Rozsudok Judgement was issued on Thursday, September 27, 2017

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 37C/35/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116213147
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Malý

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2017:2116213147.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, v konaní pred sudcom JUDr. Igorom Malým, v právnej veci žalobkyne v 1. rade: A.

H., rod H., nar. X.X.XXXX, trvale bytom T. XXX, žalobcu v 2. rade: T. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
T. XXX, a žalobcu v 3. rade: Q. H., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom T. XXX, všetci žalobcovia zastúpení
spoločnosťou JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 264 750, so sídlom Vajnorská
cesta 37, Bratislava, proti žalovanému v 1. rade: K. H. - M H T., X.: XX XXX XXX, miesto podnikania
K. F. XXX/XX, P., zastúpený JUDr. Milošom Chrenkom, advokátom so sídlom Hlavná 25, Trnava,
žalovanému v 2. rade: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom Dostojevského
rad 4, Bratislava, (a žalovanému v 3. rade: Športové gymnázium Jozefa Herdu, J. Bottu 31, Trnava,

IČO: 00 352 519, so sídlom J. Bottu 31, Trnava, zastúpený JUDr. Petrom Sopkom, advokátom so sídlom
Paulínska 34, Trnava), o náhradu nemajetkovej ujmy, takto:

r o z h o d o l :

Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 20.000,00 €, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 20.000,00 €, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 10.000,00 €, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh žalobcov voči žalovanému v 1. rade zamieta.

Súd návrh voči žalovanému v 2. rade zamieta.

Vo vzťahu žalobcov a žalovaného v 1. rade nemá nárok na náhradu trov konania žiadna zo strán.

Žalovanému v 2. rade súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

Žalovanému v 3. rade súd priznáva vo vzťahu k žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť Slovenskej republike, na účet tunajšieho súdu, súdny poplatok vo
výške 3.000,00 €, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcovia návrhom došlým dňa 7.6.2016 žiadali, aby súd uložil žalovaným v 1., 2. a 3. rade povinnosť
zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 75.000,00 €, žalovaným v 1., 2. a 3. rade
povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 75.000,00 €, žalovaným v 1.,

2. a 3. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000,00 €, s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhých žalovaných,
a uložil žalovaným povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania. Uviedli že dňa 6.6.2014 v čase o 15,55
hod. na diaľnici D1 na 72,938 km v smere od Piešťan na Trnavu, K. H., ako vodič autobusu zn. K. XX,
EČ: TT-XXXDI, v dôsledku nedostatočnej pozornosti pri vedení vozidla zišiel s autobusom mimo diaľnice

na trávnatú plochu, na ktorej prišlo k prevráteniu autobusu a jeho pádu na nižšie položené pole, čím
svojim konaním porušil § 4, ods. 1, písm. c) zák.č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, pričom na následky
spôsobených zranení v dôsledku znemožnenia dýchacích pohybov po pritlačení tela a ďalších zranení
utrpených pri dopravnej nehode na mieste nehody podľahli poškodené R. H., N. A., U. R. a N. K., a ďalšie
osobyutrpelizranenia-uvedenýskutokvodičaK.H.bolkvalifikovanýakoprečinvšeobecnéhoohrozenia
podľa § 285, ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, v spojení s § 138, písm. h) Trestného zákona

a za tento skutok mu bolo vznesené obvinenie Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Trnave,
odbor kriminálnej polície, pod ČVS: V.-XXX/-VYS-TT-XXXXHu dňa X.X.XXXX, a bola na neho Okresnou
prokuratúrou Trnava pod XPV XXX/XX/XXXX-XX z 2.4.2015 podaná na Okresný súd Trnava obžaloba;
vec je vedená pred Okresným súdom Trnava pod sp.zn. XXT/XX/XXXX. K motorovému vozidlu, K. XX,
EČ TT/XXXDI mal žalovaný v 1. rade v čase dopravnej nehody uzatvorené poistenie zodpovednosti

za škodu so žalovaným v 2. rade, č. poistnej zmluvy XXXXXXXXXX/X, pričom žalovaný v 2. rade
titulom povinného zmluvného poistenia uhradil náhradu škody spočívajúcu v nákladoch spojených s
pohrebom. V čase dopravnej nehody bola R. H. žiačkou žalovaného v 3. rade (voči tomuto žalobcovia
v priebehu konania vzali návrh späť, a konanie bolo voči nemu zastavené). Dopravná nehoda a jej
následky výrazne zasiahli do života celej rodiny, do ich súkromia, a náhrada nákladov spojených s

pohrebom nepredstavuje žiadnu satisfakciu za tento neoprávnený zásah. Pre žalobcov predstavuje deň
nehody najhorší, najsmutnejší a najbolestivejší deň v ich životoch, ktorý doposiaľ nedokázali prijať. R.
zomrela vo veku 18 rokov, bola druhým dieťaťom rodičov, súrodenci mali blízky vzťah. R. bola zdravá,
po absolvovaní základnej školy pokračovala na štúdiu na Gymnáziu v Trnave - bola zodpovedná, neboli
s ňou žiadne problémy, k štúdiu pristupovala usilovne, voľné chvíle trávila s rodinou, chodili spolu na

dovolenky, s matkou mala kamarátsky vzťah. Po skončení školy mala R. v pláne pokračovať v štúdiu
na vysokej škole (architektúru a bytový dizajn). Celá rodina žije po smrti R. inak, ich život sa zmenil,
matka s otcom už nie sú schopní prejavovať radosť z bežných vecí, neustále je v rodine prítomný
smútok, čo vplýva aj na brata Q.. Výšku žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovia stanovili
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy ako aj s ohľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva prišlo, keď z pohľadu na závažnosť vzniknutej ujmy ide o ten najťažší následok, ľudský život je
najvyššia hodnota uznaná spoločnosťou; ide o neodstrániteľný zásah do osobnostných práv, pričom
akákoľvek satisfakcia nie je spôsobilá tento škodlivý následok primerane nahradiť, môže iba zmierniť
dopady vzniknutej ujmy v osobnostnej sfére žalobcov. Okolnosti za ktorých k porušeniu práva prišlo sú
jednak na strane pozostalých žalobcov a predstavujú ich a) intenzita vzťahu žalobcov s usmrtenou R. -

rodičia, t.j. najbližší príbuzní ktorí svoj život, prácu, záľuby prispôsobili starostlivosti o dieťa, jeho výchove
a budovaniu rodiny o ktorú prišli, brat, ktorí so sestrou si boli vekovo blízki, tvorili by širšiu rodinu, b)
vek zomrelej - usmrtenie zdravého dieťaťa v mladom veku, keď malo celý život pred sebou, realizácia
v súkromnom a pracovnom živote, c) otázka hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe -
rodičia počas doterajšieho života zomrelú hmotne zabezpečovali, čo im mohla v starobe pomocou a

starostlivosťou oplatiť, d) kvalita vzájomného vzťahu - harmonické úzke rodinné spolužitie, e) psychická
bolesť zo straty blízkeho človeka - neznesiteľná, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalých, prerastajúca
až do duševného ochorenia, f) iná forma satisfakcie - nemôže byť síce postačujúca, avšak jej poskytnutie
má vplyv na úvahy o výške plnenia, v tomto najmä postoj vinníka ktorý sa neospravedlnil, vinu popiera,
pričom dochádza k verejnej mediálnej odmietania viny, čo prehlbuje útrapy pozostalých. Okolnosti na

strane zodpovednej osoby (pôvodcu zásahu) predstavujú: a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody,
ospravedlnenie a pod.) - vinník nehody sa neospravedlnil, odmieta svoju vinu, jeho postoj je verejne
prezentovaný médiami, čo negatívne vplýva na pozostalých ktorí sú s udalosťou neustále konfrontovaní
otázkami okolia, pričom ide o traumatizujúce obdobie trvajúce niekoľko rokov, pričom je zrejmé že
postoj a chovanie vinníka a zodpovedných osôb môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy

pozostalými, keď ústretové chovanie, ospravedlnenie, priznanie viny, finančná podpora či pomoc môže
zmierniťdopadyneoprávnenéhozásahu(prezentovanáľahostajnosťjumôžeprehĺbiť),b)dopadudalosti
do duševnej sféry pôvodcu, c) majetkové pomery pôvodcu - objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa,
ktorému vinník zodpovedná podľa Zákonníka práce, pričom prevádzkovateľ motorového vozidla musíbyť povinne zmluvne poistený zo zákona, d) miera zavinenia a eventuálna miera spolu zavinenia
usmrtenej osoby - absentuje spolu zavinenie usmrtenej R.. Svoj nárok odvodzujú žalobcovia z § 427,
ods. 1, § 428, § 429 Občianskeho zákonníka, § 15, ods. 1 zák.č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 442, ods. 1, § 449,
ods. 2, § 11, § 13, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 1. rade je vo veci pasívne
vecne legitimovaný ako prevádzkovateľ dopravného prostriedku objektívne zodpovedný za škodu, a za
použitia § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka aj za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov,
žalovaný v 2. rade je vo veci pasívne vecne legitimovaný ako poisťovateľ za použitia eurokonformného

výkladu pojmu škoda podľa § 4, ods. 2, písm. a) zák.č. 381/2001 Z.z., v spojení s § 13, ods. 1.
K návrhu priložili žalobcovia 11 ks fotografií, doklad o poistení motorového vozidla, Obžalobu Okresnej
prokuratúry T. č. X Pv XXX/XX/XXXX-XX zo dňa X.X.XXXX na obvineného K. H., Uznesenie Okresného
riaditeľstva PZ v Trnave F.: V.-XXX/VYS-TT-XXXX Hu zo dňa 7.6.2014, úmrtný list R. H., zomr.
X.X.XXXX, výpis zo štatistického registra organizácií žalovaného v 3. rade, výpis z Obchodného registra
žalovaného v 1. rade, výpis z Obchodného registra žalovaného v 2. rade.

