Decision was made at the court Krajský súd Bratislava
Judgement was issued by JUDr. Jana Vlčková
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/152/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1715205892
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1715205892.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Staré
Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, zast. JUDr. Alanom Strelákom, advokátom so sídlom Na vŕšku
12, Bratislava, proti žalovanej: I.. J. R., H. W. XX, H., o zaplatenie 1.201,20 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23. januára 2018, č. k.
8C/416/2015 - 87, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Rozsudkom zo dňa 23. januára 2018, č. k. 8C/416/2015 - 87 súd prvej inštancie uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 783,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo
sumy 783,20 eur od 18.08.2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo
zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi
voči žalovanej nárok na náhradu trov konania priznal v rozsahu 13,28%. Skutkové
zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 52 ods. 1, 3, 4,
§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm.
a), § 2 písm. b), § 2 písm. d), § 9 ods. 2 písm. f), i), j), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu, ktorá spĺňa všetky znaky
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. d) Zákona o spotrebiteľských
úveroch, keď žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako spotrebiteľovi spotrebiteľský úver v rámci svojej
podnikateľskej činnosti a zároveň žalovaná nekonala v rámci predmetu svojho podnikania
alebo povolania. Uviedol, že predmetná zmluva je zároveň zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 ods.
1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka (hoci zmluva o úvere ako taká je upravená v Obchodnom zákonníku),
ktorá má podobu štandardnej formulárovej zmluvy typickej tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch
opakovane a spotrebiteľ vzhľadom na formulárovú predtlač jej obsah nemôže žiadnym podstatným
spôsobom ovplyvniť. Tiež poukázal na to, že obchodné podmienky sú priamo prílohou tejto zmluvy
(dokoncasúnadruhejstranezmluvy),pričomformulárovýcharakterzmluvyaskutočnosť,žesauzatvára
vo viacerých prípadoch opakovane preukazuje aj samotné číselné označenie zmluvy (120123411), ako
aj charakter jednotlivých zmluvných formulácii obsiahnutých v zmluve a v obchodných podmienkach.
Ďalej poukázal najmä na to, že rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 27C/249/2014 zo dňa
19.03.2015, bola v skutkovo takmer totožnej právnej veci rovnakého žalobcu
vyhlásenázaneprijateľnúzmluvnápodmienkauvedenávbodeI.zmluvy,podľaktorej"jeúverposkytnutý
za celkový úrok vo výške 20 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 14% z istiny pri
úvere poskytnutom na 7 mesiacov. Za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje odmenu vo výške 18 % z istinypri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 5 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov
(ďalej úrok a odmena spoločne označovaná ako "odplata")."; a že rozsudkom Okresného súdu Dunajská
Streda sp. zn. 11C/496/2014 zo dňa 23.03.2015 bola vyhlásená za neprijateľnú zmluvná podmienka
uvedená v bode 3. obchodných podmienok, podľa ktorej "Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ dlžník/
spoludlžník nesplní svoj záväzok podľa článku II. zmluvy o úvere, je veriteľ oprávnený požadovať
od dlžníka/spoludlžníka zároveň zmluvnú pokutu za omeškanie vo výške 3,3 % z istiny pri úvere
poskytnutomna13mesiacovavovýške3,1%zistinypriúvereposkytnutomna7mesiacov,atozakaždý
aj začatý mesiac omeškania celkovej dlžnej čiastky. Zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ je oprávnený
účtovať dlžníkovi/spoludlžníkovi náhradu účelne vynaložených nákladov za úkony spojené s vymáhaním
dlžnej sumy pred začatím súdneho alebo rozhodcovského konania vo výške 20 % z poskytnutej istiny,
najmenej však 67,- eur, ktorá nepodlieha vyúčtovaniu." Konštatoval, že v zmysle § 53a Občianskeho
zákonníka je žalobca povinný zdržať sa používania takejto podmienky, resp. podmienky s rovnakým
významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Mal za to, že žalobca v posudzovanom prípade
nepostupoval v súlade s uvedeným zákonným ustanovením, keď si naďalej uplatňoval plnenie z totožnej
zmluvnej podmienky, ktorá už bola v priebehu konania vyhlásená za neprijateľnú, čím nerešpektoval
uvedený zákonný príkaz a konal protiprávne, pričom priznanie plnenia z takejto zmluvnej podmienky by
bolo v priamom rozpore so zákonom. Konštatoval, že ak by priznal plnenie z neprijateľnej
zmluvnej podmienky, išlo by o tolerovanie pokračujúceho protiprávneho stavu z jeho strany a popieranie
vysokého záujmu EÚ a práva EÚ na ochrane práv spotrebiteľa. Uviedol, že je ako orgán členského
štátu EÚ pri poskytovaní ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami povinný ex offo skúmať,
či voči spotrebiteľovi nie je uplatňované plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, a to aj z takej, ktorú
súd už skôr judikoval. Konštatoval, že plnenie z takejto podmienky naviac vždy zakladá bezdôvodné
obohatenie. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 91/2011 zo dňa 24.04.2012.
