Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/222/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316209614
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316209614.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko a.s., so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpený splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, proti žalovanému: U. M., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXXX/
XX, Q., o zaplatenie sumy 1.178,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Dunajská X. zo dňa XX. júna XXXX, č.k. 30C/239/2016-93 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 708 ods. 1, § 709 ods. 1, § 710, §
497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 6, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., § 39, § 40 ods. 1, § 457
Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 100 ods.
1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zo skutkových zistení mal súd preukázané, že medzi
žalobcom a žalovaným došlo uzatvorením zmluvy o bežnom účte k vzniku záväzkového zmluvného
vzťahu, v rámci ktorého bol žalobca oprávnený prijímať platby v prospech žalovaného ako majiteľa
účtu a na druhej strane podľa jeho pokynov z tohto účtu realizovať platby. V žalobcom predloženej
zmluve o bežnom účte a ani v ostatných žalobcom predložených listinných dôkazoch, od ktorých
odvodzoval svoje nároky, neboli dohodnuté podstatné náležitosti povoleného prečerpania. Nejestvuje

tu určitá a zrozumiteľná dohoda (v zmysle písomného návrhu - oferty a jeho písomného prijatia -
akceptácie žalovaným) v písomnej forme obsahujúca podstatné náležitosti povoleného prečerpania s
konkrétnymi údajmi a toto je poskytnuté z vôle žalobcu až jednostranným konaním, nie sú vzájomne
dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy o úvere, výška úveru, výška zmluvného úroku, súvisiacich
poplatkov a podobne. Podľa názoru súdu je predmetné dojednanie o povolenom prečerpaní v rámci
bežného účtu žalovaného neplatné. Z neplatného právneho úkonu sa nemožno domáhať plnenia.

Posudzovaný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je od svojho vzniku právnym vzťahom
založeným spotrebiteľskou zmluvou (§ 23a ods. 1 z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa). Právny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený zmluvou o bežnom účte je nevyhnutné posudzovať
podľa ustanovení Obchodného zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru, keďže zmluva o bežnom účte je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm.
d) Obchodného zákonníka) a zároveň žalobca pri uzatváraní zmluvy o bežnom účte vystupoval ako

veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní
zmluvy o bežnom účte nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Spoukazom na to, že žalovanému boli bezpochyby bez existencie platne uzatvorenej zmluvy o debetnom
limite poskytnuté peňažné prostriedky, môže si žalobca uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Vzhľadom na to, že od 1.5.2014 je súd povinný z úradnej povinnosti pri nárokoch zo

spotrebiteľskej zmluvy prihliadať na prípadné premlčanie, aj keď sa ho účastník nedovoláva, súd najprv
posudzoval plynutie premlčacej doby. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca listom zo
dňa 17.5.2013 žalovanému oznámil, že ku dňu 14.5.2013 eviduje na jeho účte povolené prečerpanie
spolu s nepovoleným debetným zostatkom/prekročením v celkovej výške 1.142,56 eur a zmluvu o
kontokorentnom úvere/povolenom prečerpaní vypovedal, teda najneskôr v uvedený deň žalobca mal

nepochybne vedomosť, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a aká konkrétna je výška jeho
bezdôvodného obohatenia. Subjektívna premlčacia doba tak začala plynúť žalobcovi dňa 17.5.2013,
keďže týmto dňom bol naplnený subjektívny prvok rozhodujúci pre začatie jej plynutia pozostávajúci z
vyššie uvedených dvoch zložiek. Žalobu podal žalobca na súd dňa 27.5.2016, teda zjavne po uplynutí
dvojročnej premlčacej doby. Za premlčané považoval súd aj uplatnené úroky z omeškania, keďže
tvoria príslušenstvo pohľadávky. Vychádzajúc z uvedených skutočností považoval súd nárok žalobcu za

premlčaný, a preto ho zamietol. Žalovaný má voči žalobcovi podľa ust. § 255 ods. 1 v spoj. s § 262 ods.
1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v plnej výške, keďže bol v konaní v celom rozsahu úspešný a
neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu
trov konania nepriznať (§ 257 CSP). S poukazom na to, že žalovanému žiadne preukázateľné trovy
v konaní nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal, s tým, že o výške trov už nie je potrebné

samostatne rozhodovať.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací
súd v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že návrhu žalobcu v
celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov konania. Je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
nakoľko prezentovaná argumentácia a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie sú neudržateľné,
nakoľko žalobcov nárok na vrátenia preukázateľne čerpaných a doposiaľ nezaplatených peňažných
prostriedkov z poskytnutého kontokorentného úveru spolu s kapitalizovaným príslušenstvom vyplýva
prima facie zo zmluvy o bežnom účte v súlade s ustanovením § 710 Obchodného zákonníka s § 497 a

