Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 27, 2018

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 13C/328/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114234265
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Svediaková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2018:5114234265.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní před sudkyňou JUDFr. Beátou Svediakovou v spore žalobcu G. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, D., zast.: JUDr. Rastislav Cestický, advokát, so sídlom Štúrova 27, Košice,
proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. č. 3, 813 11 Bratislava, IČO : 00 166 073, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 866 eur z a s t a v u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 650 eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a.

IV. Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 99 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 24.10.2014 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť mu sumu 135.366,- eur.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe uznesenia vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru,

Úraduhraničnejacudzineckejpolície,odboruvyšetrovaniaobzvlášťzávažnejtrestnejčinnostiBratislava
ČVS: PPZ-81/HCP-OV/2005 zo dňa 27.8.2005 bolo voči jeho osobe podľa § 163 ods. 1 Trestného
poriadku v znení účinnom do 31.12.2005 vznesené obvinenie pre trestný čin nedovoleného prekročenia
štátnej hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1, písm. a/, ods. 2, písm. c/ Trestného zákona v
znení účinnom do 31.12.2005 spáchaného formou spolupáchateľstva., na tom skutkovom základe, že
po vzájomnej dohode a rozdelení úloh dňa 25.08.2005 mal ako spolupáchateľ vykonať prepravu skupiny
37 nelegálnych migrantov, ktorí sa na územie SR dostali nelegálne, a ktorých mal prepravovať cez

územie SR z bližšie neurčeného miesta v okkrese D., po trase smerujúcej do mesta Ž. tak, že O. T.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D., A.. T.Ľ. Č.. XXXX/XX ako vodič dodávkového vozidla Peugeot 206, EČV:
D. XXXAF, ktoré malo ísť pred vozidlom Iveco a robiť mu doprovod s tým, aby bol spolupáchateľ včas
informovaný o možných policajných hliadkach, čím mal zabezpečiť bezpečný prevoz migrantov cez
územie SR. Na základe uznesenia Okresného súdu Žilina sp.zn. 9Tp/104/05 - 21 zo dňa 30.08.2005
bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods.1, písm. b/, c/ Trestného poriadku účinného do
31.12.2005, teda že tu boli konkrétne skutočnosti, ktoré mali odôvodňovať obavu, že bude pôsobiť

na svedkov alebo spoluobviněných alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné
stíhanie alebo bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil alebo bude
pokračovať v trestnej činnostialebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Väzba mu
začala plynúť dňa 26.08.20005 o 18:30 hod. a bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby v Žiline.Na základe sťažnosti podanej proti uzneseniu o vzatí do väzby, bol Uznesením Krajského súdu v
Žiline sp. Zn.1Tpo 140/05 zo dňa 20.09.2005 prepustený z väzby na slobodu. Na podklade návrhu
vyšetrovateľa Prezídia PZ Bratislava na podanie obžaloby Okresná prokuratúra Žilina podala dňa

23.5.2006 na Okresný súd Žilina obžalobu pod spisovou značkou 2Pv 966/2005, v ktorej ho prokurátor
obžaloval za spáchania trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva vo
forme spolupáchateľstva. Rozsudkom Okresného súdu Žilina spis. zn. 1T 71/2006 zo dňa 26.8.2009 bol
uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva
spolupáchateľstva a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov s tým, že na výkon trestu

odňatia slobody ho súd zaradil do 1. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku riadne a včas
podal odvolanie. Na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline, spis. zn. 1To 72/2010-876 zo dňa
19.8.2010 bol rozsudok Okresného súdu Žilina, spis. zn. 1T 71/2006 zo dňa 26.8.2009 zrušený a vec
bola vrátená Okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Rozsudkom
Okresného súdu Žilina sp.zn. 1T 71/2006 zo dňa 30.3.2011, právoplatným dňa 12.07.2011, bol žalobca
oslobodený spod obžaloby pre skutok uvedený v obžalobe Okresnej prokuratúry v Žiline, spis. zn. 2Pv

966/2005 zo dňa 24.5.2006 a kvalifikovaného ako trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice
prevádzačstvavspolupáchateľstve,pretoženebolodokázané,žeskutokspáchal.Nazákladeuznesenia
KrajskéhosúduvŽiline,sp.zn.1To56/2011-998zodňa12.7.2011bolozamietnutéodvolanieprokuratúra
proti rozsudku Okresného súdu Žilina p.zn.1T/71/2006 zo dňa 30.03.2011 z toho dôvodu, že nebolo
dôvodné. Dňa 02.11.2012 predložil žalobca Ministerstvu vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody zo dňa 30.10.2012.V tejto věci bola žalobcovi doručená odmietavá odpoveď
MV SR č. SLV - PS -108/2013 zo dňa 12.02.2013. Žalobca ďalej vo svojej žalobe uviedol, že v jeho
prípade orgány činné v trestnom konaní nemali dostatok dôkazov, ktoré by odôvodňovali ich postup
vznesením obvinenia, uvalením vyšetrovacej väzby a napokon odsúdením, nakoľko podozrenie nebolo
potvrdené. Poukázal na to, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného

stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. Žalobou sa domáha ako náhrady majetkovej ujmy tak i nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle ust. § 17 zák.č.514/2003 Z.z., keď iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak. Vyššie popísané postupy a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní zdôvodňujú
jeho oprávnené presvedčenie, že orgány činné v trestnom konaní nemali dostatok dôkazov, ktoré by
odôvodňovali ich postup a rozhodnutia. Zo skutkového stavu je zrejmé, že žalobca má právo na náhradu
škody ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím. Zároveň žalobcovi patrí právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nakoľko bol oslobodený spod obžaloby, právo na náhradu škody

žalobcovi vyplýva aj zo skutočnosti, že škoda mu vznikla nesprávnym úradným postupom.

