Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, July 30, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/197/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315201683
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2315201683.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr.

Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobkyne: A. H., nar. X.X.XXXX, adresa Y. I.,
L. XXXX/X, zastúpenej advokátkou: Mgr. Ivica Šišoláková, so sídlom Brezová pod Bradlom, Minárčiných
888/30, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO:
35 792 752, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s. r. o., so
sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 15C/91/2015-101 zo dňa 11.5.2017, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250,- Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania nárok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a druhou výrokovou vetou rozhodol, že žalobkyni priznáva plnú náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 2 písm. a) a b), § 4 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 9.7.2008, § 52 ods. 1 až 4, §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež len „OZ“) a ust. § 3 ods. 3 a 5, § 4 ods.
6 a 8 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal
za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzavretiu úverovej zmluvy, ktorá zmluva
však neobsahovala všetky zákonom stanovené náležitosti, preto bol poskytnutý úver bez akýchkoľvek
poplatkov a bezúročný. Splácaním poskytnutých peňažných prostriedkov zo strany žalobkyne došlo

k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, nakoľko žalobkyňa splatila viac ako jej
bolo poskytnuté, preto bol žalovaný povinný vzniknuté bezdôvodné obohatenie žalobkyni vrátiť,
pričom táto povinnosť mu už bola uložená rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré rozhodnutie bolo
potvrdené aj odvolacím súdom. Predmetom konania potom ostala otázka výšky primeraného finančného
zadosťučinenia, ktoré si žalobkyňa uplatnila vo výške 500,- Eur. Súd potom aj v tejto časti žalobného
návrhu žalobkyne po vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v plnom rozsahu žalobe
vyhovel, nakoľko mal za to, že nárok je dôvodný a čo do výšky primeraný. Uviedol, že žalovaný pri

svojej podnikateľskej činnosti nepostupoval v súlade so zákonom, používal praktiky, ktoré je možné
kvalifikovať ako nekalé obchodné praktiky a rovnako tak používal aj zmluvné dojednania, ktoré majú
povahu neplatných zmluvných podmienok a nie sú v súlade s právnymi predpismi slúžiacimi na
ochranu spotrebiteľa. Žalovaný ešte v priebehu odvolacieho konania, t.j. v čase keď sa rozhodovalo odôvodnosti uplatneného bezdôvodného obohatenia a primeraného finančného zadosťučinenia, požiadal
zamestnávateľa žalobkyne o vykonávanie zrážok zo mzdy, a to i napriek tomu, že podľa názoru
žalobkyne jej záväzok zo spotrebiteľského úveru nielen zanikol, ale žalovanému poskytla plnenie nad

rozsah jej zmluvnej povinnosti. Vzhľadom na výšku mesačnej platby k požadovanej zrážke, ktorá
predstavovala približne dvojnásobok v zmluve dohodnutej mesačnej splátky, ako aj na obmedzené
finančné možnosti, bola žalovaná nútená obrátiť sa na súd s návrhom na vydanie predbežného
opatrenia v zmysle v tom čase ešte platného a účinného ustanovenia § 102 Občianskeho súdneho
poriadku,ktorébyukladalozamestnávateľovižalobkyneažalovanémupovinnosťzdržaťsavykonávania

zrážok zo mzdy do právoplatného skončenia daného súdneho konania. Súd o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia rozhodol uznesením č.k. 15C/91/2015-14 zo dňa 1.2.2016, právoplatným dňa
26.2.2016. Aj z toho je zrejmé, že konanie žalovaného nemožno považovať za konanie v súlade s
ochranou spotrebiteľa, ako slabšej strany daného sporu. Súd považoval požadovanú sumu finančného
zadosťučinenia za primeranú, a to s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne
ako spotrebiteľa. Konaním žalovaného vznikli na strane žalobkyne nepriaznivé ekonomické dôsledky,

keďže výška neoprávneného prospechu požadovaného zo strany žalovaného mala vzhľadom na výšku
príjmu žalobkyne negatívny dopad na jej ekonomickú situáciu a zabezpečovanie životných potrieb pre jej
rodinu. To, že žalovaný si vo vzťahu k žalobkyni uplatnil zrážky zo mzdy vo výške dvojnásobku mesačnej
splátky, vyvolalo u žalobkyne aj stresové situácie a psychické vypätie, v dôsledku ktorého pretrvával u
nej stav neistoty a obavy z možnosti, že zo strany žalovaného sa bude voči nej uplatňovať nárok na

uhradenie už raz splatených peňažných prostriedkov a výška bezdôvodného obohatenia bude narastať.
Súd tiež dôvodil, že jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie
je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi.
Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká konkrétna a
presne definovaná ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Uvedená

podmienka v danom prípade splnená bola, nakoľko žalovaný svojím konaním nepostupoval v súlade
s ochranou spotrebiteľa a jeho práv, ktoré práva v dôsledku vyššie uvedeného, boli porušené. Preto
súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku daného rozhodnutia a primerané finančné zadosťučinenie
v požadovanej výške ako dôvodné priznal.

3. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a žalobkyni ako plne úspešnej strane sporu priznal plnú náhradu trov konania
voči žalovanému.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho

zastúpenia odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, teda že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná právo na
náhradu 100% trov právneho zastúpenia, ako aj náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodil, že závery
súdu sú po stránke skutkových zistení, ako aj po právnej stránke neúplné a predčasné. Nárok na
finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. je možné priznať len za predpokladu,
že je ustálený stav, že došlo k porušeniu povinnosti predávajúceho podľa uvedeného zákona, alebo

podľa osobitného predpisu. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie dopustil pochybenia, nakoľko je
nepreskúmateľné, na základe čoho súd konštatuje, že bolo vydané rozhodnutie medzi stranami sporu,
ktoré predstavuje rozhodnutie o porušení povinnosti žalovaného, a teda je daný predpoklad na postup
podľa cit. ust. Z rozsudku nevyplýva, porušenie akej povinnosti mal súd preukázané a čím. Ust. §
3 ods. 5 vyžaduje, aby bolo jednoznačne určené, o akú povinnosť išlo, čím bola porušená, pretože

na to nadväzuje otázka finančného zadosťučinenia. Bez toho, aby mal súd nesporne preukázané a
identifikované, o porušenie akej povinnosti išlo, sa nedá vôbec uvažovať o akejkoľvek náhrade. To, že o
podanej žalobe na zaplatenie bolo rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, nepredstavuje samo o sebe
porušenie žiadneho práva. Súd neoznačil žiadnu právnu normu a povinnosti žalovaného, ktorá mala byť
porušená. Pre vydanie napádaného rozhodnutia preto nebola splnená zákonná podmienka podľa § 3

ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. Súd odôvodňuje tak nárok, ako aj jeho výšku tým, že u žalobkyne malo
dôjsť k vzniku stresovej situácie a psychického vypätia, neistoty a obavy. Takýto záver súdu nevychádza
zo žiadnych tvrdení žalobkyne.5. Ďalej žalovaný namietal, že súd nepreskúmateľným spôsobom rozhodol o výške primeraného
finančného zadosťučinenia. Z rozsudku nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutkových okolností.
Uvádza sa len to, že súd určil toto zadosťučinenie v určitej výške a sám ho považuje za primerané.

Skutočnosť, že v tejto otázke má súd voľnú úvahu neznamená, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné,
či výsledkom ľubovôle. Z pojmu „primeranosť“ možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať
individuálne, hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritériá
pre posúdenie každého prípadu. V konaní okrem tvrdení zástupcu žalobkyne nebolo preukázané nič,
čo by oprávňovalo súd rozhodnúť o priznaní akéhokoľvek finančného zadosťučinenia. Súd konštatuje

spôsobenie nejakých následkov (v korelácii s výškou finančného zadosťučinenia) bez toho, aby mal tieto
skutočnosti relevantne dokázané. V konaní pritom nebola preukázaná žiadna oprávnená skutočnosť,
ktorá by zdôvodnila výšku priznaného nároku.

6. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalovaného podala prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že žalovaný sa vo svojom odvolaní

v podstate zaoberá iba jedinou námietkou, a to, že súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, porušenia
akej povinnosti sa mal žalovaný dopustiť, a teda podľa jeho názoru nie sú splnené podmienky
pre priznanie finančného zadosťučinenia a nakoľko sa súd nezaoberal bližšie otázkami porušenia
povinnosti a primeranosti finančného zadosťučinenia, považuje žalovaný napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné. Žalobkyňa sa s názorom žalovaného nestotožňuje a rozhodnutie súdu považuje za

správne, spravodlivé a dostatočne odôvodnené. Poukázala na to, že súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia poukázal na rozsudok č. k. 15C/91/2015-50 zo dňa 14.7.2015, ktorým priznal žalobkyni
nárok na zaplatenie sumy 2.375,16 Eur titulom vrátenia bezdôvodného obohatenia zo strany
žalovaného, nakoľko zmluva o revolvingovom úvere č. 8100010128 zo dňa 9.7.2008 obsahovala
neprijateľné zmluvné podmienky. Súd tiež poukázal na to, že nárok na zaplatenie primeraného

