Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 10, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/56/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116213147
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116213147.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcov: 1/ A. H., nar. X.X.XXXX, bytom T.
XXX, 2/ T. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, 3/ Q. H., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX, všetci zastúpení
splnomocnencom:JAVOR-TOKÁRadvokátskakancelária,s.r.o.,IČO:36264750,sosídlomBratislava,
Vajnorská cesta 37, proti žalovaným: 1/ Milan Hujsi - M H Trans, IČO: 33 220 140, so sídlom Cífer,
Marka Čulena 983/51, zastúpeného AK: JUDr. Miloš Chrenko, so sídlom Trnava, Hlavná 25, 2/ Allianz
- Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, 3/ Športové
gymnázium Jozefa Herdu, IČO: 00 352 519, so sídlom Trnava, J. Bottu 31, zastúpeného AK: JUDr. Peter

Sopko, so sídlom Trnava, Paulínska 24, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/, 2/, 3/,
žalovaného 1/, žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 37C/35/2016-220 zo dňa 27.
septembra 2017 v spojení s uznesením č. k. 37C/35/2016-239 zo dňa 27. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaného 1/ voči v poradí piatemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie o d m i e t a.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých v poradí prvom, druhom, treťom a piatom

výroku m e n í tak, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 20.000,- Eur a
to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú povinní zaplatiť
žalobcovi 2/ sumu 20.000,- Eur a to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, žalovaný 1/ a
žalovaný 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 10.000,- Eur a to do tridsiatich dní od právoplatnosti
tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého žalovaného, napadnutý v poradí štvrtý výrok a napadnutý v poradí šiesty výrok vo zvyšku

zamietnutej žaloby voči žalovanému 2/ p o t v r d z u j e.

III. Napadnuté v poradí šiesty a siedmy výrok m e n í tak, že žalobkyni 1/ priznáva voči žalovaným 1/ a
2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 20.000,- Eur, žalobcovi 2/ priznáva
voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 20.000,- Eur,
žalobcovi 3/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej
sumy 10.000,- Eur na súde prvej inštancie.

IV. Napadnutý v poradí ôsmy výrok m e n í tak, že žalovanému 3/ vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/, 3/
nepriznáva náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

V. Závislý v poradí deviaty výrok m e n í tak, že ukladá žalovanému 1/ a žalovanému 2/ zaplatiť spoločne
a nerozdielne Okresnému súdu Trnava súdny poplatok vo výške 500,- Eur a žalovanému 2/ ukladá
zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok vo výške 1.066,- Eur a to do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.VI. Medzi žalobcami 1/, 2/, 3/ a žalovaným 1/ žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

VII. Žalobcom 1/, 2/, 3/ p r i z n á v a voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

VIII. Žalobcom 1/, 2/, 3/ n e p r i z n á v a voči žalovanému 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v poradí prvým výrokom) uložil žalovanému 1/ zaplatiť

žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 20.000,- Eur, a to do 3 dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, (v poradí druhým výrokom) uložil žalovanému 1/ zaplatiť
žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 20.000,- Eur, a to do 3 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, (v poradí tretím výrokom) uložil žalovanému 1/ zaplatiť žalobcovi
3/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 10.000,- Eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku, (v poradí štvrtým výrokom) vo zvyšku návrh (akt. žalobu) žalobcov voči
žalovanému 1/ zamietol, (v poradí piatym výrokom) návrh (akt. žalobu) voči žalovanému 2/ zamietol, (v
poradí šiestym výrokom) vo vzťahu žalobcov a žalovaného 1/ rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok
na náhradu trov konania, (v poradí siedmym výrokom) žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal,
(v poradí ôsmym výrokom) žalovanému 3/ priznal vo vzťahu k žalobcom nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %, (v poradí deviatym výrokom) uložil žalovanému 1/ zaplatiť Slovenskej republike
na účet okresného súdu súdny poplatok vo výške 3.000,- Eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku. Uznesením č. k. 37C/35/2016-239 zo dňa 27. 11.2017 zmenil rozsudok v
poslednom (deviatom) výroku tak, že výška súdneho poplatku je 1.566,- Eur.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16, § 415, § 420, § 427, § 428 Občianskeho zákonníka, § 4 ods.
1, 2, § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla (ďalej len zákon o povinnom zmluvnom poistení), aj s poukazom na
procesné ustanovenia § 251, § 255 Civilného sporového poriadku, § 6 ods. 1 a § 7 ods. 1 prvá veta,

v spojení s § 4 ods. 2, písm. i), j) a § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len zákon o súdnych poplatkoch), položky 1 písm. a)
sadzobníka súdnych poplatkov.

3.Súdprvejinštancievychádzalzoskutkovýchzistení,žedňaX.X.XXXXvčase o15,55hod.nadiaľnici

D1 na 72,938 km v smere od Piešťan do Trnavy, K. H. ako vodič autobusu zn. MAN 13, EČ: TT-651DI
zišiel s autobusom mimo diaľnice na trávnatú plochu, na ktorej prišlo k prevráteniu autobusu a jeho pádu
na nižšie položené pole; na následky spôsobených zranení v dôsledku znemožnenia dýchacích pohybov
po pritlačení tela a ďalších zranení utrpených pri dopravnej nehode na mieste nehody podľahla (okrem
iných) R. H.. Uvedený skutok vodiča K. H. bol kvalifikovaný ako prečin všeobecného ohrozenia podľa

§ 285 ods. 1, 2, 4 Trestného zákona, v spojení s § 138, písm. h) Trestného zákona a za tento skutok
mu bolo vznesené obvinenie Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Trnave, odbor kriminálnej
polície, pod ČVS: ORP-866/-VYS-TT-2014Hu dňa 7.6.2014 a bola na neho Okresnou prokuratúrou
Trnava pod 2PV 511/14/2207-56 z 2.4.2015 podaná na Okresný súd Trnava obžaloba; vodič bol
(neprávoplatným) rozsudkom Okresného súdu Trnava č. 30T/45/2015-2037 zo dňa 7.12.2016 uznaný

vinným za spáchanie prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285, ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Trestného
zákona a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov, mu uložený trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlo v trvaní 7 rokov. Motorové vozidlo (autobus) bolo vlastníctvom žalovaného
1/, ktorý bol aj jeho prevádzkovateľom, ako aj zamestnávateľom vodiča. K motorovému vozidlu mal
žalovaný 1/ v čase dopravnej nehody uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu so žalovaným 2/,

č. poistnej zmluvy 8080080336/3. Žalobcovia 1/ a 2/ boli rodičmi nebohej R. H., žalobca 3/ bol jej
bratom. V čase dopravnej nehody bola R. H. žiačkou Športového gymnázia Jozefa Herdu v Trnave,
(pôvodného) žalovaného 3/, voči ktorému žalobcovia v priebehu konania vzali návrh späť, a
konanie bolo voči nemu zastavené. Vzťahy medzi nebohou R. H. a žalobcami boli normálne, rodina
žila v spoločnej domácnosti, prežívali plnohodnotný život bez negatív (dovolenky, oslavy, výlety, bežný

spoločný a rodinný život), pomáhali si, podporovali sa. S úmrtím dcéry a sestry sa žalobcoviadoposiaľ nevyrovnali, denne/týždenne navštevujú cintorín. Bezprostredne po nehode a v čase pohrebu
boli žalobcovia vystavení medializácii, a (pre nich) nežiaducej pozornosti verejnosti. Žalovaný 1/ zaslal
žalobcom kondolenčný list a smútočný veniec na pohreb - osobne sa im neospravedlnil, na pohrebe

R. H. sa nezúčastnil, žiadnu finančnú satisfakciu žalobcom neposkytol; vodič autobusu sa žalobcom
neospravedlnil, nevyjadril im ľútosť, neposkytol žiadnu finančnú satisfakciu. Žiadny zo žalobcov po
smrti R. H. nebol psychiatricky liečený, neboli hospitalizovaní, krátku dobu užívali lieky na ukľudnenie.
Žalobcovia 1/ a 2/ sa jedenkrát zúčastnili na pohovore s psychológom; zdravotný stav sa ani jednému
zo žalobcov v súvislosti s úmrtím R. H. nezhoršil. Žalovaný 1/ je starobný dôchodca s dôchodkom

396,- Eur mesačne, žiadne iné príjmy nemá, nevlastní žiadny nehnuteľný majetok ani motorové vozidlá,
nehnuteľnosť, v ktorej býva (v P.) vlastnil, tesne po nehode ju previedol titulom darovania na manželku
(údajne na uzatvorení zmluvy boli už dávno dohodnutí).

