Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/146/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212211082
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2212211082.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: General FAKTORING, a.s., so
sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1/ P. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XX/X, M. K., prechodne bytom D. XXX, S., Česká republika a 2/ Q. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XX/X, M. K., prechodne bytom D. XXX, S., Česká republika, o zaplatenie 1.805,76 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14.
decembra 2017 č.k. 9C/122/2012-358, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní 1/ a 2/ m a j ún á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.
žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 39, § 52 ods. 2, ods. 3 Občianskeho
zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 480/2001 Z.z. ako aj smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vecne súd dôvodil, že žalobca so žalobou doručenou súdu
dňa 09.07.2012 domáhal zaplatenia sumy 5.845,48 eur s príslušenstvom s odôvodnením, že jeho
právny predchodca Slovenská sporiteľňa, a.s., uzatvorila dňa 10.11.2004 so žalovaným zmluvu o
splátkovom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 150.000 Sk, išlo o spotrebný úver
zabezpečený nehnuteľnosťou bez účelu. V priebehu konania žalobca zobral čiastočne späť žalobu a
predmetom ostala suma 1.805,76 eur s príslušenstvom. Žalovaná v 1.rade so žalobou nesúhlasila a
poukázala na to, že 04.06.2012 bolo Krajským súdom v Hradci Králové - pobočka v Pardubiciach na jej

návrh zahájené insolvenčné konanie, v ktorom súd uznesením zo dňa 19.11.2012 schválil „ oddlužení
žalovanej“, pričom vzhľadom na to, že žalobca svoju pohľadávku prihlásil do konkurzu oneskorene,
nemôže sa domáhať jej zaplatenia voči žalovanej v 1/ rade súdnou cestou. Súd prvej inštancie po
vykonanom dokazovaní vo veci rozhodol s rozsudkom sp. zn. 9C/122/2012- 278 zo dňa 29.10.2015 tak,
že žalovaného v 2/ rade zaviazal na zaplatenie sumy 451,44 eur s prísl. a vo zvyšku žalobu voči nemu,
rovnako ako aj žalobu voči žalovanej v 1. rade v celosti zamietol. Žalobca voči rozsudku prvej inštancie
podal odvolanie a Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 11Co/260/2016-307 zo dňa 27.06.2017

rozsudok prvej inštancie zrušil v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania a vec mu
vrátilnaďalšiekonanie,vktoromvyslovilpotrebu preskúmaťvecnúlegitimáciužalobcu,ktorúsúdskúma
vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Keďže ide o tzv. bankový
úver, kde postupcom je banka, je zároveň pre platné postúpenie pohľadávky nutné dodržať podmienkyustanovené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Súd prvej inštancie preskúmal zmluvu
o splátkovom úvere a kvalifikoval tento právny vzťah založený zmluvou medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanou ako spotrebiteľskú zmluvu, zároveň dospel k záveru, že predpoklady uvedené

v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ohľadne postúpenia pohľadávky na
žalobcu neboli v konaní preukázané a teda nie sú splnené. Žalobca, a to aj napriek výzve súdu zo dňa
28.08.2017, nepreukázal splnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky, nakoľko zo spisu nie je
zrejmé, či právny predchodca postupoval pohľadávku, ktorá bola splatná a súčasne nebolo preukázané,
že by právny predchodca žalobcu- banka, preukázateľne vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení

pohľadávky písomne žalovaných na plnenie dlhu z úverovej zmluvy, a zároveň že následne zostali
žalovaní v omeškaní viac ako 90 dní. Takéto postúpenie svojím obsahom a účelom je v priamom rozpore
so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zákonníka a žalobca tak nedisponuje aktívnou
vecnou legitimáciou. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s
§ 262 ods. 1, 2 CSP. Súd náhradu trov konania žalovaným nepriznal, lebo im žiadne nevznikli v tomto
konaní nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v celom jeho rozsahu, ktorý
podstata nesprávnosti rozhodnutia videl najmä v nesprávnom právnom posúdení zákona o bankách,
v nesprávnom právnom posúdení zákona o spotrebiteľských úveroch, v nesprávnom postupe a
rozhodnutí súdu z hľadiska jeho odôvodnenia, možného preskúmania, presvedčivosti a prijateľnosti,

nepredvídateľnom postupe konajúceho súdu. Odvolateľ dôvodil, že v konaní pred súdom prvej inštancie
doručil súdu podanie zo dňa 22.10.2015 a tiež zo dňa 13.12.2017, v ktorom sa podrobne zaoberal
zákonom o bankách a zákonom o spotrebiteľských úveroch, avšak súd prvej inštancie sa týmito
podaniami nezaoberal a s argumentáciou žalobcu v tejto otázke sa vôbec nevysporiadal.

