Rozsudok Judgement was issued on Thursday, January 30, 2013

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 12C/391/2001

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7201899132
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:OSKE2:2013:7201899132.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Alenou Mikovou vo veci Ž.X. S.. G. S., H.. XX. X. XXXX, C. Q.

XX, E. X. Z. Z. S., H.. XX. X. XXXX, C. Q. XX, E. T. E. X. Ú. S., K. N. B. Q. E., X. K. S., H.. X. XX.
XXXX, C. Q. XX, E., všetci zastúpení Advokátkou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, s.r.o. so sídlom
Rázusova 1, Košice, IČO: 36 588 725 proti žalovaným X. V. H. F.. S. E., Q. XX, E., P.: XX XXX XXX,
zastúpený JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou som sídlom Kováčska 32, Košice X. T. K. E., Q. XX,
E., P.: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Radkom Timkaničom, advokátom so sídlom Jakobyho 19, Košice
X. K. Q. - Z. N. K., S. X, C. v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch

r o z h o d o l :

Žalobu proti žalovanému v 2. a 3. rade sa zamieta.

Nárok žalobcov v 1., 2., a 3., rade na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanému
v 1. rade je čo do základu dôvodný.

Vo vzťahu medzi žalobcami v 1., 2., 3., rade a žalovaným v 2., 3., rade žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania.

Štát nemá právo na náhradu trov konania a zaplatenie súdneho poplatku voči žalovaným v 2. a 3. rade.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia sa v konaní domáhajú náhrady škody a nemajetkovej ujmy voči žalovaným z dôvodu úmrtia
Z.. A. S., ktorým bol manželom žalobkyne
-2- 12C 391/01-617

v 1. rade, otcom žalobcov v 2. a 3. rade, a ktorý zomrel dňa 28. 6. 2000 v zdravotníkom zariadení

žalovaného v 1. rade. Zodpovednosť žalovaných v 1. a 2. rade žalobcovia vyvodzujú z ustanovenia
§ 420 ods. 1, 2 Obč. zák., keď k úmrtiu ich blízkeho príbuzného malo dôjsť v dôsledku nesprávneho
postupu zdravotníckych pracovníkov žalovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti Z.. S.. V
prípade žalovaného v 3. rade jeho zodpovednosť za vzniknutú ujmu má vyplývať z ustanovení zákona č.
58/69Zb.ozodpovednostizaškoduspôsobenúrozhodnutímorgánuštátu,atoznesprávnehoúradného
postupu príslušníkov policajného zboru.
Žalobkyňa uviedla, že jej nebohý manžel Z.. S. C.ol od roku 1994 liečený na diabetes, neskôr utrpel

náhlu mozgovú príhodu, v dôsledku čoho bol od roku 1999 na invalidnom dôchodku. Spôsob života
rodiny bol prirodzene obmedzený zdravotným postihnutím Z.. S., najmä po mozgovej príhode, napriek
tomu ako partneri a rodina fungovali normálne, mali dobré vzťahy, spoločne sa starali o maloleté deti
pochádzajúce z ich vzťahu - žalobcov v 1. a 2. rade, nebohý sa aktívne venoval staršej dcére žalobkyniv 3. rade, ktorú vodieval na záujmové krúžky, učil sa s ňou. Je pravdou, že mal problémy s nadužívaním
alkoholu, ktorý vzhľadom na svoj zdravotný stav požíval vo väčšej než v prípustnej miere, napriek
tomu ich rodinný život bol založený na intenzívnych emocionálnych vzťahoch a jeho neočakávané

úmrtie všetkých veľmi poznačilo, zvlášť vtedy maloletú žalobkyňu v 3. rade, ktorá musela podstúpiť aj
ambulantnú psychiatrickú liečbu. Žalobkyňa vypovedala, že dňa 11. 4. 2000 našla svojho nebohého
manžela v kritickom zdravotnom stave, keď nekomunikoval, nebol schopný pohybu, ležal na posteli, bol
pomočený, defekoval pod seba. Na základe jej telefonátu sa dostavili zamestnanci žalovaného v 2.
rade, osádka sanitného vozidla vrátane lekára a zdravotnej sestry. Bolo konštatované, že pacient trpí

hypoglykémiou a bola mu podaná glukóza a magnézium. Takýto zdravotný stav Z.. S. nebol neobvyklý,
často bola k nemu privolaná rýchla zdravotná služba, pričom po podaní liečby sa jeho zdravotný
stav rapídne zlepšoval. V predmetný deň sa tak však nestalo, jeho zdravotné ťažkosti pretrvávali. Z
uvedených dôvodov kontaktovala známeho interného lekára Z.. Č., ktorý z opisu zdravotného stavu
usúdil, že by bolo vhodné jej manžela hospitalizovať. Opakovane volala záchrannú službu, kde v
komunikácii s pracovníčkou na dispečingu bola uistená, že manžel bude hospitalizovaný. Záchranná

služba, sa druhýkrát dostavila už bez lekára, osádke vozidla pomáhala zniesť manžela do sanitky,
nakoľko nebol schopný sa samostatne pohybovať. V tom čase sa jej maloleté deti (žalobcovia v 2. a
3. rade) zdržiavali u jej matky, preto po odvoze manžela, odišla z miesta ich spoločného bydliska k
svojej matke za deťmi. Na ďalší deň zistila, že napriek nepriaznivému zdravotnému stavu jej manžel
nebol hospitalizovaný v zdravotníckom zariadení žalovaného v 1. rade. Potom, čo bola odmietnutá jeho

hospitalizácia, bol ponechaný bez pomoci pred vchodom ich obytného domu (nemal kľúče od bytu), kam
ho mali prepraviť zo zdravotníckeho zariadenia žalovaného v 1. rade službukonajúci policajti žalovaného
v 3. rade. Podľa jej informácii bol manžel z vozidla násilím vytiahnutý, ponechaný na lavičke pred domom
uprostred noci, odkiaľ bol v skorých ranných hodinách dňa 12. 4. 2000 odvezený rýchlou zdravotnou
službou, ktorú privolala ich suseda pani Kapuriková. Zamestnanci žalovaného v 2. rade priviezli jej

manžela opätovne do zdravotníckeho zariadenia žalovaného v 1. rade. Tam bol hospitalizovaný najprv
na psychiatrickom oddelení, následne 13. 4. 2000 preložený na interné oddelenie,
-3- 12C 391/01-618

neskôr na septické oddelenie, kde dňa 28. 6. 2000 zomrel na obojstranný hnisavý zápal pľúc.
Žalovaný v 1. rade napriek tomu, že u pacienta Z.. S. išlo o život ohrozujúci stav, tomuto neposkytol
adekvátnu liečbu. Tiež si neoveril, či sa v mieste bydliska pacienta nachádza niekto, v koho starostlivosti
môže byť pacient ponechaný. Žalovaný v 2. rade tiež nedodržal postup lege artis pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti, keď podmienky na hospitalizáciu boli už pri prvom výjazde k Z.. S.. Druhýkrát sa
záchranná služba dostavila bez lekára a sú pochybnosti, či zamestnanci žalovaného v 2. rade poskytli
lekárom na centrálnom príjme žalovaného v 1. rade informácie o prvom výjazde a oboznámili ich so
zisteným zdravotným stavom Z.. S., čo mohlo viesť aj k prípadnému nesprávnemu postupu pri liečbe.
Žalovaný v 3. rade mal odmietnúť prevoz pacienta z nemocnice, keďže nemal oprávnenie takýmto

spôsobom konať a ponechal pacienta na ulici bez zistenia, či sa dostane do domáceho ošetrenia.
ŽalobcovsosobouZ..A.S.N.iazaliintenzívneapevnésociálne,kultúrneaemotívneväzbyplynúcezich
súkromného a rodinného života. V dôsledku smrti nebohého prežívali žalobcovia pocity úzkosti, smútku,
stratili možnosť viesť s nebohým súkromný život a sú prirodzene ochudobnení o vzťahy s jedným z
najbližších rodinných príslušníkov, o stratu lásky, podpory. Protiprávnym konaním žalovaných došlo k

