Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 10, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/196/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114209218
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4114209218.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcov: 1.
Q. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. A. - W. D. XXXXX/XX, 2. P. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXXX/
X, M. - M., 3. W. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXXX/X, M. - M., 4. A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom
C. nad M. č. XXX, všetci žalobcovia zastúpení JUDr. Andrea Kelemenová, advokátka, so sídlom Nitra,
Mariánska 2, proti žalovanému: Obec Podhorany, so sídlom Podhorany, Mechenice 51, IČO: 00 308
374, zastúpený Advokátska kancelária Mihalda, Valach, Kišac, s. r. o., so sídlom Bratislava, Gogoľova
18, IČO: 36 663 051, o zaplatenie 6.883,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Nitra zo dňa 13. marca 2018 č. k. 25C/50/2014-263 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku p o t v r d z u j e .

Napadnutý výrok o náhrade trov konania m e n í tak, že žalovanému vo vzťahu k žalobcom v 1. až 4.
rade priznáva nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 37,82%.

Žalobcom v 1. až 4. rade vo vzťahu k žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom
v 1. až 4. rade sumu 2.140 eur s
- s 9% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 04. 2012 do zaplatenia
- s 9% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 05. 2012 do zaplatenia
- s 9% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 06. 2012 do zaplatenia
- s 9% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 07. 2012 do zaplatenia
- s 9% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 08. 2012 do zaplatenia

- s 8,75% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 09. 2012 do zaplatenia
- s 8,75% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 10. 2012 do zaplatenia
- s 8,75% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 11. 2012 do zaplatenia
- s 8,75% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 12. 2012 do zaplatenia
- s 8,75% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 01. 2013 do zaplatenia
- s 8,75% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 02. 2013 do zaplatenia
- s 8,75% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 03. 2013 do zaplatenia

- s 5,75% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 04. 2013 do zaplatenia
- s 5,75% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 05. 2013 do zaplatenia
- s 5,50% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 06. 2013 do zaplatenia
- s 5,50% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 07. 2013 do zaplatenia- s 5,50% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 08. 2013 do zaplatenia
- s 5,50% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 09. 2013 do zaplatenia
- s 5,50% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 10. 2013 do zaplatenia

- s 5,50% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 11. 2013 do zaplatenia
- s 5,25% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 12. 2013 do zaplatenia
- s 5,25% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 01. 2014 do zaplatenia
- s 5,25% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 02. 2014 do zaplatenia
- s 5,25% úrokom z omeškania zo sumy 89,17 eura od 01. 03. 2014 do zaplatenia,

a to žalobcovi v 1. rade v podiele 1/2-ice a žalobcom v 2. až 4. rade v podiele 1/6-tiny, a to všetko do
3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšku súd konanie zastavil. Ďalším výrokom žalobcovi
vrátil súdny poplatok v sume 149 eur, preddavok na znalecké dokazovanie v sume 3,05 eura z položky
denníka D14/38/2016, ako aj preddavok na znalecké dokazovanie v sume 3,05 eura z položky denníka
D14/42/2016, po právoplatnosti tohto rozhodnutia. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán
nemá právo na ich náhradu. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1, 2,

3, § 3 ods. 1, 3, 4, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovo-právnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, § 3 ods. 1, § 121 ods. 1, § 123,
§ 124, § 128 ods. 1, § 151n ods. 1 vety prvej, § 151o ods. 1 vety prvej, § 151p ods. 1 vety prvej,
§ 517 ods. 2, § 559 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobcovia sa podaným návrhom

zo dňa 20. 03. 2014 domáhali voči žalovanému, aby im uhradil finančné prostriedky v sume 6.883,20
eura z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalovaný je vlastník nehnuteľnosti - stavby súpisné číslo XXX
- kultúrny dom na parc. č. 175/1 v celosti v kat. území B.. Žalobcovia sú podieloví spoluvlastníci v
podieloch 1/2, resp. 1/6, 1/6 a 1/6 parc. č. 175/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 521 m2 a
parc. č. 175/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 435 m2 v kat. území B.. Žalovaný obe parcely

žalobcov užíva od roku 1975, ako to sám uvádzal v konaní 14C/26/2010 vedenom na OS Nitra. Žalovaný
žalobcom neplatí žiaden nájom za nehnuteľnosti, žalovaného vyzvali aj na uzavretie nájomnej zmluvy,
čo sa nestalo. Žalovaná suma predstavovala nájom za obdobie od 01. 03. 2011 do 28. 02. 2014, teda za
tri roky po 2,40 eura za m2/rok s úrokom z omeškania za každý jednotlivý mesiac omeškania. Sporná
bola skutočnosť, či žalovaný užíva obe parcely žalobcov, keď stavba žalovaného je len na parc. č.

175/1. Žalobcovia tvrdili, že parcela č. 175/3 sa nachádza okolo kultúrneho domu a bez jej používania
nie je možné sa do kultúrneho domu dostať. Kultúrny dom nie je možné bez parc. č. 175/3 užívať.
Žalovaný tvrdil, že síce sa domáhal určenia vlastníctva aj k parcele č. 175/3 na základe kúpnej zmluvy,
túto neužíva, štrk na ňu dal vysypať z dôvodu, že tam bolo blato. Následne bol vypracovaný znalecký
posudok Ing. Oliverom Stolárom za účelom určenia všeobecnej hodnoty nájmu za žalované obdobie

od 20. 03. 2012 do 20. 03. 2014 (ustálené po čiastočnom späťvzatí žaloby), ktorý určil sumu 2.460
eur za žalované obdobie. Podľa znalca nie je iné využitie parc. č. 175/3 možné. Vzhľadom na záver
posudku, zobrali žalobcovia žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.936,40 eura späť dňa 12. 04. 2017.
Predmetom konania ostala suma 2.460 eur. Po vypracovaní znaleckého posudku začal žalovaný v
apríli 2017 namietať premlčanie nároku žalobcu z dôvodu, že zákonom č. 66/2009 vzniklo žalovanému

vecné bremeno k predmetným parcelám, pričom žalobcovia mali právo si uplatniť nárok na náhradu
za vecné bremeno, pričom účinnosť zákona bola od 01. 07. 2009, a keďže žalobcovia tak neučinili v
lehote troch rokov, ich nárok sa premlčal. V tejto skutočnosti poukazoval na rozhodnutie NS SR 3Cdo
49/2014, rozhodnutie OS Prešov 29C/182/2015, rozsudok KS v Bratislave 8Co 158/2015, rozsudok
KS v Prešove 3Co 258/2016, nález ÚS SR IV. ÚS 227/2012. Mal za to, že finančná náhrada za vznik

