Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 26, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/150/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712219231
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5712219231.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: B4B Inkaso s.r.o., so sídlom Kuzmányho 16, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 058 777, právne
zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s.r.o., so sídlom Skuteckého 26, 974
01 Banská Bystrica, IČO: 47 258 039, proti žalovanému: NORMÁL s.r.o., so sídlom Sučianska cesta
31, 036 08 Martin, IČO: 31 593 402, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou,
advokátkou, so sídlom Kollárova 35, 036 01 Martin, o zaplatenie 6.248,46 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/73/2013-251 zo dňa 11.02.2016,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/73/2013-251 zo dňa 11.02.2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v avoči žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.248,46
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.658,22 Eur odo dňa 1.8.2012 do
zaplatenia, zo sumy 4.590,24 Eur odo dňa 17.8.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu vo výške 9,20 Eur, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania titulom trov
právneho zastúpenia vo výške 2.766,58 Eur a iné trovy konania vo výške 374,50 Eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), § 566 ods. 2 OBZ, § 568 ods. 3 OBZ, § 568 ods. 4 OBZ, § 16

OBZ, § 266 ods. 1 OBZ, § 266 ods. 2 OBZ, § 266 ods. 3 OBZ, § 275 ods. 4 OBZ, súd prvej inštancie
(ďalej aj len „okresný súd“) žalobe vyhovel.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vo veci už raz rozhodol rozsudkom č.k.
18Cb 73/2013-151 zo dňa 18.11.2013 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 6.248,46 Eur
s uplatneným úrokom z omeškania a náhradou trov konania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej
lehote odvolanie žalovaný. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, postupom v medziach podľa § 212

ods. 1, 3 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP a § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.4. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že dňa 7.3.2012 žalobca ako mandatár
a za žalovaného jeden z konateľov, Ing. Karol Bílek, ako mandant, podpísali návrh mandátnej
zmluvy (ďalej aj len „MZ“) (č.l. 3 a nasl.). Dňa 7.3.2012 bola podpísaná plná moc (č.l. 5 spisu)

jedným z konateľov žalovaného, Ing. Karlom Bílekom, podľa ktorej splnomocniteľ, označený v plnej
moci „razítkom“ žalovaného NORMAL s.r.o., Sučianska cesta 31, 036 01 Martin, IČO: 31 593 402,
splnomocňuje splnomocnenca - žalobcu ku všetkým úkonom súvisiacim s vymáhaním a inkasom
pohľadávky voči dlžníkom, včítane jej prevzatia v hotovosti. Plnú moc na tento účet odovzdáva v zmysle
MZ. Splnomocnenec je tiež splnomocnený k uzatváraniu dohôd o vyrovnaní pohľadávky v splátkach, k

prijímaniu písomností, návrhov, uznaní nárokov

5. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „sa stotožňuje s argumentáciou KS v
Žiline, ktorý poukázal na názorové posuny pri aplikácií a výklade ust. § 15 OBZ, ako toto ustanovenie
aplikoval a vyložil OS v zrušenom rozsudku uznesením KS v Žiline sp. zn. 14Cob/177/2014 zo dňa
29.10.2015, že prijaté závery okresným súdom zodpovedali právnym názorom zodpovedajúcim do

určitého obdobia viažuceho sa napr. k záverom rozhodnutia NS ČR sp.zn. 32Odo/1455/2005, avšak
neskôr došlo k názorovým posunom v uvedenej problematike. OS sa stotožňuje s právnym názorom
odvolacieho súdu, že je podstatné primerane, podporne a z eurokonformného prístupu vychádzať
zo záverov vyplývajúcich z rozhodnutia NS ČR sp.zn. 29Cdo/2008/2007, z ktorého vyplýva záver,
že ak je osoba, u ktorej sú inak splnené podmienky § 15 OBZ, súčasne štatutárnym orgánom či

členom štatutárneho orgánu podnikateľa - právnickej osoby, nemôže byť súčasne zákonným zástupcom
tejto osoby. Tiež rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp.z. 7 Cmo 369/2009, ktorý ustálil, že člen
predstavenstva akciovej spoločnosti, ktorý je zároveň v postavení zákonného zástupcu tejto spoločnosti,
musí v mene spoločnosti konať jedine zo svojho postavenia člena predstavenstva, nie z postavenia
zákonného zástupcu. Tento právny názor je aplikovateľný aj na danú situáciu, preto je súd toho názoru,

že nie je dôvodná ani aplikácia § 16 OBZ, na ktorú poukazovala na pojednávaní dňa 11. 2. 2016
PZ žalobcu, lebo žalobca vedel, že koná s jedným z členov štatutárneho zástupcu, teda nešlo o
konanie s inou osobou, t.j. s nepoverenou osobou v prevádzkarni žalovaného.“ Nesporne dňa 7.3.2012
za žalovaného písomný návrh MZ podpísal iba jeden člen štatutárneho orgánu, Ing. Karel Bílek.
O tom, že je štatutárnym orgánom, mal vedomosť aj zákonný zástupca, konajúci za žalobcu. Túto

vedomosť v konaní nepoprel a vyplývala aj zo záhlavia písomného návrhu MZ. V konaní ako svedok
iba vypovedal o tom, že ho Ing. Bílek informoval, že môže konať samostatne. Podľa výpisu z OR v
rozhodnom období ako štatutárny orgán boli konatelia Ing. Karel Bílek a Ján Bílek, oprávnení zastupovať
spoločnosť a podpisovať za ňu vždy spoločne. Vychádzajúc zo záverov rozhodnutí „NS ČR sp.zn.
23Cdo/5519/2007 zo dňa 15.12.2009, NS ČR sp.zn. 29Cdo/4432/2013, ak menom spoločnosti koná

konateľ, ktorý nebol oprávnený robiť právne úkony samostatne, ale iba spoločne s ďalším konateľom,
nemôže sa takýto prejav vôle považovať za prejav vôle žalovaného. Tento právny názor vyplýva aj z
rozsudku NS ČR zo dňa 13.12.2007 sp.zn. 21Cdo/265/2007, či rozsudkov NS ČR zo dňa 30.11.2011
sp.zn. 29Cdo/2031/2010, zo dňa 24.10.2012 sp.zn. 29Cdo/3191/2010.“

6. K namietanej neplatnosti MZ v písomnej forme (č.l. 3-5 spisu) okresný súd vychádzal z právnych
názorov, vyplývajúcich „zo záverov rozhodnutí NS ČR v období po rozhodnutí NS ČR sp.zn.
32Odo/1455/2005, na ktoré primerane a podporne poukázal odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí.
Z uvedeného dôvodu okresný súd v ďalšom konaní neaplikoval ust. § 15 OBZ na konanie Ing.
Karela Bíleka pri podpise návrhu MZ. Preukázateľne podľa výpisu z obchodného registra v rozhodnom

období Ing. Karel Bílek bol členom štatutárneho orgánu právnickej osoby a preto nemohol byť
súčasne zákonným zástupcom tejto osoby, nešlo ani o konanie inej osoby v prevádzkarni žalovaného
(odôvodnenievyššie).Potomkonanielenjednéhozdvochkonateľovoprávnenýchkonaťspoločne,tento
spôsob konania odporuje ust. § 133 ods. 1 OBZ, preto MZ nebola platne uzatvorená v písomnej forme
v zmysle ust § 39 OZ. Určenie spôsobu konania v mene spoločnosti tak, že v jej mene konajú dvaja

konatelia spoločne, je určením spôsobu konania v mene spoločnosti podľa § 133 ods. 1 OBZ, t.j. určením
spôsobu prejavu vôle právnickej osoby navonok voči tretím osobám, nejedná sa o relatívnu neplatnosť
právneho úkonu podľa § 40a OZ.“

7.OkresnýsúdmalpreukázanúplatneuzatvorenúMZpodľa§566anasl.OBZvústnejforme.Preplatné

uzatvorenie MZ zákon nevyžaduje písomnú formu. Na platné uzavretie MZ musí existovať dohoda o jej
podstatných náležitostiach. Pokiaľ išlo o určenie podstatných náležitostí, ako aj celého obsahu ústnej
MZ medzi účastníkmi, tak okresný súd vychádzal z obsahu písomného návrhu MZ, ako tento vyplýval
z listiny označenej ako MZ a podpísanej žalobcom (zákonným zástupcom, § 15 ods. 1 OBZ) a jednýmzo štatutárnych zástupcov žalovaného dňa 7.3.2012 na č.l. 3 a 4 spisu. Z vykonaného dokazovania
výsluchom účastníkov mal okresný súd preukázané, že rokovania ohľadne MZ boli ukončené práve
dňa 7.3.2012 (výpoveď konateľa p. Bíleka ml. na pojednávaní dňa 11.2.2016 a svedka O. čl. 96 spisu).

