Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/36/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116208737
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116208737.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobkyne: E. R., nar. XX.X.XXXX, bytom E.,
T. E. XXXX/X, zastúpenej advokátom: Mgr. Peter Kubala, so sídlom Piešťany, Pod Párovcami 1362/55,
proti žalovanej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752,
zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516,
so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zaplatenie 3.216,78 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C/113/2016-84 zo dňa 31. októbra 2018 - I. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku, ako aj v závislých výrokoch II.

a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok voči žalobkyni na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom
priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, III.
výrokom priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, § 488, § 489,
§ 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2 veta prvá, § 101, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 497, § 499
Obchodného zákonníka, § 4 ods. 2 písm. g), i), ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľský úveroch
v znení ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj zákon o spotrebiteľských úveroch), s poukazom aj na procesné
ust. § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 257, § 396 ods. 1, § 453 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že v konaní vedenom na okresnom súde sp.

zn. 10C/157/2015 sa žalovaná ako veriteľ domáhala od žalobkyne ako dlžníka domáhala zaplatenia
sumy 368,86 Eur spolu s príslušenstvom. V uvedenom konaní bolo rozhodnuté rozsudkom č. k.
10C/157/2015-26 zo dňa 14.1.2016, ktorým bola žaloba zamietnutá (rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 12.2.2016), pričom dôvodom zamietnutia žaloby bolo považovanie úveru za bezúročný a bez
poplatkov s tým, že žalovaná (žalobkyňa) bola povinná splatiť len sumu čerpaného úveru vo výške
3.053,84 Eur, pričom zaplatila viac. Zmluvou o revolvingovom úvere č. 8100007369, ktorú uzavreli strany
dňa 14.3.2008, žalovaná poskytla žalobkyni revolvingový úver vo výške úverového limitu 3.053,84 Eur,

pričom na tento úver zaplatila žalobkyňa sumu 6.270,62 Eur. V konaní sa žalobkyňa domáha vydania
preplatku vo výške 3.216,78 Eur od žalovanej, o ktorú sa táto obohatila. V konaní bol sporným úmysel
žalovanej bezdôvodne sa na základe zmluvy o revolvingovom úvere obohatiť, ako aj včasnosť podania
žaloby v súvislosti so vznesením námietky premlčania nároku zo strany žalovanej.4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie právne uzavrel, žaloba je v celom rozsahu nedôvodná.
Úver poskytnutý žalovanou žalobkyni v zmysle Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100007369 zo

dňa 14.3.2008, je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva o spotrebiteľskom
úvere postráda náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g), i) zákona o spotrebiteľskom úvere, keďže v zmluve
chýbajú výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročná percentuálna mieru
nákladov, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, z ktorého dôvodu sa spotrebiteľský
úver považuje v zmysle § 4 ods. 3 posledná veta zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný

a bez poplatkov, preto žalobkyňa žalovanú sumu zaplatila navyše a žalovaná je povinná túto je
vydať. Ďalej však bolo potrebné zaoberať sa dôvodnosťou vznesenej námietky (žalovanou) a otázkou
možného premlčania nároku. Nakoľko žalovaná nepreukázala, že by sa žalobkyňa o tom, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, preukázateľne dozvedela už skôr, dospel
okresný súd k záveru, že najskôr dňa 27.1.2016 sa žalobkyňa dozvedela, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa obohatil a odvtedy začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na

podanie žaloby. Žaloba v preskúmavanom konaní bola podaná dňa 18.4.2016, teda v rámci dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby, pričom subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej (poukaz na
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/301/2011). Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby (§ 107 Občianskeho zákonníka) je rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného
obohatenia, v danej veci by malo ísť o splátky, ktorými žalobkyňa ako dlžník zaplatila viac, ako len

vrátila prijaté plnenie istiny úveru. Námietka premlčania vznesená žalovanou s poukazom na trojročnú
objektívnu premlčaciu dobu (ktorá začala plynúť od uhradenia tej-ktorej splátky, ktorou žalovaná mala
získať bezdôvodné obohatenie) bola vznesená dôvodne, pretože žaloba bola podaná viac ako tri roky
po uhradení poslednej sumy zo strany žalovanej vo výške 184,43 Eur dňa 20.4.2011 (žaloba podaná
dňa 18.4.2016).