finančného zadosťučinenia priznal žalobkyni z dôvodu, že mal za preukázané, že žalovaný pri svojej
podnikateľskej činnosti nepostupoval v súlade so zákonom, používal praktiky, ktoré je možné kvalifikovať
ako nekalé obchodné praktiky, ako aj zmluvné dojednania, ktoré majú povahu neplatných zmluvných
podmienok a nie sú v súlade s právnymi predpismi slúžiacimi na ochranu spotrebiteľa. V čom vidí
súd porušenie povinnosti žalovaného bolo presne uvedené aj v rozhodnutí zo dňa 14.7.2015, pričom

práve toto právoplatné rozhodnutie je preukázaním splnenia podmienky úspešného uplatnenia práva zo
strany spotrebiteľa, nakoľko peňažný nárok bol žalobkyni priznaný v dôsledku toho, že žalovaný porušil
zákon (zmluva neobsahovala všetky náležitosti), a teda sa spotrebiteľ domohol ochrany svojho práva.
Súd poukázal aj na skutočnosti, ktoré vzal do úvahy pri zvažovaní výšky požadovaného finančného
zadosťučinenia z hľadiska primeranosti. V tomto smere žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 26Co/781/2015. Súd mal teda správne preukázané porušenie povinnosti
žalovaného postupovať v súlade so zákonom a tiež oprávnenosť výšky primeraného finančného
zadosťučinenia. Preto žalobkyňa navrhovala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania.

7. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie

v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.
1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho

zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v časti dôvodné,
v dôsledku čoho bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia (§ 388 CSP).

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,pokiaľ žalovaného ako dodávateľa zaviazal zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 500,- Eur; vrátane závislého výroku o trovách konania. Nebolo pritom sporným, že predmetný
záväzkový vzťah medzi stranami bol založený spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa spravuje aj

príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa.

10. Zásadná odvolacia námietka žalovaného spočívala v tom, že podľa neho je rozhodnutie súdu
prvej inštancie nepreskúmateľné v závere, že je daný predpoklad na postup podľa § 3 ods. 5 zák.
č. 250/2007 Z. z. , pokiaľ ide o existujúce rozhodnutie súdu o porušení povinnosti žalovaného, či už

podľa zák. o ochrane spotrebiteľa alebo osobitného predpisu, keď žalovaný mal za to, že porušenie
povinnosti predávajúceho nebolo nesporne preukázané; ďalej žalovaný namietal, že je rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné, pokiaľ ide o výšku priznaného nároku na primerané finančné zadosťučinenie, keď súd
skonštatoval spôsobenie nejakých následkov bez toho, aby boli tieto skutočnosti relevantne dokázané
(vznik stresovej situácie, psychického vypätia, neistoty a obavy). V zmysle napadnutého rozhodnutia,
súd prvej inštancie svoj záver založil na skutočnostiach, že žalovaný vo vzťahu k žalobkyni postupoval

v rozpore so zákonom, používal nekalé obchodné praktiky a neplatné zmluvné podmienky, pričom
už priebehu predmetného konania o vydanie bezdôvodného obohatenia, požiadal zamestnávateľa
žalobkyne o vykonávanie zrážok zo mzdy, v dôsledku čoho žalobkyňa podala návrh a súd nariadil
predbežné opatrenie, ktorým bolo zamestnávateľovi žalobkyne a žalovanému uložené zdržať sa
vykonávania zrážok zo mzdy žalobkyne. Výšku priznaného finančného zadosťučinenia súd odôvodnil

jednak intenzitou zásahu do práv žalobkyne, keď na strane žalobkyne v súvislosti s konaním žalovaného
vznikli nepriaznivé ekonomické dôsledky, keďže výška neoprávneného prospechu požadovaného
žalovaným mala vzhľadom na výšku príjmu žalobkyne negatívny dopad na jej ekonomickú situáciu a
zabezpečovanie životných potrieb pre jej rodinu. Súd mal za to, že nakoľko si žalobca uplatnil zrážky vo
výške dvojnásobku mesačnej splátky, vyvolalo to u žalobkyne stresovú situáciu a psychické vypätie, stav

neistoty a obavy, že výška bezdôvodného obohatenia žalovaného bude narastať. Zároveň súd zdôraznil,
že jediným predpokladom pre úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie, je
porušenie práva alebo povinnosti stanovenej zák. č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi, teda pre
vznik tohto práva sa nevyžaduje, aby bola spotrebiteľovi privodená nejaká konkrétna ujma.

