Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/69/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117222591
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117222591.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobkyne D. P., F.. XX.X.XXXX, T.
H. XXX, Q..Č.. T. D. XX, H., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku,
ulica Sov. hrdinov 66 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25,
Bratislava, zastúpenému JUDr. Andrea Cviková s.r.o., Bratislava, Kubániho č. 16, o primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 593,14 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov z 22.3.2019, č. k. 12Csp/259/2017 - 48 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a III..

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 200,- eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalobkyňa má
vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo sumy prisúdenej týmto
rozhodnutím s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetnou žalobou si žalobkyňa
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. uplatnila nárok na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške zodpovedajúcej sume, v ktorej bola úspešná v pôvodnej žalobe, v inom konaní
o zaplatenie sumy 293,14 eur titulom bezdôvodného obohatenia a 300,- eur finančné zadosťučinenie
žiadala za úspešnosť vo vzťahu k výroku určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky v predchádzajúcom
konaní. Zdôraznil, že žalobkyňa ako spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľskej zmluve a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ zdržal protiprávneho konania,

odstránil protiprávny stav za podmienky, že si na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
stanovené spomínaným zákonom, má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný
preukázateľne porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľky, súd prvej inštancie teda nárok žalobkyne na
primerané finančné zadosťučinenie považoval za dôvodný. Žalobe vyhovel sčasti a za primeranú výšku
finančného zadosťučinenia považoval sumu 200,- eur. Zdôraznil, že v porovnaní v inými prípadmi u
žalobkyne nedošlo k preukázaniu toho, že by žalovaný nútil žalobkyňu uzatvárať zmluvy alebo k iným
priamym vyhrážkam a zastrašovaniam zo strany dodávateľa, ktoré by mali vplyv na priznanie vyššieho

zadosťučinenia. Poukázal na to, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na
finančné obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni
a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. V prevyšujúcej časti preto žalobu zamietol,
o trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 a nasledujúce CSP. Keďže predmetom konaniabol nárok žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého výška závisela od
úvahy súdu, bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov konania ako úspešnej strane sporu, čo do
právneho základu sporu v plnom rozsahu.

3. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom, ktorými bolo žalobe vyhovené a o trovách konania podal
včas odvolanie žalovaný, ktorý v tejto časti navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba bola zamietnutá
a uplatnil si nárok na náhradu trov celého konania. Vytýka súdu prvej inštancie, že sa nevyporiadal
so zákonnými požiadavkami, ktoré sú vyžadované v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.

pre vznik a priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie a súčasne ani s jeho procesnou
obranou. Uvádza, že zákon vyžaduje porušenie špecifického práva, a teda nepriznáva nárok na finančné
zadosťučinenie vtedy, ak je žalobca úspešný v konaní na základe iného ustanovenia, napr. všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré nie sú špecificky určené na ochranu spotrebiteľa. Súd prvej
inštancie sa týmto argumentom nezaoberal. Ak by chcel zákonodarca priznať spotrebiteľovi právo na
primerané finančné zadosťučinenie za každé porušenie spotrebiteľského práva, zakotvil by to priamo

a neviazal by ho na to, či sa spotrebiteľ úspešne - účelne domáhal jeho ochrany na súde. Účelom
tohto ustanovenia bolo priznať spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho
spotrebiteľské práva, primerané finančné zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ
následne účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní a nie primerané finančné zadosťučinenie
priamo za ich akékoľvek porušenie bez ohľadu na ich uplatnenie v súdnom spore. Rozhodnutie

súdu prvej inštancie je preto nepreskúmateľné. Rozsudok neobsahuje označenie žiadnej skutočnosti
vyplývajúce z vykonaného dokazovania alebo z jeho úvahy, ktorou by bola odôvodnená suma 200,- eur
priznanéhozadosťučinenia.Niejezrozhodnutiazrejmévčomjedanáprimeranosť taktopriznanejistiny.
Z pojmu primeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť a povinnosť postupovať individuálne,
hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritéria pre posúdenie

každého prípadu. Na základe týchto dôvodov navrhol žalovaný podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, a teda vo výrokoch I. a III. v zmysle zásad

vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP)
a dospel k záveru, že odvolanie dôvodné nie je.