5. Okresný súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že vo veci je potrebné aplikovať 10-ročnú
objektívnu premlčaciu dobu, pretože v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaná bezdôvodne
obohatila úmyselne, keďže nebolo preukázané, že by jej úmysel (hoci len nepriamy) smeroval k získaniu
bezdôvodného obohatenia v rozhodnom čase, t.j. v čase uzatvorenia zmluvy. Poukázal na to,

že na preukázanie úmyslu získať bezdôvodné obohatenie nepostačuje iba to, že formulárovú zmluvu,
ktorá nespĺňa všetky náležitosti podľa zákona, vyhotovila žalovaná, ktorá dlhodobo a legálne vystupuje
z pozície poskytovateľa spotrebiteľských úverov. Zo samotnej podstaty tohto podnikania vyplýva to, že
chcela poskytnúť peniaze s tým, aby sa jej tieto peniaze vrátili aj zo ziskom, ktorý zisk predstavovali
poplatky a úroky za poskytnutý úver. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná sa nemohla chcieť bezdôvodne

obohatiť, pretože dôvodom jej podnikateľskej činnosti bolo poskytovanie úverov (§ 497 Obchodného
zákonníka). Úmyslom žalovanej ako poskytovateľa úveru nebolo sa bezdôvodne obohatiť, ale poskytnúť
finančné prostriedky za úroky, teda za účelom dosiahnutia zisku. K uzavretiu predmetnej zmluvy pritom
došlo v roku 2008, pričom až vývojom spotrebiteľského práva došlo ku kontrole spotrebiteľských vzťahov
a ich vyhodnocovaniu v súdnych konaniach. Iba skutočnosť, že žalovaná ako veriteľ očakávala zisk z

dovoleného podnikania, nemôže sama o sebe znamenať jej úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Následne
vyvodený záver o neprimeranom zisku osoby oprávnene poskytujúcej úvery, nemožno vykladať spätne
k obdobiu uzatvorenia zmluvy (poukaz na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/632/2015 zo
dňa 29.6.2016). Ak žalobkyňa poukazovala na praktiky žalovanej, že opätovne vyzýva spotrebiteľov
na zaplatenie sumy, o ktorej bolo rozhodnuté, že na ňu nemá nárok, či opätovne uplatní nárok na

rozhodcovskom súde, uvedené bolo konštatované len všeobecne, ale najmä všetky platby, ktoré
žalobkyňa na zmluvu urobila, sú datované ešte pred rozhodnutím súdu vo veci sp. zn. 10C/157/2015,
a teda po uvedenom rozhodnutí okresného súdu už na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie
nevzniklo. Ďalej poukázal na to, že úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie nie je možné
odôvodniť rozhodnutiami súdov v iných veciach, v ktorých súdy neposudzovali právny vzťah strán

sporu z tohto konania (poukaz na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16Co/746/2015
zo dňa 1.10.2015). Skutočnosť, že absenciu zákonom požadovaných obsahových náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zákon o spotrebiteľských úveroch sankcionoval v záujme zvýšenej ochrany
spotrebiteľa bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru, bol daný žalobkyni účinný nástroj na to, aby sa
v zákonom stanovenej premlčacej dobe bránila voči popísaným postupom žalovanej ako poskytovateľa

úveru (poukaz rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/90/2015 zo dňa 15.3.2016).
Uzavrel, že nebolo možné dospieť k záveru o dôvodnosti použitia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby,
keď žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaná mala úmysel získať bezdôvodné obohatenie vo vzťahu
k plneniu zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu.6. Okresný súd vznesenie námietky premlčania žalovanou za zneužitie práva (v rozpore s dobrými
mravmi) nepovažoval, keď platí, že vznesenie námietky premlčania je uplatnením práva, ktoré zákon

predpokladá, a len výnimočne možno dospieť k záveru, že ide o uplatnenie práva v rozpore s dobrými
mravmi, pričom tento záver musí byť odôvodnený okolnosťami toho-ktorého prípadu. Nie je možné
za zneužitie práva považovať bez ďalšieho skutočnosť, že námietku premlčania vzniesol dodávateľ
zo spotrebiteľského vzťahu. Zároveň nie je možné akceptovať argumentáciu žalovanej, že uplatnenie
námietky premlčania žalovanou je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka. Ani zamietnutie žaloby z

dôvoduvznesenianámietkypremlčanianiejemožnépovažovaťzaformálnezamietnutiežaloby,nakoľko
ide o akceptáciu uplatnenia práva, ktoré zákon predpokladá (poukaz na rozhodnutie Ústavného súdu
SR II. ÚS 176/2011). Nenašiel žiaden výnimočný dôvod, pre ktorý by malo byť vznesenie námietky
premlčania žalovanou odporujúce dobrým mravom.

7. Žalovanej priznal nárok voči žalobkyni na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu

100 % trov konania, keď žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná s poukazom na § 255 ods.
1 a v spojení § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. rozsudku.

8. O trovách odvolacieho konania vo veci odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava
č. k. 16C/113/2016-40 zo dňa 16.2.2017 (vyhovujúca časť) rozhodol tak, že žalovanej priznal nárok v

rozsahu 100 %, keďže žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná v celom rozsahu, pričom odvolací
súd rozsudok prvoinštančného súdu zrušil v celom rozsahu a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Záverom v súvislosti o rozhodovaním o trovách konania poukázal na to, že dôvody hodné osobitného
zreteľa pre aplikáciu § 257 Civilného sporého poriadku v konaní žalobkyňou neboli tvrdené a okresný
súd ich nezistil, preto posúdení všetkých okolností konkrétnej veci, dospel k záveru, že tu nie sú žiadne

dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo potrebné žalovanej náhradu trov konania celkom
alebo sčasti nepriznať.

9. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa výlučne I. výroku, ktorým navrhla zmeniť rozsudok
súdu prvej inštancie a žalobe vyhovieť s poukazom na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.

f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentovala tým, že ak okresný súd tvrdí, že žalovaná ako
podnikateľ uzavrela úver so žalobkyňou, aby dosiahla zisk - teda úroky z poskytnutých prostriedkov,
uvedené už samo o sebe aj v spojení na nižšie uvedené preukazuje, že žalovaná úroky a poplatky a iné
povinné platby v zmluve chcela získať na úkor (ťarchu) žalobkyne, čo nie je dovolené (naopak zákonom
zakázané), teda jej konanie je od počiatku nezákonné, neodborné, zámerne vedené k dosiahnutiu

nedovoleného zisku. K obohacovaniu neprišlo od počiatku, ale až v momente, kedy sa platbami po
zaplatení istiny poskytnutého úveru „prehupla“ pomyselná bilancia plnení v prospech žalobkyne, teda
kedy už zaplatila istinu úveru. Aj keď Občiansky zákonník neupravuje úmysel, je na mieste v tomto
prípade použiť analogicky (analogia iuris) výklad podľa právneho predpisu, ktorý úmysel upravuje, a teda
Trestný zákon. Vzhľadom na to, že úmysel, ako psychický stav žalovaného, nie je možné preukázať, a

v zmysle právnej úpravy a judikatúry ani nie je potrebné preukázať (keďže postačujúcim je preukázanie
skutkových okolností, ktoré takému úmyslu nasvedčujú), týkajú sa nižšie uvedené dôvody najmä
takýchto okolností. V tomto prípade keďže je na strane bezdôvodne obohateného subjektu právnická
osoba, ktorá nemá a nemôže mať úmysel, ako psychický stav, je možné posúdenie úmyslu odvodiť
od okolností týkajúcich sa osôb, ktoré konajú v mene právnickej osoby s poukazom na zákon č. 91/2016

Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Žalovaná ako podnikateľský subjekt koná na vlastnú
zodpovednosť a jej orgány sú povinné konať s odbornou starostlivosťou, najmä sú povinné si zaobstarať
všetky dostupné informácie potrebné pre rozhodovanie a vykonávanie konkrétnych právnych úkonov.
V tomto prípade je jednoznačne použiteľná zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“, ktorú súdy
Slovenskej republiky vykladajú v rámci spotrebiteľských vzťahov tak, že sa vo vzťahu k dodávateľovi

(veriteľovi) vyžaduje v najvyššej možnej miere; „tiež rešpektovanie tohto princípu (neznalosť
zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,
podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere“ (Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn.
6MCdo 9/2012). Vzhľadom na vedomosť žalovanej o právnej úprave, musela byť prejavená zároveň jej
vôľaktomu,abysaustanoveniaúverovýchzmlúvodtaktostriktneupravenejzákonnejúpravyodchýlili,a

aby následne bolo prijímané plnenie od osôb aj napriek tomu, že takéto plnenie je plnením bez právneho
dôvodu - t.j. bola naplnená tiež zložka vôľová. Žalobkyňa má za to, že skutkové okolnosti danej veci
nasvedčujú tomu, že išlo o priamy úmysel žalovaného, pričom minimálne nepriamy úmysel možno
považovať za jednoznačný. Vedomosť žalovanej o právnej úprave a jej podmienkach je v tomto prípadenespochybniteľnou, rovnako ako je nespochybniteľnou vedomosť o tom, že žalobkyňa plnila na jej účet
finančné prostriedky vo výške istiny, úrokov a poplatkov. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej
spočíva v tom, že prijíma od svojich klientov finančné plnenie v súvislosti s úverovými zmluvami, ktoré

sú buď od počiatku neplatné alebo sa v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch považujú
za bezúročné a bez poplatkov. Úmysel žalovanej (t.j. vedomostnú zložku a vôľovú zložku) je tiež možné
dôvodiť z tej skutočnosti, že opakovane uzatvára počas niekoľkých rokov so svojimi klientmi zmluvy,
ktoré sú v priamom a výslovnom rozpore s právnou úpravou. Žalovanej úmysel
je celkom jednoznačne viditeľný aj pri posúdení množstva rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a

kontrolných orgánov, ktoré v rámci desiatok prípadov opakovane rozhodujú, že žalovaná porušuje svoje
povinnosti týkajúce sa úverových zmlúv, a aj napriek uvedenému prijíma od tisícok svojich klientov
finančné prostriedky, ktoré súd bezdôvodným obohatením. Poukázala na rozhodnutia súdov, ktoré sa
správne riadili pravidlom preukazovania úmyslu v rámci súdnych konaní Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 23Co/191/2015, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/84/2011 a sp. zn. 14Co/7/2016. Vznesená
námietka je v rozpore s dobrými mravmi, keď ide o snahu žalovanej vyhnúť sa zodpovednosti za