vecného bremena je jednorazovou náhradou a je tak premlčaná. Žalovaný tiež namietal, že pôvodne
si žalobca uplatňoval úhradu nájomného, čo zmenil na bezdôvodné obohatenie, pričom nárok žalobcov
nemožno posúdiť ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia cestou právnej zástupkyne
s námietkou premlčania nesúhlasili, mali za to, že majú nárok požadovať finančnú náhradu za zriadenie
vecného bremena. Zákon č. 66/2009 Z. z. nedáva vlastníkom pozemku žiadnu možnosť domáhať sa

usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťaženým zákonným vecným bremenom a ponecháva
ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľa. Žalovaný mohol postupovať podľa § 2 a 3 zákona
č. 66/2009 Z. z., čo sa však nestalo. Žalovaný nesúhlasil ani s úrokom z omeškania, keď mal za
to, že žalobcovia ho nevyzvali kvalifikovane na náhradu za zriadené vecné bremeno. Žalobcovia
namietali, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku uskutočnenou účastníkom konania, pričom

listom zo dňa 11. 06. 2009 žiadali žalobcu o úhradu nájomného, ten im na tento list aj dňa 22. 06.
2009 odpovedal. Žalovaný namietal aj znalecký posudok Ing. Stolára. Namietal nesprávne stanovenie
východiskovej hodnoty, nesprávny výpočet koeficientu východiskovej hodnoty, nesprávne stanovenie
faktorov vplývajúcich na určenie východiskovej hodnoty. K námietkam žalovaného sa vyjadril znalec. ČosatýkavzdialenostiobceodmestaNitry,niejeprevýsledokposudkusmerodajný,robilviaceroposudkov
o ocenenie nehnuteľnosti obce Podhorany, ktoré potvrdzujú jeho záver v predloženom znaleckom
posudku, čo aj dokladoval predložením uvedených posudkov a zotrval na záveroch svojho znaleckého

posudku. Žalovaný predložil znalecký posudok Ing. Petra Števulu, podľa ktorého bola všeobecná
hodnota nájmu za dané obdobie 1.820 eur. Vzhľadom na predbežný právny názor súdu, žalobcovia
zobrali návrh nad sumu 2.140 eur späť (v časti 320 eur). Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
2.140 eur žalobcom, a to žalobcovi v 1. rade polovičku tejto sumy a žalobcom v 2. až 4. rade jednu
šestinu uvedenej sumy za obdobie od 20. 03. 2012 od 20. 03. 2014. Nesporné medzi stranami je, že

nehnuteľnosť - budova - kultúrny dom, ktorý je vo vlastníctve žalovaného, sa nachádza na parcele č.
175/1 patriacej žalobcom. Parcela č. 175/3, ktorá je vo vlastníctve žalobcov, sa nachádza bezprostredne
okolo kultúrneho domu žalovaného. Podľa súdu ide o priľahlú parcelu v zmysle § 121 Občianskeho
zákonníka. Bez toho, aby sa používala parcela č. 175/3 nie je možné užívať kultúrny dom. Znalec Ing.
Stolár konštatoval, že predmetná parcela tvorí priame okolie kultúrneho domu. Z parcely č. 175/3 sa
vstupuje do kultúrneho domu, či do kuchyne. Na tejto parcele stojí zásobovacie auto, či akékoľvek iné

auto, ktoré by chcelo vykonávať zásobovanie. Návštevníci kultúrneho domu bezprostredne používajú
parc. č. 175/3. Žalovaný predmetnú parcelu aj vysypal štrkom, i keď tvrdil, že z dôvodu, že tam bolo
blato. Ak by však predmetnú parcelu nepoužíval v rámci využívania kultúrneho domu, muselo by mu byť
úplne jedno, či tam blato je, alebo nie je. Skutočnosť, že ide o priľahlú parcelu, potvrdzovalo aj konanie
14C/26/2010 vedené na OS Nitra, kde sa žalovaný domáhal nielen vlastníctva parcely pod kultúrnym

domom, ale aj predmetnej priľahlej parcely. V minulosti boli na tejto parcele postavené aj toalety a
žumpa. V zmysle zákonných ustanovení mali žalobcovia nárok na náhradu za zákonom zriadené vecné
bremeno. Toto vecné bremeno bolo zriadené zákonom 66/2009 Z. z. Náhradu za užívanie predmetných
pozemkov za obdobie od 20. 03. 2012 od 20. 03. 2014 je nepochybne potrebné posúdiť podľa zákona
č. 66/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 01. 07. 2009. Žalovaný namietal premlčanie podaného

nároku po začatí konania, keď poukazoval na to, že žalobcovia podali návrh na súd 20. 03. 2014,
teda po ubehnutí trojročnej lehoty, počas ktorej si mohli žalobcovia uplatniť jednorazovú náhradu za
zriadenie vecného bremena, pričom poukazoval na judikatúru súdu. Na druhej strane sa žalobcovia
s týmto nestotožňovali, tiež poukazovali na judikatúru súdov. Podľa súdu nebola v otázke vecného
bremena ustálená rozhodovacia prax súdov. Podľa § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vznikol

žalovanému na užívanie pozemkov právny titul, vecné bremeno, ktoré žalobcovia riadne trpia. Toto
vecné bremeno však nevzniká bezodplatne. Zákon vytvára priestor na komplexné vyriešenie vzťahov k
pozemkom do budúcnosti a predpokladá, že vlastníci pozemkov zastavaných stavbami vo vlastníctve
miest a obcí získajú náhradné pozemky a až po uskutočnení týchto úkonov, teda až po tom, ako prestane
žalovaný užívať pozemok žalobcov, pretože získa iný nezaťažený pozemok, odpadne potreba vecného

bremena, ako aj odplaty za jeho zriadenie. Do tohto okamžiku je však žalovaný povinný platiť odplatu za
existujúcevecnébremenoaneexistujetužiadnyprávnytitulnabezodplatnéužívaniecudzíchpozemkov.
Žalobcovia náhradný pozemok nedostali, žalovaný im ani žiadne náhradné pozemky doteraz neponúkol.
Zákon č. 66/2009 Z. z. žiadnym spôsobom neupravuje stav do doby, než je vlastníkovi pozemku
pridelený náhradný pozemok, resp. než sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbou v