4. Odvolateľ dôvodil tým, čo už uviedol v uvedených podaniach a síce, že § 1 ods. 8 zákona o
spotrebiteľských úveroch nijakým spôsobom neodkazuje na zákon o bankách ( ďalej len ZoB), ktorý
upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním, a so zánikom
bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných
bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a

iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Odvolateľ uviedol, že § 92 ZoB
je súčasťou ustanovení 14. časť Bankové tajomstvo a účelom § 92 je úprava výnimiek z bankového
tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok ale iba o podmienkach, za
splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Účel ustanovenia je vyjadrený aj v
dôvodovej správe k § 92 vládneho návrhu ZoB, podľa ktorej v ustanoveniach odsekov 1 až 7 (teraz

odsek 8) sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva. Odvolateľ poukazuje na zákon
o spotrebiteľských úveroch, ktorý priamo a výlučne definuje možnosť postúpenia práva vyplývajúceho
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, a zároveň definuje, že týmto zákonom sú dotknuté
ustanovenia ZoB. Nie je teda správny postup aplikácie ust. § 92 ods. 8 ZoB takým spôsobom, že
aplikáciou tohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok

aktívnej legitimácie nového veriteľa. Odvolateľ poukazuje na nález Ústavného súdu SR z 28. apríla
2014 sp.zn. IV. ÚS 15/2014, v ktorom ústavný súd opakovane pripomína, že nemožno akceptovať
prílišný právny formalizmus a zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv
je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti,
ak do úvahy prichádzajú oba výklady. Vzhľadom k požiadavke právnej istoty a preferencie platnosti

právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon
neuvádza ako dôvody neplatnosti. Ústavný súd tiež doporučuje súdom pri posudzovaní neplatnosti
právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho
úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Obdobné vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR
z 1. apríla 2015 sp.zn. I. ÚS 640/2014 ako aj z nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 3900/12 zo dňa

28. februára 2013. V nadväznosti na historicky rovnakú právnu úpravu tak Ústavný súd SR ako i Ústavný
súd ČR preferujú platnosť právneho úkonu a neumožňujú hľadať jeho neplatnosť „za každú cenu“,
neumožňujú vyvodzovať jeho neplatnosť z okolností, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti.
ZoB ani zákon o spotrebiteľských úveroch pritom absenciu či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8
ZoB ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Navyše, podľa VOP v uvedenom vzťahu medzi

právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, klient výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená
kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Odvolateľ ešte osobitne zdôraznil, že podľa § 4
ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzavretia
predmetnej zmluvy „Veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis 7)“ a ďalej„ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu
7). Poznámka pod čiarou pod č. 7 uvádza § 524 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ môže
svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Postúpenie pohľadávky

teda bolo a je závislé iba na ust. § 524 OZ. Odvolateľ poukazuje na viaceré rozsudky okresných súdov
SR, ktoré pri rovnakej argumentácii vo vzťahu k aplikácii § 92 ods. 8 ZoB žalobcovi jeho nároky priznali,
poukazuje tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 2550/2012 a 30Cdo 2146/2010,
tiež osobitne poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trnave v konaní sp.zn. 24Co/330/2013, v
ktorom odvolací súd vyslovil jasne svoj záver o tom, že postúpiť bolo možné i nezosplatnený úver a že

právo zosplatniť úver má i právny nástupca pôvodného veriteľa, a zároveň odvolací súd nezdieľal názor
prvoinštančného súdu o nepreukázaní aktívnej legitimácie žalobcu. Bez ohľadu na uvedené, však bola
pred postúpením pohľadávky žalobcovi bankou riadne robená a doručovaná písomná výzva žalovaným
na zaplatenie, ktorú zákon o bankách vo svojom texte v tejto súvislosti uvádza. Zmluva o postúpení bola
uzatváraná s bankou ako inštitúciou najvyššej finančnej dôveryhodnosti, pričom odvolateľ poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Obo 210/01 (judikát R 119/2003) z ktorého vyplýva, že