2.
Žalovaný v 3. rade sa k návrhu vyjadril -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- podaním došlým
súdu dňa 5.10.2016.

3.
Žalovaný v 2. rade sa k návrhu vyjadril podaním došlým súdu dňa 11.10.2016 v ktorom uviedol že
dopravnú nehodu, ku ktorej došlo dňa 6.6.2014 motorovým vozidlom zn. K ev.č. T evidujú ako poistnú
udalosť č. XXXXXXXXXX - vozidlo ktorým bola škoda spôsobená malo v čase dopravnej nehody
u žalovaného v 2. rade dojednané povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla (poistná zmluva XXXXXXXXXX/XXXXX ); žalovaný v 2. rade odškodnil
uplatnené nároky pozostalých po R. H., titulom nárokov na náhradu škody: náklady spojené s pohrebom
923,88 €, na pohreb 79,67 €, náhradu za pomník 663,88 €, teda žalovaný v 2. rade vyplatil z povinného
zmluvného poistenia uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, ktoré spadajú do rozsahu
poistného krytia v zmysle § 4, ods. 2 zák.č. 381/2001 Z.z. Z návrhu nie je zrejmé, na základe akých

skutkových a právnych skutočností sa domáhajú nároku na odškodnenie za nemajetkovú ujmu voči
žalovanému v 2. rade, ani pod aký nárok na náhradu škody podľa zákona o povinnom zmluvnom
poistení by mal v žalobe uplatnený nárok spadať. Žalovaný v 2. rade nesúhlasí s konštatovaním
žalobcov, že objektívne zodpovedá aj za zásah do osobnostných práv žalobcov, pričom vo vzťahu k
žalovanému v 2. rade sa žalobcovia obmedzujú jedine na citáciu § 15, ods.1 zák.č. 381/2001 Z.z, a

poukazujú na rozsudok súdneho dvora C-22/12, Haasová c/ Petrík a Holingová (podľa ktorého „povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobené prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy...“) - predmetom konania však nie je nárok na náhradu škody, ale nárok vyplývajúci z
ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, na ktorý sa nevzťahuje povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Podľa žalovaného v 2.

rade tento nie je v spore pasívne legitimovaný, nakoľko zák.č. 381/2001 Z.z. taxatívne stanovuje v §
4, ods. 2, písm. a), že poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho uhradil
poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a usmrtení, b) škody
vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov
spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov..., d) ušlého zisku; zákon teda jednoznačne

taxatívne uvádza ktoré nároky poistením kryté sú, pričom nemajetkovú ujmu nie je možné priradiť
pod žiadny z takto jednoznačne určených nárokov. Ďalej uviedol že žalobcami uvádzané rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013 neprináša jednoznačné závery, nakoľko pokrytie nemajetkovej
ujmy pod povinné poistenie podmieňuje existenciou vnútroštátnej úpravy - vnútroštátna úprava pri
povinnom zmluvnom poistení nemajetkovú ujmu do poistného krytie nezahrnula, súčasný právny stav

a právny poriadok SR odškodnenie nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia nepripúšťa.
Občianskyzákonníkupravujelen2nárokynemajetkovejpovahy,atobolestnéasťaženiespoločenského
uplatnenia - náhrada nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv v zmysle § 11 a 13
Občianskeho zákonníka je však vyčlenená a upravená samostatne, a nemá vo vzťahu k náhrade škody
anisubsidiárnyvzťah;ideosamostatnýnárok,ktoréhovznikaspôsobnáhradysavzťahujesamostatným

režimom, ktorý je nezávislý od zodpovednosti za spôsobenú škodu a rozsahu jej náhrady (viď rozsudok
NS SR č. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016). K výške odškodnenia požadovaného žalobcami uviedol že
zo žaloby nie je jasné na základe čoho sa žalobcovia domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy v peniazochvo výške 75.000,00 € resp. 50.000,00 €. Vzhľadom na uvedené považuje žalovaný v 2. rade žalobu v
časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy voči nemu za nedôvodnú a navrhuje je zamietnuť.
K vyjadreniu priložil žalovaný v 2. rade uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa

20.4.2011, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/39/2012 zo dňa 6.3.2012, rozsudok
KrajskéhosúduvPrešovesp.zn.12Co/89/2013zodňa26.6.2014,rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.
4 Cdo 139/2011 zo dňa 30.10.2012, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa
31.3.2016, Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. 7Co/161/2016-382 zo dňa 29.6.2016, list - žiadosť o
vyjadrenie, odpoveď žalovaného v 2. rade zo dňa 31.5.2016.

4.
Žalovaný v 1. rade sa k návrhu vyjadril -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- podaním došlým
súdu dňa 11.10.2016 v ktorom uviedol že vzniknutej situácie, keď pri dopravnej nehode došlo k úmrtiu
dcéry a sestry žalobcov je mu ľúto; krátko po nehode vyjadril žalobcom sústrasť, zaslal kondolenčný
list kde vyjadril ľútosť nad udalosťou, zaslal na pohreb nebohej R. H. smútočný veniec. Čo sa týka

samotného nároku žalobcov považuje žalobu voči nemu za neopodstatnenú, nakoľko nie je vo veci
pasívne vecne legitimovaný, pretože predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu nie sú
naplnené. Uviedol že on žiadnym svojím konaním či opomenutím neoprávnený zásah do osobnosti
žalobcov nezavinil, keď aj žalobcovia uvádzajú ako vinníka nehody vodiča autobusu K. H. - ak sa
teda skúma otázka zavinenia, je namieste uvažovať o predpoklade zodpovednosti v prípade vodiča,

ktorý šoféroval autobus a ktorého konaním, resp. opomenutím došlo k dopravnej nehode (pasívne
legitimovaný, a teda žalovaný, mal byť vodič autobusu). Ďalej poukázal na skutočnosť že podľa §
427 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu
vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky, podľa § 428 svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ
zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, zodpovednosti sa zbaví

len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia - podľa žalovaného v
1. rade pri dopravnej nehode sa nejednalo o príčinu vyplývajúcu z osobitnej povahy prevádzky, nakoľko
vyšetrovaním bolo preukázané že autobus žalovaného v 1. rade bol v bezchybnom technickom stave, a
nehodanebolazapríčinenátechnickouporuchouautobusu,materiálovýmivadamičizlyhanímsúčiastok,
teda žiadnou okolnosťou ktorá by mala pôvod v dopravnom prostriedku a teda v osobitnej povahe

prevádzky; žalovaný v 1. rade neporušil žiadnu povinnosť vo vzťahu k dopravnému prostriedku a jeho
prevádzke, a ani pri vynaložení všetkého úsilia nemohol zabrániť dopravnej nehode a vzniku ujmy
(najpravdepodobnejšou a zrejme jedinou príčinou dopravnej nehody bolo zlyhanie vodiča). S poukazom
na skutočnosti, že škoda nebola spôsobená okolnosťami ktoré majú svoj pôvod v prevádzke a súčasne
s ohľadom na fakt že žalovaný v 1. rade nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia,

sú splnené predpoklady pre liberáciu jeho osoby ako prevádzkovateľa autobusu. Ďalej uviedol že i v
prípade, ak by súd mal za to že žalovaný v 1. rade je zodpovedný za zásah do osobnosti žalobcov, mal
by nárok uspokojiť žalovaný v 2. rade (poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci Haasová C-
22/12). V súvislosti s výškou uplatnených nárokov žalobcov uviedol že ich považuje za neadekvátne,
nadsadené, nezodpovedajúce súdnej praxi (poukázal na viacero rozhodnutí všeobecných súdov SR, a

Ústavného súdu SR). Uviedol tiež, že je nemajetný, nevlastní žiadne nehnuteľnosti ani hnuteľné veci
vyššej hodnoty, vzhľadom na svoj vek nepracuje ani nepodniká - ako starobný dôchodca má len príjem
zo starobného dôchodku, ktorý postačuje iba na jeho základné životné potreby - nebolo by preto v jeho
možnostiach uspokojiť nároky žalobcov ani len v minimálnom rozsahu.
K vyjadreniu priložil žalovaný v 1. rade kondolenčný list, protokol Inšpektorátu práce Trnava zo dňa

20.6.2014.

5.
Žalobcovia sa vo veci vyjadrili -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- podaním došlým súdu
dňa 12.5.2017 v ktorom uviedli, že v návrhu konkretizovali skutkové okolnosti na základe ktorých sa

domáhajú práva na náhradu nemajetkovej ujmy, poukázali na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti za
ktorých k nej došlo, uviedli tiež právnu kvalifikáciu skutkového stavu. Pokiaľ ide o námietku žalovaného
v 2. rade v otázke jeho pasívnej legitimácie ako poisťovateľa titulom povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vo veci náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch osobám blízkym obetiam dopravných nehôd, považujú žalobcovia jeho právny názor

vzhľadom na prevládajúcu judikatúru za prekonaný (poukazujúc na odlišné stanovisko JUDr. Rudolfa
Čirča k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011; tiež v tejto súvislosti
poukazujú na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová), a aj Ústavný súd SR potvrdil vo
viacerých rozhodnutiach správnosť aplikácie eurokonformného výkladu § 4, ods. 2, písm. a) zák.č.381/2001 Z.z. v tom smere, že poisťovateľ je pasívne legitimovaný vo veci náhrady nemajetkovej ujmy
osobám blízkym obetiam dopravných nehôd. Čo sa týka výšky požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch poukazujú žalobcovia tiež na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, podľa ktorých

sa priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý nemôže byť stanovený nižšie, ako sú výšky
minimálneho poisteného krytia stanovené v čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady z 30. decembra
1993 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel - citovaným ustanoveniam v SR zodpovedajú ustanovenia §
7 zák.č. 381/2001 Z.z. upravujúce limity poisteného plnenia; k namietanej výške požadovanej náhrady a