konaní o pozemkových úpravách. V zmysle čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR má každý právo vlastniť
majetok s tým, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Zákon č.
66/2009 Z. z. je takým zákonom, ktorý predpokladá § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, t. j.
zriadenie vecného bremena zákonom. Vzhľadom na to, že je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke
vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa

osobitných predpisov, problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov
pod stavbami priamo nerieši; keďže však v ustanovení § 4 odkazuje na úpravu obsiahnutú v § 151n až §
151p Občianskeho zákonníka, pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv je potrebné
z týchto ustanovení vychádzať. Na uvedenom základe možno zhrnúť, že by bolo v rozpore so zásadou
ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom zriadené

vecné bremeno zaťažujúce jeho pozemok. Zákon č. 66/2009 Z. z. v § 2 ods. 1 nestanovuje obci, resp.
vyššiemu územnému celku žiadnu lehotu, v ktorej obec, resp. územný celok môže vlastníkovi pozemku
poskytnúť náhradný pozemok, a ani lehotu, v ktorej musí dôjsť k pozemkovým úpravám v zmysle zákona
č. 330/1991 Zb. (§ 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.). V zmysle predloženej judikatúry sa súd priklonil
k tomu názoru, že jednorazová odplata za vecné bremeno sa stanovuje výlučne pre prípad časovo

neobmedzenéhoatrvaléhovecnéhobremena,pričomvzmyslecitovanéhozákonamápredmetnévecné
bremeno dočasný charakter, teda do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.
Nie je teda možné ustáliť dobu jeho trvania, a teda, ani hodnotu odplaty. Pozemkové úpravy zatiaľ
vykonané neboli. Súd sa prikláňa aj k záveru NS SR (uznesenie 4 MCdo 2/2014), že záver o neexistenciipráva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred
neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ale ani s Listinnou
základných práv a slobôd, resp. Ústavou SR. Ak zákon č. 66/2009 Z. z. nedáva vlastníkovi pozemku

žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným
vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o
neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu
vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka,
Listinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky. V danej veci boli predložené

dva znalecké posudky. Vzhľadom na vykonané dokazovanie, a to aj výsluchom znalca Ing. Stolára, mal
súd za to, že nemožno z hľadiska ich posúdenia súdom vylúčiť žiaden z posudkov. Strany pritom iné
dokazovanie za účelom zistenia nároku žalobcov nenavrhli. V takom prípade s poukazom na platný CSP
súd postupoval tak, že zo záverov týchto posudkov spravil priemer a žalobcom priznal túto priemerne
určenú sumu vo výške 2.140 eur (2.460 + 1.820 : 2). Žalobcovia ešte v roku 2009 vyzvali žalovaného na
platenie nájomného. Žalovaný im obratom odpovedal, že s nárokom nesúhlasí, majúc za to, že žalovaný

je vlastníkom nehnuteľnosti. Žalobcovia si uplatňovali úrok z omeškania za každý mesiac žalovaného
obdobia vždy k prvému dňu nasledujúceho mesiaca. Súd sa stotožnil s tým, že právny titul uvádzaný
žalobcami nie je pre rozhodnutie súdu záväzný, pričom ani sám žalovaný, dokonca ani na začiatku tohto
konania, nevedel o tom, že má právo vecného bremena k predmetným nehnuteľnostiam, preto ani v
neprospech žalobcov nemožno tento fakt brať, a keďže žalobcovia si uplatňovali úrok z omeškania po

predmetnej výzve, mal súd za to, že sa žalovaný s plnením dostal do omeškania. Výška úroku vychádza
z nariadenia vlády 87/95 Z. z. Vo zvyšku súd konanie podľa § 145 CSP zastavil, keď pred začatím
konania, ako aj počas konania, vzhľadom na predložené znalecké posudky, žalobcovia upravovali petit
smerom dole. Podľa § 11 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súd žalobcom vrátil súdny poplatok
v sume 149 eur v späťvzatej časti pred začatím konania. Súd po právoplatnosti rozhodnutia v zmysle §

259 CSP vráti stranám časť preddavku na trovy štátu, každej strane 3,05 eura, keď preddavok každej
strany bol 200 eur a na znalecké dokazovanie bola vynaložená suma 193,90 eura a strany sa rovnakou
mierou, vzhľadom na výsledok sporu, podieľali na nákladoch štátu. O trovách konania súd rozhodol v
zmysle § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Po čiastočnom
späťvzatí pred začatím konania boli strany pomerne rovnako úspešné, pričom výška priznanej sumy

záležala od znaleckého posúdenia a aj predložené posudky sa v sume nestotožňovali.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, udávajúc,
že napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu, avšak vzhľadom na obsah podaného
odvolania mal odvolací súd za nesporné, že predmetom prejednania v rámci odvolacieho konania je

vyhovujúci výrok napadnutého rozhodnutia a s ním súvisiaci výrok o náhrade trov konania. Vytkol súdu
prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd otázku charakteru náhrady za

zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. posúdil právne nesprávne, keď
určil, že má ísť o opakujúce sa plnenie, aj keď v skutočnosti malo ísť o jednorazovú náhradu a následne
tak neprihliadol na ním vznesenú námietku premlčania. Zákon č. 66/2009 Z. z. výslovne neuvádza,
že vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 daného zákona vzniká za náhradu a rovnako tak výslovne
neuvádza, či takáto prípadná náhrada je jednorazová alebo ide o opakované plnenie. Z tohto dôvodu

bolo potrebné subsidiárne použiť všeobecnú úpravu občianskeho práva o vecných bremenách upravenú
v Občianskom zákonníku a vychádzať z ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje obdobné
situácie (ani Občiansky zákonník výslovne neupravuje otázku náhrady za zriadenie zákonného vecného
bremena, t. j. ani jej charakteru, či ide o jednorazové alebo opakované plnenie). Obdobnou situáciou
k zriadeniu vecného bremena zo zákona je zriadenie vecného bremena súdom podľa § 135c ods. 3