relevantnýmoznámením postupcuopostúpenípohľadávkydlžníkovijebezďalšiehozaloženáajaktívna
legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ju akceptuje bez toho, aby skúmal
ako prejudiciálnu otázku existenciu resp. platnosť zmluvy o postúpení. V danom prípade žalobca doložil
ako dôkaz oznámenie postupcu o postúpení pohľadávok, ktoré bolo bankou doručované žalovanému
1/ aj žalovanému 2/. Súd sa ale s argumentáciou žalobcu, ktorú uviedol už vo svojich písomných

vyjadreniach pred súdom prvej inštancie vôbec nevysporiadal a odôvodnenie pozostáva iba z dvoch
viet. Rozsudok je tak postihnutý vadou nepreskúmateľnosti a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia,
najmä vo vzťahu k podaniu zo dňa 22.10.2015 a 13.12.2017 a súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Žiadal, aby sa odvolací súd zaoberal argumentáciou žalobcu, a navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie a prizná mu aj náhradu
trov konania a trov právneho zastúpenia, alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5.Žalovanívpísomnomvyjadreníkpodanémuodvolaniuuviedli,žeotázkuaktívnejlegitimáciežalobcuv

tomtospore,vzhľadomkzložitostijejprávnehoposúdenia,ponechávajúnaodvolacomsúdeazotrvávajú
na ich predchádzajúcich vyjadreniach. Žalovaná 1/ trvá na tom, že žalobca premeškal lehotu k podaniu
prihlášky pohľadávky a snaží sa svoje pochybenie napraviť v civilnom konaní, čo je celkom v rozpore
so zákonom č. 182/2006 Sb. o úpadku a způsobech jeho řešení (insolvenční zákon) a v rozpore
s nariadením Rady ES č. 1346/2000 v znení vykonávajúceho nariadenia Rady EÚ č. 663/2014 zo

dňa 05.06.2014 a vykonávajúceho nariadenia Rady EÚ č. 2016/1792 zo dňa 29.09.2019. Žalovaná
1/ predkladá súdu uznesenie Krajského súdu v Hradci Králové, pobočka v Pardubiciach, zo dňa
20.12.2017, č.k. KSPA 59 INS 13470/2012-B-25, ktorým je podľa výroku V. oslobodená od platenia
pohľadávokveriteľomzahrnutýchdooddlženiavrozsahu,vktoromdosiaľneboliuspokojené,odplatenia
pohľadávok veriteľom, k pohľadávkam ktorých sa v insolvenčnom konaní neprihliadalo a od platenia

pohľadávok veriteľom, ktorí svoje pohľadávky do insolvenčného konania neprihlásili v lehote určenej
súdom v rozhodnutí o úpadku a vo výzve zaslanej žalobcovi, hoci tak urobiť mali. Vzhľadom k tomu,
že podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. a) insolvenčného zákona nemôžu byť pohľadávky a iné
práva týkajúce sa majetkovej podstaty uplatnené žalobou a možno ich uplatniť prihláškou, vzťahuje sa
zhora uvedené uznesenie aj na pohľadávku, ktorej zaplatenia sa od nej domáha žalobca. Pokiaľ ide o

žalovaného2/,KrajskýsúdvHradciKrálové,pobočkavPardubiciach,vydalvyhláškuzodňa12.03.2018,
č.k. KSPA 59 INS 4062/2018-A-2, ktorou bolo zahájené insolvenčné konanie na tohto žalovaného,
uznesenímzodňa21.03.2018bolzistenýjehoúpadokabolomupovolenéoddlženie,pričompodľaust.§
140a ods. 1 insolvenčného zákona nastávajú účinky rozhodnutia o úpadku okamihom jeho zverejnenia v
insolvenčnom registri t.j. dňom 21.03.2018, pričom rozhodnutím o úpadku sa prerušujú súdne konania o

pohľadávkach a iných právach týkajúcich sa majetkovej podstaty, ktoré majú byť v insolvenčnom konaní
uplatnené prihláškou. Krajský súd v Hradci Králové, pobočka v Pardubiciach, vyzval dňa 21.03.2018
žalobcu k podaniu prihlášky pohľadávky do insolvenčného konania vedeného na žalovaného 2/. Z
uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací súd potvrdil zamietnutie žaloby voči žalovanej 1/ osobe a aby
prerušil konanie vo vzťahu k žalovanému 2/.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísanénáležitosti (§ 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP),bezpotrebyzopakovaniačidoplneniadokazovania(§383a§384CSP),postupombeznariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je
vecne správny a treba ho potvrdiť.