4.Súdprvejinštancieprávneuzavrel,žežalobužalobcovvočižalovanému2/jepotrebnézamietnuť;voči
žalovanému 1/ je žaloba v zásade dôvodná, avšak nestotožnil s navrhovanou výškou nemajetkovej

ujmy. Mal za to, že žalovaný 2/ nebol v konaní pasívne legitimovaný. Zo zákona o povinnom zmluvnom
poistení nevyplýva ani jeden zo spôsobov, ktorý by založil pasívnu solidaritu, pričom ani § 15 nedáva
pre tento záver dostatočný podklad. Zákon o povinnom zmluvnom poistení v § 4 ods. 1 vymedzuje
úplne presne rozsah poistenia zodpovednosti a nevyplýva z neho, že by pod pojem škoda bolo možné
podriadiť aj nemajetkovú ujmu, pričom ustanovenie explicitne vymenúva aké právo poistenému z

poistenia vyplýva vo vzťahu k poisťovateľovi, ktorý za neho hradí poškodenému preukázané nároky.
Pre posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce čo sa rozumie pod pojmom
škoda použitým v zákone o povinnom zmluvnom poistení, pričom je použiteľný rozsudok ESD dvora
zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/2012 ktorý rozhodol, že článok 3, ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS
z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti,
článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z
11.5.2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS z 14.5.1990 o aproximácii právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z uvedeného

potom vyplýva, že priznanie nároku uplatňovaného voči poisťovni (s poukazom na krytie povinným
poistením motorového vozidla) je podmienené úpravou vnútroštátneho práva; unijné právo vzťahy
ohľadne náhrady škody nereguluje, keď harmonizácia sa týka až následného poistného krytia utrpenej
nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva. Zákon o povinnom zmluvnom poistení v §
4 ods. 1 vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti, ktorým treba rozumieť zodpovednosť za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve - z poistnej zmluvy, ani
zo znenia zákona však nevyplýva že by pod pojem škoda bolo možné podriadiť aj nemajetkovú ujmu,
nakoľko ustanovenie § 4 ods. 2 explicitne vymenúva aké právo poistenému z poistenia vyplýva vo
vzťahukpoisťovateľovi.Uplatnenienárokuvzmysle§13Občianskehozákonníkalogickyasystematicky
nespadá pod úpravu náhrady škody (spadá pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu

osobnosti), a v tomto prípade právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje
peňažnú satisfakciu, nie náhradu škody. Právo na ochranu osobnosti je svojbytným a samostatným
nárokom, ktorému Občiansky zákonník poskytuje osobitnú ochranu, preto uplatnenie práva na náhradu
škody nedoplňuje, nerozširuje, ani nenahrádza uplatnenie nárokov z titulu práva na ochranu osobnosti
- pokiaľ by si chcel poškodený subjekt uplatňovať nároky z titulu ochrany osobnosti v rámci poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla voči poisťovni, bolo by potrebné
aby krytie nárokov z daného právneho titulu bolo v poistnej zmluve osobitne zmluvne dojednané.
Na záver konštatoval, že zo smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami
nevyplýva, že by nárok v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka bolo možné považovať za škodu, pretože

aj citovaná smernica pracuje s pojmom zodpovednosť za škodu a nie s iným nárokom, ktorý je založený
na iných princípoch; taktiež z čl. I ods. 1 smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14.5.1990 nevyplýva, že by
poistenie uvedené v čl. III ods. 1 smernice Rady 72/146/EHS malo pokrývať nemajetkovú ujmu, pretože
sa vzťahuje na pokrytie zodpovednosti za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodičavyplývajúce z prevádzky vozidla. Z čl. I ods. 2 smernice Rady 72/166/EHS sa pre účely tejto smernice
považuje za poškodeného ten, kto je oprávnený na náhradu, avšak pokiaľ ide o škodu spôsobenú
motorovými vozidlami. Nárok na nemajetkovú ujmu nie je nárokom na náhradu škody, a preto nemožno

dospieť k záveru, že by bolo možné považovať výklad pojmu náhrada škody a škody na zdraví za
eurokonformný výklad, nakoľko pojem škoda sa nedá stotožniť s pojmom ujma - iný výklad by podľa
názoru súdu bol znásilnením jedného rozhodnutia ESD, a jeho napasovaním (pri zneužívaní pojmu
„eurokonformnosti) na súdený prípad (resp. celú skupinu súdených prípadov), pravdepodobne s vidinou
zaplatenia nároku od subjektu, ktorý je ekonomicky silný a stabilnejší ako skutočný pôvodca zásahu do

osobnostných práv (v súdenom prípade prevádzkovateľ motorového vozidla - žalovaný 1/).

5. V časti žaloby voči žalovanému 1/, ktorým žiadali žalobcovia priznať nemajetkovú ujmu vo výške
po 75.000,- Eur žalobcom 1/ a 2/ a 50.000,- Eur žalobcovi 3/ z dôvodu, že žalovaný 1/ bol
prevádzkovateľom vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda pri ktorej zahynula R. H., a tiež
zamestnávateľomvodičamotorovéhovozidla,čímzasiaholdoosobnostnýchprávžalobcov,doichpráva

na súkromie a rodinný život, sa okresný súd so žalobou v zásade stotožnil. Skúmal pasívnu legitimáciu
žalovaného1/,(ktorýnamietaljejnedostatok)adospelkzáveru,žežalovaný1/jepasívnelegitimovaným
subjektomvspore.SkutokvodičaK.H.bolkvalifikovanýakoprečinvšeobecnéhoohrozeniapodľa§285,
ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, v spojení s § 138, písm. h) Trestného zákona pričom (doposiaľ
neprávoplatným) rozsudkom Okresného súdu Trnava č. 30T/45/2015-2037 zo dňa 7.12.2016 uznaný

vinným za spáchanie prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Trestného
zákona a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov, a bol mu uložený trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlo v trvaní 7 rokov. Pri posudzovaní existencie pasívnej legitimácie na strane
žalovaného 1/ prihliadol na dve skutočnosti, a to 1/ že motorové vozidlo bolo vlastníctvom žalovaného 1/,
ktorý bol aj jeho prevádzkovateľom a 2/, že zamestnávateľom vodiča motorového vozidla bol žalovaný