protiprávne konanie, ktorého sa dopustila v postavení silnejšej strany zmluvného vzťahu,
zneužijúc pritom svoju ekonomickú a odbornú prevahu nad žalobkyňou, spotrebiteľkou. Žalovaná podala
žalobu vo veci sp. zn. 10C/157/2015 v dobe, kedy vedela z množstva iných súdnych konaní, že sa
obohatila na úkor žalobkyne. Hľadisko dobrých mravov je potrebné posudzovať pre konkrétny prípad.
V danom prípade, že okresný súd nemal na zreteli faktickú nerovnosť zmluvných strán (dodávateľ -

spotrebiteľ) s tým, že kým žalovaná disponuje so štábom odborníkov, vrátane právnikov, žalobkyňa je
len spotrebiteľkou bez právneho vzdelania a v porovnaní so žalovanou právnicky nekvalifikovaná.

10. Žalovaná odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrila a uviedla, že napadnutý
rozsudok navrhuje potvrdiť a priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Žalobkyňa odkazuje na rozhodovaciu prax, ktoré majú preukazovať úmysel žalovanej, avšak bez vecnej
súvislosti s predmetným zmluvným vzťahom. Žalobkyňa sa snaží prezentovať žalovanú ako subjekt,
ktorý nekonal pri uzatváraní zmluvy v súlade s dobrými mravmi. V konštrukciách žalobkyne však
absentuje konkrétna okolnosť, ktoré by uvedené podporovala. Tvrdenie žalobkyne, že objektívne doba
by mala byť 10 ročná z dôvodu, že malo dôjsť k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu

uvádza, že takýto záver a tvrdenie nemá oporu v žiadnej skutkovej okolnosti alebo v dôkaze, ktorý by
predložila či označila (poukázala na rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/530/2015,
14Co/637/2015, 16Co/746/2015, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/516/2015, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2017). V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz o úmysle
bezdôvodnesaobohatiť.Záveržalobkyne,podľaktoréhožalovanámáakopodnikateľskýsubjektvedieť,

že sa bezdôvodne obohacuje, by znamenal, že každé bezdôvodné obohatenie by muselo byť získané
úmyselne. Aj bežný občan má totiž v akomkoľvek vzťahu (okrem spotrebiteľského) poznať
zákony a teda vedieť, že dochádza k bezdôvodnému obohateniu. Úvaha žalobkyne vedie k záveru,
že každý kto sa obohacuje tak robí úmyselne (keďže platí pravidlo ignorantia iuris non excusat). Na
základe toho je potom ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka obsolentným, pretože každé

bezdôvodné obohateniu musí byť získané úmyselne (ods. 2).

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich
podaní pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti ( §
127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/
CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní
(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné
priznať úspech, preto s použitím § 387 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdil.13. Rozsudkom č. k. 16C/113/2016-40 zo dňa 16.2.2017 (prvým v poradí) súd prvej inštancie I. výrokom
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.216,78 Eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo

sumy 3.216,78 Eur od 11.4.2016 do zaplatenia, II. výrokom žalobkyni priznal právo na plnú náhradu
trov konania, III. výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 193,- Eur.

14. Uznesením č. k. 9Co/131/2017-60 zo dňa 27.2.2018 odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň určil, že povinnosťou súdu prvej

inštancievďalšomkonaníbudeopätovneposúdiťuplatnenýnárokžalobkyne,atonajmäsosústredením
sa na spornú otázku dôvodnosti vznesenej námietky premlčania, túto posúdiť z hľadiska všetkých na
vec sa vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a následne vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie
náležite odôvodniť.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne

bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 3.216,78 Eur s
5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.216,78 Eur od 11.4.2016 do zaplatenia) a v závislom II.
a III. výroku rozhodol o náhrade trov konania (prvoinštančného aj odvolacieho), keď dospel k záveru,
že právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka je premlčané.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v podstatnom
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje

na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže, preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

17. Z obsahu spisu (vrátane pripojeného spisu sp. zn. 10C/157/2015) a dokazovania vykonaného
súdom prvej inštancie vyplýva, že dňa 14.3.2008 strany sporu uzavreli zmluvu o úvere č. 8100007369,
podľa ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 92.000,- Sk/3.053,84 Eur, ktorý sa zaviazala
zaplatiť zvýšený o sumu 108.016,- Sk/3.585,47 Eur, spolu 200.016,- Sk/6.639,31 Eur v 36 mesačných
splátkach po 5.556,- Sk/184,42 Eur. Rozsudkom zo dňa 14.1.2016 bola žaloba zamietnutá (právoplatný