Podstatnými náležitosťami MZ je dohoda o určenie zmluvných strán identifikáciou mandanta (žalovaný)
a mandatára (žalobca), určenie obchodnej záležitosti - inkaso pohľadávok voči dlžníkom žalovaného
(mandanta). Z výsluchu žalobcu, žalovaného a svedka O. bolo preukázané, že pri jednaniach ohľadne
MZ za žalobcu konal p. O. na základe zákonného splnomocnenia v zmysle § 15 OBZ, čo v konaní nebolo
sporné. Ani z výsluchu Ing. T. J., ktorý rokoval o návrhu a následne podpísal návrh MZ, nevyplývajú

ďalšie rokovania o MZ po termíne 7.3.2012, potom ani následné uzatvorenie viacerých MZ so žalobcom
„prípad od prípadu“, ako to prezentoval p. J. Sám na pojednávaní dňa 11.2.2016 vypovedal, že po
termíne 7.3.2012 ďalšie rokovania ohľadne uzatvorenia MZ, prípadne iných MZ, neprebiehali. Na otázku
okresného súdu, či možno ustáliť, že posledné rokovanie ohľadne MZ bolo posledné 7.3.2012 v sídle
žalovaného, uviedol: „Áno, môžeme to ustáliť.“ Vyjadrenia p. J. C. o tom, že s obsahom MZ ako je jej
návrh zachytený v písomnej forme na č.l. 3-5 nesúhlasil, vyznievajú podľa okresného súdu v kontexte

faktického správania sa žalovaného po termíne 7.3.2012 vo vzťahu k žalobcovi nepresvedčivo aj s
ohľadom na jeho rozporné vyjadrenia na pojednávaní dňa 27.6.2013. Napr. vo vzťahu k vyplatenej
provízie podľa faktúre č. 2012309 (č.l. 50 spisu) a č. 20122323 (č.l. 52 rub spisu) vypovedal, že
provízia bola vyplatená napriek skutočnosti, že pohľadávka vymožená nebola a následne po vykonaní
predmetných listín uviedol, „že provízia bola vyplatená na základe plnenia dlžníkom (č.l. 73 - záp. o

poj. zo dňa 27.6.2013 str. 5). Pri preukázaní, že iné rokovania o MZ po termíne 7. 3. 2012 neprebiehali
a po tom, čo žalobca nechal ním podpísaný písomný návrh MZ zo dňa 7. 3. 2012 v sídle žalovaného
a žalovaný počnúc dňom 8. 3. 2012 zaslal žalobcovi pohľadávky (faktúry) voči svojim dlžníkom na
vymáhanie, týmto úkonom vyjadril súhlas s návrhom MZ, ako vyplýval z listiny (návrhu) podpísanej
žalobcom dňa 7.3. 2012 na č. l. 3-5. Z uvedeného vyplýva, že nebola uzatvorená osobitná MZ ani na

vymáhanie pohľadávok od dlžníka žalovaného - KNP v Čadci. Súd vychádzal z jednej, ústne uzatvorenej
MZsobsahom,akobolpísomnezachytenývlistine-vnávrhu,ktorýpodpísalžalobca vsídležalovaného
dňa 7.3.2012, pri aplikácií ust. § 275 ods. 4, ktorý upravuje uzavretie zmluvy v prípade, ak sa akceptácia
návrhu uskutoční konkludentným konaním. Zákon v tomto ustanovení umožňuje, aby osoba, ktorá
návrh zmluvy prijíma, tento prejav vôle urobila aj konkludentným činom, teda konaním nevzbudzujúcim

pochybnosti o tom, čo prejavovateľ vôle zamýšľal. Takýto úkon, teda faktické konanie nahrádza prejav
vôle na strane toho, komu bol návrh určený. Súd vychádzal z faktického konania žalovaného, ktoré
nasledovalo bezprostredne po predložení písomného návrhu MZ, ako na to upozornila aj PZ žalobcu
na pojednávaní dňa 11.2.2016, keď uviedla, že MZ, ktorá je zachytená v písomnej forme a podpísaná
jedným z konateľov žalovaného 7.3.2012 a prvý inkasný prípad bol 8.3.2012 vo vzťahu k dlžníkovi

žalovaného - Nemocnica Považská Bystrica, čo žalovaný nerozporoval a dotvrdzujú to aj listiny v zmysle
č. l. 42 a nasl, tiež zaplatená provízia za realizované inkasné konanie fa č. 2012309 (č.l. 50) a č.
20122323 (č.l. 52/rub). Toto faktické konanie žalovaného navonok nahrádza prejav vôle na jeho strane,
jeho prejav vôle - prijatie návrhu MZ s obsahom, ako bol zachytený v písomnej forme na listine zo dňa
7.3.2012 (č.l. 3 a 4), pričom prvý inkasný prípad z 8.3.2012 nebol jediný, nasledovali ďalšie inkasné

prípady, vo vzťahu k ďalším dlžníkom žalovaného, ako to dokladoval žalobca spolu s vyjadrením k
odporu proti platobnému rozkazu (č.l. 42 a nasl.). Zmluvný súhlas žalovaného bol nahradený faktickým
konaním žalovaného, ktoré bolo v súlade s obsahom textu na listine zo dňa 7.3.2012.“ Z listinných
dôkazov v zmysle č.l. 42 a nasl. bolo okresnému súdu preukázané, že aj v „konajúcej veci“ účastníci ako
zmluvné strany MZ postupovali v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli po vzniku zmluvy dňom

8.3.2012. Zaslaním faktúr - pohľadávok, ktoré mal žalovaný voči svojim dlžníkom, žalobcovi na inkasnú
činnosť, bola splnená podmienka k tomu, aby došlo k akceptácii písomného návrhu MZ žalovaným
a tým aj k zmluvnému konsenzu vo vzťahu práve k tomuto návrhu zmluvy, ako vyplývalo z textu na
listine zo dňa 7.3.2012 (č.l. 3-4 spisu). Účinnosť prijatého návrhu nastala v okamihu, keď žalovaný
urobil faktický úkon a postúpil žalobcovi na vymáhanie dňa 8.3.2012 dokumentáciu vo vzťahu k tým

pohľadávkam, ku ktorým sa žalobca ako mandatár zaviazal obstarať pre žalovaného ako mandanta
inkaso pohľadávok voči jeho dlžníkom. Zmluvné strany, teda aj žalovaný, sa pri realizácií MZ správali
v súlade s obsahom, ako vyplýval z písomného návrhu, vychádzajúc z úkonov, ktoré robil žalovaný
navonok vo vzťahu k žalobcovi. Pokiaľ teda návrh MZ bol zachytený v písomnej forme, je dôvodné
konštatovať, že úmysel žalobcu ako konajúceho bol žalovanému, ktorému bol tento prejav vôle určený,

známy (§ 266 ods. 1 OBZ), keď okresný súd vychádzal z preukázanej skutočnosti, že iné rokovania
ohľadne MZ medzi účastníkmi neprebiehali. Dňa 7.3.2012 návrh MZ v písomnej forme zostal v sídle
žalovaného. Žalovanému teda bol známy obsah MZ a sám dňa 8.3.2012 bez výhrad k písomnému
návrhu MZ vykonal určitý úkon, zaslal svoje pohľadávky žalobcovi na inkasnú činnosť (§ 275 ods.4 OBZ). Žalobca ako mandatár sa zaviazal obstarať pre žalovaného ako mandanta za podmienok
uvedených v tejto zmluve inkaso pohľadávok voči dlžníkom mandanta, teda bola dohodnutá obchodná
záležitosť, ktorá má byť pre mandanta uskutočnená. Pokiaľ žalovaný v konaní trval na tom, že nebola

dohodnutá odplata, toto tvrdenie nepreukázal, vychádzajúc z prijatého záveru, že medzi účastníkmi
došlo k ústne uzatvorenej MZ s obsahom, ako tento vyplýval z písomného návrhu na uzavretie zmluvy.
Okresný súd potom vychádzal z dohody o odmene mandatára podľa čl. VI. písomného návrhu MZ, ktorý
návrh žalovaný prijal postupom podľa § 275 ods. 4 OBZ. Pre okresný súd bola podstatná aj prax, ktorú
strany medzi sebou zaviedli a následné správanie sa strán po uzavretí zmluvy (§ 266 ods. 3 OBZ),

keď žalovaný preukázateľne dňa 22.6.2012, ako to vyplývalo z mailovej správy na č.l. 54 spisu, poslal
svoju pohľadávku voči dlžníkovi „KNP“ na vymáhanie, teda v súlade s praxou, ktorú strany medzi sebou
zaviedli po vzniku MZ aj pri vymáhaní pohľadávok vo vzťahu k iným dlžníkom - Nemocnica Považská
Bystrica, STAVOOBCHOD, DM PLUS, SRSD, MIZUMA, v termíne od 8.3. do 21.5.2012 (č.l. 42-49
spisu), keď v konaní nebolo preukázané rokovanie o inej MZ ako tej, ktorá vyplýva z návrhu v písomnej
forme zo dňa 7.3.2012. Žalobca prijal pohľadávky žalovaného voči „KNP“ v súlade s praxou, akú medzi

sebou zaviedli zmluvné strany aj pri pohľadávkach voči dlžníkom v zmysle č.l. 42 a nasl. spisu, vykonával
inkasné úkony v zmysle svojej zmluvnej povinnosti rovnako ako pri dlžníkoch žalovaného v zmysle č.l.
42 a nasl., ako o tom vypovedala právna zástupkyňa žalobcu v priebehu súdneho konania a za túto
inkasnú činnosť žalovaný zaplatil žalobcovi províziu v súlade s MZ, ktorej obsah je totožný s písomným
návrhom na č.l. 3-4 spisu. Pokiaľ právna zástupkyňa žalovaného namietala, že žalobca nevykonával

inkasnú činnosť s odbornou starostlivosťou v zmysle vyjadrenia na pojednávaní dňa 11.2.2016, uvedené
žalovaný nepreukázal; naopak, bolo v konaní nesporné, že v prípade dlžníkov žalovaného ako vyplývajú
z č.l. 42 a nasl. spisu, bola inkasná činnosť žalobcu úspešná a bola mu zaplatená provízia. Nebol
produkovaný ani jeden dôkaz o tom, že zaslané pohľadávky na vymáhanie žalobca pre žalovaného
nevymohol.