nenávratnému zániku interpersonálnych väzieb predstavujúcich základ súkromného života žalobcov a
tým k intenzívnemu zásahu aj do ich osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný život. Následky
zásahu do osobnostných práv žalobcov, nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, keďže
žiadna forma morálneho zadosťučinenia nepostačuje na primerané vyváženie a zmierenie vzniknutej
nemajetkovej ujmy na osobnosti žalobcov. Titulom nemajetkovej ujmy si žalobcovia uplatnili nárok na

finančné odškodnenie vo výške XX.XXX,XX eur, ktorý uplatňujú v rovnakom pomere voči žalovaným,
ktorí sú zodpovední za vzniknutú ujmu spoločne a nerozdielne podľa ust. § 438 ods. 1 Obč. zák..
V súvislosti úmrtím Z.. S. žalobkyňa v 1. rade vynaložila na náklady spojené s pohrebom sumu vo výške
X.XXX,XX eur, z ktorej si náhradu v sume 2.024,40 eur uplatňovala voči žalovaným podľa ust. § 449
ods. 2 Obč. Zák.. V čase úmrtia mal Z.. S. vo vzťahu k žalobcom vyživovaciu povinnosť, preto žalobcovia

žiadali, aby žalovaní boli zaviazaní spoločne a nerozdielne na úhradu peňažného dôchodku každému
zo žalobcov mesačne vo výške XX,XX eur od 29. 6. 2000, v súlade s vtedy platným znením ust. § 448
ods. 1, 2 Obč. zák. (s účinnosťou od 1. 8. 2004 ide o nárok na pozostalostnú úrazovú rentu)... F. Š. N.o svojej účastníckej výpovedi ako štatutárny zástupca žalovaného v 2. rade uviedol, že Z.. A.
S. bol jeho dlhodobým známym, mal aj mnoho známych medzi lekármi, jeho zdravotné problémy bol
tiež známou skutočnosťou, pričom v prípade potreby mu bola vždy poskytnutá nadštandardná liečba. V

čase prvého kontaktu dňa 11. 4. 2010, keď sa na základe telefonátu jeho manželky, žalobkyne v 1. rade
dostavila rýchla zdravotná služba s lekárom Z.. Š., C. T. K. D. L. X,X, Č. H. D. S. H., E. C. H. A. X B. X
V. T. Č.. S. F. Z.. Š. bola adekvátna. Pokiaľ je pacient privezený do
-4- 12C 391/01-619

zdravotníckeho zariadenia posádka vozidla má vždy predložiť ošetrujúcemu lekárovi záznamy z
každého výjazdu a pokiaľ odváža pacienta zo zdravotníckeho zariadenia do domácej starostlivosti,
musí ho odovzdať do starostlivosti príbuzných, nikdy nemôže ponechať pacienta bez pomoci. Pokiaľ
sa druhý výjazd sanitného vozidla rýchlej zdravotníckej služby realizoval bez lekára, vychádzalo sa zo

stavu pacienta, ktorý si nevyžadoval prítomnosť lekára, nebol v bezvedomí. Zo strany zamestnancov
žalovaného v 2. rade bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, preto namietal zodpovednosť za
vzniknutú škodu.

Žalovanýv3.radevpísomnomvyjadreníuviedol,žepolicajnýzborbojujeprotiprotispoločenskejčinnosti

určitýchskupínobyvateľstvavsúladesozákonnouúpravou,alenevykonávazdravotníckuanizáchrannú
činnosť. Z.. S. nebol obeťou žiadneho protispoločenského konania, policajti neboli oprávnení voziť
menovaného v služobnom vozidle, nedošlo k žiadnemu služobnému zákroku voči manželovi žalobkyne,
teda nedošlo ani k zásahu do jeho práv. Policajti neporušili ani žiadne ustanovenia zákona o zdravotnej
starostlivosti a o ochrane zdravia ľudí, preto nemôžu niesť akúkoľvek zodpovednosť za vzniknutú škodu.

Pretože žalovaný v3. rade sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, žiadal žalobu voči nemu
zamietnuť.

Svedkyňa Z.. E. Š., E.orá poskytovala dňa 11. 4. 2000 o 15.04 hod. prvú pomoL. Z.. S. vypovedala,
že pacienta poznala, mala vedomosti o jeho dlhodobých problémoch s alkoholom. Pacient nebol v

bezvedomí, ako to uvádzala jeho manželka, ale ťažko komunikoval, defekoval pod seba, bol pomočený.
Diagnostikovala hypoglykémiu, poskytla mu prvú pomoc podaním glukózy a magnézia, zdržali sa na
mieste 20 minút. Stav pacienta sa zlepšil, bol schopný riadne komunikovať, celý čas pri tom sedel. K
otázke hybnosti pacienta sa vyjadriť nevedela, keďže takéto úkony od pacienta nežiadali. Pre prípad
ďalšej destabilizácie, doporučila manželke opätovne kontaktovať zdravotnícke zariadenie. U pacientov,

ktorí trpia diabetom a nedodržujú diétu, ako to bolo aj v prípaM. Z.. S., A. Z.ožné, že dôjde k zhoršeniu
zdravotného stavu, preto predpokladala, že prípadná hospitalizácia by bola preventívneho charakteru
za účelom nastavenia na správnu liečbu.
Ďalší zamestnanci žalovaného v 2. rade (osádka sanitného vozidla), ktorí prišli do kontaktu s Z.. S.
dňa 11. 4. 2000, si nepamätali na zdravotný stav pacienta, svedoE. Š., ktorý pacienta transportoval na

centrálny príjem žalovaného v 1. rade uviedol, že v prípade odovzdania pacienta službukonajúcemu
lekárovi zdravotníckeho zariadenia sa tiež odovzdávala lekárska správa z výjazdu. A je teda
pravdepodobné, že tak urobili aj v prípade Z.. S..

Z.. S. bol na základe druhého telefonátu žalobkyne privezený sanitným vozidlom na centrálny príjem

žalovaného v 1. rade o 19.43 hod., zdravotnú starostlivosť poskytovala Z.. Z. X.á, zamestnanec IV.
Internej kliniky žalovaného v 1. rade. Vypovedala, že si nespomína, či jej boli predložené osádkou
sanitného vozidla rýchlej zdravotnej služby zdravotné záznamy o vyšetrení pacienta, pokiaľ sa tak stalo,
určite z nich vychádzala. Z jej zdravotného záznamu o vyšetrení Z.. S. vyplývajú okrem iného tiež údaje,
že pacient

-5- 12C 391/01-620

podľa vyjadrenia záchrannej zdravotnej služby od popoludnia nekomunikuje, je pri vedomí, komunikuje

nezrozumiteľne, dezorientovaný, pasívna poloha, difúzne bronchitické fenomény bez známok stázy. Po
vyhodnotení výsledkov vyšetrení pacienta, ktoré však nezahrňovalo krvný obraz ani röntgen hrudníka,
lebo nepovažovala tieto vyšetrenia za potrebné, urobila záver, že pacient si nevyžaduje hospitalizáciu
na internom oddelení. Poruchy vedomia si vysvetľovala tým, že išlo o chronicky chorého pacienta sdiabetom a alkoholovou anamnézou, v krvi mu bolo zistených v čase vyšetrenia 0,25 promile alkoholu.
Pretože si sama nebola istá, na objasnenie príčin porúch vedomia odoslala pacienta na ďalšie odborné
vyšetrenia. Opakovane sa s pacientom dostala do kontaktu po vykonaní týchto vyšetrení o 1.30 hod dňa