Občianskeho zákonníka, cit.: „Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom
stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho
právakstavbe.“,pričomdanéustanovenieupravujezriadenievecnéhobremenazanáhradu.Následnez
citovaného ustanovenia, ako aj zo spôsobu výpočtu náhrady za zriadenie vecného bremena uvedeného
vo vyhláške č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku vyplýva, že náhrada za zriadenie

vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má charakter jednorazovej finančnej náhrady, a
nie opakujúceho sa plnenia. Uviedol, že k vyššie prezentovanému záveru dospela súdna prax vo
viacerých skutkovo rovnakých veciach, pričom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
vo veci sp. zn. 8Co/158/2015 a sp. zn. 6Co/440/2016, Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn.2Co/81/2015, Okresného súdu v Prešove vo veci sp. zn. 29C/182/2015. V prípade skutkovo obdobných
vecí, ktorých predmetom bolo riešenie nárokov zriadenia zákonného vecného bremena podľa iných
zákonov poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014, pričom mal za to, že jeho závery možno

vzťahovať aj na zákonné vecné bremeno vzniknuté na základe zákona č. 66/2009 Z. z. Toto rozhodnutie
považuje z hľadiska charakteru náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z.
za zásadné, nakoľko sa ním ukončila polemika ohľadne charakteru náhrady za zriadenie zákonného
vecného bremena. Tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 3Co/258/2016,
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 227/2012. Uviedol, že podporne možno analogicky vychádzať

zo zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon), a to s
poukazom na úpravu zriadenia vecného bremena vo verejnom záujme rozhodnutím správneho orgánu,
pričom z uvedeného vyplýva, že zriadenie vecného bremena zo zákona je odplatné, pričom táto odplata
musí zodpovedať rozsahu obmedzenia vlastníctva pozemku, musí byť primeraná a poskytuje sa ako
jednorazová náhrada. Súd sa v rozsudku priklonil k názoru, že náhrada za zriadenie zákonného vecného
bremena by mala mať charakter opakujúceho sa plnenia, pričom predmetný názor odôvodnil v bode 35.

Vovzťahukprezentovanejargumentáciísúduprvejinštanciepoukázalnavýkladvyhláškyč.492/2004Z.
z., z ktorej vyplýva, že výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena sa vykoná tak, že práva spojené s
nehnuteľnosťou sa odhadnú zistením výhody, ktorú tieto práva prinášajú oprávnenému v období jedného
roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo neobmedzených dvadsiatimi a pri právach
časovo obmedzenými počtom rokov, počas ktorých má právo ešte trvať, najviac však dvadsiatimi. To

znamená, že finančná náhrada za vznik vecného bremena podľa vyhlášky č. 492/2004 Z. z. je vždy
jednorazová, akurát jej výška sa stanovuje inak, a to v závislosti od toho, či ide o časovo neobmedzené
alebo časovo obmedzené vecné bremeno. Predmetom rozsudku NS SR 4MCdo 2/2014 zo dňa 23.
04. 2015 nebolo posúdenie charakteru náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena, t. j. či ide
o jednorazový nárok alebo nárok na opakujúce sa plnenie, ale predmetom daného rozhodnutia bolo

stanovenie, či vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má
vôbec nárok na nejakú odplatu, t. j. či zákonné vecné bremeno je odplatné alebo bezodplatné. NS SR
tak v danom rozhodnutí nevyslovil záver, ktorý by odporoval tomu, že náhrada za zriadenie zákonného
vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má jednorazový charakter, pričom sa premlčuje vo
všeobecnej premlčanej lehote troch rokov, resp. nevyslovil záver, podľa ktorého by náhrada za zriadenie

zákonnéhovecnéhobremenapodľazákonač.66/2009Z.z.malamaťcharakteropakujúcehosaplnenia.
S ohľadom na skutočnosť, že žalobcami uplatnený nárok na odplatu za zriadenie vecného bremena
vznikol ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. ku dňu 01. 07. 2009, pričom predmetný nárok má
charakter jednorazovej odplaty a žaloba bola podaná až dňa 20. 03. 2014, t. j. až po uplynutí všeobecnej
premlčanej lehoty, uplatnil v konaní námietku premlčania žalovaného nároku, pričom je nesporné, že

súd vec nesprávne právne posúdil, keďže namiesto toho, aby žalobu zamietol, t.j. postupoval podľa §
100 Občianskeho zákonníka, žalobe vyhovel, t.j. priznal žalobcom uplatnený nárok. Ďalej konštatoval,
že pokiaľ súd neodôvodní svoje rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 3 CSP, odníme strane
sporu právo konať pred súdom. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej
istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a

rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná. Ak sa súd v rozsudku priklonil k ojedinelým rozhodnutiam
prezentovaným žalobcami, pri ktorých išlo buď o rozhodnutia toho istého senátu, alebo toho istého súdu,
rozhodnutia, ktoré sa otázkou charakteru náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena vôbec
nezaoberali, alebo sa nijakým spôsobom nevysporiadali s judikátom NS SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014,
mal súd v rozsudku, v súlade s § 220 ods. 3 CSP, dôkladne a presvedčivo odôvodniť svoj odklon od

ustálenej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky. Keďže tak súd neučinil, odňal mu právo konať
pred súdom, a teda mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tiež namietal, že žalobcovia ho pred podaním žaloby
nevyzvali na úhradu náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z., a teda sa
s jej úhradou nemohol dostať do omeškania. Žalobcovia tak v prípade, ak by aj hypoteticky mali nárok

na úhradu istiny, nemajú nárok na úrok z omeškania pred podaním žaloby, nakoľko ho nevyzvali na
zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Záverom uviedol, že
nie je známe, z akého dôvodu súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v zmysle § 255 ods. 2
CSP tak, že žiadnej sporovej strane nepriznal náhradu trov konania. Súdne konanie začalo podaním
žaloby zo dňa 20. 03. 2014, v ktorej sa žalobcovia domáhali zaplatenia sumy vo výške 6.883,20 eura

s príslušenstvom. Z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd ho zaviazal k úhrade sumy 2.140
eur s príslušenstvom v prospech žalobcov. Žalobcovia počas konania vykonali trikrát späťvzatie časti
žaloby, celkovo v sume 4.743,20 eura, čím z procesného hľadiska zavinili, že konanie bolo v danej časti
zastavené (pričom k späťvzatiu časti žaloby nedošlo na základe správania sa žalovaného). Z vyššieuvedeného vyplýva, že súd nesprávne právne posúdil otázku trov konania, kedy žalobcovia boli úspešní
v časti 31,09% a on ako žalovaný bol úspešný v časti 68,91%, preto mu prináleží po pomernom rozdelení
náhrada trov konania vo výške 37,82%. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil

tak, že žalobu zamietne a žalobcov zaviaže na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100%).

