Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 26, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/33/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111223985
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8111223985.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr.GabrielyVilágiovejaJUDr.KarolaKrochtuvsporežalobcu:F.I.,nar.XX.XX.XXXX,bytomXZ..M.,
R. G., H., Co. X., Y., právne zastúpený JUDr. Jurajom Gavalčinom, advokátom so sídlom Platanová číslo
5, 040 01 Košice, proti žalovanej: N. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, v spore o zaplatenie 25.492,93
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 17C/255/2011-213
zo dňa 07.11.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej vo vzťahu k žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaviazať žalovanú
zaplatiť mu sumu 25.492,93 eur s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne a žiadal priznať náhradu trov
konania. Nárok odvodzoval od toho, že žalovaná si žalovanú sumu od neho požičala a dňa 26.05.2009
uznala tento záväzok.

2. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci prvším rozsudkom č. k. 17C/255/2011-39 zo dňa 04.07.2012,
ktorý bol uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co/149/2012-51 zo dňa 13.06.2013 zrušený a
vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. PO opätovnom prejednaní veci súdom prvej inštancie
a po doplnení dokazovania, ako aj citujúc ust. § 558 a § 559 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zistil,
že dňa 26.09.2009 žalovaná podpísala čestné prehlásenie, v ktorom bolo konštatované, že osobné
auto D. B. X C. XXXX. je pána F. I., od ktorého prevzala sumu 769.000 Slovenských korún ku dňu
26.05.2009, toto prehlásenie slúži ako uznanie dlhu. Zároveň svojim podpisom žalovaná vyjadrila

vážnu a slobodnú vôľu, na znak čoho pripojila svoj podpis. Výzvou zo dňa 28.07.2011 vyzval žalobca
žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 25.492,93 eur s upozornením, že v prípade, ak nedôjde
k zaplateniu dlžnej sumy, bude sa svojho práva domáhať súdnou cestou. V ďalšom uviedol, že žalobca
vo výpovedi tvrdil, že žalovanej poskytol pôžičku uvedenú v uznaní dlhu dňa 26.05.2009 v celkovej
výške 768.000 Slovenských korún. Zároveň uviedol, že reálne túto sumu žalovanej odovzdal a ona mu
následne podpísala uznanie dlhu. Reálne jej tieto finančné prostriedky odovzdával aj keď nie naraz, ale
postupne tak urobil. Žalovaná naopak, pokiaľ ide o čestné prehlásenie z mája, respektíve zo septembra

2009 uviedla, že auto si chcel kúpiť žalobca. Poprosil ju, aby podpísala lízingovú zmluvu, nakoľko
mal dlžoby a nemohol podpísať lízingovú zmluvu sám. Auto užíval výlučne sám žalobca. Túto listinu
čestné prehlásenie z roku 2009 mu podpísala iba z tohto dôvodu, aby uviedla, že motorové vozidlo
bude žalobcove v hodnote 768.000 Slovenských korún. Vetu, že táto listina čestné prehlásenie slúži akouznanie dlhu, bola zo strany žalobcu podpísaná dodatočne. Táto veta v čase podpisovania tejto listiny
tam nikdy nebola. Reálne sumu 768.000 Slovenských korún nikdy od žalobcu neobdržala a túto sumu
považovala iba za sumu, v hodnote ktorej je motorové vozidlo, ktoré mu odovzdáva značky B..

3. Podľa súdu prvej inštancie uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka je jednostranný
právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý možno urobiť až potom ako dlh vznikol. Obvykle k
uznaniu dlhu dochádza v dobe, keď už nastala jeho splatnosť, avšak nie je na závadu, pokiaľ nebol dlh
v čase uznania ešte splatný. Účinky uznania dlhu, to znamená vyvrátiteľná domnienka existencie dlhu

sa viaže k dátumu, kedy k písomnému uznaniu došlo a nie k dátumu, kedy bolo doručené veriteľovi.
Rovnako to platí aj pre začiatok behu premlčacej doby. Zákon nevyžaduje, aby sa dlžník v uznávacom
prejave zaviazal k plneniu, ale postačuje, ak z obsahu písomného prejavu je zrejmé, že je si svojej
povinnosti k plneniu vedomý. Je totiž treba rozlišovať uznanie dlhu a záväzok zo zmluvy. Uznanie dlhu
nie je napr. záväzok dlžníka aj keď písomný, vrátiť k určitému termínu požičané peniaze. Je potrebné,
aby dlžník písomne uznal, že splní svoj dlh, uviedol dôvod jeho vzniku a výšku a rozsah v akom tento dlh