jej primeranosti poukázali tiež na neprávoplatný rozsudok Okresného súdu Trnava sp.zn. 30T/45/2015 z
7.12.2016. K námietkam žalovaného v 1. rade žalobcovia uviedli že kondolenčný list z júna 2014 vnímajú
ako účelový a neúprimný; samotný vinník dopravnej nehody v trestnom konaní sa neospravedlnil,
nepriznal vinu, ani nevyjadril ľútosť. Postoj vinníka mal za následok aj to, že tragická udalosť, ktorá
už bola medializovaná a stala sa predmetom verejného záujmu, bola naďalej „prepieraná" v médiách,
čo prehlbovalo traumu žalobcov (citujú titulky viacerých článkov v celoslovenských médiách). Ďalej

uviedli že žalovaný v 1. rade je fyzickou osobou, ktorá v čase kedy k neoprávnenému zásahu do
práv žalobcov prišlo, bola prevádzkovateľom dopravného prostriedku (§ 427 Občianskeho zákonníka),
aj zamestnávateľom vinníka predmetnej dopravnej nehody (§ 420, ods. 2 Občianskeho zákonníka),
pričom pasívnu vecnú legitimáciu žalobcovia už v podanej žalobe odôvodnili tým, že ak pri určení osoby
zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej osobnosti fyzická osoba, treba pripustiť

analogické použitie ustanovenia § 420, ods. 2 Občianskeho zákonníka, neexistuje argument ktorý by
vylučoval analogické použitie § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka pri určení osoby zodpovednej za
zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov.
Žalovaný v 1. rade teda za neoprávnený zásah do práva žalobcov a za nemajetkovú ujmu spôsobenej
na ich osobnostiach zodpovedá objektívne ako zamestnávateľ vinníka dopravnej nehody, a ako

prevádzkovateľ motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola škoda spôsobená - bolo preukázané že
vodič K. H. bol v čase dopravnej nehody zamestnancom žalovaného v 1. rade, a tiež bolo preukázané
že žalovaný v 1. rade bol vlastníkom a prevádzkovateľom dopravného prostriedku - autobusu. Pokiaľ
žalovaný v 1. rade poukazuje na liberačný dôvod podľa § 428 Občianskeho zákonníka, stotožňuje
rozdielne pojmy, a to „okolnosti majúce pôvod v prevádzke" a „škoda spôsobená osobitnou povahou

prevádzky", čím prichádza k nesprávnemu záveru - je nepochybné že škoda a aj zásah do práv žalobcov
bol vyvolaný práve osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku a bezpochyby (aj s ohľadom
na výsledok trestného konania) pri vynaložení všetkého úsilia bolo možné zabrániť škode. Otázka, či
príčinou vzniku dopravnej nehody bolo výlučne protiprávne konanie vodiča autobusu, alebo či ňou bol
zlý technický stav dopravného prostriedku je vo vzťahu k vzniku objektívnej zodpovednosti žalovaného

v 1. rade ako zamestnávateľa a prevádzkovateľa dopravného prostriedku, a teda danosti jeho pasívnej
vecnej legitimácie, irelevantná.
Zároveňtýmtopodanímžalobcoviavzalivočižalovanémuv3.radežalobuspäťanavrhliabysúdkonanie
voči žalovanému v 3. rade zastavil.
Uznesením vydaným na pojednávaní konanom dňa 15.5.2017 súd konanie v časti voči žalovanému v 3.

rade zastavil (s tým, že o trovách konania žalovaného v 3. rade rozhodne v rozhodnutí vo veci samej).
Zástupcovia strán sporu zhodne uviedli že odvolanie voči rozhodnutiu o zastavení konania vo vzťahu
k žalovanému v 3. rade nepodajú, výslovne sa ho vzdávajú - s poukazom na uvedené sa uznesenie
nevyhotovovalo v písomnej forme.
K vyjadreniu priložili žalobcovia Zápisnicu zo zasadnutia občianskoprávneho grémia Najvyššieho súdu

SR z 19.9.2016, Uznesenie Ústavného súdu SR č. I. ÚS 206/2015-25 zo dňa 29.4.2015, Uznesenie
Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 645/2015-25 zo dňa 16.12.2015, Uznesenie Ústavného súdu SR č.
III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, časť zápisnice o výsluchu obvineného (K. H.) zo dňa 7.6.2014,
časť zápisnice o hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Trnava vo veci sp.zn. XXT/XX/XXXX, 3x
text článkov z médií, časť rozsudku Okresného súdu Trnava sp.zn. XXT/XX/XXXX-2037.

6.
Na pojednávaní konanom dňa 15.5.2017 právny zástupca žalobcov uviedol že na podanom návrhu
voči žalovaným v 1. a v 2. rade trvá, je daná pasívna legitimácia aj žalovaného v 2. rade. Čo sa týka
spôsobenej ujmy táto bude ustálená výsluchom žalobcov ako rodičov resp. súrodenca.

Na pojednávaní konanom dňa 15.5.2017 právny zástupca žalovaného v 1. rade uviedol že
nespochybňuje skutkové tvrdenia žalobcov, až na to, že žalovaný v 1. rade vyjadril ľútosť rodine
zosnulej tým, že im zaslal kondolenčnú listinu a kvetinový dar - priamy kontakt s pozostalými prípadne
účasť na pohrebe mu neboli odporučené. Podľa žalovaného v 1. rade on nie je subjektom, ktorýby bol zodpovedný za vzniknutú ujmu - je síce pravdou že ako prevádzkovateľ motorového vozidla
má objektívnu zodpovednosť, avšak v prípade náhrady nemajetkovej ujmy právna teória vyžaduje
zavinenie, čo u žalovaného v 1. rade absentuje (osobou ktorá by za ujmu mohla byť zodpovedná

je vodič autobusu). Aj samotní žalobcovia označujú za pôvodcu ujmy vodiča autobusu, teda žaloba
mala smerovať buď výlučne alebo aj voči nemu. Aj v prípade objektívnej zodpovednosti žalovaného v
1. rade sú dané liberačné dôvody, nakoľko žalovaný v 1. rade nijakým spôsobom nemohol ovplyvniť
a zabrániť vzniku ujmy, a to ani pri vynaložený všetkého úsilia. Ďalej poukázal na neprimeranosť
požadovanej výšky náhrady, ktorá nezodpovedá ustálenej judikatúre ani rozhodovacej praxi súdov, keď

výška náhrady sa v prípade dopravných nehôd pohybuje v rozmedzí 10.000,00 až 20.000,00 € (naviac
žalobcovia požadovanú výšku náhrady nijakým spôsobom neodôvodnili). Poukázal tiež na majetkové
pomery žalovaného v 1. rade, na ktoré pri určení výšky náhrady je potrebné prihliadnuť, keď žalovaný
v 1. rade nepodniká, je starobným dôchodcom (dôchodok má okolo 400,00 € mesačne), nedisponuje
takmer žiadnym hnuteľným ani nehnuteľným majetkom - platenie akejkoľvek sumy náhrady zo strany
žalovaného v 1. rade je nereálne, a v prípade jej prisúdenia by bol nútený na svoj majetok vyhlásiť

konkurz, teda vymožiteľnosť prisúdenej náhrady by bola takmer nulová.
Na pojednávaní konanom dňa 15.5.2017 splnomocnená zástupkyňa žalovaného v 2. rade uviedla,
že žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaný, nakoľko požadovaná náhrada vyplýva z použitia
ustanovení o ochrane osobnosti uvedených v § 11 a 15 Občianskeho zákonníka, na ktoré sa
nemôže vzťahovať povinnosť poisťovne vyplývajúca zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla - kryté sú nároky vyplývajúce zo spôsobenej škody, nie nároky majúce základ v
nemajetkovej ujme. Žalovaný v 2. rade nemôže byť pasívne legitimovaný aj s poukazom na § 4, ods.
2 písm. a) zák.č. 381/2001, kde je taxatívne vymedzený okruh škôd ktoré sú kryté poisťovňou, pričom
nemajetkováujmavnichuvedenánieje,aanijunemožnopriradiťpodakýkoľvektamuvedenýdôvod.To
že o škodu v danom prípade nejde je zrejmé i z toho, že Občiansky zákonník všetky druhy škôd presne

vymenúva, a všetky škody boli žalobcom už z poistenia uhradené. Poisťovňa nie je pasívne legitimovaná
aj z dôvodu, že pri takýchto ujmách je v prvom rade potrebné ospravedlnenie zodpovedných osôb
podľa § 13, ods. 1 Občianskeho zákonníka - až keď takéto ospravedlnenie nie je dostatočné, môže
dotknutý subjekt požadovať náhradu v peniazoch; nie je preto zrejmé, že pokiaľ poisťovňa sa nemá za
čo ospravedlniť žalobcom (nespôsobila dopravnú nehodu pri ktorej utrpeli zásah do práva na ochranu

osobnosti), niet dôvodu aby bola pasívne legitimovaná, a následne zaviazaná na zaplatenie náhrady. Čo
sa týka požadovanej náhrady, žalobcovia ju relevantným spôsobom nepreukázali - nie je zrejmé prečo
žiadajú sumu náhradu 75.000,00 €, resp. 50.000,00 €.

7.