3. Žalobcovia v 1. až 4. rade v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že sú toho názoru,
že sa jedná o nárok na opakujúce sa plnenie. Zákon č. 66/2009 Z. z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu
možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným

bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku. Žalovaný mohol v
záujme vyriešenia situácie postupovať podľa § 2 alebo 3 zák. č. 66/2009 Z. z.., čo sa doteraz nestalo. Ak
vecné bremeno žalovaného k parcelám vzniklo 01. 07. 2009, obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov
k uvedenej parcele trvá už siedmy rok, po túto dobu nemôžu svoj pozemok žiadnym spôsobom užívať,
ani brať z neho žiadne úžitky, ktoré by im ako vlastníkom prináležali, a nie je možné ani približne určiť,
dokedy bude uvedený stav trvať. Výklad zákona č. 66/2009 Z. z. tak, že vlastník pozemku má nárok len

na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena, považujú za nelogický a v rozpore s dobrými
mravmi, nakoľko pri takomto výklade je ponechané vlastníkovi stavby časovo neobmedzené právo na
podniknutie krokov podľa § 2 a § 3 zák. č. 66/2009 Z. z. bez možnosti uplatnenia si akýchkoľvek ďalších
nárokov zo strany vlastníka pozemku za pretrvávajúce obmedzovanie jeho vlastníckeho práva. Majú za
to, že ich nárok je daný, keď zákonom zriadené vecné bremeno je obmedzením vlastníckeho práva,

ktoré je možné iba za primeranú náhradu. Bolo by v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak
by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno zaťažujúce jeho
pozemok, a to samozrejme počas celej doby užívania pozemku. Zákon č. 66/2009 Z. z. v § 2 ods. 1 totiž
nestanovuje obci, resp. vyššiemu územnému celku, žiadnu lehotu, v ktorej obec, resp. územný celok
môževlastníkovipozemkuposkytnúťnáhradnýpozemok,aanilehotu,vktorejmusídôjsťkpozemkovým

úpravám v zmysle zák. č. 330/1991 Zb. (§ 2 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z.). Mohlo by teda dôjsť k tomu,
že obec, resp. vyšší územný celok, vlastníkovi pozemku po dlhú dobu trvajúcu i viac rokov neposkytne
náhradný pozemok, prípadne konanie o pozemkových úpravách (ktoré možno začať na návrh obce,
resp. vyššieho územného celku, ale i na návrh vlastníka pozemku) bude trvať po dlhú dobu. V takom
prípade by bol vlastník pozemku nútený po vopred neurčenú dobu trpieť užívanie pozemku v jeho

vlastníctve zo strany obce, resp. vyššieho územného celku z titulu práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu bez nároku na akúkoľvek náhradu, čo by znamenalo zvýhodnenie postavenia obce, resp.
vyššieho územného celku na úkor postavenia vlastníka. K analogickej aplikácii súdnych rozhodnutí
vydaných v konaniach, ktorých predmetom bolo riešenie nárokov z vecných bremien vzniknutých podľa
§ 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Zb. uviedli, že zákon č. 182/1993 Zb. vo svojom znení neupravuje možnosti

riešenia situácie vzniknutej zriadením zákonného vecného bremena podľa § 23 ods. 5 tak, ako je tomu v
texte zák. č. 66/2009 Z., ktorý v § 2 a § 3 vyslovene upravuje možnosti oprávneného z vecného bremena,
ktorými tento môže existujúci stav vyporiadať. Tak v § 2, ako aj v § 3 je zákonom upravená iniciatíva zo
strany vlastníka stavby - t. j. subjektu oprávneného zo zákonom vzniknutého vecného bremena. Tým,
že zákonodarca takúto zákonnú úpravu do textu zák. č. 66/2009 Z. z. zakomponoval, nepochybne mal

záujem postaviť a znením zákona aj postavil oprávneného z vecného bremena do pozície toho, kto
má predovšetkým vo vlastnom záujme, ale aj v záujme vlastníkov pozemkov, vysporiadať vzniknutý
stav tak, aby nedochádzalo k obmedzovaniu vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov. Predovšetkým s
poukazomnatútoskutočnosťpovažujúpotomvýkladtohtoustanoveniazákonatak,ževlastníkpozemku
má nárok len na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena, za nelogický a v rozpore s

dobrými mravmi, nakoľko pri takomto výklade je ponechané vlastníkovi stavby časovo neobmedzené
právo na podniknutie krokov podľa § 2 a § 3 zák. č. 66/2009 Z. z. bez možnosti uplatnenia si akýchkoľvek
ďalších nárokov zo strany vlastníka pozemku za pretrvávajúce obmedzovanie jeho vlastníckeho práva.
K priznaniu úrokov z omeškania uviedli, že vyzvali žalovaného k uzavretiu nájomnej zmluvy a k úhrade
nájmu Výzvou zo dňa 11. 06. 2009 a v konaní bolo preukázané, že žalovaný výzvu prevzal a bol si

vedomý skutočností v nej uvedených. Nemajú právne vzdelanie, a preto uplatnili voči žalovanému nárok,
ktorý označili ako „nájomné“. Svoj nárok na plnenie za obmedzenie ich vlastníckeho práva k parcelám
však voči žalovanému uplatnili, a naviac, z odpovede žalovaného zo dňa 22. 06. 2009 je evidentné,
že plnenie odmietol z dôvodu, že sa cítil byť vlastníkom predmetných parciel, a nie z dôvodu nesprávnej
špecifikácie uplatneného nároku. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhli ako vecne správny potvrdiť.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému vyjadreniu žalobcov v 1. až 4. rade uviedol, že keďže
zákon č. 66/2009 Z. z. výslovne neuvádza, či prípadná náhrada je jednorazová aleboide o opakované plnenie, je potrebné subsidiárne použiť všeobecnú úpravu občianskeho práva o
vecných bremenách upravenú v Občianskom zákonníku a vychádzať z ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktoré upravuje obdobné situácie. Obdobnou situáciou k zriadeniu vecného bremena zo