7. Podstatná časť odvolania žalobcu je založená na tvrdení, že postupom súdu prvej inštancie došlo
k odňatiu jeho práv konať pred súdom z dôvodu nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia

a absencii náležitostí požadovaných ustanovením § 220 CSP, najmä súd nevysvetlil, ako posúdil
podstatné právne argumenty žalobcu, obsiahnuté v jeho písomných podaniach k veci.

8. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť dôvody
rozhodnutia a preukázať tak správnosť rozsudku. Právna teória i doterajšia judikatúra stanovujú
požiadavky resp. kritériá, ktoré musí právna argumentácia v súdnom rozhodnutí spĺňať. Ústavnoprávna

povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie vyplýva z Dohovoru, Ústavy SR aj Listiny
základných práv a slobôd. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza, že povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). Ústavný súd SR tiež uvádza, že riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje,
aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a
právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS
14/07). Ústavný súd SR tiež uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04)

ale zároveň dodáva, že ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06).

9. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu ako čiastočne
dôvodné, keď mal za to, že súd prvej inštancie síce dospel k relevantným právnym záverom spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku,
ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie zamietajúceho výroku rozsudku, avšak jeho
odôvodnenie nespĺňa všetky kvalitatívne požiadavky kladené na rozhodnutie v § 220 CSP, keďže sa
opomenul vysporiadať s argumentáciou žalobcu.

10. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím a postupom súdu prvej
inštancie, odvolací súd mu musel dať za pravdu. Odôvodnenie rozsudku je iba všeobecné a na písomné
podania žalobcu nereaguje nijakým spôsobom. Ide tu o procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo
k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu im možnosti konať pred súdom.
Toto pochybenie však nie je takého charakteru, ktorý by nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní.

11. Odvolací súd preto postupom podľa § 387 ods. 3 CSP uvedený nedostatok napravil a sám sa
zaoberalpodstatnýmivyjadreniamižalobcupredloženýmivkonanínasúdeprvejinštancie,ktoréžalobca
zopakoval aj vo svojom odvolaní. Napriek tomu však odvolací súd dospel k rovnakým právnym záverom
ako súd prvej inštancie a síce, že žalobe nemožno vyhovieť, pretože v danom prípade sa žalobcovi

nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok,
nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky z pôvodného
veriteľa voči žalovanému ako dlžníkovi. Rozhodujúcou okolnosťou tu bola skutočnosť, že sa jedná o
spotrebiteľský spor týkajúci sa pohľadávky banky zo spotrebiteľského úveru.

12. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiaholjeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka,
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných

záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

13. Predovšetkým odvolací súd nepovažuje za dôvodnú výhradu žalobcu, že klient banke súhlas s
postúpením pohľadávky písomne udelil vo všeobecných obchodných podmienkach, kde klient výslovne

súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu
na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah
z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou
akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek záväzky na
tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky
voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky.

14. Takto udelený súhlas dlžníka totiž podľa názoru odvolacieho súdu nebol platný, keďže ide o
pohľadávky z úverového vzťahu, ktorý je vzťahom spotrebiteľským a podľa ust. § 53 ods. 1 O.z.
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle

judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok
porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov,
t.j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie v zmluve
nebolo. V prejednávanej veci je zrejmé, že ak by VOP neobsahovali uvedenú zmluvnú podmienku,
aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v

zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Predmetné zmluvné dojednanie potom spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným
spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky a to napriek tomu, že jej postúpením
dochádza k zmene dlžníkovho ( spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s

bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania,
obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s
dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp.
že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom, pričom citované ustanovenie VOP
ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument,

ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok a odmietnuť ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy, takže
nejde o ustanovenie individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a treba ho
považovať za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v predmetnej úverovej zmluve v zmysle § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.