Na pojednávaní konanom dňa 12.7.2017 žalobkyňa v 1. rade uviedla že Nikola bola jej druhým dieťaťom,
vzťah mali veľmi dobrý, harmonický; celá rodina bývala v jednej domácnosti, v spolužití rodiny neboli
žiadne konflikty, bolo harmonické. R. chodila na športové gymnázium, dosahovala dobrý prospech,
chcela ísť študovať na vysokú školu. V deň nehody, okolo 16.00 hod., telefonovala žalobkyni v 1. rade
jej sesternica, že sa dozvedela že autobus mal nehodu, preto so synom a s manželom sa pokúšali

hľadať miesto nehody, čo sa im však nepodarilo. Následne išli do nemocnice v Trnave, avšak R. medzi
hospitalizovanými osobami nebola - odišli preto na políciu, ani tu im nikto nepovedal kde sa R. nachádza.
Približne po hodine sa ozvala polícia, za účelom identifikácie tela nebohej R. - po identifikácii volal
žalobkyni v 1. rade manžel ktorý jej oznámil, že R. zomrela. Po smrti spolu s manželom vyhľadali
odbornú pomoc psychologičky, boli u nej iba jedenkrát - jednalo sa o konzultáciu, žiadne lieky im neboli

predpísané, hospitalizovaná z dôvodu úmrtia R. žalobkyňa v 1. rade nebola. V súčasnosti ako rodina
fungujú inak ako do smrti R., stále im chýba, ani s odstupom troch rokov sa nevyrovnala so stratou
dcéry. Medializácia prípadu bola pre žalobcov ťaživá hlavne v prvých dňoch, nakoľko o veci sa stále
písalo, novinári chodili za nimi aj domov, boli na pohrebe, vymýšľali si rôzne veci ktoré žalobcovia nikdy
nepovedali. Žalobkyňa v 1. rade sa zúčastňovala pojednávaní v trestnej veci voči vodičovi autobusu,

uložený trest o výmere 6 rokov nepovažuje za dostatočný (nakoľko zavinil smrť 4 ľudí). Vodič autobusu
sa rodine ani na pojednávaniach ani inokedy neospravedlnil, poslal iba kondolenčný list v ktorom napísal
že všetko mu je ľúto; žiadnu satisfakciu ani pomoc rodine neponúkol, žalobkyňa v 1. rade sa s vodičom
nerozprávala. Satisfakciu ani žiadne finančné vyrovnanie žalobcom neponúkol ani majiteľ autobusu. Čo
sa týka požadovanej sumy 75.000,00 € ako nemajetkovej ujmy žalobkyňa v 1. rade uviedla, že žiadne

peniaze jej život dcéry už nevrátia; nemá predstavu ako by s uvedenou sumou naložila.
Na pojednávaní konanom dňa 12.7.2017 žalobca v 2. rade uviedol že vzťahy v rodine boli veľmi dobré,
spolu trávili čas, chodili na dovolenky, deti chodili so žalobcom v 2. rade na futbalové zápasy. Po nehode
sadlhonevedeločosR.sastalo(vyhlasovaližejenezvestná),ažokolopolnocivolalizpolície-následneidentifikovali jej telo. Po smrti R. sa všetko zmenilo, nakoľko R. im chýba ako člen rodiny, zmenil aj vzťah
žalobcu v 2. rade s manželkou; rodina funguje síce navonok normálne, ale je to „iné“. Manželka chodí
každý deň na cintorín, žalobca v 2. rade chodí na cintorín raz za týždeň. Medializáciu vnímali negatívne,

novinári sa správali „katastrofálne“ - čakali neustále pred domom, vyvolávali, aj napriek nesúhlasu fotili
priebeh pohrebu a pod. Vodič autobusu sa rodine nikdy neospravedlnil, iba majiteľ autobusu poslal
kondolenčný list s malým venčekom; majiteľ dopravného prostriedku ani vodič rodine neponúkol žiadnu
satisfakciu ani finančnú pomoc, žalobca v 2. rade sa ani z jedným z nich nerozprával. Na záver uviedol že
aj keď život mladého človeka nenahradí žiadna finančná suma, považuje požadovanú čiastku 75.000,00

€ za primeranú, prisúdené peniaze by venoval synovi.
Na otázku splnomocnenej zástupkyne žalovaného v 2. rade žalobca v 2. rade uviedol že aj z odstupom
troch rokov od nehody sa smrť R. stále prejavuje, nakoľko sa o nej rozprávajú, kupujú kahance a kytice
na cintorín - udalosť bude prítomná v živote ich rodiny už navždy.
Na pojednávaní konanom dňa 12.7.2017 žalobca v 3. rade uviedol že jeho vzťah s R. bol veľmi dobrý,
ako starší brat sa jaj snažil pomáhať, celá rodina chodila spolu na dovolenky. Po smrti sestry sa život

rodiny úplne zmenil, nakoľko im chýba, je to citeľné. Bezprostredne po nehode resp. po pohrebe situáciu
niesol ťažko, na cintoríne boli viackrát za deň, obťažovali ich pohľady a správanie sa ostatných ľudí,
ktorí o nehode čítali v médiách. Poukázal na správanie sa vodiča na trestných pojednávaniach - tento
neprejavil žiadnu ľútosť, vyzeral že mu je to jedno. Smrť R. prežívali rodičia ťažko, aj doteraz nie sú s
tým vyrovnaní, život rodiny sa síce zmenil, avšak snažia sa fungovať normálne. Rodičia pri niektorých

príležitostiach za R. stále plačú, najmä keď je za ňu zádušná omša, resp. na cintoríne. Rozsudok vo
veci vodiča je podľa žalobcu v 3. rade nedostatočný, nepredstavuje žiadnu satisfakciu, zvlášť preto že
vodič stále popiera vinu. Žalovaný v 1. rade ani vodič rodine neponúkol žiadnu finančnú pomoc alebo
satisfakciu, neboli s ním v osobnom kontakte.
Na otázky sudcu žalobca v 3. rade uviedol že on psychologickú pomoc nevyhľadal, iba bezprostredne

na pohrebe požil aj s rodičmi ukľudňujúce lieky; žiadne zdravotné problémy v súvislosti s úmrtím R. sa
u neho neprejavili. Nemá predstavu čo by s prisúdenou finančnou sumou urobil.
Na otázky splnomocnenej zástupkyne žalovaného v 2. rade žalobca v 3. rade uviedol že R. sa snažil
pomáhať (vozil ju, občas jej prispel drobným vreckovým), cez víkendy spolu trávili čas buď spolu s
rodičmi alebo iba s R., občas chodili spolu na zábavy a na spoločenské akcie.

8.
Súd si pre svoje rozhodnutie zadovážil ďalej uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8 Cdo 219/2016 zo
dňa 15.5.2017, odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa k rozhodnutiu II. senátu Ústavného súdu
SR vo veci sp.zn. II. ÚS 847/2016 zo dňa 10.11.2016, Rozsudok Okresného súdu Trnava č. XXT/XX/

XXXX-XXXX zo dňa 7.12.2016.

9.
Na pojednávaní konanom dňa 16.8.2017 žalovaný v 1. rade uviedol že bol majiteľom dopravného
prostriedku - autobusu, ktorým bola nehoda spôsobená. Uvedená situácia ho mrzí, avšak nehode

nemohol žiadnym spôsobom zabrániť; každej z rodín, v ktorých prišlo k úmrtiu, poslal kondolenčný list
a smútočnú kyticu, ospravedlnenie poslali aj škole - osobne sa so žalobcami nestretol ani nebol na
pohrebe, nakoľko mu bolo odporúčané aby tak kvôli emóciám nerobil.
Na otázku svojho právneho zástupcu žalovaný v 1. rade uviedol že autobus mal všetky prehliadky platné,
jeho technický stav bol v poriadku, nemal žiadne vady (toto konštatoval aj kriminalistický ústav, kde bol

autobus na expertíze-).
Na otázky právneho zástupcu žalobcov žalovaný v 1. rade uviedol, že okrem kytice neposkytol žalobcom
žiadne iné plnenie. T.č. je starobný dôchodca s príjmom 396,00 € mesačne, žiadne iné príjmy nemá,
nevlastní žiadny nehnuteľný majetok ani motorové vozidlá, ani žiadne veci vyššej hodnoty; ani v čase
dopravnej nehody nevlastnil žiadny nehnuteľný majetok, a okrem dvoch autobusov ani žiaden hnuteľný

majetok (jeden autobus bol po nehode zošrotovaný, druhý odpredal za sumu 1.000,00 € - mal 25 rokov,
bol predaný na náhradné diely). Nehnuteľnosť v ktorej býva (v Cíferi) vlastnil, avšak pred asi 4 rokmi
ju previedol na manželku (H. J.), daroval jej ju na základe darovacej zmluvy; na uzatvorení takejto
zmluvy boli už dávno dohodnutí, ako dôvod darovania žalovaný v 1. rade uviedol „že je to jeho manželka
a má ju rád“. Autobus ktorým dopravná nehoda bola spôsobená bol havarijne poistený v poisťovni

Allianz - z titulu poistného mu bola vyplatená suma približne 7.000,00 € až 12.000,00, za šrot obdržal
sumu 6.000,00 až 7.000,00 €, pričom musel zaplatiť sumu 3.000,00 € za likvidáciu odpadov (finančné
prostriedky boli použité na úhradu cestnej dane v SR aj v iných štátoch, a úhradu iných výdavkov).
Ohľadomfunkčnostibezpečnostnýchpásov(keďpodľaprotokoluznaleckejorganizácie12pásovnebolofunkčných) žalovaný v 1. rade uviedol že pri skúške aj kontrole na STK všetky pásy boli funkčné; nikto
z pasažierov v autobuse však aj tak nebol pripútaný.
Na pojednávaní konanom dňa 16.8.2017 svedok K. H. (vodič autobusu) na otázky splnomocnenej

zástupkyne žalovaného v 2. rade uviedol že postihnutým rodinám boli jeho zamestnávateľom napísané
kondolenčné listy, aj v mene svedka. Bezprostredne po nehode bol psychiatricky liečený (2 týždne
hospitalizovaný), doposiaľ berie lieky na ukľudnenie. Žiadnej z poškodených rodín svedok neposkytol
finančné plnenie resp. inú satisfakciu.
Napojednávaníkonanomdňa16.8.2017svedkyňaZ.K.(známažalobcov)naotázkyprávnehozástupcu