12. 4. 2000. Lekárske správy traumatológa, psychiatra, neurológa konštatovali len existenciu známych
ochorení (bez úrazu, predelirantný stav, stav po cievnej mozgovej príhode), nevyplynula z nich potreba
hospitalizácie, preto bol pacient z neurologickej ambulancie odoslanÝ. Z.. K. domov o 0.50 hod. dňa
12. 4. 2000 sanitným vozidlom. Odtiaľ bol privezený späť na centrálny príjem, pretože doma nik nebol a
pacient nemal kľúče od bytu. Z.. X. uviedla, že na základe výsledkov vyšetrení ustálila, že život pacienta

nie je ohrozený, so zisteniami oboznámila Z.. C., ktorý v tom čase vykonával službu konziliárneho lekára
interného oddelenia, ktorý prijatie pacienta odporučil. Následne kontaktovala Z.. O., jej nadriadeného
službukonajúceho lekára na jednotke intenzívnej starostlivosti, ktorý uviedol, že pacient si hospitalizáciu
nevyžaduje a odporučil odvoz pacienta orgánmi policajného zboru. Preto telefonovala na záchytnú
stanicu, kam chcela pacienta odoslať, keďže mu chcela pomôcť, aby nebol sám, nakoľko však nebol v
stave opitosti, službukonajúci lekár záchytnej stanice uviedol, že pacient nebude prijatý na umiestnenie,

preto požiadala privolanú policajnú hliadku, aby zabezpečila odvoz pacienta domov. Nepamätala sa, či
policajnú hliadku informovala o tom, že pacient nemá kľúče od bytu a nik nebol v mieste jeho bydliska,
považovala to však za pravdepodobné. V priebehu času od momentu prvého kontaktu s pacientom
sa podľa jej názoru stav pacienta zlepšil. Z časových záznamov žalovaného v 2. rade vyplýva, že k
odvozu pacienta policajným vozidlom došlo cca o 2.00 hod. dňa 12. 4. 2000 (sanitné vozidlo, z ktorého

pacient prestúpil do policajného vozidla, sa vrátilo na svoje stanovisko o 2.06 hod.). Opätovne bol Z..
S. privezený sanitkou na centrálny príjem dňa 12. 4. 2000 o 6.15 hod., keď bol nájdený susedou pred
domom na lavičke. Z centrálneho príjmu bol Z.. X. X.doslaný na Psychiatrickú kliniku žalovaného v 1.
rade, kde bol prijatý o 6. 30 hod.

Z lekárskej správy Kliniky úrazovej chirurgie Z.. P. C. zo dňa 11. 4. 2000 vyplýva, že pacient bol odoslaný
na vyšetrenie z internej ambulancie, je dezorientovaný, odpovedá nezrozumiteľne, stav bez úrazu,
predelirantný, odoslaný na psychiatrickú ambulanciu.
Vyšetrenie pacienta na psychiatrickom oddelení žalovaného v 1.rade vykonala Z.. Ľ. C.á, ktorá do
lekárskej správy zaznamenala, že pacient bol poukázaný po vyšetrení z internej ambulancie a kliniky

úrazovej chirurgie bez doprovodu, s pacientom nie je možný kontakt, reč nezrozumiteľná, bližšie
vyšetrenie nie je možné. Diagnostickým záverom sú poruchy psychiky

-6- 12C 391/01-621

zapríčinené užívaním alkoholu, psychotické symptómy nezistené. Pacient bol odoslaný na neurologickú
ambulanciu.
Svedok Z.. Q. K., ktorý vykonával neurologické vyšetrenie Z.. S., uviedol, že išlo o pacienta po mozgovej
príhode, čo vyplývalo aj z jeho zdravotných záznamov. Pacient komunikoval obmedzene, prejavovali

sa u neho poruchy psychiky zapríčinené požívaním alkoholu. Nevykonal všetky vyšetrovacie úkony,
ktoré od neho žiadal, bránil sa napr. vyšetreniu citlivosti, čo mohlo byť ovplyvnené tým, že bol pod
vplyvom alkoholu. Nezistil žiadne nové ani zhoršené staré neurologické ochorenie. Pacient bol schopný
samostatnej existencie, samostatne sa pohyboval, aj keď bol pohyb čiastočne obmedzený v dôsledku
mozgovej príhody. Pacient vedel o čom komunikuje s lekárom, reagoval na pokyny, nemal dôvod

pochybovať o tom, že rozumie informáciám, ktoré mu oznamuje, keď mu uvádzal, že ho sanitkou
odosiela domov.

Svedkovia F. O. B. L. L., ktorí pôsobili vo funkcii inšpektora na Obvodnom oddelení policajného
zboru E. - A. N. X. Z.. S.a zo zdravotníckeho zariadenia žalovaného v 1. rade na žiadosť MUDr. X..

S.odľa ich vyjadrení vykonávali odvoz pacientov, ak ich odvážali na záchytnú stanicu. Po príjazde
do zdravotníckeho zariadenia žalovaného v 1. rade boli službukonajúcou lekárkou požiadaní, aby
neodvážali pacienta na záchytnú stanicu, ale aby ho odviezli domov, vzhľadom na to, že ide o osobu
lekára. Pacient bol v tom čase v sanitnom vozidle, z ktorého sa na ich výzvu premiestnil do policajného
vozidla, overili si miesto jeho bydliska, ktoré bolo v jeho občianskom preukaze. Pacient sa z ich pohľadu

správal prirodzene, ďakoval im, že ho vezú domov. Keď ho priviezli pred dom, vravel, že síce nemá
kľúče, ale tvrdil, že jeho manželka je doma. Keď vystúpil z auta, šiel smerom k bráne bytového domu.
Oni s motorovým vozidlom odišli a pacienta stratili z dohľadu. Nemali vedomosť o tom, aby pacient bol
už predtým neúspešne sanitkou prevezený domov, kde sa nemal nikto držiavať.Z.. Z. O. L.., ktorý vykonával v deň 11. 4. 2000 službu na jednotke intenzívnej starostlivosti (JIS) u
žalovaného v 1. rade potvrdil, že ho telefonicky kontaktovala Z.. X., oboznamujúc ho s výsledkami

zdravotného vyšetrenia Z.. S., E.orého poznal ako chronického pacienta. Povedal jej, že pacient
nevyžaduje akútnu hospitalizáciu, a pretože ho tiež oboznámila, s tým, že bol sanitným vozidlom
privezený z miesta bydliska späť, nakoľko sa nikto doma nenachádzal, poradil jej, aby zavolala
políciu. Mal vedomosť, že konziliárny lekáQ. Z.. C. odporučil prijatie pacienta na jednotke intenzívnej
starostlivosti. On ako službukonajúci lekár na tomto oddelení však na základe oboznámených výsledkov

vyšetrení nevidel dôvody pre jeho prijatie.
Svedok Z.. A. C., ktorý v čase služby Z.. X. vykonával funkciu konziliárneho lekára na internom oddelení
potvrdil, že ho Z.. X. kontaktovala a oboznámila mu výsledky vyšetrení Z.. S. s tým, že on jej doporučil
hospitalizáciu pacienta. Zmienila sa, že starší lekár ho nechcel prijať na ich oddelení. Ďalej ho už však
nikto nekontaktoval. Z jeho pohľadu ho Z.. X. F.en prosila o radu, nie o odbornú konzultáciu. Konečné
rozhodnutie, pokiaľ

-7- 12C 391/01-622

Z.. X. H. Q., C. H. Z.. O.i ako lekárovi služby JIS.

SvedoE. Z.. A. Z.š, ktorý pôsobil vo funkcii primára na internom oddelení uviedol, že s Z.. S. sa dlhodobo
poznali, nebohý trpel vážnymi diagnózami, ktoré boli komplikované nadmerným užívaním alkoholu. Dňa
12. 4. 2000 o 22,00 hod. bol privolaný ako konziliár k lôžku Z.. S. v tom čase pacient nebol v bezvedomí,

bol však slabý, podávala sa mu infúzia. Ako sa pacient dostal na psychiatrickú kliniku vedomosť nemal,
avšak bol liečený na predelirantný stav, ktorý spadá pod toto oddelenie. Na základe vyhodnotenia
zdravotného stavu bolo rozhodnuté o preložení Z.. S. na interné oddelenie, kam bol preložený 13. 4.
2000.