15. Predmetom sporu sú záväzky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 10.11.2004
medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s., na základe ktorej
právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému bezúčelový spotrebný úver vo výške 150.000 Sk s
dohodnutouvýškouúrokovejsadzby11,30%ročne,svýškousplátky3.400Sk,splatnosťouprvejsplátky

20.12.2004 a konečnou splatnosťou úveru 20.10.2009. Žalovaní svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy
riadne neplnili a nesplatili ich ani do dňa dohodnutej konečnej splatnosti. Dňa 21.12.2010 došlo na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok k postúpeniu pohľadávok zo Slovenskej sporiteľne, a. s., ako
postupcu na žalobcu ako postupníka. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že ku dňu
postúpenia pohľadávky predstavoval zostatok pohľadávky 5.845,48 eur ( istina s príslušenstvom).

16. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu a obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru,
že v konaní síce bolo preukázané, že v čase postúpenia bola splatná celá pohľadávka banky, avšak
za správne bolo potrebné považovať skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo
preukázané, že by banka vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok písomne žalovaného

na splnenie omeškaných splátok poskytnutého úveru. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné
bremeno svojich tvrdení, pretože nedoložil žiadny listinný dôkaz svedčiaci o tom. Nebola preto splnená
podmienka obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB a síce to, aby bola doručená dlžníkovi takáto výzva.17. Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB pritom vyplýva, že práve od takejto písomnej výzvy banky
začína plynúť lehota, počas ktorej musí byť dlžník v nepretržitom omeškaní viac ako 90 dní. V tejto
súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo

dňa 24.04.2018, s ktorým sa stotožňuje, a v ktorom aj najvyšší súd túto otázku vykladá rovnakým
spôsobom, keď v odôvodnení uvádza „ rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom
rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka
banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami
(podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo

následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia
byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko
zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky
musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby
nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.“

18. V zmysle Dôvodovej správy k Zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 zákona o
bankách na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú
dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu,
aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,

poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek,
počas trvania záväzkového vzťahu, postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo

účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne
právnym predpisom upravenou činnosťou.

19. Ust. § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa
zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh

pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické
povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. ZoB, ako aj obsiahle
bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. citovaného zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre
banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,
ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi

veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou)
a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ust. § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu
pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť
o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ust. § 92 ods. 8 ZoB dovoľuje banke
postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia

tak predpokladom postúpiteľnosti pohľadávky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient
v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie
sú splnené, pohľadávka banky nie je postúpiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1
OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postúpiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej postúpenie svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné

v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.
Z uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu
neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti.

20. K odvolateľovej argumentácii ohľadne jeho námietky, že § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje

výnimky z bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, odvolací súd
uvádza, že aj keď je uvedené ustanovenie § 92 systematicky zaradené do štrnástej časti právneho
predpisu s názvom „Bankové tajomstvo“, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho
usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt mal
riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by

nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol (napr. porovnaj novelu zákona o bankách
účinnú od 01.01.2017 zákon č. 299/2016 Z.z. - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk
zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu). Ako už bolo uvedené,podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového
tajomstva sa vzájomne nevylučujú, práve naopak, sa prekrývajú.

21. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, a to najmä
na závery obsiahnuté v rozhodnutiach sp. zn. 8 Cdo 32/2017 zo dňa 28.03.2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017
zo dňa 28.03.2018 a sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018.

22. Nemožno súhlasiť s odvolateľom ani v tom, že ide o prílišný právny formalizmus zo strany súdu.

Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením

postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu
k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej
strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe

od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby
ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného
rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008

zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007
zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie
neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam,
ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v
konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a

súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca.
K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS
337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, a vec aj správne právne posúdil, výsledkom
čoho bolo vecne správne rozhodnutie o potrebe žalobu zamietnuť z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo veci samej
ako aj v časti trov prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Vzhľadom k výsledku takto skončeného odvolacieho konania boli plne úspešní žalovaní, ktorým tak
v zmysle ust. § 255 CSP v spojení s § 396 CSP patrí plná náhrada trov odvolacieho konania.

25. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).