žalobcov uviedla že rodinu žalobcov pozná od detstva, trávili spolu priateľské posedenia aj dovolenky,
v rodine žalobcov bolo všetko v poriadku, neboli medzi nimi a nebohou R. žiadne konflikty, jednalo
sa o šťastnú s spokojnú rodinu. Prvé dni a týždne po nehode rodina fungovala iba preto, že užívali
antidepresíva, a podporovali ich známi a rodina. Podľa svedkyne sa doposiaľ žalobcovia so situáciou
nevyrovnali, a ani sa nevyrovnajú.
Na otázky sudcu svedkyňa uviedla, že žalobcovia doposiaľ chodia na cintorín každý deň, niekedy aj

dvakrát. Spoločnú dovolenku od smrti R. neabsolvovali; stretávajú sa, ale stretnutia sú smutné, často
spomínajú na predchádzajúce obdobie, nakoľko dcéra svedkyne a nebohá R. chodili spolu do školy.
Na pojednávaní konanom dňa 16.8.2017 žalobkyňa v 1. rade na otázku právneho zástupcu žalovaného
v 1. rade uviedla, že s súvislosti s nehodou a úmrtím R., okrem plnenia z poisťovne, na druhý deň po
nehode prišiel N. H. s riaditeľom gymnázia, ktorí im odovzdali obálku so sumou 1.000,00 € - jednalo

sa o finančný príspevok na pohreb od D. J. (príspevok na pohreb v zmysle zákonnej úpravy dostali aj
od štátu).

10.
Právny zástupca žalobcov v záverečnej reči uviedol, že žalovaný v 1. rade je pasívne legitimovaný

ako zamestnávateľ a aj ako prevádzkovateľ dopravného prostriedku, pri ktorého prevádzke prišlo k
úmrtiu dcéry a sestry žalobcov, žalovaný v 2. rade je pasívne legitimovaný za použitia eurokonformného
výkladu § 4, ods. 2, písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení. Pokiaľ ide o výšku požadovanej
nemajetkovej ujmy, závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobcov je toho najvyššieho stupňa,
smrť dcéry a sestry je neodstrániteľný následok ktorý možno iba zmierniť; ľudský život predstavuje

najväčšiu hodnotu v spoločnosti, a žalobcovia stratili možnosť prežiť život s blízkou a milovanou osobou,
rozvíjať s ňou svoje vzájomné vzťahy, čo sa negatívne prejavilo vo všetkých oblastiach ich života, a v
strate schopnosti radovať sa a prežívať šťastie. Pokiaľ ide o okolnosti za ktorých prišlo k zásahu do
osobnostných práv, poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku tunajšieho súdu v trestnom konaní
vedenom voči vodičovi, kde bolo preukázané že tento večer pred dopravnou nehodou popíjal alkohol,

bol nesporne preukázaná jeho vina; pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade poukazuje na skutočnosť, že
podľa výsledkov trestného konania predmetný autobus nebol spôsobilý na prevádzku, nakoľko nebol
vybavený funkčnými bezpečnostnými pásmi. Žalovaný v 1. rade sa bránil tým, že je nemajetný - sám
však previedol po dopravnej nehode majetok na svoju manželku, preto jeho nemajetnosť nemožno
považovať za skutočnosť ktorú by bolo treba pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy

zohľadniť. Požadovaná výška nie je neprimeraná.
Právny zástupca žalovaného v 1. rade v záverečnej reči uviedol, že žalovaný v 1. rade nie je
pasívne vecne legitimovaný, a nie je daná jeho zodpovednosť za zásah do osobnostných práv
žalobcov. Základným predpokladom pre vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu je okrem iného
zavinenie. Žalobcovia argumentujú analogickým použitím ustanovení o zodpovednosti za škodu podľa

§ 427 Občianskeho zákonníka, ktorá je zodpovednosťou objektívnou bez ohľadu na zavinenie -
princíp analógie však možno využiť len vtedy, keď právo konkrétnu skutkovú situáciu opomína alebo
neupravuje, čo ale nie je súdený prípad, nakoľko zodpovednosť za zásah do osobnostných práv je
zodpovednosťou subjektívnou, t.j. vyžadujúcou zavinenie pôvodcu nemajetkovej ujmy. Žalovaný v 1.
rade nie je pôvodcom nemajetkovej ujmy, a svojím konaním ani opomenutím zásah do osobnostných

práv žalobcov nezavinil, ani úmyselne ani z nedbanlivosti (o zavinení je možné uvažovať iba v
prípade vodiča autobusu, ktorý však v konaní žalovaný nie je). Preto už pre nenaplnenie predpokladov
zodpovednosti za zásah do osobnostných práv voči žalovanému v 1. rade nemôže žaloba obstáť. Vo
vzťahu k prípadnej zodpovednosti za škodu boli podľa neho naplnené liberačné dôvody pre zbavenie sa
zodpovednosti žalovaného v 1. rade, keď prevádzkovateľ sa zodpovednosti zbaví, ak preukáže že škode

nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia - žalovaný v 1. rade ako vlastník vozidla nemohol
nijakým spôsobom zabrániť či už mikrospánku vodiča, alebo inému nevenovaniu sa riadeniu. Popiera
tvrdenia žalobcov, že autobus nebol v dobrom technickom stave - naopak, zo znaleckého dokazovania
vykonaného v trestnom konaní vyplynul opak (cituje: Na základe vykonanej kontroly konštatujeme, ženeboli nájdené žiadne závady technického charakteru, ktoré by boli v príčinnej súvislosti so vznikom a
priebehom predmetnej dopravnej nehody). Žalovaný v 1. rade teda ani pri vynaložení všetkého úsilia
nemohol zabrániť škode vzniknutej výlučne v dôsledku konania tretej osoby. K požadovanej výške

nemajetkovej ujmy uviedol, že táto je neadekvátna, nezodpovedá ustálenej súdnej praxi; poukázal aj
na majetkovú situáciu žalovaného v 1. rade, z majetku ktorého by v prípade priznania nároku žalobcom
nebolo možné tieto uspokojiť ani len z časti.
Žalovaný v 2. rade v záverečnej reči (predložil ju v písomnej forme) uviedol, že nie je pasívne
legitimovaným subjektom, nakoľko pasívna vecná legitimácia poisťovní v sporoch o náhradu

nemajetkovej ujmy pozostalých po dopravných nehodách v právnom poriadku SR nie je daná (v tejto
súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR) - podľa súčasne platnej právnej
úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať
len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda
povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z

ustanovenia § 13, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z § 4, ods. 2, písm. a) zák.č. 381/2001 Z.z. vyplýva,
že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví“, pričom
škoda na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od
seba odlišuje (§ 13, ods. 2 a § 16 Občianskeho zákonníka na jednej strane a § 444 a nasl. Občianskeho
zákonníka na druhej strane). Za súčasne platnej legislatívy nemôže súd rozhodnúť opačným spôsobom

s odvolaním sa na priamy účinok smerníc (ktoré zaväzujú len členské štáty, nie jednotlivcov).

11.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov a ich právneho zástupcu, žalovaného v 1. rade a
jeho právneho zástupcu, splnomocneného zástupcu žalovaného v 2. rade, svedkov K. H. a Z.

K., oboznámením sa s návrhom, s vyjadreniami účastníkov, oboznámením sa s predloženými a
zhromaždenými listinnými dôkazmi uvedenými vyššie, ako i oboznámením sa s obsahom celého
spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:
Dňa 6.6.2014 v čase o 15,55 hod. na diaľnici D1 na 72,938 km v smere od Piešťan do Trnavy, K. H., ako
vodič autobusu zn. K. XX, EČ: TT-XXXDI, zišiel s autobusom mimo diaľnice na trávnatú plochu, na ktorej

prišlo k prevráteniu autobusu a jeho pádu na nižšie položené pole; na následky spôsobených zranení v
dôsledku znemožnenia dýchacích pohybov po pritlačení tela a ďalších zranení utrpených pri dopravnej
nehode na mieste nehody podľahla (okrem iných) R. H.. Uvedený skutok vodiča K. H. bol kvalifikovaný
ako prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285, ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, v spojení s §
138, písm. h) Trestného zákona a za tento skutok mu bolo vznesené obvinenie Okresným riaditeľstvom

Policajného zboru v Trnave, odbor kriminálnej polície, pod F.: V.-XXX/-VYS-TT-XXXXHu dňa 7.6.2014,
a bola na neho Okresnou prokuratúrou Trnava pod 2PV 511/14/2207-56 z 2.4.2015 podaná na Okresný
súd Trnava obžaloba; vodič bol (doposiaľ neprávoplatným) Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. XXT/
XX/XXXX-XXXX zo dňa 7.12.2016 uznaný vinným za spáchanie prečinu všeobecného ohrozenia podľa
§ 285, ods. 1, ods. 2, a ods. 4 Trestného zákona, a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6

rokov, a bol mu uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo v trvaní 7 rokov.
Motorové vozidlo (autobus) bolo vlastníctvom žalovaného v 1. rade, ktorý bol aj jeho prevádzkovateľom;
zamestnávateľom vodiča motorového vozidla bol žalovaný v 1. rade.
K motorovému vozidlu mal žalovaný v 1. rade v čase dopravnej nehody uzatvorené poistenie
zodpovednosti za škodu so žalovaným v 2. rade, č. poistnej zmluvy XXXXXXXXXX/X; žalovaný v 2.