11. Podľa § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od
1.7.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

12. Zákon o ochrane spotrebiteľa teda v citovanom ustanovení priamo zakotvuje, že ten spotrebiteľ,
ktorý bol na súde úspešný voči dodávateľovi za porušenie jeho práv alebo povinností, má nárok na
primerané finančné zadosťučinenie.

13. Odvolací súd pritom z obsahu spisu zistil, že v predmetnej právnej veci sa žalobkyňa podanou

žalobou zo dňa 8.11.2014 domáhala voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
2.413,64 Eur ako aj určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Na pojednávaní dňa 14.7.2015 svoj žalobný návrh rozšírila aj o nárok na zaplatenie finančného
zadosťučinenia vo výške 500,- Eur a zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 38,48 Eur ako aj
určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobkyne prvýkrát

rozsudkom č. k. 15C/91/2015-50 zo dňa 14.7.2015, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 2.375,16 Eur, ako aj finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur a konanie v časti
o zaplatenie sumy 38,48 Eur a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky zastavil, zároveň zaviazal
žalovaného na náhradu trov konania žalobkyne. Z odôvodnenia rozsudku č. k. 15C/91/2015-50
vyplýva, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol žalobkyni priznaný na tom základe,

že uzavretá úverová zmluva neobsahovala všetky náležitosti v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa predmetný spotrebiteľský úver považoval za bezúročný
a bez poplatkov. Na základe odvolania podaného žalovaným, Krajský súd v Trnave rozsudkom č.
k. 9Co/623/2015-83 zo dňa 22.11.2016 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vydania
plnenia z bezdôvodného obohatenia v sume 2.375,16 Eur potvrdil, avšak v časti priznania finančného

zadosťučinenia v sume 500,- Eur ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa si v tomto sporovom konaní na základe rozsudku
Okresného súdu Galanta č. k. 15C/91/2015-50 zo dňa 14.7.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 9Co/623/2015-83 zo dňa 22.11.2016 voči žalovanému úspešne uplatnila nárok na vydanieplnenia z bezdôvodného obohatenia na základe uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá zmluva
nespĺňala náležitosti v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, z čoho je jednoznačné,
že si voči žalovanému úspešne (a už aj právoplatne) uplatnila porušenie povinnosti žalovaným

stanovenej zákonom o spotrebiteľských úveroch. Na základe toho odvolacia argumentácia žalovaného,
že mu nie je zrejmé, porušenie akej povinnosti žalovaným mal súd ako predpoklad na postup podľa §
3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. za preukázané, neobstojí. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jeho
ods. 3, 4, 10 a 11 je zrejmé, že právne priznanie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v
dôsledku uplatnenia sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalovaným žalobkyni,

je základom pre priznanie jej aj práva na primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zák. č.
250/2007 Z. z., preto je tiež nedôvodná argumentácia žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia v tomto smere. Základný predpoklad pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
žalobkyni teda splnený bol.

14. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného proti primeranosti výšky priznaného finančného

zadosťučinenia, odvolací súd poukazuje na to, že za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné
považovať obmedzenie spotrebiteľovho komfortu vo všetkých oblastiach jeho života, najmä však vo
finančnom obmedzení, ktoré žalobcovi neoprávnenými platbami v prospech dodávateľa vznikli. Pre
priznanie tohto peňažného zadosťučinenia nie sú stanovené žiadne špeciálne podmienky, nemôže
tu však ísť o svojvôľu súdu, pretože i takto priznaná náhrada musí byť odôvodnená čo do základu

a výšky a táto voľná úvaha musí byť preskúmateľná. Primerané zadosťučinenie môže pozostávať z
náhrady morálnej ujmy ako satisfakcie za stav, ktorý spotrebiteľ musel trpieť, keďže nie vždy vrátením
neoprávnene zaplatených finančných prostriedkov sa všetko zhojilo.