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že účastníci konania ako zmluvné strany
ústne uzatvorenej MZ zaviedli prax (§ 266 ods. 3 OBZ), ako je preukázaná listinnými dôkazmi v
zmysle č.l. 42 a nasl., t.j. žalovaný odovzdával žalobcovi k spracovaniu a inkasu pohľadávky, zaplatil
mandatárovi spracovateľské poplatky a provízie z vymožených pohľadávok, pričom vyúčtovaná a

žalovanýmzaplatenáprovíziabolavo výškeakovyplývazčl.VI.bod2písomnéhonávrhuMZ.Nesporne
rovnaká prax ako pri dlžníkoch v zmysle č.l. 42 a nasl. vyplýva aj pri dlžníkovi žalovaného „KNP“, čo
preukazuje mail žalovaného zo dňa 22.6.2012 (č.l. 54-55). Žalobca konal s odbornou starostlivosťou
v rámci zavedenej praxe, akú mali účastníci zmluvného vzťahu pri predchádzajúcich prípadoch inkasa
pohľadávok. Žalobca ako mandatár v rámci zavedenej praxe vykonal svoju činnosť riadne, s odbornou

starostlivosťou, čo preukazuje písomná korešpondencia medzi žalobcom a dlžníkom žalovaného, list
žalobcu zo dňa 25.6.2012 (č.l. 57 spisu), návrh na splátkový kalendár (č.l. 60 spisu), ako aj úkony
ako vyplývajú zo spisového materiálu žalobcu (č.l. 50 spisu), svedecká výpoveď svedka Mgr. C.
na pojednávaní dňa 9.10.2013 - touto bolo preukázané, že dlžník žalovaného, „KNP“ Čadca bola
aktívna vo vzťahu k žalovanému ako k svojmu veriteľovi až na základe konania žalobcu - doručenie

upomienky, návrhu splátkového kalendára. Až potom nasledoval kontakt dlžníka so žalovaným vo
veci úhrad jeho záväzkov. Okrem svedka Mgr. C. to preukazuje aj svedecká výpoveď svedkyne p.
G., ktorá potvrdila komunikáciu so žalobcom a až následne aktívne konanie nemocnice ako dlžníka
vo vzťahu k žalovanému ako veriteľovi. Ani jeden svedok nevypovedal o takom konaní žalobcu pri
inkasnej činnosti, ktoré malo poškodzovať žalovaného, ako to tvrdil žalovaný. V súlade s § 566 ods.

1 OBZ žalobcovi ako mandatárovi vznikol nárok na províziu v dohodnutej výške, ako vyplýva z čl. VI.
písomného návrhu MZ (č.l. 3-4 spisu). Pokiaľ žalovaný sám podpísal splátkový kalendár so svojim
dlžníkom „KNP“, tak okresný súd poukázal na to, že bol výsledkom inkasnej činnosti žalovaného.
Žalovaný si nesplnil povinnosť a neudelil žalobcovi platne plnú moc (§ 568 ods. 1 OBZ), sám konal
so svojim dlžníkom a podpísal splátkový kalendár. Z vykonaného dokazovania však bolo nesporné, že

podpísanie splátkového kalendára medzi žalovaným a jeho dlžníkom bolo výsledkom inkasnej činnosti
žalobcu, ako bolo uvedené vyššie, dlžník žalovaného - „KNP“ bola aktívna vo vzťahu k plneniu si
záväzku voči žalovanému až na základe konania žalobcu. Dlžník žalovaného plnil na základe činnosti
žalobcu, ktorú žalobca vykonal na základe MZ. Bolo to nesporné aj zo sledu udalostí, ako nasledovali
vo vzťahu k tomuto dlžníkovi žalovaného, vychádzajúc z dátumov - email žalovaného z 22. júna 2012

(č.l. 54 spisu) so zoznamom faktúr na vymáhanie, potvrdenie žalobcom o prevzatí 25.6.2012 (č.l. 56
spisu), 1. upomienka dlžníkovi z 25.6.2012 (č.l. 57 spisu), zaslanie návrhu splátkového kalendára od
žalobcu k dlžníkovi zo dňa 4.7.2012 (č.l. 59 spisu), oznámenie žalobcu zo dňa 4.7.2012 žalovanému, že
dlžník bude plniť v splátkach (č.l. 61 spisu). Podpísanie splátkového kalendára dlžníkom žalovaného ažalovaným dňa 17.7.2012 (č.l. 62 rub spisu) bolo potom na základe opísaného sledu udalostí nesporne
výsledkom inkasnej činnosti žalobcu. Dotvrdzovalo to podľa okresného súdu, aj vrátenie podpísaného
splátkového kalendára listom z 26.7.2012 (č.l. 62 spisu) práve žalobcovi od dlžníka žalovaného, čo

potvrdzovala aj skutočnosť, že dlžník žalovaného akceptoval inkasnú činnosť žalobcu a na základe jeho
inkasnejčinnostipodpísalsplátkovýkalendársosvojimveriteľom-žalovaným.Pokiaľžalovanýnamietal,
že návrh splátkového kalendára bol nevýhodný pre žalovaného, tak okresný súd poukázal na obsah
zmluvy, ako tento vyplýva z písomného návrhu čl. 3 bod 2 písm. c) (č.l. 3 rub spisu), vychádzajúc z
návrhu splátkového kalendára vypracovaného žalobcom a nesporne tento návrh splátkového kalendára

vychádzal z dohody medzi účastníkmi konania, doba splácania neprekročila šesť mesiacov.

9. Podľa okresného súdu bolo nesporné, že žalobca ako mandatár pre žalovaného ako mandanta na
jeho účet zariadil za odplatu dohodnutú obchodnú záležitosť, a to uskutočnením činnosti (upomínanie
dlžníka žalovaného na úhradu), keď výsledkom tejto činnosti žalobcu bolo podpísanie splátkového
kalendára medzi žalovaným a jeho dlžníkom. Ak na základe výsledku činnosti žalobcu žalovaný

sám podpísal so svojim dlžníkom splátkový kalendár, k tomu potom nebolo potrebné udelenie
písomného plnomocenstva v zmysle § 568 ods. 3 OBZ žalobcovi na tento právny úkon; bolo však v
konaní preukázané, že splátkový kalendár žalovaný podpísal až po uskutočnení činnosti žalobcu ako
mandatára. Aj skutočnosť, že dlžník žalovaného vrátil práve žalobcovi podpísaný splátkový kalendár so
žalovaným, preukazuje podľa okresného súdu vykonávanie činnosti žalobcu ako mandatára vo vzťahu

k tomuto dlžníkovi. Vychádzajúc z listiny - návrhu uznania dlhu a dohody o úhrade pohľadávky, ktorý
návrh zaslal dlžníkovi žalovaného žalobca (č.l. 60 spisu) a podpísaného listinného dôkazu - uznanie
záväzku a dohoda o úhrade pohľadávky v splátkach dňa 17.7.2012 (č.l. 62 rub spisu) okresný súd prijal
záver, že je výsledkom činnosti žalobcu v zmysle MZ, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v ústnej
forme s obsahom ako tento vyplýva z písomného návrhu na uzavretie zmluvy zo dňa 7.3.2013, ktorý

návrh zanechal žalobca v sídle žalovaného a žalovaný tento návrh prijal, keď dňom 8.3.2013, v súlade
so zmluvnými podmienkami podľa tohto písomného návrhu odovzdával žalobcovi ako mandatárovi
pohľadávky, ako to vyplývalo z čl. VI. ods. 1 písomného návrhu MZ. Preto žalobcovi vznikol nárok na
províziu vo výške, ktorá vyplývala z čl. VI. bod 2 písomného návrhu MZ. V zmysle uvedeného dojednania
žalovaný reálne plnil po uzatvorení zmluvy opakovane (č.l. 51 - 53 spisu) a inú dohodu o výške

provízie nepreukázal. Ak svedok Mgr. C. konajúci za dlžníka žalovaného prepísal návrh splátkového
kalendára, ktorý dlžníkovi zaslal žalobca a žalovaný ho sám podpísal, nemožno túto činnosť dlžníka a
žalovaného pripísať na ťarchu žalobcu, t.j. že nekonal v zmysle MZ. Nič na tom nemenil ani fakt, že
žalovaný zmenil výšku splátok oproti návrhu splátkového kalendára žalobcu. V tejto súvislosti okresný
súd poukázal na text písomného návrhu MZ ako vyplýval z čl. VI. bod 1 písm. g/, podľa ktorej žalovaný sa

zaviazal neuzatvárať počas inkasného konania s dlžníkom žiadnu dohodu bez predchádzajúcej dohody
s mandatárom, ktorá by obchádzala správu a vymáhanie pohľadávok. Žalovaný teda mal povinnosť pri
uzatváraní predmetného splátkového kalendára komunikovať so žalobcom, nakoľko predložil žalobcovi
správu na vymáhanie svoje pohľadávky voči dlžníkovi a v zmysle ústne uzatvorenej dohody, ktorá ústna
dohoda korešponduje s písomným návrhom zmluvy, poukázal okresný súd na č.l. VI. písm. h/ druhá veta

tohtonávrhu,akrokovalsám žalovanýbezúčastimandatára,malpovinnosťmandatáraovýsledkutohto
rokovania bezodkladne informovať. Samotný fakt, že sám podpísal splátkový kalendár so žalovaným
dňa 17.7.2012, t.j. v čase, keď už žalobca vo vzťahu k tomuto dlžníkovi vykonával inkasnú činnosť od
22.6.2012, nemožno pripísať na ťarchu žalobcu, keď nesporne, ako to vyplynulo aj z výpovede svedkyne
G., dlžník žalovaného, „KNP“, bola aktívna až na podnet žalobcu, ktorý upomínal dlžníka žalovaného

na plnenie si jeho povinnosti vo vzťahu k žalovanému. Dotvrdzujú to aj listiny - upomienka na č.l. 57
spisu, ktorú žalobca zaslal tomuto dlžníkovi už 25.6.2012, telefonáty, ktoré potvrdila aj svedkyňa p.
G., mail zo dňa 4.7.2012 na č.l. 59 spisu a vypracovanie návrhu splátkového kalendára v súlade so
zmluvným dojednaním podľa ústne uzatvorenej MZ (doba splácania neprekročila 6 mesiacov) v zmysle
č.l. 60 spisu, ako aj správa žalobcu žalovanému mailom zo dňa 4.7.2012, kde informoval žalovaného,

ako dlžník reaguje na výzvu na úhradu pohľadávok žalovaného. Následné správanie sa tohto dlžníka
- zaslanie listu zo dňa 26.7.2012 žalobcovi a podpísanie splátkového kalendára priamo dlžníka s
veriteľom dňa 17.7.2012 potvrdzuje akceptáciu inkasnej činnosti žalobcu v zmysle MZ, ktorú žalobca
uzatvoril so žalovaným s textom ako vyplýva z písomného návrhu zo dňa 7.3.2012. Dlžník žalovaného
plnil preukázateľne po začatí inkasnej činnosti žalobcu, prvú splátku zaplatil až na výzvu žalobcu, čo

preukazuje výpis z inkasného spisu (č.l. 50 spisu) aj list žalovaného zo dňa 24.7.2012 (č. l. 63 spisu) a
vylučovaltvrdeniežalovaného,žeprvúsplátkudohodolsám, okremtvrdeniainýdôkazotomokresnému
súdu nepredložil ani nenavrhol vykonať. K poškodzovaniu žalovaného žalobcom, na ktoré poukazoval
konateľ žalovaného na pojednávaní dňa 27.6.2013, okresný súd uviedol, že žalovaný toto tvrdenienepreukázal,svedkoviaokonanížalobcu,ktorébypoškodzovaložalovanéhopredjehodlžníkom,nemali
žiadnu vedomosť a iné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti produkované v konaní neboli.

