Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 12, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/1095/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5107235415
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5107235415.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci navrhovateľa Zdeno Miškolci
- Hydrotherm, so sídlom v Bratislave, Tichá 5149/34, IČO: 10 941 541, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Bajkalská 13 proti odporkyni Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova
5, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu v Žiline, č.k. 4C/475/2007-997 zo dňa 25. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody,

pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v pôvodne žalovanej výške 1 395 911,- Sk, p o t v r d z u j e .

V ostatných častiach rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Žiline zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči
odporkyni náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím Daňového úradu v Žiline zo dňa 3. 12.
2002 pod č. 894/2200/95210/2002/Chal. o predbežnom opatrení podľa § 15 písm. a/ zákona č. 511/1992
Zb. a zároveň ho zaviazal uhradiť odporkyni trovy prvostupňového konania vo výške 102,20 eur, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie o náhrade trov štátu vyhradil samostatnému uzneseniu.

Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z ust. § 1 ods. 1, § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu, spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v spojení
s ust. § 415, § 441 a § 442 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že navrhovateľ neuniesol v
konaní dôkazné bremeno a nepreukázal vznik škody titulom ušlého zisku, lebo nikdy nemal v úmysle
uzavrieť kúpnu zmluvu s budúcim kupujúcim - spoločnosťou SPLENDID SPA GROUP AG, ale jeho
úmyslom bolo nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom kúpnej zmluvy, vložiť ako nepeňažný vklad do
spoločnosti Slovenské liečebné kúpele Rajecké Teplice, a.s.. Navrhovateľ taktiež porušil svoju základnú

prevenčnú povinnosť predchádzať hroziacej škode uzatvorením zmluvy o budúcej zmluve, keď sa
spoliehal, že predbežné opatrenie bude zrušené a týmto svojím konaním si vznik škody spôsobil sám.
Naviac, nikdy neupozornil žiadny zo štátnych orgánov na hrozbu vzniku škody, aj keď tvrdil, že jednania
s budúcim kupujúcim prebiehali od roku 2003 alebo 2004 a vlastne skončili až 16. 5. 2005. Škoda,
ktorá navrhovateľovi vznikla v súvislosti so zaplatením zmluvnej pokuty, nie je podľa názoru súdu v
príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, lebo v čase, keď navrhovateľ podpísal zmluvu
o budúcej zmluve, bolo vydané predbežné opatrenie, a preto i v tomto prípade si mal počínať tak, aby

škoda nevznikla (ust. § 415 Občianskeho zákonníka). Keď sa spoliehal na to, že predbežné opatrenie
bude zrušené, aj napriek tomu, že vo veci ešte nebolo rozhodnuté, sám nesie zodpovednosť podľa §
441 OZ za vzniknutú škodu.Pokiaľ išlo o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi v súvislosti s
trovami právneho zastúpenia, resp. s úhradou sumy za poskytnuté právne služby, tu prvostupňový súd
konštatoval, že tento nárok navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný, nakoľko právny zástupca si

trovy uplatnil v príslušných súdnych konaniach voči daňovému úradu a daňovému riaditeľstvu, kde tieto
trovy vyčíslil a kde aj o nich bolo rozhodnuté.
Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal odporkyni ako
úspešnejúčastníčkenáhradutrovprvostupňovéhokonaniastým,žerozhodnutieotrováchštátuvyhradil
samostatnému uzneseniu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu navrhovateľ. Žiadal napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie dôvodiac tým, že prvostupňový súd jednak nesprávne právne posúdil vec a svojím postupom
mu i odňal možnosť konať pred súdom. Pri rozhodovaní použil neprípustnú mieru subjektivizmu a
vychádzal zo zjavných špekulácií, keď konštatoval, že nikdy nemal v úmysle odpredať nehnuteľnosti,

ktoré boli predmetom zmluvy o budúcej zmluve. V priebehu konania nikdy nebol zrejmý zámer súdu
posudzovať vec z tohto hľadiska, keď súd výlučne a po prvýkrát až v odôvodnení rozhodnutia spomína
neexistujúci úmysel scudziť nehnuteľnosti, čo malo za následok nepredvídateľnosť rozhodovania a
taktiež znemožnenie navrhovateľovi účinným spôsobom sa voči takémuto postupu brániť. Až do vydania
predmetného rozsudku súd zamietnutie návrhu odôvodňoval výlučne predpokladom, že budúci kupujúci

nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na úhradu dojednanej kúpnej ceny a tvrdením, že
zo strany navrhovateľa mala byť porušená jeho základná prevenčná povinnosť. Neexistenciu finančných
prostriedkov na strane budúceho kupujúceho tvrdila v priebehu konania odporkyňa, pričom v tomto
smere podľa jeho názoru neuniesla dôkazné bremeno a ničím túto skutočnosť nepodložila. Faktom
síce je, že dňa 19. 10. 2005 sa konalo valné zhromaždenie v spoločnosti Slovenské liečebné kúpele