1/. Stotožnil sa s názorom žalobcov, že ak pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú
utrpela na svojej osobnosti fyzická osoba, sa používa analogicky ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, je možné analogicky použiť aj § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka pri určení osoby
zodpovednej za zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných
prostriedkov - žalovaný 1/ je teda za neoprávnený zásah do práva žalobcov a za nemajetkovú ujmu

spôsobenej na ich osobnostiach zodpovedný (popri vodičovi, ktorý však v konaní žalovaný z neznámeho
dôvodu nebol) objektívne ako prevádzkovateľ motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola škoda
spôsobená (§ 427 Občianskeho zákonníka). Žalovanému 1/ svedčí pasívna legitimácia aj z dôvodu,
že ako zamestnávateľ vodiča - vinníka dopravnej nehody, je zodpovedný za jeho konanie (§ 420 ods.
2 Občianskeho zákonníka). Okresný súd sa však nestotožnil s názorom, že na strane žalovaného 1/

existujú liberačné dôvody. Je úplne nepochybné, že zásah do práv žalobcov bol vyvolaný osobitnou
povahou prevádzky dopravného prostriedku a pri vynaložení „všetkého" úsilia bolo možné zabrániť
škode; otázka či príčinou vzniku dopravnej nehody bolo výlučne protiprávne konanie vodiča, alebo (aj)
zlý technický stav dopravného prostriedku je vo vzťahu k vzniku objektívnej zodpovednosti žalovaného
1/ irelevantná. Naviac v prípade udalosti, ktorá vznikne pri okolnostiach, ktoré majú pôvod v prevádzke

(dopravnú nehodu totiž nezavinila žiadna neovládateľná prírodná sila, živel, ani žiadna „tretia" osoba",
keď samotného vodiča nemožno za tretiu osobu považovať, nakoľko ako osoba riadiaca dopravný
prostriedok bol súčasťou tejto „prevádzky"), možnosť liberácie vôbec nie je prípustná.

6. Spôsobenie smrti blízkej osoby je bezpochyby zásahom do osobnostných práv pozostalých, hlavne

do ich práva na súkromie a rodinný život, nakoľko vzťahy medzi nebohou R. H. a žalobcami (1/ a 2/ ako
rodičmi a 3/ ako súrodencom) boli normálne, rodina žila v spoločnej domácnosti, prežívali plnohodnotný
život bez negatív (dovolenky, oslavy, výlety, bežný spoločenský a rodinný život), pomáhali si, podporovali
sa; žalobcovia silne a intenzívne prežívali, a prežívajú smrť dcéry a sestry, s jej úmrtím sa doposiaľ
nevyrovnali, denne/týždenne navštevujú cintorín. Bezprostredne po nehode a v čase

pohrebu boli žalobcovia vystavení medializácii a (pre nich) nežiaducej pozornosti verejnosti. V dôsledku
nečakanej smrti blízkej osoby prežívajú žalobcovia pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, stratili
možnosť viesť s ňou súkromný život a sú od jeho smrti ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s
jednýmznajbližšíchrodinnýchpríslušníkov, ostraturadostisnímprežívaných-protiprávnymkonaním
žalovaného 1/ prišlo tak k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich základ

a rámec súkromného života žalobcov, a tým k zásahu do ich osobnostných práv, a práva na súkromie a
rodinný život; vzniknutá trauma je zo života žalobcov prakticky neodstrániteľná. Uzavrel, že je na mieste
postup a použitie ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko postup podľa ods. 1 tohto
ustanovenia sa okresnému súdu nezdá postačujúci, resp. ani nie je dosť dobre možný vzhľadom nanezvratnosť situácie (smrť), v tomto konkrétnom prípade prichádza do úvahy náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorej výšku určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, ale aj na osobu škodcu (žalovaného 1/). Dospel

k záveru že nie je namieste poskytnutie nemajetkovej ujmy vo výške tak, ako to požadujú žalobcovia,
nakoľko nebol preukázaný mimoriadne masívny zásah do ich osobnostných práv, neboli preukázané
mimoriadne zvýšené nepriaznivé následky smrti R. H. na nich. Je síce pravdou že žalobcovia a nebohá
mali medzi sebou vytvorené silné väzby, ale jej strata (s ktorou takmer nie je možné sa vyrovnať, čo
okresný súd chápe a akceptuje) je zmiernená tým, že žalobcovia ostali žiť v spoločnej domácnosti

ako dovtedy, žijú a fungujú v podstate „normálnym" životom (pracujú), nebolo preukázané že smrť R.
H. mala výrazne nepriaznivé následky na zdravotný stav žalobcov, neboli liečení psychiatricky, pomoc
psychológa použili žalobcovia 1/ a 2/ raz, neboli hospitalizovaní, nebrali lieky (okrem utlmujúcich liekov
tesne po nehode, resp. v čase pohrebu R. H.), nič sa nezmenilo na ich spoločenskom alebo pracovnom
postavení. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na účel, ktorý chcú žalobcovia peniaze použiť a
dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy v tomto prípade plní len úlohu satisfakčnú. Okresný súd

vzal tiež do úvahy okolnosti, za ktorých k dopravnej nehode prišlo (s najväčšou pravdepodobnosťou
zlyhanie ľudského faktora - vodiča dopravného prostriedku, na ktoré žalovaný 1/ nemal priamy dosah)
a čiastočne tiež na príjmové a majetkové pomery žalovaného 1/, ktorý nevlastní žiadny majetok vyššej
hodnoty a je starobný dôchodca. Prisúdenie nemajetkovej ujmy v požadovanej výške spolu 200.000,-
Eur okresný súd, preto považoval na príliš vysoké, ktorým by fakticky znemožnil resp. mimoriadne sťažil

žalovanému 1/ ďalší život (už aj uspokojovanie jeho základných potrieb). Prisúdenie nemajetkovej ujmy
pre žalobcov v celkovej výške 50.000,- Eur sa zdá primerané (aj keď si uvedomuje, že smrť blízkej osoby
- dcéry a sestry - nemožne nahradiť žiadnym finančným plnením, ktoré by bolo trebárs aj vyššie ako
žiadané žalobcami).

7. Vo vzťahu žalobcov a žalovaného 1/ okresný súd nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo
strán sporu, nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ boli úspešní v časti 26,67 %, žalobca 3/ v časti 20 %, žalovaný
1/ bol úspešný v časti 73,33 %, resp. 80,00 %. Mal za to, že priznanie nároku žalovanému 1/, hoci
bol v spore úspešnejší s ohľadom na charakter prejednávanej veci, by bolo nemorálne a neetické, a
jednak rozhodnutie o výške poskytnutej nemajetkovej ujmy záležalo na úvahe súdu. Žalovanému 2/,

ktorý bol v spore plne úspešný, trovy konania nevznikli, resp. o ich náhradu výslovne nežiadal, preto mu
ich nepriznal. Žalovanému 3/ priznal vo vzťahu k žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. K zastaveniu konania v celom rozsahu voči žalovanému 3/ došlo za situácie, keď žaloba bola
na súd podaná dňa 7.6.2016, žalovaný 3/ sa k nej vyjadril a následne podaním došlým súdu dňa
12.5.2017 žalobcovia bez akéhokoľvek odôvodnenia žalobu voči žalovanému 3/ vzali späť. S poukazom

na uvedené dospel k záveru, že späťvzatie žaloby voči žalovanému 3/ zavinili žalobcovia (ktorí teda
logicky nemajú nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k nemu); keďže žalovanému 3/ vznikli
trovy konania, priznal mu náhradu v rozsahu 100 % podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(výsledok v spore je potrebné považovať za plný úspech žalovaného 3/). O povinnosti zaplatiť súdny
poplatok vo výške 3.000,- Eur žalovaným 1/ rozhodol v zmysle ustanovení § 6 ods. 1 a § 7 ods. 1, prvá

veta, v spojení s § 4 ods. 2, písm. i), j) a § 2 ods. 2, prvá veta zákona o súdnych poplatkoch a položky 1
písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, nakoľko žalobcovia boli v tomto konaní oslobodení od platenia
súdneho poplatku, pričom uvedená povinnosť prechádza v rozsahu prisúdenej sumy (spolu vo výške
50.000,- Eur) na žalovaného 1/.