3. So zreteľom na to, ako žalobca vymedzil skutkový rámec žaloby, v znení jej konečného skutkového
vymedzenia učineného podaním zo dňa 25.01.2018, doručeným súdu dňa 08.02.2018 (č.l225), je
zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a

nesprávnym úradným postupom.

4. Uplatnený nárok na náhradu škody pritom vymedzil ako nárok na náhradu škody vo forme majetkovej
ujmy spolu vo výške 15.366,- eur, a ako nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy vo výške
120.000,- eur.

5. Nárok na náhradu majetkovej ujmy skutkovo vymedzoval ako štyri samostatné nároky, a to: a/ titulom
zaplatenej zálohy na trovy obhajoby v prípravnom konaní a v konaní na súde vo výške 1.500 eur, b/
titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
vo výške 66 eur, c/ titulom straty na zárobku v období od 16.05.2005 do 08.01.2009 vo výške 13.000 eur,

d/ titulom vynaložených nákladov cestovného vo výške 800 eur. Následne na pojednávaní nariadenom
na deň 22.05.2018 (č.l. 245) zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 66 eur titulom zaplateného súdneho
poplatku za návrh na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a v časti o zaplatenie sumy
800 eur titulom vynaložených nákladov cestovného vo výške 800 eur späť a v tejto časti navrhol konanie
zastaviť.Pretosúdzasúhlasužalovanéhospoukazomnaust.§145ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku

(CSP) konanie v časti o zaplatenie sumy 866,- eur zastavil. Predmetom konania tak ostal nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 120.000,- eur a nárok na náhradu majetkovej ujmy skutkovo
vymedzenýakodvasamostatnénároky,ato:a/titulomzaplatenejzálohynatrovyobhajobyvprípravnom
konaní a v konaní na súde vo výške 1.500,- eur a b/ titulom straty na zárobku v období od 16.05.2005do 08.01.2009 vo výške 13.000,- eur, spolu teda nárok na náhradu škody formou majetkovej ujmy vo
výške 14.500,- eur.

6. Pre uplatnenie nároku na náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím považoval
za nezákonné rozhodnutia jednak : a/ Uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a
cudzineckej policie, odboru vyšetrovania obzvlášť o trestnom stíhaní žalobcu zo dňa 27.8.2005
vydaného vyšetrovateľom PPZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, odboru vyšetrovania obzvlášť

závažnej trestnej činnosti, Bratislava pod ČVS: PPZ-81/HCP-OV/2005 zo dňa 27.08.2005 o vznesení
obvineniapretrestnýčinnedovolenéhoprekročeniaštátnejhraniceaprevádzačstvaspáchanéhoformou
spolupáchateľstva,ajednak:b/UznesenieOkresnéhosúduŽilinasp.zn.9Tp/104/05zodňa30.08.2005,
o vzatí do väzby, ktorým bol žalobca vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods.1, písm. b/, c/
Trestného poriadku a Rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn.:1T/71/2006 zo dňa 26.08.2009, kterým
bol žalobca uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice a

prevádzačstva v spolupáchateľstve.

7. Za nesprávny úradný postup v dôsledku ktorého mala byť žalobcovi spôsobená škoda, žalobca
považoval neprimerané použitie donucovacích prostiedkov.

8. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 10.03.2015 doručenom súdu dňa
13.03.2015 (č.l.110) namietal, že Ministerstvo spravodlivosti SR nie je oprávnené konať v mene štátu.
Zároveň sa vyjadril k žalobe aj po vecnej stránke.

9. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu škody spôsobeej rozhodnutím o väzbe uviedol, že
v prípade žalobcu došlo k zrušeniu priamych účinkov väzby už na podklade podanej sťažnosti, keď
Krajský súd v Žiline uznesením 1Tpo 140/2005 zo dňa 20.09.2005 v priebehu trestného konania zrušil
predčasne vykonateľné rozhodnutie o väzbe bez ohľadu na výsledok trestného konania. Preto prípadný
nárok na náhradu škody nastúpil už momentom zrušenia rozhodnutia o väzbe, a nie až oslobodením