zákona je zriadenie vecného bremena súdom podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom
náhrada za zriadenie vecného bremena sa určuje podľa vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku a táto vyhláška pozná iba jednorazovú odplatu za zriadenie vecného
bremena, pričom jej výška závisí od toho, či vecné bremeno je časovo obmedzené alebo nie. Aj keď
zákon č. 66/2009 Z. z. stanovuje, že vecné bremeno zriadené podľa daného zákona má trvať do

vykonania pozemkových úprav, nie je reálne možné v čase jeho zriadenia určiť, ako dlho bude trvať. Z
daného dôvodu, keďže sa nevie v čase jeho zriadenia určiť dĺžka trvania vecného bremena, vychádza
sa pri určení odplaty za jeho zriadenie ako pri výpočte všeobecnej hodnoty časovo neobmedzeného
vecného bremena. Prezentovaným postupom zároveň povinný z vecného bremena nie je dotknutý na
svojich právach, keďže obdrží odplatu v maximálne možnej výške. Zároveň však
bez ohľadu na to, ako sa postupuje pri stanovaní odplaty za vecné bremeno zriadené podľa zákona č.

66/2009 Z. z., je podstatné, že každá z odplát je vždy jednorazová, t. j. nemá charakter opakujúceho
sa plnenia. Nad rámec uvedeného poukázal aj na tú skutočnosť, že žiadny právny predpis nestanovuje
možnosť, že by odplata za zriadenie vecného bremena mala byť platená opakovane vo forme renty.
Výklad ním prezentovaný ohľadne výpočtu odplaty za zriadenie vecného bremena v zmysle ust. §
4 zákona č. 66/2009 Z. z. je pre vlastníka pozemku najvýhodnejší, a teda nemôže byť v rozpore s

dobrými mravmi. Analogická aplikácia rozhodnutí vzťahujúcich sa k určeniu odplaty za zákonné vecné
bremenozriadenépodľa§23ods.5Zákonaovlastníctvebytov,jeplneoprávnená,keďžezáverydaných
rozhodnutí možno vzťahovať aj na zákonné vecné bremeno vzniknuté na základe zákona č. 66/2009
Z. z. Predmetom oboch zákonov bola úprava samotného vecno-právneho vzťahu vlastníka pozemku a
vlastníka stavby a zároveň oba zákony osobitne neupravili vzájomné (finančné) vyrovnanie nositeľov

práv a povinností tvoriacich obsah daného právneho vzťahu, pričom v oboch prípadoch prichádza
do úvahy iba možnosť vyrovnania vzniknutých nárokov podľa všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka (avšak len do doby stanovenej zákonom). Je potrebné uviesť, že to, či zákonodarca stanovil
alebo nestanovil v zákone č. 66/2009 Z. z. postup vysporiadania existujúceho stavu, je takáto okolnosť
vo vzťahu k určeniu charakteru odplaty za zriadenie vecného bremena bezpredmetná, keďže odplata

za zriadenie vecného bremena sa určuje s poukazom na vyhlášku č. 492/2004 Z. z. Nakoľko v zákone
č. 66/2009 Z. z. je určený postup riešenia existujúceho stavu, prípadné určenie odplaty za zriadenie
zákonného vecného bremena vo forme opakujúceho sa plnenia by malo logiku v prípade Zákona o
vlastníctve bytov, a nie zákona č. 66/2009 Z. z. Vo vzťahu k úrokom z omeškania priznaných rozsudkom
poukázal na to, že žalobcovia sa domáhali zaplatenia úrokov z omeškania za obdobie od 20. 03. 2012

do 20. 03. 2014, pričom poukazovali na výzvu zo dňa 11. 06. 2009. Z predmetného listu však vyplýva, že
žalobcovia ho vyzvali na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu užívania pozemkov bez právneho
dôvodu, a tak ho nevyzvali pred podaním žaloby na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena
podľa zákona č. 66/2009 Z. z. V liste zo dňa 11. 06. 2009 sa takýto typ nároku nikde neuvádza. Z
uvedeného vyplýva, že žalobcovia nemajú nárok na úhradu úrokov z omeškania.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s
verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného vo
veci samej nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku je

potrebné v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. V napadnutom výroku
týkajúcom sa trov konania pred súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že v tomto rozsahu
je odvolanie žalovaného dôvodné, čo malo za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie vo
výroku o trovách prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 388 CSP tak, že žalovanému sa vo
vzťahu k žalobcom v 1. až 4. rade priznáva nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie

v rozsahu 37,82%..

6. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobcovia v 1. až 4. rade sa ňou domáhali od žalovaného
zaplatenia sumy 6.883,20 eura spolu s úrokom z omeškania špecifikovaným v žalobe, a to tak, že
žalovaný bude plniť žalobcovi v 1. rade zo žalovanej sumy s príslušenstvom v rozsahu 1/2 a žalobcom

v 2. až 4. rade v rozsahu 1/6 z uplatneného nároku. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že žalobcovia sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie B., a to
parc. č. 175/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 521 m2 a parc. č. 175/3 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 435 m2, a to žalobca v 1. rade v podiele 1/2 k celku a každý zo žalobcov v 2. až4. rade v podiele 1/6 k celku. Žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX
pre katastrálne územie B., a to stavby so súpisným číslom XXX - kultúrny dom, postavenej na parc. č.
175/1. Žalovaný obe parcely vo vlastníctve žalobcov užíva od roku 1975, pričom žalobcom za užívanie

parciel nikdy neplatil. Žalobcovia sa tak podanou žalobou domáhali úhrady nájomného za parc. č. 175/1
a č. 175/3 v katastrálnom území B., pričom požadovali nájom vo výške 2,40 eura/m2/rok za obdobie od
01. 03. 2011 do 28. 02. 2014.

7. V priebehu konania žalobcovia čiastočne disponovali podanou žalobou v smere jej späťvzatia

tak, že po čiastočnom spätvzatí žaloby predmetom sporu zostala suma 2.140 eura s príslušenstvom
(úrokom z omeškania), ktorá po zmene právnej kvalifikácie uplatneného nároku v podanej žalobe (s
ohľadom na uplatnenú obranu žalovaného) predstavuje nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva žalobcov vo forme zákonného vecného bremena v prospech vlastníka stavby v zmysle zákona
č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,
ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, a to za obdobie od 20. 03. 2012 do 20.