rade titulom povinného zmluvného poistenia uhradil náhradu škody spočívajúcu v nákladoch spojených
s pohrebom.
Žalobcovia v 1. a 2. rade boli rodičmi nebohej R. H., žalobca v 3. rade bol jej bratom.
V čase dopravnej nehody bola R. H. žiačkou Športového gymnázia Jozefa Herdu v Trnave, pôvodného
žalovaného v 3. rade, voči ktorému žalobcovia v priebehu konania vzali návrh späť, a konanie bolo voči

nemu zastavené.
Vzťahy medzi nebohou R. H. a žalobcami boli normálne, rodina žila v spoločnej domácnosti, prežívali
plnohodnotný život bez negatív (dovolenky, oslavy, výlety, bežný spoločný a rodinný život), pomáhali si,
podporovalisa.Súmrtímdcéryasestrysažalobcoviadoposiaľnevyrovnali,denne/týždennenavštevujú
cintorín. Bezprostredne po nehode a v čase pohrebu boli žalobcovia vystavení medializácii, a (pre nich)

nežiaducej pozornosti verejnosti.
Žalovaný v 1. rade zaslal žalobcom kondolenčný list a smútočný veniec na pohreb - osobne sa im
neospravedlnil, na pohrebe R. H. sa nezúčastnil (údajne mu to nebolo odporučené), žiadnu finančnúsatisfakciu žalobcom neposkytol; vodič autobusu sa žalobcom neospravedlnil, nevyjadril im ľútosť,
neposkytol žiadnu finančnú satisfakciu.
Žiadny zo žalobcov po smrti R. H. nebol psychiatricky liečený, neboli hospitalizovaní, žalobcovia krátku

dobu užívali lieky na ukľudnenie, žalobcovia v 1. a 2. rade sa jeden krát zúčastnili na pohovore s
psychológom; zdravotný stav sa ani jednému zo žalobcov v súvislosti s úmrtím R. H. nezhoršil.
Žalovaný v 1. rade je starobný dôchodca s dôchodkom 396,00 € mesačne, žiadne iné príjmy nemá,
nevlastní žiadny nehnuteľný majetok ani motorové vozidlá, ani žiadne veci vyššej hodnoty; nehnuteľnosť
v ktorej býva (v Cíferi) vlastnil, tesne po nehode ju previedol titulom darovania na manželku (údajne na

uzatvorení zmluvy boli už dávno dohodnutí).
Žalobkyňa v 1. rade „nemá predstavu ako by z prisúdenou sumou náhrady naložila“, žalobca v 2. rade
by prisúdené peniaze venoval synovi (žalobcovi v 3. rade), žalobca v 3. rade „nemá predstavu čo by s
prisúdenou finančnou sumou urobil“.

12.

Podľa § 144 Civilného sporového poriadku žalobca môže vziať žalobu späť.
Podľa § 145, ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie
zastaví.
Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne
súd v rozhodnutí vo veci samej.

Podľa § 146, ods. 1 Civilného sporového poriadku súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím
žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada,
ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo
pojednávanie.

Podľa čl. 19, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13, ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili
následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa§16Občianskehozákonníkaktoneoprávnenýmzásahomdoprávanaochranuosobnostispôsobí

škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na
zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 420 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti.
Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona
nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 427 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za
škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ

lietadla.Podľa § 428 Občianskeho zákonníka svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda
spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže,
že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Podľa § 4, ods. 1 a ods. 2 zák.č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
Poistenýmázpoisteniazodpovednostiprávo,abypoisťovateľzanehonahradilpoškodenémuuplatnené

preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa
písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté

poistné plnenie,
d) ušlého zisku.
Podľa § 15, ods. 1 zák.č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný

tento nárok preukázať.

Podľa § 251 Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci.
Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

13.

Podľa Rč 21/1995: Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy (§ 13, ods. 2 Občianskeho zákonníka)
musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí
zadosťučineniepodľaustanovenia(§13,ods.1Občianskehozákonníka),atonajmäzhľadiskaintenzity,
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v
rodine a spoločnosti.

Podľa R 29/2001: Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva
na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený
zásah spôsobila.

Podľa Z III (s. 182): Vzhľadom na znenie ustanovenia § 16 Občianskeho zákonníka treba posudzovať
podľa ustanovenia § 421 Občianskeho zákonníka (teraz podľa § 420 Občianskeho zákonníka)
zodpovednosť organizácie za škodu spôsobenú neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti zo strany pracovníka organizácie pri plnení jeho úloh, pokiaľ škoda zásahom vznikla.
Podľa R 55/1971 (s. 160): Ak pracovník (príslušník ozbrojených síl v činnej službe) spôsobil škodu v

rámci plnenia úloh organizácie (pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, pri plnení
služobných povinností alebo v priamej súvislosti s ním) zavinene, nezbaví sa organizácia zodpovednosti
s poukazom na ustanovenie § 421, ods. 3 (teraz § 420, ods. 3).
Podľa R 3/1984 (s. 29 ods. 5 a 6, s. 30 ods. 1): Pod pojmom „vynaloženie všetkého úsilia” (§ 428)
treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu

vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. O neodvrátiteľnosť škody pôjde a prevádzateľ sa oslobodí
od zodpovednosti predovšetkým vtedy, keď škode nebolo možné za súčasného stavu rozvoja techniky
zabrániť žiadnym opatrením. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť, môže mať svoj pôvod buď v prírodnej
udalosti (blesk, povodeň, zemetrasenie a pod.), alebo v ľudskom správaní, či v správaní zvieraťa.
Pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba však zdôrazniť, že nesmie ísť o škodu neodvrátiteľnú

subjektívne. Škoda musí byť, ako to vyplýva z ustanovenia § 428, vždy neodvrátiteľná objektívne. Škodu
teda nemohol za daných pomerov odvrátiť nielen určitý prevádzateľ, ale ani žiadny iný na jeho mieste.
Treba vždy používať objektívne meradlo.Podľa R 16/1969: Ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, nemôže sa
prevádzateľ zbaviť zodpovednosti, a to ani poukazom na neodvrátiteľný úkon tretej osoby.
Z IV (s. 621): Prevádzateľ motorového vozidla sa môže zbaviť svojej zodpovednosti iba v tom prípade,

ak škoda nebola ani len čiastočné spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke.

14.
Ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka poskytujú právny základ nároku na náhradu
nemateriálnejujmyspôsobenejjednotlivcoviusmrtenímjemublízkejosoby.Vprípadežeinterpresonálne

väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu, môže takouto
deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia (ako čiastkového
práva na ochranu osobnosti) za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, a je objektívne
spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť, a ak existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym
zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu
v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Právnym

prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je návrh ktorým sa fyzická osoba domáha primeraného
zadosťučinenia ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch - v tomto prípade
má aktívnu legitimáciu subjekt ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, nakoľko
právo na súkromie je jedným za základných osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli
§ 11 Občianskeho zákonníka. Protiprávne narušenie rodinných vzťahov zo strany iného predstavuje

neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Právo na súkromie je jedným
zo základných osobnostných práv fyzickej osoby, ktorému každý právny štát poskytuje ochranu (viď
tiež Listinu základných práv a slobôd a Ústavu SR - čl. 16, ods. 1, čl. 19 ods. 2). Úprava ochrany
súkromia (vrátane rodinného súkromia) vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie
neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma; funkciou práva na

súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry v ktorej by mohla všestranne
rozvíjať svoju osobnosť. Ústava rodinný život priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie
treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj
súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám - neoprávnené zásahy do
týchto vzťahov možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života, do rodinného súkromia. S poukazom

na vyššie uvedené je potrebné konštatovať že ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
poskytujú právny základ nároku na náhradu nemateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením
jemu blízkej osoby.
Všeobecnou podmienkou uplatnenia ochrany je, že ide o závažnejší zásah do psychickej a morálnej
integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu na jednotlivých stránkach

osobnosti. Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia sleduje priznanie satisfakcie občanovi,
ktorého osobnostné právo bolo porušené, so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť
obnovením pôvodného stavu, pričom podmienkou priznania satisfakcie je nemajetková ujma.
Zodpovednosť podľa § 427 Občianskeho zákonníka je založená na princípe zodpovednosti objektívnej,
teda bez zreteľa na zavinenie. Riziko, ktoré plynie zo špecifického zdroja zvýšeného nebezpečenstva

súvisiaceho s prevádzkou dopravných prostriedkov nesie ten, komu táto prevádzka slúži, teda
prevádzateľ (nemusí byť totožný s vlastníkom dopravného prostriedku, prípadne s jeho vodičom).
Osobitná povaha spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva zdroj zvýšeného nebezpečenstva v
súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku, ktorému nemožno čeliť ani vhodnými
opatreniami technického charakteru pri udržiavaní dopravných prostriedkov v stave spôsobilom na

riadne užívanie, ani riadnym spôsobom ich užívania v súlade s príslušnými pravidlami premávky. V
záujme ochrany tretích osôb sa riziko z prevádzky prenáša výlučne len na prevádzkovateľa.
V ustanovení § 420, ods. 2 Občianskeho zákonníka je vyjadrená zásada, že pokiaľ niekto spôsobí škodu
pri vykonávaní činnosti, ktorú vykonával pre inú osobu, nezodpovedá za túto škodu sám, ale za ňu
zodpovedá ten, za koho túto činnosť vykonával - ide najmä na prípady keď zamestnanec pri vykonávaní

činnosti v rámci svojich pracovnoprávnych povinností spôsobí škodu tretej osobe; v takomto prípade
potom zodpovedá jeho zamestnávateľ.
V § 428 Občianskeho zákonníka je upravená možnosť zbavenia sa objektívnej zodpovednosti za
vzniknutú škodu (liberácia). V prípade udalosti ktorá vznikne pri okolnostiach, ktoré majú pôvod v
prevádzke (tzv. vnútorné okolnosti) však možnosť špeciálnej liberácie nie je prípustná (prípustná je za

určitých tzv. vonkajších okolností, ktoré s prevádzkou dopravných prostriedkov nesúvisia, napr. konanie
tretej osoby, prírodné sily a pod., avšak aj to iba za predpokladu, že škode nebolo možné zabrániť ani
pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať).Primeranosť zadosťučinenia závisí od okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu a bude
spočívaťvmorálnomplnení;pokiaľmorálnezadosťučinenieniejepostačujúce,vznikáprávonapeňažnú
satisfakciu. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže

byť svojvôľou - zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na závažnosť vzniknutej ujmy, na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo, ale aj na pomery osoby ktorá ujmu spôsobila. Určenie
výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkami
spravodlivosti.