spod obžaloby. Premlčacia doba preto začala plynúť dňa 20.09.2005, avšak žalobca nárok uplatnil na
súde až dňa 24.10.2014, tj. po uplynutí premlčacej doby. Tiež žalovaný poukázal na to, že z odôvodnenia
uznesenia o vzatí do väzby vyplýva, že žalobca bol trestne stíhaný v inej veci, kde došlo k podaniu
obžaloby dňa 02.05.2005 a pokiaľ by sa preukázalo, že bol v tejto inej trestnej věci odsúdený, jednalo
by sa o prípad, že si väzbu zavinil sám, a teda nárok na náhradu škody by mu nevznikol. Ďalej žalovaný

uviedol, že je potřebné posúdiť konkrétne okolnosti prípadu a nepovažovať uznesenie o vznesení
obvinenia za nezákonné len preto, že došlo k oslobodeniu spod obžaloby. Poukázal pritom na akutálnu
rozhodovaciu činnosť ESĽP podľa kterého sama skutočnosť, že obvinený bol oslobodený spod obžaloby
neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo inak vadné od počiatku. Tiež žalovaný
uviedol, že žalobca nepreukázalza aké úkony právnej služby mal zaplatiť a nepreukázal ani úhradu

žalovanej sumy. Tiež nepreukázal ani existenciu tvrdenej straty na zárobku a ani príčinnú súvislosť s
trestným stíhaním. Uvedené nepreukázal ani v prípade cestovného. K nároku na náhradu nemajtkovej
ujmy žalovaný uviedol, že uplatnená suma prevyšuje maximálnu hranicu ustanovenú zákonodarcom,
zároveň žalobca neprukázal ani jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za žalobcom
tvrdenú škodu uplatnenú v konaní a zo všetkých dôvodov navrhlo žalobu zamietnuť.

10. Súd vo veci yvkonal dokazovanie výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov a oboznámením
s listinnými dôkazmi. Strany zotrvali na svojich tvrdeniach a vyjadreniach. Žalobca v rámci výsluchu
uviedol, že trestné stíhanie narušilo jeho osobné väzby, najmä pokiaľ ide o vztahy medzi ním a jeho
rodičmi. Tiež malo trestné stíhanie dopad na jeho manžeslký a rodinný život. Trestné stíhanie malo

dopad aj na jeho povesť v meste D., nakoľko ide o malé mesto a po prepustení z väzby bol vo svojom
okolívnímaný jako „kriminálnik“. Trestné stíhanie malo negatívny vplyv aj na jeho podnikateľské aktivity.
Počas trestného stíhania bol celý čas v napätí a vstrese. Poklesli mu príjmy, nakoľko hlavním živiteľom
rodiny bola manželka. Museli sa preto i zadĺžiť. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tak, že
nie je možné oddeliť náhradu škody, ktorú odvíja od nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a

náhradu škody, ktorú odvíja od rozhodnutia o vzatí do väzby, nakoľko tieto veci podľa neho spolu súvisia.
Tiež uviedol, že od roku 2013 sa mu v podnikaní darí a pri porovnaní s obdobím trestného stíhania má
za to, že je skromný.11. V konaní nebolo sporné, že na základe uznesenia vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úradu
hraničnej a cudzineckej polície, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Bratislava ČVS:
PPZ-81/HCP-OV/2005 zo dňa 27.8.2005 bolo voči jeho osobe podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku

v znení účinnom do 31.12.2005 vznesené obvinenie pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej
hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1, písm. a/, ods. 2, písm. c/ Trestného zákona v znení
účinnom do 31.12.2005 spáchaného formou spolupáchateľstva., na tom skutkovom základe, že po
vzájomnej dohode a rozdelení úloh dňa 25.08.2005 mal ako spolupáchateľ vykonať prepravu skupiny
37 nelegálnych migrantov, ktorí sa na územie SR dostali nelegálne, a ktorých mal prepravovať cez

územie SR z bližšie neurčeného miesta v okkrese D., po trase smerujúcej do mesta Ž. tak, že O. T.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D., A.. T. Č.. XXXX/XX ako vodič dodávkového vozidla Peugeot 206, EČV:
SO XXXAF, ktoré malo ísť pred vozidlom Iveco a robiť mu doprovod s tým, aby bol spolupáchateľ včas
informovaný o možných policajných hliadkach, čím mal zabezpečiť bezpečný prevoz migrantov cez
územie SR. Na základe uznesenia Okresného súdu Žilina sp.zn. 9Tp/104/05 - 21 zo dňa 30.08.2005
bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods.1, písm. b/, c/ Trestného poriadku účinného do

31.12.2005, teda že tu boli konkrétne skutočnosti, ktoré mali odôvodňovať obavu, že bude pôsobiť
na svedkov alebo spoluobviněných alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné
stíhanie alebo bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil alebo bude
pokračovať v trestnej činnostialebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Väzba mu
začala plynúť dňa 26.08.20005 o 18:30 hod. a bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby v Žiline.