6. Podľa § 3 ods. 5 zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností

ustanovených zákonom, s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované

vočivšetkýmspotrebiteľom.Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinností
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
zodpovedá.

7. Ako je zrejmé z obsahu spisu, vo vzťahu medzi stranami sporu bolo na Okresnom súde Prešov
vedené konanie sp. zn. 20C/406/2015, ktoré bolo ukončené vydaním rozsudku z 23.5.2016, č. k.
20C/406/2015 - 71 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 25.5.2017, č.k. 4Co/106/2016
- 102. V tomto konaní bolo právoplatným rozhodnutím súdu určené, že bod 8.1 zmluvy o revolvingovom
úvere z 29.10.2009 - Dohoda o poskytnutí služby - je neprijateľnou podmienkou. Žalovanému bola

zároveň uložená povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 293,14 eur s prísl.. Toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.6.2017. Súdy v spomínanom konaní
dospeli k záveru, že pokiaľ ide o zmluvu o revolvingovom úvere uzatvorenú medzi stranami sporu,
túto je potrebné považovať za zmluvu spotrebiteľskú a pokiaľ ide o dojednaný poplatok za možnosť
odkladu splatnosti splátok úveru, tento je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Bolo ďalej konštatované,

že zmluva o revolvingovom úvere neobsahovala obligatórnu náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i)
zákona č. 258/2001 Z.z., a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva
neobsahovala aj termín konečnej splatnosti úveru (§ 4 ods. 2 písm. g) citovaného zákona), RPMN v
zmluve bola neplatne dojednaná, v zmluve uvedená ročná úroková sadzba 68,85 % je v rozpore sdobrými mravmi a z toho dôvodu neplatná, v dôsledku čoho bolo potrebné úver zo zmluvy kvalifikovať
ako bezúročný a bez poplatkov. Súd zároveň zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 293,14 eur v
prospech žalobkyne titulom bezdôvodného obohatenia. Je preto potrebné konštatovať, že žalobkyňa si

bez akýchkoľvek pochybností v inom súdnom konaní úspešne uplatnila právo vo vzťahu k žalovanému,
načo správnym spôsobom poukázal aj súd prvej inštancie.

8. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že bol to žalovaný, ktorý pri dojednávaní zmluvy
nepostupoval s odbornou starostlivosťou a predostrel žalobkyni formulárovú zmluvu, ktorá bola vopred

pripravená. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti úverov musí poznať zákonnú úpravu s tým
súvisiacu, a to predovšetkým pokiaľ ide o predpoklady úverovej zmluvy, napriek tomu zákonné
ustanovenie nedodržal a ním vopred pripravená formulárová zmluva neobsahovala všetky zákonom
vyžadované náležitosti, čo žalobkyňa ako spotrebiteľka ovplyvniť nemohla. Zároveň v zmysle § 3 ods. 5
Zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva splnenie predpokladu na primerané finančné zadosťučinenie pri
uplatnenom porušení práva alebo povinnosti ustanovenej nielen samotným zákonom č. 250/2007 Z.z.,

ale aj osobitnými predpismi.

9. Za daného stavu s ohľadom na porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany
sa žalobkyňa úspešne domohla na súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné.
Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku

účinného a odrádzajúceho prostriedku ochrany. Práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy
môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle
judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné,
primerané a odrádzajúce“. Konkrétne posúdenie výšky finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu
a s ohľadom na spomínané všetky okolnosti veci odvolací súd zdôrazňuje, že súdom prvej inštancie

určené finančné zadosťučinenie vo výške 200,- eur je potrebné považovať za primerané. Takto priznané
finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá vznikla konaním žalovaného. Je určitou
satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou
žalovaného, ktorý závadne konal.

10. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd hodnotí rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu, a teda vo výrokoch I. a III. ako vecne správny a odvolací súd rozhodnutie v tejto
časti potvrdil postupom podľa § 387 CSP.

11. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1CSP. Žalovaný vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá nárok na náhradu trov a žalobkyni
v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).