10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal, k tvrdeniu PZ žalovaného na
pojednávaní dňa 11.2.2016, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou a riadne, lebo konal bez
udelenéhopísomnéhoplnomocenstva,naodôvodnenievyššie,t.j.žežalobcavykonávalinkasnúčinnosť
upomínaním dlžníka žalovaného písomnými upomienkami, príp. telefonicky a vypracovaním návrhu
splátkového kalendára s podmienkami, ako tieto boli dohodnuté v MZ, s dobou splácania, ktorá

neprekročila 6 mesiacov. Nič na tom nemenil fakt, že žalovaný dohodol splátky odlišne od návrhu,
ktorý vypracoval žalobca, nakoľko žalobcom vypracovaný návrh splátkového kalendára neodporoval
dohode so žalovaným. Nesporne žalovaný akceptoval ústne uzatvorenú dohodu a pokiaľ išlo o predmet
plnenia, tento medzi účastníkmi ani na základe ústne uzatvorenej MZ sporný nebol - vykonávať inkaso
pohľadávok voči dlžníkom mandanta. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný ani
jeho právna zástupkyňa na pojednávaní dňa 11.2.2016 neuviedli konkrétne, akým iným spôsobom túto

inkasnú činnosť mal žalobca podľa ústne uzatvorenej MZ vykonávať. Okresný súd vychádzajúc z § 266
ods. 2 OBZ, podľa ktorého v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa ods. 1, vykladá sa prejav
vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle
určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto
styku prikladá. Vychádzajúc z uvedeného zákonného ustanovenia potom, ak zmluvné strany použili

výraz používaný v obchodnom styku - inkaso pohľadávok, bolo dôvodné vykladať tento výraz podľa
významu, ktorý sa mu spravidla v tomto styku prikladá. Výrazu „inkaso pohľadávok“ je dôvodné vykladať,
že je to mimosúdny proces, pri ktorom sa písomne, telefonicky alebo osobne kontaktuje dlžník a tieto
kontakty s dlžníkom by mali viesť k zaplateniu dlžnej pohľadávky, čo sa v súdenej veci aj stalo. Chápe
sa teda aktivita uvedeného charakteru (písomného, telefonického alebo osobného kontaktu dlžníka,

ktorá má vyvolať v dlžníkovi pocit kontroly a potrebu na strane dlžníka zaplatiť dlžnú čiastku). Ak teda
žalovaný uzatvoril so žalobcom MZ, podľa ktorej sa žalobca zaviazal vykonávať inkaso pohľadávok,
potom bolo zmluvnou povinnosťou žalobcu kontaktovať dlžníka žalovaného či už písomne, telefonicky
alebo osobne, na naplnenie účelu MZ. Sám žalovaný na pojednávaní dňa 11.2.2016 o inom spôsobe
plnenia záväzku žalobcu v zmysle dohodnutého predmetu zmluvy nevypovedal, nevedel sa ani vyjadriť

o inom spôsobe naplnenia účelu dohodnutej MZ.

11. K aplikácii § 16 OBZ, na ktoré poukázala na pojednávaní dňa 11.2.2016 právna zástupkyňa žalobcu
v zmysle právneho názoru v rozhodnutí Veľkého senátu NS ČR sp.zn. 31Odo/11/2006, okresný súd
odkázal na svoje odôvodnenie o platne uzatvorenej MZ v ústnej forme postupom v zmysle § 275 ods. 4

OBZ a pri aplikácií § 266 ods. 3 OBZ. Vychádzal pritom aj z § 27 ods. 3 OBZ, podľa ktorého zapísané
údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia do zbierky listín. Obsah listín, ktorých
zverejnenie zákon ustanovuje, je účinný voči tretím osobám odo dňa, keď bolo zverejnené oznámenie o
uloženílistíndozbierkylistínapriúčtovnýchzávierkachododňa,keďbolizverejnenévregistriúčtovných
závierok podľa osobitného predpisu. To neplatí, ak zapísaná osoba preukáže, že tretia osoba o týchto

údajoch alebo o obsahu listín vedela. Zapísaná osoba sa však nemôže na tieto údaje alebo obsah listín
odvolávať voči tretím osobám do 15 dní odo dňa ich zverejnenia, ak tretie osoby preukážu, že o nich
nemohli vedieť. Vychádzajúc z údajov zapísaných v obchodnom registri ku dňu, kedy zmluvné strany
podpísali návrh MZ bolo nesporné, že za žalovaného sú oprávnení konať dvaja konatelia spoločne.

12. List žalovaného zo dňa 30.7.2012, označený ako vypovedanie ústnej MZ, okresný súd podľa obsahu
vyhodnotilvsúlades§41ods.2OSPakoodstúpenieodzmluvyatotoodstúpenie akoneplatnévzmysle
čl. IV. bod 2 MZ (vychádzal z označenia zmluvných dojednaní ako vyplývajú z písomného návrhu MZ,
nakoľko mal v konaní preukázaný totožný obsah ústne uzatvorenej MZ a písomného návrhu na č.l. 3 a 4
spisu) v spojení s § 344 OBZ, podľa ktorého od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje

zmluva alebo tento alebo iný zákon. Zákazka bola doručená žalobcovi dňa 25.6.2012, odstúpenie bolo
žalobcovi doručené dňa 30.7.2012, t.j. v lehote kratšej ako 90 dní od odovzdania zákazky žalobcovi k
inkasnému konaniu a podľa uvedeného zmluvného dojednania odstúpenie od jednotlivej zákazky nie je
možné skôr ako po uplynutí 90 dní od jej odovzdania mandatárovi. Nemohlo dôjsť k platnej výpovedi
MZ, nakoľko účastníci sa dohodli na tom, ako vyplývalo z čl. VII. bod 2 ústnej MZ, že pre výpoveď bez

udania dôvodu platí výnimka, ako vyplýva z písm. a/ bodu 2. čl. IV. textu písomného návrhu MZ, ktorý
žalovaný bez výhrad prijal postupom podľa § 275 ods. 4 OBZ. Pre úplnosť okresný súd uviedol, že
nárok na vyplatenie provízie žalobcovi vznikol ešte pred doručením odstúpenia (výpovede), keď bolo
zrealizované inkasné konanie žalobcu úkonmi počnúc upomienkou zo dňa 25.6.2012 (č.l. 57 spisu) ažpodpísaním splátkového kalendára dňa 17.7.2013, odôvodnenie vyššie a ku dňu rozhodovania bolo
zhodnými vyjadreniami preukázané, že dlžník podľa podpísaného splátkového kalendára ako výsledku
inkasnej činnosti žalobcu riadne plnil.

13.Okresnýsúdvodôvodnenínapadnutéhorozsudkuuviedol,ženárokžalobcujedôvodnýakozmluvný
nárok - odmena za inkasnú činnosť, dohodnutá v súlade s čl. VI. písomného návrhu korešpondujúceho s
obsahom ústne uzatvorenej MZ, ktorú žalobca vyúčtoval vo faktúre č. 20122457 vo výške 1.658,22 Eur,
splatnej 31.7.2012 a vo faktúre č. 2012484 zo dňa 2.8.2012 vo výške 4.590,24 Eur, splatnej 16.8.2012.

Žalovaný nepreukázal, že žalobcovi patrí odmena postupom podľa § 571 ods. 1 OBZ. Okresný súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania v sadzbe 8,75 % ročne, ktorá neodporovala §
369 ods. 1 OBZ účinného do 31.1.2013. Uplatnená sadzba úroku z omeškania neodporovala dohode
účastníkov konania o úroku z omeškania (§ 369 ods. 1 prvá veta OBZ) a nebola v rozpore ani s § 369
ods. 1 druhá veta v spojení s § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uplatnená doba omeškania neodporovala

zmluvnej dohode účastníkov konania, ako je táto dohoda zachytená v čl. VI. bod 3 (č.l. 4 spisu). Žalobca
uplatnil úrok z omeškania prvým dňom nasledujúcim po dni splatnosti jednotlivých faktúr. Okresný súd
zaviazal žalovaného nahradiť trovy konania štátu vo výške 9,20 Eur v súlade s § 148 ods. 1 OSP. O
trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, s poukazom na § 205 ods.
2 písm. d) a f) OSP, pretože súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Žalovaný namietal, že síce okresný súd viedol, že „vychádzajúc zo záverov rozhodnutí NS ČR sp.
zn.23Cdol551912007zodňa15.12.2009,NSČRsp.zn.29Cdo/4432/2013,akmenomspoločnostikoná

konateľ, ktorý nebol oprávnený robiť právne úkony samostatne, ale iba spoločne s ďalším konateľom,
nemôže sa takýto prejav vôle považovať za prejav vôle žalovaného" ale aj napriek tejto skutočnosti
pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal z ústne uzatvorenej mandátnej zmluvy, ktorej obsah bol
zachytený na listine, ktorú podpísal žalobca a Ing. Bílek st. ako jeden z konateľov žalovaného pri aplikácii
ustanovenia § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka.“ Žalovaný je presvedčený, že prvostupňový súd

postupoval v rozpore s vyššie uvedenou a ustálenou judikatúrou, ktorá presne určuje, „kedy konanie“
len jedného konateľa z viacerých konateľov spoločnosti, ktorý nie je oprávnený robiť právne úkony
samostatné sa nemôže považovať za konanie v mene spoločnosti a teda ani v mene žalovaného. Podľa
presvedčeniažalovanéhosaprvostupňovýsúdvpriebehukonaniastotožnillenstvrdeniamiuvádzanými
žalobcom, ktorý odkazoval len na obsah písomnej mandátnej zmluvy, ktorá je však podľa žalovaného

neplatná, nakoľko s jej uzavretím neprejavil súhlas (vôľu) s poukazom na rozhodnutia „NS ČR sp. zn.
23Cdo/5519/2007 zo dňa 15.12.2009, NS ČR sp. zn. 29Cdo/4432/2013“.

