkyňa uviedla, že skutkovo popiera závažné porušenie pracovnej disciplíny, najmä čo do intenzity
porušenia, odôvodňujúce použitie mimoriadneho spôsobu skončenia pracovného pomeru okamžitým
zrušením, a namieta nesplnenie písomných obsahových a formálnych požiadaviek platnosti tohto úkonu.

5. Uviedla, že v prvom prípade dňa 23.2.2015 bol podaný údajne „telefonický podnet“ osoby bez
uvedenia mena, priezviska, popr. ďalších identifikačných údajov, ktorá mala byť priateľom vyšetrovanej
pacientky pani X. Š. s tým, že pacientka žiadny podnet a sťažnosť nepodala, a že pre nedodržanie
ustanovení zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach telefonické podanie osoby, navyše takej, ktorá sa ani
nedomáha ochrany svojich práv, nemôže byť hodnotené ako sťažnosť či podnet, najmä ak sa sťažovateľ
nepreukázal overenou plnou mocou konať v mene pacientky. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že pacientka
X. Š. sa dňa 23.2.2015 dostavila na oddelenie úrazovej chirurgie žalovaného do traumatologickej
ambulancie so subj. anamnézou silných bolestí hlavy, ktoré podľa jej tvrdenia mohli súvisieť s úrazom
hlavy po údajnom páde spred týždňa, pričom pacientka nemala obj. zistené a viditeľné vonkajšie

poranenia hlavy, bola správne orientovaná, schopná vnímať a adekvátne reagovať. Obj. známky
nejakého diskomfortu zistené neboli a neboli ani badateľné. O akútny, urgentný stav vyžadujúci si
okamžitú lekársku starostlivosť sa nejednalo, nešlo o stav vyžadujúci si okamžitý zákrok a poskytnutie
neodkladnej lekárskej starostlivosti z dôvodu ohrozenia života a zdravia. Uvedené bolo potvrdené a
objektivizované aj CT vyšetrením mozgu, ku ktorému žalovaný bez dôvodu pod tlakom sťažovateľa
pristúpil a zbytočne pacientku vystavil vysokej dávke žiarenia. Potreba neurologického vyšetrenia sa
nepotvrdila. Žalobkyňa uviedla, že v prípade uvedenej pacientky postupovala „lege artis“, keď odporučila
jej ďalšie vyšetrenie cestou obvodného lekára v spádovej oblasti, kde patrí, nakoľko išlo o jasný prípad
zneužitia poskytovania lekárskej starostlivosti na urgentnom príjme s traumatologickou ambulanciou.
Tvrdenie žalovaného o neposkytnutí zdravotnej starostlivosti a odmietnutí práva na výber poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti je preto nezmyslom a nemá žiadnu zákonnú oporu. Žalobkyňa teda nemohla
porušiť základné povinnosti vyplývajúce z ustanovení uvedených žalovaným v okamžitom skončení
pracovného pomeru v súvislosti s týmto prípadom, navyše konaním, ktoré je hodnotené ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Závery žalovaného o ohrození zdravia, ba života pacientky, nie sú ničím
odôvodnené, nie sú ničím podložené a sú výslovne špekulatívne a účelové s cieľom žalovaného zbaviť
sa žalobkyne ako nepohodlného zamestnanca, o čo sa žalovaný v minulých obdobiach niekoľkokrát
neúspešne pokúšal. Žalobkyňa zdôraznila, že povinnosť preukázať závažné porušenie pracovnej
disciplíny odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru v tomto prípade zaťažuje žalovaného.

6. K druhému prípadu žalobkyňa uviedla, že podľa skutkového vymedzenia uvedeného v napadnutom
úkone okamžitého skončenia pracovného pomeru bol dňa 3.3.2015 žalovanému doručený písomný
podnet pána Martina Vargu na prešetrenie postupu žalobkyne pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
jeho osobe dňa 23.2.2015 počas ústavnej pohotovostnej služby na oddelení úrazovej chirurgie
žalovaného v traumatologickej ambulancii. Pacient mal v uvedený deň cestou do práce v čase okolo
15:00 hod. spadnúť z bicykla a udrieť si hlavu, ľavú stranu tela a vybiť dva predné zuby. Úraz sa mal
pacientovi stať v čase o 15:00 hod., na ústavnú pohotovosť sa však pacient dostavil o 4 hod. neskôr.
Žalobkyňa po vykonaní vyšetrenia odporučila pacienta na ošetrenie u obvodného stomatológa. Pacient
sa mal dožadovať komplexného poskytnutia zdravotnej starostlivosti z dôvodu údajnej nevoľnosti, ktorá
mu mala byť podľa pacienta poskytnutá min. v rozsahu RTG hlavy. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že pri
výkone RTG však nejde o lekársku starostlivosť a jej poskytovanie, ako to nesprávne ustálil a zhodnotil
žalovaný, ale o úkon diagnostický. Podľa žalobkyne u pacienta neboli zistené a prítomné žiadne
známky ním subjektívne uvádzanej anamnézy nevoľnosti. Uviedla, že podľa skutkového vymedzenia
dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako ho ustálil žalovaný, pacient sa opakovane
mal dožadovať RTG hlavy, na čo mala žalobkyňa reagovať neadekvátne krikom, ba až vrieskaním.
Písomný podnet pacienta, sťažnosť podľa jej obsahu, však nebola adresovaná úradu na dohľad nad
poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktorý má zákonom zverené kompetencie prešetriť pochybenia
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a žalovaný sťažnosť prešetroval vlastným kontrolným orgánom,
čím sa podľa žalobkyne vniesol subjektívny prvok do vybavenia a šetrenia namiesto objektívneho
a najmä odborne správneho prešetrenia sťažnosti a ustálenia správnych záverov. K správnym a
objektívnym záverom šetrenia podľa žalobkyne neprispelo ani to, že síce žalobkyni žalovaný poskytol
možnosť sa písomne vyjadriť dňa 5.3.2015, ale s ukončením šetrenia oboznámená nebola a nemala
možnosť sa k nim vyjadriť, najmä k stanoviskám, ktoré žalovanému predložil primár B.. W. S., B.,
ktorý sa ani netají osobnou averziou voči žalobkyni a v minulosti sám bol iniciátorom a realizátorom
niekoľkých neúspešných pokusov o skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. Závery, ktoré
žalovaný prijal na základe vyjadrenia takejto predpojatej osoby, sú subjektívne, ničím ďalej (ďalšími
vyšetreniami pacienta, alebo vyjadreniami nezávislého odborníka ap.) nepotvrdené a boli prijaté ako
účelovo vytvorený dôvod pre ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, na ktorom mal záujem
a pre ktorý vytváral dôvody práve B.. W. S., B.. Kontrolný orgán, interný, ani neverifikoval napr. PNS
pacienta v uvedený deň a nasledovné dni v zamestnaní, ani nezisťoval anamnézu stanovenú ďalšími
vyšetreniami, čím neobjektivizoval záver, že pacientovi nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť
dostatočne a správne. Pokiaľ primár oddelenia hodnotil vedenie zdravotnej dokumentácie a uviedol
po formálnej stránke stručnosť, popis iba lokálneho stavu a absenciu všeobecného komplexného
zhodnotenia pacientovho stavu, podľa žalobkyne účelovo opomína, že pacient nebol prijatý na
lôžko za účelom komplexného vyšetrenia, ale šlo o pacienta z pohotovostnej ambulancie, kde sa
dostavil s niekoľkohodinovým oneskorením po údajnom úraze cestou do práce vo februári a na
bicykli, a nešlo ani o akútny stav vyžadujúci si okamžitú hospitalizáciu alebo urgentnú starostlivosť
pohotovostnej ambulancie. Závery žalovaného žalobkyňa označila za nedôvodné, neobjektivizované
a ničím nepotvrdené. Vzhľadom na uvedené nemôže ísť preto u žalobkyne v tejto časti popísaného

skutkového stavu o závažné porušenie pracovnej disciplíny odôvodňujúce použitie mimoriadneho
spôsobu skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa tiež namietala, že podľa hodnotenia žalovaného
žalobkyňa mala nesplniť svoje základné povinnosti vyplývajúce z ustanovení právnych predpisov
vymenovaných v okamžitom skončení pracovného pomeru, no žalovaný však podľa nej dôvod skončenia
pracovného pomeru nevymedzil skutkovo tak, aby ho nebolo možné zameniť, nevymedzil ho určito v
tom, aká povinnosť bola konkrétne porušená zo strany žalobkyne, a či uvedená povinnosť bola taká,
že bola závažným spôsobom porušená pracovná disciplína nesplnením tejto povinnosti samostatne a
či kumulatívne s neposkytnutím zdravotnej starostlivosti dostatočne a správne. Ako úplne absurdné
sa podľa žalobkyne javí hodnotenie nedostatočnej a nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti
pacientovi ako ohrozenie zdravia a dokonca možné ohrozenie života. Takéto hodnotenie bez ďalších
osvedčujúcich podkladov, dôkazov, záverov objektívne stanovených na základe odborných vyšetrení
bolo podľa žalobkyne účelové, subjektívne a bez akéhokoľvek základu. Uviedla tiež, že žalovaný navyše
neurčito vymedzené nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie hodnotí raz ako menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny a raz ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom z úkonu nie je
možné ustáliť, ktorý nedostatok konkrétne, v čom spočíva závažné porušenie pracovnej disciplíny, o aký
rozpor, nedostatok s povinnosťou stanovenou právnym predpisom, či rezortom, resp. internou normou
ide a ktoré z týchto povinností boli konkrétne porušené intenzitou dosahujúcou závažného porušenia
zo strany žalobkyne.

7. Vo vzťahu k napadnutému úkonu ako celku žalobkyňa ďalej namietala absenciu predpokladu
určitej intenzity porušenia pracovnej disciplíny pre takéto mimoriadne skončenie pracovného pomeru
a poukázala na stanovisko NS SR v rozsudku z 5.8.2010, sp. zn. 3 Cdo 316/2009, podľa ktorého
zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie
zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné,
že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho ďalej zamestnával. Pri skúmaní
intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadať na osobu zamestnanca,
ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej
došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia
konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa a
to či svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný v zmysle
uvedeného nepostupoval a okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou uplatnil účelovo so
snahou zbaviť sa žalobkyne ako zamestnanca z dôvodu osobných nezhôd a kritiky primára oddelenia
a poukazovania na nedostatky v činnosti žalovaného. Uviedla, že už v minulosti sa žalovaný pokúsil
so žalobkyňou ukončiť pracovný pomer z vykonštruovaných a účelovo uplatňovaných dôvodov ako
zdravotná nespôsobilosť a pod., kedy neuspel pri ich preukazovaní, kedy bola opakovane vyzývaná
na preukázanie zdravotnej spôsobilosti, psychickej spôsobilosti, opakovane boli zo strany B.. S.
vznášané na jej osobu vyfabulované sťažnosti za kritiku, ktorú voči nemu uplatnila pred kolektívom,
iniciátorom ktorých bol vždy B.. S., ktorý žalobkyňu takto dlhodobo vystavoval mobbingu a šikane, či
pracovnému obťažovaniu. Záverom žalobkyňa vyslovila pochybnosti o dodržaní povinnosti žalovaného
ako zamestnávateľa podľa § 74 ZP okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité zrušenie pracovného
pomeru neplatné.

8. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a navrhla ju zamietnuť. Vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe
uviedla, že pri pochybení č. 1 (ktoré označila ako „neposkytnutie zdravotnej starostlivosti“) dňa 23.2.2015
sa do ambulancie úrazovej chirurgie dostavila pacientka X. Š. so silnými bolesťami hlavy, pričom sa
obávala, že tieto bolesti hlavy môžu nejako súvisieť s jej úrazom hlavy. Službukonajúca lekárka B..
B.T. (žalobkyňa) však odmietla ošetriť túto pacientku s tým, že úraz hlavy u pacientky, ktorý sa jej stal
pred týždňom nemôže súvisieť s jej súčasnými bolesťami hlavy a preto ju bez vyšetrenia, resp. len
„od dverí" odkázala na ambulanciu v spádovej oblasti jej bydliska, t.j. v Michalovciach. Hoci pacientka
žiadala žalobkyňu o poskytnutie zdravotnej starostlivosti aj z tohto dôvodu, že ako študentka Prešovskej
univerzity prechodne býva v Prešove a nie je schopná v silných bolestiach cestovať na ošetrenie
do Michaloviec, žalobkyňa ani na túto skutočnosť u pacientky neprihliadla. Z dôvodu, že žalobkyňa
ako službukonajúca lekárka príjmovej ambulancie odmietla túto pacientku vôbec ošetriť, priateľ tejto
pacientky telefonicky kontaktoval oddelenie kontroly a sťažností žalovanej, ktoré prostredníctvom
vedúcej zamestnankyne Y.. O. A. oznámilo celú záležitosť námestníkovi LPS pre chirurgické odbory.
Následne žalovaná zariadila, aby pacientka bola ošetrená iným lekárom, a to B.. K. Y., ktorý vykonával
lekársku pohotovostnú službu v tento deň od 15:00 hod.. Na druhý deň, t.j. dňa 24.02.2015 uvedená

pacientka a jej priateľ opätovne kontaktovali oddelenie sťažností a kontroly žalovanej, poďakovali sa za
to, že žalovaná pacientku ošetrila a vyjadrili spokojnosť s prístupom a postupom ošetrujúceho lekára B..
K. Y.. K námietke formálnych nedostatkov sťažnosti pacientky žalovaná uviedla, že podstatou toho prečo
žalovaná okamžite skončila so žalobkyňou pracovný pomer je to, že žalobkyňa bezdôvodne neposkytla
zdravotnú starostlivosť osobe, ktorá zdravotnú starostlivosť u žalovanej vyhľadala a požiadala ju o ňu.
Pri prešetrovaní sa zamerala sa na to, či ide o také konanie, ktoré je porušením pracovnej disciplíny
alebo nie, a ak áno akú intenzitu takéto konanie dosahuje, a preto samotná formálna stránka podanej
sťažnosti ako aj spôsob jej vyriešenia nebola vôbec podstatná. Posudzovala konanie žalobkyne pri
plnení pracovnej disciplíny tým, že zisťovala, či pacientka v daný deň naozaj prišla k žalovanej na
ošetrenie, či žalobkyňa bola v daný čas službukonajúcou lekárkou a či je pravdou, že žalobkyňa
bezdôvodne odmietla poskytnutie zdravotnej starostlivosti dotknutej pacientke, a ak áno, ako a z akých
dôvodov tak urobila (pozn. súdu: z ďalšieho však nevyplýva či a ako to zohľadnili). Z tohto hľadiska
je podľa žalovanej fakt, že v daný deň, t.j. 23.2.2015 pacientka X. Š.B. sa k žalovanej na šetrenie
dostavila so silnými bolesťami hlavy ako aj s anamnézou o úraze hlavy z pred asi 1 týždňa, pričom
službukonajúca lekárka príjmovej ambulancie (žalobkyňa) odmietla bezdôvodne ošetriť túto pacientku
s tvrdením, že úraz hlavy u pacientky, ktorý sa jej stal pred týždňom nemôže súvisieť s jej súčasnými
bolesťami hlavy. Telefonický podnet priateľa pacientky vyhodnotila žalobkyňa analogicky ako žiadosť o
nápravu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v zmysle ust. § 17 zák. č. 576/2004 Z.z., a z toho dôvodu
Y.. O. A. - vedúca oddelenia kontroly a sťažností po obdŕžaní telefonického hovoru, sa celú situáciu
snažila urýchlene vybaviť, a to tak, že v prvom rade kontaktovala samotnú žalobkyňu, aby sa sama k
podaným telefonickým informáciám vyjadrila. Keďže žalobkyňa skutočnosti o tom, že takáto pacientka
naozaj navštívila dotknutú ambulanciu nijako nevyvrátila, Y.. O. A. celú záležitosť bezodkladne oznámila
námestníkovi žalovanej LPS pre chirurgické odbory. Následne žalovaná zariadila, aby pacientka dostala
potrebnú zdravotnú starostlivosť a zabezpečila teda, aby bola ošetrená iným lekárom, a to B.. Y., ktorý
vykonával lekársku pohotovostnú službu v tento deň od 15:00 hod.. Podľa žalovanej podstatu skutkových
okolností daného prípadu, a to že menovaná pacientka na vyšetrenie prišla a že žalobkyňa jej nechcela
poskytnúť zdravotnú starostlivosť, mala tak žalovaná jasne za preukázanú.

9. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne k intenzite a rozsahu povinností, ktoré mala porušiť -
(reprezentovaným podľa žalovanej argumentmi žalobkyne o tom, že zdravotný stav pacientky, ktorú
neošetrila, len ju videla, nebol podľa názoru žalobkyne taký vážny, aby bol ohrozený život alebo
zdravie tejto pacientky alebo ktorý by si vyžadoval okamžitú lekársku starostlivosť s tým, že svoj
názor oprela žalobkyňa aj o argument, že správnosť jej postupu o nepotrebnosti poskytnutia zdravotnej
starostlivosti potvrdilo aj následne CT vyšetrenie hlavy u pacientky, ktoré jej indikoval B.. K. Y., a že u
pacientky sa následne nepotvrdila ani potreba neurologického vyšetrenia, a podľa jej názoru zo strany
pacientky išlo len o jasný prípad zneužitia poskytovania zdravotnej starostlivosti) - žalovaná uviedla,
že nie sú namieste, pretože sa odkláňajú od samotnej podstaty nesprávneho konania žalobkyne - a
to neposkytnutia zdravotnej starostlivosti pacientke. Podľa žalovanej je úplne irelevantné aký záver
vyplynul z posúdenia zdravotného stavu pacientky po ošetrení, alebo čo následne potvrdilo alebo
nepotvrdilo CT vyšetrenie zdravotného stavu pacientky, keďže poskytovanie zdravotnej starostlivosti
sa hodnotí z pohľadu ex ante, nie z pohľadu ex post, čo inak znamená, že v čase, keď pacientka
došla do zdravotníckeho zariadenia a dožadovala sa poskytnutia zdravotnej starostlivosti z dôvodov,
ktoré uvádzala (silné bolesti hlavy a úraz hlavy z pred týždňa), žalobkyňa ako službukonajúca
lekárka nemohla tušiť, aký je zdravotný stav pacientky a mala preto pacientku minimálne klinicky
vyšetriť. K tvrdeniam žalobkyne (že existenciu zdravotného stavu u pacientky predpokladala z jej
klinického obrazu a neošetrila teda pacientku, pretože vychádzala z týchto klinických príznakov, na
základe ktorých videla, že pacientka urgentnú zdravotnú starostlivosť nepotrebuje) žalovaná uviedla,
že žalobkyňa ako zamestnanec poskytovateľa zdravotnej starostlivosti bola povinná pacientku riadne
vyšetriť, minimálne urobiť pacientke riadne klinické a fyzikálne vyšetrenie (pozn. súdu: žalovaná však
ani tu, a najmä v napadnutom úkone okamžitého skončenia pracovného pomeru, neuviedla konkrétne
aké), spísať anamnézu, všeobecné zhodnotenie zdravotného stavu pacienta, oficiálne vyhodnotiť záver
o zdravotnom stave pacientky a o predmetnom vyšetrení pacientky urobiť lekársku správu a pacientku
riadne poučiť. Žalobkyňa bola teda povinná pacientku minimálne vyšetriť, nielen akože ordinovať a
to na základe „prvého dojmu či pohľadu" bez riadneho spísania lekárskej správy. Žalovaná uviedla,
že práve v uvedenej lekárskej správe, ktorú by žalobkyňa spísala, mohla žalobkyňa riadne odôvodniť
svoj medicínsky postup a dôvody prečo pacientke ďalej neindikovala CT vyšetrenie hlavy alebo iné
vyšetrenie (pozn. súdu: z uvedeného vyjadrenia, z hľadiska (ne)zameniteľnosti dôvodov by sa mohlo
javiť, že vytýkaným nedostatkom by v skutočnosti mohol byť aj len tento formálny nedostatok postupu,

resp. nedostatok napísania správy žalobkyňou, teda nesprávnosť a neúplnosť poskytnutia zdravotnej
starostlivosti, a nie jej absolútne odmietnutie tak, ako je uvedené v napadnutom úkone). Keďže
žalobkyňa nič z tohto neurobila, nielenže ohrozila zdravotný stav pacientky tým, že sa spoľahla na
svoj prvý dojem, ale aj odoprela pacientke právo na riadnu zdravotnú starostlivosť, pretože pacientka
nedostala od žalobkyne ani žiadnu lekársku správu o tom, že zdravotnú starostlivosť vyhľadala.
Žalovaná uviedla, že si u svojich zamestnancov nevie predstaviť závažnejšie porušenie pracovnej
disciplíny ako to, že je zamestnanci - zdravotnícky pracovníci svojvoľne (pozn. súdu: žalobkyňa svoj
postup odôvodnila odbornými skúsenosťami podľa udania anamnézy pacientkou o údajnom páde
spred týždňa - viď. bod 5 tohto odôvodnenia - s tým, že pacientka nemala obj. zistené a viditeľné
vonkajšie poranenia hlavy, bola správne orientovaná, schopná vnímať a adekvátne reagovať. Obj.
známky nejakého diskomfortu zistené neboli a neboli ani badateľné. O akútny, urgentný stav vyžadujúci
si okamžitú lekársku starostlivosť sa nejednalo, nešlo o stav vyžadujúci si okamžitý zákrok a poskytnutie
neodkladnej lekárskej starostlivosti z dôvodu ohrozenia života a zdravia) neposkytnú, resp. nebudú
poskytovať zdravotnú starostlivosť pacientom žalovanej.

10. Ďalej žalovaná uviedla, že pri pochybení č. 2 (ktoré označila ako „nesprávne poskytnutie zdravotnej
starostlivosti“) dňa 03.03.2015 bol žalovanej doručený písomný podnet pacienta B. A. na prešetrenie
postupu žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti jeho osobe dňa 23.2.2015. V tejto sťažnosti
pacient uviedol, že dňa 23.02.2015 okolo 19:00 hod navštívil ústavnú pohotovostnú službu žalovanej
z dôvodu, že v ten istý deň okolo 15:00 hod. spadol z bicykla a udrel si hlavu, ľavú stranu tela a
vybil si dva predné zuby (pozn. súdu: podľa vyjadrenia žalobkyne zamestnávateľovi zo dňa 16.4.2015
na č.l. 34 a vyjadrenia p. A. o zlomených zuboch v ďalšom texte jeho sťažnosti na č.l. 105 pritom
išlo o fraktúru koruniek zubov, podľa č.l. 32 okolie bázy zubov bolo bez traumatických zmien, bez
známok krvácania). Žalobkyňa ako službukonajúca lekárka pacienta ošetrila iba základnými úkonmi a
odporučila mu navštíviť obvodného stomatológa. Hoci pacient sa dožadoval komplexného vyšetrenia
svojho zdravotného stavu, aj vzhľadom na skutočnosť, že mu bolo nevoľno a preto sa dožadoval aspoň
RTG vyšetrenia hlavy, na tieto požiadavky pacienta žalobkyňa reagovala neadekvátne, kričala na neho
a miestami až vrieskala.

11. Žalovaná uviedla, že predmetná sťažnosť bola predložená na vyjadrenie žalobkyni, a parafrázovala
niektoré vyjadrenia žalobkyne k sťažnosti z jej vyjadrenia zo dňa 5.2.2013 (pozn. súdu: správne zrejme z
5.3.2015, ako vyplýva z č.l. 31) - o tom, že RTG hlavy neindikovala z toho dôvodu, že RTG snímka nie je
žiadnym prínosom pri „vyšetrovaní nevoľnosti", že poprela skutočnosť, aby u pacienta existovali známky
ním uvádzanej nevoľnosti, že zároveň poprela svoje akékoľvek neetické správanie sa k pacientovi,
a že uviedla, že po odchode pacienta dopísala do lekárskej správy skutočnosti opisujúce okolnosti
vyšetrenia. Žalovaná k tomu uviedla, že k postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyne
bol vyzvaný na vyjadrenie sa aj primár oddelenia B.. W. S., B., ktorý uviedol, že v danom prípade
malo byť indikované minimálne RTG vyšetrenie lebky a odporúčané neurologické vyšetrenie, a že ďalej
poukázal na nesprávne vedenú zdravotnú dokumentáciu zo strany žalobkyne, a to najmä na absenciu
zápisu v zdravotnej dokumentácii o nevoľnosti pacienta v časti subjektívny nález a tiež chýbajúci údaj o
všeobecnom zhodnotení zdravotného stavu tzv. status praesens generalis. /pozn. súdu: Žalovaná ďalej
na tomto mieste uviedla aj ďalšie skutočnosti, a to že primár údajne: „V závere svojej správy uviedol aj to,
že v zdravotnej dokumentácii sa okrem písomnej lekárskej správy podpísanej pacientom z predmetného
ošetrenia nachádza aj ďalšia lekárska správa, ktorá bola napísaná cca o 40 minút neskôr, a ktorá už
nie je podpísaná pacientom“, a že „obsahuje skutočnosti, ktoré neboli uvedené v prvej správe a ktoré
sa však ani netýkajú poskytovania zdravotnej starostlivosti pacienta ...“ Týmito skutočnosťami sa však
súd ďalej osobitne nezaoberal, keďže jednak v písomnom vyjadrení primára k sťažnosti p. A. na č.l.
102, tak ako ho žalovaná neskôr súdu predložila a súd sa s ním oboznámil, sa nenachádzajú, a najmä
podľa samotného žalovaného sa netýkajú poskytovania zdravotnej starostlivosti M.. A., a teda ani jej
správnosti, a nastali - napísanie ďalšej správy - až po jeho odchode/. K výhradám žalobkyne o nedostatku
podnetu na Úrad pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou a jeho šetrenia, o averzii primára oddelenia k
žalobkyni, k označeniu tvrdení primára oddelenia za účelové a záverov žalovanej ohľadne prešetrovania
skutkového stavu za nedôvodné, neobjektivizované a ničím nepotvrdené žalovaná uviedla len to, že
žalobkyňa mohla pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti postupovať nesprávne bez ohľadu na, či by
pacient dal alebo nedal prešetriť túto sťažnosť na Úrad pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou.
Podstatné podľa nej bolo, či žalobkyňa postupovala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti správne a
či nemala v rámci štandardných postupov postupovať inak. K tomu pritom žalovaná uviedla, že fakt,
ako sa odborne medicínsky postupuje v prípade úrazu hlavy žalovaná posúdila na základe písomného

odborné vyjadrenia primára oddelenia úrazovej chirurgie B.. W. S., ktorý z titulu svojho „primariátu"
zároveň odborne zodpovedá na riadne poskytovanie zdravotnej starostlivosti na predmetnom oddelení.
K výhradám žalobkyne ďalej uviedla už len to, že predmetom uvedeného odborného vyjadrenia bol
stručný diagnostický postup u pacientov s úrazom hlavy, a že uvedený primár taktiež zhodnotil správnosť
postupu jemu podriadenej lekárky (žalobkyne) v prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti pacienta
B. A. (pozn. súdu: ako konkrétne primár zhodnotil správnosť postupu v prípade pacienta A., však
žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe neuviedla, a nevyplýva to ani zo žalovanou k tomu
priloženého stručného diagnostického postupu primára zo dňa 15.4.2015 na č.l. 61 a vyjadrenia primára
k sťažnosti M.. B. A. zo dňa 13.3.2015 na č.l. 102). Podľa žalovanej z uvedených skutočností vyplynulo,
že žalobkyňa nedostatočne uskutočnila klinické a fyzikálne vyšetrenie pacienta B. A. a zistené údaje
ani nezapísala do zdravotnej dokumentácie pacienta. Následne žalobkyňa bola povinná pri takomto
úraze hlavy pacienta indikovať pacientovi aj RTG hlavy, čo však žalobkyňa neurobila. Hoci žalobkyňa
namietala, že zdravotný stav pacienta si nevyžadoval RTG vyšetrenie a že žalovaná zdravotný stav
pacienta neverifikovala sledovaním vývoja zdravotného stavu pacienta po tomto ošetrení, žalovaná k
tomu dodala, že aj tieto námietky žalobkyne považuje za irelevantné, nakoľko zdravotný stav pacienta
sa hodnotí a zdravotná starostlivosť sa poskytuje z pozície ex ante, nie z pozície ex post. Ako teda
vyplynulo aj z odborného vyjadrenie primára oddelenia o stručnom diagnostickom postupe u pacientov
s úrazom hlavy, „... úlohou RTG vyšetrenia je potvrdenie, alebo vylúčenie prítomnosti zlomeniny lebky
u pacientov pri plnom vedomí, resp. bez anamnézy poruchy vedomia po úraze...“, zvlášť vtedy ak sa
pacient sťažuje aj na nevoľnosť. Žalovaná uviedla, že keďže na základe všetkých týchto skutočností
žalovaná zistila, že žalobkyňa neposkytla pacientovi Martinovi Vargovi zdravotnú starostlivosť správne
a v dostatočnom rozsahu, čím ohrozila jeho zdravie, vyhodnotila žalovaná toto konanie žalobkyne ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny. K tvrdeniam žalobkyne o averzii primára k nej, účelovosti jeho
tvrdení a tomu, že závery žalovanej ohľadne prešetrovania skutkového stavu označila za nedôvodné,
neobjektivizované a ničím nepotvrdené, sa žalovaná ďalej inak nevyjadrila.

12. Žalovaná napokon vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla aj pochybenie č. 3 (ktoré označila
ako „nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie“), pri ktorom uviedla skutočnosti vo veci údajného
opakovaného porušovania platných právnych predpisov a interných predpisov zamestnávateľa zo strany
žalobkyne týkajúcich sa správneho vedenia zdravotnej dokumentácie (v dňoch 10.3.2015 a 27.3.2015).
Súd však opakovane už na tomto mieste (obdobne ako už aj pri skutkovom vymedzení veci žalobcom)
uvádza, že tieto skutočnosti mali nastať až po predchádzajúcich deklarovaných dôvodoch okamžitého
skončenia pracovného pomeru, v čase ich eventuálneho vzniku teda nemohli ovplyvňovať závažnosť
a nebezpečnosť predchádzajúcich dôvodov, a ani - tak ako to uvádzala žalovaná - preukazovať vzťah
žalobkyne k pracovnej disciplíne v tom čase (v čase jej eventuálnych predchádzajúcich porušení
pracovnej disciplíny dňa 23.2.2015, ktoré sú predmetom tohto konania), pričom aj samotná žalovaná ich
podľa obsahu napadnutého okamžitého skončenia pracovného pomeru považovala za menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny (ktoré, hoci boli popísané v úkone okamžitého skončenia pracovného
pomeru spolu s predchádzajúcimi dôvodmi, podľa obsahu tohto úkonu dôvodom okamžitého skončenia
pracovného pomeru neboli), a preto sa nimi súd ďalej bližšie nezaoberal.