8. Proti rozsudku výlučne voči v poradí štvrtému, piatemu, šiestemu, ôsmemu výroku podali odvolanie
žalobcovia 1/, 2/, 3/, pričom navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť a vrátiť
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového
poriadku. Argumentovali tým, že okresný súd mal pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
prihliadať na nepravdivú výpoveď žalovaného 1/ ako aj na prevod nehnuteľnosti žalovaným 1/ na jeho

manželku. Podľa výsledkov trestného konania, predmetný autobus vôbec nebol spôsobilý na prevádzku,
lebo nebol vybavený funkčnými bezpečnostnými pásmi, o čom žalovaný 1/ konaní pred súdom prvej
inštancie klamal. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy mal okresný súd prihliadnuť aj na tieto
okolnosti, resp. ak tak neurobil, toto svoje konanie riadne odôvodniť. Okresný súd neprihliadol na dožitý
vek nebohej (18 rokov), ktorá mala svoj život pred sebou, pričom tento nemohla naplniť a dopravná

nehoda pretrhla všetky jej väzby na rodinu, priateľov, známych. V tomto zmysle je smrť mladej osoby
vážnejšímnásledkomakosmrťniekoho,ktosvojživotmoholriadneprežiťakužniecelý,takaspoňzjeho
prevažnej časti. Rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nezodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia s poukazom na rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 115/03, I. ÚS 154/2005, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko,
RuizTorija v. Španielsko, Kraska v. Švajčiarsko. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého
zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby

bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli
naďalej kvalifikovať ako "obete porušenia Dohovoru o ľudských právach". Na druhej strane pri zachovaní
proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a
pôsobiť na škodcu likvidačne. Poukázali na nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09, sp.
zn. I. ÚS 2844/14. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí byť popri zohľadnení

individuálnych okolností porovnateľná aj s náhradou priznanou súdmi v iných obdobných prípadoch.
Súd prvej inštancie priznal žalobcom výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá nezohľadňuje
spoločensko-ekonomické zmeny a stav daný v čase rozhodnutia, kedy priznaná náhrada za stratu dcéry
a sestry napadnutým rozhodnutím sa nejaví spravodlivá a vyvažujúca vo vzťahu k ujme ktorú touto
stratou žalobcovia utrpeli. Z pohľadu výšky priznanej náhrady tak žalobkyni 1/ a žalobcu 2/ ako
náhrada za stratu dcéry a žalobcovi 3/ ako náhrada ujmy spočívajúcej v strate súrodenca má teda byť

primeraná náhrada vo výške 5,3-násobku, resp. 2,65-násobku priemerného mesačného platu sudcu
v Slovenskej republike. Dynamickosť zmien spoločensko-ekonomických pomerov dokladuje aj vývoj
minimálnej mzdy. Žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- Eur je k minimálnej
mzde dnes v rovnakom pomere ako bola v roku 2000 suma 6.082,- Eur a v roku 1993 suma 3.374,-
Eur a žalobcovi 3/ priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- Eur je k minimálnej mzde dnes

v rovnakom pomere ako bola v roku 2000 suma 3.041,- Eur a v roku 1993 suma 1.687,- Eur. Náhrada
za stratu dcéry a sestry pre žalobcov tak predstavuje 42 resp. 21 platov (3,5 roka resp. 1,75 roka)
príjmu zamestnanca s najnižším možným platom. Žalobcom 1/ a 2/ okresný súd priznal 21,19 násobok
priemerného platu zamestnanca a žalobcovi 3/ 10,59 násobok priemerného platu zamestnanca. Stratu
dcéry a súrodenca tak má primerane vyvážiť to, čo zarobí priemerný zamestnanec za 1,77

roka resp. menej než za jeden rok. Poukázali na § 94 Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení,
podľa ktorého je maximálna výška sumy jednorazového odškodnenia manžela alebo manželky od 1.
januára 2017 je 53.503,20 Eur a rovnako maximálna suma jednorazového odškodnenia nezaopatrených
detí od 1. januára 2017 je 53.503,20 Eur. Ďalšou podstatnou skutočnosťou preukazujúcou postupnú
zmenu pomerov, ktorá má za následok zmenu hodnoty peňazí a teda ovplyvňuje skutočnú hodnotu

náhrady, ktorou je primerané zadosťučinenie priznávané vždy v peniazoch je inflácia, vyjadrujúca
medziročný nárast spotrebiteľských cien. Ak má mať pre poškodeného priznané odškodnenie rovnakú
hodnotu museli by dnes súdy priznávať ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch osobám blízkym
obetiam dopravných nehôd trikrát toľko, ako priznávali v roku 1993 a takmer dvojnásobok toho, čo
priznávali v roku 2000. Je správne a dôvodné, že súdy vo všeobecnosti odôvodňujú primeranosť nimi

priznávanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo veciach ochrany osobnosti skoršími rozhodnutiami
súdov v obdobných právnych veciach s prihliadnutím na individuálne okolnosti toho ktorého prípadu. K
zamietnutému výroku voči žalovanému 2/ uviedli, že zamietnutie žaloby voči žalovanému 2/ považujú
za nesprávne právne posúdenie veci s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová,
uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015, III. ÚS 645/2015, III. ÚS 666/2016, II. ÚS

847/2016, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo/l/2016.

9. V súvislosti v poradí šiestym výrokom o náhrade trov konania medzi žalobcami a žalovaným 1/
argumentovali tým, že žalobcovia boli procesne čo do základu uplatneného nároku úspešní a náhrada
trov konania by im mala byť priznaná v plnej výške z prisúdenej sumy. V žalobe odôvodnili pasívnu

legitimáciu žalovaného 3/, s tým že v čase dopravnej nehody bola R. H. žiačkou žalovaného 3/ a k
dopravnej nehode prišlo počas cesty z literárnej exkurzie organizovanej v rámci vzdelávacej činnosti
žalovanej 3/, resp. v priamej súvislosti s ňou. Podaním žalobcov zo dňa 12.5.2017 došlo k späťvzatiu
žaloby voči žalovanému 3/ a zároveň navrhli, aby okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania 3/
aplikoval § 257 Civilného sporového poriadku a náhradu trov konania mu nepriznal. Aplikáciu § 257

Civilného sporového poriadku odôvodnili tým, že v čase podania žaloby žalobcovia v rámci vykonaného
dokazovania v trestnom konaní mali vedomosť o tom, že učiteľky vykonávajúce prácu pre žalovaného
3/ v pracovnom pomere konali v rozpore so svojimi povinnosťami, v čase dohľadu nad študentmi - večer
pred jazdou spolu s vodičom autobusu popíjali alkohol, následne počas jazdy nevenovali žiakom vôbec
pozornosť a spali (resp. jedna čiastočne driemala). Zároveň od žiakov v rozpore so zákonom vôbec

nevyžadovali, aby boli počas jazdy pripútaní, pričom nebolo zrejmé vyhodnotenie v akej miere sa toto
ich porušenie povinností podieľalo na vzniku škodlivého následku. Táto pochybnosť bola odstránená
až po vykonaní dokazovania znalcami z odboru doprava cestná a zdravotníctvo v trestnom konanía následným vydaním odsudzujúceho rozsudku v trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom
Trnava pod sp. zn. 30T/45/2015.