15.
V danom prípade mal súd za preukázané, že došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby voči žalovanému
v 3. rade (Športové gymnázium Jozefa Herdu, J. Bottu 31, Trnava), preto v súlade s ustanovením §
145, ods. 2 Civilného sporového poriadku súd konanie v tejto časti zastavil (Uznesením vydaným na
pojednávaní konanom dňa 15.5.2017), pričom nebol potrebný súhlas inej strany sporu so späťvzatím
žaloby, nakoľko k späťvzatiu došlo ešte pred začatím pojednávania / predbežného prejednania sporu (§

146, ods. 1, druhá veta Civilného sporového poriadku).
Po vykonaní dokazovania, a po skutkovom a právnom posúdení veci, súd dospel k záveru, že návrh
žalobcov voči žalovanému v 2. rade je potrebné zamietnuť; voči žalovanému v 1. rade je návrh v zásade
dôvodný, súd sa ale nestotožnil s navrhovanou výškou nemajetkovej ujmy ktorú žalobcovia žiadali
priznať.

V prvom rade sa súd zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku voči žalovanému v 2. rade (ako
poisťovni u ktorej bolo motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená nehoda, poistené), a dospel k záveru
že voči nemu nie je dôvodný, nakoľko podľa názoru súdu žalovaný v 2. rade nebol v konaní pasívne
legitimovaný. Zo zák.č. 381/2001 Z.z. nevyplýva ani jeden zo spôsobov ktorý by založil pasívnu
solidaritu, pričom ani § 15 nedáva pre tento záver dostatočný podklad. Pre posúdenie otázky pasívnej

vecnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla by malo pokrývať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode len v prípade, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej; zák.č. 381/2001
Z.z.všakv§4,ods.1vymedzujeúplnepresnerozsahpoisteniazodpovednosti,anevyplývaznehožeby

pod pojem škoda bolo možné podriadiť aj nemajetkovú ujmu, pričom ustanovenie explicitne vymenúva
aké právo poistenému z poistenia vyplýva vo vzťahu k poisťovateľovi, ktorý za neho hradí poškodenému
preukázané nároky. Pre posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce čo
sa rozumie pod pojmom škoda použitým v zák.č. 381/2001 Z.z., pričom je použiteľný rozsudok ESD
dvora zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/2012 ktorý rozhodol, že článok 3, ods. 1 smernice Rady

72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z

11.5.2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS z 14.5.1990 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti

poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z uvedeného
potom vyplýva, že priznanie nároku uplatňovaného voči poisťovni (s poukazom na krytie povinným
poistením motorového vozidla) je podmienené úpravou vnútroštátneho práva; unijné právo vzťahy
ohľadne náhrady škody nereguluje, keď harmonizácia sa týka až následného poistného krytia utrpenej
nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva. Zák. č. 381/2001 Z.z. v § 4, ods. 1 vymedzuje

rozsah poistenia zodpovednosti, ktorým treba rozumieť zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve - z poistnej zmluvy, ani zo znenia zákona však
nevyplýva že by pod pojem škoda bolo možné podriadiť aj nemajetkovú ujmu, nakoľko ustanovenie §
4, ods. 2 explicitne vymenúva aké právo poistenému z poistenia vyplýva vo vzťahu k poisťovateľovi.
Uplatnenie nároku v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka logicky a systematicky nespadá pod úpravu

náhrady škody (spadá pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu osobnosti), a v tomto
prípade právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu, nie náhradu
škody. Základným znakom je aj to, že predpokladaná ujma sa nedá nijako preukázať, je vecou voľnej
úvahy pri ktorej súd prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti za ktorých k nejdošlo; účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou
formou, čím sa síce približuje funkcii reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak vychádza z iných
predpokladov, preto súd nepovažuje za správne stotožniť nárok podľa § 13 Občianskeho zákonníka s

nárokomnanáhraduškody.Právonaochranuosobnostijesvojbytnýmasamostatnýmnárokomktorému
Občiansky zákonník poskytuje osobitnú ochranu, preto uplatnenie práva na náhradu škody nedoplňuje,
nerozširuje, ani nenahrádza uplatnenie nárokov z titulu práva na ochranu osobnosti - pokiaľ by si chcel
poškodený subjekt uplatňovať nároky z titulu ochrany osobnosti v rámci poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla voči poisťovni, bolo by potrebné aby krytie nárokov z

danéhoprávnehotitulubolovpoistnejzmluveosobitnezmluvnedojednané.Nazáversúdibakonštatuje,
že zo smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami nevyplýva, že by
nárok v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka bolo možné považovať za škodu, pretože aj citovaná
smernica pracuje s pojmom zodpovednosť za škodu a nie s iným nárokom, ktorý je založený na iných
princípoch; taktiež z čl. I ods. 1 smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14.5.1990 nevyplýva, že by poistenie

uvedené v čl. III ods. 1 smernice Rady 72/146/EHS malo pokrývať nemajetkovú ujmu, pretože sa
vzťahuje na pokrytie zodpovednosti za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča
vyplývajúce z prevádzky vozidla. Z čl. I, ods. 2 smernice Rady 72/166/EHS sa pre účely tejto smernice
považuje za poškodeného ten kto je oprávnený na náhradu, avšak pokiaľ ide o škodu spôsobenú
motorovými vozidlami. Nárok na nemajetkovú ujmu nie je nárokom na náhradu škody, a preto nemožno

dospieť k záveru že by bolo možné považovať výklad pojmu náhrada škody a škody na zdraví za
eurokonformný výklad, nakoľko pojem škoda sa nedá stotožniť s pojmom ujma - iný výklad by podľa
názoru súdu bol znásilnením jedného rozhodnutia ESD, a jeho napasovaním (pri zneužívaní pojmu
„eurokonformnosti) na súdený prípad (resp. celú skupinu súdených prípadov), pravdepodobne s vidinou
zaplatenia nároku od subjektu, ktorý je ekonomicky silný a stabilnejší ako skutočný pôvodca zásahu

do osobnostných práv (v súdenom prípade prevádzkovateľ motorového vozidla - žalovaný v 1. rade).
Z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného v 2. rade tak súd návrh voči
nemu zamietol.
V časti návrhu voči žalovanému v 1. rade, ktorým žiadali žalobcovia priznať nemajetkovú ujmu vo výške
po 75.000,00 € žalobcom v 1. a 2. rade, a 50.000,00 € žalobcovi v 3. rade z dôvodu, že žalovaný v 1.

rade bol prevádzkovateľom vozidla ktorým bola spôsobená dopravná nehoda pri ktorej zahynula Nikola
Hanusová, a tiež zamestnávateľom vodiča motorového vozidla, čím zasiahol do osobnostných práv
žalobcov, do ich práva na súkromie a rodinný život, sa súd s návrhom v zásade stotožnil.
V prvom rade súd skúmal pasívnu legitimáciu žalovaného v 1. rade (ktorý namietal jej nedostatok),
a dospel k záveru, že žalovaný je pasívne legitimovaným subjektom v spore. Dňa 6.6.2014 v čase o

15,55 hod. totiž na diaľnici D1 na 72,938 km v smere od Piešťan do Trnavy, K. H., ako vodič (jeho
zamestnávateľom bol žalovaný v 1. rade) autobusu zn. K. XX, EČ: TT-XXXDI (prevádzkovateľom
motorového vozidla bol žalovaný v 1. rade), zišiel s autobusom mimo diaľnice na trávnatú plochu, na
ktorej prišlo k prevráteniu autobusu a jeho pádu na nižšie položené pole; na následky spôsobených
zranení v dôsledku znemožnenia dýchacích pohybov po pritlačení tela a ďalších zranení utrpených

pri dopravnej nehode na mieste nehody podľahla (okrem iných) R. H. (dcéra a sestra žalobcov).
Uvedený skutok vodiča K. H. bol kvalifikovaný ako prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285, ods.
1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, v spojení s § 138, písm. h) Trestného zákona a za tento skutok
mu bolo vznesené obvinenie Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Trnave, odbor kriminálnej
polície, pod ČVS: ORP-XXX/-C.-TT-XXXXHu dňa 7.6.2014, a bola na neho Okresnou prokuratúrou

Trnava pod XPV XXX/XX/XXXX-XX z 2.4.2015 podaná na Okresný súd Trnava obžaloba; vodič bol
(doposiaľ neprávoplatným) Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. 30T/45/2015-2037 zo dňa 7.12.2016
uznaný vinným za spáchanie prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285, ods. 1, ods. 2, a ods.
4 Trestného zákona, a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov, a bol mu uložený
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo v trvaní 7 rokov. Súd pri posudzovaní existencie pasívnej

legitimácie na strane žalovaného v 1. rade prihliadol na dve skutočnosti, a to 1/ že motorové vozidlo
bolo vlastníctvom žalovaného v 1. rade, ktorý bol aj jeho prevádzkovateľom, a 2/ že zamestnávateľom
vodiča motorového vozidla bol žalovaný v 1. rade. Súd sa stotožnil s názorom žalobcov, že ak pri
určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej osobnosti fyzická osoba, sa
používa analogicky ustanovenie § 420, ods. 2 Občianskeho zákonníka, je možné analogicky použiť aj