13. Žalovaná vyslovila názor, že veľmi presne a podrobne špecifikovala pochybenia zo strany žalobkyne
ako aj konkrétne skutkové okolnosti za ktorých k týmto pochybeniam došlo, a to vo svojom liste porušenie
pracovnej disciplíny zo dňa 15.04.2015 a následne aj v okamžitom skončení pracovnej pomeru zo dňa
20.04.2015, a to tak, že tieto skutkové okolnosti nie je možné zameniť s inými skutkovými okolnosťami
(pozn. súdu: vo vzťahu k prvému prípadu pritom teraz uviedla údajné nedostatky vo svojom vyjadrení
inak, redukujúco, a to vymedzením podľa nej chýbajúcich úkonov či postupov, a navyše konkrétne
až v ňom - doplňujúco). Uviedla, že žalobkyňa bola s týmito skutkovými okolnosťami veľmi dobre
oboznámená, vedela dostatočne presne, čo je predmetom jej pochybení a viackrát mala možnosť sa k
týmto skutkovým okolnostiam vyjadriť (pozn. súdu: okrem vyjadrení primára, ako to vyplýva zo zistení v
tomto konaní), čo následne aj urobila a svojej právo využila, takže nie je namieste tvrdenie, že dôvody
okamžitého skončenia pracovného pomeru nie sú skutkovo dostatočne určité.

14. Vo vzťahu k pochybnostiam o tom, či okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované zo
zástupcami zamestnancov v zmysle ust. § 74 Zákonníka práce žalovaná uviedla, že svojím listom zo dňa
15.04.2015 riadne požiadala všetky svoje odborové organizácie o vyjadrenie sa k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru so žalobkyňou. Na tento list reagovalo Lekárske odborové združenie FNsP J.A.
Reimana Prešov listom zo dňa 16.04.2015, Základná organizácia Slovenského odborového zväzu

zdravotníctva a sociálnych služieb listom zo dňa 16.04.2015 a Základná odborová organizácia sestier a
pôrodných asistentiek pri FNsP Prešov len zobrala tú to skutočnosť na vedomie dňa 15.04.2015, pričom
v poskytnutej lehote sa nevyjadrila. Lekárske odborové združenie FNsP J.A. Reimana Prešov listom zo
dňa 16.04.2015 uviedlo, že žiadosť žalovanej o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru
so zamestnankyňou B.. W. B. prejednalo, a že súhlasí s postupom riaditeľstva. Záverom žalovaná
uviedla, že keďže neposkytnutie zdravotnej starostlivosti alebo poskytnutie zdravotnej starostlivosti v
dostatočnom rozsahu je jeden zo základných predpokladov, ktoré žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti očakáva od svojich zamestnancov - zdravotníckych pracovníkov, má za to, že nebolo
by spravodlivé od nej požadovať, aby bola povinná žalobkyňu ako jednu z takýchto zamestnancov
zamestnávať, pričom za jej neprofesionálne chyby by v prípade zodpovednosti voči pacientom a im
blízkych osobám musela niesť zodpovednosť priamo žalovaná, nehovoriac pritom o takých následkoch
ako je zásah do dobrého mena žalovanej, či vznik rôznych mediálnych káuz. Vzhľadom na to navrhla
žalobu zamietnuť.

15. Žalobkyňa následne v replike k vyjadreniu žalovanej vo vzťahu k pochybeniu č. 1 označenému
ako neposkytnutie zdravotnej starostlivosti uviedla, že žalovaná účelovo uplatnila ako dôvod pre
okamžité skončenie pracovného pomeru neposkytnutie zdravotnej starostlivosti bez toho, aby náležite
vyhodnotila, či došlo alebo nie vôbec k neposkytnutiu zdravotnej starostlivosti a či poskytnutie zdravotnej
starostlivosti v prípade pacientky X. Š. dňa 23.2.2015 na Oddelení úrazovej chirurgie FNsP J.A. Reimana
bolo vôbec povinnosťou (vzhľadom na akútny stav) lekára pôsobiaceho na tejto ambulancii. Tvrdila,
že príjmová ambulancia traumatologického oddelenia úrazovej chirurgie, má slúžiť počas pracovnej
doby mimo pohotovostnej služby, na príjem pacientov ústavnej hospitalizácie, eventuálne na kontrolné
vyšetrenia pacientov predtým hospitalizovaných vo FNsP J.A. Reimana v Prešove a na vyšetrenie, či
ošetrenie pacientov privezených RZP/RLP,
pričom u uvedenej pacientky nešlo ani o jeden z uvedených dôvodov pre ktorý by jej práve na tomto
traumatologickom oddelení Úrazovej chirurgie mala byť poskytnutá urgentná ambulantná zdravotná
starostlivosť. Navyše nešlo o stav úrazový, ale o poúrazové symptómy (pokiaľ týždeň predtým mala
úraz) a ani tie sa nakoniec nepotvrdili. Uvedená pacientka, pokiaľ týždeň pred tým, podľa jej tvrdenia,
mala utrpieť úraz, mala vtedy neodkladne požiadať o poskytnutie lekárskej starostlivosti a príslušných
vyšetrení. To však neurobila a po uplynutí vyše týždňa od údajného úrazu, bez viditeľných vonkajších
znakov úrazu sa dožadovala urgentnej ambulantnej starostlivosti ambulanciou na traumatologickom
oddelení úrazovej chirurgie, pričom po uplynutí tak dlhej doby po úraze zdravotná starostlivosť,
popr. vyšetrenia mali skôr spadať do pôsobnosti jej obvodného lekára a popr. odborného vyšetrenia
špecialistom napr. neurológom. Podľa žalobkyne v danom prípade sa u pacientky nejednalo o akútny
úrazový stav, ani o pacienta vo vážnom a ťažkom stave.

16. Žalobkyňa ďalej uviedla, že možnosť si slobodne vybrať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
neznamená, že sa zdravotná starostlivosť a jej poskytovanie budú zneužívať. Pacientka pokiaľ
študuje v Prešove a kde aj prechodne býva, mala požiadať o zmenu poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti v spádovej oblasti, kde prechodne býva a študuje, a nie požadovať poskytnutie urgentnej
starostlivosti traumatologickou úrazovou chirurgiou, nakoľko jej neurgentný zdravotný stav a uvádzaná
anamnéza ju k tomu neoprávňovali. Pacientka po uplynutí týždňa po údajnom úraze (úraz nebol
ničím a nikým potvrdený a ani žiadnym spôsobom verifikovaný), navyše bez akýchkoľvek viditeľných
prejavov následkov, chodiaca pacientka, náležite a správne orientovaná, bez neurologického deficitu
a schopná počas predošlého týždňa vykonávať samostatne všetky bežné každodenné činnosti, pokiaľ
sa dožaduje lekárskej starostlivosti nepríslušnou ambulanciou a bez predloženia tzv. výmenného lístka
od svojho obvodného lekára (ktorý v prvom rade mal potvrdiť, či posúdiť či si stav pacientky vyžaduje
traumatologické vyšetrenie, nie však na príjmovej ambulancii úrazovej chirurgie) zneužíva poskytovanie
neodkladnej zdravotnej starostlivosti, čo nemôže byť žalovanou posudzované ako neposkytnutie
zdravotnej starostlivosti, ba dokonca ako ohrozenie života a zdravia, ako to posúdila žalovaná. Ako
príklad žalobkyňa uviedla, že nie je možné akceptovať ako slobodnú voľbu poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti prípady, kedy napr. pacient so zvýšenou teplotou po týždni a s kašľom sa dostaví na
príjmové oddelenie tuberkulózy, pľúcnych a respiračných chorôb, navyše bez výmenného lístka od
svojho obvodného lekára, a bude sa dožadovať poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ toto by malo
znamenať slobodnú voľbu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ako si to nesprávne a účelovo vykladá
žalovaná, úplne by to znefunkčnilo systém zdravotnej starostlivosti na Slovensku.

17. Žalobkyňa napokon, vo vzťahu k vymedzeniu porušených povinností odkazom na všeobecne určené
povinnosti zamestnanca podľa ust. § 47 ods. 1 písm. b) ZP, ust. § 81 písm. a) ZP a 81 písm. c) ZP, ešte
poukázala na osobitnú úpravu v zákone č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti
a zákone č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a viedla, že žalovaná pri posudzovaní plnenia
povinností žalobkyňou a posudzovaní toho, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mala postupovať v
prvom rade v zmysle tejto osobitnej úpravy. Žalovaná mala dôsledne postupovať v zmysle vymedzenia
základných pojmov (§ 2 ods. 1 až 28 Zák.č. 576/2004 Z.z.) zákona pri posudzovaní a hodnotení konania
žalobkyne a na základe nich mala ustáliť či bolo porušené právo pacientky na výber poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti, a či došlo v jej prípade neoprávnene k neposkytnutiu zdravotnej starostlivosti a
k ohrozeniu zdravia a života pacientky. Zdôraznila pritom, že dôvody okamžitého skončenia pracovného
pomeru nie je možné dodatočne meniť. Uviedla, že právo na výber poskytovateľa sa uplatňuje nie
v absolútnom ponímaní, ako ho účelovo vykladá žalovaná, ale v spojení s ust. osobitného predpisu
a ust. o formách poskytovania zdravotnej starostlivosti (§ 7 cit. zákona, § 8 cit. zákona, ale najmä
podľa § 4 ods. 2 cit. zákona), nakoľko zdravotná starostlivosť sa poskytuje podľa podmienok určených
osobitným predpisom. Pacient si teda na základe slobodnej voľby nemôže vybrať poskytovateľa, ktorý
pacientom požadovanú zdravotnú starostlivosť vôbec neposkytuje a nemôže ju požadovať navyše vo
forme, spôsobe, ktorý si sám určil (napr. ambulantnou urgentnou traumatologickou ambulanciou určenou
k iným úkonom). Poukázala na to, že od r. 2013 sa opätovne zaviedli tzv. výmenné (odporúčacie) lístky, a
uviedla, že pacient tak môže navštíviť lekára špecialistu iba na odporúčanie svojho všeobecného lekára.
Povinnosť výmenných lístkov sa nevzťahuje len na návštevu psychiatra, kožného, zubného lekára,
gynekológa a očného lekára, ak si pacient príde dať predpísať okuliare. Odporúčanie všeobecného
lekára smerom k špecialistovi sa nevyžaduje ani do 24 hodín od vzniku úrazu, či náhleho zhoršenia
zdravotného stavu. Žalobkyňa tvrdila, že v prípade pacientky X. Š. sa však o takýto stav nejednalo,
a tak žalovaná odporúčanie k návšteve u všeobecného lekára nemohla posudzovať ako odmietnutie
poskytnutia zdravotnej starostlivosti, resp. ohrozenia jej zdravia, či života, alebo odmietnutie práva na
výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Pacientka mala právo na zmenu a výber všeobecného
lekára podľa miesta pobytu (Prešov) a pokiaľ toto právo nevyužila a ponechala si všeobecného lekára
v spádovej oblasti Kapušany, nie je to možné pričítať k zavineniu žalobkyne. Žalobkyňa totiž konala
v súlade so všeobecne záväznými predpismi a s osobitnou úpravou uvedenou v cit. zákonoch. Z
uvedených dôvodov preto podľa žalobkyne nie je možné hodnotiť jej postup ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Poukázala tiež na to, že žalovaná podľa nej v napadnutom právnom úkone uviedla
viacero dôvodov okamžitého zrušenia pracovného pomeru bez toho, aby uviedla, ktorý z týchto dôvodov
jednotlivo je požadovanej intenzity, resp. či až všetky uvedené dôvody v súhrne sú požadovanej intenzity
pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

18. K vyjadreniu žalovanej k žalobe vo vzťahu k pochybeniu č. 2 označenému ako nesprávne poskytnutie
zdravotnej starostlivosti (a zároveň v napadnutom úkone aj ako nesplnenie povinností podľa ustanovení
právnych predpisov uvedených v napadnutom okamžitom skončení pracovného pomeru) žalobkyňa v
replike uviedla, že presnú špecifikáciu úkonov, ktoré žalobkyňa mala vykonať a nevykonala žalovaná
neuviedla, a to ani odkazom na konkrétne schválené medicínske postupy pri takomto zdravotnom
poškodení. Poukázala na to, že nie pacient, ale príslušný lekár určuje medicínske diagnostické postupy
a postupy poskytovania liečenej starostlivosti, nakoľko lekár znáša zodpovednosť za to, že starostlivosť
bude poskytnutá správne. Lekár sa rozhoduje nielen na základe všeobecných poznatkov v odbore,
vedeckých a odborných štúdií a poznatkov, ale aj na základe svojich vlastných odborných skúseností
a poznatkov získaných praxou a špecializáciou v príslušnom medicínskom odbore. Žalobkyňa uviedla,
že je plne na lekárovi, či pre stanovenie správnej diagnózy použije napr. vyšetrenie RTG, alebo zvolí
iný postup k určeniu diagnózy (napr. posúdenie hmatom, preklopkaním miesta poškodenia, skúmaním
hybnosti končatiny, či časti tela a pod.). Pokiaľ žalobkyňa rozhodla, že v prípade sťažovateľa nie je nutné
vyšetrenie s použitím RTG a diagnóza poškodenia zdravia bola určená správne, postupoval lekár „lege
artis“ a nie je možné mu nič vyčítať, nakoľko aj pri diagnostikovaní platí základný princíp, či zásada
spočívajúca v povinnosti použiť čo najšetrnejšiu metódu k zdraviu pacienta a najmenej rizikovú metódu
vyšetrenia.
Žalobkyňa tiež uviedla, že aj v tomto prípade poukazuje na nesprávne závery žalovanej vyplývajúce
z použitia ustanovení Zákonníka práce na daný prípad, keď posúdenie porušenia pracovnej disciplíny
malo byť výlučne v zmysle ust. zákona o výkone prác vo verejnom záujme a ust. osobitných predpisov.
Nie je teda možné akceptovať porušenie ust. § 47 ods. 1 písm. b) ZP, ust. § 81 písm. a) ZP a 81 písm.
c) ZP ako to bolo vymedzené v napadnutom úkone s tým, že dôvod okamžitého zrušenia pracovného
pomeru nie je možné dodatočne meniť, a že teda súd musí vychádzať pri svojom rozhodovaní z obsahu

napadnutého úkonu a nie z toho, čo žalovaná vo svojom podaní pre súd dodatočne uvádza /pozn.
súdu: súd však už na tomto mieste pripomína, že pri úkone okamžitého skončenia pracovného pomeru
je podstatné skutkové (§ 70 ZP) vymedzenie dôvodu - porušenia povinnosti, a prípadne hodnotenie
jeho závažnosti s dopadom na záujmy zamestnávateľa, teda totožnosť a nezameniteľnosť skutku a
vytýkaných nedostatkov, a nie identifikácia konkrétne porušeného právneho predpisu - viď aj prvá
veta žalobkyňou nižšie uvedeného R 17/1977, ktorú vo svojej citácii vynechala: „V řízení o neplatnost
skončení pracovního poměru pracovníka organizací neposuzuje soud tuto neplatnost jen podle toho,
jak organizace kvalifikovala podle právních předpisů důvod skončení pracovního poměru, nýbrž musí
vycházet i ze skutkového vylíčení tohoto důvodu“).