10. Žalovaný 1/ podal odvolanie výlučne proti v poradí prvému, druhému, tretiemu, piatemu, šiestemu,
deviatemu (pozn. odvolacieho súdu v odvolaní výslovne uviedol aj deviaty výrok hoci neuviedol osobitnú
odvolaciu argumentáciu) výroku napadnutého rozsudku, ktorý navrhol v napadnutom rozsahu zmeniť a
žalobu zamietnuť, alternatívne zmeniť tak, že zaviaže zaplatiť žalobcom priznanú sumu aj žalovaného
2/. Argumentoval tým, že žalovaný 1/ žiadnym svojím konaním či opomenutím neoprávnený zásah do

osobnosti žalobcov nezavinil, nie je pôvodcom zásahu. I v prípade, ak by bolo možné aplikovať princíp
analógie a na právny vzťah vzniknutý neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcov použiť
analogicky ustanovenia o zodpovednosti za škodu (ergo objektívnu zodpovednosť žalovaného 1/ ako
prevádzkovateľa vozidla), nebol by nárok žalobcov opodstatnený, a to s poukazom na liberačné dôvody.
Dokazovaním (trestným spisom sp. zn. 30T/45/2015) bolo preukázané, že autobus bol v bezchybnom
technickom stave a nehoda nebola zapríčinená technickou poruchou autobusu, materiálovými vadami

či zlyhaním súčiastok, teda žiadnou okolnosťou, ktorá by mala pôvod v dopravnom prostriedku a teda v
osobitnej povahe prevádzky. Jedinou príčinou dopravnej nehody tak zrejme bolo zlyhanie vodiča a teda
porušenie právnej povinnosti treťou osobou. Poukázal na znalecký posudok č. 7/201 zo dňa 16.1.2015
vypracovaný (znaleckou organizáciou EXPERT GROUP, k.s.) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.
30T/45/2015. Skutočnosť, žiaden z cestujúcich autobusu nebol počas jazdy pripútaný,

zrejme podstatným spôsobom prispela k následkom dopravnej nehody, ktorým
bol o.i. smrť dcéry, resp. sestry žalobcov. V prípade, ak by bola daná zodpovednosť žalovaného 1/ za
zásah, ako aj absencia liberačných dôvodov, jednoznačne bolo nesprávne rozhodnutie v poradí piatom
výroku (zamietnutie žaloby voči žalovanému 2/), keď tento názor je nesprávny a v rozpore s najnovšou
rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, tak aj s judikatúrou Ústavného súdu SR (poukázal na

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016, rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2016).
Nesprávny je v poradí šiesty výrok, keď okresný súd skonštatoval, že žalovaný 1/ bol síce úspešný
v rozsahu 73 %, resp. 80 % (keď žaloba žalobcov bola z prevažnej časti zamietnutá), avšak nárok
na náhradu trov konania ako úspešnejšej strane sporu mu nepriznal jednak s poukazom na
nemorálnosť a neetickosť takéhoto nároku, ako i s poukazom na skutočnosť, že rozhodnutie o výške

náhrady záležalo na úvahe súdu. Ani jeden argument neobstojí a nemá oporu v zákone. Argument, že
rozhodnutie o výške priznanej náhrady záležalo na úvahe súdu bol relevantný v minulosti, za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku (§ 142 ods. 3), avšak za súčasnej právnej úpravy už tomu tak nie je a
Civilný sporový poriadok aplikuje len zásadu úspechu vo veci.

11. K odvolaniu žalovaného 1/ sa vyjadrili žalobcovia 1/, 2/, 3/ a uviedli, že zotrvávajú na argumentácii
uvedenej vo svojom odvolaní. Žalovaný 1/ bol v čase, kedy k neoprávnenému zásahu do
práv žalobcov došlo prevádzkovateľom dopravného prostriedku, a teda zodpovednosť je daná podľa §
427 Občianskeho zákonníka, rovnako bol aj zamestnávateľom vinníka predmetnej dopravnej nehody,
a teda zodpovednosť je daná podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie NS ČR, sp.

zn. 30 Cdo/999/2007). Žalovaný 1/ za neoprávnený zásah do práva žalobcov a za nemajetkovú ujmu
spôsobenej na ich osobnostiach zodpovedá objektívne ako zamestnávateľ vinníka dopravnej nehody a
ako prevádzkovateľ vozidla, ktorého prevádzkou bola škoda spôsobená. Pokiaľ žalovaný 1/ poukazuje
na liberačný dôvod podľa § 428 Občianskeho zákonníka, stotožňuje rozdielne pojmy, a to "okolnosti
majúce pôvod v prevádzke" a "škoda spôsobená osobitnou povahou prevádzky", čím prichádza k

nesprávnemu záveru. Je nepochybné, že škoda a aj zásah do práv žalobcov bol vyvolaný osobitnou
povahouprevádzkydopravnéhoprostriedku abezpochybyajsohľadomnavýsledoktrestnéhokonania,
pri vynaložení všetkého úsilia bolo možné zabrániť škode. Z vykonaného dokazovania bez pochyby
vyplýva, že predmetný autobus nebol spôsobilý pre prevádzku a nebol v potrebnom technickom stave,
keď to nebolo príčinou vzniku dopravnej nehody. Otázka, či príčinou vzniku dopravnej nehody bolo

výlučne protiprávne konanie vodiča autobusu alebo či ňou bol zlý technický stav dopravného prostriedku
je vo vzťahu k vzniku objektívnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa a prevádzkovateľa
dopravného prostriedku, a teda danosti jeho pasívnej vecnej legitimácie irelevantná.

12. K odvolaniam žalobcov 1/, 2/, 3/ a žalovaného 1/ sa vyjadril žalovaný 2/, ktorý uviedol, že napadnutý

rozsudok považuje za vecne správny a navrhuje ho potvrdiť. Žalobcovia považujú sumu priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy za neprimerane nízku, namietajú, že okresný súd nedostatočne odôvodnil
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, avšak na strane 20-21 prvoinštančný súd pritom podrobne
odôvodňuje dôvody a výšku priznanej náhrady. Žalobcovia uvádzajú príklady vysokých odškodnenívyplatených pozostalým obetí rôznych (hromadných) nešťastí, v týchto prípadoch však ide o rozhodnutia
vlády SR, nie súdu. Poukázal na rozhodnutia NS SR, v ktorých boli priznané titulom peňažného
zadosťučinenia podstatne nižšie sumy ako požadujú žalobcovia (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo

139/2011, ktorým bola rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu priznaná suma 15.000,-
Eur, sp. zn. 1Cdo 77/2009, ktorým bola priznaná suma 6.638,78 Eur/200.000,- Sk za úmrtie syna, pričom
zaviazaný bol vždy len pôvodca zásahu). V prípade úmyselného spôsobenia smrti trestným činom má
v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z. oprávnený nárok na vyplatenie sumy päťdesiat násobku minimálnej
mzdy (čo je pri zohľadnení sumy hrubej min. mzdy v r. 2014 suma 50x352 =17.600,- Eur) pričom ak

právo majú viaceré osoby, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom, tak potom v
tomto kontexte sa javí priznaná suma spolu 50.000,- Eur ako vysoká. Žalobcovia v
podanom odvolaní opätovne poukazujú na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 206/2015, III. ÚS
645/2015, III. ÚS 666/2016, II. ÚS 847/2016), kde podľa ich názoru Ústavný súd potvrdil správnosť
aplikácie eurokonformného výkladu pojmu škoda v § 4 ods.2 písm. a) zákona o poistení zodpovednosti
za škodu. Žalovaný 2/ nemá vedomosť o tom, že by ÚS SR zaujal stanovisko k takému výkladu zákona