Na základe sťažnosti podanej proti uzneseniu o vzatí do väzby, bol Uznesením Krajského súdu v
Žiline sp. Zn.1Tpo 140/05 zo dňa 20.09.2005 prepustený z väzby na slobodu. Na podklade návrhu
vyšetrovateľa Prezídia PZ Bratislava na podanie obžaloby Okresná prokuratúra Žilina podala dňa
23.5.2006 na Okresný súd Žilina obžalobu pod spisovou značkou 2Pv 966/2005, v ktorej ho prokurátor
obžaloval za spáchania trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva vo

forme spolupáchateľstva. Rozsudkom Okresného súdu Žilina spis. zn. 1T 71/2006 zo dňa 26.8.2009 bol
uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva
spolupáchateľstva a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov s tým, že na výkon trestu
odňatia slobody ho súd zaradil do 1. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku riadne a včas
podal odvolanie. Na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline, spis. zn. 1To 72/2010-876 zo dňa

19.8.2010 bol rozsudok Okresného súdu Žilina, spis. zn. 1T 71/2006 zo dňa 26.8.2009 zrušený a vec
bola vrátená Okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Rozsudkom
Okresného súdu Žilina sp.zn. 1T 71/2006 zo dňa 30.3.2011, právoplatným dňa 12.07.2011, bol žalobca
oslobodený spod obžaloby pre skutok uvedený v obžalobe Okresnej prokuratúry v Žiline, spis. zn. 2Pv
966/2005 zo dňa 24.5.2006 a kvalifikovaného ako trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice

prevádzačstvavspolupáchateľstve,pretoženebolodokázané,žeskutokspáchal.Nazákladeuznesenia
KrajskéhosúduvŽiline,sp.zn.1To56/2011-998zodňa12.7.2011bolozamietnutéodvolanieprokuratúra
proti rozsudku Okresného súdu Žilina p.zn.1T/71/2006 zo dňa 30.03.2011 z toho dôvodu, že nebolo
dôvodné.

12. Tiež nebolo sporné, že dňa 02.11.2012 predložil žalobca Ministerstvu vnútra SR žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30.10.2012.V tejto veci bola žalobcovi doručená
odmietavá odpoveď MV SR č. SLV - PS -108/2013 zo dňa 12.02.2013.

13. Podľa § 1 pís. a) Zákona č. 514/2003 Z. z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

14. Podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom

15. Podľa § 3 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.16. Podľa § 4 ods. 1 písm. m) Zákona č. 514/2003 Z. z.. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu orgán príslušný podľa podľa písmen a)
až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v

oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná
na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V danej veci súd po
opakovanýchnámietkáchzostranyMinisterstvavnútraSRustálil,žepríslušnýmorgánomjeMinistertsvo
spravodlivosti SR.

17. Podľa § 5 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

18. Podľa § 6 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. ak tento zákona neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

19. Podľa § 6 ods. 2 Zák. č. 514/2003 Z. z. právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie

tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

20. Podľa § 8 ods. 5 Zák.č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,

b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.

21. Podľa § 8 ods. 6 písm. a) Zák.č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba
uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

22. Podľa § 9 ods.1 Zák. č. 514/2006 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

23. Podľa § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním, alebo iným pozbavením osobnej slobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu
škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným

orgánom podľa § 4 a 11.

24. Podľa § 16 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody,
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku, alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

25. Podľa § 16 ods. 4 Zák.č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, ženeuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

26. Podľa § 17 ods. 1 Zák. č 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

27. Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

28. Súd v konaní postupoval v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pri tom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Rozhodnutie bolo vydané v súlade s ust. § 215 CSP,

podľa ktorého súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Medzi sporovými stranami bol
sporný právny základ nároku žalobcu, ako aj výška uplatnenej náhrady, vyčíslenie ušlého zisku ako aj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

29. So zreteľom na to, ako žalobca vymedzil skutkový rámec žaloby, v znení jej konečného skutkového

vymedzenia učineného podaním zo dňa 25.01.2018, doručeným súdu dňa 08.02.2018 (č.l.225), je
zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a
nesprávnym úradným postupom.

30. Pre uplatnenie nároku na náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím považoval za

nezákonné rozhodnutia jednak uznesenie o vznesení oibvinenia a uznesenie o vzatí doväzby. Za
nesprávny úradný postup v dôsledku ktorého mala byť žalobcovi spôsobená škoda, žalobca považoval
neprimerané použitie donucovacích prostiedkov.

31. Zákon č. 514/2003 Z.z. okrem iných, rozlišuje škodu spôsobenú jednak nezákonným rozhodnutím
a jednak rozhodnutím o vzatí do väzby.

32. K uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej uznesením o trestnom stíhaní (vznesení

obvinenia) v danej veci došlo na základe tej skutočnosti, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený,
z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca ako obžalovaný. Vo vzťahu k takto
vymedzenému a uplatnenému nároku súd pri jeho posudzovaní vychádzal z ust. § 1 písm. a), §
3 ods. 1 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z. z. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je

v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch
a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu (až na prípady
hodné osobitného zreteľa) je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu.

33. Pokiaľ ide o prvý predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, súd aj napriek námietkam
žalovaného, že rozhodnutie o trestnom stíhaní žalobcu nie je možné považovať za nezákonné, dospel k
záveru, že sporné rozhodnutie je nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ust. § 3 ods.1 písm a) v spojení
s cit. ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je.