Rajecké Teplice, z čoho bola vyhotovená i zápisnica, ale v tejto zápisnici, konkrétne k bodu 3 (navýšenie
základného imania nepeňažným vkladom) je uvedené, že bod prerokovaný nebol a bude zaradený do
programu rokovania najbližšieho zasadnutia valného zhromaždenia. K navýšeniu imania došlo až po
neúspešnom odpredaji, t.j. po nezrealizovaní zmluvy o budúcej zmluve dňa 26. 5. 2006. Akákoľvek
iná argumentácia je výsledkom len nepodložených hypotéz a dohadov. V priebehu konania predložil

prvostupňovému súdu hodnotu nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom kúpnej ceny, a preto ani
neobstojí tvrdenie súdu o nepreukázaní existencie škody. Dojednaná kúpna cena predstavovala 9 958
175,66 eur, pričom hodnota nehnuteľností v zmysle znaleckého posudku, vypracovaného p. Babkom
predstavovala 4 004 550,- eur, a teda rozdiel - ušlý zisk predstavuje sumu 5 408 175,66 eur. Bol
toho názoru, že uzatvorením dohody o zmluvnej pokute nepodstupoval neprimerané riziko. I v tomto

prípade sa prvostupňový súd obmedzil len na údajné porušenie prevenčnej povinnosti, ktoré len stroho
konštatuje a bližšie relevantným spôsobom neodôvodňuje. K nesplneniu prevenčnej povinnosti sa
vyjadril odvolací súd už v predchádzajúcom rozhodnutí, keď konštatoval, že prípadnú škodu si v celom
rozsahu nemohol spôsobiť sám navrhovateľ nesplnením prevenčnej povinnosti, lebo pokiaľ štátny orgán
nepostupoval v súlade so zákonom a nezrušil svoje nezákonné rozhodnutie, mohol predpokladať, že

môže dôjsť k neprimeranému zásahu do práv toho účastníka, voči ktorému rozhodnutie smeruje. Z
dlhodobej a viacnásobnej snahy navrhovateľa dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru
od počiatku malo nezákonný charakter, možno nepochybne usudzovať, že navrhovateľ poukazoval, a
tým aj upozorňoval na škodu, ktorá mu takýmto postupom hrozí.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom
bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku, ktorým návrh
navrhovateľa na náhradu škody, vzniknutej v súvislosti s trovami právneho zastúpenia, ako vecne

správne podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil. V ostatných častiach rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie postupujúc podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p..

Pokiaľ išlo o rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s poskytnutím právnej pomoci, v tejto časti sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade
nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu
odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvostupňový súd v
dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Je nepochybné (tak ako to správne konštatuje i prvostupňový súdv dôvodoch napadnutého rozhodnutia), že o trovách v súvislosti s poskytnutím právnej pomoci bolo
rozhodnuté v konaniach, v ktorých bolo vydané i nezákonné rozhodnutie, a preto ani navrhovateľovi z
tohto dôvodu škoda vzniknúť nemohla. V prípade, ak v súvislosti s poskytnutím právnych služieb plnil

svojmu právnemu zástupcovi i nad rámec účelne vynaložených trov, táto skutočnosť nemôže byť na
ujmu odporkyne, a preto odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne
správny potvrdil.

V ďalšom, pokiaľ navrhovateľ ale namietal skutočnosť, že postupom prvostupňového súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, považoval odvolací súd odvolanie za dôvodné, a preto v tejto časti
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi
konaniarealizáciujehoprocesnýchpráv,ktorúmuObčianskysúdnyporiadokdáva(napr.právozúčastniť
sa pojednávania, vyjadriť sa k predloženým dôkazom a pod.). Právo účastníka vyjadriť sa k predloženým

dôkazom súvisí zároveň i s právom účastníka predvídať určitý postup súdu v súvislosti s hodnotením
dôkazu, čomu korešponduje i povinnosť súdu v zmysle § 119 ods. 5 O.s.p. pred začatím nového
pojednávania oboznámiť obsah prednesov a vykonaných dôkazov a dať tak možnosť účastníkovi
doplniť dôkazy v prípade, ak dôkazy ním predložené súdu nepostačujú na preukázanie jeho tvrdení.
Od účastníka totiž nemožno spravodlivo požadovať, aby predpokladal postup súdu pri hodnotení ním

predložených dôkazov v súvislosti s následným neunesením dôkazného bremena. Ak potom súd v
súvislosti s hodnotením dôkazov predpokladá určitý postup, musí dať účastníkovi možnosť predložiť
dôkazy o skutočnostiach, ktoré sú významné pre rozhodnutie a upozorniť ho na to, že doposiaľ ním
predložené dôkazy nie sú postačujúce na preukázanie jeho tvrdení. Iba v takomto prípade potom možno
hovoriť o dodržaní procesného (zákonného) postupu zo strany súdu.