Svedkyňa B. E., suseda žalobcov vypovedala, že nebohý Z.. S. bol dobrým človekom, vzorne sa staral
o deti, venoval sa rodine. Nosieval dcéru do školy, učil ju bicyklovať, taktiež z rozhovorov s ním vedela,
že je starostlivým otcom, keď sa bavili často o tom, že varí pre syna. V rozhodný deň videla pod lavičkou
pred domom v skorých ranných hodinách niekoho ležať. Všimla si, že je to Z.. S., preto ihneď zavolala
záchrannú službu. Z.. S.r mal na sebe len ľahké domáce oblečenie, bol v zlom stave, nekomunikoval.

Svedok N. O., T.estnanec žalovaného v 2. rade ako vodič sanitného vozidla vykonával odvoz Z.. S.
spred bytového domu, keď pacient ležal na lavičke, nebol schopný samostatného pohybu, hovoril iba
šeptom, nezrozumiteľne. Išlo o skoré ranné hodiny v tom čase bolo chladno, jemne popršalo.

Podľa oznámenia Slovenského hydrometeorologického ústavu teplota vzduchu sa v dňoch 11. 4. 2000
a 12. 4. 2000 pohybovala od 2°C do 15°C dopoludnia 12. 4. 2000 slabý dážď.

Odborné posudky (listinné dôkazy) vypracované na žiadosť žalobcov mimo konania Z.. A. N. L.., P., M.
B. Z.. C. E. L.., znalcom z odboru internej medicíny, vyhodnotili postup žalovaného v 2. rade ako lege

artis, aj keď už pri prvom výjazde zdravotný stav pacienta indikoval hospitalizáciu, čo by urýchlilo jeho
diagnostiku a liečbu. Oba posudky však tiež konštatovali, že konanie na centrálnom príjme žalovaného
v 1. rade nebol lege artis, pretože pacient mal byť vzhľadom na svoj zdravotný stav hospitalizovaný.
Obaja odborníci usudzovali, že už ku dňu 11. 4. 2000 prebiehali v organizme Z.. S. T.alové procesy, ktoré
by sa dôsledným vyšetrením boli zistili, avšak lekárka centrálneho príjmu zanedbala vyšetrenie krvného

obrazu a nevykonala ani RTG vyšetrenie hrudníka. Postup zdravotníckeho personálu žalovaného v 1.
rade obaja vyhodnotili ako podstatnú príčinu zhoršenia zdravotného stavu Z.. S., vedúceho k jeho smrti.
Z.. N. B.o svedok vypovedal, že pravdepodobne by vyšetrenie krvi ukázalo zvýšenú sedimentáciu, v
opačnom prípade bolo aj tak potrebné riešiť dezorientáciu pacienta, ktorá je konštatovaná tak v správe
neurológa, psychológa, ako aj pri príchode na centrálny príjem, teda že sa pacient vyjadruje

-8- 12C 391/01-623nezrozumiteľne,jepasívny,dezorientovaný.Alkoholvkrvipacientabolužlenzbytkový,ktorýnevyvoláva
poruchy vedomia. Ak nebola potvrdená jednoznačná príčina porúch vedomia, bolo nevyhnutné pacienta
hospitalizovať.

Z..E.vosvojejsvedeckejvýpovedizdôraznil,žepokiaľideopacientadiabetikashypoglykémiou,akobol
aj Z.. S., ktorý sa nepreberie po podaní príslušnej diabetickej liečby do plného vedomia, je nevyhnutné
pátrať po príčinách tohto stavu, pričom konštatovaná hladina zbytkového alkoholu v krvi pacienta 0,25
promile vzhľadom na osobu pacienta, ktorý pravidelne požíval alkohol, nemohla mať vplyv na jeho
zdravotný stav a stav jeho vedomia.

V súdnom konaní ustanovená znalkyňa Z.. M. F., znalec z odboru internej medicíny, odvetvia
pneumoftizeológie, bronchológie v znaleckom posudku uzavrela, že poskytovanie zdravotnej
starostlivosti zdravotníckym personálom žalovaného v 1. a 2. rade bolo v súlade so zásadou lege artis,
keď v čase 11. 4. 2000 klinický obraz pacienta vyplývajúci z vyšetrení na centrálnom príjme neindikoval
hospitalizáciu. Pacient bol metabolicky kompenzovaný, trpel závažnými ochoreniami známeho pôvodu,

stav po náhlej cievnej mozgovej príhode, hepatatopia, pankreopatia, chronický alkoholizmus, nebolo
potrebné vykonávať vyšetrenie RTG ani krvný rozbor. Príčinou úmrtia bol obojstranný zápal pľúc, pričom
nešlo o samostatné ochorenie, ale o následok polymorbidity pacienta s nutričnou dekompenzáciou a
sepsou. Podchladenie bolo jedným zo závažných príčin pôsobiacich pri vzniku náhleho chorobného
stavu pri už známej liečenej multimorbidite, to je však potrebné dávať do súvisu s absenciou kontaktu

s rodinnými príslušníkmi pacienta Z.. S., E.torý prišiel bez sprievodu, bez kľúčov, bez telefonického
kontaktu, kam pacienta poukázať po vyšetrení. Nesúhlasila so stanoviskom Z.. N. B. Z.. E., keď záverom
o existujúcom zápalovom procese v tele pacienta už pri jeho príchode dňa 11. 4. 2000 nezodpovedali
výsledky vyšetrení, pričom RTG vyšetrenie a krvný rozbor, znalkyňa nepovažovala za potrebné. Navyše
zosprávyo vyšetrenípacientazodňa13.4.2000vyplývallenmožnývýskytbronchopneumónievpravo.

Zhodné závery ako Z.. F., N.yslovil vo svojom posudku aj ďalší v konaní ustanovený znalec z odboru
internej medicíny, ftizeológie Z.. D. K., ktorý vyhodnotil postup žalovaných v 1. a 2. rade ako postup
lege artis. Aj keď uviedol, že vzhľadom na stav pacienta bolo vhodné vykonať aj krvný rozbor a
RTG vyšetrenie, výsledky vyšetrení, ktoré boli vykonané na centrálnom príjme Z.. X., nesvedčili pre

začínajúci zápalový proces, aj röntgenové vyšetrenie po prijatí pacienta dňa 13. 4. 2000 vykazovalo len
podozrenie na zápalový proces. Pacient spočiatku od 15,00 hodiny dňa 11. 4. 2000 vykazoval symptómy
hypoglykémie, vysokého krvného tlaku, prejavy poruchy vedomia a motoriky. Postupne v priebehu dňa
ustúpili diabetické ťažkosti, pretrvávala zhoršená komunikácia, dezorientácia, poruchy motoriky, keď
psychiater a neurológ konštatovali, že ide o stav pacienta plynúci z jeho známych ochorení a pacient

nevyžaduje hospitalizáciu.
Dňa13.4.2000bolokonštatovanépodozrenienazápalpľúc,horúčka,zvýšenáhodnotabielychkrviniek,
pričom k tomuto zápalovému procesu prispel nepochybne pobyt pacienta vonku v chladnom počasí,
ktorý ale nesúvisí s postupom lekárov a zdravotníckych pracovníkov v predhospitalizačnej fáze. Závery
lekárov