34. K námietkam žalovaného ohľadom nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obviennia súd vychádzal
z uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným č. 37, z ktorého
odôvodnenia vyplýva: „Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného
stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v
princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktnedodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do

základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je
špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004
a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.)
účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom
dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,
treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že

trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 spis. zn. 1 CZ 6/90 publikovaný pod
č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. júna 1993 spis. zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti
zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné.“. (obdobné závery vyplývajú
tiež z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011) V kontexte s
publikovaním citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov SR tak treba poznamenať, že citované rozhodnutie je z hľadiska jeho právneho
významu nutné považovať za rozhodnutie zásadného významu [k tomu uznesenie NS SR spis. zn. 3
Cdo 158/2012 zo dňa 14.11.2012: „Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia
najvyššieho súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad
najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale

vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu
silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi
jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Podmienkou efektívneho plnenia úlohy
najvyššieho súdu vyplývajúcej z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v zmysle vyššie uvedeného je aj to, že ak už došlo k judikatórnemu

vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku
v zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi reflektovali.“].
Súd s odkazom na znenie ust. čl. 2 ods. 2 CSP upravujúceho princíp právnej istoty sa tak cítil byť
viazaný uvedeným výkladom pojmu nezákonné rozhodnutie podľa zákona č. 514/2003Z.z.., a to aj s
poukazomnadoktrínuprezentovanúÚstavnýmsúdomSR,ževšeobecnésúdysúprimárnezodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, teda podústavných zákonných noriem (teda aj zákona č. 514/2003 Z.z.).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s
ústavou,prípadnemedzinárodnýmizmluvamioľudskýchprávachazákladnýchslobodách.(ktomunapr.
nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 295/2012-37 zo dňa 28.08.2012) Súd nemá vedomosť o rozhodnutí
Ústavného súdu SR, ktoré by cit. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR podrobilo testu ústavnosti a v ktorom

by prípadne Ústavný súd SR vyslovil, že výklad zákona v tomto cit. rozhodnutí nie je zlučiteľný s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami. Súd tak s odkazom na ust. čl. 2 ods. 2 CSP nevidel dôvod na
odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010, na základe
čoho by dospel k záveru o dôvodnosti argumentácie žalovaného.

35. Doterajšia judikatúrna prax odzrkadlená v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu tak zdôrazňuje
objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, vychádzajúc
z toho, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok konania. Pre účely vzniku zodpovednosti
štátu tak nie je zásadne rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní v akomkoľvek jeho štádiu
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo v konečnom

rozhodnutí. Ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten , kto bol spod obžaloby
oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.36. Nevyhnutným predpokladom priznania nároku na náhradu škody vyplývajúceho zo zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je to, že poškodený využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. V predmetnej veci

riadnym opravným prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola sťažnosť ( § 141 ods. 1 v
spojení s § 143 Z.č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok, účinný v čase vznesenia obvinenia).

37. V danom prípade ide o typicky sporové konanie, v ktorom sa uplatňuje zásada prejednacia a
kontradiktórnosti, ktorú je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy

je zásadne vecou strán sporu. Stranu sporu zaťažuje v zmysle ust. čl. 8 CSP dvojaká povinnosť, a
to jednak povinnosť tvrdenia (pravdivo opísať všetky právne významné skutočnosti, z ktorých strana
sporu vyvodzuje ňou v konaní uplatnené právo, resp. popretie uplatneného práva protistrany) a súčasne
dôkazná povinnosť (dôkazné bremeno). Nesplnenie tejto povinnosti je pravidelne sankcionované
rozhodnutím, ktoré vyznieva nepriaznivo pre stranu, ktorý tzv. dôkazné bremeno neuniesol. Dôsledkom
neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej

spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze (neponúkol alebo nevedel ponúknuť
súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti).
Dôkazné bremeno síce postihuje strany sporu, ale obsah tohto procesného bremena má aj ďalší
význam. Tento význam sa spája s procesnou situáciou v spore, v ktorom je isté napriek všetkým vo
veci vykonaným dôkazom, že skutkový stav zostane neobjasnený. Nezistenie potrebného skutkového

stavu nemôže viesť k tomu, že súd odmietne rozhodnúť vo veci samej. Inštitút dôkazného bremena
dovoľuje a ukladá súdu meritórne rozhodnúť aj v takomto prípade. Neobjasnené skutkové okolnosti
sa považujú za nedokázané, resp. za vyvrátené. Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná
zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu

rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného
práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre nečinnosť strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti
uloženej strane sporu ust. čl. 8 CSP) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná a kedy
teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať závery ani o pravdivosti tejto skutočnosti,
ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis. zn.

33 Cdo 472/2007 zo dňa 30.04.2009).

38. Dôkazné bremeno v danom prípade bolo na žalobcovi, ktorý bol povinný preukázať, že proti
uzneseniuovzneseníobvineniapodalsťažnosť,ktorábolavtomčaseriadnym opravnýmprostriedkom.
Žalobcavrámcikonaniatvrdilnajskôr,žesťažnosťnepodalztaktickýchdôvodovobhajoby.Podľacit.ust.

