Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 9, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/26/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116212432
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116212432.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: M.. O. T., V. so sídlom G. M. X.,
XXX XX A., L.: XX XXX XXX, právne zastúpeného Mgr. Miroslavom Balážom, advokátom so sídlom
kancelárie Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, proti žalovanému: L.. A. G., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom
K Z. XX, XXX XX A., právne zastúpenému JUDr. Karolom Ševecom, advokátom so sídlom kancelárie
Hlavná 29, 080 01 Prešov, IČO: 37 941 721, o zaplatenie 7.481,47 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16C 33/2016 - 155 zo dňa 22.05.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zamietol žalobu o zaplatenie odmeny za poskytnuté právne
služby, ktorých sa domáhal žalobca voči žalovanému s tým, že ho zastupoval v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov a napriek vykonaným úkonom právnej pomoci mu zo strany žalovaného nebola
zaplatená vystavená faktúra.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle § 215, § 251 CSP, § 52, § 53, § 54 Občianskeho

zákonníka, § 18 Zákona č. 586/2013 Z.z. o advokácií, § 6 Advokátskeho poriadku, § 1 Vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu,
súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo preukázané splnenie informačnej povinnosti zo strany
žalobcu, ktorú mu zákon ukladá tak, aby vopred informoval klienta o výške tarifnej odmeny za jednotlivé
úkony právnej služby pred poskytnutím týchto úkonov, a preto mu odmena za tieto úkony nepatrí.
Pri hodnotení dôkazov vychádzal súd z ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy pri
pochybnostiach pri obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

3. O trovách konania súd rozhodol v zmysle zásady úspechu.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, ktorý odôvodnil
odvolanie tým, že súd prvej inštancie dospel z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na ustanovenia Zákona
o advokácií, podľa ktorých advokát poskytuje právne služby za odmenu, v prípade, že nedôjde k

dohode o odmene, má právo na tarifnú odmenu. Rovnaký záver vyplýva aj z Advokátskeho poriadku.
Namietol nesprávne zhodnotenie čestného prehlásenia svedka M., nakoľko tento uviedol, že žalovaný
bol upovedomený o tom, že odmena je podľa vyhlášky a že nebola dohodnutá podielová odmena,
pričom čestné prehlásenie, ktoré poskytol nie je v rozpore s touto jeho výpoveďou a súd prvej inštancienesprávne vyhodnotil aj čestné prehlásenie svedka M. o tom, že svedok žalovaného informoval len
vo vzťahu k úkonom predchádzajúceho právneho zástupcu, nakoľko z čestného prehlásenia svedka
vyplýva, že žalovaný bol informovaný aj o výške úkonu po zmene petitu vo veci vedenej pod sp.zn. 8C

133/2012, kedy svedok informoval žalovaného o konkrétnej výške odmeny za úkon. Z ustanovenia §
18 ods. 4 Zákona o advokácii nevyplýva, že by advokát nemohol informovať klienta o výške odmeny
za úkon aj prostredníctvom iných s advokátom spolupracujúcich osôb. Rovnako v dokazovaní bolo
preukázané, že žalovaný sa radil so svedkom aj v iných súdnych konaniach aj o výške odmeny za
úkon ako aj za výšku súdneho poplatku. Zároveň súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj rozpory

vo výpovediach žalovaného, ktorý uviedol, že svojho právneho zástupcu videl len zriedka a medzi nimi
neprebehla žiadna komunikácia. V písomnom podaní uviedol, že žalobcovi plne dôveroval, radil sa s
ním v právnych veciach tým, že je jeho dlhoročným advokátom. Tento záver vyplynul z jeho sťažnosti na
Slovenskú advokátsku komoru. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný klamal o tom, že nebol informovaný
žalobcom alebo svedkom o výške odmeny za poskytnutú právnu službu, nakoľko to vyvracia obsah jeho
písomného podania na Slovenskú advokátsku komoru. Z uvedeného dôvodu mal súd prvej inštancie

vychádzať z čestného prehlásenia svedka o tom, že bol žalovaný informovaný o výške odmeny za
poskytnutie právnej služby. Nie je sporné, že žalovaný bol predtým účastníkom deviatich skončených
súdnych sporov a v súčasnosti vedie ďalších päť súdnych sporov a takáto osoba sa nemôže brániť
zaplateniu odmeny za poskytnutie právnych služieb s poukazom na jeho obranu. Poukázal na to, že
žalovaný podpisoval aj v iných konaniach ďalšie plnomocenstvá, ktoré tiež neobsahovali základné

ustanovenia avšak v jeho prípade sa bráni zaplateniu odmeny za poskytnutie právnej pomoci. V tejto
súvislosti predložil ďalšie plnomocenstvá pre zastupovanie žalovaného v iných konaniach. Poukázal na
rozhodnutie Okresného súdu Prešov vo veci 14C 75/2012. Z týchto dôvodov namietol, že súd prvej
inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy, keďže neprihliadol na všetko čo v konaní vyšlo najavo. Poukázal
na skutočnosť, že v danom prípade nebolo nutné uzatvoriť písomnú zmluvu, pričom táto zmluva o