-9- 12C 391/01-624

Z.. E. B. Z.. N. X. S.ravdepodobnej existencii zápalového procesu už ku dňu 11. 4. 2000 majú len

hypotetický základ, keďže z vyšetrenia pacienta sa nedala vyvodiť takáto respiračná symptomológia,
pacient nemal kašeľ ani vykašliavanie, mal normálnu srdcovú frekvenciu, normálnu saturáciu kyslíka,
nemal bolesti na hrudníku, a bronchitické fenomény môžu byť iba prejavom sekrétu v prieduškách
aj nehnisového. Terminálny obojstranný zápal pľúc, ktorý bol príčinou úmrtia pacienta nesúvisel s
podozrením na zápal pľúc pri prijatí ani s postupom lekárov a zdravotníckych pracovníkov. Išlo o zápal

pľúc v dôsledku možnej aspirácie, alebo ako súčasť a dôsledok septického stavu alebo hromadenia
sekrétu v prieduškách alebo nozokomiálny zápal pľúc.
Pokiaľ išlo o riešenie porúch vedomia, mal za to, že Z.. E. B. Z.. N. H. M. Ú., Ž. Z.. X. zabezpečila ďalšie
konziliárnevyšetrenianeurológa,psychiatra,ktorímaliobjasniťzdravotnýstavpacienta,atíkonštatovali,
že pacient hospitalizáciu nevyžaduje. Poruchami vedomia, ktoré nemajú internú príčinu, sa zaoberajú

iné odbory, pričom vychádzal zo správy psychiatra a neurológa, podľa ktorých hospitalizácia nebola
potrebná.Obdobný záver ako Z.. N. B. Z.. E. N.yslovila vo svojom posudku podaným mimo konania na
žiadosť žalobcov aj X. F. U. V. E. N. S.. Odborní garanti z internej kliniky a kliniky anesteziológie a
resustitácie v posudku uviedli, že stav po ťažkej hypoglykémii s bezvedomím nejasnej dĺžky patrí do

nemocničného ošetrenia. Posudok konštatuje, že pri príjme Z.. X. opomenula vykonanie štandardných
interných vyšetrení - zmeranie telesnej teploty, krvné rozbory, RTG pľúc vzhľadom na posluchový
nález, avšak tieto opomenutia nie sú v priamej príčinnej súvislosti so smrťou pacienta. Za non lege
artis postup je považovaná nehospitalizácia pacienta s kvalitatívnou poruchou vedomia a jeho odvoz
do domáceho ošetrenia policajným vozidlom. Zdôrazňuje sa pochybenie Z.. O., ktorý bez toho, aby

pacienta videl a vyšetril, rozhodol, že jeho hospitalizácia, nie je potrebná. Avšak tento postup nebol
hlavnou príčinou podstatného zhoršenia zdravotného stavu vedúceho k jeho smrti, keďže Z.. S.
trpel množstvom závažných život bezprostredne ohrozujúcich ochorení komplikovaných závislosťou
na alkohole, nedodržiaval liečebný diétny režim, svoju úlohu zohralo aj podchladenie pacienta pri
čakaní pred domom v noci zo dňa 11. 4. 2000 na 12. 4. 2000. Nakoľko k úmrtiu došlo až 76 dní od
prijatia pacienta a konštatovaných odborných pochybení, keď hlavná príčina smrti obojstranný hnisavý

zápal pľúc môže mať a aj s najväčšou pravdepodobnosťou mal príčiny i v iných okolnostiach, akými
sú znehybnenie na lôžku, možnosť vdýchnutia zvratkov, potravy, infekcia nemocničným bakteriálnym
kmeňom, prenos infekcie z preležanín, z odborného hľadiska nebola dovodená príčinná súvislosť medzi
non lege artis postupom zamestnancov žalovaného v 1. rade a úmrtím Z.. S..

NaúčelyodstráneniaodbornýchrozporovosprávnostipostupupriposkytovanízdravotnejstarostlivostP.
Z.. S. C.ol nariadený kontrolný znalecký posudok Institutem postgraduálního vzdélávaní ve zdravotnictví
Praha. Členmi znaleckého kolektívu boli lekári z odboru posudkového lekárstva, psychiatrie, neurológie,
internej medicíny. Znalecký posudok vychádzal
-10- 12C 391/01-625

z rešpektovania zásady, že liečebné postupy pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi je
nevyhnutné posudzovať vždy z pohľadu „ex ante", teda na základe informácií, ktoré mali k dispozícii
zdravotnícki pracovníci v čase rozhodovania o ďalšom lekárskom postupe.

V prípade žalovaného v 2. Q. - T. K. E. C.olo konštatované zachovanie postupu lege artis, aj keď
vhodnejším sa javilo už pri prvom kontakte s pacientom previesť Z.. S. H.a hospitalizáciu. Tu však vzal
znaleckýústavnazreteľ,žesajednaloopacienta,ktoréhoZ..Š.M.brepoznala,zjehoanamnézyvedela,
že je to nedisciplinovaný pacient mávajúci problémy s hypolykémiou, prítomná manželka pacienta
bola poučená, že v prípade, ak sa stav nezlepší, je potrebné kontaktovať lekára, podaná liečba bola

adekvátna.
Zdravotnú starostlivosť poskytovanú Z.. S. Ž.lovaným v 1. rade dňa 11. 4. 2000 znalecký posudok
vyhodnotil ako postup non lege artis, pretože zdravotný stav pacienta si vyžadoval jeho hospitalizáciu
k objasneniu príčiny porúch vedomia, na oddelení internom alebo neurologickom. Znalecký ústav
nesúhlasil zo závermi znalcov Z.. F. B. Z.. D., že stav pacienta si nevyžadoval hospitalizáciu, keď

poukazuje na neúplnosť vyšetrení neurológa(Z.. K.) a psychiatQ.(Z.. C.), ktorí napriek skutočnosti,
že vo svojich lekárskych správach zaznamenávajú poruchy vedomia, nespoluprácu pacienta pri
vyšetrovacích úkonoch, nemožnosť komunikácie s pacientom, uzatvárajú vyšetrenie s tým, že pacient
netrpí žiadnym nezisteným ochorením a nie je potrebná hospitalizácia pacienta. Z obsahu posudku
vyplýva, že pokiaľ nie je možné vyšetriť pacienta pre nespoluprácu, nie je možné vyvodiť ani záver, že

napriek poruchám vedomia, žiadnym novým ochorením netrpí. Vychádzajúc zo zdravotných záznamov,
údajov o konzumovanom alkohole, zistenej hypoglykémii, pretrvávajúcich poruchách vedomia, znalecký
ústav usudzuje, že Z.. S. dňa 11. 4. 2000 trpel komplikáciami chronického alkoholizmu Wernického
encefalopatiou, možnou diagnózou bola aj diagnózia delírium tremens, na ktorú by bolo možné
usudzovať z toho, že dňa 13. 4. 2000 po dvojdennej abstinencii sú popisované prejavy ako hypertenzia,

vysoký krvný tlak 220/120, dezorientovanosť, nezrozumiteľné odpovede, teplota, hrubý tras tela. Tým,
že nedošlo k hospitalizácii pacienta oddialila sa možnosť stanovenia diagnózy a začiatok účinnej liečby.
V čase prijatia Z.. S. dňa 12. 4. 2000 bola už možnosť zvrátiť liečbou jeho smrť len hypotetická. V
tom čase už bolo uvažované aj nad komplikáciami chronického alkoholizmu, liečebne však už nebolo
možné zasiahnuť. Pobyt pacienta vonku dňa 12. 4. 2000 nepochybne prispel k postupnému zhoršovaniu

zdravotnému stavu a hlbokému podchladeniu, čo malo určite vplyv na následný rozvoj závažných
infekčných komplikácii. Príčina úmrtiB. Z.. S., obojstranný hnisavý zápal pľúc, bola multifaktoriálna,
keďže išlo o kombináciu znehybnenia pacienta so zhoršenou pľúcnou ventiláciou a hromadením krvi v
pľúcach, prenos infekcie z dekubitov, zníženie obranyschopnosti organizmu pri poruche metabolizmua neurologické postihnutie mozgu (encefalopatia). Pre chýbajúcu časovú súvislosť, keď pacient zomrel
až po viac ako dvoch mesiacoch od prijatia, znalecký ústav uviedol, že postup lekárov na centrálnom
príjme sa nedá jednoznačne označiť za hlavnú príčinu podstatného zhoršenia zdravotného stavV. Z..

S. vedúceho k jeho smrti.
VovzťahukustanoviskuZ..N.B.Z..E.,Ž.Z..S.V.ždňa11.4.2000trpelzápalovýmochorením,znalecký
ústav uviedol, že sa jednalo
-11- 12C 391/01-626

o závery vychádzajúce len z hypotézy, pričom pri prvom kontakte s pacientom nič nesvedčilo pre neskôr
diagnostikovaný zápal pľúc. Posluchový nález ako vezikulárne(sklípkové) dýchanie s bronchytickými
fenoménmi je bežným nálezom u polymorbídnych interných pacientov, ako bol Z.. S.. F. L. S. Z.. X.
vykonala z hľadiska svojej pozície a svojich skúseností všetky potrebné vyšetrenia, odoslala pacienta na
potrebné vyšetrenie v záujme zistenia porúch vedomia. Starší lekár v službe (Z.. O.) S.acienta nevyšetril,

ale len na základe telefonickej konzultácie ho nariadil odoslať domov.
Poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným v 1. rade od hospitalizácie pacienta dňa 12. 4. 2000
do dňa jeho úmrtia bol vyhodnotený znaleckým ústavom ako postup lege artis.