Vychádzajúc z týchto skutočností potom odvolací súd prihliadol na námietku, týkajúcu sa hodnotenia
súdu o úmysle, resp. neúmysle odpredaja nehnuteľností z jeho strany, lebo navrhovateľ takéto
hodnotenie predpokladať nemohol a v tomto smere ani nemohol navrhnúť príslušné dôkazy, keďže,
tak ako sám konštatuje, v priebehu konania odporkyňa poukazovala len na nesolventnosť na strane

budúceho kupujúceho, pričom dôkazné bremeno (bremeno tvrdenia) bolo na jej strane.
Pokiaľ súd v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatuje, že navrhovateľ nikdy nemal v úmysle odpredať
predmetné nehnuteľnosti a z tohto dôvodu mu ani nemohla vzniknúť žiadna škoda, tieto skutočnosti
musia byť v konaní nepochybne preukázané, a preto i navrhovateľ má právo podrobne sa vyjadriť
ku všetkým dôkazom, na ktoré súd v odôvodnení poukazuje. V prvom rade bude musieť vysvetliť,

prečo do programu valného zhromaždenia zaradil bod 3, keď v tom čase mal uzatvorenú dohodu o
budúcej zmluve, kedy bol program valného zhromaždenia koncipovaný, atď., lebo len potom bude môcť
prvostupňový súd vyvodiť záver, týkajúci sa skutočného úmyslu navrhovateľa.

S prihliadnutím na ust. § 157 ods. 2 O.s.p. je potrebné zdôrazniť, že dôvody rozhodnutia súdu musia byť

jednoznačné, niet v nich už miesta pre rôzne alternatívy, lebo len vtedy možno hovoriť o presvedčivom
rozhodnutí.
Ak teda prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatuje fiktívny úkon zo strany
navrhovateľa, musí byť z dôvodov zároveň zrejmé, aký mala táto skutočnosť význam pre konečné
rozhodnutie. Ak navrhovateľovi nemohla na základe neplatného úkonu vzniknúť škoda, sú bez významu

ďalšie súdom tvrdené skutočnosti, týkajúce sa prevenčnej povinnosti, resp. príčinnej súvislosti, a
preto súčasne všetky dôvody zamietnutia popri sebe existovať nemôžu (ak škoda nevznikla, nemohol
navrhovateľ zanedbať prevenčnú povinnosť a nemožno hodnotiť ani príčinnú súvislosť medzi niečím, čo
nevzniklo a nezákonným rozhodnutím, lebo základným predpokladom je vždy existencia škody). To isté
platí i v súvislosti so škodou, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť z titulu uhradenia zmluvnej pokuty. Ak

totiž súd v dôvodoch rozhodnutia poukazuje na fiktívny (neplatný) právny úkon medzi navrhovateľom
a budúcim kupujúcim z dôvodu nedostatku vôle na strane účastníkov, nemohla by navrhovateľovi
vzniknúť škoda na základe plnenia z takéhoto úkonu, za ktorú by mala niesť zodpovednosť odporkyňa
(samozrejme za predpokladu, že takáto neplatnosť bude v konaní preukázaná).

K otázke porušenia prevenčnej povinnosti zo strany navrhovateľa a jej skúmaniu sa odvolací súd vyjadril
už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. I tu sa javí ale potrebným zdôrazniť, že od príslušného
štátneho orgánu sa predpokladá zákonný postup, a pokiaľ účastník dosiahne zrušenie nezákonného
rozhodnutia,nemôžebyťnajehoťarchuprípadnéneupozorneniepríslušnéhoorgánunamožnosťvznikuškody (takýto následok musí príslušný orgán konajúci vo veci predpokladať). Na druhej strane nie bez
významu sú i časové súvislosti, na ktoré v konečnom dôsledku poukazuje i prvostupňový súd, ale i v
tomto prípade musí byť jeho rozhodnutie konkrétne a z dôvodov by malo byť zrejmé, aký časový úsek

mohol, resp. mal predpokladať navrhovateľ v súvislosti s ukončením konania o opravných prostriedkoch
vočinezákonnémurozhodnutiuazktorýchkonkrétnychskutočnostísúdpritakomtoposúdenívychádzal.

K pochybeniu zo strany prvostupňového súdu došlo i pri rozhodovaní o trovách konania, keď v časti
priznal odporkyni náhradu trov konania a rozhodnutie o trovách štátu vyhradil osobitnému uzneseniu.

Nie je zrejmé, z ktorých zákonných ustanovení v tomto prípade vychádzal, lebo ust. § 148 ods. 1
O.s.p. neumožňuje súdu rozhodnúť o trovách po právoplatnosti vo veci, resp. samostatným uznesením.
Zákonná úprava v ust. § 151 ods. 3 O.s.p. umožňuje súdu v zložitých prípadoch rozhodnúť o trovách
konania do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ale jedná sa tu o trovy celého konania, t.j. všetkých
účastníkov (súd buď o trovách všetkých účastníkov rozhodne alebo rozhodnutie o trovách vyhradí
samostatnému rozhodnutiu). Ak by súd postupoval v zmysle ust. § 153 ods. 7 O.s.p., z výroku by muselo

byť zrejmé, v akom rozsahu účastníkovi, v tomto prípade štátu, náhradu trov priznáva a iba rozhodnutie
o konkrétnej výške by mohol vyhradiť samostatnému uzneseniu.
V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu i na túto skutočnosť prihliadať.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.