15. Súd prvej inštancie priznanú výšku finančného zadosťučinenia odôvodnil najmä tým, že bezdôvodné

obohatenie na strane žalovaného malo pre žalobkyňu nepriaznivé ekonomické dôsledky a tým, že
následné uplatnenie nedôvodnej pohľadávky žalovaným vo forme zrážok zo mzdy žalobkyne jej
spôsobovalo psychické vypätie. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa v konaní opakovane poukazovala na
nekalé obchodné praktiky žalovaného, závažnosť porušenia jeho povinností a klamanie spotrebiteľa. Po
zrušení a vrátení veci odvolacím súdom v časti primeraného finančného zadosťučinenia, sa žalobkyňa

voči žalovanému musela domáhať osobitnej ochrany, formou návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia, ktorému súd prvej inštancie vyhovel uznesením č. k. 15C/91/2015-87 zo dňa 1.2.2016,
ktorým žalovanému (ako aj zamestnávateľovi žalobkyne) uložil zdržať sa výkonu zrážok zo mzdy.
Žalovaný sa teda napriek tomu, že žalobkyňa si voči nemu uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, domáhal zaplatenia navyše ďalších peňažných prostriedkov, a to formou zrážok zo mzdy.

Z toho je evidentné, ako správne uzavrel aj súd prvej inštancie, že konanie žalovaného je jednoznačne
v rozpore s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. Podľa odvolacieho súdu
žalovaný ako podnikateľ v oblasti spotrebiteľských úverov, postupoval v rozpore so svojou odbornou
starostlivosťou. Žalovaná následne tiež poukazovala na negatívny dopad postupu žalovaného na jej
ekonomickú situáciu, zabezpečovanie potrieb jej rodiny, čo sa ešte prehĺbilo pri uplatnení zrážok z jej

mzdy žalovaným a tiež dôvodila tým, že pred svojím zamestnávateľom vystupovala ako neplatič.

16. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že podmienky v zmysle ust. 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. pre
priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni, vo forme úspešného uplatnenia porušenia povinnosti
žalovaným stanovenej zákonom, splnené boli. Úlohou súdu potom bolo správne vyhodnotiť výšku

priznaného finančného zadosťučinenia so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Súd prvej
inštancie na základe svojich zistení priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie v celej ňou uplatnenej
výške 500,- Eur. Odvolací súd má však za to, že prvoinštančný súd dostatočne neporovnal úspech
žalobkyne v konaní s výškou jej nemajetkovej ujmy a s dôsledkami, ktoré platenie neoprávnených súm
žalovanému žalobkyňu postihli, ako aj intenzitu zásahu do práv žalobkyne s konaním žalovaného.

17. Žalobkyňa sa vo veci samej domohla voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
2.375,16 Eur. Žalobkyni bol pritom celkom poskytnutý úver vo výške 2.521,71 Eur, ktorého len istinu
bola povinná žalovanému vrátiť. Žalovaný síce porušil svoje povinnosti v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch tým, že zmluva ním pripravená neobsahovala zákonom stanovené náležitosti,

avšak sankcionovaný je už tým, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda
žalobkyňa získala predmetný úver bezplatne. Na druhej strane je však potrebné zohľadniť skutočnosť,
že napriek tomu, že si žalobkyňa v súdnom konaní už uplatňovala nárok na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, žalovaný pristúpil k uplatneniu si svojho ďalšieho neoprávneného nárokuformouvýkonuzrážokzomzdy.Žalobkyňacelkomistoužtým,žemuselapristúpiťksúdnemuvymáhaniu
svojej pohľadávky a následne čeliť aj vykonávaniu zrážok zo mzdy u svojho zamestnávateľa, utrpela
určité psychické napätie a stres, ktorú skutočnosť ani nie je potrebné iným spôsobom dokazovať.

Obohatenie sa žalovaného vo výške takmer dosahujúcej výšku poskytnutého úveru, ako aj následné
vykonávanie zrážok z jej mzdy po 50,- Eur mesačne, muselo mať tiež nepriaznivý dopad na jej finančnú
situáciu a obstarávanie potrieb jej rodiny. Po zhodnotení všetkých týchto okolností dospel odvolací
súd k záveru, že primeraným je finančné zadosťučinenie pre žalobkyňu vo výške 250,- Eur, čo je
takmer 1/10 zo žalovaným získaného bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd má za to, že táto suma

plne zohľadňuje ujmu na strane žalobkyne a predstavuje (spolu s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru) dostatočnú sankciu pre žalovaného, ktorá by ho mala pri ďalšom poskytovaní úverov odradiť od
porušovania príslušných noriem na ochranu spotrebiteľa.

18. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 Civilného
sporovéhoporiadkunapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalovanémuuložilpovinnosť

zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250,- Eur, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

19. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 ods. 1 CSP
rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 2 CSP a vzhľadom na rovnaký úspech oboch strán v

tomto odvolacom konaní rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania nárok.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).