19. Napokon žalobkyňa k tomuto pochybeniu ešte uviedla, že žalobkyni sa žalovanou okrem
nekonkrétnych porušení ust. Zákonníka práce kladie za vinu aj porušenie pracovnej disciplíny
spočívajúce v tom, že sa k pacientovi počas vyšetrenia dňa 23.02.2015 nesprávala korektne s
pochopením, s rešpektovaním intimity a trpezlivosťou, a nemala sa znížiť k hrubému, alebo nemravnému
konaniu. Žalobkyňa, ako zdravotnícky pracovník mala rešpektovať pacienta so všetkými občianskymi
právami i povinnosťami vrátane zodpovednosti za svoje zdravie. Vo vzťahu k tomu žalobkyňa uviedla,
že podľa obsahu napadnutého úkonu mala reagovať v uvedený deň neadekvátne a kričať, miestami
až vrieskať, bez toho, aby žalovaná konkretizovala v čom by mala žalobkyňa konať v rozpore s cit.
ustanoveniami napadnutého úkonu. Z obsahu úkonu totiž nie je možné určiť, či to bol len krik a
vrieskanie, alebo hrubé a nemravné konanie alebo nepochopenie, či nedostatok trpezlivosti, ktoré sú
porušením pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Žalobkyňa pritom uviedla, že skutkovo popiera
akékoľvek z uvedených konaní v napadnutom úkone v tejto časti, najmä nedostatočné a nesprávne
poskytnutie zdravotnej starostlivosti a ohrozenia zdravia a možné ohrozenie života.

20. Vo vzťahu k splneniu prísnych obsahových a formálnych náležitostí právneho úkonu okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobkyňa poukázala na to, že podľa R 17/1977 pred okamžitým
skončením pracovného pomeru so zamestnancom musí mať zamestnávateľ zistený dôvod toho
okamžitého skončenia pracovného pomeru, nestačí iba podozrenie, že dôvod je daný, a že zistenie
dôvodu potom nie je možné bez vyjadrenia sa zamestnanca k dôvodu skončenia pracovného pomeru
uplatňovaného zamestnávateľom. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že žalovaná v zmysle uvedeného
nepostupovala a vyjadrenie žalobkyne žiadala len v súvislosti s údajnými oznámeniami, nie však
k dôvodom skončenia pracovného pomeru. /pozn. súdu: Vo vzťahu k tomu však súd znova (pre
množstvo argumentov a prehľadnosť odôvodnenia rozhodnutia a svojich úvah) už na tomto mieste
uvádza, že podstatné je, či žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa k vytýkaným nedostatkom - skutkovým
dôvodom skončenia pracovného pomeru (vrátane vyjadrenia k údajnému nedodržania minimálneho
odborného postupu vyplývajúceho z vyjadrenia primára), a nie či mala možnosť vyjadriť sa k tomu, že
s ňou zamestnávateľ chce skončiť pracovný pomer. Zo skutkových tvrdení strán sporu pritom vyplýva,
že žalobkyňa sa k niektorým vytýkaným nedostatkom (uvedeným v sťažnostiach) vyjadriť mohla (a
vyjadrila). Na druhej strane však súd poukazuje na to, že otázka jej vyjadrenia je významná aj z hľadiska
zistenia a vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedeného v napadnutom
úkone v zmysle jeho nezameniteľnosti a hodnotenia - a to najmä z hľadiska totožnosti jeho vymedzenia
a možnosti takéhoto jeho poznania a prerokovania (celej situácie - vrátane vyjadrenia dotknutého
zamestnanca) so zástupcami zamestnancov podľa ust. § 74 ZP (čo splnené nebolo - vid bod 74. tohto
odôvodnenia)/.

21. Žalobkyňa v replike tiež doplnila, že žalovaná uplatnila viac dôvodov, no podľa nej nevymedzila,
ktoré zvlášť jednotlivo, alebo v súhrne v každom prípade sú takej závažnosti, ktorá svojou intenzitou
pripúšťa možnosť ukončenia pracovného pomeru okamžitým skončením, t.j. ktoré z uvedených dôvodov
napĺňajú všetky znaky a podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukázala pritom na to,
že podľa R 190/1999 ak súd pri preskúmavaní rozhodnutia zamestnávateľa zistí, že jedno z viacerých
porušení pracovnej disciplíny, za ktoré bol so zamestnancom okamžite skončený pracovný pomer, nie
je dokázané, sám musí posúdiť či ostatné porušenia pracovnej disciplíny ešte odôvodňujú skončenie,
a že podľa 21Cdo 1080/2000, jednotlivé dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa predstavujú celkom samostatné a spolu nesúvisiace dôvody skončenia pracovného
pomeru. Z ich porovnania nemožno urobiť žiadne závery o tom akú vysokú intenzitu má mať porušenie
pracovnej disciplíny pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

22. Napokon žalobkyňa v replike tiež uviedla, že napáda splnenie povinnosti prerokovania okamžitého
skončenia pracovného pomeru podľa § 74 Zákonníka práce, a to z dôvodu (pozn. súdu: v podstate
nedostatku totožnosti prerokúvaného úkonu), že
- úkon, zn. č. 380/2015 PMO je zo dňa 20.04.2015, a teda nemohol byť priložený ako súčasť žiadosti o
prerokovanie v odborovom orgáne zo dňa 15.04.2015 bez uvedenia č. značky, a teda nemohol byť ani
doručovaný zástupcom už dňa 15.4.2015,
- vyjadrenie a stanovisko ďalšieho zástupcu zamestnancov ZO SOZ ZaSS FNsP J.A. Reimana je k
neoznačenému listu z 15.4.2015 ku ktorému nemohol byť priložený úkon zo dňa 20.04.2015 a je teda
otázne, čo tento zástupca vôbec prerokoval,
- napádaný právny úkon navyše na poslednej strane obsahuje údaj o stanovisku k písomnosti č. zn.
375/2015/PMO listom zo dňa 16.04.2015, čo nemohlo byť známe už dňa 15.04.2015 a uvedené v úkone
na prejednanie okamžitého skončenia pracovného pomeru.

23. Žalovaná následne na základe výzvy súdu podľa § 167 ods. 4 CSP k vyjadreniu (replike) žalobkyne v
duplike uviedla, že k neposkytnutiu zdravotnej starostlivosti pacientke X. Š. dňa 23.2.2015 sa domnieva,
že skutkové okolnosti toho, ako žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu a ako sa to stalo, dostatočne
prešetrila, a k týmto skutočnostiam navyše navrhla vykonať aj dôkazy, ktoré uviedla vo svojom skoršom
vyjadrení k žalobe. Navyše mala za to, že celý skutkový stav dostatočne jasne a presne popísala aj
v samotnom právnom úkone, t.j. v okamžitom skončení pracovného pomeru, a teda podľa jej názoru
dostatočne popísala dôvody tohto skončenia, ktoré sú nezameniteľné s inými dôvodmi. K tvrdeniu
žalobkyne, že ona ako zamestnanec žalovanej nebola povinná menovanú pacientku ošetriť, pretože
pacientka nebola v takom vážnom stave, aby ošetrenie tejto pacientky spadalo do kompetencie príjmovej
ambulancie traumatologického oddelenia, keďže pacientka nemala ani výmenný lístok, žalovaná
uviedla, že úlohou žalobkyne bolo pacientku najmä ošetriť a vôbec zistiť, či menovaná pacientka
potrebuje alebo nepotrebuje lekársku pomoc, či iné odborné vyšetrenie (pozn. súdu: žalovaná neuviedla,
ako to mala žalobkyňa konkrétne urobiť, resp. ako a kedy možno ošetrenie odmietnuť, keď podľa tohto
výkladu by k tomu bolo možné pristúpiť až po ošetrení a zistení zdravotného stavu. Okrem tohto, z
hľadiska vymedzenia dôvodov skončenia pracovného pomeru, takéto zúžené vymedzenie porušenej
povinnosti v okamžitom skončení pracovného pomeru uvedené nebolo, a objektívna potreba resp.
nutnosť ošetrenia tejto pacientky, okrem poukazu na vyjadrenie primára, v konaní konkrétnejšie tvrdená
a odôvodňovaná nebola). Podľa žalovanej problém žalobkyne bol ten, že odmietla pacientku ošetriť
bez toho, aby vôbec zistila problémy a aktuálny zdravotný stav pacientky. Podľa nej žalobkyňa tak
nemohla tušiť v akom stave sa pacientka vtedy nachádzala, a či skutočne nepotrebovala urgentnú
zdravotnú starostlivosť, odmietla ju ošetriť a pacientku poslala na vyšetrenie v rámci spádovej oblasti
Michalovce (pozn. súdu: žalobkyňa v žalobe tvrdila, že pacientka X. Š. sa dňa 23.2.2015 dostavila na
oddelenie úrazovej chirurgie žalovaného do traumatologickej ambulancie so subj. anamnézou silných
bolestí hlavy, ktoré podľa jej tvrdenia mohli súvisieť s úrazom hlavy po údajnom páde spred týždňa,
pričom pacientka nemala obj. zistené a viditeľné vonkajšie poranenia hlavy, bola správne orientovaná,
schopná vnímať a adekvátne reagovať. Obj. známky nejakého diskomfortu zistené neboli a neboli ani
badateľné. Z uvedeného tak podľa súdu vyplýva, že žalobkyňa pacientku videla, rozprávala sa s ňou
a anamnézu jej udala samotná pacientka, pričom toto potvrdzuje aj žalovaným predložený záznam z
telefonického podania priateľa pacientky na č.l. 59, podľa ktorého týždeň pred návštevou ambulancie
si pacientka pri páde udrela hlavu, a žalobkyňa svoje odmietnutie zdôvodnila tým, že bolesti určite nie
sú následkom pádu, vraj je to príliš dlhý časový interval na ich prejav, ako i následná lekárska správa
- nález B.. Y. zo dňa 23.2.2015, o 16:10 hod na čl. 60, podľa ktorej bolesti mala zrejme už skôr, keďže
podľa udania pacientky utrpela silný úder do skrine, presne si nepamätá, asi v stredu, v bezvedomí
nebola, mala mdloby, hneď po úraze nevracala, brala tabletky proti bolesti, ktoré však nezabrali, v sobotu
aj vracala 1x, nevoľnosť v tom čase údajne pociťovala stále, bolesti silnej intenzity, bez zlepšenia po
analgetickej liečbe - stav z 23.2.2015, ktorým bol pondelok). K tvrdeniu žalobkyne o potrebe pacienta
preukázať sa výmenným lístkom žalovaná uviedla, že pacient nepotrebuje žiadny výmenný lístok ani v
prípade náhleho zhoršenia zdravotného stavu, čo však žalobkyňa v prípade pacientky, ktorú neošetrila,
nemohla ani nijako zistiť (pozn. súdu: viď vyššie uvedená anamnéza udaná pacientkou, pričom
žalovaná náhle zhoršenie zdravotného stavu v skutkovom vymedzení dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru v napadnutom úkone a ani počas konania vo svojich vyjadreniach netvrdila). Podľa
žalovanej práve nekonanie žalobkyne, neošetrenie pacienta, považuje za závažné porušenie pracovnej
disciplíny. Žalovaná dodala (pozn. súdu: modifikujúc svoj predchádzajúci záver uvedený bode 9. tohto
odôvodnenia), že si už ani nevie predstaviť závažnejšie porušenie pracovnej disciplíny pre ktoré by
mohla rozviazať pracovný pomer so svojim zamestnancom - zdravotníckym pracovníkom, ako ten, keď si

zamestnanec - zdravotnícky pracovník neplní svoju základnú pracovnú povinnosť, neošetruje pacientov
(pozn. súdu: predtým za také označila situáciu, keď pracovníci svojvoľne neposkytnú, resp. nebudú
poskytovať zdravotnú starostlivosť pacientom žalovanej, pričom vo vzťahu k tomu, prečo to urobila
úkonom okamžitého skončenia pracovného pomer, a nie napr. výpoveďou, žalovaná počas konania, a
najmä v napadnutom úkone, neuviedla nič).

24. K neposkytnutiu zdravotnej starostlivosti pacientovi B. A. dňa 23.2.2015 žalovaná k vyjadreniu
žalobkyne (replike) v duplike uviedla, že dôvod porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne
uviedla v právnom úkone - okamžité skončenie pracovného pomeru dostatočne jasne a presne.
Uviedla, že pochybenie žalobkyne spočívalo najmä v tom, že zdravotnú starostlivosť tomuto pacientovi
neposkytla dostatočne a správne, navyše v rámci prístupu a správania sa k tomuto pacientovi
porušila aj Etický kódex zdravotníckeho pracovníka. Vo vzťahu k vyjadreniu žalobkyne ohľadom
správnosti jej postupu (ako usúdila, že pacient A. nepotrebuje RTG vyšetrenie a ani iné špecializované
vyšetrenie, a preto mu tieto vyšetrenia neindikovala) žalovaná uviedla len to, že si však správnosť
poskytovania zdravotnej starostlivosti v prípade pacienta A. overila u primára traumatologického
oddelenia, ktorý ako vedúci daného oddelenia zodpovedá aj za odborné poskytovanie zdravotnej
starostlivosti svojich podriadených zamestnancov oddelenia. Všeobecne uviedla, že pri posudzovaní
správnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti je nutné mať na pamäti, že pri každom poskytovaní
zdravotnej starostlivosti sa vychádza z odborne uznávaných a zaužívaných guidenov (pozn. súdu:
postupov, resp. smerníc), o ktoré sa samozrejme majú opierať aj odborné vedomosti zdravotníckych
pracovníkov. Tvrdila, že práve na základe týchto skutočností (pozn. súdu: ktoré však ďalej nijako
inak nešpecifikovala) primár k správnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti zo strany žalobkyne
u pacienta A. uviedol, že pacientovi malo byť v rámci poskytnutej zdravotnej starostlivosti indikované
minimálne RTG vyšetrenie a indikované neurologické vyšetrenie, a zároveň zhodnotil nesprávne
vedenie zdravotnej dokumentácie, kde okrem iného chýbalo najmä všeobecné komplexné zhodnotenie
pacientovho stavu, tzv. status praesens generalis“. Na základe týchto skutočností žalovaná, podľa jej
názoru, veľmi presne a jasne zdôvodnila v čom spočívali jednotlivé pochybenia žalobkyne pri plnení
jej pracovných povinností. K ostatným tvrdeniam žalobkyne, najmä k jej námietkam o neobjektívnosti
a zaujatosti primára, k tomu že primár pacienta A. nevidel, k tomu že nereagovala neadekvátne, že
skutkový stav nebol zistený objektívne, a že život pacienta neohrozila, sa žalovaná ďalej nevyjadrila.