§ 6 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. je využitie možnosti podať opravný prostriedok proti nezákonnému
rozhodnutiu podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Podanie opravného prostriedku proti
nezákonnému rozhodnutiu vydanému v prípravnom konaní, je efektívny nástroj, ktorý môže viesť ku
zrušeniu nezákonného rozhodnutia alebo k zastaveniu trestného stíhania ešte v štádiu prípravného
konania.

39. Súd ďalej skúmal, či sa v danej veci nejedná o prípad hodný osobitného zreteľa tak ako to
predpokladá citované ust. § 6 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z.., a dospel k záveru, že v danej věci sa
o takýto prípad njedná, navyše žalobca ani netvrdil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre ktoré stažnosť nepodal. Pokiaľ neskôr v pribehu konania začal žalobca tvrdiť, že sa spoľahol na

svojho zvoleného obhajcu, že on podá sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, tak takéto zmené
tvrdenie žalobcu súd považoval za účelové a nepresvedčivé s cieľom privodiť pre seba prizanivejšie
rozhodnutie vo veci.

40. Súd tak v zmysle cit. ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nemohol priznať žalobcovi ním uplatnený
nárok na náhradu škody či už vo forme majetkovej ujmy alebo nemajetkovej.

41. K uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a výkonom väzby v danej

veci došlo taktiež na základe tej skutočnosti, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, z dôvodu,
že nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca ako obžalovaný. Vo vzťahu k takto vymedzenému a
uplatnenému nároku súd pri jeho posudzovaní vychádzal z ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. c) Zák.č.
514/2003 Z.z.42. V súvislosti s väzbou zákon nepredpokladá nezákonnosť rozhodnutia o väzbe, ale len na základe
zastavenia trestného stíhania, oslobodenia spod obžaloby a postúpenia veci inému orgánu zakladá

podľa § 8 ods. 5 právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe.

43. K námietke žalovaného, že žalobca si väzbu zavinil sám, a to minimálne svojou predchádzajúcou
trestnou činnosťou ako aj skutočnosťou, že odmietol ku skutku vypovedať súd uvádza, že väzba je
prostriedkom k zaisteniu obvineného pre účely trestného stíhania so zákonom stanovených dôvodov.

Trestnéstíhanieprotiurčitejosobezazačínavznesenímobvinenia,akkonkrétneskutočnostinasvedčujú
tomu, že bol určitou osobou spáchaný trestný čin a s väzbou súvisí iba tak, že do väzby možno vziať iba
toho, komu bolo vznesené obvinenie. Dôvody väzby a dôvody trestného stíhania sú rozdielne. Zavinenie
so vzatím do väzby preto nemožno stotožňovať so zavinením na začatí trestného stíhania. V zmysle
ustálenej judikatúry otázku či si obvinený zavinil väzbu sám vyhodnocuje súd v občianskom súdnom
konaní. K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle

ustanovenia § 67 Trestného poriadku alebo jej trvania, ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil.
Zákon pritom neuvádza, ktoré konanie obvineného treba považovať za zavinenie väzby.

44. K otázke zavinenia väzby súd poukazuje na stanovisko NS ČR Plsf 3/77 zo dňa 30.11.1977 k
niektorým otázkam výkladu a používania ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré je možné
aplikovať aj na danú vec a v ktorom sa okrem iného uvádza: „..K vylúčeniu nároku na odškodnenie
za väzbu podľa § 5 ods. 2 písm.a) zák.č. 58/1969 Zb. totiž nestačí nestačí, že tu bol zákonný dôvod
väzby v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku alebo jej trvania v zmysle §72 Trestného poriadku,
ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil. Aj keď pritom zákon len príkladom uvádza, ktoré konanie

obvineného treba považovať za zavinenie väzby (napr. pokus o útek), rozhodne vždy predpokladá určité
konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. To znamená, že podľa úpravy
vzatia do väzby a jej trvania zakotvenej v Trestnom poriadku bude tu zákonný dôvod väzby, keď v
zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že obvinený
napr. ujde alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti alebo že bude pôsobiť na svedkov a pod. Pre

vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané určité konanie obvineného,
napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k
obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom,
že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby
len v tom akoprokurátorzdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napríklad o osobu niekoľkokrát

súdne trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by
mohol újsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu, a že je tu dôvodná obava, že
by mohol aj naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. Zrejme nepôjde taktiež o
zavinenie na vzatí do väzby ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo
odmieta vypovedať a tak svojím konaním vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie

pôsobením na svedkov alebo spoluobvinených.“ S poukazom aj na uvedené závery súd dospel k záveru,
že žalobca si väzbu nezavinil a to preto, že pre záver súdu o tom, že si obvinený sám zavinil väzbu, musí
byť preukázané určité konanie obvineného, ktorým konaním dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom
väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na
uvalení väzby. V súdenej veci žiadne omisívne ani aktívne konanie, ktorým by navrhovateľ sám dal

príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby, navrhovateľovi preukázané nebolo.