právnej pomoci môže vzniknúť aj ústnou formou, ktorej náležitosťou je dohoda o konkrétnej odmene.
V prípade, že takáto nebola dojednaná, ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu, stanovuje sa
nevyvrátiteľná domnienka o tom, že odmena je dohodnutá vo výške tarifnej odmeny advokáta. Z týchto
dôvodov žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, prípadne rozsudok zrušiť a vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je
správny, žalobca ani svedok ho neinformovali o výške odmeny úkonu za právnu službu pred každým
úkonomvoveci,takátopovinnosťsavzťahujevýlučnenaadvokátaanemožnojunahradiťkonanímtretej
osoby. Informačná povinnosť sa vzťahuje na každého advokáta bez ohľadu na to, že už tento preberá

prípad po inom advokátovi, pričom spotrebiteľ má právo vedieť konkrétnu výšku odmeny za každý úkon
a pojem výške odmeny sa musí vykladať tak, že táto odmena musí byť vyčíslená konkrétne v hodnote
úkonu v eurách. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje žalobca sa týka obdobia pred novelou Zákona o
advokácií, ktorá bola rozhodujúca pre posúdenie tohto vzťahu a takisto vec prejednaná na Okresnom
súde Prešov pod sp.zn. 14C 75/2012 nesúvisí s prejednávanou vecou. Skutočnosti uvádzané v čestnom

prehlásení svedka sa nezakladajú na pravde, je málo pravdepodobné, že by si tento pamätal úplne
presne výšku odmeny aj vzhľadom na to, že vo svojich výpovediach pred súdom hovoril iba všeobecne
o poučení pri výške odmeny, a až následne túto odmenu špecifikoval. Z jeho vyhlásenia nevyplýva,
kedy presne mal byť poučený o tejto výške a už to, že čestné prehlásenie svedka našiel advokát
žalobcu v schránke v deň pojednávania neprispieva k hodnovernosti samotného svedka. Je na zváženie

odkiaľ svedok vedel o nariadenom pojednávaní a odkiaľ vedel, že otázka výšky konkrétnej odmeny je
rozhodujúcou pre posúdenie veci samej. Rovnako z špecifikácie trov konania vyplýva, že žalobca si
uplatňoval náhradu za jeden úkon v sume 436,54 eura, pričom táto odmena mu patriť nemôže v zmysle
Zákona o advokácií. Zo samotného výsluchu žalobcu zo dňa 10.01.2017 vyplýva, že nekonzultoval s ním
postup vo veci, nakoľko to nepovažoval za potrebné a vyhlásenie svedka, ktorý mal osobne na miesto

advokáta poučiť klienta o výške odmeny, nie je v súlade so Zákonom o advokácií. Túto svoju povinnosť
nemôže žalobca prenášať na konanie svedka. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena preukázania
informačnej povinnosti navrhol rozsudok potvrdiť.

6. Žalobca vo svojom vyjadrení k podaniu žalovaného uviedol, že trvá na svojej argumentácii a že

je v rozpore so zásadou dobrých mravov, aby nebolo zaplatené žalobcovi za poskytnutie právnych
služieb. To, že žalovaný bol o výške odmeny poučený, vyplýva z čestného prehlásenia založeného v
spise. Zákon o advokácií nevylučuje poučenie o výške odmeny aj prostredníctvom tretej osoby, a ak
advokát zastupuje viac ako dvesto klientov, vznikali by absurdné situácie, kedy by museli čakať títopred kanceláriou advokáta na poučenie o výške odmeny. Opäť poukázal na správanie sa žalovaného,
ktorý niektoré odmeny právnych služieb uhradí, niektoré nie s tým, že výklad, ktorý prijal súd, ale aj
žalovaný je extenzívny a klient, ktorému sú poskytované právne služby, ktorý je vysokoškolský vzdelaný

a účastník mnohých súdnych konaní, nemôže byť posudzovaný ako spotrebiteľ. Poukázal na to, že
jedná sa o svojou povahou mandátnu zmluvu, pričom táto zmluva je zmluvou odplatnou, pričom o výške
tejto odplaty bol žalovaný informovaný.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému stanovisku žalobcu uviedol, že nebol informovaný o výške

odmeny za úkon právnej služby, čo uznal aj samotný žalobca tým, že preniesol túto svoju povinnosť
na svedka. Týmto, ak by k tomu došlo, porušil svoju povinnosť mlčanlivosti, nakoľko veci, ktoré sa
advokát dozvie pri výkone svojho povolania, sú dôverné včítane výšky odmeny. Z výpovede tohto svedka
vyplynulo, že odmena bola dohodnutá podľa vyhlášky, teda nie podielová odmena a až následne vo
svojom čestnom vyhlásení tvrdí niečo iné. Z dôvodovej správy samotného zákona vyplýva, že advokát
je povinný informovať klienta pred každým úkonom, pričom túto svoju informačnú povinnosť si žalobca

nesplnil. Nesúhlasil s tým, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah, ako mandátnej zmluvy s tým, že sa
riadi ustanoveniami príkaznej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka a je nutné vychádzať zo znenia §
8 ods. 4 Zákona o advokácií, ktorý výslovne hovorí o tom, že odmena advokátovi nepatrí, ak nesplní
svoju informačnú povinnosť. Žalobca tiež predložil rozhodnutie súdu vo veci, ktorým rozhodol o nároku
žalovaného na náhradu trov konania vo veci samej.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,

ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričommedzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné

okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad.

14. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených

dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

15. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.,) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy

hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). ( z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.
2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009)

16. Z bodu 30 rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva akým spôsobom sa súd vyporiadal s dôvodmi, na

ktoré opätovne odvolateľ v odvolacom konaní poukazuje. Odvolací súd na tieto v poukazuje a s týmito
sa plne stotožňuje.

17. Je plne v súlade s pravidlami formálnej logiky ako aj so zásadami hodnotenia dôkazov vychádzať
z prvotnej svedeckej výpovede, ktorá bola učinená pred súdom po príslušnom poučení, kedy svedok

uviedol, že žalobca bol upovedomený o tom, že odmena za poskytnutie právnych služieb sa bude
riadiť príslušnou vyhláškou. Je nutné vychádzať z tohto záveru, na čom nemení nič ani obsah čestného
prehlásenia svedka, kde už toto bolo doplnené o konkrétnu výšku odmeny za úkon právnej služby.

18. Rovnako odvolací súd považuje za nutné uviesť skutočnosť, na ktorú poukázal aj žalovaný, že

žalobca nemôže prenášať svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva zo Zákona o advokácií na tretiu osobu,
ktorá by mala informovať klienta o odmene a v danom prípade je nutné vychádzať z špeciálnej právnej
úpravy, ktorá jednoznačne hovorí o tom, že samotný advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej
služby informovať klienta o výške odmeny, teda konkrétne o sume v eurách, v opačnom prípade mu
táto odmena nepatrí. Na daný skutkový stav je nutné aplikovať túto právnu úpravu a nemožno podporne

aplikovať ustanovenia či už Občianskeho či Obchodného zákonníka, pričom rozhodnutie Najvyššieho
súdu,naktorépoukazovalvosvojomodvolanížalobca,niejeaplikovateľnénatútosituáciu,ktoránastala
po účinnosti novely Zákona o advokácií, ktorá odlišným spôsobom oproti predošlej právnej úprave
stanovila informačnú povinnosť advokáta s jasným následkom v prípade jej nesplnenia.19. V danom prípade dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti spočívalo na žalobcovi, ktorý
toto dôkazné bremeno bez pochybnosti nepreukázal, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne

správne. Zároveň z obsahu spisu nevyplýva skutočnosť, že by určitý úkon právnej služby bolo potrebné
vykonať bezodkladne, kedy by nebolo nutné splnenie informačnej povinnosti.

20. Odvolací súd neprihliadal na odvolacie námietky, ktoré sa týkajú skutočností, že žalovaného
zastupovali v iných konaniach iní právni zástupcovia, nakoľko tieto skutočností boli posúdené ako novoty

v odvolacom konaní, ktoré v zmysle ustanovenia § 366 CSP nie sú prípustné. Rovnako vyjadrenie,
respektíve sťažnosť žalovaného na Slovenskú advokátsku komoru, nemá relevantnú súvislosť s
prejednávanou vecou ohľadom poskytnutia informačnej povinnosti zo strany žalobcu, preto ani táto
odvolacia námietka nie je dôvodná. Samotná skutočnosť, že v tejto sťažnosti uvádzal žalovaný, že
žalobcovi dôveroval a radil sa s ním, nie je v rozpore so skutkovými závermi súdu prvej inštancie.

21. Rovnako skutočnosť, že žalovaný má vysokoškolské vzdelanie, je pravidelným účastníkom,
respektíve stranou v súdnych konaniach, nie je relevantnou skutočnosťou vo vzťahu k posúdeniu
splnenia informačnej povinnosti zo strany žalobcu. Tento záver sa vzťahuje aj na skutočností tvrdené v
odvolaní ohľadom predloženia rozsudku Okresného súdu Prešov, sp.zn. 14C 75/2012, ktoré nesúvisia
s prejednávanou vecou.

22. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec

zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu. Tento záver sa vzťahuje aj na skutočnosť, že v konaní, v ktorom bolo vykonávané

právne zastúpenie bol priznaný nárok na náhradu trov konania žalovanému. Toto nemá priamu súvislosť
s meritom prejednávanej veci.

23. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP, kedy súd priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v celom rozsahu.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).