25. Z hľadiska prostriedkov uplatnenej procesnej obrany žalovaná vo vzťahu k tomuto prípadu na
preukázanie svojich tvrdení za dôkazy označila iba všeobecne dokumenty o vybavení sťažnosti pacienta
A. (ku ktorým predtým podľa č.l. 55 predložila iba písomné odborné vyjadrenie primára - stručný
diagnostický postup u pacientov s úrazom hlavy na č.l. 61, a následne už len oznámenie o spôsobe
vybavenia žiadosti adresovanej P. A. na č.l. 100, vyjadrenie primára k sťažnosti p. A. na č.l. 102 a
podanie p. A. označené ako sťažnosť na č.l. 105). Žiadne ďalšie podstatné skutočnosti a dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, vrátane pravdivosti (resp. objektívnosti a opodstatnenosti) záverov
primára (ktorých prednes, okrem ich objektivity a správnosti, žalobkyňa nespochybnila), zahŕňajúce napr.
aj návrhy na vykonanie akéhokoľvek (iného) odborného dôkazu k (ne)správnosti postupu žalobkyne,
žalovaná vo svojich písomných vyjadreniach, aj napriek upozorneniu súdu (obsiahnutému v uznesení
s výzvou v zmysle ust. § 167 ods. 4 CSP), že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy
nemusí prihliadať, vo svojich písomných vyjadrenia nenavrhla.

26. Na pojednávaní následne žalovaná už len zhrnula, že okamžité skončenie pracovného pomeru má
všetky náležitosti, a to jednak presné vymedzenie skutku, pre ktorý bol okamžite skončený pracovný
pomer, a to predovšetkým z tých dôvodov, že žalobkyňa v prvom prípade, týkajúcom sa pacientky
Š., neposkytla potrebnú zdravotnú starostlivosť vôbec, a v druhom prípade správne a v potrebnom
rozsahu. Trvala tiež na tom, že toto okamžité skončenie pracovného pomeru bolo riadne prerokované
so zástupcami zamestnancov, a že vo vzťahu k otázke intenzity porušenia pracovnej disciplíny toto bolo
uvedené v písomných podaniach. Neodmietala, že žalobkyňa s pacientkou Š. spolu komunikovali, avšak
mala za to, že týmto postupom žalobkyňa pacientke neposkytla zdravotnú starostlivosť. Pokiaľ žalobkyňa
pacientku presnejšie nevyšetrila, toto nie je podľa ich názoru poskytnutie zdravotnej starostlivosti.
Na otázku súdu doplnila, že určite nie každé porušenie, teda nesprávne poskytnutie zdravotnej
starostlivosti, je závažným porušením pracovnej disciplíny, no nepochybne je to v prípadoch, kedy
zdravotná starostlivosť vôbec nebola poskytnutá, prípadne bola poskytnutá neosobne. Mala za to,
že v prvom skutkovom prípade žalobkyňa neošetrila pacientku Š. vôbec, a v druhom prípade podľa
ich názoru nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť riadne, k čomu poukázala na vyjadrenie B.. S.,

podľa ktorého v prípadoch úrazu hlavy nestačí základné ošetrenie, ale je potrebná tiež diagnostika
so zobrazovacími prístrojmi. Z toho dôvodu mohlo dôjsť k vážnym následkom z dôvodu nesprávneho
poskytnutia zdravotnej starostlivosti. V tomto konkrétnom prípade majú za to, že išlo o porušenie
základnej povinnosti, a preto považujú uvedené poskytnutie zdravotnej starostlivosti za nedostatočné
vzhľadom na štandardy, ktoré sú podľa ich názoru v týchto prípadoch dané (pozn. súdu: aké konkrétne
štandardy by to mali byť, a kde resp. akým spôsobom boli ustanovené, dané na známosť zdravotníckym
pracovníkom, prípadne zaradené medzi ich základné povinnosti, a možno ich verifikovať, žalovaná
inak nijako neuviedla). Vo vzťahu k otázke konkrétnych okolností prípadu, ktoré by poukazovali na
vysokú intenzitu porušenia pracovných povinností, žalovaná strana ďalej poukázala už len na to, že
poskytovanie zdravotnej starostlivosti je vysoko špecializovanou činnosťou, a preto len s poukazom
na to, že napr. pacient nezomrel (pozn. súdu: v danom prípade, vzhľadom na okolnosti tohto prípadu,
pritom žalovanou neboli tvrdené žiadne vzniknuté, prípadne priamo a bezprostredne konkrétne hroziace
následky), nie je možné usudzovať na nízku intenzitu porušenia pracovných povinností, a teda že nič
sa nestalo pokiaľ lekár nevykonal základné zdravotné úkony.

27. Ďalej žalovaná na pojednávaní navrhla už len výsluch B.. S. ako primára oddelenia - aby sa
vyjadril k tomu čo je to podľa neho neposkytnutie zdravotnej starostlivosti, čo je to riadne poskytnutie
zdravotnej starostlivosti a ako prebieha, a aké následky by mohli nastať - doposiaľ neuvedené, B.. Č.
ako námestníka nemocnice - či dal pokyn žalobkyni na ošetrenie pacienta (čo žalovaná netvrdila, a nie je
uvedené ani vo vymedzení skutkového dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedenom
v napadnutom úkone), a pacientky Š. - či komunikovala so žalobkyňou a čo bolo predmetom ich
komunikácie, teda k skutočnostiam, ktoré žalovaná riadne a konkrétne ani netvrdila. Žalovaná neuviedla,
ktoré konkrétne, ňou uvedené, podstatné a protistranou popreté skutočnosti (a zároveň aj uvedené
v skutkovom vymedzení dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru) by mali títo svedkovia
preukázať, a ich účasť na pojednávaní ani nezabezpečila, a preto ich súd nevykonal. V tejto súvislosti
pritom súd zdôrazňuje, že v kontradiktórnom konaní dokazovanie slúži na preukazovanie tvrdených
skutočností, ktoré sú medzi stranami sporné, a nie na zisťovanie a vyhľadávanie akýchkoľvek skutkových
okolností, ktoré strana riadne netvrdí. Strana sporu je preto povinná uviesť celkom konkrétne skutkové
tvrdenia, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, a až potom (a len) v prípade že sú
tieto skutočnosti medzi stranami sporné a zároveň sú v konaní
aj významné, súd nariadi na ich preukázanie dokazovanie navrhovanými dôkaznými prostriedkami,
ktoré sú spôsobilé tieto tvrdenia preukázať. „Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to,
čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na
to, aby prostredníctvom neho zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech (tzv. fishing
expectations)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571). Okrem uvedeného žiadne
ďalšie skutkové tvrdenia a ani iné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, mimo dôkazov
označených v jej predchádzajúcich písomných podaniach, žalovaná v konaní neuplatnila (§ 220 ods.
2 CSP).

28. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď
§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods.
1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento podstatný skutkový stav:

29. Medzi stranami nebolo sporné (§ 151 ods. 1 CSP), že žalobkyňa bola u žalovaného zamestnaná
(ako lekár) na základe písomne uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa 6.12.2011. Pracovný pomer bol
dohodnutý na dobu neurčitú, bez skúšobnej doby. Z predložených príloh pracovnej zmluvy, konkrétne
z listiny označenej ako pracovná náplň (na č.l. 22 spisu) súd zistil, že povinnosti žalobkyne boli
v tomto pracovnom pomere určené demonštratívne (slovom najmä) podľa § 47 ods. 1 písm. b) a
§ 81 Zákonníka práce, zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone prác vo verejnom záujme, zákona č.
578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve, zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a interných predpisov FNsP J.A. Reimana Prešov. Okrem
popisu pracovnej činnosti je tam ďalej (v závere) ešte uvedené, že v každodennej práci sa riadi
ustanoveniami organizačného a pracovného poriadku FNsP J.A. Reimana, plní ďalšie povinnosti

pracovníka vyplývajúce zo Zákonníka práce, rešpektuje rezortné a vnútorné pokyny organizácie, a
vykonáva svoje povolanie v rozsahu a spôsobom podľa zásad určených MZ SR.

30. Medzi stranami ďalej nebolo sporné, že žalobkyňa a primár oddelenia, na ktorom pracovala, mali
osobné nezhody (žalovaná nijako nespochybnila tvrdenia žalobkyne, že „primár B.. W. S., B. sa ani
netají osobnou averziou voči žalobkyni a v minulosti sám bol iniciátorom a realizátorom niekoľkých
neúspešných pokusov o skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou“ - viď bod 6. tohto odôvodnenia,
k čomu žalobkyňa navyše predložila pracovnú korešpondenciu z predchádzajúceho obdobia, a v
ďalších svojich tvrdeniach označila jeho vyjadrenia za predpojaté). Uvedené má pritom význam najmä
pri hodnotení jeho vyjadrení, i vzhľadom na absenciu akýchkoľvek iných návrhov žalovaného na
preukázanie objektívnosti a správnosti jeho (odborných) záverov, a skutočnosť, že primár oddelenia (ako
nadriadený žalobkyne) je vlastne zástupcom zamestnávateľa.

31. Medzi stranami pritom nebolo sporné, že v rámci vyššie uvedeného pracovného pomeru vykonávala
žalobkyňa dňa 23.2.2015 u žalovanej službu lekára na príjmovej a následne aj pohotovostnej ambulancii
traumatologického oddelenia úrazovej chirurgie, a že sa k nej v ten deň do tejto ambulancie dostavili na
ošetrenie (minimálne) 2 osoby, a to X. Š. X. B. A..

32. Ďalej nebolo sporné, že v prvom prípade pacientky X.. Š. udávajúcej silné bolesti hlavy žalobkyňa
v rámci svojej služby v ambulancii túto pacientku videla a rozprávala sa s ňou, podľa nespochybnených
tvrdení žalobkyne (bod 5. tohto odôvodnenia) pacientka nemala obj. zistené a viditeľné vonkajšie
poranenia hlavy, bola správne orientovaná, schopná vnímať a adekvátne reagovať, a žalobkyňa ju
(na základe v tomto rozhovore udaných informácií o okolnostiach úrazu približne spred týždňa a
svojho odborného názoru) odmietla ošetriť s odôvodnením, že jej bolesť hlavy nemôže súvisieť s
predchádzajúcim úrazom hlavy po páde pre príliš dlhý časový interval, a odporučila jej ďalšie vyšetrenie
cestou obvodného lekára v spádovej oblasti, kde patrí. Podľa nespochybnených tvrdení žalobkyne
a nedostatku iných zistení o akútny, urgentný stav vyžadujúci si okamžitú lekársku starostlivosť sa
nejednalo, nešlo o stav vyžadujúci si okamžitý zákrok a poskytnutie neodkladnej lekárskej starostlivosti
z dôvodu ohrozenia života a zdravia, čo bolo potvrdené a objektivizované aj CT vyšetrením mozgu, ku
ktorému žalovaný (prostredníctvom iného lekára) napokon pristúpil.

33. V druhom prípade pacienta B.. A. nebolo sporné, že tento pacient pri svojom ošetrení v rámci
anamnézy uviedol, že v uvedený deň cestou do práce v čase okolo 15:00 hod. spadol z bicykla a
udrel si hlavu, ľavú stranu tela a vybil dva predné zuby. Úraz sa mal pacientovi stať v čase o 15:00
hod., a na ústavnú pohotovosť sa pacient dostavil o 4 hod. neskôr. Nebolo sporné, že žalobkyňa
pacienta vyšetrila a odporučila ho na ošetrenie u obvodného stomatológa, a že následne sa pacient
u nej opakovane dožadoval komplexného poskytnutia zdravotnej starostlivosti z dôvodu pretrvávania
nevoľnosti, minimálne v rozsahu vykonania RTG hlavy, ktoré mu však žalobkyňa neindikovala. Podľa
nespochybnených tvrdení žalobkyne (bod 6. tohto odôvodnenia) u pacienta neboli zistené a prítomné
žiadne známky ním subjektívne uvádzanej anamnézy nevoľnosti, nešlo ani o akútny stav vyžadujúci si
okamžitú hospitalizáciu alebo urgentnú starostlivosť, a (bod 18. tohto odôvodnenia) je plne na lekárovi,
či pre stanovenie správnej diagnózy použije napr. vyšetrenie RTG, alebo zvolí iný postup k určeniu
diagnózy (ak diagnóza poškodenia zdravia bola určená správne).

34. Medzi stranami však boli sporné ďalšie okolnosti týchto prípadov, resp. či postup žalobkyne bol
správny. Súd sa pritom na to skutkovo zameral len v tom rozsahu, ako bol v tejto veci podstatný, a to ako
bolo porušenie pracovnej disciplíny priamo a zároveň dostatočne konkrétne (určite a nezameniteľne)
vymedzené v napadnutom okamžitom skončení pracovného pomeru. V prípade sporu je totiž pre jeho
platnosť v zmysle ust. § 70 ZP rozhodujúce iba v ňom obsiahnuté (konkrétne) skutkové vymedzenie
jeho dôvodu, ktoré už nemožno meniť, so súčasným posúdením jeho nezameniteľnosti (určitosti), a v
zmysle ust. § 68 ods. 1 ZP následne preukázanie reálnej existencie (danosti) konkrétne uvedeného
dôvodu so súčasným posúdením, či v tomto vymedzení a zistenom rozsahu zároveň napĺňa podmienky
jedného z 2 dovolených (výlučne možných) dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré
sú v tomto ustanovení uvedené taxatívne (v tomto konkrétnom prípade teda či pri tom ide, so zreteľom
na všetky okolnosti, o závažné porušenie pracovnej disciplíny), a či tu boli okolnosti pre výnimočné
okamžité skončenie pracovného pomeru.

35. Hoci strany sporu počas konania vo svojich vyššie uvedených vyjadreniach parafrázovali dôvody
uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru a navzájom ich výslovne nespochybnili (§ 151 ods.
1 CSP), vzhľadom na to, že ich uviedli fragmentovane a nepresne, a na povahu tohto sporu, ktorého
predmetom je posudzovanie platnosti konkrétneho právneho úkonu (daného jeho celým znením), a to
nie len z hľadiska danosti v ňom uvedeného dôvodu, ale aj jeho nezameniteľnosti, pre rozhodnutie vo
veci bolo nevyhnutné vychádzať z jeho presného vymedzenia, ktorý súd zistil priamo z napadnutého
úkonu (§ 319 CSP).