45. K uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a výkonom väzby v danej
veci došlo taktiež na základe tej skutočnosti, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, z dôvodu,
že nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca ako obžalovaný. Vo vzťahu k takto vymedzenému a

uplatnenému nároku súd pri jeho posudzovaní vychádzal z ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. c) Zák.č.
514/2003 Z.z.

46. V súvislosti s väzbou zákon nepredpokladá nezákonnosť rozhodnutia o väzbe, ale len na základe
zastavenia trestného stíhania, oslobodenia spod obžaloby a postúpenia veci inému orgánu zakladá

podľa § 8 ods. 5 právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe.

47. K námietke žalovaného, že žalobca si väzbu zavinil sám, a to minimálne svojou predchádzajúcou
trestnou činnosťou ako aj skutočnosťou, že odmietol ku skutku vypovedať súd uvádza, že väzba jeprostriedkom k zaisteniu obvineného pre účely trestného stíhania so zákonom stanovených dôvodov.
Trestnéstíhanieprotiurčitejosobezazačínavznesenímobvinenia,akkonkrétneskutočnostinasvedčujú
tomu, že bol určitou osobou spáchaný trestný čin a s väzbou súvisí iba tak, že do väzby možno vziať iba

toho, komu bolo vznesené obvinenie. Dôvody väzby a dôvody trestného stíhania sú rozdielne. Zavinenie
so vzatím do väzby preto nemožno stotožňovať so zavinením na začatí trestného stíhania. V zmysle
ustálenej judikatúry otázku či si obvinený zavinil väzbu sám vyhodnocuje súd v občianskom súdnom
konaní. K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle
ustanovenia § 67 Trestného poriadku alebo jej trvania, ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil.

Zákon pritom neuvádza, ktoré konanie obvineného treba považovať za zavinenie väzby.

48. K otázke zavinenia väzby súd poukazuje na stanovisko NS ČR Plsf 3/77 zo dňa 30.11.1977 k
niektorým otázkam výkladu a používania ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré je možné
aplikovať aj na danú vec a v ktorom sa okrem iného uvádza: „ ... K vylúčeniu nároku na odškodnenie

za väzbu podľa § 5 ods. 2 písm.a) zák.č. 58/1969 Zb. totiž nestačí nestačí, že tu bol zákonný dôvod
väzby v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku alebo jej trvania v zmysle §72 Trestného poriadku,
ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil. Aj keď pritom zákon len príkladom uvádza, ktoré konanie
obvineného treba považovať za zavinenie väzby (napr. pokus o útek), rozhodne vždy predpokladá určité
konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. To znamená, že podľa úpravy

vzatia do väzby a jej trvania zakotvenej v Trestnom poriadku bude tu zákonný dôvod väzby, keď v
zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že obvinený
napr. ujde alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti alebo že bude pôsobiť na svedkov a pod. Pre
vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané určité konanie obvineného,
napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k

obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom,
že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby
len v tom akoprokurátorzdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napríklad o osobu niekoľkokrát
súdne trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by
mohol újsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu, a že je tu dôvodná obava, že

by mohol aj naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. Zrejme nepôjde taktiež o
zavinenie na vzatí do väzby ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo
odmieta vypovedať a tak svojím konaním vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie
pôsobením na svedkov alebo spoluobvinených.“ S poukazom aj na uvedené závery súd dospel k záveru,
že žalobca si väzbu nezavinil a to preto, že pre záver súdu o tom, že si obvinený sám zavinil väzbu, musí

byť preukázané určité konanie obvineného, ktorým konaním dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom
väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na
uvalení väzby. V súdenej veci žiadne omisívne ani aktívne konanie, ktorým by navrhovateľ sám dal
príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby, navrhovateľovi preukázané nebolo.

49. Na základe zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nie je postačujúce iba samotné
konštatovanie porušenie práva ako dostatočné zadosťučinenie spôsobenej ujmy v osobnostných
právach navrhovateľa za výkon väzby a obmedzenie osobnej slobody v trvaní 26 dní a že je dôvodné
priznať žalobcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť,
že ust. § 17 ods. 2 až 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. je normou s relatívne neurčitou hypotézou,

ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho
uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy, zo širokého, predom
neobmedzeného okruhu okolností. Súd v úvahe o rozsahu priznania nemajetkovej ujmy prihliadal aj
na rozhodovaciu činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva. Tento vo svojom rozsudku z 06.10.2005
vo veci Shilyajev proti Rusku sťažnosť č. 9647/02 uviedol, že rozhodujúcimi pre posúdenie výšky

odškodnenia sú kritériá, akými je povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a
následky v osobnej sfére sťažovateľa. Ďalej napr. v rozsudku ESĽP vo veci Al-Jedda proti Spojenému
kráľovstvu, súd vzal do úvahy, že v tomto prípade sa jednalo o zatknutie sťažovateľa príslušníkmi
Britskej armády na území Iraku, pričom bolo potvrdené, že sťažovateľ bol členom teroristickej siete.
ESĽP sťažovateľovi priznal zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu vzniknutú vzhľadom k dĺžke trvania