03. 2014. Súd prvej inštancie podanej žalobe v rozsahu uplatneného nároku na zaplatenie sumy 2.140
eur s úrokom z omeškania vyhovel a v rozsahu čiastočného späťvzatia žaloby konanie zastavil.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý

zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý

b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

13. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

14. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva
z § 216 ods. 2 CSP. Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, keď aj odvolací súd je
viazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní
sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. odvolanie
prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom odvolaní uviesť,

ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje.
Odvolateľ súčasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri

rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote
na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolateľ teda v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom
výroku je vecne správny, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu. Odvolacísúd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku v zmysle ustanovenia §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. Zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, bol prijatý za účelom
majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce
a vyššie územné celky. Teda tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom
pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce

alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím
umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou ako i sa primerane vzťahuje aj na
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov
vo vlastníctve cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná
zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu.

17. Zákon č. 66/2009 Z. z. teda upravuje nielen spôsob, ale aj poradie spôsobu usporiadania
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku,
ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov. Obec
alebo vyšší územný celok nie je pri usporiadaní vlastníckych vzťahov spôsobom uvedeným v zákone
č. 66/2009 Z. z. viazaná žiadnou lehotou.

18. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto
zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku
pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,

vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. v časti o vzniku vecného bremena zo zákona odkazuje na ustanovenia § 151n až

151p Občianskeho zákonníka o vecných bremenách a sám ako lex specialis k Občianskemu zákonníku
žiadne iné otázky okrem spôsobu vzniku vecného bremena a času jeho vzniku neupravuje. Občianske
právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak,
že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento
charakter majú tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo

sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie
vznikli. Nejde ale o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy Občianskeho
práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich
režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných
vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu.

19. Ak zákon č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie
majetkovoprávnych vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na
začatie konania o pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. až do vykonania

pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo
forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva až do
usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Bolo
by nespravodlivé od vlastníka pozemku požadovať, aby po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie
svojho vlastníckeho práva a to bez náhrady alebo za neadekvátnu náhradu. Teda, za situácie, že

preukázateľne žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi označených nehnuteľností, na ktorých sa
nachádza stavba vo vlastníctve žalovaného, a ku ktorým vzniklo ex lege vecné bremeno podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. v prospech žalovaného, pričom doposiaľ nedošlo k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k
týmtonehnuteľnostiam,jetakdôvodnýzáversúduprvejinštancie,žežalobcomvznikolnároknanáhradu
za obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemkom. Významnou je skutočnosť, že toto obmedzenie

pretrváva viac rokov, kedy žalobcovia nemôžu pozemok užívať ani brať z neho úžitky a zároveň ani
nie je zrejmé, dokedy bude tento stav trvať. I keď zákon explicitne neupravuje otázku náhrady za
zriadenie vecného bremena, niet žiadnej zákonnej prekážky na to, aby sa vlastníkovi trpiaceho pozemkunepriznala primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena, a to
do času, kým sa podľa zákona č. 66/2009 Z. z. neskončí konanie o pozemkových úpravách.

20. S ohľadom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe žalobcov na zaplatenie náhrady
za obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemkom vyhovel, a priznal im plnenie za nimi požadované
obdobie od 20. 03. 2012 do 20. 03. 2014 vo výške 2.140 eur, takýto záver súdu prvej inštancie je správny.

21. V tejto súvislosti odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, poukazuje na rozhodnutie NS SR

sp. zn. 4MCdo/2/2014, v ktorom NS SR konštatoval, že nie je možné opomenúť, že zákon č. 66/2009
Z. z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil
ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia
pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je
dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových
úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby,

kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného
pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch
zákonom predpokladaných podmienok. Ak potom zákon č. 66/2009 Z. z. nedáva vlastníkovi pozemku
žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným

vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver
o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na
dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s ustanoveniami Občianskeho zákonníka,
Listinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky. I napriek zrušeniu toto
rozhodnutia Ústavným súdom SR, a to z dôvodu procesnej neprípustnosti mimoriadneho dovolania

podaného na podnet účastníka generálnym prokurátorom, keď sám účastník nevyužil možnosť podať
dovolanie, uvedená skutočnosť nemá vplyv na vyslovený právny záver NS SR k otázke nároku vlastníka
obmedzeného pozemku na náhradu za toto obmedzenie v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. I keď dovolací
súd v tomto rozhodnutí nepoužil pojmy, „opakovaná“, resp. „jednorazová“ náhrada, z obsahu jeho
odôvodnenia je podľa názoru odvolacieho súdu nesporne zrejmé to, že predmetom nároku v uvedenej

veci bola uplatnená náhrada za obdobie od 01. 01. 2010 do 10. 08. 2011, teda za konkrétne vymedzené
obdobie, rovnako ako v tejto veci, a teda dovolací súd posudzoval dôvodnosť uplatneného nároku za
takéto obdobie, pričom súčasne vytkol konajúcim súdom (KS a OS), že žiadnym spôsobom neodôvodnili
právny názor, na základe čoho sú žalobcovia povinní od času zákonom zriadeného vecného bremena
až do vykonania pozemkových úprav trpieť obmedzenie vlastníckeho práva bez akejkoľvek náhrady,

a teda vymedzil, že nárok vlastníkom pozemku za obmedzenie vlastníckeho práva je daný od času
zákonom zriadeného vecného bremena až do vykonania pozemkových úprav, čo v žiadnom prípade
nezodpovedá nároku na jednorazovú náhradu, uplatniteľnú v dobe troch rokov odo dňa účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z.

22. Zo záveru, že žalobcom vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa
plnenia za určitý časový úsek vyplýva aj záver o nedôvodne vznesenej námietke premlčania žalovaným.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že premlčacia doba začala plynúť žalobcom
účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z. a márnym uplynutím troch rokov sa nárok žalobcu premlčal, keď je
namiesteuviesťto,žeaksižalobcoviauplatnilinároklenzaobdobiedvochrokovspätne,od20.03.2012

do 20. 03. 2014, nemohla premlčacia doba začať plynúť od 01. 07. 2009, teda skôr ako nárok vznikol.