§ 427 a nasl. Občianskeho zákonníka pri určení osoby zodpovednej za zásah do osobnosti fyzickej
osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov - žalovaný v 1. rade je teda
za neoprávnený zásah do práva žalobcov a za nemajetkovú ujmu spôsobenej na ich osobnostiach
zodpovedný (popri vodičovi, ktorý však v konaní žalovaný z neznámeho dôvodu nebol) objektívne akoprevádzkovateľ motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola škoda spôsobená (§ 427 Občianskeho
zákonníka). Žalovanému v 1. rade svedčí pasívna legitimácia aj z dôvodu, že ako zamestnávateľ vodiča
- vinníka dopravnej nehody, je zodpovedný za jeho konanie (§ 420, ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Súd sa tiež zaoberal otázkou vyvinenia - liberáciou žalovaného v 1. rade, na ktorú poukazoval, a
žiadal o zamietnutie žaloby aj z tohto dôvodu voči nemu. Súd sa však nestotožnil s názorom, že na
strane žalovaného v 1. rade existujú liberačné dôvody. Podľa názoru súdu je úplne nepochybné, že
zásah do práv žalobcov bol vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, a pri
vynaložení „všetkého“ úsilia bolo možné zabrániť škode; otázka či príčinou vzniku dopravnej nehody

bolo výlučne protiprávne konanie vodiča, alebo (aj) zlý technický stav dopravného prostriedku je vo
vzťahu k vzniku objektívnej zodpovednosti žalovaného v 1. rade irelevantná. Naviac, v prípade udalosti
ktorá vznikne pri okolnostiach ktoré majú pôvod v prevádzke (dopravnú nehodu totiž nezavinila žiadna
neovládateľná prírodná sila, živel, ani žiadna „tretia“ osoba“, keď samotného vodiča nemožno za tretiu
osobu považovať, nakoľko ako osoba riadiaca dopravný prostriedok bol súčasťou tejto „prevádzky“),
možnosťliberácievôbecniejeprípustná(prípustnájevobmedzenomrozsahuzaurčitýchtzv.vonkajších

okolností, ktoré s prevádzkou dopravných prostriedkov nesúvisia.
Spôsobenie smrti blízkej osoby je bezpochyby zásahom do osobnostných práv pozostalých, hlavne
do ich práva na súkromie a rodinný život, nakoľko vzťahy medzi nebohou R. H. a žalobcami (v 1. a
2. rade ako rodičmi, a v 3. rade ako súrodencom) boli normálne, rodina žila v spoločnej domácnosti,
prežívali plnohodnotný život bez negatív (dovolenky, oslavy, výlety, bežný spoločenský a rodinný život),

pomáhali si, podporovali sa; žalobcovia silne a intenzívne prežívali, a prežívajú smrť dcéry a sestry, s
jej úmrtím sa doposiaľ nevyrovnali, denne / týždenne navštevujú cintorín. Bezprostredne po nehode a
v čase pohrebu boli žalobcovia vystavení medializácii, a (pre nich) nežiaducej pozornosti verejnosti. V
dôsledku nečakanej smrti blízkej osoby prežívajú žalobcovia pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku,
stratili možnosť viesť s ňou súkromný život a sú od jeho smrti ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov

s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu radosti s ním prežívaných - protiprávnym konaním
žalovaného v 1. rade prišlo tak k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich základ a
rámec súkromného života žalobcov, a tým k zásahu do ich osobnostných práv, a práva na súkromie a
rodinný život; vzniknutá trauma je zo života žalobcov prakticky neodstrániteľná.
Z dôvodov uvedených vyššie je na mieste postup a použitie ustanovenia § 13, ods. 2 Občianskeho

zákonníka, nakoľko postup podľa ods. 1 tohto ustanovenia sa súdu nezdá postačujúci, resp. ani nie je
dosť dobre možný vzhľadom na nezvratnosť situácie (smrť), nie je možné domáhať sa aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti a aby sa odstránili následky týchto zásahov,
t.j. v tomto konkrétnom prípade prichádza do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej
výšku určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo, ale aj na osobu škodcu (žalovaného v 1. rade). Po zvážení všetkých skutočností však súd dospel
k záveru že nie je namieste poskytnutie nemajetkovej ujmy vo výške tak, ako to požadujú žalobcovia,
nakoľko nebol preukázaný mimoriadne masívny zásah do ich osobnostných práv, neboli preukázané
mimoriadne zvýšené nepriaznivé následky smrti R. H. na nich.
Je síce pravdou že žalobcovia a nebohá mali medzi sebou vytvorené silné väzby, ale jej strata (s ktorou

takmer nie je možné sa vyrovnať, čo súd chápe a akceptuje) je zmiernená tým, že žalobcovia ostali žiť
v spoločnej domácnosti ako dovtedy, žijú a fungujú v podstate „normálnym“ životom (pracujú), nebolo
preukázané že smrť R. H. mala výrazne nepriaznivé následky na zdravotný stav žalobcov, neboli liečení
psychiatricky, pomoc psychológa použili žalobcovia v 1. a 2. rade raz, neboli hospitalizovaní, nebrali
lieky (okrem utlmujúcich liekov tesne po nehode, resp. v čase pohrebu R. H.), nič sa nezmenilo na ich

spoločenskom alebo pracovnom postavení. Súd prihliadol pri určení výšky nemajetkovej ujmy aj účel, na
ktorý chcú žalobcovia peniaze použiť a dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy v tomto prípade
plní len úlohu satisfakčnú - žalobkyňa v 1. rade „nemá predstavu ako by z prisúdenou sumou náhrady
naložila“, žalobca v 2. rade by prisúdené peniaze venoval synovi (žalobcovi v 3. rade), žalobca v 3.
rade „nemá predstavu čo by s prisúdenou finančnou sumou urobil“. Súd vzal tiež do úvahy okolnosti za

ktorých k dopravnej nehode prišlo (s najväčšou pravdepodobnosťou zlyhanie ľudského faktora - vodiča
dopravného prostriedku, na ktoré žalovaný v 1. rade nemal priamy dosah), a čiastočne tiež príjmové a
majetkové pomery žalovaného v 1. rade, ktorý je starobným dôchodcom s príjmom 396,00 € mesačne,
nevlastní žiadny majetok vyššej hodnoty. Prisúdenie nemajetkovej ujmy v požadovanej výške spolu
200.000,00 € súd preto považoval na príliš vysoké, ktorým by fakticky znemožnil resp. mimoriadne sťažil

žalovanému v 1. rade ďalší život (už aj uspokojovanie jeho základných potrieb). Prisúdenie nemajetkovej
ujmy pre žalobcov v celkovej výške 50.000,00 € sa preto zdá súdu primerané (aj keď si uvedomuje že
smrť blízkej osoby -dcéry a sestry - nemožne nahradiť žiadnym finančným plnením, ktoré by bolo trebárs
aj vyššie ako žiadané žalobcami).Súd rozhodol o trovách konania v zmysle ustanovenia § 255 Civilného sporového poriadku.
Vo vzťahu žalobcov a žalovaného v 1. rade súd nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán
sporu, nakoľko v zmysle § 255, ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len

čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo - žalobcovia v 1. a 2. rade boli úspešní v časti 26,67%, žalobca v 3. rade
v časti 20,00%, žalovaný v 1. rade bol úspešný v časti 73,33%, resp. 80,00%. Aj napriek uvedenému,
keď žalovaný v 1. rade bol v spore úspešnejší, mu súd nepriznal nárok na náhradu trov konania, a to
jednak s ohľadom na charakter prejednávanej veci (bolo by nemorálne a neetické priznať škodcovi ešte

aj trovy konania), jednak s poukazom na skutočnosť že rozhodnutie o výške poskytnutej nemajetkovej
ujmy záležalo na úvahe súdu.
Vzhľadom k tomu že žalovanému v 2. rade plne úspešnému v spore nevznikli trovy konania, resp. o ich
náhradu výslovne nežiadal, súd rozhodol tak, že náhradu trov konania mu nepriznal.
Žalovanému v 3. rade súd priznal vo vzťahu k žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. K zastaveniu konania v celom rozsahu voči žalovanému v 3. rade došlo za situácie, keď žaloba

bola na súd podaná dňa 7.6.2016, žalovaný v 3. rade sa k nej vyjadril, a následne podaním došlým
súdu dňa 12.5.2017 žalobcovia bez akéhokoľvek odôvodnenia žalobu voči žalovanému v 3. rade vzali
späť. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru že späťvzatie žaloby voči žalovanému v 3. rade
zavinili žalobcovia (ktorí teda logicky nemajú nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k nemu); keďže
žalovanému v 3. rade vznikli trovy konania -ktorý má nárok na ich náhradu- priznal mu ich súd v zmysle

ustanovenia § 256, ods. 1 Civilného sporového poriadku v pomere 100% (nakoľko výsledok v spore je
potrebné považovať za plný úspech žalovaného v 3. rade).
O povinnosti zaplatiť súdny poplatok vo výške 3.000,00 € žalovaným v 1. rade súd rozhodol v zmysle
ustanovení § 6, ods. 1 a § 7, ods. 1, prvá veta, v spojení s § 4, ods. 2, písm. i) / j) a § 2, ods. 2, prvá veta
zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, a položky 1, písm. a)

sadzobníka súdnych poplatkov, nakoľko žalobcovia boli v tomto konaní oslobodení od platenia súdneho
poplatku, pričom uvedená povinnosť prechádza v rozsahu prisúdenej sumy (spolu vo výške 50.000,00
€) na žalovaného v 1. rade.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, ku Krajskému

súdu v Trnave, cestou podpísaného súdu, v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
V prípade, že povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže

podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.