Žalovaný v 1. rade nesúhlasil so záverom znaleckého ústavu, že nepostupoval lege artis, keď

nehospitalizoval pacienta a nevyužil dostupné diagnostické metódy, keď ani nebolo uvedené, aké
diagnostické metódy to mali byť, a napádal správnosť hypoteticky stanovenej diagnózy pacienta
Wernickeho encefalopatie argumentujúc, že pacient netrpel jej symptómami - kvalitatívnou poruchou
vedomia s dezorientáciou, zmätenosťou, nekľudom, obmedzením spontánnej reči. Žalovaný 1. rade
uvádza, že pokiaľ poskytovanie zdravotnej starostlivosti od 12. 4. 2000 je hodnotené ako lege artis, aj

ďalšie vyšetrenia, ktoré teoreticky mohli byť urobené, aj keď nebolo upresnené o aké sa jedná, v čase od
1.30 hod do 4.30 hod. dňa 12. 4. 2000, v ktorom čase bol pacient mimo nemocnice, a urobené neboli,
nemohli mať žiadnu príčinnú súvislosť so smrťou pacienta, keď už v skorých ranných hodinách dňa 12.
4.2000bolpacientdiagnostikovanýaliečenýlegeartis.Ajvprípade,akbysapripustilo,žehospitalizácia
bola nevyhnutná za účelom objasnenia porúch vedomia, nežiadúci pobyt nebohého nemohol zapríčiniť

smrť pacienta bez iných vážnejších komplikácii, pričom žalovaný v 1. rade nezapríčinil, že sa pacient
nedostal do domáceho ošetrenia. Pokiaľ znalecký ústav pripúšťa, že na internom oddelení nemusel
byť pacient akútne hospitalizovaný, aj keď mal byť určite hospitalizovaný v nemocnici, z toho žalovaný
vyvodzuje, že ak sa po hospitalizácii dňa 12. 4. 2000 rozvinuli u pacienta najmä choroby dýchacích
ciest a na zápal pľúc napokon pacient aj zomrel, je možné uzavrieť, že nebola nutná hospitalizácia ani

na psychiatrickom alebo neurologickom oddelení, keďže sa u neho žiadne akútne psychiatrické alebo
neurologické problémy po hospitalizácii nevyskytli.
Súčasne žalovaný v 1. rade namietal zákonnosť nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy titulom
ochrany osobnosti podľa ustanovenia § 11 Obč.zák.., ktoré právo nie je upravené ako nárok na náhradu
škody, z čoho žalovaný v 1. rade vyvodzuje, že platná právna úprava neuvažuje s inými nárokmi

pozostalých, než tými, ktoré sú upravené v Šiestej časti Občianskeho zákonníka o náhrade škody v
ust. § 448 až § 449 Obč. zák.. Platná právna úprava pozná len bolestné, ktoré patrí poškodenému,
neupravuje duševné útrapy zo smrti blízkej osoby, ktoré majú byť odškodnené podľa návrhu žalobcov.
Pričom, ak niekto utrpel traumu v dôsledku reakcie na správu o úmrtí blízkej osoby, za ktorú škodu
zodpovedá škodca z iného právneho dôvodu, nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a

škodou vzniknutou zo skutočnosti, ktorá je už sama následkom spôsobenej škody.

Podľa§420ods.1,2Obč.zák.,každýzodpovedázaškodu,ktorúspôsobilporušenímprávnejpovinnosti.
Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo
-12- 12C 391/01-627

fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto
osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa

pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Podľa § 420 ods 3 Obč. zák. zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.Zodpovednosť za škodu v zmysle citovaných zákonných ustanovení je daná, ak došlo ku škode v
príčinnej súvislosti s konaním (opomenutím) subjektu zodpovedného za jej vznik, ktorý svojím konaním
(opomenutím) porušil právnu povinnosť. Povinnosťou zdravotníckych zariadení a ich zdravotníckych

pracovníkov je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v súlade so zásadou „lege artis", teda v
súlade s najvyššie dosiahnutým súčasným stavom vedeckého poznania, ktorý v konkrétnych reálnych
podmienkach predstavuje najlepší reálne dostupný lekársky postup.
Povinnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti v súlade so zásadou lege artis vyplývala v čase jej
poskytovania Z.. S. z ust. § 4 zák.č. 277/94 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, podľa ktorého každý má

právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti vrátane liekov a zdravotníckych pomôcok. Zdravotnú
starostlivosť poskytujú zdravotnícke zariadenia v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej
vedy a inými biomedicínskymi vedami.
Podľa ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona ústavná (zdravotná) starostlivosť sa poskytuje v lôžkových
zariadeniach, ak zdravotný stav pacienta vyžaduje takú starostlivosť, ktorú nie je možné poskytovať
ambulantne. Súčasťou ústavnej starostlivosti je aj ústavná pohotovostná služba.

Je nepochybné, že ošetrujúci lekári a ostatný zdravotnícky personál, ktorí prišli do kontaktu s Z.. S. dňa
11. 4. 2000 boli zamestnancami žalovaného v 1. a 2. rade. Z odborných posudkov MUDr. Krahulca,
MUDr. Vozára, ich výpovedí ako svedkov, odborného posudku X. F. U. V. E. N. S., T.naleckých posudkov
Z.. D., Z.. F. B. E. T. S. P. S. N. N. T. N. S. A. T., Ž. Z.. S. C. S. S. R. H. N. T. X. V. E. K. S. M. XX. X.

XXXX N. T. S. N.. R. K. H. X. S. F. F. Q. T. K. H., T. E. M. C. H. S. H. X. H. L. S. Ž. N. X. Q.. Z.. X. S. N. S.
N. B. S. F., N. T. T. H. S. S. N., X. S. H. Ď. N., E. S. B. H. E. Ú. L., S. B. B. H.. S. T. Z.. F. B. Z.. D. S. N.
P. N. N. K. K. T. E. S. (S., H., Ú. L.) T. E. B. X. S. S., K. Z.. E., Z.. N.r ich nepovažovali za dostačujúce,
keďže správy psychiatra i neurológa len odkazovali na už existujúce diagnózy, stav po požití alkoholu,
ktorý pacient v daný deň uvádzal a lekári nemali ďalšiu snahu o vyšetrenia, ktoré by preukázali príčinu

pretrvávajúcich porúch vedomia. To zhodne vytýka žalovanému
-13- 12C 391/01-628

v 1. Q. B. S. X. F. U. V. E. N. S. (S.ent s hypoglykémiou a s bezvedomím trvajúcim bližšie neurčitú dobu,
malbyťhospitalizovanýZ..K.Z.X.S.H.P.N.X.).T.Ú.P.S.N.N.T.N.S.S.H.H.B.H.K.S.B.H.,E.H.H.
S. H. S. S. A. K., B. V. M. K. S. H. K. X. B. H. M. H. D.. T. T. S. Z.. F. B. B. Z.. D. vyplýva, že sa nezaoberali
vyhodnotením zdravotného stavu pacienta z hľadiska neurologického a psychiatrického, keďže k tomu
nemali ani potrebnú odbornosť, a uspokojili sa len so skutočnosťou, že pacient bol konziliárne vyšetrený,

a podľa názoru lekárov neboli pre hospitalizáciu dôvody. Je tiež zrejmé, že po odoslaní pacienta zo
zdravotníckeho zariadenia v sprievode polície sa tento nedostal domáceho ošetrenia, ale strávil približne
4 hodiny v chladnom počasí v ľahkom oblečení vonku pred domom, odkiaľ ho v zlom zdravotnom stave
vyzdvihli pracovníci žalovaného v 2. rade.
Vyjadrenia žalovaného v 1. rade, že poruchy vedomia sa u pacienta nevyskytovali resp. ustúpili a teda

nebola nutná jeho hospitalizácia z týchto dôvodov ani dňa 11. 4. 2000 ani v ďalších dňoch, sú v priamom
rozpore s obsahom ním vyhotovených zdravotných záznamov, ktoré sa týkajú vyšetrenÍ. Z.. S., B. E. N.
K. T. B. N. S. T. Ú.. Z.. X. C. S. N. XX.XX K. S., Ž. A. K. H. K. E., X. H., S. S., M.. Q. R. R. E. F. K. Z.. C.
T. E. Ú. L. XX. XX D.. (X. M., X. H.), B. B. S. Z.. C., XX.XX D.. (K. S. H. A. Z. E., Q. H., C. N. H. A. Z.).
R. Z.. K. X. X.XX D., T., Ž. S. A. M. Č., K. S. G. M., S. H. H. N. N. N. Ú.. N. Q. D. M. XX. X. XXXX N. Č.