15. Žalovaný v odvolaní namietal záver okresného súdu, že bola uzatvorená jedna ústna mandátna
zmluva s obsahom, ako bol zachytený v listine podpísanej dňa 07.03.2012 len jedným konateľom

žalovaného. V priebehu celého konania žalovaný uvádzal, že mandátnu zmluvu uzatvorenú medzi
žalobcom a žalovaným dňa 07.03.2012 považoval za neplatnú, nakoľko bola podpísaná len jedným
z konateľov žalovaného. Podľa výpisu z obchodného registra (údaje verejne dostupné) žalovaného
zastupujú a za ňu podpisujú konatelia, a to vždy dvaja konatelia spoločne. O tejto skutočnosti informoval
konateľ žalovaného Ing. Bílek st. aj žalobcu pri podpise mandátnej zmluvy s tým, že ju predloží druhému

konateľovi na podpis. Naviac z ustanovenia § 27 ods. 3 OBZ vyplýva, že údaje zapísané v obchodnom
registri sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Druhý konateľ žalovaného p. Bílek ml.,
ako už bolo v konaní niekoľkokrát uvedené s predmetnou mandátnou zmluvou nesúhlasil, t.j. nesúhlasil
s jej obsahom, a preto ju ani nepodpísal. P. Bílek ml. ako konateľ žalovaného nebol ani prítomný na
rokovaniach týkajúcich sa uzatvorenia mandátnej zmluvy. Všetky rokovania boli uskutočnené len za

prítomnosti jedného konateľa žalovaného, a to Ing. Bíleka st. Neboli dohodnuté podstatné náležitosti,
pretože s dohodnutým druhom činnosti a výškou odmeny za činnosť uvedenej v písomnom návrhu
mandátnej zmluvy zo dňa 07.03.2012 jeden z konateľov žalovaného nesúhlasil, preto okresný súd pri
určení odplaty nemohol vychádzať z písomného znenia mandátnej zmluvy zo dňa 07.03.2012, nakoľko s
obsahom zmluvy nesúhlasil druhý konateľ žalovaného p. Bílek ml. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že

ústne uzatvorená mandátna zmluva v žiadnom prípade nekorešpondovala s písomným návrhom zmluvy
zo dňa 07.03.2012, ako to nesprávne ustálil okresný súd. Okresný súd pri rozhodovaní veci samej nemal
prihliadať na obsah písomného znenia mandátnej zmluvy zo dňa 07.03.2012, a to aj z toho dôvodu, žeodplatavtakejtovýškeprivymáhanítakvysokejpohľadávkyniejeobvyklávobchodnomstyku.Žalovaný
v odvolaní citoval § 574 ods. 1 až 3 OBZ.

16. V odvolaní žalovaný nesúhlasil ani s ustálením prvostupňového súdu (str. 22 ods. 2 rozhodnutia),
ktorý vyhodnotil odstúpenie žalovaného od mandátnej zmluvy - list „Vypovedanie ústnej mandátnej
zmluvy" ako neplatné v zmysle č. IV. bod 2 mandátnej zmluvy. Namietal, že ak uzavretiu mandátnej
zmluvy nedošlo, tak nebol dojednaný ani jej obsah, ktorý by určoval kedy, v akom prípade možno
mandátnu zmluvu vypovedať. Nakoľko teda neboli dojednané podmienky vypovedania mandátnej

zmluvy žalovaný pri jej vypovedaní postupoval v súlade s § 574 a nasl. OBZ a citoval § 567 ods.
1 OBZ. Prvostupňový súd neprihliadol na tvrdenie žalovaného, a to, že žalobca nekonal riadne a s
odbornou starostlivosťou tak pri vzniku mandátnej zmluvy, ako aj pri výkone už samotnej zmluvy z
dôvodu, že na takéto konanie nemal udelenú plnú moc. Žalobca nemal vykonávať teda žiadnu činnosť
do času kým mu nebude udelená písomná plná moc s poukazom na § 568 ods. 3 OBZ. Žalobca
nepožiadal pri uskutočňovaní jednotlivých právnych úkonov žalovaného o udelenie písomnej plnej

moci a žalovaný mu ju ani neudelil. Žalobca v priebehu konania ani nepreukázal, akými pokynmi
žalovaného sa riadil pri výkone svojej činnosti vo vzťahu k dlžníkovi žalovaného Kysucká nemocnica s
poliklinikou v Čadci zároveň poukázal a citoval § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že
žalobca nebol oprávnený na písomné právne úkony v mene žalovaného, nakoľko nemal platné písomné
plnomocenstvo. Zaslaná výzva žalobcu dlžníkovi žalovaného - Kysuckej nemocnici s poliklinikou v

Čadci zo dňa 25.06.2012 a návrh na uznanie dlhu a dohody o úhrade pohľadávky v splátkach boli
teda neplatné. Žalovaný nemal záujem na tom, aby žalobca za neho vykonával akékoľvek právne
úkony a robil akékoľvek podania, návrhy splátkových kalendárov vo vzťahu k jeho veriteľom. Žalobca
nevykonával svoju činnosť riadne a s odbornou starostlivosťou písomne vypovedal mandátnu zmluvu
medzi nimi ústne uzatvorenú s okamžitou účinnosťou a vyzval žalobcu na zastavenie všetkých aktivít,

ktoré sú spojené so všetkými postúpenými pohľadávkami. Zároveň oznámil žalobcovi, že akceptuje len
tú skutočnosť, že mu zaplatí odplatu, ale primeranú nie vyúčtovanú za činnosť, ktorá bola žalobcom
vykonaná do dňa vypovedania ústnej mandátnej zmluvy s poukazom na § 574 ods. 4 Obchodného
zákonníka. Žalobca ako mandatár navyše v rámci výkonu mandátnej činnosti porušil svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z § 567 Obchodného zákonníka, keď svoju činnosť mandatára vykonával v rozpore so

záujmami mandanta (žalovaného), nakoľko svojím konaním narušil obchodné vzťahy medzi žalovaným
a jeho dlžníkom v takej miere, že jeho dlžník odmietol so žalobcom ďalej spolupracovať práve z dôvodu
konania žalobcu pri výkone jeho mandátnej činnosti.

17.Žalovanývodvolanínesúhlasilsokresnýmsúdom,ženazákladevýsledkučinnostižalobcužalovaný

so svojím dlžníkom podpísal splátkový kalendár. Žalovaný mal za to, že v konaní bolo preukázané, že k
úhrade pohľadávky, ktorú mal voči svojmu dlžníkovi -Kysuckej nemocnici s poliklinikou v Čadci nedošlo
na základe činnosti žalobcu, ale na základe priamej dohody dlžníka žalovaného so žalovaným. Túto
skutočnosť potvrdil aj právny zástupca Kysuckej nemocnice s poliklinikou v Čadci Mgr. C., ktorý v konaní
ako svedok uviedol, že nakoľko žalobca sa nepreukázal plnomocenstvom na zastupovanie, odmietol

s ním komunikovať a komunikoval priamo iba so žalovaným. Návrh uznania dlhu a dohody o úhrade
pohľadávky v splátkach, ktorý bol predložený žalobcom dlžník - Kysucká nemocnica s poliklinikou v
Čadci vôbec neakceptoval a bol stornovaný. Právny zástupca dlžníka žalovaného Mgr. C. sám spísal
návrh splátkového kalendára. Následne bolo uzatvorené uznanie dlhu a dohody o úhrade v splátkach
priamo so žalovaným a s úplne odlišným obsahom, ako navrhoval žalobca. Zdôraznil, že dlžník žalobcu

vykonával jednotlivé úhrady pohľadávky presne podľa uznania dlhu a dohody o úhrade pohľadávky
v splátkach uzatvorenej so žalovaným a nie podľa návrhu žalobcu. Žalovaný poukazoval na to, že
návrh na uznanie dlhu a dohody o úhrade pohľadávky v splátkach bol prerokovať priamo žalovaný
(p. J. C.) u svojho dlžníka, na základe ich osobného stretnutia. Žalovaný listom zo dňa 24.07.2012
upovedomil žalobcu, že ním navrhovaný splátkový kalendár je nevýhodný a že jeho dlžník - Kysucká

nemocnica s poliklinikou v Čadci dňa 17.07.2012 uhradil čiastku o výške 8.128,50 Eur, t.j. ešte pred
dátumom žalobcom navrhovanej prvej splátky v zmysle splátkového kalendára, ktorý navrhol dlžníkovi
žalobca. Podľa splátkového kalendára navrhovaného žalobcom mala byť prvá splátka až 25.07.2012 vo
výške 7.700,- Eur. Žalovaný mal záujem zaplatiť žalobcovi odmenu za vymoženú pohľadávku v rozsahu
8.128,50 Eur do ukončenia mandátnej zmluvy, ale cenu odmeny obvyklú, nie ako si ju uplatnil žalobca.

Čiastku vo výške 6.248,46 Eur, ktorú si žalobca ako mandatár vyúčtoval za výkon mandátnej činnosti,
a to inkaso voči dlžníkovi žalovaného nepovažoval žalovaný za odplatu obvyklú za takúto činnosť, z
uvedeného dôvodu vyúčtovanú odplatu žalobcovi nezaplatil.18. S názorom okresného súdu, že „žalovaný teda mal povinnosť pri uzatváraní predmetného
splátkovéhokalendárakomunikovaťsožalobcom,nakoľkopredložilžalobcovinasprávuanavymáhanie
svoje pohľadávky voči dlžníkovi a v zmysle ústnej uzatvorenej dohody, ktorá ústna dohoda korešponduje

s písomným návrhom zmluvy, poukazuje sa na č. L IV. písm. hl druhá veta tohto návrhu, ak rokoval
sám žalovaný bez účasti mandatára, mal povinnosť mandatára o výsledku tohto rokovania bezodkladne
informovať“ žalovaný nesúhlasil, a to z dôvodu, že neboli dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy a
s obsahom písomného návrhu mandátnej zmluvy zo dňa 07.03.2012 jeden z konateľov žalovaného
nesúhlasil. Žalovaný mal za to, že práve jeho tvrdenia potvrdzuje výpoveď svedka Mgr. C..