Vzhľadom na uvedené nemohol žalobcovi priznať žalovaný nárok v časti odplaty v sume 418
eur a v časti zmluvnej pokuty v sume 181,50 eur, keďže žalobca si tieto nároky uplatnil zo zmluvnej
podmienky, ktorá už bola inými súdmi vyhlásená za neprijateľnú - v tejto časti (a v časti uplatnených
úrokov z omeškania) preto žalobu zamietol. Poukázal taktiež na to, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí obsahovať (okrem všeobecných náležitostí) aj osobitné náležitosti ustanovené v § 9 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že po preskúmaní uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere
však zistil, že tomu tak nie je. Konštatoval, že v zmluve je uvedené (čl. I.), že úver je poskytnutý za
celkový úrok vo výške 20 % z istiny a že za poskytnutie úveru si žalobca účtuje odmenu vo výške 18
% z istiny (ďalej úrok a odmena spoločne označované ako "odplata"). Ďalej konštatoval, že je v zmluve
uvedené (čl. II.), že odplata je vo výške 418 eur. V tejto súvislosti poukázal na to, že pojem odmena/
odplata za poskytnutie úveru a úrok nie sú totožné pojmy, nakoľko majú rozdielny význam, zákonný
podklad a plnia rozdielne funkcie. Uviedol, že zatiaľ čo odplata za poskytnutie úveru má svoj zákonný
podklad v ustanovení § 499 Obchodného zákonníka a rozumie sa ňou poplatok za
rezervovanie peňažných zdrojov určený v percentách p.a. (ročne) z nečerpanej sumy príslušného limitu,
úrok predstavuje cenu (výnos) za poskytnutie úverovej sumy a svoj zákonný podklad má v ustanovení
§ 502 Obch. zák.. Konštatoval, že navyše odplata na rozdiel od úrokov má jednorazový charakter a
nie je viazaná na reálne poskytnutie úveru. Uviedol, že žalobca však použil tento pojem na označenie
inštitútu, ktorý tomuto vymedzeniu nezodpovedá a naopak je dôvodné sa domnievať (vzhľadom na to
ako žalobca tento pojem použil v zmluve), že označuje časť úroku ako ceny za poskytnutie úverovej
istiny - v takom prípade však úrok nie je v zmluve jasne, určito a zrozumiteľne vyjadrený, čo spôsobuje,
že zmluva je v tejto časti neplatná podľa § 37 Občianskeho zákonníka, a teda nespĺňa náležitosť v
zmysle § 9 ods. 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Mal za to, že tým zároveň nie je možné
zistiť, aká časť splátky sa započítava na istinu, úroky a iné poplatky, čím zmluva nespĺňa ani náležitosť v
zmysle § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že v zmluve nie je uvedená
ani doba trvania zmluvy (s uvedením konkrétneho dátumu), čím nie je splnená náležitosť v zmysle §
9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Navyše poukázal na to, že v zmluve je uvedená
priemerná RPMN ku dňu podpisu zmluvy pri splatnosti úveru na 13 mesiacov vo výške 46,35 %, avšak
na druhej strane zmluvy pod označením "Obchodné podmienky", je uvedená RPMN pri splatnosti úveru
na 7 mesiacov vo výške 66,19 % - uviedol, že takéto konanie žalobcu, keď uvedie skutočnú výšku
RPMN vzťahujúcu sa na poskytnutý úver v obchodných podmienkach (medzi množstvom iných menej
podstatnýchúdajov),pričompriemernúvýškuRPMN(vnižšejsadzbe)uvediepriamovzmluve,považuje
za nekorektné a odporujúce dobrým mravom. Podľa jeho názoru zámerom takéhoto postupu je zmiasť
spotrebiteľa a vyvolať u neho mylnú predstavu, že si berie úver pri nižšej sadzbe RPMN ako
sa v skutočnosti vzťahuje na poskytnutý úver. Uviedol, že v oblasti spotrebiteľského práva
možno takéto konanie veriteľa (okrem toho, že je v rozpore s dobrými mravmi) kvalifikovať aj ako nekalúobchodnú praktiku, ktorá nemôže požívať právnu ochranu. Konštatoval, že keďže zmluva neobsahuje
vyššie uvedené náležitosti ustanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch (§ 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/)
poskytnutý úver sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň uviedol, že tvrdenie žalovanej, že žalobcovi uhradila platby za
domáci servis v sume 450,45 eur s predmetným konaním nijak nesúvisí, nakoľko Zmluva
o poskytovaní domáceho servisu bola so žalobcom uzavretá dňa 06.12.2012 samostatne, je zmluvou
odlišnou od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorého sa žalobca od
žalovanej domáha zaplatenia žalovanej istiny a teda je aj iným právnym titulom, ktorý s predmetným
sporom nesúvisí a preto toto tvrdenie žalovanej nezohľadnil. Konštatoval, že v konaní nebolo
sporné, že žalobca poskytol žalovanej úver (istinu) vo výške 1.100 eur, pričom žalovaná uhradila celkom