dňa 12.2.2016), pričom v ňom okresný súd konštatoval, že strany uzavreli 14.3.2008 zmluvu o
revolvingovom úvere č. 8100007369, úver bol poskytnutý vo výške 3.053,84 Eur, so zmluvnou odmenou
3.585,47 Eur, s dohodnutými splátkami 184,43 Eur mesačne. Predpokladaná RPMN bola 66,44 %,
RPMN 77,73%, priemerná RPMN nevyplnená, ročná úroková sadzba 79,47%. Uhradená bola čiastka
6.270,62 Eur ku dňu rozhodnutia. Zmluva neobsahovala v zmysle § 4 ods. 2 písm. g), i) zákona č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Z. z. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii základné obsahové náležitosti, a to konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V takom prípade sa
spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyni považuje podľa § 4 ods. 3 posledná veta zákona č. 258/2001
Z. z. za bezúročný a bez poplatkov, teda veriteľ nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru a odmeny za

poskytnutie úveru, ale len nárok na zaplatenie istiny, teda poskytnutej čiastky úveru /úverový limit/. Úver
bol poskytnutý vo výške 3.053,84 Eur, uhradených bolo 6.270,62 Eur.

18. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že nakoľko strany sporu uzatvárali spotrebiteľský úver,
tento je nevyhnutné posudzovať nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497

a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch), keďže žalovaná pri uzatváraní
zmlúv o spotrebiteľskom úvere vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalobkyňa
mala postavenie spotrebiteľa. Okresný súd správne zistil, že uzatvorená zmluva neobsahuje údaje
požadované v 4 ods. 2 písm. g/, i/ zákona o spotrebiteľských úveroch (uvedené už v odseku 16). V

takom prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyni považuje podľa § 4 ods. 3 posledná veta
zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Z tohto dôvodu sa žalovaná na úkor
žalobkyne bezdôvodne obohatila, nakoľko prijala plnenie bez právneho dôvodu a to vo výške rozdieluprijatého plnenia od žalobkyne a skutočne poskytnutého plnenia z titulu úveru, t.j. vo výške 3.216,78
Eur (6.270,62 Eur - 3.053,84 Eur).

19. Pokiaľ teda žalobkyňa splatila žalovanej na zaplatenie tohto úveru okrem istiny aj úroky a poplatky,
plnila tieto žalovanej bez právneho dôvodu, nakoľko predmetný úver bol bezúročný a bez poplatkov pre
nesplnenie náležitostí vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch, už od svojho vzniku, teda
už v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy neexistoval právny titul, ktorý by žalovanej nárok na platenie
úrokov a poplatkov od žalobcu zakladal, preto prijatím peňažných plnení žalobkyne na úroky a poplatky

sa žalovaná v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatila, nakoľko v rozsahu
prijatých úrokov a poplatkov získal majetkový prospech bez právneho dôvodu.

20. Rozhodujúcou právnou otázkou zostalo posúdenie premlčania, nakoľko žalovaná vzniesla námietku
premlčania a súd prvej inštancie ju v zamietajúcej časti považoval za dôvodnú a žalobu zamietol práve
z dôvodu premlčania.

21. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

22. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (ods. 1). Najneskôr sa právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (ods. 2).

23. Základným inštitútom premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje
dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená

premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa
oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo
(nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci

súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v
prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby
vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia a pod. (por. rozsudok
NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2007 z 24.10.2005).

24. Argumentácia žalobkyne, že v danom prípade ide o desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, pretože
kbezdôvodnémuobohateniužalovanejnajehoúkordošloúmyselne,neobsahujejednoznačnéskutkové
preukázanie opodstatnenosti tohto tvrdenia. V prípade premlčania práva pri bezdôvodnom obohatení
je v ustanovení § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia
doba, a to subjektívna a objektívna. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná, objektívna premlčacia

doba je buď trojročná, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo z neúmyselného konania (z nedbanlivosti)
alebo desaťročná, ak bezdôvodné obohatenie bolo spôsobené úmyselne. Ich začiatok je stanovený
samostatne; kým subjektívna premlčacia doba plynie odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie o skutkových
okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia a to, kto sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatil, pri objektívnej premlčacej dobe je pre začiatok jej plynutia rozhodujúci deň, kedy

skutočne (fakticky) došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Obe premlčacie doby sú nezávislé čo
do svojho priebehu, jeho začiatku i konca a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez
ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby však platí
zásada, že lehota so subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne
stanoveným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou.

25. Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje, a preto sa pri skúmaní tejto otázky
vychádza tradične z trestného práva hmotného. Zavinenie ako vnútorný psychický vzťah zodpovedného
subjektu k vlastnému úkonu a k výsledku tohto konania je založené jednak na prvku poznaniaspočívajúceho vo vedomí a predvídaní určitého následku, jednak na prvku vôle spočívajúci v tom,
že subjekt prejavuje svoju vôľu tým, že niečo chce, ale aj tým, že je s niečím uzrozumený. Podľa
stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel (dolus directus)

pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného
bezdôvodneobohatilvedel,žesvojimkonanímzískabezdôvodnéobohatenieasúčasnehochcelzískať.
O nepriamy úmysel (dolus indirectus, resp. eventualis) pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho
zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojim konaním môže
získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený.

26. Vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovanej sa odvolací súd
stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že na vec sa nevzťahuje desaťročná premlčacia doba podľa
ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na tvrdenie žalobkyne,
že žalovaná sa dopustila úmyselného konania zameraného na získanie bezdôvodného obohatenia
bez právneho dôvodu. V konaní nebolo ničím preukázané, že by sa žalovaná na úkor žalobkyne

obohacoval úmyselne. Dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej bola úverová zmluva
uzavretá medzi stranami, ktorú je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov pre absenciu
podstatných náležitosti, nie je však možné len z uvedeného dôvodu konštatovať, že žalovaná mala
úmysel sa obohatiť na úkor žalobkyne. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné
obohatenie nestačia len všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovanej pri uzatváraní spotrebiteľských

zmlúv, ale bolo by nutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej
zmluvy preukázať, že žalovaná v čase uzavretia úverovej zmluvy a prijatia plnenia na základe úverovej
zmluvy vedela alebo bola aspoň uzrozumená, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalobkyňa dostatočným
spôsobom nepreukázala, že by žalovaná mala úmysel získať bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k
plneniu úverovej zmluvy uzavretej práve medzi stranami.

27. Odvolaciemu súdu sú okrem iného známe aj rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2Co/9/2012 z 12.1.2013, sp. zn. 3Co/41/2012 z 6.3.2013, v ktorých súd judikoval úmysel nebankového
subjektu obohatiť sa pre neuvedenie podstatných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere, na
druhej strane je potrebné poukázať na odlišné rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.

zn. 12Co/63/2015 z 27.4.2016, sp. zn. 13Co/58/2015 z 15.3.2016, sp. zn. 13Co/567/2015, sp. zn.
17Co/847/2014 z 16.9.2015, sp. zn. 17Co/376/2015, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/203/2015
z 28.6.2016, sp. zn. 10Co/206/2013 z 7.1.2015, sp. zn. 24Co/632/2015 z 29.6.2016, Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 4Co/113/2016 z 16.3.2017, v ktorých súdy prijali záver o nedôvodnosti aplikácie 10-
ročnej premlčacej doby.

28. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo
238/2017, v ktorom najvyšší súd preskúmaval záver súdu prvej inštancie, že žalovaný ako nebankový
subjekt, ktorý dlhodobo vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania úverov je povinný
poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov a použitie neprijateľných

zmluvných podmienok v zmluvách. Úmysel žalovaného vyhodnotil ako nepriamy úmysel, pretože
uvedenie podmienok v zmluve neurčitým a nezrozumiteľným spôsobom bolo zo strany žalovaného
zámerné za účelom získania bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Najvyšší súd uzavrel, že
občianske právo nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky vychádza tradične z trestného
práva hmotného. Zavinenie je založené na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej zložke. Pri

úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná len
vedomostnázložka.Definíciaúmyselnéhozavineniajeobsiahnutá vustanovení§15Trestnéhozákona.
Priamym úmyslom (dolus directus) sa v zmysle § 15 písmeno a/ Trestného zákona rozumie to, keď
páchateľ chcel spôsobom uvedeným v (trestnom) zákone porušiť alebo ohroziť záujem
chránený trestným zákonom. Vedomostná zložka však nie je v tomto ustanovení riešená výslovne (ako

pri nepriamom úmysle). Uvedené ustanovenie ale predpokladá, že ak chcel páchateľ porušiť alebo
ohroziť chránený záujem, musel vedieť aj o tom, že bude konať protiprávne. Iná situácia však nastáva
pri nepriamom úmysle (dolus indirectus). V tomto prípade páchateľ vie (vedomostná zložka), že svojím
konaním ohrozí záujem chránený trestným zákonom avšak pre prípad, že sa tak stane, je s tým
uzrozumený (vôľová zložka). Z toho vyplýva, že páchateľ priamo nechce záujem ohroziť alebo porušiť,

alejeuzrozumenýstým,žesatakmôžestať.Zcivilnoprávnehohľadiskapribezdôvodnomobohatenínie
je možné pri zavinení hovoriť o páchateľovi a o porušení alebo ohrození záujmov chránených Trestným
zákonom. Analogicky sa tu však jedná o úmyselné získanie neoprávneného majetkového prospechu,ktorý v tomto prípade predstavuje úmyselné bezdôvodné obohatenie jedného subjektu na úkor druhého
subjektu.