resp. k takým právnym záverom, aké učinil NS SR v rozhodnutiach, ktoré označil žalovaný (sp. zn.
4Cdo 168/2009, sp. zn. 3Cdo 301/2012, sp. zn. 8Cdo/219/2016), a že by teda takéto stanovisko (právne
posúdenie) NS SR ohľadom pasívnej legitimácii poisťovne vo vzťahu k nemajetkovej ujme (podľa §
13 a nasl. Občianskeho zákonníka) uplatnenej voči poisťovateľovi z povinne zmluvného poistenia bolo
predmetom sťažnosti prejednávanej ÚS SR. ÚS SR sa totiž v spomenutom rozhodnutí III ÚS 666/2016

zaoberal iným výkladom /inými závermi/. Žalobcovia na jednej strane citujú ojedinelé rozhodnutie
jedného senátu NS SR sp. zn. 6MCdo/1/2016, na druhej strane sa vo svojej argumentácii nevysporiadali
so žalovaným 2/ uvádzanou (predloženou) judikatúrou 3 rôznych senátov Najvyššieho súdu SR
vo veciach rozhodovania o nemajetkovej ujme uplatnenej voči poisťovateľovi z povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (sp. zn. 4Cdo 168/2009,

sp. zn. 3Cdo 301/2012, sp. zn. 8Cdo/219/2016). Rozsudok NS SR sp. zn. 6MCdo 1/2016 predstavuje
odklon od predchádzajúcich jednotných rozhodnutí NS SR (sp. zn. 4Cdo 168/2009, 4Cdo 139/2011,
3Cdo 301/2012, 8Cdo/219/2016). Argumenty žalobcov ohľadom napadnutého v poradí šiesteho výroku
sú v rozpore zo zásadami Civilného sporového poriadku, ktorý pri náhrade trov konania aplikuje zásadu
úspechuvoveci.Podľazásadyúspechubymalbyťposúdený ivýrokrozsudkutýkajúcisanáhradytrov

štátu. Podľa odôvodnenia rozsudku (a následného opravného uznesenia) o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok okresný súd rozhodol tak, že vzhľadom na ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) a j) zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch sú žalobcovia oslobodení od platenia súdneho poplatku a preto
s poukazom na § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť prechádza na
žalovaného 1/. Od platenia súdneho poplatku by boli žalobcovia oslobodení jedine v prípade, ak by

si náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovali priamo voči vinníkovi, ktorý by priamo im trestným činom
spôsobil ujmu. V tomto prípade však trestný čin spôsobil subjekt, ktorý nie je žalovaný (vodič vozidla).
Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ nespôsobili žalobcom žiadnu ujmu, neboli ani uznaní za vinných z trestného
činu spôsobenému žalobcom (ani nemohli byť, keďže žalovaný 2/ nie je právnickou osobou a žalovaný 1/
žiadny trestný čin nespôsobil). Okresný súd mal o náhrade trov štátu rozhodnúť podľa pomeru úspechu

strán vo veci. Súčasná právna úprava zákona o poistení zodpovednosti za škodu v § 4 taxatívnym
spôsobom vymedzuje okruhy, ktoré sú poistením kryté. V tomto ustanovení však zákon o povinnom
zmluvnom poistení s poistením nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nepočíta.
Tento stav, ktorý tu bol od počiatku zákonného poistenia a trvá aj v súčasnosti za účinnosti zákona
o povinnom zmluvnom poistení, nikdy nebol spochybňovaný a dokonca zo strany štátu opakovane

podporený v tom smere, že jeho tvorcovia nemali v úmysle náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka do tohto poistenia zahrnúť. Súčasná právna úprava dôsledne odlišuje
právo na náhradu škody a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako dva samostatné právne
inštitúty. Zrejmé teda je, že vnútroštátna úprava pri povinnom zmluvnom poistení nemajetkovú ujmu do
poistného krytia nezahrnula. Súčasný právny stav a právny poriadok SR odškodnenie nemajetkovej

ujmy z povinného zmluvného poistenia nepripúšťa, čo by malo byť pre súdy SR záväzné. Prípadné
nedostatky pri transpozícii smerníc rozhodne nemôžu pôsobiť v neprospech fyzickej alebo právnickej
osoby t.j. ani v neprospech poisťovne spoliehajúcej sa na záväznosť platných a účinných noriem
vnútroštátneho právneho poriadku. Odškodňovacie právo nie je vec európskeho, ale národného práva
(táto právomoc nebola zatiaľ prenesená na EÚ). Občiansky zákonník v príslušných ustanoveniach

upravujúcich náhradu škody pritom upravuje len 2 nároky nemajetkovej povahy - bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia. Náhrada nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv v zmysle
§ 11 a 13 Občianskeho zákonníka je však vyčlenená a upravená samostatne a nemá vo vzťahu k
náhrade škody ani subsidiárny vzťah. Ide o samostatný nárok, ktorého vznik a spôsob náhrady saspravuje samostatným režimom, ktorý je absolútne nezávislý od zodpovednosti za spôsobenú škodu
a rozsahu jej náhrady. Ani eurokonformým výkladom nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková
ujma v zmysle ust. §§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka je krytá povinným zmluvným poistením

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (v rámci výkladu pojmu "škoda"
použitého zákonom o PZP resp. v rámci výkladu zákona ako takého), nakoľko zásada konformného
výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, ktorý by v tomto
prípade znamenal rozšírenie nárokov voči poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje vnútroštátna
právna norma. Výkladom smernice Rady, tzv. "eurokonformným" výkladom, nie je možné priznať alebo

zaviazať fyzickú alebo právnickú osobu na práva alebo povinnosti, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnou
právnou úpravou. Rovnako tak nie je možné eurokonformným výkladom porušiť princíp právnej istoty
a zákaz retroaktivity. Práve z dôvodu zachovania princípu právnej istoty bol obmedzený priamy účinok
smernícvočijednotlivcovi(nemožnoodjednotlivcaspravodlivopožadovať,abysariadilsmernicou,ktorá
nebola transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku, alebo bola transponovaná nesprávne);
z uvedeného dôvodu nie je možné obmedzenie priameho účinku voči jednotlivcovi obísť nepriamym

účinkom smernice. Tento názor bol vyslovený aj v odlišnom stanovisko sudcu ÚS SR JUDr. Lajosa
Mészárosa k rozhodnutiu ÚS SR sp.zn. II.ÚS 847/2016.

13. K odvolaniu žalobcov 1/, 2/, 3/ sa vyjadril žalovaný 3/, ktorý uviedol, že napadnutý v poradí ôsmy
výrok (o priznaní nároku žalovaného 3/ na náhradu trov konania v rozsahu 100 %) navrhuje potvrdiť.

Je nesporné, že žalobcovia podali žalovanému 3/ žalobu, že žalovaný 3/ bol nútený reagovať na svoju
obranu, že žalobcovia so späťvzatím žaloby otáľali. Žalovanému 3/ vznikli náklady, najmä na právne
zastúpenie. O pasívnej legitimácii žalovaného 3/ sa vo veci meritórne nerozhodovalo, keďže späťvzatím
žaloby toto neumožnili, preto nemožno akceptovať, že učiteľky mali údajne popíjať alkohol, pričom
uvedeného zostalo len v rovine tvrdení. Nemožno teda ustáliť, že by bola žaloba voči žalovanému

3/ dôvodná, ktorý od počiatku popieral popíjanie alkoholu učiteľkami, účinne popieral pasívnu vecnú
legitimáciu.