sumu 316,80 eur. Mal za to, že žalovanej tak s poukazom na vyššie uvedené vznikla povinnosť vrátiť
žalobcovi iba rozdiel medzi uvedenými sumami, t.j. sumu 783,20 eur, a to spolu s úrokmi z omeškania
(keďže sa dostala do omeškania s úhradou tejto sumy) v zákonnej výške o 8 percentuálnych bodov
vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania (§
517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z.), t.j.
8,5% ročne odo dňa nasledujúceho po zosplatnení záväzku (od 18.08.2013). O nároku na náhradu trov
konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 C.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podala do jeho vyhovujúcej časti v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaná domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla,
že podľa splátkového kalendára uhradila žalobcovi 767,25 eur, pričom v uvedenej
sume sú započítané aj platby za domáci servis vo výške 450,45 eur. Tvrdila, že napriek tomu, že podľa
napadnutého rozsudku nie je možné sumu 450,45 eur započítať do uhradenej sumy, dáva na uváženie
platnosť zmluvy o poskytovaní domáceho servisu podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 9 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože ide o účelovú zmluvu. Žiadala, aby odvolací
súd preskúmal platnosť zmluvy o poskytovaní domáceho servisu.
3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril.
4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie venoval posúdeniu dôvodnosti žaloby, ktorou sa
žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.201,20 eur s príslušenstvom titulom dlžnej istiny za poskytnutý
spotrebiteľský úver, náležitú pozornosť, keď vo veci vykonal všetko potrebné dokazovanie, zhodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 191 C.s.p. dospel k
správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na
vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 1, 3, 4 § 53a ods. 1),
Obchodného zákonníka (§ 497, § 499), ako aj zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (§ 1 ods. 2, § 2 písm. a), § 2 písm. b), § 2 písm.
d), § 9 ods. 2 písm. f), i), j), § 11 ods. 1 písm. a)), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k
čiastočnému vyhoveniu žaloby žalobcu; z dôvodu, že žalovaná neuhradila riadne a včas žalobcovi časť
istiny vo výške 783,20 eur; aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p.
odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre
právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a náležite posúdil
opodstatnenosťvšetkýchprávneaskutkovorelevantnýchnámietokstránsporusúvisiacichspredmetom
konania. Žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla žiadne také relevantné námietky alebo argumenty,
ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie,
alebo ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie. So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu
prvej inštancie v celom rozsahu, rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387
ods. 1 C.s.p.
6. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie toho názoru, že žalovanou namietaná skutočnosť,
že žalobcovi uhradila platby za domáci servis v sume 450,45 eur s predmetným konaním žiadnym
spôsobom nesúvisí, keďže zmluvu o poskytovaní domáceho servisu žalovaná uzavrela so žalobcom
samostatne dňa 06.12.2012, pričom táto zmluva je nesporne zmluvou odlišnou od zmluvy o
spotrebiteľskom úvere na základe ktorého sa žalobca domáha zaplatenia predmetnej čiastky od
žalovanej, a teda zakladá iný právny titul, ktorý sa preskúmavanej veci netýka. Z uvedených dôvodov
nebolo možné započítať plnenie žalovanej zo zmluvy o poskytovaní domáceho servisu na plnenie zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že preskúmavanie
platnosti zmluvy o poskytovaní domáceho servisu by bolo mimo rámecpredmetu konania vymedzeného žalobcom jeho žalobným návrhom. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd vyhodnotil námietku žalovanej uvedenú v odvolaní ako nedôvodnú.
7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods.
1 C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalobcovi
žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku,
zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho
konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018
uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).
8. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.