uznáva. Nie je nevyhnutné uviesť dôvod dlhu priamo v uznávacom prejave, pretože stačí napr. poukázať
na upomienku, v ktorej je dôvod dlhu uvedený, avšak uznávací prejav musí obsahovať také údaje, z
ktorých sa pri prípadnej pomoci výkladu podľa zákonného ustanovenia § 35 Občianskeho zákonníka
dôvod dlhu nepochybne vyplýva. Uvedenie dôvodu dlhu znamená označenie, akého dlhu sa uznanie
týka alebo v čom dlh skutkovo spočíva. Uznaním dlhu nezaniká pôvodný záväzok dlžníka, ani nevzniká

nový, ale zakladá sa ním vyvrátiteľná právna domnienka, že dlh existoval v dobe, kedy k uznaniu
došlo. Uznanie dlhu nie je teda novým právnym dôvodom záväzku, ale len uľahčuje veriteľovi procesnú
situáciu v prípade sporu, pretože veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu, jeho výšku v dobe uznania.
Naopak, dlžník pokiaľ by namietal, že dlh nevznikol, že bol splnený, alebo že inak zanikol, musel by
to preukázať. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka, ale len ohľadom

dlhu v tej výške, v akej bol uznaný. Nejde preto len o dôkazný prostriedok slúžiaci k preukázaniu nároku
veriteľa v súdnom konaní, ale priamo zo zákona je s ním spojená právna domnienka o existencii dlhu ku
dňu, kedy bolo vydané. Uznanie dlhu nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ktorým by dlh vznikol.
Pokiaľ dlžník uzná v určitej výške napr. svoj dlh z dôvodu náhrady škody, zostáva právnym dôvodom
jeho vzniku zodpovednosť za spôsobenú škodu. Uznaním dlhu nemožno založiť nový záväzok, ale len

uznať záväzok už existujúci.

4. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/353/2014 zo dňa 04.11.2015 uviedol, že uznanie
dlhu je samostatným zabezpečovacím prostriedkom. Svoju zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá
právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom

dlžníka voči veriteľovi, ktorý musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti stanovené pre právne úkony
§ 34 Občianskeho zákonníka a jednak osobitné náležitosti stanovené pre tento úkon podľa § 558
Občianskeho zákonníka. Pre platnosť uznania dlhu sa vyžaduje písomná forma, vyjadrenie prísľubu
zaplatiťdlhauvedeniedôvoduavýškydlhu.Toznamená,žetýmtoúkonomdlžníkuznávaurčitýzáväzok,
čím potvrdzuje aj jeho platnosť v čase uznania dlhu. K platnosti takéhoto právneho úkonu je teda

potrebné okrem písomnej formy a všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony, je potrebné,
aby dlžník vyjadril prísľub zaplatiť dlh, uviedol dôvod jeho vzniku a výšku v akom dlh uznáva.

5. Predmetom tohto sporu bol vymedzený žalobou žalobcu týkajúcou sa uznania dlhu za listinu, ktorú
považoval žalobca - čestné prehlásenie zo dňa 26.09.2009, v ktorej žalovaná prehlásila, že osobné

motorové vozidlo D. B. X C. XXXX. je žalobcove a zároveň prehlásila, že od neho prevzala 768.000
Slovenských korún. Súd je toho názoru, že túto listinu čestné prehlásenie podpísané žalovanou v
X. dňa 26.09.2009 v žiadnom prípade nie je možné považovať za listinu, na základe ktorej by súd
mohol prehlásiť, že sa jednalo o jednostranný právny úkon uznania dlhu žalovanou. V tejto listine
absentujújednakzákonnépredpokladypreplatnosťprávnehoúkonupodľa§34Občianskehozákonníka

a samozrejme osobitné predpoklady uznania dlhu špecifikované v § 558 Občianskeho zákonníka.
Čestné prehlásenie podpísané v X. 26.09.2009 žalovanou, v ktorom prehlásila, že osobné motorové
vozidlo je žalobcove a prevzala od neho sumu 768.000 Slovenských korún, nie je možné považovať
za uznanie dlhu. V tejto listine nie je uvedený dôvod záväzku. Z predmetnej listiny tak, ako to súdu
potvrdila vo svojej výpovedi samotná žalovaná na pojednávaní vyplynulo, že mala za to, že podpisuje

listinu ktorou prehlasuje, že motorové vozidlo, ktoré spoločne nadobudli so žalobcom v čase, keď žili
v jednej domácnosti ako druh a družka, je žalobcove a je v hodnote 768.000 Slovenských korún. Z
takto koncipovaného prehlásenia nie je podľa názoru súdu zrejmé či a v akej výške vôbec žalovaná
mala uznať svoj záväzok, ako ani dôvod tohto záväzku a rovnako jeho výška. Takéto čestné prehláseniežalovanej nie je možné považovať za jej prejav vôle smerujúci k uznaniu dlhu, ktorý je predmetom
žaloby v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. Súd nespochybňuje tvrdenia žalobcu, že prispieval
na spoločné nadobudnutie majetku žalovanej finančnými sumami, avšak bolo jeho povinnosťou si

investované finančné prostriedky po právnej stránke ošetriť, zdokladovať, poradiť sa s advokátom.
Listinu, ktorú dal podpísať žalovanej dňa 26.09.2009 súd nemôže vyhodnotiť ako listinu, ktorou je daný
uznávací prejav žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 768.000 Slovenských korún titulom uznania dlhu.
Súd z tohto dôvodu mal za to, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná a bola preto súdom
zamietnutá.

6. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 CSP, podľa ktorých úspešnej žalovanej
priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

7. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Odvolanie

odôvodňoval v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. S poukazom na ust. § 558 a § 35
ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že čestné prehlásenie žalovanej napísané v X., Y. republika
dňa 26.09.2009 sa vyslovene uvádza: „Od ktorého som prevzala 768.000 Sk ku dňu 26.05.2009.
Toto prehlásenie slúži ako uznanie dlhu“, kde slovo „prevzala“ a doplnila textom „svojim podpisom
vyjadrujem dôvod prevzatia i vážnu a slobodnú vôľu, na znak čoho pripájam podpis“ je dôkazom o

tom, že nejde o neurčitý a nezrozumiteľný a v žiadnom prípade ani o neplatný právny úkon podľa
OZ. Aj keď súd prvej inštancie vykonal opakované dokazovanie, nevykonal ho dostatočne. Ak mal
pochybnosti o dodatočnom dopísaní textu o slová „toto prehlásenie slúži ako uznanie dlhu“, mal vo veci
nariadiť znalecké dokazovanie. Namietala tiež záver súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že „žalobca
kúpil auto, ktoré bolo napísané na jej meno a ona si kúpila byt“, lebo auto nekúpil žalobca, ale

žalovaná, a to za finančné prostriedky žalobcu, pričom akontáciu i jednotlivé leasingové splátky hradila
žalovaná z prostriedkov poskytnutých žalobcom. Po vzájomnom rozchode žalobcu a žalovanej došlo k
jednostrannému uznaniu dlhu zo strany žalovanej. Navrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť a zaviazať
žalovanú povinnosťou zaplatiť mu 25.492,93 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania z priznanej istiny
od 11.08.2011 do zaplatenia a priznať trovy konania.

8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná tak, že po doplnení dokazovania a svedka sa potvrdilo,
že nie je možné ustáliť jednoznačne, aby listina predložená žalobcom ako čestné prehlásenie zo dňa
26.07.2009 bola určitým a zrozumiteľným právnym úkonom uznania dlhu, teda nespĺňa podmienky v
zmysle § 37 ods. 1 OZ. Opätovne uviedla, že listina „čestné prehlásenie“ bola napísaná žalobcom

vlastnou rukou a až po jej podpísaní tento doplnil vetu „toto prehlásenie slúži ako uznanie dlhu“ bez jej
súhlasu a vedomia. Sumu 769.000 Sk od žalobcu nikdy fyzicky neprevzala, išlo o sumu označovanú
ako kúpna hodnota osobného auta D. B., ktorá bola uvedená na kúpnej zmluve zo dňa 22.12.2006 v
deň, keď žalobca auto zakúpil na leasingové splátky. Keďže žalobca bol dlžníkom u viacerých subjektov
a gambler, nežiadal sám o poskytnutie leasingu, ale požiadal ju, aby to pre neho urobila. Bolo to na

základe ústnej dohody. Žalobca zaplatil polovicu z ceny auta v hotovosti a zaviazal sa dávať jej peniaze
na mesačné leasingové splátky, čo sa realizovalo až do ich rozchodu v máji 2009. Nezaplatil ďalších
8 splátok vo výške 3.200 eur. Po rozchode na jeho žiadosť podpísala „čestné prehlásenie“ o tom, že
auto je jeho. Auto užíval on a jeho syn až do roku 2013, kedy ho doviezol do G. zaparkoval, ktoré tam
prekáža už 5 rokov. Navrhla preto potvrdiť rozsudok v celom rozsahu.

9. K replike žalovanej sa žalobca vyjadril tak, že právny úkon sa musí primárne posudzovať podľa jeho
obsahu a nie podľa formy. Uviedol, že leasingovú zmluvu uzavrela žalovaná, ktorá zasielala aj finančné
prostriedky leasingovej spoločnosti, preto po ukončení leasingu by sa vlastníčkou vozidla stala žalovaná
a žalobcovi vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu plnenia finančných prostriedkov

v jej prospech. Navrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.