nasl. Obchodného zákonníka bez potreby uzatvoriť osobitnú písomnú zmluvu o kontokorentnom úvere.
Ďalej odvolateľ uviedol, že podmienky kontokorentného úveru boli podrobne upravené v obchodných
podmienkach ako neoddeliteľnej súčasti zmluvy o bežnom účte, ktoré boli žalovanému známe a k
zmluve o bežnom účte priložené a žalovaný ako majiteľ účtu akceptoval zriadenie kontokorentného
úveru na svojom bežnom účte v dôsledku jeho konkludentného konania. Je toho názoru, že súd

prvej inštancie nesprávne aplikoval § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., keď opomenul znenie §
1 ods. 3 citovaného zákona. Zákonodarca osobitne vylúčil aplikáciu citovaného zákona pri úveroch
poskytovaných bankou formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte, t.j. pri
kontokorentných úveroch iným spôsobom ako na kreditnú kartu. Keďže žalobca neposkytol žalovanému
kontokorentný úver na kreditnú kartu, zmluvu o kontokorentnom úvere nemožno považovať za zmluvu o

spotrebiteľskomúvereapretosanajejplatnosťnevyžadujepísomnáformavzmysle§4ods.1zákonač.
258/2001 Z.z., aj keď sa právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným posudzuje ako vzťah spotrebiteľský.
Ustanovenie § 710 Obchodného zákonníka neukladá kontrahentom zmluvy o bežnom účte povinnosť
uzatvoriť osobitnú písomnú zmluvu o kontokorentnom úvere v prípade vopred dohodnutých podmienok
debetného čerpania peňažných prostriedkov. Banka je povinná poskytnúť kontokorentný úver majiteľovi

účtu po splnení podmienok pre poskytnutie úveru a to aj bez predchádzajúcej žiadosti majiteľa účtu
žalovaného v súlade s § 710 Obchodného zákonníka. Listom zo dňa 30.12.2009 banka stanovila výšku
úveru na 996,- eur, čím došlo k splneniu tejto povinnosti. Žalobca bol nútený vypovedať kontokorentný
úver listom zo dňa 17.05.2013, pričom poskytol žalovanému dodatočnú lehotu na uhradenie splatnej
pohľadávky najneskôr do 04.06.2013, avšak v uvedenej lehote nedošlo k uhradeniu pohľadávky.

Legitímnosť žalobcom uplatnených nárokov jednoznačne vyplýva z akceptácie zriadenia a najmä
užívanie kontokorentného úveru žalovaným v dôsledku jeho konkludentného konania, keď žalovaný
poskytnutí kontokorentného úveru minimálne tri roky disponoval s peňažnými prostriedkami žalobcu nad
rámec aktuálneho zostatku peňažných prostriedkov na účte v súlade so stanoveným úverovým rámcom
vo výške 996,- eur, až kým opakovane neprekročil povolené čerpanie a dostal sa do tzv. nepovoleného

prečerpania. Žalovaný od momentu poskytnutia kontokorentného úveru nevyvinul žiadnu aktivitu, ktorou
by prejavil vôľu deaktivovať, zrušiť poskytnutý produkt v nadväznosti na zaslaný list zo dňa 30.12.2009.
Ďalej odvolateľ poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď súd prvej inštancie pri posudzovaní plynutia premlčacej lehotymylne vychádzal z ustanovenia § 107 ods. 1 OZ, keď v rozpore so zisteným skutkovým stavom
nesprávne právne posúdil uplatňovaný nárok žalobcu ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
keď je toho názoru, že závery prvoinštančného súdu nemajú žiadne opodstatnenie. Keďže žalovaný

porušil svoju povinnosť splácať poskytnuté peňažné prostriedky riadne a včas, žalobca písomne
vypovedal zmluvu o kontokorentnom úvere listom zo dňa 17.05.2013 a táto výpoveď bola zasielaná
žalovanému na adresu uvedenú v záhlaví zmluvy o bežnom účte s tým, že v zmysle článku V. ods. 9
OP sa výpoveď považuje za doručenú v tretí deň odo dňa odoslania doporučenej poštovej zásielky, t.j.
dňa 24.05.2013 a tak výpoveď o kontokorentnom úvere nadobudla účinnosť dňa 08.06.2013. Žalobca