29. Vo veci preskúmavanej dovolacím súdom odvolací súd posúdil bezdôvodné obohatenie žalovaného
ako úmyselné, pričom konštatoval nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový prospech bez
právneho dôvodu na úkor žalobkyne. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno vyvodiť,
že uvedený nepriamy úmysel žalovaného je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré spočívajú
v profesionálnosti a odbornosti žalovaného, v dlhoročnom pôsobení žalovaného na finančnom

trhu v oblasti poskytovania úverov a pôžičiek, v úmysle žalovaného dosiahnuť zisk dojednávaním
nekorektných úrokov a odplaty a taktiež v množstve súdnych sporov nebankových subjektov so
spotrebiteľmi. Dovolací súd konštatuje, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom
podnikateľskompostavenínebankovýchsubjektovvoblastiposkytovaniaúverovadoterajšiasúdnaprax
týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať
nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnom prípade

je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného
práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho
úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto
dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel
veriteľa, resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať 3-ročnú

alebo 10-ročnú premlčaciu lehotu. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, žalobca musí preukázať, že
v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V
prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná
všeobecná trojročná objektívna lehota. Zároveň dovolací súd podotkol, že v prípade, ak nebankový
subjekt (veriteľ) koná nekorektne a neuvedie do úverovej zmluvy všetky zákonom predpísané údaje, je

toto jeho konanie zo zákona sankcionované tým, že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou.
Čo v podstate znamená, že spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky).
Táto skutočnosť má preto za následok automatickú neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve
odplaty a úrokov za poskytnutý úver. Dovolací súd preto konštatuje, že právny záver odvolacieho súdu
ohľadne toho, že samotný fakt, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení

profesionálneho podnikateľa vo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového
subjektu bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa.

30. Vzhľadom na podstatu argumentácie žalobkyne, ktorou žiadala aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu
s poukazom na dlhodobú podnikateľskú prax žalovanej, žalovaný vo svojej obrane dôvodne poukázal

na to, že všeobecný argument ohľadne uzatvárania spotrebiteľských zmlúv so spotrebiteľmi, ktoré
neobsahovali obligatórne náležitosti, v dôsledku čoho sa zmluvy o úvere považujú za bezúročné
a bez poplatkov, je právne irelevantný vo vzťahu k preukázaniu existencie úmyslu žalovanej sa
bezdôvodne obohatiť. Pri úmyselnom obohatení sa musí byť nespochybniteľným spôsobom preukázaný
úmysel, a to či už priamy alebo nepriamy smerovaný k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a musí

existovať v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nepostačuje ani, ak bolo bezdôvodné obohatenie
získané neúmyselne a následne by si ho príjemca úmyselne ponechal. Takéto úmyselné konanie musí
byť posudzované na každom jednotlivom, konkrétnom prípade s poukázaním na okolnosti
uzatvorenia konkrétnej úverovej zmluvy. Zmluva o úvere, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou sa
riadila od počiatku právnym režimom Obchodného zákonníka a to konkrétne v zmysle § 497 a nasl. Je

nesporný záujem veriteľa získať za poskytnutie peňažných prostriedok odplatu vo forme úrokov, čo však
nepreukazuje úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaná skutočne požadovala za poskytnutie
peňažných prostriedkov odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, ktorou sa
žalovaná v čase uzatvorenia zmlúv o úvere zaoberala, a na ktorú mala oprávnenie, nakoľko žalovaná
mala v predmete podnikania aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čo medzi stranami sporu sporné

nebolo. Táto skutočnosť však nedokazuje úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie.

31. Z uvedeného bolo potrebné na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať trojročnú objektívnu
premlčaciu dobu. Objektívna premlčacia doba, ktorá je určená nezávisle na subjektívnych dôvodoch
dotknutých osôb, vždy začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Platí,

že subjektívna premlčacia doba sa musí zmestiť do objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodujúce faktické
získanie bezdôvodného obohatenia, pričom v tomto prípade ide o splátky, ktorými žalobkyňa ako dlžník
zaplatila žalovanej ako veriteľovi viac, ako len vrátila prijaté plnenia istiny úveru.32. Súd prvej inštancie správne ustálil, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, keď v danom
prípade bola žaloba podaná viac ako tri roky po uhradení poslednej splátky vo výške 184,73 Eur (dňa

20.4.2011), keď žaloba bola podaná dňa 18.4.2016. Odvolací súd má za to, že uplynutím objektívnej 3-
ročnej premlčacej doby, zostalo právne bezvýznamným zaoberať sa otázkou uplynutia subjektívnej 2-
ročnej premlčacej doby, keď pre posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania a z toho plynúci
záver o nevyhnutnosti žalobu zamietnuť je rozhodujúci záver o uplynutí objektívnej 3-ročnej premlčacej
doby, ktorá uplynula dňa 20.4.2014 a žaloba bola podaná až dňa 18.4.2016.

33. Spornou otázkou zostalo, či žalovanou vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými
mravmi, tak ako sa snažil argumentovať žalobkyňa.

34. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez ďalšieho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

35. Vyššie citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu v zmysle ktorej výkon inak
právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia
dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vo

všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti,
v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom.

36. NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým
mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne
so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo,

ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia
a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/1996
NS SR vyslovil, že ust. § 3 ods. 1 pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje
iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na
základe všeobecných pravidiel morálnych elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru

konajúcich.

37. Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo173/2011 zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z
§ 1 OSP vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Spravodlivosť musí byť
vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ

spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Pri zisťovaní a formulovaní odpovede súdu,
čo je konkrétnym právom v prejednávanej veci, musí byť tento hodnotový činiteľ
rešpektovaný v maximálnej miere. Pre nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu. Požiadavka spravodlivého konania ako celku a povinnosť súdu
rozhodovať v súlade s pravidlami slušnosti (ekvity) v prejednávanej veci znamená, že v prípade, ak by

nemalo ísť o uznávací prejav vôle žalovanej, bude povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa otázkou,
či vznesenie námietky premlčania neodporuje dobrým mravom. Nevyhnutnosť riešenia konfliktu medzi
právnou istotou (ktorá sa má dosiahnuť námietkou premlčania) a spravodlivosťou
vyžadujú totiž konkrétne okolnosti danej veci. Súčasťou dobrých mravov je dobrá viera (bona fides) v
zmysle poctivosti, vernosti danému slovu a mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium

posudzovania správania sa, ktoré má dve stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť
druhých i vieru v dôveryhodnosť ako takú. Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom
práve chápaná ako základ spravodlivosti.

38. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 176/2011-14 vo všeobecnosti nie je vylúčené,

aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto
prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký
výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkordruhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad
ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by
za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto

primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby.

39. Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú

námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v
právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného
nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia
premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom

ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce
priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola
námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik
uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti

musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do
právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (pozri uznesenie NS SR sp.
zn. 5Cdo/265/2009).

40. Otázkou premlčania a prípadného rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi sa

podrobne zaoberajú viaceré rozhodnutia súdov, napr., rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS
309/95, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 3168/09, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn.
I.ÚS 718/11, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25 Cdo 1839/2000.

41. S poukazom na vyššie citované ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo v danej veci

nevyhnutné posúdiť, či výkon práva žalovanej, ktorá vzniesla námietku premlčania, nie je taký výkon
práva, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi a to s prihliadnutím na všetky okolnosti daného
vzťahu, opierajúc sa pritom o výsledky vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie dostatočne a
vyčerpávajúco posúdil otázku súladu žalovanou vznesenou námietkou premlčania s dobrými mravmi,
vychádzajúc z podstatných rozhodných okolností prejednávanej veci. Súd prvej inštancie správne

vyhodnotil, že v posudzovanom prípade žalobca okolnosti, pre ktoré by uplatnenie námietky premlčania
malo byť v rozpore s dobrými mravmi, odvodzuje z konania žalovanej, ktorá poskytuje úvery od
roku 2001, ktorá neuvádza podstatné zákonom požadované náležitosti do úverových zmlúv. V zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch je neuvedenie podstatných náležitostí zmluvy sankcionované jej
bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou, čím vylučuje úmysel veriteľa bezdôvodne sa obohatiť neuvedením

podstatných náležitostí do zmluvy, pretože je postihnutý za toto konanie vo forme obmedzenia jeho
nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa sa ohľadom nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia mohla obrátiť na súd ihneď potom, ako realizovala úhrady žalovanej,
ktoré presiahli skutočne čerpanú výšku úveru (nad sumu 3.053.84 Eur. Poukázaním na spôsob
podnikania žalovanej žalobkyňa nepreukázala okolnosti takej výnimočnej intenzity v čase vznesenia

námietky premlčania, ktoré by odôvodňovali neumožnenie práva vzniesť námietku premlčania v danej
veci zo strany žalovanej. Žalobkyňa nepreukázala žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by jej zabránila
včas podať žalobu na súd. Možno preto dospieť k záveru, že žalobkyňa sama zavinila márne uplynutie
premlčacej doby, pričom do jej uplynutia mala objektívnu možnosť podať žalobu na súd, resp. vyhľadať
odbornú právnu pomoc. Zároveň bolo potrebné vyhodnotiť aj okolnosti na strane žalovanej, ktorá

nemala žiaden podiel na tom, že žalobkyňa svojím správaním zavinila márne uplynutie premlčacej doby,
nedopustila sa žiadneho konania, ktoré by bolo možné v súvislosti s vznesenou námietkou premlčania
posúdiť ako rozporné s dobrými mravmi.

42. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené rozhodujúce argumenty odvolací súd dospel k rovnakému

záveru ako súd prvej inštancie o nevyhnutnosti zamietnutia žaloby z dôvodu jej nedôvodnosti v
zamietajúcej časti (I. výrok).43. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09

a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

44. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
I, vrátane vecne správnych závislých výrokov II. a III. odvolaním osobitne nenapadnutých, v súlade s
ustanovením § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255
ods.1,§262ods.1vspojenísustanovením§396ods.1CSP,pričomvodvolacomkonaníplneúspešnej
žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

46. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).