36. V napadnutom okamžitom skončení pracovného pomeru bol pritom jeho dôvod, ako to vyplýva
z predloženého písomného vyhotovenia tohto úkonu, skutkovo vymedzený tak, že (v prvom prípade)
dňa 23.2.2015 bol podaný na Oddelenie kontroly a sťažností žalovaného telefonický podnet priateľa
pacientky X.. Š. na prešetrenie postupu žalobkyne pri neposkytnutí zdravotnej starostlivosti pacientke
v tento deň na Oddelení úrazovej chirurgie žalovaného v traumatologickej ambulancii so žiadosťou
o nápravu. Po prešetrení tohto podania bolo zistené, že pacientka sa dňa 23.2.2015 dostavila na
Oddelenie úrazovej chirurgie žalovaného so silnými bolesťami hlavy s obavou, že súvisia s úrazom
hlavy po páde, ku ktorému došlo asi týždeň pred jej príchodom na oddelenie, a že v tom čase bola
službukonajúcim lekárom na tejto ambulancii žalobkyňa. Ďalej je uvedené, že žalobkyňa pacientke
odmietla poskytnúť zdravotnú starostlivosť s odôvodnením, že jej bolesť hlavy nemôže súvisieť s
predchádzajúcim úrazom hlavy po páde pre príliš dlhý časový interval. V prípade, ak však naďalej
trvá na poskytnutí zdravotnej starostlivosti, odporučila jej navštíviť ambulanciu v spádovej oblasti jej
bydliska, t.j. v Michalovciach. Pacientka žiadala o poskytnutie zdravotnej starostlivosti na oddelení z
dôvodu, že ako študentka Prešovskej univerzity prechodne býva v Prešove a nie je schopná v silných
bolestiach cestovať do Michaloviec. Následne po obdržaní tohto telefonického podnetu žalobkyňu
vedúca Oddelenia kontroly a sťažností žalovanej vyzvala, aby sa k nemu vyjadrila. Žalobkyňa uviedla,
že na svojom stanovisku o neposkytnutí zdravotnej starostlivosti pacientke trvá z ňou uvádzaných
dôvodov. Žalovaná následne v súlade s platnými právnymi predpismi zabezpečila pacientke realizáciu
jej práva na výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a zdravotná starostlivosť jej bola poskytnutá
iným lekárom oddelenia v rámci ústavnej pohotovostnej služby, B.. K. Y.. Ďalej je v tomto úkone uvedené,
že svojim konaním si žalobkyňa nesplnila svoju základnú povinnosť (pozn. súdu: uvedenú pritom
ďalej iba všeobecne - neurčito, a teda zameniteľne) vyplývajúcu z § 47 ods. 1 písm. b) ZP podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobe podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase
a dodržiavať pracovnú disciplínu (pozn. súdu: bez konkretizácie porušených pokynov, a porušenia
ustanovení pracovnej zmluvy, či pracovnej disciplíny), § 81 písm. a) ZP pracovať zodpovedne a riadne,
plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi (pozn. súdu: bez konkretizácie a
objektivizácie odôvodnenia nesprávnosti výkonu práce a porušených pokynov nadriadených), § 81
písm. c) ZP dodržiavať právne predpisy a povinnosť zdravotníckeho pracovníka vykonávať svoje
zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a etickým
kódexom (pozn. súdu: bez konkrétneho vymedzenia odborného pochybenia a porušenia všeobecne
záväzných právnych predpisov a etického kódexu). Súd pri tom zdôrazňuje, že takéto (v poslednom
súvetí uvedené) všeobecné vymedzenie (či skôr len hodnotenie) údajne nesplnených základných
povinností žalobkyne (bez ich skutkového vymedzenia) v úkone okamžitého skončenia pracovného
pomeru nemôže byť považované za skutkové (a skutkovo určité a nezameniteľné) vymedzenie dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru, a preto sa súd pri hodnotení napadnutého úkonu zameral
výlučne len na vyššie uvedené konkrétne skutkové tvrdenia v ňom obsiahnuté. Okrem toho je v
napadnutom okamžitom skončení pracovného pomeru pritom ešte uvedené, že v prípade neposkytnutia
zdravotnej starostlivosti p. X. Š. a žalobkyninho odporúčania pacientke navštíviť ambulanciu v spádovej
oblasti jej bydliska žalobkyňa okrem vyššie uvedeného porušila aj jej právo na výber poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti garantované § 11 ods. 6 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti,
a konštatovanie, že neposkytnutím zdravotnej starostlivosti p. X. Š. v traumatologickej ambulancii
oddelenia žalobkyňa ohrozila jej zdravie a mohla ohroziť jej život, a že z uvedeného dôvodu považujú
jej konanie v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

37. Ďalej bol dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru v napadnutom úkone skutkovo
vymedzený tak, že (v druhom prípade) dňa 3.3.2015 bol žalovanému doručený písomný podnet p. B.
A. na prešetrenie postupu žalobkyne pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti jeho osobe dňa 23.2.2015
počas ústavnej pohotovostnej služby na Oddelení úrazovej chirurgie žalovaného v traumatologickej
ambulancii. Po prešetrení tohto podania bolo zistené, že pacient sa dňa 23.2.2015 okolo 19:00 hod.
v sprievode svojej manželky dostavil počas ústavnej pohotovostnej služby na oddelenie za účelom

poskytnutia zdravotnej starostlivosti, nakoľko v ten istý deň okolo 15:00 hod. cestou do práce spadol z
bicykla a udrel si hlavu, ľavú stranu tela a vybil si dva predné zuby. V tom čase bola službukonajúcim
lekárom na tejto ambulancii žalobkyňa. Pacienta vyšetrila a odporučila mu ošetrenie u obvodného
stomatológa. Po tomto jednoduchom vyšetrení a odporúčaní navštíviť obvodného stomatológa sa
pacient opakovane dožadoval komplexného poskytnutia zdravotnej starostlivosti z dôvodu pretrvávania
nevoľnosti, minimálne v rozsahu vykonania RTG hlavy. Na tieto opakované požiadavky pacienta a
jeho manželky žalobkyňa za prítomnosti ďalších pacientov (??? V sťažnosti neuvedené) reagovala
neadekvátne, kričala na nich, miestami až vrieskala. Ďalej je v tomto úkone uvedené, že dňa 5.3.2015
sa žalobkyňa k predmetnému podaniu pacienta písomne vyjadrila. Vo svojom vyjadrení potvrdila, že
RTG hlavy neindikovala, nakoľko podľa jej názoru RTG snímka nie je žiadnym prínosom pri „vyšetrovaní
nevoľnosti“. Ďalej žalobkyňa potvrdila tvrdenie pacienta v podnete, že uvádzal nevoľnosť konštatovaním,
že „u pacienta neboli prítomné žiadne známky ním udávanej nevoľnosti“. Neetické konanie voči
pacientovi a jeho manželke žalobkyňa poprela. V závere svojho vyjadrenia uviedla, že po odchode
pacienta dopísala do lekárskej správy (nález) skutočnosti opisujúce okolnosti ošetrenia. V napadnutom
úkone je potom ešte skutkovo vymedzené, že primár oddelenia B.. W. S., B. vo svojom písomnom
vyjadrení zo dňa 13.3.2015 uviedol, že v uvedenom prípade nebola poskytnutá pacientovi zdravotná
starostlivosť dostatočne a správne (pozn. súdu: takéto vyjadrenie primára sa pritom v jeho písomnom
vyjadrení zo dňa 13.3.2015, tak ako ho žalovaná predložila súdu na č.l. 102, nenachádza). V rámci
poskytnutej zdravotnej starostlivosti pacientovi malo byť minimálne indikované RTG vyšetrenie lebky
a odporučené neurologické vyšetrenie. Po formálnej a obsahovej stránke je zdravotná dokumentácia
pacienta príliš stručná, subjektívny nález je v rozpore s tým, čo udáva pacient, pričom chýba uvedenie
stavu nevoľnosti a slabosti. V objektívnom náleze je popísaný iba lokálny stav a absolútne chýba
„status praesens generalis“, teda všeobecné komplexné zhodnotenie pacientovho stavu. V závere
svojho vyjadrenia uviedol, že v zdravotnej dokumentácii pacienta sa nachádza okrem písomnej lekárskej
správy (nález) vytlačenej 23.2.2015 o 19:10 hod. a potvrdenej vlastnoručným podpisom pacienta aj
ďalšia písomná lekárska správa (nález) vytlačená 23.2.2015 o 19:47 hod., avšak už nepotvrdená
vlastnoručným podpisom pacienta, ktorá obsahuje ďalšie skutočnosti týkajúce sa zdravotného stavu
pacienta v pôvodnej správe neuvedené, ako aj skutočnosti nesúvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti (napr. upravenosť, vôňa, oblečenie pacienta a jeho manželky ...) /pozn. súdu: ani tieto
skutočnosti sa pritom v súdu predloženom vyjadrení primára zo dňa 13.3.2015 nenachádzajú/. Ďalej
je v tomto úkone uvedené, že svojim konaním si žalobkyňa nesplnila svoju základnú povinnosť (pozn.
súdu: uvedenú pritom v tejto časti ďalej iba všeobecne - neurčito, a teda zameniteľne) vyplývajúcu
z § 47 ods. 1 písm. b) ZP podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobe podľa pracovnej
zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu (pozn. súdu: bez konkretizácie
porušených pokynov, porušenia ustanovení pracovnej zmluvy, či pracovnej disciplíny), § 81 písm. a)
ZP pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi
(pozn. súdu: bez konkretizácie a odôvodnenia nesprávnosti výkonu práce a porušených pokynov), §
81 písm. c) ZP dodržiavať právne predpisy a povinnosť zdravotníckeho pracovníka vykonávať svoje
zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a etickým
kódexom (pozn. súdu: bez konkrétneho vymedzenia odborného pochybenia a porušenia všeobecne
záväzných právnych predpisov a etického kódexu), a z článku 18. bod 18.2 platného Pracovného
poriadku žalovaného viesť zdravotnú dokumentáciu v súlade s platnými právnymi predpismi (pozn.
súdu: bez konkretizácie nesúladu, pričom z hľadiska podstaty tohto prípadu súd už na tomto mieste
dodáva, že prípadná čiastková nesprávnosť alebo nadbytočnosť údajov v zdravotnej dokumentácii ani
nemôže byť považovaná za závažné porušenie pracovnej disciplíny - obdobne ako to pri treťom prípade
uvedenom v napadnutom úkone - vymedzenom nedostatkami vo vedení zdravotnej dokumentácie -
dekurze p. W. V. - vyplýva aj z označenia samotného žalovaného, ktorý takýto nedostatok považoval
za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny - a preto sa tým súd ďalej ani nezaoberal). Súd
pri tom aj pri tomto druhom prípade zdôrazňuje, že takéto (v poslednom súvetí uvedené) všeobecné
vymedzenie (či skôr len hodnotenie) údajne nesplnených základných povinností žalobkyne (bez ich
skutkového vymedzenia) v úkone okamžitého skončenia pracovného pomeru nemôže byť považované
za skutkové (a skutkovo určité a nezameniteľné) vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru, a preto sa súd pri hodnotení napadnutého úkonu zameral výlučne len na vyššie uvedené
konkrétne skutkové tvrdenia v ňom obsiahnuté. Okrem toho je v napadnutom okamžitom skončení
pracovného pomeru pritom ešte uvedené, že pri komunikácii s p. B. A. žalobkyňa porušila aj ustanovenia
Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka (ktorý tvorí prílohu č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z.z.) v
časti „Zdravotnícky pracovník a pacient“, ods. 2 (podľa ktorého sa zdravotnícky pracovník správa k
pacientovi korektne, s pochopením, s rešpektovaním intimity a trpezlivosťou a nezníži sa k hrubému

alebo nemravnému konaniu, a rešpektuje pacienta ako rovnocenného partnera so všetkými občianskymi
právami i povinnosťami vrátane zodpovednosti za svoje zdravie), a konštatovanie, že nedostatočným
a nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti p. B. A. v traumatologickej ambulancii oddelenia
žalobkyňa ohrozila jeho zdravie a mohla ohroziť jeho život, a že z uvedeného dôvodu považujú jej
konanie v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

38. V záverečnej časti napadnutého úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru je napokon (pozn.
súdu: okrem pre účely tohto konania nepodstatného tretieho prípadu, resp. tzv. porušenia č. 3 - viď bod
12. tohto odôvodnenia - označeného za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny) ešte uvedené, že
dňa 15.4.2015 žalobkyni zamestnávateľ na pracovisku riaditeľstva žalovaného doručil list zn. 375/2015/
PMO, ktorým jej oznámil, že jej konanie vyššie popísané považuje za závažné ako aj menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny, a ... (okrem iného), že žalobkyňa svoje stanovisko k písomnosti zn.
375/2015/PMO vyjadrila aj písomne listom zo dňa 16.4.2015, ktoré zamestnávateľ zobral na vedomie.
Až pod tým je uvedené, že „z dôvodu vyššie uvedených závažných porušení pracovnej disciplíny s Vami
(pozn. súdu: teda so žalobkyňou, ktorá bola adresátom tohto listu) zamestnávateľ podľa § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce okamžite končí pracovný pomer, ktorý bol založený pracovnou zmluvou dňa
6.12.2011.“

39. Zo žalovanou predložených dokumentov o vybavení sťažnosti pacienta A., najmä z listu primára
B.. W. S., B. zo dňa 13.3.2015 (na č.l. 102), označeného ako vyjadrenie k sťažnosti p. B. A., vyplýva
stručné konštatovanie primára (nie jeho správnosť), ktorý po preštudovaní zdravotnej dokumentácie a
predmetnej sťažnosti (v čase po písomnom vyjadrení žalobkyne zamestnávateľovi zo dňa 5.3.2015, v
ktorom, okrem iného, poprela neetické správanie s tým, že na pacienta nekričala, slušne mu opakovane
vysvetlila, že ona je kompetentná indikovať zhotovenie RTG snímky, a odôvodnila svoj postup z
odborného hľadiska - viď. č.l. 103) konštatoval, že postup žalobkyne nebol v súlade s Etickým kódexom
zdravotníckeho pracovníka, a že z medicínskeho hľadiska chýba minimálne RTG vyšetrenie lebky,
odporučenie neurologického vyšetrenia, a po formálnej a obsahovej stránke je zdravotná dokumentácia
príliš stručná.

40. Zo žalovaným predloženého listu primára B.. W. S., B. napísaného na hlavičkovom papieri
žalovaného a označeného ako stručný diagnostický postup u pacientov s úrazom hlavy, bez označenia
adresáta, prevzatého dňa 15.4.2013 osobou s nečitateľným podpisom (na č.l. 61) vyplýva, že klinické
vyšetrenie pacienta začíname anamnézou, kedy sa pýtame pacienta, ev. jeho sprievodu, na okolnosti
úrazu, mechanizmus úrazu, čas úrazu, stav vedomia tesne po úraze, prípadnú retrográdnu anamnézu,
vývoj stavu vedomia v čase, prítomnosť vegetatívnych príznakov (nevoľnosti, vracanie, závraty), výskyt
epileptického záchvatu, vplyv liekov či alkoholu. Dôležitá je informácia o pridružených chorobách a
farmakologická anamnéza. Počas odoberania anamnézy hodnotíme zároveň správanie pacienta a jeho
verbálny prejav.

41. A napokon, z listu resp. časti listu (jeho strany 4), ktorý žalovaný predložil k svojmu vyjadreniu k
žalobe na preukázanie žiadosti zo dňa 15.4.2015 o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru adresovanej zástupcom zamestnancov (na č.l. 67 spisu), súd zistil (v súvislosti s otázkou
prerokovania napadnutého úkonu podľa § 74 ZP a jeho totožnosti), že obsah uvedený v tomto
liste (predložený na prerokovanie zástupcom zamestnancov) nebol minimálne v tejto časti - jeho
strany 4 (keďže jeho zvyšok žalovaný, na preukázanie otázky prerokovania okamžitého skončenia
pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov - napriek výhradám resp. pochybnostiam žalobkyne
k jeho obsahu, dokonca nepredložil vôbec) úplne totožný s obsahom uvedeným v napadnutom
úkone okamžitého skončenia pracovného pomeru. V uvedenej časti listu (na jeho strane 4), daného
podľa žalovaného zástupcom zamestnancov na prerokovanie napadnutého okamžitého skončenia
pracovného pomeru, totiž v rámci popisu prípadu chýba (pred jeho záverečným prejavom o ukončení
pracovného pomeru so žalobkyňou) údaj o tom, že žalobkyňa svoje stanovisko k písomnosti zn.
375/2015/PMO vyjadrila aj písomne listom zo dňa 16.4.2015, ktoré zamestnávateľ zobral na vedomie
(porovnaj č.l. 25 a č.l. 67 spisu). Totožnosť obsahu prerokovania napokon skutočne vylučuje aj to, že
tento údaj o vyjadrení žalobkyne zo dňa 16.4.2015, uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru,
tak ako na to správne poukázal aj jej právny zástupca, nemohol byť prítomný v liste zo dňa 15.4.2015,
ktorým mala žalovaná ako zamestnávateľ požiadať zástupcov zamestnancov o prerokovanie (tohto)
okamžitého skončenia pracovného pomeru.

42. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné
než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods.
1 CSP). V tejto súvislosti, s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec
stranami dodaných skutkových tvrdení (okrem výnimky v prospech slabšej strany - zamestnanca v
zmysle ust. § 319 CSP) na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre občasné
zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov i všeobecnosť tvrdení žalovaného o údajne
porušených minimálnych odborných postupoch (bez identifikácie zdroja a danosti týchto postupov),
súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou (v tomto
prípade zamestnávateľa), vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov
označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania
vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také
ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda
ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP) -
čo v tomto prípade platí najmä vo vzťahu k žalovanou iba všeobecne tvrdeným údajným pokynom či
postupom, resp. odborne uznávaným a zaužívaným guidenom, ktoré mala žalobkyňa v rámci pracovnej
disciplíny porušiť, vo vzťahu ku ktorým (k ich obsahu a záväznosti, resp. všeobecnej odbornej znalosti,
akceptácii a platnosti) žalovaný žiadne konkrétne tvrdenia a dôkazy, okrem vyjadrenia svojho primára,
neuviedol. To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie
ďalších podstatných skutočností (§ 153 ods. 1 CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo
zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky
konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou,
keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP i podstatná zmena
alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno).

43. Uvedené závery vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú
povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce
skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii
civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky
rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena
tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu (pozn. súdu: nepochybne i
žalovaného) neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania.
Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k
ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému (pozn. súdu: a primerane naopak aj žalobcovi) musí
byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo
nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe
vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti.
Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP,
nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové
tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia
v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.)
a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú
zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje
sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in:
tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť
uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe,
resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny
rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých
podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania
(vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné

skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme
od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností
povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“
na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už
v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor
k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v
sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje
v pozícii aktívneho vyšetrovateľa (pozn. súdu: v individuálnom pracovnom spore to v zmysle ust. § 319
CSP čiastočne neplatí vo vzťahu k slabšej strane), ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z
komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je
aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale
zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v
zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie
a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

Právne posúdenie

44. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a
to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

45. Podľa § 70 ZP okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť
písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený
dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

46. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení účinnom ku dňu
23.2.2015 (ďalej len „ZoZS“) zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú
zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s
cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len „osoba“), zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja
budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu,
biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu.

47. Podľa § 2 ods. 9 ZoZS diagnostika je zisťovanie a hodnotenie zdravotného stavu osoby a v prípade
zistenia poruchy zdravia alebo choroby určenie závažnosti poruchy zdravia alebo choroby; jej výsledkom
je určenie choroby.

48. Podľa § 2 ods. 10 ZoZS liečba je vedomé ovplyvnenie zdravotného stavu osoby s cieľom navrátiť
jej zdravie, zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jej zdravotného stavu alebo zmierniť prejavy a dôsledky jej
choroby.

49. Podľa § 2 ods. 28 ZoZS diagnosticko-terapeutické systémy sú normy na zabezpečenie kvality
poskytovania zdravotnej starostlivosti a ustanovujú minimálne požiadavky na zabezpečenie kvalitnej a
bezpečnej zdravotnej starostlivosti a tiež jej rozsahu a obsahu.

50. Podľa § 4 ods. 2 ZoZS zdravotná starostlivosť sa poskytuje vo vzťahu k chorobe určenej
zdravotníckym pracovníkom.

51. Podľa § 2 ods. 27 ZoZS urgentná zdravotná starostlivosť je neodkladná starostlivosť poskytovaná
osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej život alebo niektorú zo
základných životných funkcií.

52. Podľa § 4 ods. 3 ZoZS poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne.
Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne
určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia
stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi
na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri
zohľadnení individuálneho stavu pacienta.

53. Podľa § 5 ods. 1 ZoZS etické otázky vznikajúce pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a etickú
prijateľnosť projektov biomedicínskeho výskumu (§ 2 ods. 12) posudzuje nezávislá etická komisia.

54. Podľa § 8 ods. 4 ZoZS špecializovanú ambulantnú starostlivosť poskytuje poskytovateľom určený
lekár so špecializáciou v inom špecializačnom odbore ako všeobecné lekárstvo, zubný lekár (ďalej len
„lekár špecialista“) alebo zdravotnícky pracovník s príslušnou odbornou spôsobilosťou. Špecializovaná
ambulantná starostlivosť podľa § 7 ods. 1 písm. a) tretieho bodu uhrádzaná na základe verejného
zdravotného poistenia sa poskytuje na základe písomného odporúčania všeobecného lekára.

55. Podľa § 8 ods. 5 písm. c) ZoZS odporúčanie všeobecného lekára podľa odseku 4 sa nevyžaduje
do 24 hodín od vzniku úrazu alebo inej náhlej zmeny zdravotného stavu osoby, ktorej sa poskytuje
zdravotná starostlivosť

56. Podľa § 79 ods. 1 písm. h) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a
zdravotníckych pracovníkoch poskytovateľ je povinný informovať vopred osobu, jej zákonného zástupcu
alebo osobu blízku o rozsahu a podmienkach ním poskytovanej zdravotnej starostlivosti a o tom, či má
uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti so zdravotnou poisťovňou, v ktorej je táto
osoba verejne zdravotne poistená podľa osobitného predpisu.

57. Podľa § 74 veta prvá ZP výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné.

58. Podľa § 77 ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,
skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde
najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

59. V danom prípade, podľa obsahu napadnutého úkonu a vyjadrenia žalovanej (viď bod 26. tohto
odôvodnenia), najvážnejšími a podstatnými dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré
v ňom boli skutkovo uvedené (t.j. podľa ich skutkového vymedzenia v okamžitom skončení pracovného
pomeru, ktoré je v zmysle § 70 ZP rozhodujúce, a už nemožno dodatočne meniť a dopĺňať) bolo v
podstate to, že žalobkyňa ako zamestnanec žalovaného v prvom prípade, týkajúcom sa pacientky Š.,
tejto odmietla poskytnúť zdravotnú starostlivosť s odôvodnením (uvedeným v tomto úkone), /hoci podľa
neskoršieho vyjadrenia žalovanej k žalobe táto pri dôvodoch hovorila už o bezdôvodnom odmietnutí
alebo svojvoľnom neposkytnutí zdravotnej starostlivosti (viď bod 8. a 9. tohto odôvodenia)/, resp. jej
neposkytla potrebnú zdravotnú starostlivosť vôbec, a v druhom prípade, týkajúcom sa pacienta A., že
tomuto nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť dostatočne a správne s tým, že pacientovi malo byť
minimálne indikované RTG vyšetrenie lebky a odporučené neurologické vyšetrenie, čím mala žalobkyňa
ohroziť ich zdravie a mohla ohroziť ich život, a žalovaný to považoval za závažné porušenie pracovnej
disciplíny. /Ostatné skutočnosti uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru, napríklad údajné
nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie, alebo údajná neadekvátna reakcia žalobkyne na
opakované požiadavky pacienta a jeho manželky, ktoré vzhľadom na svoju povahu mali resp. mohli mať
len menší význam vo vzťahu k podstate práce žalobkyne (poskytovaniu zdravotnej starostlivosti v užšom
zmysle), podľa názoru súdu už na prvý pohľad, aj keby boli pravdivé (dané), nemožno považovať za tak
závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovali uplatnenie tohto mimoriadneho (podľa
hypotézy zákonodarcu iba výnimočne možného) okamžitého skončenie pracovného pomeru. Zvyšok
rozsiahleho obsahu napadnutého úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru (v tvrdeniach
nemajúcich skutkovú povahu) pritom tvorilo už len hodnotenie, resp. kvalifikácia týchto dôvodov./

60. Žalobkyňa však platnosť tohto úkonu včas (§ 77 ZP) napadla, dôvodnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru v celom rozsahu poprela a svoj postup a jeho okolnosti odôvodnila odborným
názorom, na čo žalovaný, okrem údajných tvrdení primára dôkazne nijako nereagoval, a v súvislosti
s tým sa nijako nevyjadril ani k tvrdeniam žalovanej o predpojatosti primára a k tomu, že závery
žalovaného neboli nijako objektivizované. Súd pritom zdôrazňuje, že ak je predmetom konania
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré žalobkyňa, okrem iného, napáda pre
nedostatok resp. neexistenciu jeho dôvodov, resp. ich vysokej intenzity, bolo vecou žalovaného, aby
tieto dôvody preukázal.

61. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o
bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti
preukázať. Základnými normami upravujúcimi bremeno tvrdenia a preukazovania sú ustanovenia § 132
ods. 1 CSP, § 150 ods. 1 CSP a § 167 CSP, podľa ktorých treba v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, strany majú povinnosť pravdivo a
úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, a vo svojich vzájomných
vyjadreniach označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

62. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomer účastníkov. ... Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca,
zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. ... Pri posudzovaní dôkazného
bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo,
že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo17/2010).

63. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je mimoriadny jednostranný
písomný právny úkon - prejav vôle, ktorý môže zamestnávateľ uplatniť výnimočne a iba v prípade
niektorého z taxatívne v § 68 ods. 1 ZP uvedených dôvodov. Tento prejav vôle je teda podľa zákona
možný (dovolený a platný) len výnimočne a iba z niektorého zo zákonom povolených dôvodov. Charakter
„výnimočnosti“ pritom bude splnený spravidla len v prípadoch takých dôvodov skončenia pracovného
pomeru uvedených pod písm. a) alebo b) v ust. § 68 ods. 1 ZP, ku ktorým pristupujú ďalšie skutočnosti,
pre ktoré od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do
uplynutia výpovednej doby, lebo zamestnávateľ inak môže z rovnakých dôvodov skončiť pracovný pomer
aj výpoveďou (viď § 63 ods. 1 písm. e) ZP - porovnaj aj Bělina, M., Drápal, L. a kol.: Zákoník práce.
Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2015,. s 362). Rozhodujúce tak budú spravidla konkrétne
okolnosti, za ktorých k dôvodu pre skončenie pracovného pomeru došlo, s prihliadnutím k tomu, aký
dopad na plnenie funkcií zamestnávateľa by ďalšie zamestnávanie takéhoto zamestnanca (prípadne
až do uplynutia výpovednej doby) malo. V tomto smere majú nepochybne význam najmä doterajšie
pracovné výsledky, prípadne ďalšie plynutie času a postoj zamestnanca k plneniu pracovných povinností
(od zamestnávateľa napr. nemožno spravodlivo požadovať, aby aj naďalej, až do uplynutia výpovednej
doby, zamestnával zamestnanca, ktorému dal výpoveď, a ktorý si od vtedy svoje pracovné povinnosti
neplní vôbec - a z toho dôvodu by s ním preto mohol pracovný pomer skončiť okamžite, a to z tohto
dôvodu aj dodatočne počas plynutia výpovednej doby z iného úkonu). Materiálnymi náležitosťami
okamžitého skončenia pracovného pomeru (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právneho
úkonu) je preto existencia konkrétneho dôvodu (okamžitého) skončenia pracovného pomeru uvedeného
v zákone, a zároveň aj okolnosti odôvodňujúce výnimočné uplatnenie okamžitého skončenia pracovného
pomeru. V zmysle ust. § 70 ZP všetky tieto skutočnosti pritom musia byť poznateľné z napadnutého
úkonu, a posudzujú sa iba podľa ich skutkového vymedzenia v ňom (kde musia byť zároveň vymedzené
nezameniteľne a dodatočne ich meniť nemožno). Ak preto zamestnanec tieto dôvody popiera a tvrdí, že
neboli dané, musí zamestnávateľ preukázať jednak skutkové dôvody okamžitého skončenia pracovného
pomeru - spočívajúce v tomto prípade v hrubom porušení pracovnej disciplíny, a zároveň aj výnimočnú
(naliehavú) potrebu okamžitého skončenia pracovného pomeru (musí ísť pritom o skutočnosti iné, resp.
ďalšie než tie, ktoré napĺňajú iba výpovedný dôvod - inak by medzi možnosťou výpovede a možnosťou
výnimočného okamžitého skončenia pracovného pomeru z toho istého dôvodu nebol rozdiel).

64. Už len na zdôraznenie týchto záverov súd opätovne poukazuje na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j.
pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž
nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nie je teda
povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou strany sporu preukázať neexistenciu skutočnosti,
ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí všeobecná právna zásada, že dokazuje kto
tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui negat - Paul. D 22, 3, 2). Ak chcel byť preto
žalovaný v tomto konaní úspešný, musel (okrem riadneho splnenia všetkých formálnych náležitostí)
dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru v ňom uvedené, vrátane okolností odôvodňujúcich
použitie tohto v skutku výnimočného (krajného) riešenia pracovnej disciplíny (prečo neprichádzala do
úvahy výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP), aj preukázať. V danom prípade sa tak však nestalo.

65. Pri hodnotení intenzity porušenia pracovných povinností, v súvislosti s tým prípadom i vo
všeobecnosti, pritom súd predom uvádza, že podľa názoru súdu treba rozlišovať prípady, keď
zamestnanec absolútne svojvoľne nenastúpi do práce, resp. úplne odmietne určenú prácu vykonávať
(priamy pokyn), prípadne ju vykonáva hrubo nedostatočne a neodborne spôsobom absolútne
odporujúcim záujmom zamestnávateľa, ktorým nepochybne nemožno dávať na roveň prípady, keď
zamestnanec v daný deň vo všeobecnosti normálne pracuje a vykonáva iné úkony, a svoj postoj a
postup pri jednotlivej vytýkanej čiastkovej operácii, resp. pracovnom úkone (jednom ošetrení) odôvodní
skutočnosťami, ktoré nemusia byť bez významu (a vyvrátené neboli). No a o takúto situáciu ide aj v
prejednávanej veci.