L. X.XX D.., E. C. Z.. S. S. Q. T. K. K. Z. K. C., K. R. H. N. S. S., H. (N. K. O.). S. E. N. M. XX. X. XXXX
H. Z.. R. E. S. N. - K. B. Ľ. E., B. S. T. M. S. K. S. N. C. S. F. K. S. S. T. S. (R. S. M. XX. X. XXXX), H.
P. X.. V. X. M., Ž. B. E. K. N. S. Č. Z. T. K. N. S. P. K. E., H. H. E. S. H. N., Č. H. A. M. K. K. S., E. T. N.
S. M. C. R., B. K. K. N. B. B., E. A. Z. X. X. S. Q. V. Č., B. K. M. M. K. C..
B. E. A. S. T. T. S. S. Z.. S. M. XX. X. XXXX N. V. B. S. F. B., T. K. Z.. S. bol už v tom čase taký vážny, že

záchrana jeho života bola už len hypotetická, ako tieto závery vyplývajú zo znaleckého posudku ústavu.

Vychádzajúc z odborného záveru znaleckého ústavu, že zdravotný stav polymorbídného pacienta s
poruchami vedomia si vyžadoval hospitalizáciu už dňa
-14- 12C 391/01-62911. 4. 2000 za účelom zistenia príčin tohto stavu a nasadenia adekvátnej liečby, pričom už odo dňa 12.
4. 2000 sa liečebne s vysokou pravdepodobnosťou nedalo do zdravotného stavu zasiahnuť, súd vyvodil
existenciu príčinnej súvislosti medzi non lege artis postupom zdravotníckych pracovníkov žalovaného v

1. rade, ktorí nevykonali rozhodnutie o hospitalizácii pacienta, a úmrR. Z.. S.. T. T. Ú. S. B. S. X. S. Z..
N., Z.. E. B. X. F. U. V. N. S.. S. A. X. E., F. T., T. T. M. S. P. N. K., T. B. S. A. B. S. N. N. E. T. S. Z.. F.,
Z.. D. P. X. H. X. K.. S. C. K. B. T. T. X. S. B. H., E. X. M. N. E. L.. K. S. H. M. H. S. X. Ú. B. K. S. T.
Ú.. S. Z.. S. H. S. T. K. F. B., R. H. Q. M. T. S., E. C. N. M. S. D. N. T. T., E. C. M. X. V. S. N. A. T. K., R.
B. C. S. M. F., S. K. S. B. X. Ď. F. B. M. K. E. Ú. M. S. N.. A. Z. V. T., Ž. C. X. H. R., B. M. S. K. S. N.

N. K. S. R. (B. K. S. Y. G. K. A. B. F., Z. X. B. N. T. T. Z.. S.), N. S., B. C. E. D. Z.. S. C. M., G. S. A. T.
B. N. S. T. S. S. N.. B. R. E. M. XX. X. XXXX K. S. H. A. T. K. G. B. S. A. N., S. X. D. K. R. S. T. Q.. C.
H.. X. D. Z.. S., E. D. Z. C., A. R. Q. S. N. E. Ú. Z.. S., S. T. N. N. M., N. F., S. T. T. K., B. H. N. Š. S. H.
S.. N. R. K. K. S. B. H. Q. Ú. K. Č. P..Ú. XXXX/XX T. M. XX. X. XXXX, E. B. R. N. S. K. S. Š. N. S. T.
K., E. T., Ž. E. N. F. S. A. T. T. F. H. N., Č. Z. S., B. S. R., Ž. S. X. F. S., E. T. Z. B. Z. C., R. K. Š. H. S.,
H. N., A. N. S. H.. Č. C. S. S. N. Z.. S., nebolo dôsledne vyšetrené, napriek tomu bol pacient odoslaný

domov. Otázka akou diagnózou trpel a či by v prípade včasnej hospitalizácie pacient vzhľadom na svoj
zdravotný stav prežil, sú za takýchto okolností už bez významu a len hypotetické, keďže žalovaný v 1.
rade sa vlastným rozhodnutím non lege artis zbavil možnosti preukázať, že urobil všetko, čo bolo v jeho
možnostiach a zodpovedalo vtedy platným poznatkom medicíny.

Vo vzťahu k žalovanému v X.Q., E. N. S. Z.. S. B. S. S. S., H. E. N. Ž. T. T. S., B. K. M. S. S. T. K. E.
H. F. B. Z. K. K. Ú. Z.. S.. S. žalovaný v 2. rade neporušil
-15- 12C 391/01-630

Ž. S. S., B. S. K. Z. A. E. B. Ú. Z.. S., H. sú splnené prepoklady zodpovednosti za škodu, z ktorých
dôvodov bola žaloba proti žalovanému v 2. rade zamietnutá.

Posudzovaniezodpovednosti žalovanéhov3.radezavzniknutúškoduvyplývalozustanovenízákonač.

58/69 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným
postupom. Podľa ust. § 18 ods. 1, 2 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie nesprávnym úradným postupom
tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti sa nemožno zbaviť.
Zákon neobsahuje legálnu definíciu pojmu „nesprávny úradný postup", v súlade s ustálenou judikatúrou

sa jedná o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre
konanie štátneho orgánu alebo poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť tak pri rozhodovacej činnosti orgánu ako aj mimo nej,
pričom za nesprávny úradný postup sa považuje tak konanie (činnosť), ako aj nečinnosť (opomenutie)

štátneho orgánu.

Pôsobnosť, úlohy, činnosť policajných orgánov, teda úradný postup, ktorý bol predmetom posúdenia, je
upravený zákonom č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore.
Podľa ust. §2 ods. 1 písm. a/zák. č. 171/1993 Z.z. policajný zbor spolupôsobí pri ochrane života, zdravia

a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku. Pri plnení svojich úloh policajný zbor spolupracuje so štátnymi
orgánmi, s orgánmi obcí, armádou, ozbrojenými zbormi, právnickými a fyzickými osobami.(§3 zák.č.
171/93Z.z.).
Ustanovenie § 8 ods. 1 zák.č. 171/93 Z.z. upravujúce povinnosti policajta ustanovuje, že policajt pri
vykonávaní služobnej činnosti je povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a

nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný
zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou
činnosťou.
Služobnou činnosťou sa rozumie činnosť policajta spojená s plnením úloh podľa tohto zákona alebo
iných všeobecne záväzných právnych predpisov.(§8 ods.3 zák.č.171/93 Z.z.).