zadržania (3 roky, 2 mesiace a 20 dní), v celkovej výške 25.000,- Eur. V ďalšej veci Veľkého senátu ESĽP
vo veci Stafford proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 46295/99, za dobu 7 mesiacov a 22 dní (celkom
532 dní) súd priznal sťažovateľovi odškodnenie vo výške 16.500 Eur, avšak zahrnul i majetkovú škodu.
Ohľadne kritéria celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody v dôsledku výkonu väzby, súd dospel kzáveru, že je vhodné vychádzať zo sadzby stanovenej za 1 deň výkonu väzby. Vychádzajúc už z vyššie
popísaných skutkových okolností prejednávanej veci, s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť ESĽP
a s prihliadnutím aj na dĺžku trvania väzby navrhovateľa 26 dní súd dospel k záveru, že je žalobcovi

dôvodné priznať náhradu nemajetkovej ujmy za jeden deň trvania väzby vo výške 25,- Eur, čo za 26 dní
predstavuje sumu 650,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko samotné obmedzenie osobnej
slobody predstavuje podľa názoru zneoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, pričom Krajský
súd v Žiline v uznesení o prepustení žalobcu z väzby konštatoval, že krajskému súd z predloženého
materiálu nevyplývajú také skutočnosti, na základe kterých by bolo možné považovať trestné stíhanie

žalobcu za opodstatné. Pokiaľ ide o náhradu škody formou majetkovej ujmy odvíjajúcu od rozhodnutia
o vzatí do väzby, súd konštatuje, že žalobca nepreukázal za aké úkony právnej služby v prípravnom
konaní mal vynaložiť sumu 1.500 eur ako trovy obhajoby a nepreukázal ani ich zaplatenie, a to ani
svedeckou výpoveďou jeho manželky. Rovnako tak žalobca nepreukázal existenciu ušlého zisku ako
majetkovej ujmy, ktorá mala nastať v jeho majetkovej sfére.

50. Podľa § 19 ods.1 Zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Podľa odseku 2, najneskôr
sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené

(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Podľa odseku 3, lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe (č.l. 112) uplatnil námietku
premlčania prva na náhradu škody, ktoré žalobca odvíjal od rozhodntia o vzatí do väzby tvrdiac, že

v prípade žalobcu došlo k zrušeniu priamych účinkov vázby už na podklade podanej sťažnosti, keď
Krajský súd v Žiline uznesením 1Tpo 140/2005 zo dňa 20.09.2005 predčasne v priebehu trestného
stíhania zrušil uznesenie o vzatí žalobcu do väzby, a preto premlčacia doba začala plynúť už dňom
20.09.2005, avšak žalobca uplatnil nárok na súde až dňa 24.10.2014, tj. po uplynutí premlčacej
doby. Súd neprisvedčil tomuto právnemu názoru žalovaného o začiatku plynutia všeobecnej trojročnej

premlčacej doby a konštatuje, že uplatnený nárok nie je premlčaný a bol uplatnený pre uplynutím
premlčacej doby upravenej v ust. § 19 Zákona č. 514/2003 Z.z. . z naledovných dôvodov :
- v prvom rade sa súd nestotožňuje s názorom, že v prípade zrušenia rozhodnutia o väzbe prichádza
do úvahy posúdenie nároku nie podľa ust. § 8 ods.5 zákona č. 514/200 Z.z., ale podľa ust. § 6, a to
preto, že ust. § 8 ods.5 zákona je špeciálym ustanovením k ustanoveniu § 6, a teda aplikácia ust. § 8

ods.5 má v tomto prípade prednosť
- premlčacia doba mohla podľa názoru súdu začať plynúť až dňom právoplanosti oslobudzujúceho
rozsudku, čo bol deň 12.07.2011.
- žiadosť o predbežné prerokovanie nároku doručil žalobca na MV SR dňa 02.11.2011.
- oznámenie o výsledku prerokovania tejto žiadostio bolo žalobcovi doručené najskôr dňom 12.02.2013,

kedy je odpoveď MV SR datovaná (č.l. 87). Premlčacia doba spočívala tri mesaice a 10 dní, tj. do
22.10.2011 a uplynula by tak až dňom 22.10.2014. Žalobca podal žalobu na súd dňa 20.10.2014, teda
prd uplynutím zákonom stanovenej premlčacej doby. Preto súd na námietku premlčania neprihliadol.

51. Súd nemohol žalobcovi ani nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,

nakoľko žalobca neprodukoval žiadny dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia, že v jeho prípade
došlo k nezákonnému či neprimeranému použitiu donucovacích prostiedkov v čom podľa skutkového
vymedzenia žaloby videl žalobca nesprávny úradný postup.

52. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Žalobca si podanou žalobou uplatňoval nárok v celkovej výške 135.366 Eur, súd mu priznal sumu
650,- eur. Pri percentuálnom vyjadrení aného, žalobca čistý úspech nemal, čistý úspech žalovaného
predstavuje 99%, v ktorej výške súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi.
Osamotnejvýšketejtonáhradytrovkonaniarozhodnesúdpodľaust.§262ods.2CSPpoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
v Žiline.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo
veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného
sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).