66. Žalovaný v napadnutom úkone vymedzil, že žalobkyňa v prvom prípade (absolútne) odmietla
pacienta ošetriť s odôvodnením (v tomto úkone uvedeným), čo počas konania modifikoval tak, že
tak urobila bezdôvodne resp. svojvoľne. Z predložených listinných dôkazov však vyplýva, že sa s
pacientkou minimálne rozprávala, pacientka jej popísala svoje ťažkosti ako i mechanizmus a čas
úrazu (udrela si hlavu), pričom zo stručného diagnostického postupu u pacientov s úrazom hlavy
predloženého žalovaným (viď bod. 40 tohto odôvodnenia) vyplýva, že klinické vyšetrenie pacienta
začíname anamnézou, kedy sa pýtame pacienta, ev. jeho sprievodu, na okolnosti úrazu, mechanizmus
úrazu, čas úrazu, ... a že počas odoberania anamnézy hodnotíme zároveň správanie pacienta a jeho
verbálny prejav. Z uvedeného je tak zrejmé, že k úvodnej fáze vyšetrenia tak došlo, a tvrdenia o
údajnom absolútnom (dokonca svojvoľnom) odmietnutí vyšetrenia nie sú namieste. V súvislosti s tým
sú pritom nepodstatné ďalšie (neskoršie) tvrdenia žalovanej o tom, že žalobkyňa bola povinná pacienta
riadne vyšetriť - s uvedením minimálnych potrebných úkonov. Tieto tvrdenia žalovaného totiž, okrem
toho, že neboli v konaní nijako objektivizované (okrem názoru či vyjadrenia primára, ktorý žalobkyňa
spochybnila), neboli uvedené v skutkovom vymedzení dôvodov okamžitého skončenia pracovného
pomeru, a sú tak, z hľadiska vymedzenia a platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (s
ktorým sa žalobkyňa i zástupcovia zamestnancov v tom čase mohli oboznámiť a vyjadriť sa k nemu,
a ktoré už meniť nemožno) bez právneho významu. Neobstojí pritom ani prípadná námietka, že tieto
skutočnosti boli zahrnuté v tvrdení o odmietnutí poskytnutia zdravotnej starostlivosti, nakoľko také
vymedzenia evokuje záver, že malo ísť o úplné odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti, a
nie len o jej poskytnutie (resp. vyšetrenie) nedostatočné - s opomenutím niektorých postupov, pričom
na podporu toho súd zdôrazňuje aj predpoklad platnosti vyplývajúci z ust. § 70 ZP, podľa ktorého
vymedzenie dôvodov musí byť dostatočné, primerane konkrétne a nezameniteľné, inak je okamžité
skončenie pracovného pomeru neplatné. V opačnom prípade by totiž stačilo neurčite uviesť, že
zamestnanec nepostupoval správne, bez toho, aby bolo zrejmé (nezameniteľné), v čom konkrétne
pochybil, čo by teda určite nebolo možné považovať za také skutkové vymedzenie dôvodu, ktoré by
bolo určité a nezameniteľné .

67. Žalovaný pritom, v súvislosti s výhradami žalobkyne o tom, že sa nejednalo o stav akútny vyžadujúci
si urgentné vyšetrenie, ďalej dostatočne nevysvetlil a vôbec nepreukázal ani povinnosť (a jej porušenie)
ošetrenia pacientky X.. Š.. Žalobkyňa okrem iného poukázala aj na potrebu tzv. výmenného lístka pre
ošetrenie v ich špecializovanej ambulancii, k čomu žalovaný síce uviedol, že toto sa nevyžaduje v
prípadoch náhleho zhoršenia zdravotného stavu (do 24 hodín), netvrdil však a ani nijako nepreukázal, že
by v tomto prípade o tento stav išlo, a najmä, táto okolnosť (reálne urgentný stav, alebo náhle zhoršenie
zdravotného stavu) nie je uvedená ani vo vymedzení dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru, a preto by na ňu prípadne ani nebolo možné prihliadať.

68. A napokon, čo sa týka intenzity porušenia pracovnej disciplíny, súd pripomína, že podľa rozsudku
NS SR uvedeného žalobkyňou (bod 7. tohto odôvodnenia) vo všeobecnosti sa musí prihliadať na
osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a
situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a
intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre
zamestnávateľa a to či svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod., pričom vo vzťahu
k odbornosti žalobkyne z listu lekárov traumatologického oddelenia zo dňa 7.4.2010, predloženého
žalobkyňou k predchádzajúcim vzťahom so žalovaným (rub č.l. 40), možno vyvodiť, že pracovné činnosti
vykonávala na adekvátnej odbornej úrovni. V tejto súvislosti súd dodáva, že hoci je pravdou, že z
hľadiska reálnej záchrany či zlepšenia života a zdravia je dôležitý postup ex ante, z hľadiska posúdenia
správnosti postupu a jeho následkov, ako aj intenzity prípadného porušenia, je podstatný aj stav ex post,
ktorý v tomto prípade, podľa nespochybnených tvrdení žalobkyne o nedostatku škodlivých následkov

na zdraví pacientov, poukazuje na správnosť jej predpokladov, resp. praktickú správnosť, či aspoň
konečnú neškodnosť jej postupu. O to viac, ak bol napadnutý úkon urobený s časovým odstupom a
zamestnávateľ o absencii negatívnych následkov na zdraví pacientov v čase jeho vypracovania už
vedel. Nemožno pritom tiež stratiť zo zreteľa, že vykonávanie (akejkoľvek) odbornej práce v sebe zahŕňa
aj posudzovanie vhodných postupov, s primeranou dávkou autonómie a zodpovednosti konkrétneho
zamestnanca, nakoľko v opačnom prípade by sme sa dostali do situácie, že by boli predpísané
(prikázané), a zakaždým by sa vykonávali prakticky všetky možné a dostupné postupy a vyšetrenia bez
možnosti uváženia ich potreby, resp. zamestnanci by tzv. alibisticky vykonávali aj také postupy, ktoré
by stav v čase ich rozhodovania rozumne nevyžadoval (čo určite nemôže byť v súlade so všetkými
záujmami zamestnávateľa), a to len preto, aby v budúcnosti prípadne nevyšlo najavo a nemohli byť
stíhaní za niečo, čo v tom čase odborne nepredpokladali, resp. rozumne predpokladať nemuseli.

69. Vzhľadom na uvedené má preto súd za to, že v danom (prvom) prípade nebolo preukázané, že
postup žalobkyne (v rozsahu vymedzenom v napadnutom úkone) bol nesprávny, pričom tento postup, ak
by aj nebol údajne správny, vzhľadom na okolnosti prípadu, žalobkyňou uvádzané dôvody jej postupu,
ako i absenciu akýchkoľvek škodlivých následkov na zdravý pacientov by podľa názoru súdu nebolo
možné hodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny, resp. najmä nie ako jej porušenie hrubým spôsobom.
Vo vzťahu k druhej podmienke okamžitého skončenia pracovného pomeru (výnimočnosti situácie)
pritom v danom prípade neboli preukázané ani žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali
výnimočné uplatnenie práve tohto právneho úkonu (okamžitého skončenia pracovného pomeru) - prečo
uvedenú situáciu nebolo možné riešiť inak (konkrétnym pokynom žalobkyni na ošetrenie pacienta,
ktorého napokon ošetril iný lekár, resp. vzhľadom na pochybnosti o správnosti postupu napr. aj
presným vymedzením postupov do budúcna), a prečo by od zamestnávateľa nebolo možné spravodlivo
požadovať, aby žalobkyňu zamestnával ďalej (prípadne aspoň do uplynutia výpovednej doby). Súdu, a
aj v praxi žalovaného sú známe prípady, keď lekár (alebo aj iný zamestnanec) zrejme odborne pochybil
a aj spôsobil reálnu škodu (v súvislosti s čím bol dokonca aj trestnoprávne uznaným za vinného), a
zamestnávateľ to nepovažoval za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru.

70. Obdobné závery sa pritom týkajú aj (druhého) prípadu uvedeného v okamžitom skončení pracovného
pomeru, súvisiaceho s vyšetrením pacienta B.. A., v ktorom zdravotná starostlivosť mala byť poskytnutá
údajne nedostatočne a nesprávne. Žalovaný totiž ani v tomto prípade objektívne nepreukázal (okrem
názoru či vyjadrenia primára, ktorý žalobkyňa spochybnila) nedostatočnosť a nesprávnosť postupu
žalobkyne. Aj v tomto prípade bolo pritom rozhodujúce skutkové vymedzenie dôvodu uvedeného
v okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré už nemožno dodatočne meniť, pričom žalovaný
ani neskôr v konaní netvrdil a nepreukázal žiadne konkrétne a pred rozhodným dňom objektívne
dané diagnosticko-terapeutické systémy (normy) na zabezpečenie kvality poskytovania zdravotnej
starostlivosti, ustanovujúce minimálne požiadavky na zabezpečenie kvalitnej a bezpečnej zdravotnej
starostlivosti a tiež jej rozsahu a obsahu (§ 2 ods. 28 ZoZS), ktoré by mala žalobkyňa porušiť.
Rovnako tak ani v tomto prípade žalobca tiež v napadnutom úkone netvrdil a ani neskôr nepreukázal
absolútnu nesprávnosť postupu žalobkyne, objektívne urgentný stav pacienta, objektívnu nevyhnutnosť
úkonov, ktoré tvrdil, a ani reálne bezprostredne hroziace alebo vzniknuté škodlivé následky konania
žalobkyne na zdravý pacienta. A napokon, ani v tomto prípade neboli preukázané ani žiadne mimoriadne
okolnosti, ktoré by odôvodňovali výnimočné uplatnenie práve tohto právneho úkonu (okamžitého
skončenia pracovného pomeru) - prečo uvedenú situáciu nebolo možné riešiť inak (vzhľadom na údajné
pochybnosti o správnosti postupu napr. aj presným vymedzením postupov do budúcna), a prečo by
od zamestnávateľa nebolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu zamestnával ďalej (prípadne
aspoň do uplynutia výpovednej doby).

71. Súd napokon poukazuje aj na pochybnosti o riadnom prerokovaní okamžitého skončenia pracovného
pomeru so zástupcami zamestnancov. Okamžité skončenie pracovného pomeru je, tak ako bolo
uvedené už vyššie, písomný právny úkon. Právny úkon je pritom prejav vôle smerujúci najmä k vzniku,
zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§
34 OZ), a ktorý je tak charakterizovaný svojim obsahom (jeho prejavom). V písomnom právnom úkone
okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť pritom nezameniteľným spôsobom vymedzený
jeho dôvod, teda z hľadiska vážnosti tohto úkonu a nezameniteľnosti jeho dôvodov - zamestnávateľom
primerane zistená a vymedzená skutková situácia, ktorá je dôvodom skončenia pracovného pomeru
(vrátane okolností odôvodňujúcich výnimočné uplatnenie okamžitého skončenie pracovného pomeru).

72. V danom prípade bolo predmetom konania posúdenie otázky platnosti právneho úkonu okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktorého dôvody aj forma sú vymedzené listom žalovaného značka
380/2015/PMO zo dňa 20.4.2015. Podmienkou platnosti výpovede alebo okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je pritom podľa § 74 ZP jeho predchádzajúce
prerokovanie so zástupcami zamestnancov. Aby sme mohli uvažovať o splnení tejto podmienky, musí
ísť teda v zmysle zákona nepochybne o prerokovanie toho istého právneho úkonu, ktorý napokon
zamestnávateľ aj reálne uplatnil, inak by táto povinnosť nedávala zmysel. Dôkazné bremeno toho, že táto
podmienka bola naplnená, pritom opätovne zaťažuje zamestnávateľa. Žalovaný to však nepreukázal.

73. Žalobkyňa splnenie tejto podmienky prerokovania, vrátane obsahu prerokovania okamžitého
skončenia pracovného pomeru, spochybnila, a žalovaný k tomu do ukončenia dokazovania predložil
len jednu, podľa označenia 4. stranu listu, ktorým mal podľa neho požiadať zástupcov zamestnancov
o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Na tejto strane je pritom
uvedený len záver s prejavom vôle na okamžité ukončenie pracovného pomeru bez toho aby bolo
zrejmé, z akých v tomto liste skutkovo vymedzených dôvodov tak chce urobiť, resp. či boli totožné
s dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré sú uvedené v žalobkyni doručenom a
napadnutom úkone. Prerokovanie toho istého okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami
zamestnancov teda v konaní riadne a včas predloženými dôkazmi preukázané nebolo.

74. Okrem toho, zo žalovaným predloženej žiadosti o prerokovanie vyplýva, že žalovaný
ako zamestnávateľ mal vyzvať zástupcov zamestnancov na prerokovanie okamžitého skončenia
pracovného pomeru listom zo dňa 15.4.2015, čo svedčí o tom, že formálno-právne v tento deň, tak ako
to naznačuje žalobkyňa, nemohli prerokovať okamžité skončenia pracovného pomeru dané žalobkyni
listom zo dňa 20.4.2015. Takého hodnotenie by však, ak by sme skutočne mali vychádzať len z
rozdielneho dátumu a jeho aktualizácie v neskoršom a inak obsahovo rovnakom liste (čo nemožno
posúdiť, keďže ho žalovaný včas nepredložil celý), vychádzajúc zo zrejmého účelu a zmyslu úpravy v
ust. § 74 ZP, bolo možné odmietnuť ako neprimerane formalistický postup. Podľa názoru súdu preto, ak
by zamestnávateľ dôvod (zistený skutkový stav) a zamýšľané skončenie pracovného pomeru popísal v
liste zástupcom zamestnancov, a následne ho v obsahovo rovnakej podobe (okrem aktualizácie dátumu)
doručil zamestnancovi, tak v takom prípade by bola dodržaná totožnosť napádaného okamžitého
skončenia pracovného pomeru a jeho prerokovanie zástupcami zamestnancov. Na druhej strane však v
tomto prípade pozornosti súdu neušlo, že podľa predložených listín v napadnutom úkone bol jeho obsah,
oproti obsahu úkonu (listu) zástupcom zamestnancov, okrem dátumu navyše pozmenený resp. doplnený
minimálne (keďže celý jeho obsah žalovaný nepredložil) aj v informácii o tom, že žalobkyňa k vytýkaným
nedostatkom podala písomné stanovisko, čo sa v návrhu resp. liste o okamžitom skončení pracovného
pomeru, ktorý mal byť daný na prerokovanie zástupcom zamestnancov (na jeho strane 4.) nenachádza,
a aj toho dôvodu (okrem nepredloženia zvyšku listu) je tak zrejmé, že totožnosť napadnutého okamžitého
skončenia pracovného pomeru a toho, ktoré bolo dané zástupcom zamestnancov na prerokovanie,
dodržaná nebola. Túto skutočnosť pritom nemožno bagatelizovať, nakoľko pri výklade ust. § 74 ZP
treba vychádzať aj z jeho zrejmého účelu a zmyslu, ktorým bolo nepochybne poskytnúť zástupcom
zamestnancov také podstatné informácie, aby zamýšľaný proces prípadne mohli ovplyvniť, čo však v
prípade, že neboli oboznámení s tým, že zamestnanec podal zamestnávateľovi aj písomne stanovisko
(ktoré si mohli vyžiadať), splnené nebolo.

75. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že napadnuté okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné, a to pre nedostatok prípustných a nezameniteľných dôvodov
v ňom uvedených, pre absenciu preukázania porušenia konkrétnych povinností žalobkyne (a to dokonca
zvlášť hrubým spôsobom, v rozsahu a intenzite dosahujúcej hrubé porušenie pracovnej disciplíny), ako
aj pre absenciu tvrdenia a preukázania okolností odôvodňujúcich uplatnenie takéhoto výnimočného
(okamžitého) spôsobu skončenia pracovného pomeru, a napokon aj pre nedostatok jeho prerokovania
zástupcami zamestnancom, a to zo všetkých týchto dôvodov, postačujúcich pre záver o jeho neplatnosti
aj samostatne, žalobe vyhovel.

76. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa
bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, a preto jej súd voči žalovanému v zmysle ust. § 255 ods. 1
CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 16. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.