23. Teda, aj podľa názoru odvolacieho súdu vlastníkom pozemkov, na ktorých sa nachádza stavba
vo vlastníctve žalovaného podľa zákona č. 66/2009 Z. z. patrí opakovaná náhrada za vecné bremeno
za obdobie jeho trvania, a nie jednorazová náhrada uplatniteľná v trojročnej premlčacej dobe plynúcej

odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.

24. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že žalobcovia majú nárok na jednorazovú náhradu za obmedzenie
jeho vlastníckeho práva, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 (s tvrdením, že
súd sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe), je namieste uviesť, že toto rozhodnutie nerieši právo

na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ale právo na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov a odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že uvedené rozhodnutie
dopadá na prejednávanú vec. Zásadný rozdiel medzi právnou úpravou vecného bremena, výkon práva,ktorého je vlastník povinný strpieť podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a zákona č. 182/1993 Z. z. je treba vidieť
v tom, že z ustanovenia § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva dočasnosť zákonom vzniknutého vecného
bremena (do vykonania pozemkových úprav), pričom v zákone č. 182/1993 Z. z. nie je trvanie vecného

bremena žiadnym spôsobom obmedzené, teda vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 182/1993 Z.
z. je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkových vzťahov vlastníkov bytov a nebytových
priestorov k pozemku pod stavbou. V tomto ohľade je potrebné uviesť, že i rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 227/2012, na ktoré poukázal žalovaný sa rovnako vzťahuje k zákonu č. 182/1993 Z. z. Odvolaciemu
súdu, okrem uznesenia NS SR sp. zn. 4MCdo/2/2014, nie je známe iné rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z.,
ako ani rozhodnutie Ústavného súdu SR, v ktorom by najvyššie súdne autority vyslovili názor k forme
náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Teda nemožno ani prijať záver o
ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít, od ktorej by sa mal súd prvej inštancie podľa
názoru žalovaného odkloniť. Pokiaľ v tomto kontexte žalovaný poukázal na rôzne rozhodnutia krajských,
resp. okresných súdov, je potrebné uviesť predovšetkým to, že rozhodovacia činnosť odvolacích súdov

v otázke náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva uplatnenej v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. nie
je jednotná, a teda ani ustálená. Ak potom súd prvej inštancie, rovnako následne i odvolací súd, vec
právne posúdil práve s ohľadom na závery prijaté v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4MCdo/2/2014, potom
má odvolací súd za to, že toto rozhodnutie z hľadiska vyslovených úsudkov ohľadne nároku na náhradu
v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. je síce jediné, avšak jeho závery z hľadiska merita veci neboli iným

rozhodnutím NS SR spochybnené.

25. Z hľadiska poukazu žalovaného na vyhlášku č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej
hodnoty majetku a jeho argumentáciu, že v zmysle uvedenej vyhlášky je náhrada za zákonné vecné
bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. náhradou jednorazovou, odvolací súd udáva, že ani s touto

argumentáciou žalovaného sa nemožno stotožniť. Uvedená vyhláška stanovuje metódy a postupy
stanovenia všeobecnej hodnoty majetku, pričom v prílohe č. 3 označenej ako Postup stanovenia
všeobecnej hodnoty nehnuteľností a stavieb obsahuje bod F. označený ako Všeobecná hodnota závad,
ktorý pojednáva o spôsobe výpočtu hodnoty akýchkoľvek vecných bremien vo všeobecnom ponímaní,
viaznucich na nehnuteľnostiach, a tento spôsob výpočtu všeobecnej hodnoty vecného bremena v

žiadnom prípade nedáva odpoveď na charakter náhrady za vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009
Z. z.

26. Pokiaľ ide o omeškanie s plnením žalovaného, a teda žalobcami uplatnený úrok z omeškania,
ktorý súd prvej inštancie vzhliadol za dôvodný, je z hľadiska odvolacej námietky žalovaného namieste

uviesť to, že pokiaľ súdy pri rozhodovaní sporov nie sú viazané právnou kvalifikáciu uplatneného nároku,
niet žiadneho opodstatneného dôvodu na to, aby ňou bola viazaná oprávnená osoba (navyše právne
nevzdelaná) z hľadiska uplatnenia svojho nároku voči osobe povinnej formou výzvy na plnenie pred
podanímžaloby.Zobsahutejtovýzvyzodňa11.06.2009nespornevyplývajúvšetkypodstatnéskutkové
okolnosti, ktoré žalobcov viedli k jej doručeniu žalovanému, a to, či žalobcovia svoj nárok v uvedenom

čase kvalifikovali po právnej stránke správne alebo nie (čo je v konečnom dôsledku až úlohou súdu),
nemožno chápať v tom zmysle, že by im nárok na úrok z omeškania vo vzťahu k žalovanému nevznikol,
tak ako žalovaný tvrdil.

27. S ohľadom na všetky vyššie uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho

napadnutom vyhovujúcom výroku v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

28. Z hľadiska žalovaným podaného odvolania vo výroku o náhrade trov konania dospel odvolací
súd k záveru, že v tomto rozsahu je podané odvolanie dôvodné. Súd prvej inštancie podľa názoru
odvolacieho súdu správne na rozhodovanie o trovách konania aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 CSP,

avšak nesprávne rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu. Podanou žalobou sa
žalobcovia domáhali zaplatenia sumy 6.883,20 eura, pričom úspešní boli v konaní, čo do zaplatenia
sumy 2.140 eur, keď nad túto sumu, do pôvodne žalovanej sumy, vzali v priebehu konania žalobu späť.
Späťvzatím žaloby v časti uplatneného nároku žalobcovia zavinili, že konanie sa muselo zastaviť, s
nárokom žalovaného na náhradu trov konania v tomto rozsahu, teda v rozsahu sumy 4.743,20 eura je

potrebné vzhliadnuť nárok žalovaného na náhradu trov konania, čo v číselnom vyjadrení zodpovedá
jeho úspechu v konaní 68,91%, oproti úspechu žalobcov 31,09%, z čoho potom výsledok tohto konania
svedčí o väčšom úspechu žalovaného v konaní, a to v rozsahu 37,82%. Preto bolo dôvodné o trováchkonania pred súdom prvej inštancie rozhodnúť tak, že nárok na ich náhradu sa priznáva žalovanému vo
vzťahu k žalobcom v 1. až 4. rade, a to v rozsahu 37,82%.

29. Otrováchodvolacieho konaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1a§255ods.1CSPtak,že
úspešným žalobcom v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.
|

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).