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi všetkých odvolaní (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov je možné priznať čiastočný úspech v časti
zamietnutia žaloby voči žalovanému 2/ (v poradí piaty výrok), rozhodnutia o náhrade trov konania (v
poradí šiesty výrok), odvolaniu žalovaného 1/ je možno priznať čiastočný úspech v časti o povinnosti
žalovaného 1/ zaplatiť súdny poplatok, preto postupom podľa § 388 CSP boli splnené podmienky na
zmenu v poradí prvého, druhého, tretieho, piateho, šiesteho, siedmeho, ôsmeho a deviateho výroku, a

v poradí štvrtého a šiesteho výroku vo zvyšku zamietnutej žaloby voči žalovanému 2/ postupom podľa
§ 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. Predmetom konania na súde prvej inštancie po zohľadnení späťvzatia žaloby žalobcov 1/, 2/, 3/ voči
žalovanému 3/ (uznesenie vyhlásené na pojednávaní dňa 15.5.2017) zostala požiadavka žalobkyne 1/

voči žalovaným 1/, 2/ na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 75.000,- Eur, žalobcu 2/ voči
žalovaným 1/, 2/ na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 75.000,- Eur, žalobcu 3/ na zaplatenie
náhradynemajetkovejujmyvsume50.000,-Eurstým,žeplnenímjednéhožalovanéhozanikávrozsahu
tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcov (1/,
2/, 3/), žalovaného 1/ bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne ak v poradí prvým

výrokom, druhým, tretím výrokom žalobe žalobcov 1/, 2/, 3/ vyhovel (žalovaný 1/ je povinný zaplatiť
žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 20.000,- Eur, žalovaný 1/ je
povinný zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 20.000,- Eur, žalovaný
1/ je povinný zaplatiť žalobcovi 3/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 10.000,- Eur), v
poradí štvrtým výrokom vo zvyšku žalobu voči žalovanému 1/ zamietol, v poradí piatym výrokom žalobu

voči žalovanému 2/ zamietol, v poradí šiestym výrokom vo vzťahu žalobcov a žalovaného 1/ rozhodol,
že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, v poradí ôsmym výrokom žalovanému 3/
priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, v poradí deviatym výrokom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok 1.599,- Eur a to s poukazom na odvolacie argumenty
uplatnené žalobcami 1/ až 3/ výlučne voči v poradí štvrtému, piatemu, šiestemu a ôsmemu výroku a na
odvolacie argumenty žalovaného 1/ voči prvému, druhému, tretiemu, šiestemu, deviatemu výroku.

18. V prejednávanej veci má odvolací súd ako orgán aplikujúci právo, teda aj citovaného ustanovenie
§ 359 CSP za to, že na strane žalovaného 1/ v poradí piatym výrokom napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie nevznikla žiadna ani len nepatrná ujma, ktorá by bola objektívne zistiteľná, bez ohľadu
na subjektívny pocit žalovaného 1/. Takýto záver vyplýva z toho, že týmto napadnutým výrokom bola

žaloba žalobcov voči žalovanému 2/ zamietnutá, pričom žalovaný 1/ a žalovaný 2/ majú postavenie
samostatných spoločníkov (§ 76 CSP), teda nevzniká medzi nimi pasívna solidarita, a teda
žalovaného sa tento výrok nedotýka.

19. Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolanie žalovaného 1/ voči v poradí piatemu výroku

napadnutého rozsudku podala neoprávnená osoba, odvolací súd odvolanie žalovaného 1/ voči tomuto
výroku s použitím ust. § 386 písm. b) CSP odmietol.

20. S poukazom na odvolanie žalobcov 1/, 2/, 3/ voči zamietajúcemu výroku vo vzťahu k žalovanému
2/ (v poradí štvrtý výrok), a ich názor, že súd prvej inštancie pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného

2/ vo veci nesprávne právne posúdil sa odvolací súd stotožnil, a je toho názoru, že názor žalobcov
je správny, pričom súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného 2/ v tom, že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu nie je krytá aj náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život pozostalých, spôsobený usmrtením
blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov a teda nesprávne uzavrel, že poisťovňa nie je

nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z poistno-právneho vzťahu v prípade, ak predmetom
konania je nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

21. Odvolací súd (na rozdiel od prvoinštančného súdu) má za to, že zákon o povinnom zmluvnom
poistení v ustanovení § 15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu

škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči
škodcovi alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. To, že citovaný zákon v § 15 ods. 1
umožňuje poškodenému uplatniť nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi škodcu, nezbavuje
poškodeného možnosti uplatniť tento nárok voči škodcovi (resp. pôvodcovi zásahu). Pre posúdenie

otázky pasívnej legitimácie žalovaného 2/ ako poisťovateľa žalovaného 1/ je ale rozhodujúce vyriešenie
otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone o povinnom zmluvnom poistení, najmä
v jeho ustanovení § 4 ods. 2 o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a/ cit.
zákona), ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než
materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku

zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým,
za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. V našom právnom prostredí, ktoré je súčasťou
európskeho spoločenstva práva, je potrebné vykladať pojem škoda eurokonformne. Niet pochybností,
že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami
je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD EÚ C-22/12 Haasová, bod

39) a preto i v preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym
právom (právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie).22. Rozhodujúci v danej veci je rozsudok SD EÚ C-22/12 vo veci Haasová a tzv. „motorové smernice"
týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
(smernica Rady 72/166/EHS, smernica Rady 84/5/EHS /druhá smernica/, smernica rady 90/232/EHS

a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES, a podľa odvolacieho súdu aj smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS /štvrtá smernica o poistení
motorových vozidiel/ a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.

septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel /
kodifikované znenie/, v zmysle čl. 3 prvej vety a druhej vety, ktorej („Každý členský štát prijme v súlade s
článkom 5 všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a
podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku") ust. § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka je podľa odvolacieho súdu opatrením určujúcim rozsah krytia zodpovednosti a

podmienky tohto krytia, a to bez ohľadu na jeho systematické zariadenie v národnom právnom predpise.

23. Citované smernice (v odseku 22) na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej
strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej
únie, ako aj osôb vo vozidle, a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania

s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na
únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva,
ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu
pritomodňaťdotknutýmsmerniciampotrebnýúčinok(rozsudokSDC-300/10MarquesAlmeida,C-22/12

Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva
zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré
sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod
55).

24. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že tzv. motorové smernice (upravujúce zodpovednosť za
škodu prevádzkou motorových vozidiel a citované v odseku 22) nemajú priamy účinok, a teda nemôžu
ukladať povinnosti jednotlivcom ale len členským štátom, čím je definovaný aj ich účinok vo vzťahu k
žalovanému 2/. Neexistencia priameho účinku smerníc podľa názoru odvolacieho súdu nič nemení na
potrebe uplatňovania princípu prednosti práva EÚ pred národným poriadkom za každých okolností. V

tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie ÚS SR III. 666/2016 z 11.10.2016 a
jeho odôvodnenie: „Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy EÚ, to
znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a
použitá v súlade s právom EÚ. Práve smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú
(na rozdiel od nariadení) typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým

osobám v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej
len „zmluva o fungovaní EÚ") je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Citované ustanovenie primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné
posolstvo vnútroštátnym orgánom členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon ich vrchnostenských

kompetencií, ktorý zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Inými slovami, ide tu o
povinnosť naplniť vôľu únijného tvorcu smernice vnútroštátnymi právnymi prostriedkami. Štandardným
prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi
vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia
prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. Vzhľadom na závery

rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189
ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti už citovaný čl. 288
ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť
odvolaťsanasmernicupredvnútroštátnymsúdom,existujelenvovzťahuku„každémučlenskémuštátu,
ktorému je určená". Z toho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcom

a že ustanovenia smernice ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Možno tak uvažovať
len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Marleasing SA
(C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83).
Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva, bez ohľadu na to, či aplikované ustanoveniaboli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je
povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol
výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení

Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ). Nepriamy účinok
smerníc Súdny dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01), v ktorej
zdôraznil,žepožiadavkavýkladuvnútroštátnehoprávavsúladesprávomÚniesasícevprvomradetýka
vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto
ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil,

do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115).
Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových
metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s
inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie
tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd
povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116)". S ohľadom na

citované má odvolací súd za to, že postup okresného súdu, ktorý vo vzťahu k žalovanému 2/ s poukazom
na obsah smernice 2009/103/EHS (kodifikované znenie) s poukazom na rozsudok C-22/12 bol v tejto
otázke nesprávny.

25. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva

eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, teda výklad v súlade s komunitárnym právom,
aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Súd členského štátu môže prostredníctvom
eurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Ak by sa úprava
obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene,
mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o

posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
(napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep
SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného
práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom

vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle
textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).

26. Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa
smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu definície škody. Odvolací súd sa nestotožnil

s argumentáciou žalovaného 2/, že pasívna legitimácia poisťovateľov podľa zákona o povinnom
zmluvnou poistení v sporoch o zaplatenie nemajetkovej ujmy pozostalých nie je automaticky „daná",
keď z odpovede SD EÚ v rozsudku C-22/12 je zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo, keď práve

ustanovenia § 11 ) alebo pevnou sumou. Ak tento zákon
neustanovuje inak, je poplatok za odvolanie päť eur a poplatok za dovolanie 10 eur.

86. Podľa položky 7b písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, z návrhu na začatie konania na ochranu
osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy 66 eur a 3 % z výšky uplatnenej
z nemajetkovej ujmy, najviac 16 596,50 eura.

87. Podľa § 18f zákona o súdnych poplatkoch, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.

júna 2016 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. júna 2016, i keď sa stanú splatnými
po 1. júli 2016.

88. Vo vzťahu v poradí deviatemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti o uložení povinnosti
zaplatiť súdny poplatok Okresnému súdu Trnava vo výške 1.566,- Eur (žalovanému 1/), odvolací súd

konštatuje, že súd prvej inštancie vychádzal na danú vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a
zohľadnil aj skutočnosť, že žalobcovia sú podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnych poplatkoch
oslobodení od platenia súdnych poplatkov, pričom výšku uloženého súdneho poplatku správne určil
v súlade s položkou 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie, však už pri
svojom rozhodnutí nezohľadnil tú skutočnosť, že uznesením č. k. 37C/35/2016-295 zo dňa 21.12.2018

bol žalovaní 1/ čiastočne oslobodený od platenia súdnych poplatkov, keďže o poplatkovej povinnosti
žalovaného 1/ bolo rozhodnuté už predtým skôr.89. Podľa § 4 ods. 2. písm. i/ zákona o súdnych poplatkoch v relevantnom znení neskorších predpisov
v čase začatia konania (písm. j/ v aktuálnom znení zákona o súdnych poplatkoch), žalobcovia 1/, 2/, 3/
boli osobne oslobodení od platenia súdneho poplatku, keďže žalobca v konaní o náhradu škody alebo

nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom, je osobne oslobodený a podľa § 2 ods.
2 i vzhľadom na výsledok konania (v ktorom boli žalobcovia 1/, 2/, 3/ úspešní), vznikla povinnosť
zaplatiťsúdnypoplatokžalovanému1/vovýške500,-Eur,keďžebolčiastočne(uznesenímoznačenýmv
odseku)odplateniasúdnychpoplatkovoslobodenýažalovanému2/,ktorínebolodpoplatkuoslobodení.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správe určil výšku súdneho poplatku 1.566 Eur s

poukazom na položku 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov. Ďalej odvolací súd poukazuje na
to, že oslobodenie podľa uvedeného ustanovenia požíva žalobca, ktorým sú pri usmrtení aj pozostalé
osoby domáhajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená trestným činom. Pri
posudzovaní predmetného sporu bolo vychádzané zo zistenia, že žalovaný 1/ zodpovedá podľa §
427 Občianskeho zákonníka, na vznik ktorej zodpovednosti sa nevyžaduje zavinené konanie, pričom
uvedené neznamená, že škoda spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku nemôže byť zavinená,

ako tomu bolo v danom spore. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 228/2012,
v zmysle ktorého pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu je daná analogická aplikácia
ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že zásah spôsobený vodičom, ktorý
bol použitý na realizáciu činnosti žalovaného 1/, sa považuje za zásah spôsobený priamo žalovaným
1/, pričom zamestnanec žalovaného 1/ sa dopustil protiprávneho konania, kvalifikovaného súdnym

rozhodnutím ako prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, 2, 4 Trestného zákona. Argument
žalovaného 2/, že od platenia súdneho poplatku by boli žalobcovia oslobodení jedine v prípade, ak
by si náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovali priamo voči vinníkovi, ktorý by priamo im trestným činom
spôsobil ujmu, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ nespôsobili žalobcom žiadnu ujmu, nebol správny a takýto
nárok, za ktorý zodpovedá žalovaný 1/, si žalobcovia uplatnili aj priamo proti žalovanému 2/, keďže

žalovaný 1/ má právo, aby žalovaný 2/ za neho nahradil poškodený nárok na uplatňovanú náhradu.
V súvislosti s posudzovaním úspechu i pre účely rozhodovania podľa § 2 ods. 2 zákona o súdnych
poplatkoch (ak súd žalobe vyhovel) sa tu vzťahuje už vyššie uvedená argumentácia, keďže žalobcov
1/, 2/, 3/ je treba považovať za úspešných v danom spore v plnom rozsahu (vychádzajúc z
výšky priznaného peňažného plnenia, z ktorej bolo vychádzané i pri výpočte poplatkovej povinnosti). S

ohľadom na uvedené ako aj to, že obaja žalovaní 1/ a 2/ boli v konaní neúspešní, odvolací súd postupom
podľa § 388 CSP zmenil v poradí deviaty výrok o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, tak ako je uvedené
vo výroku tohto rozsudku.

90. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobcami 1/, 2/, 3/ a žalovaným 2/ odvolací

súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu strán
v odvolacom konaní. V odvolacom konaní dosiahli žalobcovia 1/ až 3/ voči žalovanému 2/ plný úspech
(s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v odseku 66 a 67), vznikol im teda nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanému 2/ v konaní neúspešnom. Odvolací súd preto rozhodol tak,
že žalobcovia 1/, 2/, 3/ majú voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

91. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobcami 1/, 2/, 3/ a žalovaným 1/ odvolací
súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu
strán v odvolacom konaní. V odvolacom konaní neboli žalobcovia úspešní v napadnutom v poradí

štvrtom výroku, úspešní boli v napadnutom v poradí šiestom výroku, žalovaný 1/ nebol úspešný v
napadnutých v poradí prvom, druhom, treťom, piatom, šiestom a deviatom výroku, teda žiadna z týchto
strán (odvolateľov) nedosiahla v celom rozsahu to čoho sa odvolaním domáhala, preto žiadnej zo strán
nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

92. Žalobcom 1/, 2/, 3/ vo vzťahu k žalovanému 3/ odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 257 CSP, s prihliadnutím na
okolnosti prípadu. Žalobcovia zapríčinili zastavenie konania, v dôsledku ktorého žalovanému 3/ vznikol
nárok na náhradu vynaložených trov do späťvzatia žaloby, avšak len z dôvodov hodných osobitného
zreteľa nedošlo k priznaniu náhrady trov žalovanému 3/.

93. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).