V prejednávanom prípade bola privolaná hliadE. S. T., E. Z. T. X. Ž. H. T. K.. S. N. R. S. N. C. T., Ž. T.
K. Z. H. T. M., Ž. H. A. N. K. X.. H. X. F. Z.. X. S. S. X. X. X. S. M. Z. A. C.. N. S. (O., L.) V., Ž. S. Z.K. S. T. K., L. K. K., N. T.. N. S. X. B. T. T. S. K. S. X. Ž., T. B. C. X., H. A. X. V.. E. S. X. Z. K. Ú. T.,
E. A. S. N. T. X. Ž., T. B. C.. Ú.
-16- 12C 391/01-631

orgánov policajného zboru nie je posudzovať zdravotný stav pacientov. V tomto ohľade privolaná
policajná hliadka vychádzala zo záveru zamestnancov žalovaného v 1. rade. Vykonanie prepravy

pacienta na žiadosť zdravotníckeho zariadenia v prípade pacienta, ktorý bol bez prostriedkov, nemal
kontakt na svoje rodinné prostredie podľa názoru súdu nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.
Z výpovedí službukonajúcich policajtov vyplynulo, že Z.. S. M. T. Z. N. N., V., Ž. H. E., B. Z. C. V. M., B.
X. K. E. C. M., H. S. N. K. Z. C. S. X.. H. S., B. S. Z. N., Ž. N. Z. C. S. K. H. H. T. S.. K. S. N. E. V., Ž. N. M.
H. S., B. K. S. S. T. M. H. Ú. S., R. B. K. E. S. H. T. S. V. P. T., B. S. Q. K. S., B. E. N. Q. K. Ú. T. X. S. T..
B. B. S. S., B. C. E. Ž. N. X. Q. H. T. H. Ú. S., H. C. M. T. Ž. T. N. Š. T. M. B. S. K. Z. E. Ž. N. X. Q.

B. Ú. Z.. S.. X. N. S. K. P. N., B. A. Z. E. Š. B. N. Š. N. S. B. H.. Ú. Z.. S. nebolo následkom konania
orgánov policajného zboru, ale následkom postupu žalovaného v 1. rade, ktorý sa rozhodol pacienta
nehospitalizovať. Postup žalovaného v 3. rade mal len sprostredkovaný, nepriamy vplyv na zdravotný
stav pacienta a jeho prognózu, k odvozu pacienta a jeho zotrvaniu vonku v chladnom počasí by nebolo
došlo, ak by žalovaný pacienta hospitalizoval.

Pretože ani u žalovaného v 3. rade neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, bola
aj voči nemu žaloba zamietnutá.

Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, u ktorého súd vyvodil zodpovednosť za úmrtie Z.. S., K.d rozhodol
z dôvodov hospodárnosti medzitýmnym rozsudkom podľa ustanovenia § 152 ods. 2 Obč. súd. por., o

základe nároku žalobcov tak, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade za škodu spôsobenú žalobcom a
nemajetkovú ujmu je daná. Rozsah žalovaných nárokov, bude ešte predmetom ďalšieho dokazovania.
V konečnom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcami, žalovaným v1.
rade a štátom.

Pokiaľ ide o námietky žalovaného v 1. rade voči nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy,
je pravdou, že tento nie je predmetom úpravy ustanovení o náhrade škody, jej rozsahu a spôsobe
náhrady. Je však tiež nepochybné, že žalovaným zavinené úmrtie člena rodiny predstavuje zásah do
osobnostných práv žalobcov v zmysle § 11 Obč. zák.. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia fyzická
osobamáprávonaochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,

ako aj súkromia. Právo na ochranu súkromia zahrňuje aj právo na rozvoj a zachovávanie rodinného
života.
Právne prostriedky ochrany osobnostných práv upravuje ust. §13 Obč. zák., podľa ktorého fyzická osoba
má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho
osobnosti, aby sa odstránili

-17- 12C 391/01-632

následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Výška náhrady sa určí súdom s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo.
K neoprávnenému zásahu do súkromia, ako čiastkového práva na ochranu osobnosti, teda dochádza
podľa ust. §13 Obč. zák. vtedy, ak konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, objektívne spôsobilé
zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti a existuje príčinná súvislosť medzi týmto zásahom a

spôsobenou ujmou. Zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnoK. S. A. T. X., N. C. X. H. T., N. H.
V. Z. M. H. X. S. S. X. C. T. H. R., Č. S. T. E. T. B. H.. K. S. T. Z. N. S. S. V. N. H. H. V..
Ž. N. X.Q. T. K. Č. Q. Ž., T. R. M. P. X. S. H. X. K.. K. Z.. S. T. H. B. H. K. Z. S. X. Č. Q. N. K. H. N. N. N.
G., K. P. G. X.. S. H. T. K. H., B. T. S. T. (K. Q. S.) A. N. B. T., E. C. C. Z. S. T. S., E. Ž. Č. B. A. Q. N.
K. H., Ž. S. H. H. V. N. S.. R. T. S. V. T. K. Q. K. H.. Q. Krajského K. N. E. Č.. E.. X L. XXX/XX/XX T. XX.

XX. XXXX, Č.. E.. XX L. XX/XX-XXX T. X. X. XXXX, Ú. K. Č. K.. T. P. V. XXX/XX T. M. XX. X. XXXX.
H. H. H. H. V. K. H. T. M. X. S. Ž., H. X.kodňovanie za zármutok, ľútosť, duševné útrapy, či dokonca
neprimeranú reakciu na smrť člena rodiny, ako to uvádza žalovaní v 1. rade, tie sú už len prejavom
zásahu spočívajúceho v ukončení rodinných väzbieb bez možnosti ich obnovy. Závažnosť následkovzásahu, závisí aj od väzieb aké medzi jednotlivými členmi rodiny existovali, ako sa vytvárali. Negatívne,
či pozitívne citové prejavy, ako emocionálna zložky osobnostného práva na súkromie a rodinný život,
preukazujú intenzitu vzájomných vzťahov a umožňujú usúdiť na závažnosť vzniknutej ujmy.

Z výpovede žalobkyne v 1. vyplývalo, že tvorili s neboD. Z.. S. D. Q. K. K. G. N.. T. S. Z.. S. B. A. S.
K. B., E. T. H. H. K., H. N. M. S. B. Q. Ž.. T. N. B. Ž. N. X. Q., M. Z.. S.. V., Ž. N. Z. Q. S. T. M., X. S.
H., X. K. A. B. C. P. N., V. P. C., F., D. K. K. H., K. A. M. Š., V. K. K. Ň., B. Q. L. H. N., M.. C. Z. H. K.
L. N., S. A. A. K. N. T.. S. K. X. R. M. S. B. H. M. Z. K. A. X. B. H. X. Ž. A. Z. B. C. U. Q. Ž. Ž. B. Z..
S., C. R. S. N. K. Ž. S..E.. H. Ľ. S. Z.. S.

E. N. T. A. Z. A. E., Ž. A. K. C. S. E. Č. Q. R.matizujúcim zážitkom, znamenala podstatný zásah do ich
-18- 12C 391/01-633

života sú preto splnené podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobcom poda ust. §11, § 13 Obč.
zák. .

O trovách konania medzi žalobcami a žalovanými v 2. a 3. rade, vo vzťahu ku ktorým bolo rozhodnuté
o celom rozsahu nároku, súd rozhodol tiež o trovách konania v súlade s ust. § 150 Obč. súd. por.,
podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania
celkom alebo sčasti priznať. Súd zohľadnil charakter uvedeného konania i postavenie osôb žalobcov,

keď žalobcovia v 2. a 3. rade boli v čase podania žaloby maloletí, a žalobkyňa v 1. rade po úmrtí ich otca
sa stala samoživiteľkou rodiny. Súd tiež vzal do úvahy, že existencia a miera zodpovednosti žalovaných
2. a 3. rade bola závislá od výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré neboli známe v čase začatia
konania. Tieto skutočnosti boli považované za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu
trov konania procesne úspešným žalovaným nepriznal.

Pretože žalovaní 2. a 3. rade sú procesne úspešnou stranou v konaní, nevznikla im povinnosť na
náhradu trov štátu, podľa ustanovenia § 148 Obč. súd. por., a nezaťažuje ich ani poplatková povinnosť,
od ktorej sú žalobcovia oslobodení.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia na Krajský súd v Košiciach,

prostredníctvom Okresného súdu Košice II, v troch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie
proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v a kom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. /§ 205 ods.
2, 3 OSP/.