mohol nárok na zaplatenie úverovej pohľadávky uplatniť na príslušnom súde najskôr 09.06.2013 a návrh
na začatie konania bol podaný na súde dňa 26.05.2016, t.j. už v trojročnej premlčacej lehote. Ďalej
žalobca poukázal na skutočnosť, že svoj návrh žaloby riadne odôvodnil a preukázal výšku uplatneného
nároku, ako aj vypovedanie zmluvy a zaslanie žalovanému a žalovaný vyčerpal poskytnutý úver v celom
rozsahu, do dnešného dňa ho nevrátil a procesná obrana zo strany žalovaného nebola vznesená, keď
nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by spochybnil žalobcom uplatnené nároky a preto je absurdné, aby

takéto konanie zo strany dlžníka bolo v právnom štáte chránené súdom. V tejto súvislosti poukázal na
odlišné stanovisko JUDr. Milana Ľalíka k Nálezu ÚS SR zo dňa 24.10.2013 sp. zn. 1ÚS 547/2012.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nezaslal.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody § 365 ods. 1 CSP), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je

nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, s použitím § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu
bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu právnemu záveru, keď žalobu zamietol, nakoľko pri aplikácii

ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že nárok žalobcu
je premlčaný. Nebolo pritom sporným, že predmetný záväzkový vzťah medzi stranami bol založený
spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa spravuje aj príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa.

8. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú
podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

9. Základnou spornou otázkou bolo, či na daný prípad bolo možné aplikovať ust. § 5b zák. č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a to aj so zreteľom na skutočnosť, že na Ústavný súd SR, bol v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie podaný návrh na posúdenie súladu ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z.
s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

10. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 26.7.2018, orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by

inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.11. V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

12. Ustanovenie § 5b bolo do Zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014
Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014.

Na základe predmetného ustanovenia § 5b z. č. 250/2007 Z. z., sa súdu (ktorý je možné považovať za
orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) ukladala povinnosť v súdnom konaní z úradnej
povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá.
Predmetnému ustanoveniu sa prisudzoval v súdnej praxi procesný charakter, preto bolo aplikované
súdmi aj v konaniach, ktoré sa začali ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia.

13. Dňa 8.9.2015 podal Okresný súd Košice II. na Ústavný súd SR návrh na rozhodovanie o súlade § 5b
zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd
SR tento návrh prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 9.11.2016 pod č. k. PL. ÚS 11/2016-7.

14. Nálezom PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
dňa 27.9.2018, čím stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť.

15. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 v bode 51. uzavrel, že
predmetné ustanovenie prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu,
ako aj práva na súdnu ochranu, čím je porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a
takto aj „férovosť“ legislatívna chránená čl. 1 ods. 1 Ústavy.

16. Podľa § 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

17. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na
vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

18. Podľa § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia
strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

19. V zmysle § 41b ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom
procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom

ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno
nútene vymáhať.

20. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

21. V právnoaplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4
Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp
uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.

22. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že:
„Hoci Ústava SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch
nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnémuzáveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc.
Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením
nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia

nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce
stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu...“ (rovnako aj nález Ústavného
súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006).

23. Vzhľadom na uvedené východiská, nálezom Ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 stratilo
ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku, hľadí sa
naň ako by nikdy nebolo účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
V zmysle ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR predmetné ustanovenie nemalo byť v právnej praxi ani nikdy
aplikované. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade oprel svoje

rozhodnutie o také znenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo účinné,
teda súd rozhodol v rozpore s Ústavou SR a zákonom, čím nielenže vec nesprávne právne posúdil,
keď pristúpil k posudzovaniu otázky premlčania nároku žalobcu z úradnej povinnosti a nie na námietku
dlžníka, ale nakoľko nezvolil postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, resp. neskôr podľa akt. platného
§ 162 ods. 1 písm. b/ CSP, svojim postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd tak uzatvára, že
odvolanie žalobcu je dôvodné (§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP).

24. V dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho procesného
postupu, sa potom prvoinštančný súd už dôsledne nezaoberal právnou a vecnou správnosťou a

dôvodnosťou žalobcom uplatňovaných nárokov zo zmluvy o bežnom účte v ich jednotlivých zložkách a
neposkytol tak žalovanému spotrebiteľovi ex offo súdnu ochranu jeho práv a v tomto smere nevykonal
ani potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje
na ust. § 295 CSP v zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany súd môže
vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom

súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.

25. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie
svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (posudzovaním premlčania z
úradnej povinnosti), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ako aj
z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd nevykonal navrhované (v danom
prípade nevyhnutné) dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť
dokazovanie pred odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa
pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených nárokov, za tým účelom v
súlade s ust. § 295 CSP doplniť dokazovanie, jeho výsledky nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť,

posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne v právoplatne neskončenej časti
znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP
odôvodniť. V novom rozhodnutí pritom prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania
vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP).

27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).