19. V odvolaní žalovaný vo vzťahu k úhrade faktúr, ktoré uhradil žalobcovi za inkaso iných pohľadávok,
uviedol, že tieto faktúry uhradil, nakoľko mal za to, že odmena za mandátnu činnosť, ktorú vykonával
žalobca ako mandatár, bola odmenou obvyklou za takúto činnosť. V daných prípadoch išlo o pohľadávky
nižších čiastok a v týchto odmenách boli vyúčtované aj náklady spojené s vymáhaním pohľadávok.
Pri vymáhaní pohľadávok nižších čiastok žalovaný súhlasil s odmenou za výkon mandátnej činnosti v

takej výške, ako bola žalobcom vyúčtovaná, nakoľko čím je výška pohľadávky nižšia, tým je nárok na
odmenu vyšší, pretože sú v odmene zahrnuté aj náklady spojené s ich vymáhaním. Žalovaný akceptoval
výšku odmeny vyúčtovanú žalobcom len v prípade toho inkasa pohľadávok, za ktoré odmenu žalovaný
žalobcovi uhradil a poukázal na cenník inkasných služieb spoločnosti Intrum Justitia Slovakia s.r.o.
Namietal, že mu nie je zrejmé, na základe čoho prvostupňový súd ustálil „- či a akú činnosť mal

žalobca vôbec vykonať, ak ju mal vykonať, či ju vykonal v dohodnutom rozsahu a podľa pokynov a v
prospech žalovaného a či bol vôbec splnomocnený vykonávať akékoľvek právne úkony. Prvostupňový
súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťou aká výška odmeny mala byť dohodnutá, aká je obvyklá výška
odmeny, nakoľko podľa presvedčenia žalovaného prvostupňový súd nemal pri rozhodovaní prihliadať na
písomne znenie mandátnej zmluvy zo dňa 07.03.2012.“ Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

20. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý zdôraznil, že nebol daný ani
jeden odvolací dôvod uvádzaný žalovaným. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní vzal do úvahy výlučne
iba skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného a veľmi rozsiahleho dokazovania. Odvolací dôvod

v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP, spočívajúci v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, by bol daný vtedy, ak by pochybenie súdu bolo v tom, že
by na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo správnu právnu normu, alebo
by aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah by interpretoval nesprávne alebo by právnu
normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav by ju nesprávne aplikoval. „Prvostupňový

súd na predmet konania aplikoval správne právne normy, t.j. Obchodný zákonník, OSP ,vyhl. MS
SR č, 655/2004 Z.z. v platnom znení, a ich správne ustanovenia. Rozhodnutie prvostupňového súdu
považujeme za správne po vecnej ako aj právnej stránke.“ Prvostupňový súd vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie, na základe ktorého dospel k svojmu rozhodnutiu, pričom rozhodol aj s prihliadnutím na
zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/177/2014 zo dňa 29.10.2015 a zohľadnil

aj jeho závery a v ňom citovanú judikatúru (najmä rozsudok NS ČR sp. zn. 31 Odo/11/2006 zo dňa
15.6.2008), s ktorou potom v rámci princípu právnej istoty aj súladne rozhodol. Prvostupňový súd svoje
rozhodnutie veľmi podrobne, zrozumiteľne a logicky odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre
vec rozhodujúcimi a podstatnými skutočnosťami. Následne žalobca citoval z rozsudku „NS ČR sp. zn.
31 Odo/11/2006 zo dňa 15.6.2008, na ktorý poukazoval aj odvolací súd vzrušujúcom uznesení zo dňa

29.10.2015“. Preto, vzhľadom na uvedenú ustálenú súdnu prax a rozsiahle dokazovanie vykonané
v danej veci správne dospel okresný súd podľa žalobcu k záveru, že mandátna zmluva bola platne
uzatvorená ústnou formou, t.j. medzi zmluvnými stranami došlo k dohode o podstatných náležitostiach
zmluvy (navyše zachytených na hmotnom substráte), zmluva teda vznikla. Medzi zmluvnými stranami
zmluva platila a obidve strany podľa nej fakticky aj konali (v zmysle dohodnutých a zachytených

podmienok v písomnej podobe) a to nielen pri zákazke, ktorá je predmetom tohto sporu ale aj pri
predchádzajúcich 6-tich zákazkách (§ 266 ods. 3 OBZ). Existenciu a podmienky dohody (dokonca aj
o odplate) pri predchádzajúcich 6-tich zákazkách žalovaný navyše ani nespochybňoval. Uznával ju.
Spochybňovať ju začal až pri poslednej 7 zákazke, a aj to až v čase, keď si žalobca svoj zmluvný
záväzok už splnil a vykonal činnosť, ktorá viedla k úspešnému vymoženiu pohľadávky. Žalovaný svoj

záväzok zaplatiť odplatu nesplnil pri 7 zákazke, pri predchádzajúcich áno. Na prvé zákazky sa dokonca
vzťahovala dohodnutá odmena 20% (žalovaný sa vyjadril, že bola adekvátna a nespochybňoval ju) a
na 7 zákazku sa vzťahovala odmena 12%, 14% a 17% z istiny dlhu „(odporca účelovo spochybňoval jej
výšku)“. Vznik nároku na odplatu bol taktiež nepochybný, keďže dlžník žalovaného plnil až po úkonochžalovaného (t.j. činnosť, na ktorú sa zaviazal, už bola vykonaná). Navrhol, aby odvolací súd v zmysle §
219 OSP napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.

21. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý opätovne poukázal na to, že v podanom
odvolaní uviedol, že ústne uzatvorená mandátna zmluva nekorešponduje s písomným návrhom zmluvy
zo dňa 07.03.2012, tak ako to nesprávne ustálil prvostupňový súd. Teda nedošlo k dohode o podstatných
náležitostiach ktoré by boli zachytené na hmotnom substráte ako uviedol žalobca, pričom svoj názor,
podľa žalovaného, náležité neodôvodnil. Žalovaný mal za to, že svoje odvolanie náležitým spôsobom

odôvodnil a uviedol, prečo prvostupňový súd pri rozhodovaní vo veci samej nemal prihliadnuť na obsah
písomného znenia mandátnej zmluvy zo dňa 07.07.2012. Naviac vo svojom odvolaní poukázal, že
odplata v takej výške ako bola uvedená v písomnom návrhu mandátnej zmluvy pri vymáhaní tak vysokej
pohľadávky nie je obvyklá v obchodnom styku. Z dôvodu, že so znením predmetnej mandátnej zmluvy
druhý konateľ nesúhlasil, preto ju ani nepodpísal, t.j. nie je možné prihliadať na písomné znenie návrhu
zo dňa 07.03.2012. Z dôvodu, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by prispeli k náležitému

objasneniu veci len sa stotožnil s rozhodnutím prvého „stupňa žalovaný namieta výšku uplatnených
trov odvolacieho konania žalobcu vo výške 263,27 €, pričom ich žalovaný nepovažuje ani za účelne
vynaložené zo strany žalobcu. (Túto svoju argumentáciu žalovaný opiera o Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky III. ÚS 634/2015 v ktorom ústavný súd okrem merita rozhodoval o trovách konania
pred ústavným súdom a za úkon vyjadrenie náhradu nepriznal s odôvodnením, že „neobsahoval žiadne

nové skutočnosti, ktoré by prispeli k objasneniu danej veci").“ Navrhol, aby v prípade, že odvolací
súd sa nestotožní so skutočnosťami uvedenými v odvolaní a rozsudok Okresného súdu Martin sp.zn.
18Cb/73/2013 zo dňa 11.02.2016 potvrdí, nepriznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, §

380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným
vyhlásením rozsudku, za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

23. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď konanie pred súdom prvého stupňa
začalo a rozsudok okresného súdu bol vyhlásený dňa 11.2.2016, teda za účinnosti OSP, v odvolacom
konaní bolo od 1.7.2016 postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj
len „CSP“), ktorý zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do
30.6.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

24. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia

ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/150/2016 - 308
zo dňa 17.10.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v
Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v
Žiline podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1, 2 CSP.

25. Právne účinky úkonu podaného odvolania žalovaného proti rozsudku okresného súdu zostali v
konaní zachované, tak ako to vyplýva z § 470 ods. 2 veta prvá CSP. Krajský súd bol viazaný rozsahom
a dôvodmi podaného odvolania žalovaným dňa 4.5.2016 (č.l. 277 a nasl. spisu).

26. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

27. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.29.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré
mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom

konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania
žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho
vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie
vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel
a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto
meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na

odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods.
2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného
súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého
rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je
postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

31. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pričom poukázal na § 205 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb.

32. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že okresný súd sa stotožnil len s tvrdeniami, uvádzanými

žalobcom, ktorý odkazoval na obsah písomnej mandátnej zmluvy, ktorá podľa tvrdení žalovaného
je neplatná. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného v odvolaní sa oboznámil odvolací súd
s obsahom spisového materiálu, primárne so zvolenou obranou a v rámci nej i s argumentáciou
žalovaného pred súdom prvého stupňa a následne v predchádzajúcom vyvolanom odvolacom konaní
a zistil, že v rámci podaného odporu (č.l. 21 a nasl. spisu) žalovaný namietal neplatnosť písomnej

mandátnej zmluvy i s poukazom na výpis z obchodného registra (č.l. 21 rub spisu) a tvrdil, že za
žalovaného podpisujú konatelia, a to vždy spoločne. Mandátnu zmluvu, na ktorú sa odvolával žalobca,
považoval za neplatnú, nakoľko bola podpísaná len jedným z konateľov spoločnosti, a to „Karelom
Bílekom“. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v rámci argumentácie v odpore ďalej uvádzal, že
písomná mandátna zmluva, plnomocenstvo zo dňa 7.3.2012 sú neplatné a za platne uzavretú považoval

„mandátnu zmluvu iba vo forme ústnej zmluvy“ (č.l. 22 spisu). Na ústnom pojednávaní dňa 30.10.2013
žalovaný uviedol: „Pokiaľ za žalovaného konal iba jeden konateľ, mám za to, že teda nemohlo dôjsť k
platne uzatvorenej dohode ohľadne mandátnej zmluvy a jej obsahu, pretože za žalovaného, aj pokiaľ
išlo o ústnu formu mandátnej zmluvy, nekonali obaja konatelia žalovaného. V závere teda uvádzam, že
nedošlo k platne uzavretej mandátnej zmluvy a rozporujeme aj tú skutočnosť, že malo ísť o uzatvorenie

iba jednej mandátnej zmluvy ako to uvádza žalobca, máme za to, že pri inkasnej činnosti žalobcu
dochádzalo k samotným právnym úkonom a teda k jednotlivým mandátnym zmluvám, uzatvoreným
medzi žalobcom a žalovaným v ústnej forme a pokiaľ sa týkalo mandátnej zmluvy uzatvorenej pri
Kysuckej nemocnici s poliklinikou, v tomto smere uvádzame, že nebola uzavretá v znení ako sa ju
snaží žalobca prezentovať“ (č.l. 131 rub spisu, 132 spisu). Z č.l. 168 rub spisu vyplýva, že „žalovaný

považoval za platne uzatvorenú mandátnu zmluvu iba v ústnej forme a mal za to, že odmena za výkon
mandátnej činnosti dohodnutá nebola a žalobcovi mala byť za výkon mandátnej činnosti zaplatená iba
obvyklá odplata. Čiastku vo výške 6.248,46 Eur, ktorú si žalobca ako mandatár vyúčtoval za výkon
mandátnej činnosti a to inkaso pohľadávok voči dlžníkovi žalovaného, Kysuckej nemocnici Čadca
nepovažoval žalovaný za odplatu obvyklú za takúto činnosť, z uvedeného dôvodu vyúčtovanú odplatu

žalobcovi nezaplatil“. Z vyjadrenia žalovaného na č.l. 187 rub spisu opätovne vyplýva argumentácia
žalovaného v rovine neplatnosti uzatvorenia písomnej mandátnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným
z dôvodu nepodpísania písomného právneho úkonu druhým z dvoch konateľov a tvrdením, že pokiaľ
došlo k podpisu písomnej mandátnej zmluvy, tak sa týmto manifestovala vôľa len jedného z konateľovspoločnosti, a preto tento úkon nemôže byť považovaný za úkon v mene spoločnosti. Vzhľadom na
všetky vyššie uvedené skutočnosti, ak v rámci podaného odvolania žalovaný zotrval na argumentácii
neplatnosti písomnej mandátnej zmluvy z dôvodu jej nepodpísania druhým konateľom žalovaného,

tak odvolací súd vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje, že
argumentácia žalovaného tak pred súdom prvého stupňa a ani v odvolaní nepredstavovala dostatočný
priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa. Žalovaný v súvislosti s nepodpísaním predmetnej
mandátnej zmluvy ďalej tvrdil, že k nepodpísaniu uvedenej zmluvy došlo zo strany druhého konateľa
žalovaného pána Bíleka ml. z dôvodu, že nesúhlasil s jej obsahom. Práve v súvislosti s touto

argumentáciou sa odvolací súd dôsledne oboznámil so závermi súdu prvého stupňa po vykonanom
dokazovaní, keď z písomného odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že
okresný súd vychádzal zo zistení, že rokovania ohľadom mandátnej zmluvy boli ukončené dňa 7.3.2012
(výpoveď konateľa p. Bíleka mladšieho na pojednávaní dňa 11.2.2016 a svedka O. zápisnica o
pojednávaní č.l. 96 spisu). K týmto skutočnostiam však žalovaný bližšiu argumentáciu v odvolaní
neuviedol a tak isto ani konateľ Ing. Karol Bílek, v štádiu konania pred okresným súdom, ktorý rokoval

o návrhu a následne podpísal návrh mandátnej zmluvy a tak isto ani pán I. I., ktorý na pojednávaní dňa
11.2.2016 vypovedal, že po termíne 7.3.2012 ďalšie rokovania ohľadom mandátnej zmluvy prípadne
iných mandátnych zmlúv, neprebiehali, pričom uviedol, že posledné rokovania boli práve dňa 7.3.2012
v sídle žalovaného. Nebolo osobitne spochybnené žalovaným v odvolaní, zvýrazňuje odvolací súd,
že po termíne 7.3.2012 neprebiehali žiadne ďalšie rokovania medzi sporovými stranami a tiež nebolo

spochybnené, že žalobca nechal podpísaný písomný návrh mandátnej zmluvy zo dňa 7.3.2012 v
sídle žalovaného a že žalovaný počnúc dňom 8.3.2012 zaslal žalobcovi, tak ako ustálil okresný súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku pohľadávky (faktúry) voči svojim dlžníkom na vymáhanie. Ak potom
okresný súd práve na základe takéhoto konania žalovaného ustálil, že žalovaný týmto úkonom vyjadril
súhlas s návrhom mandátnej zmluvy ako vyplýval z listiny, a to z návrhu podpísanej žalobcom dňa

7.3.2012 (č.l. 3-5 spisu), tak na základe odvolacej argumentácie žalovaného nebol vytvorený priestor
na konštatovanie odlišných záverov od týchto záverov okresného súdu a ak okresný súd za tohto stavu
aplikoval s prihliadnutím i na ďalší skutkový stav zistený a podrobne opísaný v odôvodnení napadnutého
rozsudku § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, tak tomuto záveru okresného súdu, ktorý ustálil ústne
uzavretú mandátnu zmluvu, za tejto skutkovej situácie, nie je možné vyčítať jeho nesprávnosť. V

tomto smere poukazuje odvolací súd na celý rozsah podaného odvolania žalovaným, ktorý nevzniesol
konkrétne námietky jednak voči skutkovému stavu tak, ako bol opísaný okresným súdom, osobitne
vo vzťahu k skutkovému deju dňa 7.3.2012 a následne postupu žalovaného dňa 8.3.2012, z ktorého
okresný súd vyvodil existenciu ústnej mandátnej zmluvy, a to s kontraktačným procesom dostatočne
ozrejmeným a odôvodneným. Nie je odvolaciemu súdu z uplatnenej obrany žalovaného v priebehu

konania s dôrazom na odvolaciu argumentáciu žalovaného tiež zrejmé, s dôrazom na fakt, že iné
rokovania ohľadom mandátnej zmluvy medzi účastníkmi neprebiehali, pričom návrh mandátnej zmluvy
zachytený v písomnej forme bol zanechaný u žalovaného, čo žalovaný nespochybnil a tiež nebolo
spochybnené, že dňa 8.3.2012 vykonal žalovaný bez výhrad určitý úkon, keď zaslal pohľadávky
žalobcovi na inkasnú činnosť, prečo žalovaný prideľoval žalobcovi pohľadávky na inkasnú činnosť, ak

by nedošlo medzi nimi k dohode, ktorú možno vzhľadom na časové a skutkové súvislosti viažuce na
seba ďalšie konanie strán konštatovať tak ako konštatoval okresný súd. Ak za tohto stavu, opakovane
odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, aplikoval § 275
ods. 4 Obchodného zákonníka, tak takémuto postupu podľa skutkového stavu, ktorý bol základom
následného právneho hodnotenia, nebolo možné vyčítať nesprávnosť prijatých záverov. Je zrejmé, že

k uvedeným zvýrazneným skutočnostiam pristupuje, tak ako správne okresný súd uviedol, aj prax,
ktorú strany medzi sebou zaviedli a následné správanie sa strán po uzavretí zmluvy, pričom okresný
súd poukázal na mailovú správu na č.l. 54 spisu, prihliadajúc k tomu, že za inkasnú činnosť žalovaný
zaplatil žalobcovi províziu i v súlade s mandátnou zmluvou, ktorej obsah bol stotožnený s písomným
návrhom na č.l. 3, 4 spisu. Nemožno v tomto smere prehliadnuť i samotný fakt, tvrdený žalovaným,

ktorý v rámci odvolania na č.l. 4 poukázal na skutočnosť, že ústne uzatvorená mandátna zmluva podľa
neho v žiadnom prípade nekorešpondovala s písomným návrhom zmluvy zo dňa 7.3.2012, avšak
bližšie skutočnosti k tejto svojej argumentácii neuviedol. Podľa odvolacieho súdu nie je potom bez
významu, že už i v rámci tejto argumentácie vlastne potvrdil samotný žalovaný uzatvorenie ústnej
mandátnej zmluvy a ak potom tvrdil odchylnosť dojednaní v ním tvrdenej ústne uzatvorenej mandátnej

zmluve, tak potom bolo dôkaznou povinnosťou práve žalovaného preukázať obsah ním tvrdenej ústne
uzatvorenej mandátnej zmluvy. Navyše, ak tvrdil, že ústne uzatvorená mandátna zmluva v žiadnom
prípade nekorešpondovala s písomným návrhom zmluvy zo dňa 7.3.2012, keďže žalovaný nesúhlasil s
písomným návrhom mandátnej zmluvy zo dňa 7.3.2012, z ktorého dôvodu jeden z konateľov žalovanéhouvedenýnávrhnepodpísal,takzvýrazňujeodvolacísúd,ženapriektomutotvrdeniu,právetentopísomný
návrh bol v dispozícii žalovaného (dňa 7.3.2012), čo v konaní žalovaný nespochybnil a dňa 8.3.2012
zadal žalovaný žalobcovi faktúry na vykonávanie činností, preto potom bez ďalšieho nebolo možné sa

stotožniť s argumentáciou žalovaného v odvolaní. Krajskému súdu je zrejmé, že proti sebe v tomto
prípade stáli dve skupiny dôkazov, ktoré bolo potrebné, primárne v konaní pred súdom prvého stupňa a
následnevrámcivyvolanéhoodvolaciehokonania,posúdiť.Akzadôkaznejsituácieužvprvostupňovom
konaní sa okresný súd priklonil k tvrdeniam žalobcu, na základe skutkového stavu, vyplývajúceho z ním
vykonaného dokazovania, tak nebol priestor pre odvolací súd, ani na základe argumentácie žalovaného

v odvolaní na odklon od záverov prijatých okresným súdom. Krajský súd potom len pripomína, že i
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011
uviedol, že „základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť
pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuje do základných logických zásad. Ide o zásadu
totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu
vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň

platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných
tvrdení, jedno musí byť pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé
tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.“

33. V rámci podaného odvolania žalovaný nesúhlasil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil

odstúpenie žalovaného od mandátnej zmluvy, list „vypovedanie ústnej mandátnej zmluvy“ ako neplatné
v zmysle čl. IV bod 2 mandátnej zmluvy. Základným východiskom pre závery tak okresného
súdu a následne odvolacieho súdu bol záver, v zmysle ktorého bolo konštatované, že k uzavretiu
ústnej mandátnej zmluvy, kontraktačným postupom zdôvodneným okresným súdom v odôvodnení
napadnutého rozsudku, došlo, preto bolo možné vyvodiť i podmienky, za ktorých bolo možné predmetnú

mandátnu zmluvu vypovedať, tak ako to ustálil okresný súd. V tejto časti odvolací súd poukazuje na
dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.