10. Žalovaná zareagovala na uvedené podanie žalobcu tak, že opätovne zdôraznila, že listinu „čestné
prehlásenie“ napísal vlastnoručne žalobca a má sa posudzovať, že ide o čestné prehlásenie o tom, že
skutočnýmvlastníkomautaježalobca.Onaprevzalapeniazeodžalobcuaplatilaleasingovejspoločnosti

cez jej účet za auto. Čestné prehlásenie podpísala slobodne, lebo od začiatku vedela, že sa dohodli v
deň, keď podpisovala kúpnu a leasingovú zmluvu, lebo ju o to žalobca neúprosne žiadal. V žiadnom
prípade nejde o uznanie dlhu ako to tvrdí žalobca, lebo iné peniaze ako na úhradu leasingových splátok
od neho neprevzala. Opakovane uviedla, že text „toto prehlásenie slúži ako uznanie dlhu“ dopísalsám žalobca potom, čo ho ona podpísala, a to bez jej vedomia. Nemá žiadne záväzky voči žalobcovi.
Rozsudok okresného súdu je správny, navrhla ho potvrdiť.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 12.09.2019 a

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie
nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd

oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní
posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym
posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na

vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec
správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 2 CSP a v podrobnostiach naň poukazuje.

14. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolacom konaní nevzniesol žiadne
námietky, s ktorými by sa už nevysporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a opätovné
zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by bolo len
opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie
v odôvodnení napádaného rozhodnutia.

15. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky
v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť
súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď
na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III.
ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže
meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). Odvolací

súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky
a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

vytknúť nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,
abysavšeobecnýsúdstotožnilsjehoprávnyminázormi,navrhovanímahodnotenímdôkazov(sp.zn.IV.
ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi ( viď rozhodnutie ÚS SR
sp. zn. I. ÚS 50/04).

16. K odvolacím dôvodom je potrebné uviesť, že ani podľa názoru odvolacieho súdu listina, označená
ako „Čestné prehlásenie“ zo dňa 26.09.2009 nespĺňa zákonné náležitosti platného právneho úkonu
uznania dlhu v zmysle ust. § 558 OZ tak, ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Uznaniedlhu podľa uvedeného ustanovenia možno charakterizovať ako jednostranný písomný a adresný (vo
vzťahu v veriteľovi) právny úkon dlžníka, zakladajúci vyvráti teľnú domnienku o existencii dlhu v čase
tohto prejavu. Jeho podstatnými náležitosťami sú označenie veriteľa a dlžníka, určenie dôvodu dlhu a

jeho výšky a uvedenie skutočnosti, z ktorých vyplýva vedomosť dlžníka o svojej povinnosti. Iba taký
uznávací prejav vôle , ktorý zodpovedá ust. § 35 ods. 2 OZ, podľa ktorého právne úkony musia byť
vykladané nielen podľa jazykového prejavu, ale aj podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa
nie je v rozpore s jazykovým prejavom, keď je objektívne pochopiteľný, t.j. ak nevzbudzuje pochybnosti
o jeho obsahu ( viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/79/2005 ZSR 38/2009). Podľa odvolacieho

súdu listina „Čestné prehlásenie“; takého kritéria nespĺňa ani s textom „Toto prehlásenie slúži ako
uznanie dlhu“, ktoré podľa vyjadrenia žalovanej dopísal do textu sám žalobca po tom, čo ho ona
podpísala, aby prehlásila, že auto D. B. C. je žalobcove. Úmyslom žalovanej bolo uznať vlastníctvo k
uvedenému motorovému vozidlu v prospech žalobcu, nie nejaké uznanie dlhu. Ak odvolateľ namieta,
že súd prvej inštancie mal vykonať znalecké dokazovanie o dodatočnom dopísaní textu, odvolací súd k
tomu uvádza, že vzhľadom na kontradiktórnosť konania je povinnosťou strán sporu navrhovať dôkazy,

ktorých vykonanie zváži súd, a ak takýto navrhnutý dôkaz nevykoná, musí to v odôvodnení svojho
rozhodnutia zdôvodniť, prečo ho nevykonal. Žalobca však dôkaz vykonania znaleckého posudku pred
súdom prvej inštancie nenavrhol, preto nebolo úlohou prvoinštančného súdu ho vykonať. Podľa názoru
odvolacieho súdu pred prvoinštančným súdom nedošlo k vadám, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej tak, ako to tvrdí žalobca, hoci svoje tvrdenie nijako nešpecifikuje.

17. Z vyššie uvedených dôvodov bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vo výroku postupom podľa
§ 387 Ods. 1,2 CSP potvrdené a to aj čo do správneho výroku o trovách konania.

18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 ods. 1

CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej bola priznaná plná náhrada trov odvolacie konania
proti neúspešnému žalobcovi, O výšky týchto trov v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP bude rozhodnuté
samostatným uznesením sudu prvej inštancie, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).