34. V rámci podaného odvolania žalovaný vytýkal, že okresný súd neprihliadol na jeho tvrdenia, že
žalobca nekonal riadne a s odbornou starostlivosťou a že na takéto konanie nemal udelenú plnú moc. V

tejto súvislosti odvolací súd na základe argumentácie žalovaného v odvolaní nemal dôvod na odklon od
záverov súdu prvého stupňa, ktorý práve v rovine plnomocenstva konštatoval, že za existencie platne
uzatvorenej ústnej zmluvy bol to práve žalovaný, ktorý si nesplnil povinnosť a neudelil žalobcovi platne
plnú moc, sám konal so svojím dlžníkom a podpísal splátkový kalendár, pričom však z vykonaného
dokazovania bolo nesporné, že podpísanie splátkového kalendára medzi žalovaným a jeho dlžníkom

bolo výsledkom inkasnej činnosti žalobcu. Ak v rámci podaného odvolania žalovaný ďalej namietal,
že žalobca ako mandatár v rámci výkonu mandátnej činnosti porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z §
567 OBZ, keď svoju činnosť vykonával v rozpore so záujmami mandanta, nakoľko svojím konaním
porušil obchodné vzťahy medzi žalovaným a jeho dlžníkom v takej miere, že jeho dlžník odmietol so
žalobcom ďalej spolupracovať práve z tohto dôvodu konania žalobcu pri výkone jeho mandátnej činnosti,

tak uvedená argumentácia v rámci podaného odvolania zostala len vo všeobecnej rovine, pričom bolo
dôkaznou povinnosťou žalovaného uvedené tvrdenia i relevantne preukázať, vzhľadom k tomu, že na
povinnosť tvrdenia nadväzuje i dôkazná povinnosť. Je zrejmé, že na základe vykonaného dokazovania
okresný súd dospel k záveru, že žalobca konal s odbornou starostlivosťou v rámci zavedenej praxe, akú
mali účastníci zmluvného vzťahu pri predchádzajúcich prípadoch inkás pohľadávok a tiež poukázal i na

výpoveď svedka Mgr. C. na pojednávaní dňa 9.10.2013, ktorou bolo preukázané, že dlžník žalovaného,
Kysucká nemocnica s poliklinikou Čadca, bola aktívna vo vzťahu k žalovanému ako svojmu veriteľovi
až na základe konania žalobcu, doručenie upomienky, návrhu splátkového kalendára a až potom
nasledoval kontakt dlžníka so žalovaným vo veci úhrad jeho záväzkov, pričom aj svedecká výpoveď
svedkyne p. G., potvrdila komunikáciu so žalobcom a až následne aktívne konanie nemocnice ako

dlžníka vo vzťahu k žalovanému ako k veriteľovi. Okresný súd zároveň zdôraznil, že ani jeden svedok
nevypovedal o takom konaní žalobcu pri inkasnej činnosti, ktoré by malo poškodzovať žalovaného,
ako to tvrdil žalovaný. Je zrejmé, že okresný súd pri vyhodnotení vierohodnosti výpovedí svedkov
postupoval i s prihliadnutím k tomu, aký mal vzťah svedok k účastníkom konania, k prejednávanej
veci, aká bola jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie

skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností, k správaniu sa pri
výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky a pod.) a k poznatkom,
zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov, do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s
inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či sa vzájomne dopĺňajú; celkové posúdenie uvedených hľadískposkytlo záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. Z priebehu
prvostupňového konania vo vzťahu k výpovediam dotknutých svedkov vo väzbe na ich hodnotenie
podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývalo, že by okresný súd nezohľadnil tieto

kritériá. Skutočnosť existencie ústne uzatvorenej mandátnej zmluvy mechanizmom, tak ako konštatoval
okresný súd, za situácie, keď žalovaný nepreukázal relevantne iné obsahové znenie mandátnej zmluvy
uzatvorenej medzi účastníkmi konania, než to, ktoré ustálil okresný súd, vychádzajúc z písomného
vyhotovenia mandátnej zmluvy, premietnutej do obsahu ústne uzatvorenej mandátnej zmluvy, s bližšie
opísanýmkontraktačnýmpostupomvodôvodnenínapadnutéhorozsudkuaodôvodneniamyšlienkových

pochodov a prijatých záverov v rovine tvrdenej existencie ústnej mandátnej zmluvy, potom nebolo
možné prehliadnuť i samotné tvrdenie žalovaného v odvolaní, ktorý sám tvrdil existenciu ústnej zmluvy
a písomné odstúpenie od nej, s dôrazom na tvrdenia, že mal (žalovaný) za to, že žalobca nevykonával
svoju činnosť riadne a s odbornou starostlivosťou, pričom poukazoval na ústne uzatvorenú zmluvu,
ktorej obsah však tak ako už uviedol odvolací súd vyššie, nepreukázal, teda odlišnosť tohto obsahu
od písomnej verzie, ktorý bol premietnutý podľa okresného súdu do obsahu ústnej mandátnej zmluvy,

potom viedli krajský súd k záveru o splnení dôkazného bremena žalobcom o existencii mandátnej
zmluvy s obsahom ustáleným okresným súdom. Nemožno prehliadnuť, že samotný žalovaný tvrdil v
odvolaní, že „oznámil žalobcovi, že akceptuje len tú skutočnosť, že mu zaplatí odplatu, ale primeranú
nie vyúčtovanú za činnosť, ktorá bola žalobcom vykonaná do dňa vypovedania ústnej mandátnej
zmluvy“ (č.l. 279 spisu). Ak potom žalovaný na jednej strane popieral ústne uzatvorenú mandátnu

zmluvu, tvrdenú žalobcom, čo do jej obsahu, ale zároveň nepreukázal iný obsah záväzku žalobcu
s prihliadnutím opäť na kontraktačný postup, tak ako bolo popísaný žalobcom a tak ako ho bližšie
odôvodnil okresný súd vo svojom rozhodnutí, zostáva potom správanie žalovaného o tvrdenej snahe
zaplatiť odplatu žalobcovi, ako i o odstúpení od ústnej mandátnej zmluvy bez logických súvislostí. Ak
okresnýsúdzatejtosituácieuvedenýúkonžalovanéhovyhodnocovalsprihliadnutímnaústnumandátnu

zmluvu s obsahom písomného vyhotovenia, ktoré zostalo v dispozícii žalovaného a žalovaný v časovej
súvislostinaňprideľovalžalobcoviprípady,podliehajúcepodčinnosťmandatára,takpotomniejepriestor
bez ďalšieho na stotožnenie sa s argumentáciou žalovaného v odvolaní.

35. Z odvolania žalovaného ďalej vyplýva, že mu nie je zrejmé, na základe čoho prvostupňový súd

ustálil, či a akú činnosť mal žalobca vôbec vykonať, tak v tomto smere odvolací súd poukazuje na
závery súdu prvého stupňa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. Ak žalovaný vytýkal okresnému súdu,
že sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, aká výška odmeny mala byť dohodnutá, aká je obvyklá
výška odmeny, keďže podľa žalovaného nemal prihliadať pri rozhodovaní na písomné znenie mandátnej
zmluvy zo dňa 7.3.2012 a ak tvrdil, že výška provízie, ktorej zaplatenia sa domáha žalobca nie je

ani vzhľadom na obchodnú prax v danej oblasti obvyklá, pričom v konaní pred súdom prvého stupňa
poukázal na cenník inkasných služieb spoločnosti Itrum Justicia Slovakia s.r.o., tak vzhľadom na všetky
ostatné skutočnosti, ktoré boli ustálené súdom prvého stupňa, táto argumentácia nebola spôsobilá
vyvrátiť správnosť záverov súdu prvého stupňa. Je zrejmé, že východiskom pre závery súdu prvého
stupňa bol prijatý záver o platnosti ústne uzatvorenej zmluvy medzi účastníkmi konania. Len pre úplnosť

odvolací súd uvádza, že cenník jednej spoločnosti predsa nemôže predstavovať obvyklú skutočnosť,
avšak dôraz odvolací súd v tejto súvislosti prikladá záverom vyplývajúcim z rozhodnutia okresného
súdu o existencií zmluvy, z ktorej skutočnosti vyplýva, že odplata je dohodnutá. K ostatnej argumentácii
poukazuje odvolací súd na dostatočné odôvodnenie súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

36. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu
v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam

žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
danéhoprípadu.JudikatúraESĽPtedanevyžaduje,abynakaždýargumentstrany,ajnataký,ktorýjepre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).“

37. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie

práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v

ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

38. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval
správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

39. Len pre úplnosť odvolací súdu uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových
záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a
predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala
výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP (účinný k momentu

rozhodovania okresného súdu), o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli
účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP
(účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe
skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

40. Ak žalobe žalobcu bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským
súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli
splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie
veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania v
podrobnostiach sa odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému
bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške
tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.